Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-72-2020.pdf
PDF · 149.4 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/72/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Maroša Feketeho v právnej veci žalobcu: V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. E. XXX/XX, XXX XX Y. F., právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava IČO: 36 731 544, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.100549578/2020 zo dňa 27.2.2020, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1.
Žalobou doručenou dňa 28.5.2020 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.100549578/2020 zo dňa 27.2.2020, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Trnava č. 620554/2019 zo dňa 12.11.2019, ktorým tento prvostupňový správny orgán určil rozdiel dane u žalobcu v sume 159.676,47 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2011.
2.
Žalobca v žalobe namietal v prevažnej miera tie isté skutočnosti ako v žalobe zo dňa 25.1.2015 (ohľadne tejto žaloby bolo Krajským súdom v Trnave v konaní vedenom pod sp.zn. 14S/3/2016-97 dňa 11.5.2017 rozhodnuté tak, že rozhodnutie žalovaného č.1669176/2015 zo dňa 13.11.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 1261862/2015 zo dňa 05.08.2015 bolo zrušené a vec bola žalovanému vrátená na ďalšie konanie), keď mal za to, že žalovaný sa pri svojom rozhodovaní riadil iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na získaných dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, neodborným a neprehľadným ako aj manipulovateľným spôsobom vyhotovoval úradné dokumenty, prekročil zákonom stanovenú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, v daňovej kontrole bol nečinný, porušil nariadenie Rady č.1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH a vykonal kontrolu u iných platiteľov dane, ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly u žalobcu. K uvedeným námietkam uviedol, že žalobca preukázateľne dokázal, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom, tak teda aj dôkazy z takto získaného nezákonného postupu boli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čo má ďalší následok, že výsledky z neho sú nulitnými výsledkami. Žalobca uviedol, že počas daňovej kontroly
poskytol správcovi dane všetky potrebné doklady, ktoré preukazujú účel uplatnenia dane, predložil dôkazy preukazujúce obsahovú a formálnu stránku vynaloženého výdavku, vecné plnenie, pričom správca dane tieto jeho doklady nezohľadnil a tak isto nezohľadnil ani písomné vyhlásenia p. V. F., konateľky spoločnosti RAN Slovakia s.r.o., ktorá prehlásila dňa 20.9.2013, že práce boli riadne vykonané, tak ako ich uplatnil žalobca pri svojej žiadosti. Tak isto nebolo zohľadnené ani čestné prehlásenie p. G. E., konateľa spoločnosti URMITEX s.r.o. zo dňa 23.9.2013 o tom, že práce boli riadne vykonané, riadne zaplatené a vyhotovené daňové doklady. Správcovi dane bolo zo strany žalobcu zaslané aj písomné vyjadrenie p. J. Y., konateľa spoločnosti PEXESO s.r.o., ktorý taktiež potvrdil riadne vykonanie prác, zaplatenie týchto prác a vyhotovenie daňových dokladov. Žalobca ďalej poukázal, že správca dane neuznal zostatkovú hodnotu majetku z titulu predaja areálu, ktorý previedol na základe kúpnej zmluvy žalobca na spoločnosť GAMA-EXPO s.r.o., pričom obe strany pri uzatváraní kúpnej zmluvy súhlasili, aký a ktorý majetok a aká súčasť príslušenstva sa predáva, predmetný areál je uvedený vo vystavenej faktúre č.110904 a ktorý následne kontrolovaný subjekt vyradil z majetku z dôvodu predaja. Zoznam majetku na predaj areálu vo Veľkých Kostoľanoch bol podpísaný oboma zmluvnými stranami a tvorí súčasť kúpnej zmluvy. Preto si žalobca nevie vysvetliť, akým právnym dôvodom je neuznanie hnuteľného majetku do výdavkov zostatkovej hodnoty hmotného majetku z titulu predaja. Žalobca uvádza, že svoj nárok zdokladoval riadnymi daňovými dokladmi a písomnými prehláseniami konateľov dodávateľských spoločností. Správca dane potvrdil, že predmetné práce s dokumentom boli vykonané a tiež aj Finančné riaditeľstvo SR sa vyjadrilo, že správca dane nezisťoval skutkový stav predmetných prác, svojim postupom teda neodstránil pochybnosti o opodstatnenosti zaúčtovania, ale svoje dokazovanie založil na sporných výpovediach konateľov dodávateľských spoločností aj napriek tomu, že subjekt dane doručil správcovi dane písomné vyhlásenia konateľov, že vykonali práce, vystavili doklady a žalobca im riadne za tieto práce zaplatil. Správca dane, ani žalovaný neozrejmili žalobcovi aké doklady mal ešte zabezpečiť, aby preukázal existenciu plnenia a presunul dôkazné bremeno z dodávateľských spoločností na žalobcu. Žalobca ďalej poukázal, že pokiaľ sa správcovi dane zdali nevierohodné čestné prehlásenia, ktoré predložil od konateľov dodávateľských spoločností, povinnosťou správcu dane bolo vykonať vypočutie ďalších svedkov, ktorí pracovali u dodávateľov a odberateľov a správca dane v tomto smere nevypočul žiadneho svedka. Z napadnutého rozhodnutia a daňových a účtovných dokladov je zrejmé, že dodávatelia