Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-45-2020.pdf
PDF · 126.71 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/45/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Štefana Baláža, v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpeného advokátskou kanceláriou Mgr. Peter Kubovič, advokát, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž 3, IČO: 54 167 370, proti žalovanému Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s., so sídlom v Turčianskych Tepliciach, SNP 519, IČO: 31 642 322, zastúpenému advokátskou kanceláriou PETKOV & Co, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Na vŕšku 12, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 8.487,50 EUR s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20Ca/14/2018 - 594 zo dňa 03. 10. 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.487,50 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 12. 12. 2018 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
2.1. Žalobca sa žalobou podanou 27. 12. 2018 domáhal ako organizácia, ktorej bol zverený výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov, zaplatenia sumy 8.487,50 EUR s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného za neoprávnený zásah do práv autorov, ktoré žalobca vymáha titulom oprávnenia na výkon kolektívnej správy autorských práv podľa Autorského zákona. Žalovaný v roku 2017 prevádzkoval J. P. B. E. W., v ktorého izbách bolo umiestnených 153 zvukovoobrazových zariadení, J. P. W., v ktorom bolo 108 zvukovoobrazových zariadení, J. P. U. v ktorom bolo 53 zvukovoobrazových zariadení. Žalovaný sa dopustil neoprávneného použitia autorských diel tým, že v uvedených ubytovacích zariadeniach realizoval verejný prenos, pričom nedisponoval individuálnym súhlasom autorov na vykonávanie verejného prenosu autorských diel ani prostredníctvom hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú by musel mať uzavretú so žalobcom, ktorý vykonáva správu autorských práv. 2.2. Žalobca koná ako organizácia kolektívnej správy autorských práv vo vlastnom mene a účet autora. Žalované bezdôvodné obohatenie vyčíslil vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny, za ktorú v roku 2017 poskytoval licencie používateľom diel autorov na základe Sadzobníka odmien za použitie literárnych, dramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, účinného od 01. 01. 2017.
3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, pretože bezdôvodné obohatenie nastáva až v dôsledku skutočne neoprávneného použitia diela formou verejného prenosu, nie v dôsledku neuzavretia licenčnej zmluvy.
Uplatnené bezdôvodné obohatenie zodpovedá stopercentnej obsadenosti ubytovacích zariadení počas celého kalendárneho roka. Namietal tiež, že žalobca vyčíslil nárok zo svojho jednostranne určeného sadzobníka.
4. Okresný súd vychádzal z toho, že nebolo sporné, že žalovaný bol v roku 2017 prevádzkovateľom ubytovacích zariadení, v ktorých sú umiestnené zvukovoobrazové zariadenia. Žalovaný považoval za sporný rozsah verejného prenosu a s tým súvisiaci rozsah bezdôvodného obohatenia, vecnú legitimáciu žalobcu a obvyklú licenčnú odmenu, z ktorej žalobca vyčíslil žalovanú sumu.
5. Okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú obranu žalovaného, že nie je nositeľom aktívnej legitimácie na uplatňované právo. Žalobca je právnickou osobou, ktorý má oprávnenie na území Slovenskej republiky vykonávať kolektívnu správu práv autorov. Kolektívnu správu autorských práv eviduje u žalobcu Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pod č. k.: Q.-XXXX/XXXX-XXX/XXXXX zo dňa 18.08.2016. Uvedená kolektívna správa majetkových práv autorov a iných nositeľov sa týka práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam. Kolektívna správa práv autorov sa týka aj oblasti verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca je oprávnený vo svojom mene na účet nositeľa práv (autora) uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Povinnú kolektívnu správu práv uprednostňuje Autorský zákon pred individuálnym výkonom týchto práv z dôvodu vyššej účinnosti a nižších nákladov. Licenčná zmluva nahrádza súhlas autora s použitím diela.
