Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-153-2020.pdf
PDF · 120.23 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/153/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu Mesto Košice, so sídlom Košice, Trieda SNP č. 48/A, proti žalovaným 1/ A. F., nar. X.X.XXXX, bytom E.P., H. K. č. X, 2/ Z. N., nar. XX.X.XXXX, bytom E. - Z., H. E. č. XX a 3/ JP Ťahanovce, s.r.o., so sídlom Košice, Obrody č. 25, IČO: 43 933 599, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 22C 181/2004- 402 z 25.6.2020 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd žalobu zamietol a žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca po viacerých súdom pripustených zmenách petitu domáhal určenia vlastníckeho práva k parcele „E“ KN, parcelné číslo 1101/1 o výmere 565 m2, druh pozemku - orná pôda v k. ú. Ť., obec E. - Ť., okres Košice I v podiele 9/16, zapísanej na LV č. XXXX v časti B, pod poradovým číslom 1 a 2 a parcely č. 1101/2 o výmere 260 m2, druh pozemku - orná pôda v k. ú. H. Ť., obec E. - K.M. Ť., okres Košice I v podiele 9/16, zapísanej na LV č. XXXX v časti B, pod poradovým číslom 1 a 2. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov konania. Skutkovým základom žaloby podľa tvrdenia žalobcu bolo vyvlastnenie viacerých nehnuteľnosti v k. ú. E. Ť., medzi nimi aj nehnuteľnosť pod číslom 29, mapové číslo 1101, s vyvlastnenou výmerou 1165 m2 vo vlastníctve pôvodných vlastníkov uvedených vo vyvlastňovacom rozhodnutí bývalého Obvodného národného výboru Košice 1 - Odboru výstavby a UPAaD č. 3200/88/89-GO z 9.2.1989 v súvislosti s realizáciou stavby XI. sídelného obvodu Ťahanovce- tretí okrsok v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesta i.i.o. Košice. Žalobca mal za to, že podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1.5.1991 prešlo vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti z Československého štátu na Mesto Košice, čo deklarovala a potvrdila aj zmluva o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti z 29.12.1990, uzavretá medzi odovzdávajúcou organizáciou Stavoinvesta a preberajúcim Mestom Košice, v prílohe č. 1 ktorej sa pod položkou 39 uvádza predmetná nehnuteľnosť. Napriek vyvlastneniu nehnuteľnosti bolo následne zistené, že v katastri nehnuteľností pri parcelách evidovaných v súbore E je zapísané vlastnícke právo k predmetnej parcele v liste vlastníctva č. XXXX na žalované 1/ a 2/. Žalobca argumentoval, že nevie o skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia, resp. spochybnili prechod vyvlastnenej nehnuteľnosti z Československého štátu na Mesto Košice, do podania žaloby mu nebol doručený žiaden rozsudok súdu alebo správny akt zrušujúci vyvlastnenie predmetnej nehnuteľnosti a umožňujúci
navrátenie vlastníctva právnym nástupcom pôvodného vlastníka. Keďže žalované 1/ a 2/ sú vedené v evidencií nehnuteľnosti, ako vlastníčky sporného pozemku, žalobcu to obmedzuje vo výkone vlastníckych práv pri nakladaní s týmto majetkom vo verejnom a spoločensky prospešnom záujme a zároveň nakladanie s týmto majetkom podľa rozhodnutia Mestského zastupiteľstva je neuskutočniteľné, preto žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do jeho vlastníctva.
3. Na argumenty žalovaných 1/, 2/, ktorí nesúhlasili so žalobou jednak z dôvodu, že vyvlastňovacie konanie prebehlo aj voči mŕtvym (B. F., rod. R. zomrela v roku 1985, vyvlastňovacie konanie prebehlo v r. 1989) ako aj preto, lebo vlastníkom nehnuteľností nikdy nebol štát v zastúpení Stavoinvesty i.i.o. Košice, ktorí nikdy v katastri zapísaní neboli, a preto Stavoinvesta i.i.o. Košice ako nevlastník nemohla previesť vlastnícke právo na žalobcu, navyše ešte nebohý otec žalovanej 2/ uplatnil reštitučný nárok k predmetným nehnuteľnostiam, žalobca reagoval písomným podaním, v ktorom poukázal na to, že ak oprávnený držiteľ má v nepretržitej držbe nehnuteľnosť po dobu 10 rokov, stáva sa jej vlastníkom, pričom do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca - v konkrétnej veci to znamená, že rozhodnutie o vyvlastnení nehnuteľnosti nesporne zakladá titul, na základe ktorého sa dobromyseľný držiteľ štát, mohol domnievať, že sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Zákonom stanovená 10 ročná vydržacia doba začala plynúť právoplatnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia, t.j. 16.3.1989 a počas celej vydržacej doby nedošlo k rušeniu držby spornej nehnuteľnosti.
