Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sžsk-89-2020.pdf
PDF · 83.73 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/89/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: C. F. D., F. XX/X, F. - F., J. K., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Bratislava ústredie, Ul. 29. augusta č. 8, za účasti ďalšieho účastníka: GAMEL, s.r.o., IČO: 46 548 122, Palárikova 76, Čadca, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 25. septembra 2019, č. 17117-3/2019- BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 26Sa/3/2020-40 z 3. júna 2020 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 26 Sa3/2020-40 z 3. júna 2020 zrušuje a správnu žalobu odmieta.
II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania pred správnym súdom ani trov kasačného konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Žalobca je poľský štátny občan, ktorý v roku 2012 a 2013 bol na základe pracovnej zmluvy v pracovnom pomere u svojho zamestnávateľa - ďalšieho účastníka (GAMEL, s.r.o.) a okrem toho vykonával tiež zárobkovú činnosť na vlastný účet v Poľsku. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu na sociálne poistenie v Sociálnej poisťovni, pobočke Čadca. Táto pobočka rozhodnutím zo 4. decembra 2013 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti žalobcovi zaniklo „od 8. novembra 2013 do 25. novembra 2013“. Vyšla pritom zo zistenia, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal odvolanie, podal ho len zamestnávateľ - ďalší účastník. Žalovaná svojím rozhodnutím z 25. septembra 2019, č. 17117-3/2019-BA, zmenila prvostupňové rozhodnutie v podstate tak, že z neho vypustila slová „do 25. novembra 2013“, inak však odvolanie ďalšieho účastníka zamietla. Vo veci samej odkázala na to, že oznámením poľského nositeľa sociálneho zabezpečenia bolo v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, s konečnou platnosťou určené, že žalobca od 9. novembra 2013 podlieha len poľskému systému sociálneho zabezpečenia.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu; jeho zamestnávateľ správnu žalobu nepodal. Správny súd tu napadnutým rozsudkom podanú správnu žalobu vecne prejednal a zamietol ju. Vyšiel z toho, že ak došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009 k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (v tomto prípade poľských), bola žalovaná povinná rešpektovať ho. Mohla však - za rešpektovania tohto určenia - vydať rozhodnutie, že žalobcovi 8. novembrom 2013
zaniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, keďže ho zamestnávateľ na toto poistenie prihlásil, aj keď mu nemal podliehať.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 3. Včas podaným odvolaním, ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 55 ods. 3 SSP posúdil ako kasačnú sťažnosť, sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej, a vrátenia vec na ďalšie konanie, eventuálne rozhodnutia vo veci samej tak, že mu vzniklo poistenie v období od 8. do 25. novembra 2013. Namietol, že rozhodnutie poľského nositeľa poistenia o určení uplatniteľných právnych predpisov nie je právoplatné. Vytkol správnemu súdu, že v rozpore s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii nevychádzal pri rozhodovaní z nariadení Európskej únie, ale z vnútroštátneho zákona. Namietol tiež, že výklad slobody pohybu zamestnancov, ktorý použil správny súd, odporuje čl. 45, 46 a 48 ZFEÚ a je aj v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Okolnosť, že pracovník vykonáva prácu len na čiastočný úväzok, nemôže znamenať, že by bol vylúčený z uvedených slobôd. Zistenie žalovanej a Inšpektorátu práce v Žiline, že žalobca vykonáva na území Slovenskej republiky žiadne, resp. len marginálne práce, považoval za neodôvodnené, v rozpore s obsahom iných tvrdení žalovanej a namietal, že správny súd pochybil, ak tento skutkový záver prevzal. Žalobca predkladal dôkazy o tom, že prácu na území Slovenskej republiky vykonával, žalovaná ich však nezohľadnila a nezistila riadne skutkový stav. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia, že na tomto území prácu vykonával, organizoval jazykové školenia. Činnosť žalovanej považoval za účelovú s cieľom vylúčiť žalobcu zo systému sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike. Tvrdil, že slovenskí občania nie sú povinní preukazovať vykonávanie práce v Slovenskej republike, preto je tento postup aj diskriminačný voči poľským občanom. Namietol tiež porušenie čl. 14 ods. 5b nariadenia č. 987/2009, keď činnosť žalobcu v Slovenskej republike nebola marginálna, k čomu poukázal na judikatúru poľských súdov. Konečne spochybnil postup určenia uplatniteľných právnych predpisov, pretože namiesto toho, aby žalovaná vychádzala zo zistení poľskej inštitúcie, vychádzala poľská inštitúcia z rozhodnutí žalovanej. Vzniknuté nezrovnalosti si však mali obe inštitúcie najskôr vyriešiť vzájomnou spoluprácou. To viedlo k porušeniu čl. 6 a 16 nariadenia č. 987/2009, ako ak porušeniu čl. 13 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
4. Žalovaná vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznila, že námietky žalobcu neodôvodňujú jeho zrušenie ani zmenu a žalovaná s ním súhlasí. Žalovaná tvrdila, že rozhodnutím neurčila uplatniteľnú legislatívu, tú určila poľská inštitúcia, podľa ktorej žalobca od 9. novembra 2013 podliehal právnym predpisom Poľskej republiky. Žalovaná svojimi rozhodnutiami len zosúladila stav v registri poistencov s týmto právnym stavom, keďže ďalší účastník (zamestnávateľ) neurobil úkony na takéto zosúladenie. V tomto smere žalovaná poukázala aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalobca podlieha poľským právnym predpisom, vyplýva z listu príslušnej poľskej inštitúcie, a toto určenie sa stalo definitívnym, keďže žalovaná proti nemu nenamietla. Nebol teda dôvod na začatie zmierovacieho postupu medzi žalovanou a poľskou inštitúciou. Žalovaná záverom odmietla tvrdenia o diskriminácii poľských občanov, keďže ku všetkým občanom pristupuje rovnako.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom 5. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že ho treba zrušiť z iných dôvodov, než žalobca namietal v kasačnej sťažnosti.
6. Podľa § 7 písm. a) SSP, správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že základným predpokladom toho, aby žalobca mohol správnou žalobou napadnúť určité rozhodnutie orgánu verejnej správy, je, aby žalobca ako účastník konania pred orgánom verejnej správy využil riadne opravné prostriedky, ktoré má podľa zákona k dispozícii predtým, než bolo vydané konečné právoplatné
rozhodnutie. Pri posúdení toho, či účastník mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, treba vychádzať z právneho predpisu, ktorý upravuje príslušné administratívne konanie.
7. V prerokúvanej veci žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania rozhodnutí konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu tohto zákona rozhodovala v prvom stupni pobočka Sociálnej poisťovne. Proti jej rozhodnutiu mohol účastník konania podľa § 214 ods. 1 cit. zák. podať odvolanie, o ktorom patrilo rozhodovať ústrediu [§ 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 416/2003 Z. z.] a ktoré zásadne má odkladný účinok na právoplatnosť rozhodnutia pobočky (porov. § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Vychádzajúc z tejto úpravy sa ustanovenie § 7 písm. a) SSP musí vykladať tak, že ak účastník napáda správnou žalobou rozhodnutie ústredia Sociálnej poisťovne, musel predtým vyčerpať riadny opravný prostriedok - odvolanie podľa § 214 ods. 1 zákona č. 416/2003 Z. z. Výnimkou môže byť zásadne len prípad, ak žalobca nemal dôvod podávať odvolanie proti rozhodnutiu pobočky, pretože toto rozhodnutie bolo preňho priaznivé, a nepriaznivé rozhodnutie bolo vydané až v dôsledku odvolania podaného iným účastníkom konania.