6. Záver, že žalovaný bol v roku 2017 používateľom autorských práv okresný súd vyvodil z toho, že použil resp. umožnil použiť diela aj bez hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú by musel uzavrieť so žalobcom v izbách svojich ubytovacích zariadení, v ktorých boli umiestnené zvukovoobrazové zariadenia za účelom prenosu retransmisie diel zo strany klientov, ktorým žalovaný poskytuje aj týmto spôsobom svoje služby. Za použitie ich diela patrí odmena podľa § 19 ods. 3 Autorského zákona a použitím diela bez licenčnej zmluvy, teda bezodplatne, žalovaný neoprávnene zasiahol do práv autorov, čím došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor autorov, ktorých autorské práva žalobca zastupuje.
7.1. Vo vzťahu k rozsahu verejného prenosu a rozsahu bezdôvodného obohatenia podľa okresného súdu postačilo preukázanie, že do autorského práva sa neoprávnene zasiahlo. To žalobca preukázal tým, že v ubytovacích zariadeniach žalovaný v rámci svojich služieb ponúkal prostredníctvom zvukovoobrazových zariadení aj verejný prenos diel tých autorov, ktorých hromadnou licenčnou zmluvou zastrešovať žalobca. Poskytovanie, resp. ponuku takejto služby svojim klientom žalovaný nepoprel. 7.2. Z hľadiska rozsahu verejného prenosu nie je rozhodujúce, aká bola každý deň kalendárneho roka 2017 obsadenosť ubytovacích zariadení, lebo samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení na izbách počas roka nie je verejným prenosom. Verejným prenosom je v zmysle § 27 ods. 1 Autorského zákona verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami tak, že dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Jedným zo spôsobov verejného prenosu je káblová retransmisia, šírenia vysielaného diela prostredníctvom káblového, satelitného alebo mikrovlnného systému. Žalovaný mal na izbách, v ktorých poskytoval služby svojim klientom, zvukovoobrazové zariadenia a poskytoval prostredníctvom týchto zariadení signál, teda verejným prenosom umožňoval verejnosti prijímať autorské diela. 7.3. Pre posúdenie veci (základu nároku), nebolo rozhodujúce to, že v akom rozsahu boli zvukovoobrazové zariadenia skutočne používané, podstatné je to, že žalovaný mienil a teda umožnil realizovať verejný prenos. Z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou mať uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom, alebo s každým autorom, čo žalovaný ani netvrdil.
8.1. Pokiaľ ide o výšku nároku, základom pre určenie licenčnej odmeny je sadzobník žalobcu, v ktorom sú uvedené sadzby (odplaty) za zariadenie za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel. V IV hlave upravuje sadzby za použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo obrazového zariadenia podľa jednotlivých kategórii a tried izieb ubytovacích zariadení. 8.2. V dôsledku umožnenia verejného prenosu diela bez uzavretia licenčnej zmluvy došlo k neoprávnenému zásahu do autorského práva, s čím je spojené právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona v spojení s § 451 ods. 1, § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia ako nepriamy zástupca autorov podľa § 169 ods. 4 písm. b) Autorského zákona.
8.3. Výška bezdôvodného obohatenia nemôže byť v nižšej sume, ako je odmena dojednaná v licenčných zmluvách. Ak by sa žalobca ako používateľ autorskej licencie so žalobcom na odmene nedohodol, podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona umožňuje, aby požiadal súd, aby určil obsah zmluvy. 8.4. Žalovaný namietal, že žalobca uplatnil neprimeranú výšku obvyklej odmeny podľa vlastného sadzobníka žalobcu, vzhľadom na jeho monopolné postavenie ako organizácie kolektívnej správy autorských práv. Okresný súd sa s námietkou žalovaného vysporiadal tým, že v tomto konaní nebol oprávnený posudzovať primeranosť odmeny, ani preskúmavať mechanizmus jej stanovenia.
