Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (64)Rozsudok_9CoCsp-19-2021.pdf
PDF · 92.88 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoCsp/19/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, R., zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou Mgr. X. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, R., o zaplatenie 2.248,22 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 1Csp/87/2017-156 zo dňa 20. júla 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách konania, potvrdzuje.
Vo zvyšnej časti ponechal rozsudok nedotknutý.
Žalovanej sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v c e l o m r o z s a h u.
odôvodnenie:
1) Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 724,71 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 20.06.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 497 ObZ, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 9 OZ, § 369 ods. 1 a 3 ObZ, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že úverová zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 13.04.2014 neobsahuje všetky zákonom požadované údaje, a preto úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve absentovalo rozčlenenie splátky úveru na splátku istiny, úrokov a poplatkov (podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy). Mal za to, že až účinnosťou od 01.05.2018, kedy bol novelizovaný zákon č. 129/2010 Z.z. zákonom č. 279/2017 Z.z., sa nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala rozpis jednotlivých zložiek splátok dlhu. V zmluve chýbal aj údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Je tam uvedená len splatnosť úveru dňa 15.04.2024, z čoho nemožno urobiť jednoznačný záver, že ide o údaj totožný s termínom konečnej splatnosti úveru. Zmluva neobsahuje ani údaj o dobe trvania zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Podľa ust. bodu 5. 1. úverovej zmluvy, zmluva je uzatvorená na dobu určitú - do splatenia všetkých záväzkov klienta voči banke vyplývajúcich z úverovej zmluvy, nespĺňa požiadavku tak, aby spotrebiteľ už pri podpise úverovej zmluvy, bez potreby ďalšieho odvodzovania tejto náležitosti, mal informáciu o dobe trvania zmluvy. Tvrdenie žalobcu o zosplatnení úveru považoval za nepreukázané, keďže nepreukázal, že by žalovanej zaslal písomnosť obsahujúcu upozornenie žalovanej na možnosť zosplatnenia úveru a žalovaná tvrdenie žalobcu o opakovanom doručení upozornenia na splatenie dlhu poprela. Z obsahu úverovej zmluvy vyplynulo, že pri poskytnutí úveru žalobca žalovanej odpočítal poplatok za poskytnutie
úveru 130 eur. Žalobca v skutočnosti poskytol žalovanej úver vo výške 2.470,- eur, pričom žalovaná nepreukázala, že by na splatenie úveru zaplatila žalobcovi viac, ako sumu 1.618,86 eur. Vzhľadom na to, že nedošlo k zosplatneniu úveru, žalovaná zaplatila 34 splátok po 47,17 eur, t.j. splátky splatné do 15.03.2017 a časť splátky, splatnej 15.04.2017, vo výške 15,08 eur. Zvyšok splátky splatnej dňa 15.04.2017 vo výške 32,09 eur a splátky splatné do 15.10.2018, t.j. 15 splátok po 47,17 eur v celkovej sume 724,71 eur je žalovaná povinná zaplatiť. Vychádzal pri tom z bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy s tým, že pri výške poskytnutého úveru 2.470,- eur a výške mesačnej splátky 47,17 eur by na splatenie úveru mala žalovaná zaplatiť 52 splátok po 47,17 eur a 53. splátku vo výške 17,10 eur. Splatnosť prvej splátky bola dňa 15.05.2014, posledná splátka bola splatná dňa 15.10.2018. Vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na čiastočný úspech žalovanej, ktorej ale žiadne trovy v konaní nevznikli.
2) Proti tomuto rozsudku, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v rozsahu zamietnutej časti zmenil a vyhovel žalobe celom rozsahu. K náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uviedol, že výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov súd uvedené v texte zmluvy v bode 1.2. Ostatné poplatky viazané na ad hoc poplatkovaný úkon dlžníka sú predmetom a výškou uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP, a tým tvorí súčasť zmluvy. Uvedené ustanovenie nevyžaduje rozčlenenie mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé zložky dlhu osobitne s prislúchajúcimi dátumami splatnosťami. Aktuálne znenie zákona nie je v rozpore so Smernicou č. 2008/48/ES. Dôvodil návrhom novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra 2015, dôvodovou správou k cit. ustanoveniu zákona č. 129/2010 Z.z., návrhom generálnej advokátky Eleanor Sharpston prednesený dňa 09.06.2016 vo veci C-42/15, rozsudkom Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES vo veci C-42/15, stanoviskom odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS z 18.04.2017 ako aj judikatúrou slovenských súdov k danej právnej otázke. Neobstoja závery súdu ohľadom chýbajúce náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. Termín konečnej splatnosti a doba trvania zmluvy boli vymedzené celkom jednoznačne totožným dátumom 15.04.2024. Podľa VOP sa písomnosť banky adresovaná klientovi považuje za doručenú tretím dňom po jej odoslaní prostredníctvom poštového podniku. Z interného systému je zrejmé, že upomienka č. 2 bola odoslaná dňa 18.04.2017.
