Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-18-2020.pdf
PDF · 114.54 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/18/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : V. S., nar. XX. X. XXXX, bytom Z. XXX/X, R., Č. Y., proti žalovanému : Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 3. 2019 č.k. 9C/3/2016 - 83, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.700 €, na základe zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd prvej inštancie na danú vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. účinného od 1. januára 2013. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že základnými zákonom stanovenými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone verejnej moci v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia nesprávneho úradného postupu orgánom štátu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Tieto predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené súčasne. Ustanovenie § 17 ods. 2 citovaného zákona priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to za súčasného splnenia dvoch podmienok, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 citovaného zákona vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy na súde je predchádzajúce predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základne písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Škoda ako aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú dané len vtedy, ak vznikli v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci musí byť bez pochybností preukázaný. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a škodou resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou
skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009). Bolo na žalobcovi preukázať existenciu vzniku škody, nemajetkovej ujmy ako aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom súdu.
2/ Súd prvej inštancie sa v danom prípade stotožnil s obranou žalovaného, že v prípade žalobcu bol aplikovaný postup podľa § 18 ods. 1 druhej vety zák. č. 475/2005 Z. z., keďže z dôvodu nadmerného počtu odsúdených v ÚVTOS bola ubytovacia plocha niektorých odsúdených prechodne znížená. Dodržanie zákonom predpokladaného postupu nemožno nikdy považovať za nesprávny úradný postup. V danom prípade tak nedošlo k porušeniu povinnosti ani k inému nezákonnému zásahu zo strany ÚVTOS. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 ods. 1 definuje nesprávny úradný postup . Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Obč. zák.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.
3/ Podľa ustanovenia § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. sa pri žalobách o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) voči štátu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 17 ods. 2/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa posudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Všetky tieto skutočnosti je potrebné pri priznaní nemajetkovej ujmy v konaní zo strany žalobcu preukázať. Pri gramatickom a logickom výklade § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z, z. je možné dospieť k záveru a to k takému, že priznanie náhrady nemajetkovej v peniazoch je v obdobných prípadoch nie je a ani byť nemôže automatické. Žalobca preto musí bezpečne preukázať, že spôsobenú ujmu nie možné odčiniť inak než priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade žalobcu podľa žalovaného nie je namieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže v jeho prípade bol poskytnutý dostatočný satisfakčný prostriedok.
4/ Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovanej strany, že v zmysle článku 46 (Záväznosť a vykonávanie rozsudkov) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kde sa v bode 1 uvádza, že vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami. Prvé ohraničenie záväznosti rozhodnutí ESĽP je teda možné vyvodiť už z uvedeného článku Dohovoru, podľa ktorého tieto rozhodnutia sú záväzné len pre procesné strany v konaní, pričom ostatné štáty (ako v tomto prípade Slovenská republika) ním viazané nie sú (rationnae personnae). Ďalej je podľa žalovanej účinok rozsudku obmedzený len na konkrétne prejednávanú vec
pred ESĽP a nevzťahuje sa automaticky na iný prípad (rationnae materiae). Napokon tiež platí, že právna sila rozsudkov ESĽP je ohraničená len na čas vydaním rozhodnutia, t. j. nevzťahuje sa na okolnosti prípadu, ktoré nastali po jeho vydaní a ktoré sa môžu časom meniť (rationnae temporis). Možno teda zhrnúť, že rozhodnutie ESĽP (Sulejmanovič proti Taliansku) je záväzné len pre ten štát, ktorý bol v tomto prípade procesnou stranou. Je teda záväzný pre Taliansko, nie pre Slovenskú republiku. Rovnako sú účinky uvedeného rozhodnutia obmedzené len na danú prejednávanú vec a nevzťahujú sa na inú (v tomto prípade žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. ktorú podal žalobca). Záverom je tiež potrebné poukázať na to, že v prípade Sulejmanovič proti Taliansku bol vydaný rozsudok v roku 2009, závery z neho plynúce teda nemožno automaticky stotožňovať s prípadom žalobcu, kde k porušeniu práv žalobcu malo dôjsť v priebehu roku 2013. Časovo skorší rozsudok ESĽP z roku 2009 teda nemožno automaticky a záväzne aplikovať na viac či menej odlišné okolnosti, ku ktorým došlo v priebehu roku 2013.
5/ Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca v konaní pred súdom nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma v ním požadovanej výške, teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 3, 9, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj ust. § 18 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody.
6/ O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu 100 %, náhradu trov konania si neuplatnil, lebo mu žiadne nevznikli, súd preto žalovanej strane náhradu trov konania nepriznal.