9.1. Žalovaný v roku 2017 prevádzkoval tri ubytovacie zariadenia v troch rôznych triedach. V štvorhviezdičkovom hoteli mal umiestnených 153 zvukovoobrazových zariadení (sadzba 29,50 EUR) v trojhviezdičkovom hoteli mal 108 zvukovoobrazových zariadení (sadzba 26 EUR) a v dvojhviezdičkovom hoteli mal umiestnených 53 zvukovoobrazových zariadení (sadzba 22 EUR). Z internetovej webovej stránky žalovaného je zrejmý prehľad jeho ubytovacích zariadení v kategóriách, vrátane počtu a vybavenia izieb. Ak by si žalovaný splnil povinnosť uzavretia licenčnej zmluvy so žalobcom, licenčná odmena, ktorú by musel uhradiť, by predstavovala za rok 2017 sumu 8.487,50 EUR, ktorá zodpovedá žalovanej sume. 9.2. V prípade vydania bezdôvodného obohatenia nemožno čas plnenia dohodnúť a nie je upravený právnym predpisom, preto splatnosť dlhu nastala prvým dňom potom, čo žalobca požiadal žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca vyzval žalovaného výzvou zo dňa 03. 12. 2018 na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný neplnil a od 12. 12. 2018 sa dostal do omeškania, s čím je spojená sankcia povinnosti platiť 5 % úrok z omeškania zo sumy bezdôvodného obohatenia.
10.1. Okresný súd oznámil žalovanému uznesením č. k. 20Ca/14/2018 z 19. 03. 2019, doručeným dňa 19. 03. 2019 lehotu na predloženie dôkazov, čím uplatnil koncentráciu konania. Neprihliadol na podanie žalovaného, ktorý po uplynutí stanovenej lehoty predložil dňa 02. 10. 2019 listiny, obsahujúce rozhodnutia súdov. 10.2. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol §144 ods. 3, § 63 ods. 2 písm. d), § 58 ods. 1, písm. i), § 78 ods. 1, § 164, § 169 ods. 4 písm. b) zákona č. 185/2015 Z. z., Autorský zákon, ktorý nadobudol účinnosť od 01. 01. 2016, § 451, § 458a, § 442a ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 10.3. Okresný súd priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný podľa § 255 ods. 1 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu.
11.1. Žalovaný vo včas podanom odvolaní namietal nezákonnosť a nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný vykonával verejný prenos v rozsahu, ktorý by zodpovedal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý požadoval žalobca a v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobca uplatňuje „teoretický prospech“, ak by žalovaný platil odmenu na základe licenčnej zmluvy a neprípustne stotožňuje vzťah zmluvný(licenčný) a vzťah z bezdôvodného obohatenia. Rozsah bezdôvodného obohatenia možno zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia v žalovanom období, pričom žalobca také dokazovanie nenavrhol. V izbe, na ktorej nie sú ubytovaní hostia, k verejnému prenosu z povahy veci nedochádza. Žalobcovi nič nebránilo zabezpečiť dôkaz knihou ubytovaných hostí. 11.2. Nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, ktorú predpokladá § 164 ods. 2 Autorského zákona č. 185/2015 Z. z. v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva ich nositeľov žalobca. Predpokladom zastupovania je prevzatie zastupovania ešte pred použitím diela. Ustanovenie § 79 ods. 1 Autorského zákona, upravujúce rozšírenú licenčnú zmluvu sa nevzťahuje na vymáhanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca mal preukázať, že žalovaný neoprávnene použil práve také predmety ochrany, ktoré boli žalobcovi v čase pred neoprávneným použitím dané do správy osobou, ktorá je oprávnená sama vykonávať právo a domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca preukázal, že môže konať vo vlastnom mene, ale v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia mal preukázať, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a že predmet ochrany žalovaný neoprávnene použil. Z formulárových zmlúv, ktoré predložil žalobca, nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany a žalovaný tieto zmluvy považuje za neplatné právne úkony podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Menný zoznam slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. 11.3. Žalobca požaduje bezdôvodné obohatenie z použitia audiovizuálneho diela, ale v tých prípadoch majetkové práva nevykonávajú samotní autori ako pôvodcovia diela, ale práva vykonávajú ich
producenti alebo vysielatelia audiovizuálneho diela ako celku, na základe výhradných licenčných zmlúv. Je pravidlo, že výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám, odlišným od autorov. Objektívne nemôže dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, lebo tí nie sú v v požadovanom rozsahu nositeľmi dotknutých majetkových práv, hoci zostávajú autormi svojich čiastkových diel. Podľa žalovaného prax vedie k tomu, že takýto autori dostávajú za to isté zaplatené dvakrát, lebo žalobca nie je oprávnený udeľovať súhlas na použitie diela, ani sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. 