4. Potom, čo žalovaná 1/ kúpnou zmluvou z 11.4.2008 odpredala svoj podiel k parcele č. 1101/1 zapísaný v LV č. XXXX o výmere 565 m2 spoločnosti JJP Slovakia s.r.o. a kúpnou zmluvou z 20.9.2007 žalované 1/ a 2/ odpredali svoj podiel 9/16 na parcele č. 1101/2 orná pôda o výmere 676 m2 spoločnosti TH Stavbyt s.r.o. a potom, čo v priebehu konania spoločnosť JJP Slovakia s.r.o. zanikla zlúčením a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť JP Ťahanovce s.r.o., súd uznesením z 27.4.2017 rozhodol o pokračovaní sporu so spoločnosťou JP Ťahanovce s.r.o. a konanie proti spoločnosti TH Stavbyt s.r.o. po späťvzatí žalobcom zastavil.
5. Súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp.zn. 22C/181/2004-291 zo dňa 8.1.2018, ktorým žalobe vyhovel (proti žalovanému 4/ TH Stavbyt s.r.o. konanie zastavil). Rozsudok napadli žalované 1/ a 2/ včas podaným odvolaním, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Uložil súdu prvej inštancie náležite sa vysporiadať s otázkou, či vyvlastňovacie rozhodnutie týkajúce sa pôvodnej parcely 1101 pzkn. 1240 smerovalo voči jej vlastníkom, či náhrada za vyvlastnenie bola vyplatená a na základe toho ustáliť, či štát skutočne nadobudol na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia označenú nehnuteľnosť. Po vyriešení tejto kľúčovej otázky mal súd zodpovedať aj otázku, či žalobca nadobudol nehnuteľnosť priamo zo zákona č.138/1991 Zb. od štátu alebo či splnil podmienky pre vydržanie nehnuteľnosti.
6. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že parcela reg. „E“ č. 1101/1 o výmere 490 m2 a parcela reg. „E“ č. 1101/2 o výmere 676 m 2, obe zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. H. Ť., boli pôvodne vedené na pzkn. č. 1240 pre k.ú. Ť. ako parcela č. 1101 o výmere 1166 m2. Dňa 9.2.1989 bolo Obvodným národným výborom Košice 1 - Odborom výstavby a UPAaD vydané vyvlastňovacie rozhodnutie č. 3200/88/89-GO v prospech Československého štátu v zastúpení Stavoinvesty, inžinierskej organizácie Košice, za účelom realizácie stavby jedenásteho sídelného obvodu Ťahanovce - tretí okrsok, verejnou vyhláškou. Predmetom vyvlastnenia pod poradovým číslom 29 bol pozemok vedený na pzkn. 1240, pod parcelným č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E. -Ť.B. za náhradu 466 Kčs od vlastníkov: A. D., Z. č. XX v podiele 1/16 (výmera nehnuteľnosti 1165 m2, vyvlastnená výmera 1165 m2, náhrada v Kčs 466) a neznámi dedičia po A. D. (syn E.) v podiele 2/16, A.H. D. (žena B. G.) v podiele 5/16 a A. D. v podiele 8/16. Vyvlastňovacie rozhodnutie (podľa zápisu na ňom) bolo vyvesené na úradnej tabuli Obvodného národného výboru Košice I dňa 13.2.1989 a zvesené dňa 1.3.1989, na základe čoho odbor Výstavby, územného plánu a architektúry ObNV Košice I. vyznačil na rozhodnutí právoplatnosť a vykonateľnosť ku dňu 16.3.1989. Žalovaná 1/ vlastnícke právo v podiele 1/16 k celku k parc. č. 1101/2 zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. H. Ť. nadobudla osvedčením o dedičstve sp. zn. 35 D 763/95, keď ako závetná dedička dedila po poručiteľke B. D., rod. R., zomrelej dňa 6.10.1995. Je teda zrejmé, že poručiteľka v čase vyvlastnenia pôvodnej parcely pzkn. 1240, pod parcelným č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E.
