Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Sa-24-2021.pdf
PDF · 109.15 KB
Case nature
Area
Subarea
9Sa/24/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD. vo veci žalobcu: T. W. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť T. Y. N., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, Sečovce, zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-61-071/2021-AV zo dňa 13.08.2021 vo veci predĺženia zaistenia, takto
rozhodol:
I. Správny súd správnu žalobu z a m i e t a.
II. Právo na náhradu trov konania účastníkom konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 14.9.2021 sa žalobca domáhal podľa ustanovenia § 221 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-61-071/2021-AV zo dňa 13.08.2021 o predĺžení zaistenia žalobcu, zároveň žiadal nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.
Administratívne konanie
2. Dňa 11.12.2020 bol žalobca prevzatý hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica od príslušníkov Polície Českej republiky na bývalom hraničnom priechode Drietoma - Starý Hrozenkov, v zmysle článku 2 ods. 5 Dohody uzavretej medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky o odovzdávaní a preberaní osôb na spoločnej štátnej hranici, nakoľko mal na území Českej republiky neoprávnený pobyt. Z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky bol žalobca dňa 11.12.2020 0 16.15 h predvedený hliadkou Mobilnej jednotky PZ Banská Bystrica na Mobilnú jednotku PZ Banská Bystrica v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).
3. Dňom 12.12.2020 bol žalobca na základe vydaného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB4-85-016/2020-AV zaistený na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, a to na obdobie 4 mesiacov, do 12.04.2021. V zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bol žalobca dňa 12.12.2020 umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce")
4. Dňa 12.04.2024 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenia § 88 ods. 4 citovaného zákona, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-61-034/2021-AV na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, a to do 12.06.2021. V zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov zostal žalobca umiestnený v UPZC Sečovce. Do zápisnice spísanej v rámci konania o predĺžení zaistenia žalobca uviedol, že ak by bol prepustený, chcel by ísť do Nemecka. Tiež znova uviedol, že na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných alebo známych, ktorí by mu vedeli pomôcť vrátiť sa domov do Vietnamu, že si nevie na území Slovenskej republiky zabezpečiť, finančnú hotovosť potrebnú na pokrytie jeho životných nákladov ani ubytovania a zdravotnú starostlivosť. Opakovane v zápisnici uviedol, že nemá dostatočné finančné prostriedky, neovláda cudzie jazyky, a že chce ísť, domov do Vietnamu, ale nemá prostriedky na cestu.
5. Dňa 11.06.2021 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenia § 88 ods. 4 citovaného zákona, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-61-046/2021-AV na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, a to do 13.08.2021. V zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov zostal žalobca umiestnený v ÚPZC Sečovce. Do zápisnice spísanej v rámci konania o predĺžení zaistenia žalobca znova uviedol, že na území Slovenskej republiky nepozná žiadnych príbuzných alebo známych, ktorí by mu vedeli pomôcť vrátiť sa domov do Vietnamu, že si nevie na území Slovenskej republiky zabezpečiť finančnú hotovosť potrebnú na pokrytie jeho životných nákladov ani ubytovania a zdravotnú starostlivosť. Opakovane v zápisnici uviedol, že nemá dostatočné finančné prostriedky, neovláda cudzie jazyky, nie je schopný sa sám vrátiť do Vietnamu a chce, aby mu bola správnym orgánom poskytnutá pomoc pri návrate do Vietnamu, alebo aby bol prepustený na slobodu a potom by išiel do Francúzska alebo Nemecka.
6. Dňa 30.07.2021 bol Krajským súdom v Košiciach vydaný rozsudok, vedený na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 6Sa/15/2021, ktorým Krajský súd v Košiciach v konaní o preskúmanie rozhodnutia zrušil rozhodnutie Mobilnej jednotky Policajného zboru Banská Bystrica vo veci predĺženia zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-BB4-61-046/2021-AV zo dňa 11.06.2021 a súd zároveň vec vrátil Mobilnej jednotke Policajného zboru Banská Bystrica na ďalšie konanie, pričom súd ponechal menovaného štátneho príslušníka Vietnamskej socialistickej republiky v zaistení. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 04.08.2021.