služby jednoznačne preukázali, že služby žalobcovi dodali, a to nielen formálne na faktúrach ako to deklaruje správca dane, ale že v skutočnosti došlo k reálnym dodávkam tovaru v rámci ekonomickej činnosti. Správca dane si svojvoľne vyhodnocoval zistené skutočnosti, bez ohľadu na ich obsah a v mnohých záveroch správca dane nedáva jasné odpovede na rozpory medzi jednotlivými skutočnosťami a vyhodnotením jednotlivých dôkazov, ktoré boli získané počas daňovej kontroly. Žalobca ďalej namietal, že protokol o výsledku kontroly, ktorý je celý súčasťou odôvodnenia, nenadobudol povahu zákonne získaného prostriedku, nakoľko zápisnica o začatí daňovej kontroly nie je jeho súčasťou. V protokole z daňovej kontroly správca dane rieši prevažne dodávateľov a subdodávateľov daňového subjektu, pričom samotný zdaniteľný obchod je vo vzťahu ku kontrolovanému daňovému subjektu riešený len maginálne. Správca dane de facto nespochybňuje existenciu vykonaných prác, spochybňuje však subdodávateľov, jeho dodávateľa a v poradí ďalších odberateľov jeho odberateľa. Daňový subjekt konštatuje, že nemôže niesť zodpovednosť za vedenie účtovníctva, skladovej evidencie a podnikateľskú činnosť iných daňových subjektov a to dokonca zahraničných. Žalobca poukazuje, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v kontrolovanom zdaňovacom období bola správcom dane spochybnená len a len tvrdením správcu dane, bez relevantných dôkazov. Žalobca riadne v súlade so zákonom preukázal reálne uskutočnenie obchodných prípadov, taktiež jeho odberatelia a dodávatelia vyslovene potvrdili reálne uskutočnenie obchodných prípadov. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudky NS SR 8Sžf 14/2012, 5Sžf 22/2009 a 3Sžf 1/2010, v ktorých Najvyšší súd SR vyjadril, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, a to najmä z dôvodu, že zákon nedáva právne prostriedky daňovníkovi na sledovanie týchto svojich dodávateľov. Žalobca poukázal ďalej na rozsudok NS SR 7Sžf 4/2013, v ktorom NS SR konštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Ustanovenie § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov upravuje rozsah dôkazného bremena daňového subjektu. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní. Nemožno ho rozširovať na preukázanie akýchkoľvek skutočností, na ktoré nemá vôbec vplyv kontrolovaný subjekt, týkajúce sa povinností iného subjektu, ktoré ani nemôže ovplyvniť. Pokiaľ správca dane poukazuje na zásadu voľného hodnotenia dôkazu pri vyhodnocovaní dôkazov v rámci
vypracovania svojho rozhodnutia, žalobca poukazuje, že aplikácia voľného hodnotenia dôkazov, ktorá prislúcha správcovi dane, neznamená, že by správca dane mal vo svojom rozhodovaní na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí, a ktoré nie alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Správca dane má právo posúdiť a rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, ale toto právo ho však nezbavuje povinnosti odôvodniť, čo ho viedlo k tomu, že niektorý dôkaz nevykonal. Záverom žalobca uviedol, že poukazuje aj na skutočnosť, že hoci odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie daňového úradu v predmetnej veci a zaviazal správcu dane, aby vypočul konateľov dodávateľských spoločností, správca dane toto nevykonal, neriadil sa usmernením nadriadeného orgánu, vo veci opätovne rozhodol rovnako ako v prvom prípade a žalovaný ako druhostupňový správny orgán toto rozhodnutie potvrdil.
3.
V žalobe ďalej poukázal na to, že správca dane ako prvostupňový správny orgán neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nerešpektoval v predmetnej veci vydané rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 14S/3/2016-97 zo dňa 11.5.2017 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžfk/68/2017 zo dňa 30.4.2019, ktorým bola kasačná sťažnosť žalovaného proti tomuto rozsudku zamietnutá. Naďalej považoval postup ako aj rozhodnutia správnych orgánov za nezákonný pri vykonávaní dokazovania na základe zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok), keď nedošlo zo strany správnych orgánov k rešpektovaniu právneho názoru uvedeného v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp.zn. 14S/3/2016, nebolo vykonané riadne dokazovanie tak, aby boli odstránené vzniknuté pochybnosti a nejasnosti, pričom nebolo prihliadnuté na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, keď nedošlo k vypočutiu všetkých konateľov dodávateľských spoločností napriek extaktnému pokynu zo strany Krajského súdu v Trnave, následne aj potvrdenému Najvyšším súdom SR. V tejto súvislosti poukázal na to, že v konaní vypočutý konateľ spoločnosti PEXESO, s.r.o. J. Y. potvrdil, že podpísal predmetnú faktúru vystavenú žalobcovi, rovnako prijal aj platbu v zmysle vystavenej faktúry, vysvetlil správcovi dane, že svoju činnosť vykonával subdodávateľsky. Znamená to, že J. Y. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil vykonanie predmetných činností, spôsob vykonania (subdodávateľsky), vystavenie faktúry ako aj prijatie odplaty za vykonané činnosti.
4.
Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 14S/3/2016 podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší súd SR rozhodol tak, že ju rozsudkom sp.zn. 8Sžfk/68/2017 zo dňa 30.4.2019 zamietol a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov kasačného konania. V tomto rozhodnutí kasačného súdu bolo uvedené, a to v súvislosti s nevykonaním dokazovania správcom dane, keď kasačnému súdu nebolo zrejmé, prečo nebol vypočutý aj konateľ obchodnej spoločnosti PEXESO, s.r.o. J. Y.. Kasačný súd sa však nestotožnil s právnym názorom krajského súdu v tom, že správca dane nevykonal dokazovanie v súvislosti s vypočutím konateľov dodávateľských spoločností žalobcu (predvolal a dal predviesť V. F. - RAN Slovakia, s.r.o. a G. E. - URMITEX, s.r.o.). Z uvedených dôvodov je preto zrejmé, že nebol zistený skutkový stav vo vzťahu ku neuznaným nákladom - 15 100 eur bez DPH z faktúry č. 201100281 zo dňa 24.08.2011 dodávateľa žalobcu spoločnosti PEXESO s. r. o.. Kasačný súd bol teda toho názoru, že krajský súd posúdil vec správne, keď konštatoval, že dokazovanie nebolo doplnené o výsluch J. Y., konateľa spoločnosti PEXESO s. r. o. Za tohto stavu preto skonštatoval, že zo strany správnych orgánov nebol dostatočne zistený skutkový stav, z ktorého dôvodu krajský súd rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Považoval za potrebné, aby správca dane zabezpečil výsluch konateľa spoločnosti PEXESO s. r. o., a využil pri tom rovnaké inštitúty, ktoré využil pri konateľoch ostatných dodávateľských spoločností žalobcu.
5.
Ďalej kasačný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že právna úvaha krajského súdu, ktorý uviedol, že skutočnosť, že správca dane si nezabezpečil konateľov dodávateľských spoločností žalobcu na dopočutie, nemôže byť na ťarchu žalobcu, ktorý tak nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť doplnenie dokazovania v naznačenom smere, nie je úplne správna, nakoľko na uvedené výsluchy bol predvolávaný aj žalobca, no nedostavil sa na ne. Kasačný súd tiež uviedol, že správca dane predvolal na výsluch opakovane konateľku spoločnosti RAN-SLOVAKIA s. r. o. V. F. ako aj konateľa spoločnosti URMITEX s. r. o. G. E., ktorých sa však na dopočutie zabezpečiť nepodarilo a na výsluch sa sami
nedostavili. Rovnako sa ani na jedno plánované vypočutie týchto svedkov nedostavil žalobca, ktorý mal mať záujem na odstránenie rozporov vo výpovediach týchto konateľov, ktorý do zápisnice pred správcom dane popierali vystavenie sporných faktúr ako aj to, že by poznali a obchodovali so žalobcom, a ktorých čestné prehlásenia, predložil žalobca až na výzvu správcu dane v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia žalovaným. Kasačnému súdu tiež nebolo zrejmé akým ďalším spôsobom si mal správca dane tieto osoby zabezpečiť na dopočutie, ak už ich predvolávaním a pokusmi o predvedenie vyčerpal svoje zákonné možnosti.
6.
V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie žalovaný dňa 15.7.2020, v ktorom sa vyjadril k jednotlivým námietkam žalobcu, pričom uviedol, že vypočul konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o. J. Y. (Zápisnica č. 102077539/2019 zo dňa 4.9.2019), ktorý bol vypočutý bez prítomnosti žalobcu, napriek tomu, že jeho splnomocnený zástupca bol o výsluchu upovedomený. Tento svedok síce potvrdil, že práce boli zrealizované, ale nevedel uviesť kde a či boli vykonané všetky práce uvedené na súpise prác; nevedel, prečo dával práce na spoločnosť PEXESO, s.r.o. V tejto súvislosti doplnil, že asi kvôli úveru; nevedel však čo sa presne robilo, pamätal si len povrchovú úpravu terénu; osobne na uvedenej zákazke nerobil, práce nekontroloval. Poukázal na to, že mal „najaté firmy“, pričom ich názvy uviesť nevedel a nepamätal si ich. Taktiež nevedel uviesť kto tieto práce vykonával, s akými strojmi, prípadne s akým náradím. Ďalej uviedol, že v spoločnosti PEXESO, s.r.o. neboli zamestnanci, ani hmotný majetok a ani žiadne vozidlá. Tvrdil, že spoločnosť zriadil kvôli licencii na dopravu, pretože chcel vykonávať prepravu. On osobne faktúry nevystavoval; vystavovala ich účtovníčka, pričom podpis na faktúre a na príjmových dokladoch potvrdil, že je jeho ako aj to, že peniaze prevzal osobne od žalobcu, čo sa však v konaní nepreukázalo. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uviedol, že správca dane už počas daňovej kontroly požiadal o preverenie dodávateľskej faktúry č. 201100281 zo dňa 24.8.2011 vystavenej spoločnosťou PEXESO, s.r.o. Daňový úrad Nitra, pričom tento uviedol, že táto spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, poštu nepreberala a splnomocnený zástupca J. Y. bol v databáze daňových subjektov vedený ako rizikový. Ďalej uviedol, že v čase dožiadania prebiehala v spoločnosti PEXESO, s.r.o. daňová kontrola, pri ktorej zamestnanci dožiadaného správcu dane zistili, že preverovaná faktúra sa v žiadnej evidencii spoločnosti PEXESO, s.r.o. nenachádzala, z čoho vyplýva, že spoločnosť ako dodávateľ neúčtovala o výnosoch.
