Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-13-2021.pdf
PDF · 119.13 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/13/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: PREŠOV REAL, s. r. o., IČO: 31 722 814, so sídlom Slovenská 40, 080 01 Prešov, proti žalovanej: V.. V. U.Č., T.. XX.XX.XXXX, H. M. XXX, XXX XX S., adresa na doručovanie N. XX, XXX XX H., právne zastúpenej Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, IČO: 50 003 500, so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, o zaplatenie 6.630,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 18Cb/29/2015-314 z 19. novembra 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.630,12 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným mu 27. augusta 2015 domáhal, aby súd uložili žalovanej povinnosť zaplatiť mu 4.948,97 eur s príslušenstvom. Žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu odôvodnil tým, že žalovaná ako podnikateľka bola na základe nájomnej zmluvy č. XXXX nájomníčkou nebytových priestorov nachádzajúcich sa na R. XX D. C., za účelom prevádzkovania kaviarne a čokoládovne. Vzhľadom k tomu, že žalovaná neuhrádzala nájom a zálohy za dodávky energií a služieb, resp. uhrádzala ich nepravidelne, pristúpil k výpovedi z nájmu. Na základe zmluvy na dodávku energií a služieb vyhotovil raz ročne (v súlade so zákonom) k 31. máju nasledujúceho roka vyúčtovanie energií a služieb. Na základe vyúčtovania za rok 2013 bol faktúrou č. 117913 na sumu 1.498,21 eur u žalovanej vykázaný nedoplatok, z čoho uhradila 805,- eur a nezaplatených zostalo 693,21 eur. Na základe vyúčtovania za rok 2014, vyhotoveného k 31. máju 2015, bol u žalovanej faktúrou č. 117914 na sumu 3.955,76 eur vykázaný nedoplatok. Celkový nedoplatok žalovanej bol vo výške 4.648,97 eur. 2.2 Žalovaná so žalobou nesúhlasila z dôvodu, že zo strany žalobcu jej neboli nikdy doručené vyúčtovacie faktúry, na ktoré sa odvoláva v návrhu, pričom počas celej doby nájmu predmetných priestorov nebol vykonaný odpočet elektromera (jeho počiatočný stav pri začatí nájmu, priebežné odpočty a konečný odpočet pri skončení nájmu). V súvislosti s tým sa viackrát sťažovala na problémy s odberom a súvisiacim výpočtom spotreby, pričom k náprave nikdy nedošlo, a to aj napriek tomu, že V.. N. H., ktorý bol v čase trvania nájmu zamestnancom žalobcu, ju viackrát prišiel osobne upozorniť, že existujú problémy s odberom a elektromerom, pretože na elektromer boli napojené aj
iné prevádzky a elektromer nebol ciachovaný. Preto elektromer meral nielen spotrebu jej prevádzky, ale aj iných prevádzok, a teda vykazoval nereálne a nesprávne hodnoty. Za odber vždy platila v súlade so zmluvou, kde bola uvedená suma 180,- eur mesačne, ktorá zodpovedá reálnemu odberu prevádzky. Navyše na základe dohody so žalobcom mu pri skončení nájmu prenechala vybavenie prevádzky na úhradu prípadných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov. Zároveň mala na základe porovnania podpisov na listinách v spise (faktúry, výzva, vyjadrenie) za to, že predmetná zmluva nebola podpísaná jedným z konateľov žalobcu, a to I.. C. H., dôsledkom čoho je, vzhľadom na určený spôsob konania žalobcu v obchodnom registri, neplatnosť takejto zmluvy. Súčasne navrhla vypočuť ako svedka primátorku mesta Prešov k priebehu stretnutia s ňou, konateľov žalobcu k okolnostiam podpisovania zmlúv a ich vedomostiam o problémoch s predmetným elektromerom a taktiež nariadenie znaleckého dokazovania na zistenie hodnovernosti podpisu I.. C. H.. Napokon dodala, že má vedomosť o tom, že predmetný elektromer bol pravdepodobne v druhej polovici roka 2015 vymenený za iný, preto navrhla prešetrenie poruchovosti elektromera u D. S., Z.. G.. 2.3 Žalovaná v podaní z 23. augusta 2016 poukázala na skutočnosť, že nad rámec platieb tvrdených žalobcom uhradila 23. apríla 2013 sumu 180,- eur, 16. septembra 2014 