- Ť., t.j. dňa 9.2.1989, žila, napriek tomu pri vyvlastnení jej patriacej nehnuteľnosti sa s ňou nekonalo. B. D., rod. R. tento pozemok nadobudla dedením po manželovi A. D., zomr. XX.XX.XXXX, ktorý v
čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia dňa 9.2.1989 nežil, napriek tomu bol v tomto rozhodnutí uvedený ako v poradí 1. vlastník vyvlastňovanej parcely s podielom 1/16. Súd z uvedeného vyvodil jednoznačný záver, že dňa 9.2.1989 príslušný orgán štátnej správy vyvlastnenie vykonal s osobou odlišnou od vlastníka vyvlastňovaného pozemku zapísaného v pzkn. 1240, pod parcelným č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E. -Ť. v podiele 1/16 (nárok žalovanej 1/), čo viedlo k neúčinnosti tohto rozhodnutia o vyvlastnení, preto nenastali právne účinky, ktoré právna úprava s takýmto úkonom spája. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 107/2008 konštatoval, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastňovaná, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný, z čoho vyplýva následná nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva štátu na základe vyvlastnenia pozemku ku dňu 16.3.1989, ako aj nemožnosť následného prechodu vlastníctva k spornému pozemku zo štátu ako nevlastníka na žalobcu na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Rovnaký záver o neúčinnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia z 9.2.1989 platí aj vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému 3/, pretože žalovaný 3/ je právnym nástupcom do podielu 1/16 k celku k parcele č. 1101/1 zapísanej na LV č. XXXX pre k.ú. H. Ť., ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy od žalovanej 1/ dňa 7.6.2010.
7. Súd ďalej zistil, že vlastnícke právo k parcelám č. 1101/1 a 1101/2 v podiele 8/16 k celku zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. H. Ť. žalovaná 2/ nadobudla na základe Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 23D 133/00 po svojom otcovi poručiteľovi A. D., zomr. dňa 2.12.1998, ktorý v čase vyvlastnenia pôvodnej parcely pzkn. 1240, pod parcelným č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E. - Ť. dňa 9.2.1989 žil. Napriek tomu sa s ním ako s vlastníkom nekonalo - vo vyvlastňovacom konaní sa konalo s „neznámym“ A. D., pričom A. D. tento pozemok v čase rozhodnutia o jeho vyvlastnení (v roku 1989) vlastnil už od roku 1951, kedy ho nadobudol dedením a vlastnil ho až do svojej smrti v roku 1998. Vlastníkmi pozemku z pzkn. 1240, parcelné č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E. - Ť. v čase jeho vyvlastnenia (9.2.1989) boli žijúci A. D. (zomrel v roku 1998) a jeho strýko A. D. s manželkou B. G.. Na rozhodnutí o vyvlastnení však boli uvedené odlišné osoby od týchto vlastníkov: A. D., Z. č. XX v podiele 1/16 (výmera nehnuteľnosti 1165 m2, vyvlastnená výmera 1165 m2, náhrada v Kčs 466) a neznámi dedičia po A. D. (syn E.) v podiele 2/16, A. D. (žena B.Ž. G.) v podiele 5/16 a A. D. v podiele 8/16, čo bol zjavný nesúlad právneho stavu a skutkového stavu v danom čase. Tento nesúlad konštatovala vo svojom rozhodnutí zo 4.11.2003 aj Správa katastra, ktorá k danému zisteniu uviedla, že „vlastníci vo vyvlastňovacom rozhodnutí z 8.2.1989 nie sú totožní s vlastníkmi na liste vlastníctva“. Súd z tohto vyvodil záver ako je uvedený v bode 6. odôvodnenia, t.j. dňa 9.2.1989 príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie, toto vykonal s osobou odlišnou od vlastníka vyvlastňovaného pozemku zapísaného v pzkn. 1240, pod parcelným č. 1101 o výmere 1165 m2, k. ú. E. -Ť. v podiele 1/16 (nárok žalovanej 2/), čo spôsobilo neúčinnosť rozhodnutia o vyvlastnení, nedošlo k prechodu vlastníctva na štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný a následne nemohlo dôjsť ani k následnému prechodu vlastníctva k spornému pozemku zo štátu ako nevlastníka na žalobcu na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
8. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené vydržanie sporného pozemku súd konštatoval, že od dátumu právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, t.j. od 16.3.1989, začal sporný pozemok užívať Československý štát a nakladal s ním ako so svojim vlastníctvom, o čom svedčí hospodárska zmluva, ktorou previedol vlastníctvo vysporiadaných pozemkov pre výstavbu s. o. Ťahanovce, III. okrsok z Čsl. štátu zast. Stavoinvestou i.i.o. na Mesto Košice dňom 1.1.1991. Skutočnosť, že vlastníctvo Československého štátu nebolo zapísané v evidencii nehnuteľností, je pre posúdenie tejto veci právne irelevantné. Poukázal na základné podmienky vydržania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, ktoré musia byť splnené kumulatívne: l/ oprávnenú držbu, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. Uviedol, že vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí - či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (Z IV str. 428 ods. 3). Pokiaľ ide o dobromyseľnosť držiteľa, táto musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 119/2007). Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dobromyseľnosť žalobcu v užívaní sporných pozemkov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bola spochybnená tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, keď si dal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti až v roku 2001 a naviac počas plynutia vydržacej doby, v roku 1991, právny predchodca žalovanej 2/ A. D. a spol. uplatnili nárok na vydanie okrem iných, aj parcely č. 1101 pzkn. 1240 dňa 27.9.1991 priamo na Magistráte mesta Košice a dňa 30.3.1992 aj na bývalom Pozemkovom úrade Košice, a dôvodili, že im neboli doručené vyvlastňovacie rozhodnutia a nebola vyplatená náhrada, s tým, že táto skutočnosť mohla v žalobcovi vyvolať oprávnené pochybnosti o jeho vlastníckom práve. Súd ďalej uviedol, že pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci, tak nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) ani uvažovať (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 469/2004). Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že žalobca nemohol byť v držbe sporných pozemkov dobromyseľný a vydržaním nenadobudol do svojho vlastníctva sporné pozemky.
9. Na zistený skutkový stav súd aplikoval § 80 O.s.p., § 137 CSP, § 470 ods. 2 CSP, § 2 ods. 1, 3, § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 1, § 3 ods. 1 písm. a/ až t/ zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (reštitučný zákon), čl. 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 149 CSP, § 151 ods. 1 a 2, § 154, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132a ods. 1 v znení platnom do 31.12.1991, § 134 ods. 1 a 3, § 868 v znení účinnom od 1.1.1992 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a ustálení naliehavého právneho záujmu žalobcu na podanej žalobe, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu (viď bod 7. odôvodnenia), žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a § 262 ods.1, 2 CSP a priznal úspešným žalovaným (1/, 2/ a 3/) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Nesprávne právne posúdenie videl v právnom názore súdu, že žalobca nemohol byť v držbe sporných pozemkov dobromyseľný a v názore súdu, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo neúčinné, lebo štátny orgán vykonávajúci vyvlastnenie konal s osobou odlišnou od vlastníka. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil všetky okolnosti konkrétneho prípadu a tvrdil, že žalobca (nesprávne uviedol v odvolaní, že „žalovaný“) vstúpil dňa 1.5.1991 do dobromyseľnej držby a nemusel mať vedomosti o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva od svojho právneho predchodcu. Od 1.5.1991 prešlo vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti z Čsl. štátu na Mesto Košice, čo deklarovala a potvrdila hospodárska zmluva z 1.1.1991 uzavretá medzi odovzdávajúcou organizáciou Stavoinvesta a preberajúcim mestom Košice, v prílohe ktorej v zozname nehnuteľností figuruje pod č. 39 parc. č. 1101 o výmere 1165 m2.
12. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že všetky námietky žalobcu, uvádzané v odvolaní boli riadne posúdené súdom v rámci konania a jednoznačne sa preukázalo, že vyvlastnenie spornej parcely bolo vedené voči osobám odlišným od vlastníkov, čo malo za následok neplatnosť vyvlastnenia. Dobromyseľnosť držby žalobcu bola vyvrátená, pretože tento sa nesprával ako vlastník a zdôraznila, že pôvodný majiteľ spornej parcely- otec žalovanej 2/ si uplatnil riadne a včas reštitučný nárok 27.9.1991, teda minimálne od tohto dátumu žalobca nemohol byť dobromyseľný. Uviedla, že konajúci súd správne posúdil skutkový stav a správne rozhodol a preto navrhla odvolaciemu súdu aby odvolanie žalobcu zamietol a napadnutý rozsudok potvrdil.
13. Žalovaná 1/ a žalovaný 3/ boli v odvolacom konaní nečinní.