7.
K námietke žalobcu, že správca dane doposiaľ nevyhodnotil jeho písomné podanie predložené dňa 8.6.2015 spolu so 44 prílohami a neodstránil rozpory medzi čestnými prehláseniami konateľov dodávateľských spoločností uviedol, že žalobca podal vyjadrenie na základe výzvy správcu dane č. 482156/2015 zo dňa 19.5.2015, ktorou bol vyzvaný, aby preukazným spôsobom zdokladoval svoje tvrdenia, t.j. reálne uskutočnenie prác, na akom objekte boli práce vykonané, na základe akého podkladu, s kým bolo rokované, kde a komu a na základe akého dokladu boli vyplatené peniaze, za akým účelom boli práce vykonané a na zdokladovanie predaného majetku a jeho odovzdania kupujúcemu. V tejto súvislosti uviedol, že z dokladov predložených žalobcom sa nepreukázalo zaúčtovanie sporných výdavkov do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane. Čestné prehlásenia predložené žalobcom správca dane nepovažoval za dôkaz v daňovom konaní z dôvodu, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. V tomto smere je preto dôkazné bremeno na strane žalobcu. Žalobu žiadal preto ako nedôvodnú zamietnuť.
8.
Z prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 620554/2019 zo dňa 12.11.2019 súd zistil, že správca dane opätovne určil žalobcovi týmto rozhodnutím rozdiel v sume 159.676,47 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby podľa § 68 ods.6 zák.č.595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov za zdaňovacie obdobie 2011 s tým, že sumu ktorú daňový subjekt vykázal podľa osobitných predpisov bola 1,414.561,66 Eur, suma zistená správcom dane bola 1,254.885,19 Eur, rozdiel v sume predstavoval 159.676,47 Eur. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a na základe zistených skutočností vyhodnotil, že výdavky na úhradu faktúr vystavených spoločnosťami RAN Slovakia s.r.o., Horné Saliby 375, URMITEX s.r.o., Horné Saliby 536 a PEXESO s.r.o., Trnavská cesta 920, Sereď, neboli reálne vynaložené a pre účely uplatnenia
do výdavkov ovplyvňujúcich základ sú nepreukázané. Ani k predmetnému majetku nedoložil daňovník žiadne nové skutočnosti, preto ostáva naďalej vo výdavkoch neovplyvňujúcich základ dane zostatková hodnota hmotného majetku z titulu predaja v sume 72.926,47 Eur a to z dôvodu, že na základe kúpnej zmluvy s kupujúcim GAMA-EXPO s.r.o., ktorú daňový subjekt predložil správcovi dane, bol predaný nasledovný majetok: výrobná hala na parc.č.1657/24 v zostatkovej hodnote 414.861,58 Eur, kotolňa na parc.č.1657/25 v zostatkovej hodnote 17.953,20 Eur, ubytovňa na parc.č.1657/26 v zostatkovej hodnote 489.361,92 Eur, sklad na parc.č.1657/39 v zostatkovej hodnote 160.402,20 Eur a pozemky v zostatkovej hodnote 46.902,55 Eur, spolu 1,129.481,45 Eur. Po kontrole správca dane neuznal do výdavkov zostatkovú hodnotu hmotného majetku, ktorú daňový subjekt uplatnil vo výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane, avšak na kúpnej zmluve tento majetok nebol uvedený. Do výdavkov bola uznaná iba zostatková hodnota majetku, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy a je na nej uvedený. Pri uplatnení týchto výdavkov sa jedná o porušenie § 19 ods. 3 písm. b) zák.č.595/2003 Z.z.. V zmysle uvedeného ustanovenia je daňovým výdavkom výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovanie v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v účtovníctve daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
9.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 5.12.2019 opätovne odvolanie, v ktorom namietal, že správca dane nezohľadnil ním dodané dôkazy, neúplne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. V predmetnom odvolaní poukázal prakticky na rovnaké skutočnosti, ktoré namietal aj v žalobe. Poukázal na to, že správca dane nerešpektoval v predmetnej veci rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 14S/3/2016-97 zo dňa 11.5.2017 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 8Sžfk/68/2017 zo dňa 30.4.2019.
10.
Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č.100549578/2020 zo dňa 27.2.2020 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pričom uviedol, že daňový subjekt nepredložil také dôkazy a vysvetlenia, ani v priebehu daňovej kontroly, ani na základe výzvy zo dňa 19.5.2015, ktoré by vyvrátili tvrdenia správcu dane. Predložil síce zápisy prác písané v denných záznamoch, ale v priebehu celého konania nepreukázal a bližšie nekonkretizoval na akom podklade boli práce vykonané, s kým rokoval, kde a komu vyplatil peniaze, za akým účelom boli práce vykonané a či súviseli s dosahovaním zdaniteľných príjmov. Žalovaný ďalej uviedol, že v danom prípade poukazuje na to, že na uplatnenie nároku nestačí len predloženie faktúr, obsah ktorý nebol pre zaúčtovanie sporných výdavkov dostačujúci. Faktúry vystavené dodávateľom sú použiteľné vtedy, ak je nepochybné, že v nich je odrážajúci skutočný stav, že sú hodnoverné a vystavil ich ten kto ich vystaviť mal. Zákonná povinnosť musí byť skutočne vykonaná a všetky údaje musia byť pravdivo uvedené a v ňom uvedené práce aj skutočne zrealizované. Za týmto účelom má daňový subjekt rozsiahle možnosti žiadať iný daňový subjekt, ktorý pre neho uskutočňuje práce, služby, aby pred realizáciou úhrad platieb mu doložil doklady, aby si overil skutočnosti ktoré deklaruje dodávateľ. Ak tak daňový subjekt nepostupuje, je preto povinný znášať riziko z nedostatku hodnovernosti dokladov. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca namietal, že predložil čestné prehlásenia od konateľov dodávateľských spoločností, žalovaný uviedol, že tieto čestné prehlásenia nepovažuje za dôkaz aj s poukazom na ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku, v ktorom sa nachádza demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. Z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné prehlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to daňový poriadok v spojení s čl. II. ods. 2 ústavy nedovoľuje. Čestné prehlásenie môžu nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie, za splnenie striktných podmienok, ktoré sú upravené v správnom poriadku. Správny poriadok sa však na daňové konanie nevzťahuje a preto predloženie čestných prehlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. Vo vzťahu k neuznanej zostatkovej hodnote hmotného majetku odvolací orgán uviedol, že zoznam majetku na predaj zo dňa 21.9.2011, podpísaný oboma stranami a predložený daňovým subjektom, ktorý podľa daňového subjektu tvorí príslušenstvo k predanému hmotnému majetku, nespĺňa podmienku príslušenstva a kritériá na zaradenie k hlavnej veci, pretože ide o samostatné hnuteľné veci, samostatne odpisované a preto nebolo možné uznať zostatkovú hodnotu tohto majetku. Správca dane doplnil
dokazovanie o výsluch konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o. J. Y. (Zápisnica č. 102077539/2019 zo dňa 4.9.2019), ktorý bol vypočutý bez prítomnosti žalobcu, napriek tomu, že jeho splnomocnený zástupca bol o výsluchu upovedomený. Tento svedok síce potvrdil, že práce boli zrealizované, ale nevedel uviesť kde a či boli vykonané všetky práce uvedené na súpise prác; nevedel, prečo dával práce na spoločnosť PEXESO, s.r.o. V tejto súvislosti doplnil, že asi kvôli úveru; nevedel však čo sa presne robilo, pamätal si len povrchovú úpravu terénu; osobne na uvedenej zákazke nerobil, práce nekontroloval. Poukázal na to, že mal „najaté firmy“, pričom ich názvy uviesť nevedel a nepamätal si ich. Taktiež nevedel uviesť kto tieto práce vykonával, s akými strojmi, prípadne s akým náradím. Ďalej uviedol, že v spoločnosti PEXESO, s.r.o. neboli zamestnanci, ani hmotný majetok a ani žiadne vozidlá. Tvrdil, že spoločnosť zriadil kvôli licencii na dopravu, pretože chcel vykonávať prepravu. On osobne faktúry nevystavoval; vystavovala ich účtovníčka, pričom podpis na faktúre a na príjmových dokladoch potvrdil, že je jeho ako aj to, že peniaze prevzal osobne od žalobcu, čo sa však v konaní nepreukázalo. V tejto súvislosti žalovaný ďalej uviedol, že správca dane už počas daňovej kontroly požiadal o preverenie dodávateľskej faktúry č. 201100281 zo dňa 24.8.2011 vystavenej spoločnosťou PEXESO, s.r.o. Daňový úrad Nitra, pričom tento uviedol, že táto spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, poštu nepreberala a splnomocnený zástupca J. Y. bol v databáze daňových subjektov vedený ako rizikový. Ďalej uviedol, že v čase dožiadania prebiehala v spoločnosti PEXESO, s.r.o. daňová kontrola, pri ktorej zamestnanci dožiadaného správcu dane zistili, že preverovaná faktúra sa v žiadnej evidencii spoločnosti PEXESO, s.r.o. nenachádzala, z čoho vyplýva, že spoločnosť ako dodávateľ neúčtovala o výnosoch. Žalovaný ďalej skonštatoval, že daňový subjekt v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno, keďže si mal uvedomiť a byť si vedomý toho, že pre daňové účely je plnenie uznateľné len vtedy, ak je splnená podmienka preukázateľnosti a že toto plnenie súvisí so zdaniteľnými príjmami. Tiež poukázal na to, a to základnú zásadu obchodného práva - zásada poctivého obchodného styku, keď základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obch. zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci, s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obch. zákonníka právnu ochranu. Znamená to, že pokiaľ daňový subjekt vo svojich prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, potom preberá na seba riziko, že neunesie dôkazné bremeno.
11.
Krajský súd v Trnave prejedal vec na pojednávaní konanom dňa 30.9.2021 v zmysle § 107 ods. 1 SSP, pričom zistil, že žaloba je nedôvodná.
