Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Sa-4-2021.pdf
PDF · 169.94 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sa/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v konaní pred sudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v správnej veci žalobcu: C.M., nar.: XX.XX.XXXX, bytom Y.. L. XX/.XX, XXX J.C. O. B., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-V. zo dňa 30. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Dňa 28.01.2020 požiadal žalobca Sociálnu poisťovňu, pobočka Žiar nad Hronom, o dávku v nezamestnanosti spolu s predložením Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica č. BS4/ÚSO/ZAM/2020/8916 zo dňa 24.01.2020, v zmysle ktorého bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.01.2020.
Prvostupňové administratívne rozhodnutie
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom rozhodnutím č. XXXX/XXXX-K.-Y. zo dňa 30.04.2020 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) tak, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení (ďalej len „Základné nariadenie“).
3. Rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy bolo odôvodnené tým, že žalobca bol zaevidovaný ako uchádzač o zamestnanie dňom 01.01.2020. Dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 28.01.2020. Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Veľká Británia. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 01.01.2016 do 31.12.2019) žalobca na území Slovenskej republiky nepreukázal žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti v období od 01.01.2016 do 03.12.2019, t. j. 1433 dní, v Spojenom kráľovstve. Tieto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva by bolo možné zohľadniť v súlade s článkom 61 ods. 1, článkom 62 a článkom 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia len v prípade, ak by došlo k preukázaniu zachovania pevných väzieb a
bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Podľa záveru prvostupňového orgánu verejnej správy sa na žalobcu nevzťahuje článok 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 Základného nariadenia vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky. Vychádzal pritom z vykonaného dokazovania podľa údajov uvedených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, vo Vyhlásení na účely posúdenia bydliska, ktoré predložil žalobca pri uplatnení nároku na dávku, z ktorého vyplynulo, že v období výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu sa žalobca zdržiaval od augusta 2007 do decembra 2019. Zamestnanie na území iného členského štátu EÚ - Veľkej Británie trvalo od 30.01.2010 do 31.12.2019. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú a skončený na jeho vlastnú žiadosť. Na území Slovenska žalobca naposledy pracoval v roku 2007. Na území Veľkej Británie sa zdržiaval viac ako 12 rokov, kde mal stabilné zamestnanie. Návraty na územie Slovenskej republiky v priemere 2x mesačne, prítomnosť syna, rodičov a priateľky na Slovensku vyhodnotil ako menej významné skutočnosti, pri posudzovaní zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku, počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ.
4. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podal žalobca odvolanie. Namietal, že jeho bydlisko vždy bolo a aj je na Slovensku. V Spojenom kráľovstve nikdy nemal trvalý, ani prechodný pobyt. Vždy bol občanom Slovenskej republiky. Pobočka Sociálnej poisťovne bez bližšieho zdôvodnenia uprednostnila existenciu pracovného pomeru nad ostatnými objektívne preukázanými rodinnými väzbami. Samotná existencia pracovného pomeru nemôže bez ďalšieho založiť domnienku existencie bydliska v štáte výkonu pracovného pomeru, nemá žiadnu oporu v Základnom nariadení, ani v rozhodnutí súdov Európskej únie a je v rozpore so základnými princípmi Európskej únie. V zahraničí žil sám, celú svoju rodinu mal na Slovensku. V Spojenom kráľovstve, ani na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Pokiaľ by mal mať svoje bydlisko v zahraničí, nemal by žiaden dôvod sa dňa 31.12.2019 vrátiť na Slovensko, kde má všetky rodinné väzby. Na Slovensko sa vracal často (2-3 krát mesačne), žijú tu jeho XX roční rodičia, o ktorých sa pravidelne staral, chodil s nimi na rôzne zdravotné vyšetrenia a pomáhal im, čo robí doteraz. Ďalším dôvodom jeho návratu bol jeho syn, ktorý tu žije, jeho partnerka s rodinou a staršia sestra s rodinou. Domnieval sa, že v jeho prípade sa nesprávne aplikoval článok 61, 62 a článok 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia. V odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav veci. Navrhol zmeniť prvostupňové rozhodnutie a priznať mu nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože pokiaľ by prvostupňový orgán verejnej správy vykonal test proporcionality, musel by dôjsť k záveru, že štátom jeho bydliska je Slovenská republika.
Druhostupňové administratívne rozhodnutie
5. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-V. zo dňa 30.12.2020 odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie vydané dňa 30.04.2020 Sociálnou poisťovňou, pobočka Žiar nad Hronom.
