Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_3To-92-2020.pdf
PDF · 109.65 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/92/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného I. C., nar. XX.XX.XXXX v Z., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 8T/8/2019-129 zo dňa 27.01.2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.10.2021 v Trnave, takto:
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného I. C., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Skalica č. k. 8T/8/2019-129 zo dňa 27.01.2020 bol obžalovaný I. C., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom B., t.č. bytom P. O. XXX, B., uznaný vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že že
dňa 21.07.2018 o 13:45 hod. jazdil na vozidle zn. Ford Fiesta, EČ: SE172CV, v meste B., pričom bol na ulici T. pred rodinným domom č. XXXX po zastavení kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ Brodské a následne sa po výzve menovaný odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva odberom krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.
Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri mesiace. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní tri roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona obžalovanému zároveň uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu tri roky. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona tiež obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 129-143.
Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Skalica podal na Okresný súd Skalica dňa 07.03.2019 obžalobu č. PV 304/18/2206-25 na obžalovaného pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona na skutkovom základe obžaloby.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkov, prečítaním výpovedi svedkov z prípravného konania, oboznámením znaleckého posudku č. 44/2018 zo dňa 17.12.2018, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, odpisom z registra trestov, výpisom z ústrednej evidencie priestupkov MVSR. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že skutok sa
stal, spáchal ho obžalovaný ako trestne zodpovedná osoba. Konanie obžalovaného v danej veci napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, tak po objektívnej stránke ako aj subjektívnej stránke, keď obžalovaný sa pri výkone inej činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený, návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Z výpovedí svedkov W. Z., JUDr. L. C., O. Z. a I. G. bolo preukázané, že obžalovaný v čase spáchania skutku viedol osobné motorové vozidlo Ford Fiesta, EČ: SE 172CV. Časový úsek medzi zastavením vozidla obžalovaného pred domom W. S. a príchodom hliadky PZ bol približne 30 sekúnd, nie niekoľko minút ako tvrdil obžalovaný. Fotodokumentácia potvrdzuje, že po príchode hliadky PZ pred uvedený dom boli dvere vodiča vozidla obžalovaného otvorené, čo preukazuje, že obžalovaný vystúpil z vozidla bez toho, aby za sebou zatvoril dvere na vozidle. Uvedené nasvedčuje tomu, že obžalovaný sa snažil ukryť do domu W. S., neuposlúchol výzvu hliadky PZ na zastavenie vozidla, snažil sa ujsť a schovať. Policajná hliadka mala dôvod na zastavenia vozidla, pretože obžalovaný sa dopustil viacerých priestupkov (nemal zapnutý bezpečnostný pás, viedol vozidlo aj napriek zadržaniu vodičského oprávnenia, technická nespôsobilosť vozidla), nešlo o svojvôľu hliadky PZ, ale o zákonné právo na zastavenie vozidla obžalovaného. Obžalovaný bol hliadkou prenasledovaný až pokým nezastal pri dome W. S., kam sa ponáhľal, aby sa vyhol kontrole, pretože si bol vedomý toho, že je prenasledovaný hliadkou PZ. Na výzvu hliadky obžalovaný predložil všetky doklady potrebné k vedeniu vozidla okrem vodičského oprávnenia, k čomu uviedol, že mu bolo zadržané v Českej republike, kvôli jazde pod vplyvom omamných látok. Následne sa podrobil dychovej skúške na prítomnosť alkoholu v krvi s negatívnym výsledkom. Na výzvu hliadky, aby sa obžalovaný podrobil lekárskemu vyšetreniu odberom krvi a biologického materiálu, obžalovaný zareagoval odmietnutím. Obžalovaný svedkom W. Z. a JUDr. L. C. uviedol, že pred jazdou požil marihuanu a deň pred jazdou pervitín. Okresný súd neprijal obhajobu obžalovaného o o strate statusu vodiča v dôsledku toho, že v čase kontroly sa krátku dobu zdržiaval v dome W. S.. K obhajobe obžalovaného dodal, že ak by vodičom bola iba osoba, ktorá doslova vedie vozidlo, tak potom nikoho nemožno postihnúť za vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykových látok, nakoľko vykonávať dychovú skúšku alebo odber krvi počas vedenia vozidla