7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd zaviaže žalovaného povinnosťou zaplatiť mu 13.700 € s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 13.700 € od 12. 1. 2016 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň mu prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie podal žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda že vykonané dôkazy chybne právne zhodnotil a v dôsledku toho tiež celú vec nesprávne rozhodol. Žalobca uviedol, že sa proti žalovanému domáha zaplatenia sumy 13.700 € podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu pri výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom fyzickým a psychickým týraním, tým, že bol po dobu 137 dní natesnaný do cely, v ktorej pripadalo na jedného odsúdeného namiesto minimálnych 3,5 m2 ubytovacej plochy stanovenej zákonom č. 475/2005 Z.z. o výkone väzby iba 2,1 m2. Týmto nesprávnym úradným postupom boli porušené jeho základné ľudské práva, zakotvené v Európskom dohovore o ochrane základných ľudských práv a slobôd; zároveň žalobca poukazoval aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v totožných prípadoch. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, keď namietal, že „dočasne“ nemôže v žiadnom prípade znamenať 137 dní, ale nanajvýš niekoľko dní. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, aký časový úsek sa môže považovať za „dočasnosť“ a od žalovaného vôbec nevyžadoval, aby preukázala, že sa jednalo naozaj o nevyhnutný čas, že neexistovalo iné riešenie a hlavne, či sa situácia nedala riešiť podstatne skôr. Argument, že sa porušenie práv žalobcu reparovalo úpravou ubytovacej kapacity, označil žalobca za nezmysel. Prinavrátenie do normálneho stavu nemožno považovať za satisfakciu; rozkaz generála na zvýšenie počtu odsúdených zo 480 na 516 osôb nemožno považovať za dôkaz o ukončení porušovania zákona, pretože je nelogické považovať zvýšenie počtu odsúdených v existujúcich zariadeniach za zväčšenie výmery ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného.
8/ Ako nesprávny označil žalobca v o svojom odvolaní výklad ust. § 17 ods. 3 cit. zák., keď aplikácia kritérií výšky nemajetkovej ujmy uvedených v písm. a/ až d/ tohto zákona podľa jeho názoru v tomto prípade nemá žiadne opodstatnenie. Utrpenie z neľudského zaobchádzania je rovnaké pre každého, bez ohľadu na jeho spoločenské alebo osobné kvality, poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci Paneta vs. Rumunsko z r. 2003. Preto argumentácia žalovaného, že sa žalobca nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, je pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na odškodnenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu irelevantná. Žalobca na podporu svojich tvrdení opakovane poukazoval na rozhodnutie ESĽP v identickom prípade Sulejmanovič vs. Taliansko, podľa ktorého by bol nárok žalobcu neoddiskutovateľný, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie, sa podľa čl. 46 Dohovoru vysokú zmluvné strany zaväzujú riadiť právoplatným rozsudkom Súdu len v prípadoch, v ktorých sú stranami, takže rozsudky ESĽP
sú pre rozhodovania slovenských súdov absolútne irelevantné. Takáto argumentácia žalovaného a súdu prvej inštancie na význam judikatúry ESĽP pre rozhodovanie všeobecných súdov je neprijateľná. O rešpektovaní právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach ESĽP platí pri aplikácii ustanovení Dohovoru to isté, čo pri aplikácii slovenských právnych noriem slovenskými súdmi. Podľa Ústavného súdu SR diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (napr. rozhodnutie ÚS IV 209/2010, tiež ÚS IV 92/2009).