11.4. Okresný súd nerozhodol o procesnom návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) čím žalovanému odoprel spravodlivosť. V tej súvislosti poukázal na to, že Protimonopolný úrad SR začal vykonávať prešetrovanie podmienok na začatie konania, čím existovala zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej. 11.5. Žalovaný napokon namietal, že okresný súd nesprávne právne posúdil nárok na úrok z omeškania a nevysporiadal sa s podstatou argumentáciou žalovaného, ktorý sa dobromyseľne bránil voči nároku, ktorý žalobcovi nepatrí. Pretože žalovaného nemožno považovať za nedobromyseľného, nie je právo požadovať ani úrok z omeškania. 11.6. V replike na vyjadrenie žalobcu žalovaný zopakoval, že žalobca môže kolektívnu správu vykonávať výlučne spôsobom podľa Autorského zákona, Poukázal na § 175 ods. 1 Autorského zákona, podľa ktorého ak dochádza k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu, ukladá konať organizáciám kolektívnej správy spoločne. Keďže žalobca je iba jeden z piatich nerozlučných spoločníkov, ktorí majú uplatňovať právo spoločne (J., W., W., W. a R.), bol to prvotný a samostatný dôvod na zamietnutie žaloby. Poukázal na prípad z Českej republiky, kde došlo k udeleniu pokuty českému kolektívnemu správcovi R. za zneužitie dominantného postavenia v rokoch 2008 až 2014 aj v súvislosti s obsadenosťou ubytovacieho zariadenia. 11.7. Napokon podaním zo dňa 12. 08. 2020 právny zástupca žalovaného predložil doplnenie odvolacej argumentácie tvrdením, že zo strany Protimonopolného úradu SR bol upovedomený, že 23. 07. 2020 začal voči žalobcovi správne konanie č. W.K XXXX/R./XXXX vo veci možného zneužívania dominantného postavenia. V tej súvislosti považuje rozsudok okresného súdu za predčasný. Ak je konanie žalobcu zneužitím dominantného postavenia, je súčasne konaním v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu. Žalobcovi ako organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží v zmysle bodu 61 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 preukázať, že jej ceny sú primerané. Zopakoval, že vecnú legitimáciu súd skúma z úradnej moci a podľa § 175 ods. 1 Autorského zákona zákon uložil organizáciám kolektívnej správy vykonávať kolektívnu správu práv spoločne a súčasne. Procesne ide o nútené spoločenstvo na strane žalobcu a pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva súd nemal žalobe vyhovieť.
12.1. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, ktorú opiera o oprávnenie na výkon kolektívnej správy v znení rozhodnutia Ministerstva kultúry SR, zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práva a vzájomných zmlúv a poverení so zahraničnými partnermi a ďalej podľa ustanovenia § 79, § 58 ods. 1 písm. i), § 63 ods. 2 písm. d) , §164 Autorského zákona. Podľa ustálenej judikatúry je pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného obohatenia potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzavretú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. V zmysle uvedeného žalobca riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia pretože žalovaný realizoval verejný prenos technickými prostriedkami bez predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, t. j. licencie, čím zasiahol do autorských práv. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola obvyklá za získanie licencie, ktorú by žalovaný zaplatil. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo v rozhodnom období kritérium, ktoré bolo v licenčnej odmene zohľadňované. 12.2. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu, že konanie neprerušil, jeho dôvody neobstoja, pretože Protimonopolný úrad SR konanie voči žalobcovi nezačal. Žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a žalovaný sa dostal do omeškania. O chýbajúcej dobromyseľnosti žalovaného svedčia aj ďalšie súdne spory na tom istom skutkovom a právnom základe. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. 12.3. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca uviedol, že v zmysle § 175 Autorského zákona uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy dohodu o spoločnej správe, v zmysle ktorej mal možnosť vysporiadať práva a povinnosti voči všetkým organizáciám kolektívnej správy, vyplývajúce z
verejného prenosu uzavretím jednej zmluvy prostredníctvom ktorejkoľvek jednej organizácie kolektívnej správy. Prax ukázala, že používatelia naďalej v roku 2017 a v nasledujúcich rokoch využívali prevažne režim uzatvorenia hromadných a rozšírených hromadných licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, čomu nasvedčuje uzavretie 645 zmlúv, ktoré súdu predložil žalobca. Žalovaný teda mal možnosť získať licenciu v režime dohody o spoločnej správe od všetkých organizácii kolektívnej správy, ktorú možnosť nevyužil. Na uplatnenie nároku nemá vplyv dohoda o spoločnej správe ani to, že voči žalovanému svoje nároky neuplatnili ostatní nositelia práv. Popri dohode o spoločnej správe je možné vykonávať kolektívnu správu individuálne, jednotlivými organizáciami kolektívnej správy.