nie je možné. Pripustenie obhajoby obžalovaného by znamenalo, že každému opitému vodičovi bude postačovať, ak po zastavení vozidla hliadkou PZ vybehne z vozidla a schová sa za prvý roh domu alebo za prvý strom a na pár momentov sa tým stratí z dohľadu hliadky PZ. Potom mu už len postačí prehlásiť, že v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. v) zákona č. 8/2009 Z. z. nie je vodičom, a preto nie je povinný sa podrobiť dychovej skúške alebo vyšetreniu krvi. Doba, ktorá uplynula od vystúpenia obžalovaného z vozidla až po výzvu hliadky PZ nepostačuje na stratu statusu vodiča, tak ako sa nesprávne domnieva obžalovaný. Navyše, v praxi medzi zastavením vozidla a výzvou na vykonanie dychovej skúšky bežne uplynie doba dlhšia ako 5 minút. Výzva na podrobenie sa vyšetreniu odberom krvi u obžalovaného realizovaná cca 5 minút po zastavení vozidla, je výzvou zákonnou. Treba zdôrazniť tiež tú skutočnosť, že časový odstup medzi zastavením vozidla a výzvou na podrobenie sa odberu krvi bol spôsobený výlučne protiprávnym konaním obžalovaného, ktorý neuposlúchol výzvu zasahujúcich policajtov na zastavenie vozidla. Policajti pri zastavovaní vozidla obžalovaného a pri následnej výzve na podrobenie sa odberu krvi postupovali zákonným spôsobom, nakoľko obžalovaný nestratil status vodiča len tým, že na nejaký čas utiekol do rodinného domu W. S.. Obžalovaný sa následne po poučení príslušníkmi podrobil dychovej skúške, následne sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, pričom bol rovnako poučený o svojich procesných právach a povinnostiach. Uvedeným konaním tak obžalovaný naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu kladenému mu za vinu, pričom z hľadiska subjektívnej stránky obžalovaný konal v priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona, teda chcel ohroziť alebo porušiť záujem chránený Trestným zákonom. Pri úvahách o aplikácií tzv. materiálneho korektívu okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nejednalo o malú závažnosť vzhľadom na spôsob spáchania trestného činu, jeho následky, okolností, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa.
Pokiaľ ide o uloženie trestu, okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu postupoval v zmysle § 34 Trestného zákona, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy. Okresný súd zistil, že obžalovaný bol jedenkrát súdne trestaný v Českej republike Okresným súdom Hodonín, sp. zn. 15T/107/2018 zo dňa 18.07.2018, právoplatným dňa 08.08.2018, pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 274 ods. 1 Trestného zákonníka č. 40/2009 Sb. na trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou 1 rok a bol mu uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní 1 rok. Z výpisu evidencie
priestupkov vyplýva, že obžalovaný sa v roku 2017 dopustil 4 priestupkov (proti majetku a na úseku cestnej premávky). V minulosti bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní 1 rok pre závažné porušenie povinností vodiča. U obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť ani priťažujúcu okolnosť, preto pri ukladaní trestu vychádzal z trestnej sadzby 0-1 rok. Na základe všetkých zistení dospel k záveru, že účel trestu bude u obžalovaného dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody v dolnej polovici zákonnej trestnej sadzby a to vo výmere 3 (tri) mesiace, a ktorý nebude bezprostredne spojený s obmedzením jeho osobnej slobody, preto súd rozhodol o podmienečnom odklade výkonu uloženého trestu odňatia slobody podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a určením skúšobnej doby 3 roky. Okresný súd pri ukladaní trestu bral do úvahy aj celkový nekritický postoj obžalovaného počas konania k spáchaniu trestnej činnosti. Súd zároveň podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 3 (troch) rokov, pretože mal za to, že je dôvodné uložiť obžalovanému aj trest zákazu činnosti, nakoľko sa skutku dopustil pri výkone činnosti (vedenia motorového vozidla), pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, čo teda nemôže byť celospoločensky tolerované a akceptovateľné, navyše, obžalovaný mal už v minulosti uložený trest zákazu činnosti pre závažné porušenie povinnosti vodiča. Okresný súd súčasne s poukazom na závery znaleckého posudku č. 44/2018 a z neho plynúcu zistenú závislosť obžalovaného na omamných a psychotropných látkach, potenciálnu nebezpečnosť obžalovaného pobytom na slobode v prípade ďalšej konzumácie omamných látok, uložil obžalovanému aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil odvolanie obžalovaný a jeho obhajca, ktoré odôvodnili písomne na č.l. 146.
