Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cob/27/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: Cigeľský komunitný spolok, so sídlom Cigeľka 28, 086 02 Cigeľka, IČO: 42230772, zastúpeného JUDr. Mgr. Drahoslavom Magdziakom, advokátom, so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, IČO: 42342546, proti žalovanému: MM & K, s.r.o., so sídlom Tehelná 11, 085 01 Bardejov, IČO: 36 502 782, zastúpenému JUDr. Janou Závodskou, advokátkou, so sídlom Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42326460, o vypratanie a o zaplatenie 30.964,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. -346 z 12.10.2020, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 30 964 eur s prísl. a vypratanie nebytových priestorov zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný ako obchodná spoločnosť bol zapísaný do obchodného registra, teda vznikol dňom 15.02.2005. V mene spoločnosti konali P. P.Č. a Q. O., každý z konateľov samostatne. Odo dňa 26.09.2016 už bol jediným spoločníkom a konateľom Q. O.. Žalovaný mal hnuteľné veci potrebné pre výkon podnikateľskej činnosti uložené na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX vedenom pre kat.úz. W., a to na pozemku i v budove skladu. Sčasti nehnuteľnosti vlastnil výlučne Q. O., sčasti boli v podielovom spoluvlastníctve. Dňa 08.11.2013 nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve daroval žalobcovi. Za žalobcu koná F. W., švagor Q. O.. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti správa katastra povolila dňom 27.11.2013. Po zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na tejto ostali umiestnené veci žalovaného, veci Q. O., P. P. i ďalších osôb. Žalobca si neželal, aby sa tieto veci na nehnuteľnosti ďalej nachádzali, nehnuteľnosť chcel užívať podľa svojich predstáv. Dňa 30.11.2013 žalobca vyzval prvýkrát písomne žalovaného, aby ho kontaktoval za účelom uzavretia písomnej zmluvy - nájomnej alebo o vypratanie. Listom zo dňa 06.12.2013 (v spise sa nachádza len list z 11.12.2013) žalovaný reagoval na výzvy žalobcu a oznámil mu, že kľúče od haly mu odovzdá pri vyprataní nehnuteľnosti, pretože sa tam nachádzal hnuteľný majetok žalovaného. Žalovaný ani ústne, ani písomne ani iným spôsobom, ktorý, by nevzbudzoval pochybnosti o tom, čo chce prejaviť, nemal záujem prenajať si nehnuteľnosť žalobcu pre účely uskladnenia svojho majetku. Svedčí o tom odpoveď žalovaného na výzvu žalobcu, ktorý ponúkol riešenie veci uzavretím nájomnej zmluvy alebo vyprataním, takmer hneď po výzve žalobcu (30.11.2013; tvrdiac, že 06.12.2013, písomne v súdnom spise z 11.12.2013). Žalovaný v liste z 11.12.2013 uvádza, že veci vyprace v termíne od 16.12.2013 - 20.12.2013. V priebehu konania