sumu 125,- eur, 15. októbra 2014 sumu 125,- eur, 28. októbra 2014 sumu 125,- eur, 1. decembra 2014 sumu 125,- eur a 16. decembra 2014 sumu 125,- eur, k čomu pripojila potvrdenia o vykonaných platbách. Zároveň na celkovú sumu 805,- eur vzniesla voči nároku žalobcu kompenzačnú námietku. Obdobne vo vyjadrení z 20. februára 2018 poukázala na skutočnosť, že z listiny vyhotovenej žalobcom a označenej ako „Pohľadávky/Záväzky podrobne za obdobie 01/2013 - 01/2016“ je zrejmé, že v roku 2015 vykonala dve úhrady, a to 8. januára 2015 v sume 1.500,- eur a 30. júna 2015 v sume 685,08 eur, čo spolu predstavuje sumu 2.185,08 eur. Preto na nárok žalobcu vzniesla kompenzačnú námietku na sumu vo výške 1.981,15 eur, predstavujúcu skutočne uhradené platby, ktoré žalobca považuje za neuhradené. 2.4 Žalovaná podaním z 26. februára 2018 v súlade s ustanovením § 166 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) navrhla, aby súd spojil predmetné konanie s konaním vedeným pod sp. zn. 16Csp/143/2016 z dôvodu hospodárnosti konania, skutkových súvislostí a toho, že v obidvoch konaniach sa jedná o tých istých účastníkov. Súd po preskúmaní pripojeného spisu sp. zn. 16Csp/143/2016 zistil, že v uvedenom konaní sa žalobca domáha voči žalovanej zaplatenia 1.981,15 eur s príslušenstvom, a to titulom neuhradeného nájmu a záloh za dodávku energií a služieb v zmysle uzatvorenej zmluvy na dodávku energií a služieb č. XXXX a zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 1179 za obdobie od 1. januára 2015 do 31. mája 2015. Konanie bolo začaté 27. októbra 2016. Súd uznesením, č. k. 18Cb/29/2015-127 zo 7. mája 2018 spojil na spoločné konanie konania vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 18Cb/29/2015 a sp. zn. 16Csp/143/2016 tak, že sa budú viesť pod sp. zn. 18Cb/29/2015. 2.5 Súd prvej inštancie rozsudkom, č. k. 18Cb/29/2015-157 z 10. januára 2018 v spojení s opravným uznesením, č. k. 18Cb/29/2015-184 z 28. mája 2019 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.630,12 eur a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2.6 Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením, č. k. 3Cob/35/2019-191 zo 7. novembra 2019 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil všetky námietky žalovanej, s výnimkou námietky, že súd sa nedostatočne zaoberal kompenzačnou námietkou žalovanej vznesenou v podaní z 23. augusta 2016 a následne 20. februára 2018, ako nedôvodné. 2.7 Po vrátení veci odvolacím súdom vychádzal súd prvej inštancie pri rozhodovaní zo zistenia, že 25. februára 2013 uzatvorili Mesto Prešov, správa nebytových priestorov, zastúpené žalobcom ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomníčka zmluvu č. XXXX o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej boli nebytové priestory na ulici R. XX D. C., za účelom prevádzkovania kaviarne a čokoládovne, na dobu neurčitú. V článku IV. tejto zmluvy bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté nájomné za užívanie nebytových priestorov vo výške 76,- eur/m2/rok, čo ročne predstavovalo 8.220,96 eur, ktoré sa nájomníčka podľa článku V. zmluvy zaviazala uhrádzať mesačne najneskôr v deň splatnosti, ktorým bol 5. deň bežného mesiaca. V článku VI. tejto zmluvy nájomníčka prehlásila, že preberá nebytové priestory v stave existujúcom ku dňu podpísania zmluvy o nájme a stav týchto priestorov pozná. Žalobca a žalovaná 25. februára 2013 uzatvorili zmluvu na dodávku energií a služieb č. XXXX, predmetom ktorej bola dodávka energií a služieb do prenajatých priestorov. Na základe tejto zmluvy vyhotovil žalobca raz ročne, k 31. máju nasledujúceho roka, vyúčtovanie energií a služieb, pričom zistil nedoplatky, a to za rok 2013 vo výške 1.498,21 eur, ktorý po zaplatení sumy 805,- eur zostal vo výške 693,21 eur, za rok 2014 vo výške 3.955,76 eur a za rok 2015 vo výške 1.981,15 eur, teda spolu vo výške 6.630,12 eur.