Obžalovaný nesúhlasí so závermi okresného súdu, podľa jeho názoru v konaní nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že sa dopustil spáchania trestnej činnosti tak, ako sa mu kladie za vinu, domáhajúc sa pritom rozhodnutia v zmysle zásady in dubio pro reo. Pri hodnotení dôkazov okresný súd nevyhodnotil a neprihliadol na to, že v čase jazdy sedel vo vozidle spolujazdec I. G., ktorý sám vypovedal, že po zastavení vozidla sa ešte obliekol, a až v tom momente zbadal policajnú hliadku. K tejto skutočnosti sa nevedeli vyjadriť ani členovia policajnej hliadky. Vyhodnotením výpovede tejto osoby by súd dospel k záveru, že medzi zastavením vozidla pred domov a príchodom policajnej hliadky uplynulo viac ako 30 sekúnd, a to podľa obžalovaného aj viac ako 5 minút. Je vysoko nepravdepodobné, že by si členovia hliadky pri spozorovaní obžalovaného nevšimli aj ďalšiu osobu vo vozidle. V konaní nebolo dostatočne preukázané to, že by obžalovaný vystúpil z vozidla a nezatvoril dvere, to všetko s úmyslom ukryť sa pred policajnou hliadkou, pretože vzhľadom na osobu I. G. bolo zrejmé, že tento vo vozidle vykonával určité úkony, a teda mohol manipulovať s dverami. Tvrdenie súdu o úmysle vyhnúť sa kontrole v konaní nebolo preukázané. Akým spôsobom došlo k otvoreniu a zatvoreniu dverí na vozidle ostalo doposiaľ sporným, pretože obžalovaný išiel do vozidla následne po vyzvaní hliadkou pre potrebné doklady. Nebolo pritom zrejmé, v akom čase bola vyhotovená fotodokumentácia, či k vyhotoveniu nedošlo po tom, ako išiel obžalovaný do vozidla pre doklady a dvere za sebou nezatvoril. Podľa obžalovaného je sporná aj vierohodnosť výpovede členov hliadky PZ, ktorí nespozorovali ďalšiu osobu vo vozidle, pričom o prítomnosti tejto osoby vo vozidle vypovedali ďalší svedkovia. Pochybnosti zostali aj vo vzťahu k príchodu obžalovaného do domu W. S.. Záver a argumentácia súdu o odmietnutí obhajoby obžalovaného vo vzťahu k statusu vodiča po vystúpení z vozidla je neprijateľný, a to aj vzhľadom na uplynutie doby od zastavenia vozidla do podrobeniu kontroly obžalovaného. Vyprodukované dôkazy svedčia o tom, že obžalovaný v čase kontroly nepožíval status vodiča, nebol zastavení pri šoférovaní, ani po bezprostrednom zastavení, preto nemal povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Dychovej skúške sa dobrovoľne podrobil, pričom hliadkou PZ bol bez legitímneho dôvodu vyzvaný na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu na prítomnosť omamných látok v krvi. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 12.10.2021 za prítomnosti zástupcu Krajskej prokuratúry v Trnave a obhajcu obžalovaného. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný, ktorý udelil súhlas, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v jeho neprítomnosti. Senát odvolacieho súdu rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti obžalovaného, pretože na takýto postup boli splnené podmienky. Odvolací súd na verejnom zasadnutí oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom okresného súdu, odvolaním obžalovaného, odpisom z registra trestov na obžalovaného, a tiež podstatným obsahom spisu. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku, napadnutý rozsudok považuje za zákonný, a to aj z pohľadu uloženého trestu. Odvolanie obžalovaného považuje za snahu vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomných dôvodov odvolania, navrhol napadnutý rozsudok zrušiť.
Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými úvahami sa spravoval. Zároveň trest uložený obžalovanému považuje sa primeraný, zákonný a spravodlivý. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
Vzhľadom na dostatočné a náležite vykonané dokazovanie okresným súdom, dôsledné vysporiadanie sa s obhajobou obžalovaného prezentovanou počas prvostupňového konania a tiež precízne odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd odkazuje na správnosť skutkových ako aj právnych záverov okresného súdu, bez potreby ich ďalšieho opakovania. V dôsledku uvedeného sa odvolací súd sústredí len na odvolacie námietky obžalovaného, z ktorých mimo iného vyplýva, že ide o kopírovanie obhajoby, ktorou sa bránil počas prvostupňového konania (totožné skutočnosti uvádzal už v odpore proti trestnému rozkazu), pričom v odvolaní obžalovaný neuviedol žiadne nové, a ani relevantné skutočnosti, spôsobilé privodiť iný záver, ako záver o vine. Odvolací súd poukazuje na to, že v dvojstupňovom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal. (viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018).