bolo preukázané, že na vypratanie „pred Vianocami“, sa žalobca nedostavil. K tomuto tvrdeniu žalobca neuviedol vlastné skutkové tvrdenia. Bolo tiež preukázané, že žalobca nereagoval ani „po sviatkoch“. Zrejme preto, že darca a druhý spoločník žalovaného, Q. O. bol v tom čase hospitalizovaný a druhému konateľovi, P. P. nebolo umožnené s ním komunikovať. Nakoniec sa podarilo dohodnúť na začatí vypratávania od februára 2014. K vyprataniu čiastočne došlo. Strany si navzájom odporovali v tvrdeniach o tom, kto pozastavil vypratávanie. Žalovaný ale jediný preukázal, svedeckými výpoveďami svedkov, že to bol žalobca, kto nehnuteľnosť uzamkol a nevpustil prítomné osoby na nehnuteľnosť, aby pokračovali. Z neskoršieho správania žalobcu v rámci súdneho konania, bolo tiež potrebné usudzovať, že nechce, aby žalovaný pokračoval vo vyprataní. Práve naopak, potvrdil, že veci nevydá skôr, než bude zaplatená peňažná suma z titulu bezdôvodného obohatenia. Vydanie veci žalobca viaže na zaplatenie sumy. Vypratanie alebo uloženie povinnosť zaplatiť peňažnú sumu titulom bezdôvodného obohatenia sú dve rozdielne právne situácie so samostatným skutkovým základom. Hmotnoprávne zákon nepodmieňuje vznik jedného nároku, zánikom iného. Aj v tomto prípade, ak by došlo k ukončeniu trvania protiprávneho stavu, súd by sa ďalej zaoberal peňažnými nárokmi, vzniknutými za toto obdobie. Ak by aj súd dospel z vykonaného dokazovania k záveru, že treba žalovanému uložiť povinnosť, vypratať sa, splnenie tejto povinnosti by mohol viazať len na moment právoplatnosti rozsudku. Zákon totiž súdu umožňuje poskytnúť pre plnenie z rozsudku dlhšiu ako trojdňovú lehotu, avšak neumožňuje počítanie tejto lehoty viazať na iný moment, ako právoplatnosť rozsudku. To, čo žalobca žiadal, uložiť povinnosť vypratať sa po tom, čo bude zaplatená peňažná suma, tomu by súd nemohol vyhovieť. Nároky by posudzoval samostatne a aj lehota na plnenie pri oboch by plynula odo dňa právoplatnosti rozsudku. Bol to žalobca, ktorý zamedzil ďalšiemu vypratávaniu, pričom žalovaný má záujem sa vypratať dobrovoľne, bráni mu v tom žalovaný tým, že mu nemožní vstup na pozemok. Súd prvej inštancie preto žalobu v časti o vypratanie nehnuteľnosti zamietol.

3. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že veci mimo oplotenej časti areálu sú vo výlučnom vlastníctve Q. O., teda nie žalovaného, preto čo sa týka uplatnenia zádržného práva, ako dôvodu, pre ktorý veci žalovanému nebolo možné vydať, žalobca ním síce argumentoval, ale v súdnom spise sa listina nenachádza. Je len uvedené, že sa tak stalo listom zo dňa 4.3.2014, ktorá zásielka sa vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. K tomuto súd uviedol, že i keby žalobca súdu uplatnenie tohto práva riadne preukázal, podľa , pre uplatnenie zádržného práva sa vyžaduje splnenie viacerých podmienok kumulatívne. Povinnosť vydať hnuteľnú vec, splatná peňažná pohľadávka, voči tomu, komu je povinnosť vec vydať. V prejednávanej veci však určitosť toho, komu treba vec vydať, sporná. Žalobca si uplatnil a vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia „za uskladnenie vecí“, a teda všetkých nachádzajúcich sa na nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že u časti vecí je vlastníctvo sporné a veci mimo oploteného areálu žalovanému nepatria. Takéto veci potom nemožno zadržať, ak ten, kto zadržiava, nemá voči vlastníkovi veci splatnú peňažnú pohľadávku. Preto takéto konanie javí známky svojvoľnosti, ktorá vylučuje uplatnenie zádržného práva zákonným spôsobom.

4. K dôvodnosti uplatnenia práva na vydanie bezdôvodného obohatenia súd uviedol, že obdobná skutková situácia už bola prejednávaná a súd sa pri rozhodovaní pridŕžal záverov obsiahnutých v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.januára 2016, sp.zn. . Ako sa v uznesení uvádza, nie je dôvodom odopretia právnej ochrany právu na vydanie bezdôvodného obohatenia ak ten, na úkor koho bol neoprávnený majetkový prospech získaný, nevykonal opatrenia, aby k vzniku bezdôvodného obohatenia nedošlo. Ďalej sa uvádza, že iba v prípade, že by si bývalý nájomca nemohol veci z bytu odniesť a zabránil by tak vzniku bezdôvodného obohatenia, výlučne v dôsledku konania prenajímateľa, bolo by možné uvažovať o odopretí práva na vydanie bezdôvodného obohatenia pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobca sa ocitol uprostred sporu medzi bývalými konateľmi žalovaného. Avšak, nadobudol darom nehnuteľnosť od Q. O.. Na nehnuteľnosti sa nachádzali hnuteľné veci, ktoré tam boli umiestnené so súhlasom darcu, bez toho, aby sa toto „uskladnenie“ spravovalo nejakou zmluvou (či už písomnou alebo ústnou). Pri darovaní strany nepamätali na to, čo s majetkom žalovaného, ktorý je na nehnuteľnosti uložený. Po zavkladovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa štatutári rozhodli tento hnuteľný majetok sčasti aj odpredať. Nakoľko boli oprávnení konať za spoločnosť samostatne, odpredávali veci vo vlastnej réžii. To prispelo k prehĺbeniu sporu. Avšak tak, ako žalobca bol oprávnený a povinný domáhať sa vypratania vecí, tak žalovaný bol oprávnený, žalobou sa domáhať vydania vecí voči žalobcovi. Vzniku bezdôvodného obohatenia pre jeho objektívnu povahu by však žalovaný nezabránil ani podaním žaloby o vydanie veci. Nemožno však priznať súdnu ochranu nároku, na ktorého rozsahu sa podieľal žalobca tým, že nedovolil vstup na nehnuteľnosť a vypratanie vecí, čím