2.8 Žalobca vo svojich prednesoch odmietol obranu žalovanej, pričom uviedol, že elektromer na meranie spotreby elektrickej energie v časti kaviarne, resp. čokoládovne bol namontovaný od rekonštrukcie objektu vlastníkom Mestom Prešov. Elektromer bol a je majetkom dodávateľa elektrickej energie D., Z.. G.., a preto tvrdenie, že nebol ciachovaný, neobstojí. Celková spotreba bola vyfakturovaná dodávateľom elektrickej energie na meranie predmetnej prevádzky, a preto neobstojí ani tvrdenie, že jeho terajší konateľ osobne upozorňoval žalovanú na problémy s odberom. Vyúčtovacie faktúry jej boli zaslané doporučene a následne boli úhrady faktúr telefonicky a písomne urgované. Preto sa jej tvrdenie o nedoručení faktúr nezakladá na pravde, nakoľko voči vyúčtovaniu energií za rok 2014 boli z jej strany podané písomné námietky. Veci, ktoré si žalovaná na prevádzke v čase odovzdania priestorov ponechala, boli prevezené do skladu správcu a žalovaná bola listom vyzvaná na ich vypratanie z dôvodu, že jej bude účtované skladné v súlade so smernicou mesta o určení výšky nájmu. Doposiaľ si žalovaná uskladnené veci neprevzala. Správca nebytových priestorov v rozhodnom čase prenajímal nebytové priestory vo vlastníctve mesta na základe mandátnej zmluvy z 1. augusta 2010, v ktorej sú jasne definované práva a povinnosti správcu vo vzťahu k prenajímaniu nebytových priestorov vo vlastníctve Mesta Prešov, ako 100 %-ného vlastníka správcu. Na základe uvedenej zmluvy správca konal od roku 2010 a plnil z nej svoje povinnosti, medzi inými aj vymáhanie pohľadávok súdnou cestou. Navyše právny vzťah medzi správcom a Mestom Prešov nemá vplyv na platnosť podpísaných nájomných zmlúv medzi správcom a nájomcom - žalovanou, s ktorou má ako správca riadne uzavreté zmluvy, ktoré sú súčasťou podanej žaloby. Všetky zmluvy boli podpísané v zmysle platných zmlúv správcu oboma konateľmi správcu. Ako správca vyúčtované energie len preúčtováva na základe skutočných nákladov prenajímateľa a tieto sú vždy k nahliadnutiu u správcu, pričom niekoľkokrát vyzval žalovanú na úhradu pohľadávok na nájomnom a energiách. Výpoveď z 13. apríla 2015 je len dôsledkom toho, že žalovaná sa snažila o zníženie nájomného, s čím však vlastník nebytových priestorov - Mesto Prešov nesúhlasil, čo však žalovanej nebránilo, aby dala sama výpoveď skôr. Žalovaná uhradila na účet Mesta Prešov dve úhrady, a to 8. januára 2015 vo výške 1.500,- eur a 30. júna 2015 vo výške 685,08 eur, teda spolu 2.185,08 eur. Uvedené úhrady teda neboli vykonané na jeho účet ako na účet správcu a keďže samotné Mesto Prešov v tom čase evidovalo voči žalovanej nedoplatky, tieto úhrady započítalo na úhradu svojich nedoplatkov, čím sa dlh žalovanej voči Mestu Prešov znížil na sumu 8.609,47 eur, a preto týmito úhradami nedošlo k zníženiu záväzkov žalovanej voči nemu. Zo strany žalovanej pritom žalované faktúry neboli v čase ich vystavenia reklamované a ani namietané. 