12.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žiada rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že sa v plnom pridržiava žalobných dôvodov uvedených v žalobe. Zdôraznil, že žalobca riadne uskutočnil jednotlivé obchodné prípady, tieto si objednal, tieto boli zrealizované, a teda došlo aj k ich reálnemu plneniu. Ďalej uviedol, že žalobca urobil všetky opatrenia vo vzťahu k dodávateľským spoločnostiam, ktoré si preveroval či už v rámci obchodného registra ako aj z pohľadu toho, či nejde o rizikové subjekty. Pokiaľ ide o výsluch konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o. p. Y., tak poukázal na to, že tohto správca dane vypočul až po asi ôsmich rokoch ako došlo k jednotlivým plneniam a za takéhoto stavu, vzhľadom na dlhý časový odstup sa ťažko mohol vyjadriť k jednotlivým transakciám. Tiež poukázal na to, že už v priebehu daňovej kontroly mal žalobca záujem a chcel preukázať o aké práce malo ísť v súvislosti s predajom areálu kupujúcej spoločnosti GAMA-EXPO, s.r.o., keď predával sa celý areál aj s príslušenstvom, o čom správca dane mal vedomosť a mohol prísť na miestnu obhliadku. Mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, keď správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré mal k dispozícii, práce boli riadne vykonané, bolo za ne zaplatené, a teda došlo k reálnemu plneniu. Poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžfk/5/2018, v ktorom je konštatované, že pokiaľ aj existuje nejaký problém na strane dodávateľských spoločností nemôže niesť za to zodpovednosť daňový subjekt.
13.
Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom v plnom rozsahu sa pridržiavala argumentácie uvedenej v písomnom vyjadrení zo dňa 15.7.2020, v ktorom sa žalovaný vyjadril k jednotlivým žalobným námietkam zo strany žalobcu. Pokiaľ ide o podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 3.9.2021, ktoré jej bolo doručené na pojednávaní, tak uviedla, že táto argumentácia zo strany žalobcu nebola uvádzaná v žalobe a okrem toho judikatúra Súdneho dvora Európskej únie uvádzaná v tomto podaní sa nevzťahuje na predmetnú vec, nakoľko v danom prípade ide o daň z príjmov fyzickej osoby, ktorá má iný právny režim ako má daň z pridanej hodnoty. Okrem toho poukázala na to, že správca dane postupoval v intenciách právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. 8Sžfk/68/2017.
14.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku (5) Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov č.595/2003 Z.z. Na účely tohto zákona sa rozumie i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,
Podľa § 19 ods. 1 zák.č.595/2003 Z.z. (1) Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, 83) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon okrem výdavku (nákladu) vynaloženého zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom, 89) alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento zákon v inej výške ako osobitný predpis, 1) preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok (náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý príjem alebo prijatá úhrada.
15.
Zo spisového materiálu súd zistil, že správca dane zaslal žalobcovi dňa 19.5.2015 výzvu na predloženie dokladov, v ktorej vyzýva žalobcu, aby preukazným spôsobom zdokladoval svoje tvrdenia t.j. reálne uskutočnenie prác (na akom objekte boli práce vykonané, na základe akého podkladu, s kým bolo rokované, kde, komu a na základe akého dokladu boli vyplatené peniaze, za akým účelom boli predmetné práce vykonané), ktoré mali byť vykonané dodávateľmi, na základe nasledovných dokladov:
- faktúra č.20110050 zo dňa 25.2.2011 dodávateľa spoločnosti RAN Slovakia s.r.o. v celkovej sume 17.580,-Eur bez DPH 14.650,-Eur,
- faktúra URMITEX s.r.o., zo dňa 30.9.2011 v celkovej sume 23.400,-Eur, bez DPH 19.500,-Eur a fakt.č.201200 zo dňa 2.9.2011 v celkovej sume 45.000,- Eur, bez DPH 37.500,-Eur,
- faktúra dodávateľa PEXESO s.r.o., č.201100281 zo dňa 24.8.2011 v celkovej sume 18.120,-Eur, bez DPH 15.100,-Eur,
- preukazným spôsobom zdokladoval aký majetok bol predaný a odovzdaný kupujúcemu spoločnosti GAMA-EXPO s.r.o., v kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.9.2011. Zároveň bol žalobca zo strany správcu dane upozornený, že ak doklady nepredloží v lehote určenej správcom, bude daňová povinnosť vyrubená na základe dokladov, ktoré má správca k dispozícii.
16.