boli splnené podmienky pre odopretie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi v súlade s . Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol aj v tejto časti.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením v spojení s ustanovením .

6. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Odvolanie podal z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

8. Namietal, že upriamovať pozornosť na konanie žalobcu, ktorým by mal brániť žalovanému vypratať si svoj majetok, je zavádzajúce a nezodpovedajúce skutočnosti. V priebehu konania bolo mnohými dôkazmi žalobcom preukázané, že nielenže žalovaného písomne vyzýval, aby si svoj majetok z nehnuteľnosti vypratal, ale bolo aj preukázané, že k vypratávaniu skutočne dochádzalo. Dialo sa tak preto, lebo žalobca v dobrej viere veril žalovanému, že mu za obdobie ponechania si svojho hnuteľného majetku zaplatí resp. že sa s ním za obdobie uskladnenia majetku na odplate dohodne. Preto inicioval spoločné rokovanie dňa 17.2.2014, na ktorom sa zástupca žalovaného vyjadril, že nehnuteľnosť vie vypratať do konca týždňa. Napriek tomu, že žalobca do konca februára 2014 bol k dispozícii na predmetných nehnuteľnostiach, žalovaný sa nedostavil, žalobcu a ani jeho právneho zástupcu relevantným spôsobom nekontaktoval, čím jednoznačne preukázal svoju pasivitu, neochotu a nezáujem na urovnaní celej situácie ohľadom zaberania nehnuteľnosti žalobcu svojim majetkom, vrátane poskytnutia adekvátnej úhrady za toto užívanie. Žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz o tom, aby žalobcu za týmto účelom preukázateľne do konca februára resp. v priebehu marca 2014 kontaktoval.

9. Ohľadom uplatnenia zádržného práva, nemožno súhlasiť s tvrdením súdu, že v súdnom spise sa listina nenachádza. Dôkaz o uplatnení zádržného práva podal žalobca spolu so žalobou a to fotokópiu uzavretej obálky spolu s doručenkou s uvedením „výzva na úhradu/zádržné právo“, nakoľko túto žalovaný v odbernej lehote neprevzal.

10. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením súdu o spornosti „komu treba vec vydať“. Zádržné právo vzniká faktickým zadržaním veci namiesto jej vydania, t.j. jej nevydaním oprávnenej osobe. Vznik a výkon zabezpečovacieho práva v tomto prípade splývajú. Na vznik zádržného práva sa nevyžaduje dohoda zmluvných strán ani akákoľvek forma oznámenia. Veriteľ je síce povinný bez zbytočného odkladu upovedomiť dlžníka o zadržaní veci a jeho dôvodoch, takéto oznámenie má však len informačnú funkciu a porušenie tejto povinnosti nemá vplyv na samotné oprávnenie veriteľa vec zadržať. Zádržné právo možno uplatniť výlučne voči osobe, ktorej je veriteľ povinný zadržiavanú vec vydať. V tomto prípade nie je rozhodné, či oprávnená strana je, alebo nie je vlastníkom veci. Veriteľ môže uplatniť zádržné právo aj na zabezpečenie svojej ešte nesplatnej pohľadávky, a to v prípade, že na majetok dlžníka je vyhlásený konkurz alebo ak je pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť dlžníka, čo je tento prípad, nakoľko žalovaný od roku 2014 nevykazuje žiadne hospodárske výsledky, žiaden zisk, tržby, ale len stratu. Je teda nepochybné, že splatnosť peňažnej pohľadávky nastala, nakoľko na jej úhradu bol žalovaný žalobcom vyzvaný a jednoznačne to vyplýva aj zo zápisnice o mimosúdnom rokovaní zo dňa 17.02.2014 a zároveň bol žalovaný upozornený, nakoľko v danom čase ako jediný sám písomne deklaroval, že v priestoroch žalobcu sa nachádza jeho hnuteľný majetok, na uplatnenie zádržného práva žalobcom.

11. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením súdu, že bolo preukázané, že sa na vypratanie „pred Vianocami“ žalobca nedostavil. Opak je pravdou a jednoznačne to vyplýva z listiny označenej ako „Zhromaždenie Riaditeľstva Združenia Cigeľský komunitný spolok“ zo dňa 21.12.2013, kde je uvedený podrobne popísaný skutkový stav v dňoch 1.12.2013 až 20.12.2013 v bode A. 12. Tvrdenie, že žalobca bránil žalovanému vziať si svoj majetok nie je pravdivé, nakoľko z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal možnosť zobrať si svoj majetok, k čomu aj opakovane reálne za prítomnosti žalovaného došlo. K vypratávaniu v období od marca 2014 nedochádzalo preto,

lebo žalobca bol žalovanému k dispozícii celkovo 18 krát v predmetných priestoroch, z toho len 4 dni si žalovaný našiel čas a nehnuteľnosti žalobcu vypratával, pričom do konca februára 2014 viac nekonal.

13. Ďalej žalobca uviedol, že do dnešných dní žalovaný v podstate nešpecifikoval a žiadnym spôsobom nekonkretizoval majetok, ani ho riadnym spôsobom neodlíšil od majetku iných osôb, ktorý v priestoroch žalobcu zanechal.

14. Žalobca v priebehu konania opakovane súdu zdôrazňoval, že ak by došlo k vydaniu veci žalobcovi bez toho, aby ten zaplatil alikvotnú časť za užívanie nehnuteľnosti žalobcu, žalobca by bol vzhľadom na platobnú neschopnosť žalovaného ukrátený na svojich majetkových právach, pretože by od žalovaného nič nedostal. Je preto v súlade so zákonom, ak moment zaplatenia bude viazaný na moment právoplatnosti a rovnako aj moment vypratanie, ak bude viazaný na presne určené časové obdobie od momentu právoplatnosti. Nie je zrejmé, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že by rozhodnutie súdu nebolo v danom prípade konečné, resp. že by uplynutím času bola opätovne vyvolaná potreba nových žalôb.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. už vyslovil, že o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať nebytový priestor (uskladniť v ňom nábytok). Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia

- schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme.

16. Ďalej žalobca namietal, že aplikácia korektívu dobrých mravov nebola okresným súdom správne aplikovaná. Nie je dôvodom odopretia právnej ochrany právu na vydanie bezdôvodného obohatenia ak ten, na úkor koho bol neoprávnený majetkový prospech získaný nevykonal opatrenia, aby k vzniku bezdôvodného obohatenia nedošlo. Zákon povinnosť podobnú prevenčnej povinnosti podľa prvej hlavy šiestej časti neustanovuje (a vzhľadom na povahu vzniku záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia tak robiť ani nemôže). Vzhľadom na objektívnu povahu vzniku záväzku z bezdôvodného obohatenia a na to, že je bez právneho významu skúmanie, komu možno klásť na ťarchu okolnosti, od ktorých sa vznik tohto vzťahu odvíja, nie je mysliteľné vkladať do tohto vzťahu za pomoci iných zákonných ustanovení prvky, ktoré výslovná právna úprava neobsahuje a negovať tak do istej miery podstatu smerujúcu k tomu, aby sa nikto neobohacoval na úkor druhého bez právom aprobovaného dôvodu. Žalovaný si mohol odviezť z nehnuteľnosti žalobcu svoj majetok v dostatočne dlhom období pred uzavretím darovacej zmluvy a aj po jej uzavretí, nakoľko žalobca nedisponoval ani kľúčmi od brány a budovy, preukázateľne si svoj majetok aj odvážal niekoľko dní a teda neboli preukázané žiadne objektívne alebo subjektívne dôvody alebo konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré by žalovaný vypratať nehnuteľnosti žalobcu nemohol.

17. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

18. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že cieľom žalobcu je dosiahnuť finančný prospech, nie vypratanie priestorov. Poprel akýkoľvek nárok žalobcu, ktorý od nadobudnutia nehnuteľnosti bránil žalovanému v prístupe do nehnuteľnosti, bránil mu v jej vyprataní, bezprostredne po prevode nehnuteľnosti vymenil zámok na vstupnej bráne, na výzvy žalovaného na vydanie hnuteľných vecí z priestorov nehnuteľnosti žalobca nereagoval. Žalovaný preukázal svedeckými výpoveďami i listinnými dôkazmi skutočnosť, že žalobca mu bránil v prevzatí a odvoze jeho hnuteľných vecí z areálu žalobcu. Záznamy, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní, sú listiny vyhotovené žalobcom. Nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, vyhotovil si ich sám žalobca podľa vlastnej potreby. Žiaden iný dôkaz o pravdivosti jeho tvrdení nepredložil a svoje tvrdenia nepreukázal. Ak žalobca namietal, že nevie, ktoré veci patria žalovanému, resp. nemá to preukázané, už pri prevode nehnuteľnosti žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný má v priestoroch nehnuteľnosti uložené hnuteľné veci, keďže tam niekoľko rokov podnikal. Mal vedomosť o tom, že žalovaný tieto hnuteľné veci potreboval pre svoju činnosť. Pokiaľ žalobca

zaslal žalovanému faktúru za uskladnenie hnuteľných vecí v jeho priestoroch, vedel o tom, že patria žalovanému. V opačnom prípade by bol fakturoval „domnelé“ náklady na uskladnenie zaslal niekomu inému, vlastníkovi tam uložených vecí. Zádržné právo o ktorom žalobca tvrdí, že si ho uplatnil, jeho uplatnenie nikdy nepreukázal ani súdu, ani žalovanému. O zásielke, ktorá sa mala vrátiť neprevzatá v odbernej lehote, nepredložil dôkaz. O údajnom uplatnení zádržného práva sa žalovaný dozvedel až na pojednávaní z prednesu žalobcu. Ak by tak aj žalobca urobil, neurobil tak zákonným spôsobom. Žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie zádržného práva, keďže neexistovala splatná pohľadávka voči tomu, komu bol povinný vec vydať a vec nemal v oprávnenej držbe, keďže účelovo bránil jej prevzatiu oprávneným. Zádržné právo nemá osoba, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne. Zároveň žalobca tvrdí, že zádržné právo uplatnil voči osobe, ktorej je ako veriteľ povinný vec vydať. Ak by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, tak nemôže obstáť jeho argumentácia, prečo veci žalovanému nevydal, keď sa ich vydania preukázateľne domáhal tvrdiac, že výzva žalovaného na vydanie hnuteľných vecí ostala bez reakcie žalobcu z dôvodu, že je všeobecná, nekonkrétna a nevedel, ktoré veci má žalovanému vydať. Potom logicky vyvstáva otázka, na ktoré veci uplatnil žalobca zádržné právo. Tie nikdy nešpecifikoval. Ak na veci, ktoré mal vydať oprávnenému - žalovanému, potom bezpochyby vie, o ktoré veci ide.

19. V následných vyjadreniach sporové strany zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

20. Odvolací súd prejednal vec podľa a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

23. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Podľa , odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

25. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia . S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. Preto len na zdôraznenie ich správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd dopĺňa:

26. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalovaný ako obchodná spoločnosť vznikol dňom 15.2.2005. V jeho mene konali P. P. a Q. O., každý z konateľov samostatne. Odo dňa 26.9.2016 už bol jediným spoločníkom a konateľom Q. O.Č.. Žalovaný mal hnuteľné veci potrebné pre výkon podnikateľskej činnosti uložené na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX vedenom pre kat.úz. W., a to na pozemku i v budove skladu. Sčasti nehnuteľnosti vlastnil výlučne Q. O., sčasti boli v podielovom spoluvlastníctve. Dňa 8.11.2013 nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve daroval žalobcovi. Za žalobcu koná F. W., švagor Q. O.. Po zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na tejto ostali umiestnené veci žalovaného, veci Q. O.Č., P. P., ako aj ďalších osôb. Dňa 30.11.2013 žalobca vyzval žalovaného, aby ho kontaktoval za účelom uzavretia písomnej zmluvy - nájomnej alebo o vypratanie. Žalovaný reagoval na