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v inkriminovanom čase obžalovaný viedol motorové vozidlo zn. Ford Fiesta, EČ: SE172CV, počas jazdy bol spozorovaný hliadkou PZ, pričom pre viacnásobné porušenie povinností na úseku cestnej premávky bol touto hliadkou prenasledovaný, za súčasnej výzvy na zastavenie vozidla sprevádzanej svetelnou a zvukovou signalizáciou. Keďže obžalovaný aj napriek výzve hliadky PZ neuposlúchol pokyn na zastavenie vozidla, hliadka začala obžalovaného prenasledovať, pričom na pár sekúnd obžalovaného stratila z dohľadu, k zastaveniu vozidla došlo až pred domom osoby W. S., kam sa obžalovaný pred hliadkou snažil ukryť. Nemožno sa stotožniť s námietkou obžalovaného, keď popiera jeho údajný útek a úkryt v dome W. S., pretože obaja príslušníci vykonávajúci služobný zákrok vypovedali tak, že po spozorovaní hliadky obžalovaný pridal, zvýšil rýchlosť, zabočil do uličky smerom na Farárske, kde bol spozorovaný svedkom Z., ktorý vypovedal tak, že vozidlo obžalovaného najskôr počul pre zvýšené otáčky motora (čo nasvedčuje zrýchleniu a unikaniu hliadke), následne videl ako okolo jeho domu prešiel obžalovaný a krátko za ním hliadka PZ. Obrana obžalovaného o tom, že vo vozidle bola ďalšia osoba nemá v tomto smere žiadnu relevanciu, pretože prítomnosť svedka I. G. nijako nespochybňuje úmysel obžalovaného ukryť sa pred hliadkou. Je nelogické, aby obžalovaný zo zastaveného vozidla vystúpil ako prvý, dvere na vozidle ani len nezatvoril, vozidlo neuzamkol, nechal v ňom svoje doklady a mobilný telefón spolu s treťou osobou, ktorá sa vo vozidle údajne mala obliekať. Svedok I. G. nanajvýš potvrdil to, že obžalovaný šoféroval vozidlo, z vozidla ako prvý vystúpil, išiel do domu W. S., on sa vo vozidle len obliekol a následne išiel do domu uvedenej osoby tiež. V tomto smere je irelevantné aj to, že hliadka osobu spolujazdca v momente kedy zbadala obžalovaného nespozorovala, príslušníci totižto uviedli, že sa zamerali práve na osobu obžalovaného ako záujmovú osobu, pretože mali vedomosť o zadržaní vodičského oprávnenia v Českej republike. Obžalovaný mal navyše vážnu motiváciu vyhnúť sa kontrole hliadkou PZ, pretože v čase vedenia motorového vozidla si bol nepochybne vedomí niekoľkonásobného porušenia povinností na
úseku cestnej premávky, a tiež požitím omamných látok pred jazdou, v dôsledku čoho mu bolo zadržané vodičské oprávnenie a za ktorý skutok už bol trestne stíhaný.
Vyššie uvedené skutočnosti sú relevantné práve pre posúdenie pohnútky obžalovaného, keď sa tento po predchádzajúcej výzve svedka JUDr. L. C. ako službukonajúceho policajta odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie prítomnosti návykových látok, hoci toto vyšetrenie by nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Odmietnutie podrobenia sa uvedenému vyšetreniu obžalovaný nijako nepoprel, ako dôvod uviedol (čím sa priznal) konzumáciu marihuany pred jazdou, a tiež konzumáciu pervitínu jeden deň pred jazdou. Obžalovanému (aj vzhľadom na trestnú minulosť) muselo byť zrejmé, aké právne dôsledky budú spojené so zistením návykových látok v krvi, a rovnako mu bolo objasnené, aké právne následky má odmietnutie tohto vyšetrenia. K uvedenému odvolací súd len dodáva, že službukonajúcou hliadkou bolo spozorované, že obžalovaný je pod vplyvom omamných látok, mal rozšírené zreničky, oslabenú motoriku, paniku v správaní, a teda dôvodné podozrenie na požitie omamných látok, v dôsledku čoho bol obžalovaný vyzvaný na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu.