Bolo zistené, že k predmetnej výzve zaslal žalobca písomné vyjadrenie dňa 8.6.2015 spolu so 44 prílohami. Správca dane bez akéhokoľvek vyhodnotenia týchto príloh, bez zhodnotenia dôkaznej sily týchto dokumentov len striktne skonštatoval, že daňový subjekt nepredložil žiadne nové dôkazy, správca dane naďalej neuznáva do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane faktúru dodávateľa spoločnosti RAN Slovakia s.r.o., č.20110050 zo dňa 25.2.2011 v celkovej sume 17.580,- Eur (bez DPH 14.650,-Eur). Uvedené výdavky nebudú po kontrole uznané do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane, na základe vyjadrenia konateľky tejto spoločnosti p. V. F., bytom V. XX, ktorá do zápisnice správcu dane uviedla, že je konateľkou tejto spoločnosti, no o jej činnosti nič nevie a faktúru č.20110050 nevystavila, taktiež neprevzala žiadne finančné prostriedky a nepodpisovala žiadne pokladničné doklady. Ďalej správca dane neuznal ani výdavky zaúčtované v účtovníctve daňového subjektu na základe faktúry dodávateľa URMITEX s.r.o., Horné Saliby 536, č.201209 zo dňa 30.9.2011 v celkovej sume 23.400,-Eur (bez DPH 19.500,-Eur a fakt.č.201200 zo dňa 2.9.2011 v celkovej sume 45.000,- Eur (bez DPH 37.500,- Eur. Dôvodom pre neuznanie bola skutočnosť, že na základe informácie správcu dane u menovaného daňového subjektu bolo zistené, že uvedená spoločnosť za zdaňovacie obdobie 2011 nepodala daňové priznanie a daňové priznanie dane z pridanej hodnoty podala len za mesiac január a február 2011. K neuznaniu týchto faktúr došlo aj z dôvodu, že svedok G. E. v zápisnici o výsluchu prehlásil, že žiadne práce a žiadne faktúry pre V. K. nevykonal a nevystavil žiadne faktúry a nevie kto ich vystavil a komu patril podpis na týchto faktúrach. Rovnako neuznal správca dane ani výdavky vyplývajúce z faktúry dodávateľa PEXESO s.r.o., č.201100281 zo dňa 24.8.2011 v celkovej sume 18.120,-Eur (bez DPH 15.100,-Eur) z dôvodu, že konateľ tejto spoločnosti J. Y. bol nekontaktný. Správca dane ďalej neuznal ani výdavky tvoriace zostatkovú hodnotu hmotného majetku, ktorú si daňový subjekt uplatnil vo výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane a to na základe kúpnej zmluvy predaja priemyselného areálu vo Veľkých Kostoľanoch, ktoré mal žalobca predať spoločnosti GAMA-EXPO s.r.o..
17.
Správny súd v prvom rade považuje za potrebné upriamiť pozornosť na to, že nie je možné zamieňať podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty a podmienky na uplatnenie daňových výdavkov na účely dane z príjmu, nakoľko ide o dva odlišné druhy daní, upravené samostatnými právnymi predpismi, v ktorých sú autonómne definované jednotlivé zákonné podmienky a kritéria posudzovania jednotlivých nárokov, ktoré nemožno zamieňať, či analogicky aplikovať, keď sa jednotlivé právne inštitúty či definície nezhodujú (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžfk/56/2018 zo dňa 21.08.2019). Konkrétne, ako už bolo vyššie uvedené, zákon o dani z príjmov viaže uznanie uplatnených výdavkov na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o výdavok dostatočne preukázaný a to vo vzťahu k dodávateľovi uvedenému na faktúrach. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, tento je na rozdiel od dane z príjmov viazaný na vznik daňovej povinnosti a to s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorá sa posudzuje u dodávateľa daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na odpočet, pričom, v prípade, ak je spochybnené, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, a to práve vo vzťahu k jeho dodávateľovi, môže to mať za následok zamietnutie nároku na odpočet DPH na vstupe. Zákon o dani z príjmov, však na priznanie uplatnených výdavkov vyžaduje splnenie iných zákonných podmienok, pričom podmienka vzniku tohto nároku nie je preukázateľnosť výdavkov u deklarovaného dodávateľa, inak povedané, ak deklarovaný dodávateľ nepreukáže reálnosť uplatnených výdavkov vo vzťahu k svojim dodávateľom (tak ako v danom prípade), táto skutočnosť má za následok neuznanie výdavkov vo vzťahu k tomu subjektu a automaticky neznamená neuznanie uplatnených výdavkov u ďalších subjektov zúčastnených v reťazci, pri existencii tovaru resp. služieb. V tomto prípade je relevantná aj skutočnosť, či sa konkrétny daňový subjekt ( žalobca ) svojou účasťou zúčastňoval na vzniku výdavkov, ktorých relevancia bola spochybnená.
18.
Z obsahu administratívneho spisu ako aj z vykonaného dokazovania správnych orgánov nevyplýva, že by žalobca preukázal uplatnené výdavky vo vzťahu k jednotlivým dodávateľským spoločnostiam, nakoľko daňovou kontrolou bolo preukázané, že žalobcovi nebolo možné uznať doklady vystavené dodávateľskými spoločnosťami RAN Slovakia, s.r.o., URMITEX, s.r.o., PEXESO, s.r.o. a zostatkovú cenu hmotného majetku, ktorý nebol predaný a odovzdaný kupujúcemu - obchodnej spoločnosti GAMA- EXPO, s.r.o. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že ak daňovník hodnoverným spôsobom nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom stanovené, teda, že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov a služieb a ich vecnú súvislosť ako aj to, že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené a to práve osobou - dodávateľom uvedenou na faktúre, tak nesplnil podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok aby boli na základe týchto dokladov uznané za daňové výdavky, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného v daňových dokladoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/32/2014).
19.
Správny súd zistil, že zo strany správcu dane bolo vykonané ďalšie dokazovanie, v zmysle pokynov ako boli prezentované v súdnych rozhodnutiach, na ktoré ho zaviazal v zrušujúcom rozhodnutí žalovaný a tiež aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 8Sžfk/68/2017, a to pokiaľ ide o vykonanie výsluchu konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o. J. Y.. Správca dane predvolal a dal predviesť konateľov spoločností (V. F.