2.9 Žalovaná v priebehu konania predniesla návrh na zaplatenie dlhu podľa jej výpočtu, ktorý predstavoval sumu vyplývajúcu zo samotnej zmluvy a dohody, t. j. 180,- eur mesačne krát daný počet mesiacov, a to po zohľadnení doposiaľ vykonaných úhrad v celkovej výške 2.615,- eur. S tým žalobca nesúhlasil z dôvodu, že to je v rozpore s preukázaným skutkovým stavom, vyplývajúcim z vykonaného dokazovania a všetky úhrady žalovanej boli zohľadnené už pri vyhotovovaní žaloby, vrátane úhrad vyplývajúcich z kompenzačných námietok. 2.10 Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, hodnotením dôkazov jednotlivo, ako aj v ich súhrnne, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný. V tejto súvislosti konštatoval, že povinnosťou žalovanej v zmysle citovaných zmlúv bolo popri dohodnutom nájomnom uhrádzať aj platby za dodávku energií a služieb, a to jednak formou dohodnutých mesačných zálohových platieb a jednak po vykonaní odpočtov za spotrebovanú energiu a služby raz ročne, k 31. máju nasledujúceho roka, na základe vyúčtovania, ako je to uvedené vyššie. Žalovaná si svoju zmluvnú povinnosť doposiaľ nesplnila. 2.11 Ako to vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove, č. k. 3Cob/35/2019-191 zo 7. novembra 2019 obrana žalovanej bola v celom rozsahu skutočnosťami a dôkazmi označenými žalobcom vyvrátená, a to aj vo vzťahu ku skutočnostiam, na ktoré žalovaná opakovane poukazovala prostredníctvom svojho právneho zástupcu a s ktorými sa súd vysporiadal v skoršom rozhodnutí. Obdobný záver sa týka aj predmetných kompenzačných námietok žalovanej. Žalobca vo vyúčtovaní za rok 2013 vykázal u žalovanej faktúrou č. 117913 nedoplatok vo výške 1.498,21 eur, z čoho žalovaná uhradila 805,- eur, na ktoré poukázala v kompenzačnej námietke z 23. augusta 2016, (23. apríla 2013 sumu 180,- eur, 16. septembra 2014 sumu 125,- eur, 15. októbra 2014 sumu 125,- eur, 28. októbra 2014 sumu 125,- eur, 1. decembra 2014 sumu 125,- eur a 16. decembra 2014 sumu 125,- eur) a nezaplatených zostalo 693,21 eur. Úhrady žalovanej vo výške 1.500,- eur a 685,08 eur (spolu 2.185,08 eur), na ktoré poukazovala v kompenzačnej námietke z 22. februára 2018, boli zaplatené na účet vlastníka Mesta Prešov, teda nie žalobcovi. Aj z vyššie špecifikovaného dokladu označeného žalovanou ako Pohľadávky/Záväzky vyplýva, že sa týka záväzkov žalovanej voči Mestu Prešov a nie voči žalobcovi a keďže samotné Mesto Prešov v tom čase evidovalo voči žalovanej nedoplatky, uvedené platby započítalo na úhradu svojich nedoplatkov, čím sa dlh žalovanej voči Mestu Prešov znížil o tieto dve úhrady na sumu 8.609,47 eur.