6. Žalovaná konštatovala, že v období, v ktorom bol žalobca poistený v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov, bolo Spojené kráľovstvo riadnym členským štátom Európskej únie. Na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu EÚ bol predložený formulár U002, na ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila žalobcovi dňa 01.04.2020, ktorý bol doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 29.04.2020 v bode 4.1 obdobie poisteného zamestnania dosiahnutého na území Spojeného kráľovstva od 01.01.2015 do 03.12.2019. Žalovaná konštatovala, že nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, bola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia, keďže žiadateľ nedosiahol žiadne doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy.
7. Poukázala na článok 61 ods. 2 Základného nariadenia v zmysle ktorého je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so
slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle článku 1 písm. j) Základného nariadenia a článku 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“). Keďže žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 Základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žiadateľom v žiadosti o dávku, ako aj vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania jeho centra záujmov. Sociálna poisťovňa, pobočka, po podaní odvolania uskutočnila so žalobcom výsluch dňa 17.06.2020, ktorým bolo žalobcovi umožnené uviesť všetky skutočnosti, resp. doplniť dôvody relevantné na posúdenie jeho bydliska a zachovania väzieb na Slovensku počas jeho zárobkovej činnosti v zahraničí.
8. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanej vyplýva, že vykonala test za účelom určenia centra záujmov bydliska dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, a to na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať nastavené kritériá posudzovania vymenované v tomto článku. Žalovaná poukázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Základného nariadenia), z ktorého vyplýva záver, že za prijateľné možno považovať prenesenie zodpovednosti za platbu týchto dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov, t. j. pracovníkov, ktorý sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú, pričom by bolo už viac neprijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 Základného nariadenia aj na osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s uvedeným rozhodnutím Správnej komisie, boli celková dĺžka pobytu viac ako 12 rokov, stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, prioritná orientácia na britský pracovný trh od roku 2007, prítomnosť syna po určitú dobu na území Spojeného kráľovstva, ktorý s navrhovateľom pracoval u spoločného zamestnávateľa a spoločne trávili voľný čas, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Spojeného kráľovstva, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (deklarované návraty na územie Slovenska, prítomnosť rodičov (vrátane pomoci), partnerky, syna a sestry s rodinou na Slovensku, disponent bankového účtu partnerky na Slovensku, finančné prispievanie na chod domácnosti partnerky na Slovensku, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku.
9. Odvolací orgán mal zo spisového materiálnu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas (po určitú dobu aj spoločne so synom), platil zákonné odvody i dane na území Spojeného kráľovstva. Tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Spojeného kráľovstva. Preto konštatoval, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania za zachované na území Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na rozdiel pri posudzovaní pojmu „bydlisko“ v zmysle koordinačných nariadení, podľa ktorých je ho potrebné chápať v širších súvislostiach, a to ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase, pričom pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožniť s pojmom „bydlisko“ v zmysle článku 1 písm. j) Základného nariadenia.
10. Žalovaná uviedla, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na túto dávku by si mala nezamestná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a medzi inštitúciami následne vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba
bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
11. Žalovaná konštatovala, že žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na túto dávku, má dotknutá osoba možnosť v zmysle článku 64 Základného nariadenia požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. Žalobca neuviedol dôvod, prečo si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte svojho posledného zamestnania. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije túto možnosť a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť, čo možno len podľa článku 65 Základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Je povinná vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní. Pokiaľ by si žalobca uplatnil dávku na území Spojeného kráľovstva skúmala by príslušná britská inštitúcia splnenie podmienok na nárok na túto dávku podľa ich právnych predpisov.
12. Žalovaná k pojmu bydlisko v zmysle článku 1 písm. j) Zákonného nariadenia uviedla, že bydliskom je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR v bode 26 jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte EÚ, by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia na území iného členského štátu, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali alebo v štáte pôvodu, a to v závislosti od toho, podľa ktorých právnych predpisov, by to bolo pre nich výhodnejšie najmä z hľadiska, či im nárok na dávku vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky. Pohnútky odchodu do zahraničia ako aj pohnútky dôvodu návratu sú v konaní o vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantné. Na rodinnú situáciu žalobcu bolo v konaní prihliadnuté. V prípade dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, a preto ich prítomnosť na území Slovenska nepreukazuje jednoznačne zachovanie žalobcových väzieb na tomto území. Žalovaná nesúhlasila s odvolacou námietkou, že došlo k uprednostneniu existencie pracovného pomeru nad ostatnými objektívne preukázanými skutočnosťami, najmä rodinnými väzbami, nakoľko centrum záujmov žalobcu a bydlisko bolo posúdené v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Základného nariadenia, určuje sa na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dĺžku a trvalosť prítomnosti dotknutej osoby na území iného členského štátu v EÚ, dĺžku trvania pracovných zmlúv, rodinného stavu dotknutej osoby, vykonávania akejkoľvek zárobkovej činnosti, bytovej situácie, členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Odvolací orgán sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu verejnej správy, podľa ktorého žalobcove väzby boli silnejšie v štáte výkonu jeho zárobkovej činnosti, t. j. v Spojenom kráľovstve.
13. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že vzhľadom na povahu odvolacích námietok, keď žalobca namietal, čo do zachovania bydliska navrhovateľa na území Slovenska, požiadala v rámci odvolacieho konania listom zo dňa 05.08.2020 príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. Keďže inštitúcia nereagovala, odvolací orgán opakoval žiadosť o spoluprácu listom zo dňa 03.11.2020, v ktorom uviedol, že ak príslušná britská inštitúcia nesúhlasí s úsudkom Sociálnej poisťovne, že bydlisko žiadateľa bolo v predmetnom období na území Spojeného kráľovstva, nech voči uvedenému
vznesie námietky do 30. novembra 2020, pričom do vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne nebolo doručené stanovisko príslušnej britskej inštitúcie, čo vyhodnotil odvolací orgán ako súhlasné stanovisko, t. j., že žiadateľ mal v čase výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve bydlisko na území Spojeného kráľovstva.
14. Napokon žalovaná poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017, sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018 a sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne. Taktiež uviedol, že obdobne rozhodli v roku 2019 a 2020 viacerými rozsudkami aj príslušné krajské súdy ako správne súdy, ktoré rozhodnutia aj vymenoval.
Žaloba, žalobné body a argumentácia žalobcu
15. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca na tunajšom správnom súde správnu žalobu v sociálnych veciach, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne ústredie č. XXXXX-X/XXXX-V. zo dňa 30.12.2020 ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom č. XXXX/XXXX-K.-Y. zo dňa 30.04.2020, ktoré obe navrhoval zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie.
16. Žalobca ukrátenie na jeho práve odôvodňoval tým, že napadnuté rozhodnutie je vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Svojou povahou je arbitrárne a argumentačne nevyvážené. Pokiaľ by Sociálna poisťovňa v jeho prípade vykonala test proporcionality, musela by dôjsť k záveru, že za štát jeho bydliska pre účely aplikácie nariadenia je potrebné považovať Slovenskú republiku. Napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu považoval za protiprávne v celom rozsahu z dôvodu jeho nezákonnosti, nepreskúmateľnosti, z dôvodu, že žalovaným deklarovaný skutkový stav je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. V žalobe uvádzal a namietal najmä tieto skutočnosti:
- žalovaná použila a zneužila „dokazovanie bydliska fikciou“, čím hrubo porušila zákon v jeho neprospech;
- žalovaná účelovo v jeho neprospech vyhodnotila ňou vykonané dokazovanie, nedostatočne zistila skutkový stav a vec nesprávne právne posúdila;
- žalovaná v jeho neprospech nesprávne aplikovala článok 61, 62 a článok 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia, keď uviedla, že za štát jeho bydliska je potrebné považovať Spojené kráľovstvo a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia;
- žalovaná účelovo a v jeho neprospech vykladá otázku bydliska, keď tvrdí, že „účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti“;
- žalovaná zámerne vykladá rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018 v jeho neprospech, nakoľko z administratívneho spisu je nesporné, že iba trvalým pobytom nikdy nepreukazoval zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku;
- žalovaná bez bližšieho odôvodnenia uprednostnila existenciu pracovného pomeru nad ostatnými objektívne preukázanými rodinnými väzbami, pričom samotná existencia pracovného pomeru nemôže bez ďalšieho založiť domnienku existencie bydliska v štáte výkonu zárobkovej činnosti.
17. Žalobca v žalobe tiež uviedol, že je prirodzené, že ak v Anglicku pracoval, tak nemohol po práci chodiť každý deň domov na Slovensko. Na Slovensku sa narodil a odjakživa tu žil. Má tu svoju rodinu, žije tu jeho partnerka, mama, sestra a syn. Je robotník a nehanbí sa za to. V Spojenom kráľovstve pracoval len preto, lebo na Slovensku si ako tisíce iných ľudí nevedel nájsť prácu. Ak v trestnom práve platí zásada „in dubio pro reo“ nechápe, ako je možné, aby žalovaná v správnom konaní použila a zneužila fikciu pri dokazovaní bydliska v jeho neprospech.
18. Skutočnosť, že sa žalovaná v závere svojho rozhodnutia odvoláva na tri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a až 14 rozhodnutí rozsudkov krajských súdov považuje za právne irelevantné, táto skutočnosť skôr svedčí o neistote na strane žalovanej, ktorá si nie je istá záverom ohľadom právneho posúdenia veci a tiež svedčí o snahe „podriadiť“ každý prípad pod ňou vopred pripravenú šablónu.