- RAN Slovakia, s. r. o., G. E. - URMITEX s. r. o.), ktorý figurovali na sporných faktúrach daňového subjektu, na ktoré výsluchy bol predvolávaný aj žalobca, no na žiaden z výsluchov sa nedostavil ani jeden z konateľov ani žalobca. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu, aby preukazným spôsobom zdokladoval svoje tvrdenia, t. j. reálne uskutočnenie prác, s kým bolo rokované, komu konkrétne a kde boli peniaze vyplatené, za akým účelom boli vykonané práce, ktoré mali byť vykonané dodávateľmi RAN Slovakia, s. r. o., URMITEX s. r. o. a PEXESO s. r. o., a preukazným spôsobom zdokladoval aký majetok bol predaný a odovzdaný kupujúcemu spoločnosti GAMA-EXPO, s. r. o. v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.9.2011.
20.
Správny súd považuje za potrebné ešte uviesť, že správca dane predvolal na výsluch opakovane konateľku spoločnosti RAN-SLOVAKIA s. r. o. V. F. ako aj konateľa spoločnosti URMITEX s. r. o. G. E., ktorých sa však na dopočutie zabezpečiť nepodarilo a na výsluch sa sami nedostavili. Rovnako sa ani na jedno plánované vypočutie týchto svedkov nedostavil žalobca, ktorý mal mať záujem na odstránenie rozporov vo výpovediach týchto konateľov, ktorý do zápisnice pred správcom dane popierali vystavenie sporných faktúr ako aj to, že by poznali a obchodovali so žalobcom, a ktorých čestné prehlásenia, predložil žalobca až na výzvu správcu dane v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia žalovaným. Správnemu súdu taktiež nie je zrejmé, akým ďalším spôsobom si mal správca dane tieto osoby zabezpečiť na dopočutie, ak už ich predvolávaním a pokusmi o predvedenie vyčerpal svoje zákonné možnosti. Taktiež doplnil správca dane dokazovanie, po vrátení veci žalovanému aj o výsluch svedka J. Y. - konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o. (Zápisnica č. 102077539/2019 zo dňa 4.9.2019), pričom týmto výsluchom sa nepotvrdili tvrdenia žalobcu o reálnom uskutočnení fakturovaných prác, čo vyplýva aj zo samotnej výpovede J. Y..
21.
Správny súd opätovne zdôrazňuje, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.
22.
Pre daňovú uznateľnosť výdavku sa vyžaduje, aby bol výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (podmienka vecnosti), musí byť zaúčtovaný v účtovníctve alebo v evidencii daňovníka (podmienka zaevidovania) a jeho vynaloženie musí byť daňovníkom riadne preukázané (podmienka preukázanosti). Ak zákon o dani z príjmov stanovuje limity pre daňové výdavky inak, potom je na posúdenie daňového výdavku nevyhnutné aj posúdenie tohto obmedzenia alebo súvisiacich podmienok.
23.
Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru ( služby ) deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo a to v rámci dojednaných dodávok tovarov a služieb jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane tak, ako bola uvedená v hlásení (daňovom priznaní).
24.
Podľa § 21 ods. 1 za použitia § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. výdavky účtované daňovníkom v jeho účtovníctve v rozhodnom období nie sú daňovými výdavkami podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v tom prípade, ak daňovník, ktorý tieto výdavky (náklady) účtoval, ich vynaloženie nebol schopný dostatočne preukázať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/78/2014 zo dňa 26.5.2016).
25.
Správny súd zistil, že zo strany správnych orgánov bol v predmetnej veci dostatočne zistený skutkový stav ako aj náležitým spôsobom vykonané dokazovanie, pričom správca dane pri svojom rozhodovaní vychádzal z dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku, to znamená podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Z konštantnej judikatúry k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Nárok daňovníka na uznanie uplatnených výdavkov viaže zákon o dani z príjmov na splnenie podmienky, že musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň musí ísť o výdavok dostatočne preukázaný, čo v danom prípade nenastalo, a preto nebol vo vzťahu k žalobcovi založený nárok na uznanie uplatnených výdavkov. Pokiaľ právny zástupca žalobcu poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie, tak ako to uvádzal vo svojom podaní zo dňa 3.9.2021 tak rozhodnutia, ktoré uviedol vo svojom podaní sa týkali dane z pridanej hodnoty a neišlo teda o daň z príjmov fyzickej osoby, ktorá má iný právny režim. Okrem toho táto argumentácia bola zo strany právneho zástupcu žalobcu predložená až po uplynutí lehoty na podanie žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) a preto správny súd na túto argumentáciu ani neprihliadal. Okrem toho, pokiaľ ide o závery vychádzajúce z judikatúry Súdneho dvora, tak tieto je potrebné aplikovať na konkrétne okolnosti prípadu. Naviac súd považuje za potrebné k veci ešte zdôrazniť, že povinnosťou každej zmluvnej strany pri úprave svojich obchodných vzťahov je zabezpečiť si všetko, čo môže odstrániť pochybnosti a vzniku rozporov, pričom tieto povinnosti zahŕňajú overiť si informácie o skutočnosti ohľadom obchodného partnera, osoby, ktorá dodávku alebo plnenie vykoná.
26.
K vzhľadom vyššie uvedeným skutočnostiam súd žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
27.
O trovách konania súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
28.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.