13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contr. CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
14. Podľa § 169 ods. 4 Autorského zákona č. 185/2015 Z. z., organizácia kolektívnej správy je povinná a) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.
Podľa § 174 ods. 1 Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy sa môže dohodnúť s inou organizáciou kolektívnej správy na spoločnom výkone kolektívnej správy práv v odboroch kolektívnej správy práv podľa oprávnení týchto organizácií kolektívnej správy a v rozsahu všetkých predmetov ochrany, ku ktorým tieto organizácie vykonávajú kolektívnu správu práv (ďalej len „dohoda o spoločnej správe“), ak § 175 neustanovuje inak.
Podľa § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona, organizácie kolektívnej správy vykonávajúce kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým predvedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia; to nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti.
Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
15.1. Okresný súd rozhodol o priznaní peňažného nároku titulom bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že žalovaný realizoval verejný prenos v izbách svojich ubytovacích zariadení v roku 2017 bez súhlasu autorov a bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom a tým sa dopustil neoprávneného použitia autorských diel, ktoré podlieha kolektívnej ochrane, ktorú ochranu vykonáva žalobca. 15.2. Okresný súd založil rozhodnutie na zistení, že žalovaný mal na izbách, v ktorých poskytoval služby svojim klientom, zvukovoobrazové zariadenia a poskytoval prostredníctvom týchto zariadení signál, teda verejným prenosom umožňoval verejnosti prijímať autorské diela. Pre posúdenie veci, nebolo rozhodujúce to, že v akom rozsahu boli zvukovoobrazové zariadenia skutočne používané, podstatné je to, že žalovaný mienil a teda umožnil realizovať verejný prenos. Výška bezdôvodného obohatenia nemôže byť v nižšej sume, ako je odmena dojednaná v licenčných zmluvách.
16. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Osobitná právna úprava Autorského zákona, ktorú okresný súd správne použil v spojení s právnou úpravou § 458a, § 442a ods. 2 Občianskeho
zákonníka, umožňuje žalobcovi vymáhať bezdôvodné obohatenie z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Registráciou na Ministerstve kultúry bolo žalobcovi priznané oprávnenie kolektívnej správy autorských práv a táto skutočnosť nebola sporná. Predmet a rozsah kolektívnej správy sa tým bez ďalšieho predpokladá a dôkazné bremeno ohľadne neexistencie dohôd žalobcu s nositeľmi práv prechádza na žalovaného.