Vyjadrenie žalovanej
19. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.04.2021 trvala na zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia vrátane prvostupňového rozhodnutia, ktoré mu predchádza a žalobu ako nedôvodnú navrhla podľa § 190 SSP zamietnuť. V prvej časti vyjadrenia poukázala na skutkové okolnosti veci, zistené a preukázané skutočnosti relevantné pri vyvodení záveru ohľadom centra záujmov žalobcu a jeho bydliska v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, citovala relevantnú právnu úpravu, v zmysle ktorej vec právne posúdila a zopakovala argumentáciu uvedenú v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. V druhej časti vyjadrenia žalovaná reagovala na podstatné žalobné námietky uplatnené v žalobe.
20. Žalovaná nesúhlasila s namietaným nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci a s nesprávnym právnym posúdením veci argumentujúc, že boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska žalobcu a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí. Išlo o listinné podklady, a to Formulár U002 zo dňa 01.04.2020, údaje vyplývajúce zo Žiadosti a Vyhlásenia žalobcu zo dňa 28.01.2020. Ďalej išlo o výsluch žalobcu uskutočnený dňa 17.06.2020. To, že žalovaná dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako navrhol žalobca, nemôže znamenať a neznamená, že skutkový stav nebol dostatočne zistený a že žalovaná v neprospech žalobcu účelovo vyhodnotila ňou vykonané dokazovanie. Žalobnú námietku žalovaná označila za tendenčnú, pretože ani v odvolaní a ani v žalobe žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané a ohľadom ktorých mal byť vypočutý.
21. Žalovaná poukázala na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci posúdenia bydliska, a to rozsudok sp. zn. 1Sžsk/1/2020 z 08.12.2020, sp. zn. 9Sžsk/90/2019 zo dňa 25.11.2020, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadom bydliska a zároveň považoval zistenie skutkového stavu za dostatočné pre právne posúdenie veci. Najvyšší súd SR považoval túto judikatúru za ustálenú (bod 32 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018), preto je nevyhnutné, aby správny súd v predmetnej veci zohľadnil túto judikatúru aj pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia. Okrem rozsudkov krajských súdov, na ktoré poukázala v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, žalovaná uviedla aj ďalší rozsudok vydaný krajským súdom, a to Krajským súdom v Nitre sp. zn. 23Sa/50/2020 zo dňa 07.12.2020.
22. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnu aplikáciu príslušných článkov Základného nariadenia, žalovaná konštatovala, že z článku 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EÚ, a to doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu EÚ môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci na základe všetkých zistených skutočností považovala žalovaná za preukázané, že počas výkonu zamestnania na území Spojeného kráľovstva si žalobca nezachoval bydlisko na Slovensku, čo podporuje aj vyjadrenie príslušnej britskej inštitúcie doručené žalovanej dňa 14.04.2021. Žalovaná považovala žalobnú námietku ohľadom použitia dokazovania bydliska fikciou za nedôvodnú jednak z dôvodu, že britská inštitúcia bola upovedomená so stanoviskom Sociálnej poisťovne ohľadom bydliska žalobcu a so skutočnosťou, že pokiaľ s takýmto stanoviskom nesúhlasí, môže voči uvedenému vzniesť námietky, k čomu však nedošlo. Taktiež z dôvodu, že dňa 14.04.2021 bolo žalovanej doručené vyjadrenie príslušnej britskej inštitúcie, v ktorom výslovne potvrdila, že žalobca mal svoje bydlisko v Spojenom kráľovstve v období od 13.08.2007 do 31.12.2019.
23. K námietke, že žalovaná účelovo a v neprospech žalobcu vykladá otázku bydliska v spojení s vyjadrením, že účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu EÚ, v ktorom si nezamestnaný uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti žalovaná uviedla, že žiadne ustanovenie Základného nariadenia ani Vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte EU, uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie, v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
24. Žalovaná poukázala na to, že sám žalobca v odvolaní uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí mal trvalý pobyt na Slovensku zachovaný, pričom žalovaná poukázala na skutočnosť, že v zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach, pričom tento pojem nie je možné stotožniť s pojmom „trvalý pobyt“ preto nesúhlasila so žalobnou námietkou ohľadom tvrdeného nesprávneho výkladu rozsudku sp. zn. 1Sžsk/38/2017 v neprospech žalobcu.
25. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná bez bližšieho odôvodnenia uprednostnila existenciu pracovného pomeru nad ostatnými preukázanými rodinnými väzbami, žalovaná poukázala na skutočnosť, že centrum záujmov žalobcu bolo posúdené v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, pričom aj na rodinnú situáciu žalobcu bolo prihliadnuté. Opakovane poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009. S poukazom naň žalovaná konštatovala, že žalobca sa v Spojenom kráľovstve zdržiaval viac ako 12 rokov a v tomto období mal stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že žalobca mal počas zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve centrum záujmov na Slovensku. Pri posudzovaní bydliska bolo prihliadnuté aj na prítomnosť jeho syna, ktorý sa so žalobcom zdržiaval v Spojenom kráľovstve určitú dobu, kde pracoval u rovnakého zamestnávateľa a trávili spoločne voľný čas. Žalovaná považovala zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu EÚ, charakter vykonávanej činnosti na území Spojeného kráľovstva, rodinná a bytová situácia žalobcu i to, ktorý členský štát sa považuje za jeho bydlisko na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uvádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov v súlade s článkom 61 Základného nariadenia.
Replika žalobcu
26. Žalobca v replike uviedol, že žalovaná vo svojom vyjadrení potvrdila ním uvádzané skutočnosti. Zotrval na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol v podanej žalobe a navrhol, aby správny súd rozhodol v zmysle navrhovaného petitu. Súhlasil s tým, že aby súd prejednal vec a rozhodol v jeho neprítomnosti.
27. Žalovaná nevyužila možnosť podať dupliku. Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom 28. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10 SSP a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového) nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov, keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, preto podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 29. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 30. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 32. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP; sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 33. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom,
či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 32/2014). 34. Primárne správny súd riešil otázku nariadenia pojednávania v predmetnej veci. Žalobca na prejednanie veci v žalobe nenavrhol nariadiť pojednávanie, žalovaná pojednávať tiež nežiadala. V danom prípade ide o správnu žalobu v sociálnych veciach, upravenú v tretej hlave III. časti SSP, v ustanoveniach §§ 199 až 205. Správny súdny poriadok pri náležitostiach správnej žaloby v sociálnych veciach nevyžaduje od žalobcu fyzickej osoby uviesť v žalobe, či žiada nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Takáto náležitosť nie je taxatívne vymenovaná v ustanovení § 202 ods. 1 SSP, na rozdiel od právnickej osoby, ktorá má povinnosť splniť aj náležitosti všeobecnej správny žaloby (§ 202 ods. 2 druhá veta SSP). Otázku požiadavky o nariadenie pojednávania v sociálnych žalobách fyzických osôb vyriešila judikatúra tak, že pokiaľ žalobca v žalobe nenavrhol, aby súd nariadil pojednávanie, správny súd žalobcu o tejto možnosti poučí (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/19/2019 zo dňa 11.12.2019 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a súdov SR pod R 21/2021).V predmetnej veci, žalobca súdu oznámil v replike zo dňa 11.05.2021, ako aj vo vyjadrení zo dňa 08.06.2021, že nežiada správny súd, aby vo veci nariadil pojednávanie. 35. Nakoľko žiaden z účastníkov konania nenavrhol vo veci nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP) a správny súd sám nezistil niektorý z dôvodov uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) verejným vyhlásením rozsudku dňa 23.09.2021 (§ 137 ods. 3, 4 SSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu dňa 23.08.2021. 36. Predmetom súdneho konanie je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: XXXXX-X/XXXX- V. zo dňa 30.12.2020, ktorým táto postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie č. XXXX/XXXX-K.-Y. zo dňa 30.04.2020, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia, pretože v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely nároku na dávku v nezamestnanosti. 37. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 38. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 39. Podľa článku 1 písm. f/ Základného nariadenia; „cezhraničný pracovník“ znamená každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v člšnskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň. 40. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia; „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 41. Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia; „pobyt" znamená prechodné bydlisko. 42. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia; toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 43. Medzi žalobcom a žalovanou nie je sporné, že žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie. Preto v konaní o dávke v nezamestnanosti bolo potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia Základného nariadenia a Vykonávacieho nariadenia.