výzvy žalobcu a oznámil mu, že kľúče od haly mu odovzdá pri vyprataní nehnuteľnosti. Dňa 9.12.2013 žalobca zaslal žalovanému výzvu č. 2 a vyzval ho na odovzdanie kľúčov od budovy a brán a na zdržanie sa činností súvisiacich s podnikaním žalovaného. Žalovaný reagoval listom z 11.12.2013 a oznámil žalobcovi, že hnuteľné veci vypratá v termíne od 16.12.2013 do 20.12.2013, k čomu však nedošlo. Žalovaný pristúpil k vyprataniu v dňoch 5.2.2014, 15.2.2014 a 22.2.2014, avšak k vyprataniu všetkých priestorov žalobcu nedošlo.

27. Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

28. Podľa , prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.

29. Podľa , vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

30. Podľa , kto je povinný vydať hnuteľnú vec, môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

31. Podľa , , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

32. Žalovaný svedeckými výpoveďami i listinnými dôkazmi preukázal skutočnosť, že žalobca mu bránil v prevzatí a odvoze jeho hnuteľných vecí z areálu žalobcu. Žalobca od nadobudnutia nehnuteľnosti bránil žalovanému v prístupe do nehnuteľnosti, bránil mu v jej vyprataní, pričom na výzvy žalovaného na vydanie hnuteľných vecí z priestorov nehnuteľnosti žalobca nereagoval.

33. Záznamy, na ktoré žalobca poukazuje v odvolaní, sú listiny vyhotovené samotným žalobcom. Nemajú preto žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko ich vyhotovil sám žalobca podľa svojej vlastnej potreby. Žiaden iný dôkaz o pravdivosti jeho tvrdení nepredložil a svoje tvrdenia nepreukázal.

34. Ak žalobca namietal, že nevie, ktoré veci patria žalovanému, resp. nemá to preukázané, k tomu odvolací súd uvádza, že už pri prevode nehnuteľnosti žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný má v priestoroch nehnuteľnosti uložené hnuteľné veci, keďže tam niekoľko rokov podnikal. Mal vedomosť o tom, že žalovaný tieto hnuteľné veci potreboval pre svoju činnosť. Pokiaľ žalobca zaslal žalovanému faktúru za uskladnenie hnuteľných vecí v jeho priestoroch, vedel o tom, že patria žalovanému.

35. Uplatnenie zádržného práva žalobca nepreukázal, keď o zásielke s údajným uplatnením zádržného práva, ktorá sa mala vrátiť neprevzatá v odbernej lehote, nepredložil žiaden dôkaz. Ak by tak aj žalobca urobil, neurobil tak zákonným spôsobom, nakoľko žalobca nesplnil podmienky na uplatnenie zádržného práva, keďže neexistovala splatná pohľadávka voči tomu, komu bol povinný vec vydať a vec nemal v oprávnenej držbe, keďže bránil jej prevzatiu oprávneným - žalovaným. Zádržné právo nemá osoba, ktorá určitú vec zadržiava protiprávne. Zároveň žalobca tvrdí, že zádržné právo uplatnil voči osobe, ktorej je ako veriteľ povinný vec vydať. Ak by toto tvrdenie žalobcu bolo pravdivé, tak nemôže obstáť jeho argumentácia, prečo veci žalovanému nevydal, keď sa ich vydania preukázateľne domáhal tvrdiac, že výzva žalovaného na vydanie hnuteľných vecí ostala bez reakcie žalobcu z dôvodu, že je všeobecná, nekonkrétna a nevedel, ktoré veci má žalovanému vydať. Veci, na ktoré žalobca údajne uplatnil zádržné právo, nikdy nešpecifikoval. Ak na veci, ktoré mal vydať žalovanému, potom bezpochyby vie, o ktoré veci ide.

36. Odvolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

37. Ostatnými odvolacími námietkami sa odvolací súd bližšie nezaoberal, pretože z podaného odvolania nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, pre ktoré by žalobca mohol tieto námietky relevantne uplatniť.

38. Za týchto okolností súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa rozsudok ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie ( ).

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a , podľa ktorého žalovaný ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) (, ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (, ).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).