17.1. Žalovaný nespochybnil záver, že v ubytovacích zariadeniach umožňoval verejnosti prijímať licencované autorské diela. Z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou mať uzavretú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom. 17.2. Žalovaný tvrdil, že na preukázanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka nepostačuje, že v hotelovom zariadení je televízny prijímač a signál a žalobca neuviedol, za použitie akých konkrétnych diel sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný však opomína, že vymáhaný nárok má oporu v právnej úprave bezdôvodného obohatenia podľa § 458a v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá výslovne vychádza z obvyklej odmeny za získanie licencie. Z povahy licencie vyplýva, že nebolo potrebné nárok individualizovať uvedením diela a autora, ktoré mohli byť v zariadení žalovaného odvysielané technickým zariadením umožňujúcim verejný prenos. Osobitná právna úprava uvedená v § 458a Občianskeho zákonníka, umožňuje žalobcovi uplatniť nárok v prípade, že bezdôvodné obohatenie nemožno určiť inak a odkazuje na určenie peňažnej náhrady za bezdôvodné obohatenie primeraným použitím ustanovení § 442a ods. 2. Žalobca uplatnil nárok práve uvedeným spôsobom, lebo nárok vychádza z vyčíslenia odplaty, ktorú by musel žalovaný zaplatiť v prípade uzavretia licenčnej zmluvy. Pritom je zrejmé, že aj pri uzavretí licenčnej zmluvy rešpektujú zmluvné strany skutočnosť, že počas kalendárneho roka nie je permanentne a stopercentne realizovaný verejný prenos diel autorov, za ktoré sa obvykle platí licenčná odplata. 17.3. Posudzovaný nárok žalobcu má povahu paušalizovanej náhrady, ktorá má základ v právnej úprave ochrany autorských práv a vyjadruje záujem na tom, aby kolektívna ochrana autorských práv, ako práv absolútnych, nebola závislá na subjektívnych dôvodoch a na relatívnych právach tých povinných subjektov, ktoré užívanie dotknutých autorských práv umožňujú. Hromadná licenčná zmluva upravuje právne vzťahy zmluvných strán (relatívny právny vzťah) za účelom ochrany autorských práv, ktoré požívajú ochranu voči všetkým (absolútne právo). Ani v prípade uzavretia licenčnej zmluvy nie sú podrobne špecifikované výkony nositeľov autorských práv, pretože pri ich výkone verejným prenosom je možné kvantifikovať údaje len dodatočne, po umožnení realizácie programu.
18.1. Dôkazné bremeno existencie verejného prenosu, vrátane výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia je na žalovanom, ktorí disponuje potrebnými údajmi a predkladá ich kolektívnemu správcovi pri uzavretí riadnej zmluvy. Nie je účelom právnej úpravy, aby sa žalovanému „oplatilo“ neuzavrieť riadnu licenčnú zmluvu. Žalovaný sa vyhol plateniu licenčného poplatku, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. 18.2. Pokiaľ žalovaný popiera obsadenosť izieb, dôkazná povinnosť aj v tomto prípade prechádza na žalovaného, ktorý nerobil spornou skutočnosť, že poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení sa považuje za verejný prenos bez ohľadu na to, či sa televízory používajú a v akom rozsahu. Žalobca vysvetlil, prečo uplatnený nárok zodpovedá kapacite ubytovacích zariadení žalovaného novou verejnosťou. Povinnosťou žalovaného bolo predložiť dôkaz spochybňujúci tento predpoklad bezdôvodného obohatenia. Tvrdenia žalobcu označené ako licenčné zmluvy medzi Y. a konkrétnymi autormi nemali vzťah k prejednávanej veci a neboli dôvodom, aby ich súd vyhodnotil. Odvolací súd v tom smere odkazuje na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu.
19. Okresný súd tiež správne uviedol, že výšku licenčnej odmeny by mohol súd preskúmať len v prípade žaloby o určenie obsahu zmluvy podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona. Taká žaloba je predstihová, je účelná v štádiu kontraktačného procesu a nie v súvislosti s následným postihom a vymáhaním bezdôvodného obohatenia.