Spornou bola skutková otázka, či žalovaná zo zistení v prejednávanej veci správne ustálila pojem „bydlisko žalobcu". 44. Podľa § 13 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., v znení platnom v rozhodnom období; z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti. 45. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.; poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. 46. Podľa čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia; príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 47. Podľa čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 48. Podľa čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 49. Podľa čl. 65 ods. 5 Základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 50. Podľa čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia; ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje Základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 51. Podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia; ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 52. V súlade s čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. 53. Z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že žalobca požiadal Sociálnu poisťovňu, pobočka Žiar nad Hronom dňa 28.01.2020, o dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období (počas posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie), žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území SR, pretože v tomto období pracoval v Spojenom kráľovstve, kde jeho posledné obdobie poisteného zamestnania
trvalo od 01.01.2015 do 03.12.2019. V posledných desiatich rokoch jeho pracovný pomer bol uzatvorený v Spojenom kráľovstve na dobu neurčitú (u zamestnávateľa F. G. od 30.01.2010 a u zamestnávateľa F. C. G. od 17.02.2014 do 31.12.2019, ako vodič), tam realizoval aj odvody. Pracovný pomer bol ukončený z iniciatívy žalobcu, ktorý po príchode na Slovensko požiadal Sociálnu poisťovňu o dávku v nezamestnanosti, spolu s predložením Oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, Banská Štiavnica, v zmysle ktorého bol zaevidovaný do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.01.2020. Naposledy bol žalobca povinne sociálne poistený na Slovensku u zamestnávateľa Cinema III. s.r.o. od 08.11.2006 do 31.01.2007. 54. Vo formulári U002 príslušná britská inštitúcia osvedčila žalobcovi dňa 01.04.2020 (doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom dňa 29.04.2020) obdobie poisteného zamestnania dosiahnutého na území Spojeného kráľovstva od 01.01.2015 do 03.12.2019. 55. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu tiež preukázanú skutočnosť, že žalobca si nárok na dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve neuplatnil. 56. Koordinačné nariadenia všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti si nezamestnaná osoba má uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte, v ktorom práve skončila zamestnanie. Následne, v prípade jej priznania má možnosť v zmysle čl. 64 Základného nariadenia požiadať o export dávky v nezamestnanosti na územie SR, ktorý povoľuje inštitúcia členského štátu príslušná na výplatu dávky. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom členskom štáte nezakladá pritom nárok na automatické priznanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte. V predmetnej veci žalobca neobjasnil, neuviedol dôvod, prečo si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve, preto je dôvodné predpokladať, že žalobcovi by podľa britských právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. 57. Zo všeobecného pravidla príslušnosti členského štátu posledného zamestnania existuje výnimka, kedy môže byť na výplatu dávky v nezamestnanosti príslušný iný členský štát ako členský štát posledného zamestnania, a to členský štát bydliska. V takom prípade sa prísne skúma zachovanie centra záujmov osoby v tomto inom členskom štáte počas obdobia posledného zamestnania v členskom štáte zamestnania podľa kritérií uvedených v článku 11 Vykonávacieho nariadenia. Kritériami na určenie centra záujmov sú: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. 58. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, test v zmysle kritérií bol žalovanou vykonaný a podrobne uvedený v odôvodnení oboch rozhodnutí. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jednoznačne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány do úvahy pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - Spojenom kráľovstve, prečo si žalobca bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva nezachoval. Správny súd pritom poznamenáva, že vo vzťahu k Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska po vystúpení z Európskej únie sa na osoby uvedené v Dohode o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (osoby, ktoré podliehali právnym predpisom Spojeného kráľovstva na konci prechodného obdobia - 31. decembra 2020) v zásade uplatňujú koordinačné nariadenia naďalej aj od 1. januára 2021. 59. Pokiaľ na území Spojeného kráľovstva žalobca dlhodobo vykonával zárobkovú činnosť, jeho pracovné pomery na seba spravidla bezprostredne nadväzovali, to bez pochybností preukazuje, že pracovná situácia navrhovateľa v Spojenom kráľovstve bola stabilná s orientáciou na britský pracovný trh, čo jednoznačne tiež svedčí o vytvorení centra záujmov na území Spojeného kráľovstva. Súd má za to, že pobyt v zahraničí v celkovej dĺžke viac ako 12 rokov, nie je možné považovať za dočasný, príp. za krátkodobý. 60. Správny súd k pojmu „bydlisko“ uvádza, že ho nie je možné stotožňovať s pojmom „trvalý pobyt“. V zmysle č1. 1 písm. j) Základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v rozsudku sp. zn. 1 Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018 konštatoval (v bode 26), že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. V bode 30 odôvodnenia tohto rozsudku NS SR uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k
svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva. „Bydlisko“ predstavuje v zmysle článku 1 písm. j) Základného nariadenia v spojení s čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenie autonómny pojem vlastný právu Únie (rozsudok C - 90/97 Swaddling, body 28 a 29), na čo poukázal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/91/2020 zo dňa 30.06.2021. 61. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska boli podľa žalovanej celková dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve viac ako 12 rokov, stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, prioritná orientácia na britský pracovný trh od roku 2007, prítomnosť syna po určitú dobu na území Spojeného kráľovstva, ktorý s navrhovateľom pracoval u spoločného zamestnávateľa a spoločne trávili aj voľný čas, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Spojeného kráľovstva, ktoré skutočnosti aj podľa správneho súdu preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva nezachoval. Skutočnosti - ako prítomnosť rodičov (vrátane pomoci), partnerky, syna a sestry s rodinou na Slovensku, disponent bankového účtu partnerky na Slovensku, finančné prispievanie na chod domácnosti partnerky na Slovensku, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku, nie sú silnejšie na vyvrátenie záveru o ustálení centra záujmov žalobcu v relevantnom období v Spojenom kráľovstve. 62. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu vyhodnotením kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, toho času nie je relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ aj po zvážení kritérií uvedených v ods. 1 tohto článku by zostala otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená, čo však nie je tento prípad žalobcu (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13.12.2017). Súd nezistil, že by došlo k rozdielnym stanoviskám dotknutých inštitúcii sociálneho zabezpečenia Spojeného kráľovstva a Slovenska o určení bydliska žalobcu a žalovaná preto správne aj z tohto dôvodu neposudzovala úmysel posudzovanej osoby a vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu, bolo územie Spojeného kráľovstva, k čomu dospela priamou aplikáciou č. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018). Napokon, dňa 14.04.2021 bolo žalovanej doručené vyjadrenie príslušnej britskej inštitúcie, v ktorom výslovne potvrdila, že žalobca mal svoje bydlisko v Spojenom kráľovstve v období od 13.08.2007 do 31.12.2019. 63. Preskúmaním veci, správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Napadnuté rozhodnutie spĺňa formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli jeho podkladom, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri aplikovaní právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla. 64. Napadnuté rozhodnutie nie je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti a nenesie znaky arbitrárneho rozhodnutia, nie je argumentačne nevyvážené, ako tvrdil žalobca. 65. Ak žalobca tvrdil, že žalovaná v prípade vykonania testu proporcionality, by musela dôjsť k záveru, že za štát jeho bydliska pre účely aplikácie nariadenia bolo potrebné považovať Slovenskú republiku, správny súd uvádza, že prvostupňový orgán vykonal test kritérií v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Je vecou úvahy správneho orgánu ako vyhodnotil jednotlivé skutočnosti posudzované v zmysle predmetného testu. V rámci vyhodnotenia jednotlivých dôkazov pri zisťovaní skutkového stavu veci, správny súd nezistil žiadne pochybenia. Svoje závery žalovaná odôvodnila zrozumiteľným, preskúmateľným spôsobom. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovanou deklarovaný skutkový stav je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, táto žalobná námietka nie je konkrétna, ak žalobca neuviedol, ktorá skutočnosť nezodpovedá obsahu administratívneho spisu. 66. Správny súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Správny súd zastáva stanovisko, že obdobne ani účastník správneho konania nie je oprávnený vstupovať do procesu hodnotenia dôkazov. Súd má za to, že úvahy žalovanej, ktorými sa riadila pri hodnotení dôkazov, sú z odôvodní napadnutých rozhodnutí zrejmé, teda rozhodnutia spĺňajú aj požiadavku zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti. To, že sa žalobca nestotožnil s výsledkom vyhodnotenia kritérií podľa článku 11 ods.
1 Vykonávacieho nariadenia, neznamená, že nebol vykonaný test za účelom posúdenia centra záujmov žalobcu vo vzťahu k určeniu bydliska žalobcu v relevantnom čase. 67. V predmetnej veci nedošlo k tvrdenému nesprávnemu aplikovaniu článku 61, článku 62 a článku 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia ako tvrdil žalobca, s tým, že podľa neho mal byť za štát jeho bydliska určená Slovenská republika. Naopak, z odôvodnení rozhodnutí oboch stupňov vyplýva, akým spôsobom aplikovala žalovaná citované články Základného a Vykonávacieho nariadenia a k akým dospela záverom. 