Obžalovaný sa (rovnako ako v konaní pred okresným súdom) bránil tým, že v čase výzvy na podrobenie sa vyšetreniu nebol vodičom, preto nemal žiadne povinnosti vyplývajúce mu z tohto statusu v zmysle zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. V tejto súvislosti odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 10 a 11), kde sa okresný súd náležitým, logickým, zmyslu a účelu právnej normy zodpovedajúcim spôsobom vysporiadal s obhajobou obžalovaného v tomto smere.
Nad rámec uvedeného však odvolací súd dodáva, že pokyn na zastavenie vozidla bol hliadkou PZ daný v čase, kedy obžalovaný viedol vozidlo a unikal hliadke, od ktorého momentu sa odvíja právomoc službukonajúceho policajta postupovať v zmysle zákona č. 8/2009 Z.z.. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že pokiaľ zákonná dôvodnosť na vykonanie služobného zákroku bola daná (čo v tomto prípade bolo preukázané), policajt v službe je povinný služobný zákrok vykonať, a jeho nevykonanie by znamenalo porušenie povinnosti policajta. Na uvedenom nemení nič ani to, že obžalovaný sa na niekoľko sekúnd stratil hliadke zo zorného poľa, logicky zrejme pri tom, ako vošiel do bočnej uličky na poľnú cestu a tiež to, že bolo len šťastím obžalovaného, že do príchodu hliadky stihol ujsť do domu W. S., čo v konečnom dôsledku na posúdenie trestnej zodpovednosti nemalo žiaden vplyv. Bezprostrednou príčinou výzvy na zastavenia vozidla bolo porušenie povinností obžalovaným ako vodičom na úseku cestnej premávky v čase vedenia motorového vozidla, a teda vzhľadom na časovú súvislosť (pokyn na zastavenie vozidla počas vedenia vozidla), miestnu súvislosť (vedenie vozidla po verejnej komunikácií) a príčinnú súvislosť (obžalovaný viedol motorové vozidlo, t.j. bol vodičom) obžalovaný nepochybne napĺňal status vodič a účastníka cestnej premávky (§ 2 ods. 2 písm. u) a písm. v) zákona č. 8/2009 Z. z.) ako správne ustálil aj okresný súd. Práve preto bol obžalovaný povinný uposlúchnuť výzvu policajta na podrobenie sa lekárskemu vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykových látok v krvi. (analogicky rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžo/15/2008 zo dňa 30. septembra 2008).
Vychádzajúc už len z elementárnej logicky nemôže obstáť ani tvrdenie obžalovaného o časovom rozmedzí cca 5 min do príchodu hliadky, pretože pokiaľ by bola hliadka od vozidla obžalovaného vzdialená 5 minút, nemohlo by k prenasledovaniu vozidla ako takému vôbec dôjsť. Navyše, obžalovaný bol v čase služobného zákroku pod vplyvom omamných látok, jeho kognitívne schopnosti boli ovplyvnené (znížené), preto eventuálne mohol tento časový úsek vnímať dlhšie, ako tomu v skutočnosti bolo. Svedok I. G. uviedol, že v čase, kedy sa v aute obliekal už videl hliadku, svedok Z. uviedol, že hliadka išla za obžalovaným v krátkom časovom slede (cca 3 min), rovnako svedok S. uviedol, že išlo o časový úsek cca do 5 min. Ani v tomto smere obžalovaný so svojimi námietkami neobstál.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že obhajoba obžalovaného smeruje na zbavenie sa trestnej zodpovednosti, plne si uvedomujúc protiprávne konanie. O účelovej obrane obžalovaného, ktorou namieta absenciu statusu vodiča svedčí aj to, že na jednej strane sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu na zistenie návykových látok v krvi, na druhej strane sa riadne bez výhrad podrobil dychovej skúške, pričom hliadkujúcim policajtom riadne predložil požadované doklady (s výnimkou vodičského oprávnenia).
Odvolací súd všetky odvolacie námietky vyhodnotil ako nedôvodné, nijako nespochybňujúce záver o vine obžalovaného.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti tak možno jednoznačne konštatovať, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky v zmysle § 289 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu možno uložiť pri zistenej absencii poľahčujúcich ako aj priťažujúcich okolností trest odňatia slobody v trvaní 0 - 1 rok.