9/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP); odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12/ Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z., o výkone trestu odňatia slobody, odsúdenému sa poskytne ubytovanie v cele alebo izbe. Ubytovacia plocha v cele alebo izbe pre odsúdeného je najmenej 3,5 m2. Ak sa na nadmerne zvýši počet odsúdených v ústave, možno ubytovaciu plochu na nevyhnutne potrebný čas znížiť. 13/ V posudzovanej právnej veci sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v tom, že bol umiestnený počas výkonu trestu odňatia slobody v ÚTVOS v Dubnici nad Váhom v cele o výmere 60 m2, kde bolo umiestnených celkovo 28 väzňov, a teda na jedného väzňa pripadala ubytovacia plocha o výmere 2,1 m2, a to po dobu 137 dní, v období od 4. 4. 2013 do 13. 8. 2013 (keď žalobca vykonával trest odňatia slobody v danom ústave v období od 4. 1. 2013 do 6. 5. 2014). Podľa žalovaného nebolo sporné, že ústav prekračoval ubytovacie kapacity do dňa 30. 6. 2013; dňa 1. 7. 2013 však nadobudol účinnosť Rozkaz generálneho riaditeľa č. XX/XXXX, v ktorom bola upravená zvýšená ubytovacia kapacita zo 480 na 516 odsúdených. 14/ Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. 15/ Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2013), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
16/ Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
17/ Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
18/ Zákonodarca v snahe postihnúť čo najväčší okruh pochybení orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci v ust. § 9 ods. 1 cit. zákona nedefinoval pojem „nesprávny úradný postup“, ale ponechal priestor na definíciu tohto pojmu právnej teórii a praxi. Zákon č. 514/2003 Z.z. tak len príkladmo uvádza pochybenia orgánu verejnej moci, ktoré možno podradiť pod pojem „nesprávny úradný postup“ („...za nesprávny úradný postup sa považuje aj...“). Vo všeobecnosti možno za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci označiť akékoľvek konanie alebo opomenutie konania zo strany orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Úradným
postupom je postup orgánov štátnej (verejnej moci) súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania; spravidla ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Úkony tzv. úradného postupu samy osebe v týchto prípadoch nevedú k vydaniu rozhodnutia. V danom prípade bol žalobca umiestnený v rámci výkonu trestu odňatia slobody v cele spolu s inými odsúdenými, kde na jedného odsúdeného pripadala výmera ubytovacej plochy o veľkosti 2,1 m2, čo odporuje zákonu č. 475/2005 Z.z., v ktorom podľa jeho § 18 ods. 1 je pre jedného odsúdeného stanovená ubytovacia plocha v cele (alebo izbe) najmenej o veľkosti 3,5 m2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho úradného postupu, nakoľko k prechodnému zníženiu ubytovacej plochy došlo zákonom predpísaným spôsobom (v zmysel ust. § 18 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z., druhá veta). 19/ Odvolací súd sa so záverom o neexistencii nesprávneho úradného postupu nestotožnil; v prípade žalobcu nebolo sporné, že výkon trestu odňatia slobody v dobe od 4. 4. 2013 do 13. 8. 2013 (137 dní) realizoval v cele, kde na jedného odsúdeného pripadala ubytovacia plocha o výmere nižšej ako 3,5 m2, t.j. nižšej, ako výmere stanovenej spomínaným ust. § 18 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z. Je pravdou, že rozkazom generálneho riaditeľa č. 20/2013 došlo k zníženiu ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného, avšak stalo sa tak s účinnosťou od 1. 7. 2013. Ale v období výkonu trestu odňatia slobody žalobcom od 4. 4. 2013 do 30. 6. 2013 v ÚVTOS Dubnica nad Váhom predstavovala ubytovacia plocha v cele pripadajúca na jedného odsúdeného nižšiu výmeru než 3,5 m2, a síce spomínaných 2,1 m2 (cela o celkovej výmere 60 m2, v ktorej bolo umiestnených 28 odsúdených), t.j. odporovala všeobecne záväznému právnemu predpisu, a síce zákonu č. 475/2005 Z.z., jeho ust. § 18 ods. 1. Súdu pritom nebol predložený dôkaz o tom, že v období od 4. 4. 2013 do 30. 6. 2013 by rovnako došlo na základe rozkazu generálneho riaditeľa k prechodnému zníženiu ubytovacej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného. Umiestnenie žalobcu do cely s ubytovacou plochou nižšou než požaduje zákon, predstavuje podľa názoru odvolacieho súdu nezákonný zásah do práv žalobcu, ktorý je nutné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup štátneho orgánu pri výkone verejnej moci v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (odvolací súd sa tu stotožňuje so záverom, že nejde o uplatnenie nároku z nezákonného rozhodnutia, keďže žalobca nenapáda žiadne rozhodnutie vydané orgánom verejnej moci). Otázku existencie či neexistencie nesprávneho úradného postupu súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil. 20/ Žalobca svoju argumentáciu v spore podporil opakovane odkazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Sulejmanovič vs. Taliansko (č. sťažnosti 22635/03), v ktorej Európsky súd pre ľudské práva riešil sťažnosť sťažovateľa, týkajúcu sa podmienok jeho väznenia vo väznici Rebibbia v Ríme, Taliansko. Išlo o zriadenie, ktoré malo podľa sťažovateľa kapacitu 1.180 osôb, avšak uväznených tam bolo 1.560 osôb. Sťažovateľ bol zadržaný a umiestnený vo väznici dňa 30. 