68. Za nedôvodnú považuje správny súd aj žalobnú námietku ohľadom účelového výkladu otázky bydliska, taktiež rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017 v neprospech žalobcu. Žalovaná v širších súvislostiach v odôvodnení rozhodnutia poukázala na účel koordinačných nariadení a na cieľ zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe možného výberu členského štátu zo strany žiadateľov pri uplatňovaní nároku na dávku nezamestnanosti, v závislosti od toho, čo by bolo pre nich priaznivejšie, pričom takúto možnosť nemajú ostatné osoby, uplatňujúce si nárok na dávku v nezamestnanosti, nepracujúce v zahraničí. Rovnako argumentácia žalovanej v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu na poukaz na namietaný rozsudok najvyššieho súdu, bola vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, keď tvrdil, že si zachoval počas práce v zahraničí trvalý pobyt na Slovensku. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaná sa zamerala na objasnenie pojmu bydliska v rámci práva Únie. Nezodpovedá skutočnosti ani tvrdenie o uprednostnení existencie pracovného pomeru pred ostatnými objektívne preukázanými skutočnosťami - rodinnými väzbami a ďalšími, nakoľko z postupu v konaní žalovanej, z odôvodnenia rozhodnutí, zo zhromaždených dôkazov vyplýva, že Sociálna poisťovňa posudzovala všetky kritériá v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Až vyhodnotením všetkých dospela k záveru, s ktorým sa stotožnil správny súd, o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve, o tom, že žalobca si nezachoval centrum záujmov na Slovensku. Nešlo pritom iba o miesto výkonu práce, ale zohľadnené boli všetky posudzované informácie. Samotné rodinné väzby aj intenzita návštev boli tiež posúdené vo vzájomnej súvislosti s ostatnými hodnotenými skutočnosťami, pričom im bol priznaný nižší význam oproti hodnoteným údajom ako stabilná pracovná situácia v Spojenom kráľovstve, prioritná orientácia na britský pracovný trh od roku 2007, prítomnosť syna po určitú dobu na území Spojeného kráľovstva, ktorý s navrhovateľom pracoval u spoločného zamestnávateľa a spoločne trávili aj voľný čas, primeraná bytová situácia v zahraničí, daňová povinnosť na území Spojeného kráľovstva. Niet pochýb o tom, že každý má rodinné väzby, krajinu pôvodu, kam sa vracia v rôznej intenzite, a to vzhľadom na individuálne potreby a konkrétne okolnosti u každého. Avšak práve hodnotené aj ďalšie údaje považuje správny súd za významné pri aplikácii Vykonávacieho nariadenia. Ak žalobca vytýka žalovanej, že väčší význam pripísala iba miestu výkonu práce, potom zase žalobca väčší význam prikladá iba rodinným väzbám, čo nie je z hľadiska právnej úpravy správne. Sociálna poisťovňa postupovala objektívne, ak hodnotila všetky skutočnosti v zmysle článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ by sa mali stať významné len tie skutočnosti, ktorými žalobca odôvodňoval zachovanie centra záujmov na Slovensku a existenciu bydliska na Slovensku, potom by celá právna úprava - článok 11 Vykonávacieho nariadenia vyznievala obsolétne. 69. K poukazovaniu účastníkov konania na rozhodnutia iných súdov správny súd uvádza, že tieto nie sú záväzné, pokiaľ nejde o judikované rozhodnutia. Žalovaná poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu, čo nemožno považovať za dôvod neistoty v jej právnych záveroch, ako to tvrdil žalobca. Ak správny súd pri rozhodovaní má vychádzať z ustálenej rozhodovacej praxe a odklon od nej musí odôvodniť (§139 ods. 3 SSP), potom účastník konania je oprávnený na ňu poukázať. Aj keď niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v poslednom období dospeli k odlišným záverom, nedošlo zatiaľ k zjednoteniu právneho názoru ohľadom riešenej právnej otázky, preto správny súd nevidí dôvod odkloniť sa od predchádzajúcej rozhodovacej praxe, najmä ak dôvodom zrušenia rozhodnutí Sociálnej poisťovne, podľa niektorých rozsudkov Najvyššieho súdu SR, bol najmä nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávny postup žalovanej, čo v danom prípade správny súd nezistil. Zastáva názor, že v tejto veci žalovaná zistila skutkový stav dostatočne a námietka žalobcu v tomto smere je nedôvodná, keďže žalobca konkrétne neuvádza, čo by podľa neho ešte malo byť zistené, v čom spočíva nedostatočne zistený skutkový stav. Naopak, správny súd zastáva názor, že zistený skutkový stav tvoril dostatočný rámec pre právne posúdenie veci. 70. Správny súd, nad rámec žalobných námietok poznamenáva, že sloboda pohybu nie je v danom prípade obmedzená. Žalobcovi nič nebráni vycestovať do iného členského štátu EÚ za účelom práce, avšak musí sa podriadiť právnej úprave toho-ktorého členského štátu, ktorá reguluje sociálne poistenie odlišne. Legislatívne podmienky sociálneho poistenia a nároku na dávky sú v každom členskom štáte upravené rozdielne. To, že by žalobcovi nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti neznamená, že by mu mala byť automaticky priznaná v domovskom štáte. Nakoľko žalobca nemal počas posledného
zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenska, bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, žalovaná dospela k správnemu právnemu názoru, že nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva žalobcovi zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, preto rozhodla v súlade s § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s článkom 61 Základného nariadenia, keď žalobcovi nárok na uplatnenú dávku v nezamestnanosti nepriznala, keďže mu takýto nárok nevznikol. 71. Správny súd poznamenáva, že filozofia právnej úpravy systému sociálneho poistenia vychádza predovšetkým z kombinácie princípu zásluhovosti, z princípu individuálnej zodpovednosti a z princípu osobnej participácie poistenca na tvorbe zdrojov a primeranej miery solidarity. Pokiaľ by správny súd akceptoval stanovisko žalobcu, došlo by k porušeniu týchto princípov. 72. Z dôvodov vyššie uvedených, správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 73. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b) SSP).