2.12 Preto súd prvej inštancie vyhodnotil námietky žalovanej týkajúce sa jej kompenzačných námietok ako nedôvodné. Pritom zdôraznil, že pred začatím konania neboli zo strany žalovanej voči žalobcovi vykonané žiadne relevantné úkony smerujúce k preukázaniu jej nesúhlasných tvrdení, vrátane neuplatnenia kompenzačných námietok. Žalovaná teda nárok žalobcu začala spochybňovať až po doručení platobného rozkazu. Žalovaná na skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa sporu (§150 CSP), teda na popretie tvrdení protistrany, žiadne relevantné dôkazy neoznačila, a teda tieto tvrdenia výslovne nepoprela, v dôsledku čoho sa považujú za nesporné (§ 151 CSP). Žalovaná aj po rozhodnutí odvolacieho súdu opakovane navrhla vykonanie totožného dokazovania, čo nebolo súdom akceptované už v pôvodnom konaní. Preto v zmysle zásady hospodárnosti konania, ako aj záverov vyplývajúcich z rozhodnutia odvolacieho súdu, opakované návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania súd ako nedôvodné zamietol. 2.13 Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy. Súd nevyhovel žiadosti žalovanej o povolenie splácania dlhu v splátkach pre existenciu ďalších záväzkov, keďže od splatnosti svojich záväzkov voči žalobcovi (obdobie rokov 2013 a 2014) a ani od dátumu podania žaloby nevykonala voči žalobcovi, a to ani v rámci súdneho konania, žiaden relevantný úkon preukazujúci jej snahu o postupné splácanie dlhu, napriek nesúhlasu s celou jeho výškou a takýto návrh predniesla prostredníctvom právneho zástupcu až v rámci záverečného návrhu, s ktorým žalobca nesúhlasil. 2.14 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1 a § 5 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. 2.15 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané poručenie práva na spravodlivý proces videla v hrubom nerešpektovaní platnej právnej úpravy a rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia a v tomto dôsledku hodnotila napadnutý rozsudok (a najmä jeho I. výrok) ako neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny. Vo vzťahu k námietke, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy poukázala na nevykonanie jej výsluchu, výsluchu konateľov žalobcu a výsluchu svedkov V.. Z. U. a V.. N. H. súdom aj napriek tomu, že ich vykonanie navrhla vo svojich vyjadreniach z 15. júla 2016, 23. augusta 2016 a 20. februára 2018. Rovnako poukázala na nevykonanie znaleckého dokazovania týkajúceho sa určenia pravosti podpisu I.. C. H., nevyžiadanie informácie od D. S., Z.. G.. súvisiacich s elektromerom a správ od piatich rôznych prevádzok v meste Prešov o nimi uhrádzaných platbách za dodávky energií v období od 1. januára 2013 do 31. decembra 2016. Tvrdila, že súd prvej inštancie návrh na jej výsluch nikdy nezamietol a v napadnutom rozsudku neodôvodnil, prečo ho nevykonal, ale aj to, že nedostatočne odôvodnil nevykonanie ďalších ňou navrhovaných výsluchov a ďalšieho ňou navrhnutého dokazovania. Ohľadom namietaných nesprávnych skutkových zistení zdôraznila, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal oprávnenie prenajímať nehnuteľnosti a uzatvárať nájomné zmluvy, v dôsledku čoho namietala neplatnosť nájomnej zmluvy č. XXXX. Okrem toho podľa nej žalobca nepreukázal ani uhradenie nároku uplatneného touto žalobou dodávateľom energií a služieb a doručenie faktúr s rozpismi jednotlivých položiek od týchto dodávateľov. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie namietala, že výkon práva žalobcu vypovedať nájomnú zmluvu v období od 16. novembra 2013 do 13. apríla 2015 je v rozpore s dobrými mravmi, pretože odďaľovanie výpovede bolo sprevádzané úmyslom udržať nájom za každých okolností, aj za cenu spôsobenia ďalšej ujmy žalovanej (umelé navyšovanie dlhu), a to z dôvodu, že neexistoval žiadny iný záujemca o nájom predmetných priestorov. Podotkla tiež, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal jej námietkou voči neplatnosti nájomnej zmluvy č. XXXX a skutočnosťou, že žalobca si mal svoje nároky uspokojiť výkonom záložného práva k hnuteľným veciam, ktoré mu zanechala na úhradu prípadných záväzkov. Čo sa týka posúdenia jej žiadosti o splácanie dlhu v splátkach súdom prvej inštancie, mala za to, že z vyjadrenia zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom 19. novembra 2020 je