7. V súlade s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 6Sa/15/2021, po ďalšom preverovaní skutkového stavu dňa 04.08.2021 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenia § 88 ods. 4 citovaného zákona, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-61-065/2021-AV na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, a to do 13.08.2021.
8. V rámci následného ďalšieho zisťovania trvania účelu zaistenia a preverovania postupu v procese vybavovania náhradného cestovného dokladu pre žalobcu obdŕžal žalobca dňa 06.08.2021 informáciu z ÚPZC Sečovce č. PPZ-HCP-SE-78-065/2021-ZC zo dňa 05.08.2021, v ktorej bola znovu uvedená rekapitulácia všetkých úkonov. Táto informácia je uložená v administratívnom spise pod č.p.: PPZ-HCP- BB4-61-066/2021-AV.
9. Následne dňa 13.08.2021 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na ustanovenia § 88 ods. 4 citovaného zákona, a to práve napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-61-071/2021-AV na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, a to do 30.09.2021.
Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného
10. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-61-071/2021-AV zo dňa 13.08.2021 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 13.8.2021. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby bezodkladne prepustil žalobcu zo zaistenia a žiadal tiež priznať plnú náhradu trov konania.
11. Žalobca s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nesúhlasí, pretože podľa jeho názoru žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.
12. Následne právny zástupca žalobcu citoval stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcu sa účelu zaistenia a reálnosti vyhostiteľnosti cudzinca. V tejto súvislosti následne uviedol: „Žalobca má na základe uvedeného za to, že v jeho veci už nie je ani len predpoklad naplnenia účelu zaistenia a z tohto dôvodu považuje za neúčelné aj predĺženie lehoty jeho zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného. Vo veci žalobcu nedošlo po dobu niekoľkých mesiacov od 15.12.2020 k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu pre žalobcu zo strany zastupiteľského úradu Vietnamu. Rovnako odo dňa posledného predĺženia lehoty zaistenia dňa 11.06.2021 došlo iba k opätovnému odoslaniu urgencií zo strany ÚPZC Sečovce ÚPZC Medveďov, ktorý následne taktiež zasielal urgencie na príslušný zastupiteľský úrad vo veci žalobcu o vydanie jeho náhradného cestovného dokladu. Zo strany pracovníkov ÚPZC Medveďov bola doručená odpoveď, v ktorej uviedli, že nedisponujú informáciami, na základe ktorých by bolo možné vybavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, teda nedošlo k žiadnemu posunu vo veci vybavenia náhradného cestovného dokladu. Žalobca poskytol zariadeniu pre cudzincov všetky svoje osobné údaje nevyhnutné k jeho stotožneniu v domovskej krajine.“
Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dňa 30.07.2021 bola do ÚPZC Sečovce doručená odpoveď na urgenciu z ÚPZC Medveďov, v ktorej je uvedené, že ÚPZC Medveďov dňa 30.07.2021 telefonicky kontaktoval pracovníka zastupiteľského úradu Vietnamu, pričom zastupiteľský úrad do dňa vydaného napadnutého rozhodnutia nedisponuje žiadnymi novými relevantnými informáciami zo strany Vietnamu. Ďalej z tejto odpovede vyplýva, že na základe nariadenia Vietnamu v súčasnosti nie je možné vystavenie náhradného cestovného dokladu kvôli pandemickej situácii COVID-19, tzn. že momentálne nie možné vystavenie náhradného cestovného dokladu a následného vycestovania do Vietnamu. V odôvodnení napádaného rozhodnutia žalovaný bližším spôsobom nijako nešpecifikuje, aké ďalšie úkony ešte plánujú policajné útvary vykonať za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, aby tak zabezpečili výkon administratívneho vyhostenia žalobcu, a ktoré by zároveň odôvodňovali záver žalovaného o účelnosti a efektívnosti predĺženia zaistenia žiadateľa do 30.09.2021. Tieto skutočnosti absentujú v napadnutom rozhodnutí, aj napriek tomu, že na ich absenciu poukázal už aj správny súd v konaní o preskúmanie rozhodnutia o predlžení zaistenia žalobcu, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutia žalovaného, č. konania 6Sa/15/2021.