20.1. Žalovaný porušil povinnosť uzavrieť hromadnú licenčnú zmluvu (§ 78, § 79n Autorského zákona), ktorou sa upravujú podmienky za hromadné užívanie autorských práv na základe verejného prenosu a licenčná odmena (poplatok stanovený sadzobníkom žalobcu) je stanovená za hromadné poskytovanie autorských práva. Licenčná odmena sa uhrádza za dohodnuté časové obdobie, najdlhšie na jeden rok s tým, že právna úprava predpokladá možnosť predĺženia zmluvy( § 79 ods. 4 Autorského zákona). Licenčná zmluva rámcuje a zovšeobecňuje pravidlá ochrany a primeranej odplaty za možnosť použitia
autorských práv v určitom časovom období. V posudzovanom prípade je to rok 2017 a licenčné zmluvy predložil žalobca v prílohe svojho podania doručeného 23. 01. 2019 (č. l. 243). 20.2. Pokiaľ žalovaný nesúhlasí s výškou licenčnej odmeny, ktorá je stanovená na obdobie jedného roka už pri uzavretí zmluvného vzťahu, a z toho dôvodu neuzavrie so žalobcom zmluvu, prechádza na neho v prípade sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia resp. o náhradu škody podľa § 442a ods. 2 a § 458a Občianskeho zákonníka povinnosť namietať základ ako aj výšku nároku aj dôkazné bremeno. Teda žalovaný sám mal tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré mali vplyv na žalobou uplatnený nárok.
21.1. Odvolací súd preskúmal procesný postup súdu z hľadiska možných vád, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalovaný navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP vo svojom vyjadrení z 18. 02. 2019, keď podľa neho rozhodnutiu súdu malo predchádzať rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky z dôvodu zneužitia dominantného postavenia žalobcu v uplatňovaní príliš vysokých cien (sadzobník licenčnej odmeny). Podľa uvedeného ustanovenia je prerušenie konania obligatórne z dôvodu, že určitú otázku nie je súd oprávnený posudzovať a práve od vyriešenia tejto otázky je odvodený základ alebo výška žalobného nároku. 21.2. Okresný súd však v tomto konaní nenahrádza rozhodnutie iného orgánu ani neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom, pretože dôkazná povinnosť žalovaného nezávisela na výsledku iného konania. Vzhľadom na predmet sporu okresný súd takúto otázku ani sám neriešil. Právo na spravodlivý proces nebolo porušené iba tým, že okresný súd formálne nerozhodol o prerušení konania, pretože výkladom opaku možno dospieť k záveru, že ak by porušil takú obligatórne stanovenú povinnosť, muselo by sa to nutne prejaviť v nesprávnom skutkovom a právnom posúdení veci. Inými slovami, žalovaný bol povinný v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vecne spochybniť základ a výšku nároku a tejto povinnosti sa nemohol zbaviť tým, že licenčnú odmenu, ktorú uplatňuje žalobca, prípadne v budúcnosti spochybní rozhodnutie protimonopolného úradu, ktoré podľa oznámenia žalovaného začalo až 23. 07. 2020 (č. l. 675), teda po rozhodnutí súdu prvej inštancie. 21.3. Okresný súd v odôvodení rozhodnutia správne uviedol, že v tomto konaní nebol oprávnený posudzovať primeranosť odmeny, ani preskúmavať mechanizmus jej stanovenia. Odvolací súd dodáva, že uplatnenie odmeny podľa sadzobníka žalobcu predpokladá právna úprava v § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorú okresný súd použil. 21.4. Žalobca vyzval žalovaného na peňažné plnenie. Keďže žalovaný neplnil, žalobcovi patrí úrok z omeškania z toho dôvodu, že peňažné plnenie sa týka nároku, ktorý mal byť splatný v roku 2017.
22.1. Napokon žalovaný namietal pochybenie súdu, ktorý bol povinný skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu z úradnej moci aj podľa § 175 ods. 1 Autorského zákona, pretože ak dochádza k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu, Autorský zákon ukladá konať organizáciám kolektívnej správy spoločne. 22.2. Podľa § 175 ods. 1 písm. a) Autorského zákona, organizácie kolektívnej správy vykonávajúce kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým predvedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia; to nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva aktívna solidarita k nedeliteľnému plneniu. Nevyplýva z nej pochybnosť o aktívnej legitimácii žalobcu ale to, že žalovaný sa môže brániť tým, že splnil povinnosť plnením niektorej z organizácii kolektívnej správ podľa § 512 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 22.3. Pokiaľ žalovaný žiadal preskúmať procesné uznesenia súdu prvej inštancie, z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody na prerušenie konania žalovaný nepreukázal.
23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bol úspešný žalobca a preto podľa § 255 ods. 1 CSP odvolací súd žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
24. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.