zrejmé, že žalobca nemá problém so splátkami a týmto sa ani nebráni, akurát nesúhlasil s jej konkrétnym návrhom, podľa ktorého mali byť splátky rozvrhnuté rovnomerne a každá splátka mala byť vo výške 160,- eur. Vzhľadom na to, neexistovala žiadna prekážka, pre ktorú by súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť o splácaní dlhu v splátkach, výšku ktorých by určil na základe svojej úvahy, a teda bolo na ňom, aby primeranú výšku splátok určil. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd nariadil pojednávanie, zopakoval dokazovanie, nariadil dokazovanie v zmysle jej návrhov a spravodlivo rozhodol vo veci tak, že zmení napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a určí sumu za skutočne spotrebované médiá a povolí splátky v primeranej výške, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním z 19. januára 2021. Uviedol, že nakoľko v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu bolo potrebné sa dostatočne vysporiadať len s kompenzačnou námietkou žalovanej, keďže ostatné námietky žalovanej boli vyhodnotené ako nedôvodné, považuje opätovné vyjadrovanie sa k dôvodom opakovane uvádzaným žalovanou v odvolaní za zbytočné, avšak napriek tomu sa k nim v krátkosti vyjadrí. Podľa neho v prvoinštančnom konaní nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, pričom sa nezúčastnila žiadneho z pojednávaní konaných v tejto veci. V konaní bola preukázaná pravosť podpisu jeho konateľa I.. C. H., ako aj platnosť predmetných zmlúv. Žalovanej nič nebránilo podať výpoveď nájomnej zmluvy predtým ako bola táto zmluva vypovedaná ním. Súd nemohol akceptovať žalovanou uplatnené kompenzačné námietky z dôvodu, že predmetné platby uhradila na účet Mesta Prešov, voči ktorému mala takisto dlh a ktoré si tieto platby započítalo na tento svoj dlh, ani jej návrh na splácanie dlhu v splátkach, keďže s takýmito nízkymi splátkami nesúhlasil. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovanú na náhradu trov súdneho konania.
5. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
9. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
10. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že napadnutý rozsudok je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie v jeho odôvodnení zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/218/2010 z 23. novembra 2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 188/06 z 8. júna 2006)
11. Čo sa týka odvolacej námietky žalovanej, že súd nevyhovel jej návrhu na jej výsluch a výsluch žalobcu, odvolací súd zotrváva na svojom názore vyjadrenom vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, že ako to vyplýva z obsahu spisu, tak žalobca, ako aj žalovaná boli na pojednávanie vždy riadne predvolaní, a teda nebol dôvod, aby súd prvej inštancie osobitne nariaďoval pojednávanie za účelom ich výsluchu, keďže v konaní sú sporovými stranami a nevyužili svoje právo zúčastniť sa pojednávania vo veci. Preto opakovane hodnotí túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú. Rovnako pri námietke žalovanej, že súd nevykonal ňou navrhnuté ďalšie dôkazy odvolací súd zotrváva na svojom názore, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatne subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 252/04, I.ÚS 50/04, II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03).