3) K podanému odvolaniu žalovaná uviedla, že rozhodujúcou skutočnosťou na určenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov je nesprávne uvedenie RPMN, pretože ju žalobca vypočítal zo sumy 2.600,- eur a nezobral do úvahy strhnutie poplatku 130,- eur za poskytnutie úveru. Uviedla, že boli strhnuté aj iné platby ako je platba na úver a žiadala, aby súd zaviazal žalobcu poskytnúť všetky poplatky, ktoré na ťarchu účtu strhol. Zo súdnej praxe vyplýva, že do 30.04.2018 sa v spotrebiteľských zmluvách vyžadovalo členenie splátok. Žalobca mal dávať vyššiu splátku na istinu až potom na úrok. Žalobca bol usvedčený z toho, že podvádza svojich klientov. Uviedla, že z posúdenia NBS aj z MSSR preukazujú, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou.
4) Žalobca k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tým, že by mal byť poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov. Žalovanej zriadil úverový účet č. 4046998003, na ktorý bol úver v plnej výške 2.600,- eur poskytnutý. Táto skutočnosť je zrejmá z prehľadu pohybov na úverovom účte. Pri výpočte RPMN potom správne vychádzal z celkovej sumy poskytnutého úveru 2.600,- eur, pričom do výpočtu zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru 130,- eur. Z neúčasti na každom pojednávaní sa ospravedlnil riadne a včas a v konaní je súčinný. V súvislosti s predloženým rozsudkom NSSR kde išlo o určenie neprijateľnosti určitých ustanovení úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 29.09.2005 uviedol, že žalovaná s ním uzatvorila úplne inú zmluvu ako je zmluva, o ktorej neprijateľnosti sa jednalo v tamojšej veci.
5) Žalovaná (v odvolacej duplike) uviedla, že RPMN bola uvedená nesprávne tým, že poplatok za poskytnutie úveru zahrnul do výpočtu aj keď ho hneď v ten istý deň strhol z celkovej výšky úveru. Tento poplatok je plnenie, ktoré si spotrebiteľ nevyžiadal a nemal zaň ako protihodnotu žiadne služby. Zmluvná podmienka - poplatok za spracovanie úveru sa netýka predmetu plnenia a nebola individuálne dojednaná (§ 53 ods. 1 OZ). Žalobca zriadil úverový účet, na ktorom si sťahoval poplatky za vedenie účtu, ktoré ako skryté náklady nie sú zahrnuté do výpočtu RPMN. Z výpisu pohybov na inkasnom účte, ktorý žiadala predložiť by vyplynuli poplatky, ktoré účtoval. Žalobca ho však zámerne nedoložil. Poplatok za poskytnutie úveru považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Výpočtom na kalkulačke RPMN zistila, že RPMN nie je správne uvedená. Žalobca neuviedol všetky podklady, na základe ktorých by si
mohla výšku RPMN vypočítať a overiť. Pre žalobcu by nemal byť problém dostaviť sa na pojednávanie. Zmluva bola podpísaná internetbankigom, pričom žalobca nedisponuje zmluvou ani VOP, ktoré sú ňou podpísané, a preto nimi nie je viazaná.
6) Žalobca k replike žalovanej uviedol, že účasť na pojednávaní je právom a nie povinnosťou strany. Uviedol, že žiadny právny predpis neobsahuje podmienku, že zmluva uzatvorená prostredníctvom diaľkovej komunikácie musí byť podpísaná. Predpoklady použité na výpočet RPMN (výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úrokový sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy) sú uvedené v zmluve. Zákon nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani špeciálne označovať predpoklady pre výpočet RPMN v zmluve. Výpočet je správny a v súlade so zákonom. Poplatok za poskytnutie úveru uvedený v čl. 1.2 zmluvy o úvere nemožno posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom na § 53 ods. 4 písm. t) OZ keďže je poskytovaný na zákonnom základe, je v záujme spotrebiteľa a ide o cenu hlavného predmetu plnenia.
7) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel), odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok nedotknutý.
8) Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového materiálu, ako aj zo skutkového stavu, tak ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že predmetná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou má povahu spotrebiteľskej zmluvy a právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z. z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré regulujú formálnu aj obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, je nedodržanie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. Na podklade podanej žaloby žalobcu súd prvej inštancie v konaní skúmal, či žalobcov nárok je dôvodný a v tej súvislosti, či úverová zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou dňa 13.04.2014, z ktorej žalobca vyvodzoval svoj nárok, obsahuje všetky požadované náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že v zmluve chýba rozpis jednotlivých zložiek splátok úveru v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. ako aj údaj o termíne konečnej splatnosti úveru a o dobe trvania zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona, ktorá skutočnosť spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy.
9) Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že žalobca bol povinný v zmluve uviesť rozčlenenie splátky úveru na splátku istiny, úrokov a poplatkov podľa vyššie uvedeného ust. § 9 ods. 2 písm. k), s týmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť, nakoľko tento názor je prekonaný súčasnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. apríla 2018, sp. zn. 4 Cdo 211/2017), na ktorú poukázal aj sám žalobca, podľa ktorej predmetné ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené interpretačné prístupy sa vzťahujú na právny stav v čase, ktorý bol rozhodujúci pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia, pričom zákonom č. 279/2017 Z. z. zo dňa 12.10.2017, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 01.05.2018 slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok", čím sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom, ktorý síce nemôže nahradiť absenciu výslovného znenia zákona avšak vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/04 zo dňa 04.07.2006, rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-456/98, zo dňa 13.07.2000, uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok
Súdneho dvora z 22.04.2021 vo veci C-485/19 v rámci ktorého uviedol, že vnútroštátny súd nemôže vo veci samej platne zastávať názor, že sa nachádza v situácii, keď nie je možné vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade s právom Únie iba preto, že toto ustanovenie slovenské súdy v minulosti vykladali spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s týmto právom. Vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice. Súdny dvor v prejednávanej veci následne vyslovil, že článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom z 09.11.2016 Home Credit Slovakia (C-42/15) sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý. Z rozsudku C-42/15 bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
10) Odvolací súd sa následne zaoberal tým, či zmluva obsahuje údaj podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. a to dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalobca v odvolaní tvrdil, že termín konečnej splatnosti a doba trvania zmluvy boli vymedzené celkom jednoznačne totožným dátumom 15.04.2024. Žalobca síce v odvolaní tvrdí, že termín konečnej splatnosti a dobu trvania zmluvy definuje jeden údaj (spadá naň rovnaký dátum), avšak sám tieto údaje v zmluve evidentne odlišuje, keď splatnosť úveru je (podľa jeho tvrdenia) definovaná v bode 1.2 zmluvy, pričom doba trvania zmluvy je upravená v bode 5.1 zmluvy. Podľa bodu 5.1 je zmluva uzatvorená na dobu určitú - do splatenia všetkých záväzkov klienta voči banke vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Záväzok klienta z úverovej zmluvy zaniká úplným splatením všetkých pohľadávok banky voči klientovi z úverovej zmluvy vyplývajúcich. Takto formulovaný údaj o dobe trvania zmluvy nemožno považovať za dostačujúci pre účely zorientovania sa spotrebiteľa vo svojich záväzkoch vo vzťahu k veriteľovi (žalobcovi). Spotrebiteľ z tak označeného údaju nemôže presne vedieť, akú dobu bude zmluvný vzťah trvať. Tento žalobcom navodený stav, vytvára pre neho priestor, kedy by po splatení všetkých splátok mohol nakoniec spotrebiteľovi oznámiť, že eviduje voči nemu ešte nejaké záväzky. Spotrebiteľ nemá istotu (môže len predvídať) či a za akých podmienok teda zmluvný vzťah skončí.
11) Pokiaľ žalobca vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie ohľadom nepreukázania zosplatnenia úveru pripojil k odvolaniu výpis, z ktorého malo vyplývať, že 18.04.2017 doručil žalovanej upomienku, odvolací súd nemohol naň prihliadať s poukazom na ust. § 366 CSP s tým, že má za to, že odvolateľ ho mohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie.
12) Na základe uvedených záverov, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecnej správne, keď dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru z dôvodu chýbajúceho jasného a určitého údaju o dobe trvania zmluvy v úverovej zmluve. Absencia tohto údaju postačovala na to, aby súd prvej inštancie mohol poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.) a preto sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu v tejto súvislosti nezaoberal ako ani výpočtom priznanej sumy, ktorá nebola žalobcom v odvolaní namietaná.
13) O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).