8. V prerokúvanej veci boli účastníkmi konania pred pobočkou žalobca, ako aj ďalší účastník - zamestnávateľ žalobcu, keďže sa rozhodovalo o ich právach a povinnostiach (§ 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Rozhodnutie pobočky z4. decembra 2013 bolo pritom pre žalobcu nepriaznivé, keďže podľa jeho názoru jeho sociálne poistenie podľa slovenských predpisov od 9. novembra 2013 nezaniklo, ale malo trvať naďalej. Napriek tomu sa proti tomuto rozhodnutiu podľa § 214 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neodvolal žalobca, ale len zamestnávateľ - ďalší účastník konania. Napadnutým rozhodnutím žalovanej z 25. septembra 2019 bolo pritom rozhodnuté v podstate totožne ako rozhodnutím pobočky, keďže zmena vykonaná v prvostupňovom rozhodnutí bola len formálna. Toto rozhodnutie tak voči žalobcovi nadobudlo právoplatnosť bez toho, aby predtým žalobca využil odvolanie ako dostupný riadny opravný prostriedok. Keďže obsah prvostupňového aj odvolacieho rozhodnutia žalovanej je v zásade totožný, je vylúčené, aby išlo o vyššie uvedenú výnimku z povinnosti vyčerpať riadne opravné prostriedky.
9. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca sa v rozpore s § 7 písm. a) SSP domáhal preskúmania takého rozhodnutia, pred ktorého právoplatnosťou nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon priznával. Jeho správna žaloba tak bola v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná, chýbala jej teda jedna zo základných procesných podmienok. Podľa § 97 SSP mal pritom správny súd počas celého konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Správny súd túto svoju povinnosť nesplnil a rozhodol vo veci napriek tomu, že mal správnu žalobu podľa cit. § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietnuť. K rovnakému záveru pritom dospel vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (porov. uznesenie sp. zn. 9 Sžsk 157/2018).
IV.
Záver
10. Kasačný súd teda zistil, že napadnutý rozsudok správneho súdu je nezákonný, keďže správny súd nemohol vo veci konať. Preto podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil.
11. Zo znenia § 462 ods. 1 SSP je zrejmé, že kasačný súd môže po zrušení rozsudku buď vrátiť vec na ďalšie konanie, alebo konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí. Citované ustanovenie by pri doslovnej interpretácii nedovoľovalo kasačnému súdu priamo rozhodnúť o odmietnutí žaloby. Odmietnutie žaloby a zastavenie konania sú však v podstate dva rovnocenné spôsoby ukončenia konania v prípade, že nie sú splnené procesné podmienky (podobne aj dôvodová správa k § 97, pozri Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335). V obidvoch prípadoch nejde o meritórne, ale procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí bez toho, aby sa súd zaoberal vecou samou. Preto podľa kasačného súdu niet dôvodu pristupovať k obom situáciám odlišne v prípade, že nedostatok procesnej podmienky je celkom jasný a ďalšie konanie zo strany správneho súdu nie je potrebné. Opačný výklad by inak celkom bezdôvodne odlišne pristupoval k účastníkom v prípadoch, kedy nedostatok podmienok konania vedie k odmietnutiu žaloby, oproti prípadom, kedy vedie k zastaveniu konania.
12. Kasačný súd tak dospel k záveru, že ak dôvodom zrušenia rozsudku správneho súdu je nedostatok procesných podmienok, ktorý by mal viesť k odmietnutiu žaloby podľa § 98 SSP, môže o odmietnutí žaloby rozhodnúť priamo kasačný súd spolu so zrušením napadnutého rozsudku podľa § 462 ods. 1 SSP analogicky. Na základe toho odmietol aj správnu žalobu žalobcu, ktorá bola podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná.
13. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 4 SSP taktiež analogicky. Zrušením rozsudku správneho súdu a odmietnutím žaloby už nebude správny súd vydávať žiadne ďalšie rozhodnutie vo veci, preto kasačný súd rozhodol tak o trovách kasačného konania, ako aj predchádzajúcich trovách pred správnym súdom. Pri rozhodovaní vychádzal z § 170 písm. a) (v spojení s § 467 ods. 1) SSP, podľa ktorého nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.
14. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.