11. 2002. Umiestnený bol v rôznych celách, každá o rozlohe 16,20 m2, ku ktorým bolo pripojené sociálne zariadenie o veľkosti 5,04 m2. Do 15. 4. 2003 bol sťažovateľ v cele s piatimi ďalšími osobami tak, že každý z väzňov mal k dispozícii priemernú rozlohu 2,70 m2. Od 15. 4. 2003 do 20. 10. 2003 bol sťažovateľ premiestnený na inú celu so štyrmi ďalšími osobami tak, že každý z väzňov mal k dispozícii priemernú rozlohu 3,40 m2. Dňa 20. 10. 2003 bol sťažovateľ prepustený na slobodu; počas pobytu dvakrát márne žiadal o možnosť pracovať; sťažovateľ v konaní pred ESĽP poskytol prehľad o jeho každodennom režime vo väzení (kedy sa cela uzatvárala, kedy otvárala, akú mal možnosť vychádzok, možnosť pohybu po chodbe, podávanie stravy a pod.). ESĽP vo veci Sulejmanovič vs. Taliansko rozhodol, že článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( čl. 3 upravuje zákaz mučenia) bol porušený pokiaľ ide o podmienky väznenia sťažovateľa v období do apríla 2003; čl. 3 Dohovoru ale nebol porušený, pokiaľ ide o podmienky väznenia sťažovateľa v období po apríli 2003, keď ESĽP bral do úvahy nielen okolnosti preplnenosti väznice, ale aj ostatné podmienky väzenia (možnosť používať toaletu v súkromí, dostupnosť vetrania, prístup k svetlu, vzduchu, kvalitu kúrenia, dodržovanie základných hygienických požiadaviek a pod.). 21/ Je pravdou, že rozhodnutie ESĽP v konkrétnej veci je záväzné pre tie zmluvné strany, ktoré sú v konkrétnej veci stranami (tam Taliansko), avšak výklad Dohovoru, ktorý ESĽP vo svojom rozhodnutí voči niektorému zo štátov urobí, predstavuje výkladovú smernicu pre uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd v obdobných situáciách aj v iných štátoch (po tom, ako takýto rozsudok nadobudne právoplatnosť). Z uvedeného dôvodu bolo v tomto zmysle (t.j. vo výkladovom zmysle) brať na uvedené rozhodnutie ESĽP zreteľ aj v prejednávanej právnej veci, čo viedlo odvolací súd k záveru, že predpoklad existencie nesprávneho úradného postupu v danom prípade naplnený bol (v období do 1. 7. 2013). 22/ Napriek uvedenému však aj odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, keďže žalobca nepreukázal, že mu vznikla nemajetková ujma, t. j. neuniesol dôkazné bremeno o vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobca si uplatňoval nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená pri výkone trestu odňatia slobody fyzickým a psychickým týraním, ako následku toho, že bol umiestnený v preplnenej väzenskej cele (s na neho pripadajúcou výmerou 2,1 m2). Skutočnosť, že žalobca bol po určitú dobu umiestnený v preplnenej väzenskej cele (nezodpovedajúcej výmerou podlahovej plochy pripadajúcej na jedného odsúdeného zákonnej požiadavke) nebola v konaní sporná; táto skutočnosť však sama osebe nemôže automaticky viesť k záveru o vzniku nároku žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Na vyvodenie takéhoto záveru bolo potrebné bližšie špecifikovať celkové podmienky, v akých žalobca jemu uložený trest odňatia slobody vykonával. Práve tieto ďalšie podmienky ale žalobca v spore nijako bližšie nekonkretizoval. Nie je zrejmé, či, a ak áno, tak na akú dlhú dobu a za akým účelom mohol žalobca v rámci svojho denného režimu celu opustiť (napr. či bol zaradený do pracovného procesu, akým spôsobom sa realizovalo podávanie stravy, aké mal možnosti prechádzok, športových aktivít a pod.), t.j. či v prípade žalobcu z hľadiska jeho denného režimu a časového rozvrhu existovali možnosti na opustenie cely a v akom rozsahu. Pokiaľ žalobca argumentoval fyzickým a psychickým týraním, rovnako sa nijako nezmienil o tom, či v tejto súvislosti v ústave využil možnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti. 23/ Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia o vzniku utrpenej ujmy (a tým ani naplnenie predpokladu príčinnej súvislosti medzi vznikom ujmy a nesprávnym úradným postupom). K odvolacej námietke žalobcu, že použitie ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v jeho prípade nemá opodstatnenie, keďže utrpenie z neľudského zaobchádzania je rovnaké pre každého, bez ohľadu na jeho spoločenské alebo osobné kvality, odvolací súd poznamenáva, že neľudské a ponižujúce zaobchádzanie nemožno tolerovať u žiadneho človeka, to však neznamená, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu, ktorý žalobca opiera práve o zákon č. 514/2003 Z.z., by bolo možné vylúčiť z aplikácie konkrétne zákonné ustanovenie, v danom prípade ust. § 17. 24/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), hoci čiastočne z iných právnych dôvodov.
25/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP; žalovanému ako úspešnej strane v spore nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že žalovanému trovy nevznikli. 26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).