Z napadaného rozhodnutia žalovaného naopak vyplýva, že vo veci žalobcu nedošlo po dobu viac ako ôsmych mesiacov k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu pre žalobcu zo strany zastupiteľského úradu Vietnamu. Ak odo dňa 29.06.2021 nedošlo k vystaveniu náhradného cestovného dokladu žalobcovi, pričom po dobu niekoľkých mesiacov nedošlo zo strany zastupiteľského úradu či jeho domovského štátu k žiadnemu konkrétnemu úkonu smerujúcemu k vystaveniu tohto dokladu a zároveň kvôli prekážke, ktorou je pandemická situácia COVID-19, túto dlhodobú nečinnosť štátnych orgánov Vietnamu nemožno dávať na ťarchu žalobcovi, a to spôsobom dlhodobého držania žalobcu v zaistení. Máme teda za to, že vo veci žalobcu existujú faktické prekážky jeho vyhostenia, čo spôsobilo zánik účelu zaistenia a má teda za následok aj nemožnosť predĺženia lehoty zaistenia žalobcu. V tejto súvislosti poukazujeme na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 1SZa/9/2016 „Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy."
13. Žalovaný správny orgán sa vyjadril listom zo dňa 8.9.2021 k správnej žalobe, v ktorom zrekapituloval doterajší priebeh administratívneho konania. Dôvody vo vyjadrení žalovaného korešpondujú s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia. Okrem tohto žalovaný vo vyjadrení uvádza: „Taktiež si dovoľujeme uviesť súdu aktuálne zistenú informáciu, podľa ktorej bolo dňa 07.09.2021 telefonickým zisťovaním žalovaného v ÚPZC Sečovce zistené, že prostredníctvom európskej styčnej dôstojníčky pre návrat (EURLO), pani Z. B., prostredníctvom jej kancelárie v Hanoji, bolo dňa 07.09.2021 zistené, že Vietnamská socialistická republika dňa 06.09.2021 oficiálne potvrdila schopnosť realizovať readmisnú zmluvu podpísanú medzi Slovenskou republikou a Vietnamskou socialistickou republikou dňa 17.10.2005 v
otázkach identifikácie a návratu. Táto informácia bola následne potvrdená aj písomnosťou, ktorá je evidovaná v administratívnom spise pod číslom PPZ-HCP-BB4-61-074/2021-AV.“
Právny názor správneho súdu
14. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa právnych procesných podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
15. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podstatou žalobných námietok žalobcu bola námietka o neúčelnosti jeho zaistenia z dôvodu, že nie je žiadny predpoklad k jeho vyhosteniu do Vietnamu. Svoj právny názor založil na tom, že na základe informácie z telefonického rozhovoru pracovníka zastupiteľského úradu Vietnamu a pracovníka ÚPZC Medveďov zo dňa 30.7.2021, má za to, že zo strany Vietnamu v súčasnosti nie je možné vystavenie náhradného cestovného dokladu kvôli pandemickej situácii COVID-19, „tzn. že momentálne nie možné vystavenie náhradného cestovného dokladu a následného vycestovania do Vietnamu.“
17. Taktiež žalobca argumentuje tým, že v odôvodnení napádaného rozhodnutia žalovaný bližším spôsobom nijako nešpecifikuje, aké ďalšie úkony ešte plánujú policajné útvary vykonať za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, aby tak zabezpečili výkon administratívneho vyhostenia žalobcu, a ktoré by zároveň odôvodňovali záver žalovaného o účelnosti a efektívnosti predĺženia zaistenia žiadateľa do 30.09.2021