Pri úvahách o výške a druhu trestu odvolací súd v celom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o uložení podmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov, za súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní 3 rokov. Závažnosť spáchania skutku nebola vysoká, čo na jednej strane odôvodňovalo uloženie trestu pri spodnej hranici trestnej sadzby. Na druhej strane okresný súd sprísnenie trestu pretavil do uloženia skúšobnej doby v dlhšom trvaní (3 roky), počas ktorej doby bude obžalovaný povinný viesť riadny život, vyhýbať sa akémukoľvek porušeniu zákonných noriem a dbať na svoju bezúhonnosť.
Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, vzhľadom na svoj nízky vek v tomto prípade ide o druhé odsúdenie, a to pre rovnaký trestný čin (ohrozenia pod vplyvom návykovej látky). Skutku v tejto veci sa dopustil len tri dni po vyhlásení rozhodnutia (pre ten istý trestný čin) v konaní vedenom Okresným súdom Hodonín pod sp. zn. 15T/107/2018. Okrem tohto odsúdenia má obžalovaný v registri priestupkov celkom štyri záznamy, z toho v dvoch prípadoch išlo o priestupky na úseku cestnej premávky. Trestná minulosť obžalovaného (s výnimkou dvoch priestupkov proti majetku) spočívala v porušovaní povinností na úseku cestnej premávky v spojené s vedením motorového vozidla. V prípade tohto skutku obžalovaný porušil viaceré povinnosti, napr. vedenie motorového vozidla v čase zadržania vodičského oprávnenia, nespôsobilý technický stav vozidla, vedenie vozidla bez použitia bezpečnostného pásu, nerešpektovanie pokynu policajta na zastavenie vozidla, odmietnutie podrobeniu sa lekárskemu vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky.
Závažným prejavom vodičskej nedisciplinovanosti je najmä vedenie motorového vozidla po požití alkoholu či iných návykových látok, pričom spoločenský záujem na ochrane ohrozených hodnôt vyžaduje, aby uloženie trestu zákazu činnosti bolo pravidlom aj vtedy, ak nevznikne škodlivý následok, t.j. aj v prípade trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/152/2013 zo dňa 6. marca 2013).
Trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu je svojou povahou trestom viac preventívnym než represívnym. Má ochrániť spoločnosť pred tými, ktorí riadenie motorového vozidla nezvládli a v príčinnej súvislosti s tým inému ublížili na zdraví alebo spôsobili smrť, či už z dôvodu svojho opakovaného ľahkovážneho alebo arogantného prístupu k tejto činnosti, z dôvodu zjavne nedostatočnej skúsenosti s riadením motorového vozidla, z dôvodu ignorovania skôr uloženého trestu zákazu činnosti, z dôvodu požitia alkoholu alebo iných návykových látok pred jazdou alebo z iných relevantných dôvodov. Pri úvahách, či páchateľovi trestného činu trest zákazu činnosti uložiť alebo nie, by teda súd mal zohľadňovať najmä to, či možno počas doby trvania zákazu činnosti riadenia motorového vozidla dôvodne očakávať dosiahnutie vyššej ochrany spoločnosti pred páchateľom trestného činu oproti stavu, aký by tu bol v prípade neuloženia tohto trestu.
Je nesporné, že obžalovaný spáchal skutok v súvislosti s porušením povinností uložených mu podľa zákona (a to porušením povinností vyplývajúcich mu z § 3 ods. 2 písm. c), § 4 ods. 1 písm. a), písm. b), § 8 ods. 1, § 137 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších zmien a doplnení), čo bolo de facto dôvodom pre cielené zastavenie vozidla hliadkou PZ. Uvedené porušenia, v spojení s charakteristikou obžalovaného, ktorý sa opakovane dopúšťa porušovania povinnosti na úseku cestnej premávky, nesporne odôvodňuje aj uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 3 rokov, pretože obžalovaný svojím nezodpovedným konaním vyvolal dôvodnú pochybnosť o svojej spoľahlivosti alebo spôsobilosti viesť motorové vozidlá.
Nakoniec možno súhlasiť aj s uložením ochranného protitoxikomanického liečenia, s poukazom na zistenú rozvinutú závislosť u obžalovaného na omamných látkach, a konštatovanú nebezpečnosť pre spoločnosť v prípade ďalšieho užívania týchto látok.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Vzhľadom na rozsiahle námietky podané obžalovaným, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku a tiež § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.