14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.9.2021 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
15. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacej námietky žalobcu (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) odvolací súd dospel k záveru, že uplatnený odvolací dôvod v prejednávanej veci nie je preukázaný a rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a vecne správne. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom, príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo, opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu) nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, v súlade so zákonom a správnym spôsobom vo vzťahu k uplatnenému nároku, prihliadajúc na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Uplatnený nárok správne právne kvalifikoval a právne predpisy a relevantné zák. ustanovenia aj správne interpretoval a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán.
17. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.
18. Skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov (skutkových zistení), ku ktorým dospel súd prvej inštancie, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov a ani právnych záverov, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie založené a neumožňujú prijať rozhodnutie v danom spore v prospech žalobcu. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a spôsobom právneho posúdenia veci vo vzťahu k uplatnenému nároku, ako aj so správnym záverom súdu prvej inštancie, že žaloba tak, ako bola uplatnená, je nedôvodná.
19. Súd prvej inštancie uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel, závery, ktoré prijal vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej.
20. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.
21. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k skutkovým zisteniam a riešeným právnym otázkam (záverom) v prejednávanej veci, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) odvolací súd dodáva:
22. Vlastníctvo k sporným parcelám na základe žalobcom uvádzaného vyvlastňovacieho rozhodnutia na štát nikdy neprešlo, lebo ako to správne zistil súd prvej inštancie, sporné parcely neboli príslušným orgánom štátnej správy vyvlastňované v tom čase žijúcim, aktuálnym vlastníkom, resp. vyvlastnenie prebehlo proti v tom čase už mŕtvym vlastníkom, ktorí nemali spôsobilosť na práva a povinnosti (viď podrobnejšie body 6., 7. odôvodnenia), v dôsledku čoho im rozhodnutie ani nebolo doručované a nemohlo nadobudnúť právoplatnosť vo vzťahu k nim. Pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája. Vzhľadom na to, že štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich podľa uvedeného zákona od neho ako nevlastníka platne nadobudnúť ani žalobca.
23. Žalobca svoje vlastnícke právo odvodzoval primárne od vyvlastňovacieho rozhodnutia, zároveň mal za to, že aj v prípade, ak by tomu tak nebolo, stal sa vlastníkom vydržaním. Mal za to, že vydržanie začalo právoplatnosťou vyvlastňovacieho rozhodnutia (16.3.1989), kedy štát začal sporný pozemok užívať a nakladať s ním ako so svojim vlastníctvom. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, však musia na seba navzájom nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe alebo nebola v držbe žiadnej osoby. K zmene osoby oprávneného držiteľa pritom dochádza na základe rovnakých skutočností, ako je tomu pri prevode a prechode vlastníctva, keďže tak aktuálny oprávnený držiteľ ako i jeho právny predchodca sa domnievajú, že im patrí vlastnícke právo. Dôkazné bremeno o dobrej viere postihuje osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam. Dobromyseľnosť zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec patrí, teda keď sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré musia u neho objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Pochybnosť držiteľa môže vyvolať aj informácia od inej osoby ako vlastníka. V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožňuje s prvoinštančným súdom, že žalobca objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti svojho vlastníctva, lebo už v roku 1991 právny predchodca žalovanej 2/ A.H. D. a spol., uplatnili nárok na vydanie okrem iných aj parcely č. 1101 pzkn. 1240 dňa 27.9.1991 priamo na Magistráte mesta Košice a dňa 30.3.1992 aj na bývalom Pozemkovom úrade Košice a dôvodili, že im nebolo doručené vyvlastňovacie rozhodnutia a nebola vyplatená náhrada. V okolnostiach posudzovanej veci má preto odvolací súd za to, že niet žiadneho dôvodu resp. výnimočných okolností, ktoré by zakladali takú dobromyseľnosť žalobcu, ktorá by mala za následok prevahu nad ochranou pôvodného vlastníka. Žalobca predmetné parcely nemohol vydržať, nepreukázal na to relevantný právny titul (ani jeho právny predchodca nebol ich vlastníkom) a ani svoju dobromyseľnosť.
24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania ako vecne správne.
25. Základom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
26. Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, preto by im patrila náhrada trov odvolacieho konania ale v odvolacom konaní im žiadne preukázateľné a účelné trovy nevznikli. Neúspešnému žalobcovi neprislúchajú trovy odvolacieho konania. Odvolací súd preto stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).