18. Správny súd v súvislosti s námietkou o nevyhostiteľnosti žalobcu z dôvodu nemožnosti vydať cestovný doklad konštatuje, že z informácie, ktorú poskytol žalovaný vo svojom vyjadrení (bod 13. rozsudku) vyplýva, že Vietnamská socialistická republika dňa 06.09.2021 oficiálne potvrdila schopnosť realizovať readmisnú zmluvu podpísanú medzi Slovenskou republikou a Vietnamskou socialistickou republikou dňa 17.10.2005 v otázkach identifikácie a návratu žalobcu. Správny súd túto informáciu vyhodnocuje aj s poukazom na skutkový stav ohľadom identifikácie žalobcu, ktorý je uvedený v preskúmavanom rozhodnutí: „V prípade účastníka konania bolo v konaní preukázané, že z Vietnamskej socialistickej republiky vycestoval legálne s platným cestovným pasom, v ktorom mal od príslušného orgánu vlepené platné vízum potrebné pre jeho pobyt v inom štáte. Z uvedeného vyplýva, že išlo o osobu, ktorú štátne orgány Vietnamskej socialistickej republiky mali nielen evidovanú vo svojich informačných databázach, ale aj preverenú pre potreby vydania jeho cestovného dokladu. Účastník konania pri zadržaní orgánmi Polície Českej republiky už žiadny cestovný doklad u seba nemal, čím sa dostal do stavu, keď nevedel vierohodne preukázať svoju totožnosť ako aj oprávnenosť pobytu.“ Z citovaného vyplýva, že správaním žalobcu (strata cestovného pasu a akéhokoľvek dokladu totožnosti) došlo k sťaženiu identifikácie samotného žalobcu a následne aj problémom s vystavením náhradného cestovného dokladu. Takúto premisu predvída aj zákon o pobyte cudzincov a spája s ňou právny následok dôvodu zaistenia cudzinca.
19. Správny súd vo vyššie uvedených okolnostiach zvýrazňuje aj ďalšiu citáciu z preskúmavaného rozhodnutia: „Posledná aktualizácia týkajúca sa cestovania do Vietnamu bola v systéme IRMA zaznamenaná dňa 22.7.2021, podľa ktorej je povolený vstup do krajiny okrem štátnych príslušníkov
Vietnamu aj držiteľom diplomatických a služobných pasov za podmienok presne určených. Správny orgán v tejto súvislosti uvádza, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že aj v období ovplyvnenom pandemickou situáciou spôsobenou ochorením Covid-19, stále existuje reálna možnosť výkonu návratu resp. vyhostenia žalobcu do domovského štátu.“
20. Za takto zisteného stavu veci správnym orgánom nemožno vylúčiť, že žalobcovi bude možné vystaviť náhradný cestovný doklad a bude ho možné reálne vyhostiť aj napriek pandemickej situácii COVID-19. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje námietku žalobcu (bod 16. rozsudku) za nedôvodnú.
21. Ohľadom špecifikácie úkonov, ktoré ešte plánujú policajné útvary vykonať za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, aby tak zabezpečili výkon jeho administratívneho vyhostenia správny súd uvádza, že tie posudzoval komplexne (pred aj po zrušujúcom rozsudku tunajšieho správneho súdu). Správny orgán po zrušujúcom rozsudku tunajšieho správneho súdu pod č.k. 6Sa/15/2021 zo dňa 30.7.2021 doplnil a vykonal ďalšie úkony a zdôvodnil svoj ďalší postup vo veci žalobcu (pozri str. 4 - 6 preskúmavaného rozhodnutia). Správny súd ma za to, že všetky doteraz vykonané úkony konajúcich správnych orgánov ohľadom vyhostenia žalobcu, ktoré sumarizoval a uviedol žalovaný, majú racionálny základ. Správny súd vníma celkovú dĺžku zaistenia žalobcu, no vzhľadom na jeho doterajšie vyjadrenia a správanie počas jeho zaistenia (jeho vôľa pokračovať v migrácii do západnej Európy), prepustením žalobcu by sa zmaril účel na ktorý bol zaistený, ktorým je jeho vyhostenie. Z uvedených dôvodov správny súd považuje úkony, ktoré sú doteraz vykonané, za úkony, ktoré smerujú k reálnemu vyhosteniu žalobcu do Vietnamu. Preto ani túto žalobnú námietku nepovažuje správny súd za dôvodnú.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, návratovou smernicou, Správnym poriadkom ako i medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ustanovením § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ustanovenia § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov. Správny súd preto dospel k záveru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, a preto podľa § 229 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
23. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmych dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.