12. Súčasne odvolací súd dodáva, že nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie návrh na jej výsluch nikdy nezamietol a v napadnutom rozsudku neodôvodnil, prečo ho nevykonal a že nedostatočne odôvodnil nevykonanie ďalších ňou navrhovaných výsluchov a ďalšieho ňou navrhnutého dokazovania, pretože v odseku 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie výslovne uviedol, že žalovaná aj po rozhodnutí odvolacieho súdu opakovane navrhla vykonanie totožného dokazovania, čo nebolo súdom akceptované už v pôvodnom konaní. Preto v zmysle zásady hospodárnosti konania, ako aj záverov vyplývajúcich z rozhodnutia odvolacieho súdu, opakované návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania súd ako nedôvodné zamietol.
13. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal oprávnenie prenajímať nehnuteľnosti a uzatvárať nájomné zmluvy odvolací súd dáva do pozornosti odsek 19. odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia, v ktorom okrem iného uviedol, že túto jej námietku považuje za nedôvodnú, keďže oprávnenie žalobcu uzatvárať nájomné zmluvy vyplýva z mandátnej zmluvy uzavretej medzi ním a vlastníkom nehnuteľnosti 1. augusta 2010, ktorá sa nachádza v spise.
14. K námietke žalovanej, že žalobca nepreukázal ani uhradenie nároku uplatneného touto žalobou dodávateľom energií a služieb a doručenie faktúr s rozpismi jednotlivých položiek od týchto dodávateľov, odvolací súd konštatuje, že túto skutočnosť nebolo potrebné v tomto konaní preukazovať, pretože predmetom tohto konania nebolo zaplatenie pohľadávky dodávateľa energií, ale zaplatenie pohľadávky
žalobcu ako prenajímateľa. Ak žalovaná mala pochybnosti o množstve spotrebovaných energií a rozsahu poskytnutých služieb mohla túto skutočnosť namietať v čase, keď jej boli predmetné faktúry doručené.
15. Odvolací súd opakovane hodnotí ako nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa postupu žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, a teda ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, spočívajúcu v tom, že medzi výzvou na zaplatenie nedoplatkov nájmu žalovanej a samotnou výpoveďou z nájmu ubehlo dlhšie obdobie. Odvolací súd nezistil, že by postup žalobcu, ako aj lehota medzi výzvou žalovanej a samotnou výpoveďou zakladala rozpor s dobrými mravmi. Žalovaná vedela, že má nedoplatky vo vzťahu k žalobcovi, a teda mohla očakávať, že k výpovedi z nájmu dôjde.
16. V súvislosti s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal jej námietkou voči neplatnosti nájomnej zmluvy č. XXXX a skutočnosťou, že žalobca si mal svoje nároky uspokojiť výkonom záložného práva k hnuteľným veciam, ktoré mu zanechala na úhradu prípadných záväzkov, odvolací súd podotýka, že súd prvej inštancie sa uvedenými skutočnosťami zaoberal už vo svojom predchádzajúcom rozsudku a odvolací súd správnosť ich posúdenia v tomto rozhodnutí nijako nespochybnil. Z tohto dôvodu by bolo opätovné posudzovanie predmetných skutočností v napadnutom rozsudku nedôvodné.
17. Vo vzťahu k žiadosti žalovanej o splácanie dlhu v splátkach odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie ju posúdil správne, pretože na pojednávaní konanom 19. novembra 2020 síce zástupca žalobcu uviedol, že splátkam sa nebránia, avšak v nadväznosti na to uviedol aj to, že majú zaužívaný systém, že dlžná strana zaplatí polovicu hneď a zvyšok zaplatí v primeraných mesačných splátkach tak, aby to bolo zaplatené do roka. Ak by súd akceptoval návrh žalovanej splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach po 160,- eur, nielenže by nebola zaplatená polovica dlhu hneď, ale dlh by bol splácaný tri a pol roka, teda o dva a pol roka dlhšie ako je to u žalobcu obvyklé.
18. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 6.630,12 eur zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
19. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 % a zároveň žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).