Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12CoCsp-17-2021.pdf
PDF · 98.02 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoCsp/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudcov JUDr. Janky Benkovičovej a JUDr. Janky Boroškovej, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému P. F., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. XX, o zaplatenie 350,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15Csp/28/2020-86 z 8. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (II. výrok).
2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe žalobcu, ktorý tvrdil, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 12. 2019 mu postupca Slovenská sporiteľňa, a. s. postúpila pohľadávku voči žalovanému vyplývajúcu zo zmluvy zo dňa 03. 09. 2003 (zmluva č. F.), na základe ktorej postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky (a tieto žalovaný v určených splátkach nevrátil). Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobca svoj nárok odvodzoval od predmetnej zmluvy zo dňa 03. 09. 2003, ktorú predložil ako dôkaz, z tejto nevyplynulo, že by mal žalovaný dojednané povolené prečerpanie k účtu a uplatnený nárok nevyplýva ani z kontokorentného úveru, ktorý mal žalovaný čerpať na základe zmluvy zo dňa 24. 05. 2013 (ako to následne tvrdil žalobca), ktorú nepredložil. Z výzvy právneho predchodcu žalobcu zo dňa 12. 04. 2017 vyplýva, že úver mal byť poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 27. 07. 2015. Žalobca však doložil iba zmluvu o bežnom účte zo dňa 03. 09. 2003 a ak následne žiadal prisúdiť žalovanú sumu z titulu nepovoleného prečerpania finančných prostriedkov, svoje dôkazné bremeno neuniesol. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol aplikujúc pritom ust. § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 132 ods. 1 a 3 a § 185 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný síce bol v konaní úspešný, ale žiadne trovy mu nevznikli a preto mu náhradu trov konania nepriznal.
3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel alebo odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Prvoinštančnému súdu vytýkal, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky podľa § 297 písm. b) CSP. Bez pojednávania nemožno rozhodnúť, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané. Ďalej poukázal na ust. § 171 ods. 1 CSP a § 181 ods. 2 CSP namietajúc, že v dôsledku nenariadenia pojednávania súd prvej inštancie nevyslovil predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú a tým mu nevytvoril priestor na doplnenie dôkazov. Svoj nárok pritom dostatočne preukázal opakujúc, že žalovaný dňa 24. 05. 2013 uzatvoril s pôvodným veriteľom zmluvu o osobnom účte, ktorej predmetom bolo okrem iného aj poskytnutie povoleného prečerpania k účtu, žalovaný poskytnutý debetný rámec využil a opakovane financie čerpal, a to až do výšky 350,- Eur, ktoré však potom nevrátil. Tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté a preto ich bolo potrebné považovať podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné. Súd síce môže podľa § 295 CSP vykonať v spotrebiteľských sporoch aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, avšak nemôže to byť súd, kto de facto skutkové tvrdenia popiera. Ak mal prvoinštančný súd pochybnosti o skutkových tvrdeniach ohľadom uzavretia zmluvy o osobnom účte, ktorej predmetom bolo aj poskytnutie povoleného prečerpania, aj bez návrhu mohol dopytovať žalovaného, resp. postupcu na vyjadrenie ku skutkovým tvrdeniam, resp. mohol postupcu vyzvať na predloženie dôkazov. Prvoinštančný súd však z pozície „pomyselného advokáta“ žalovaného aktívne rozporoval skutkové tvrdenia a napriek ich nepopretiu žalovaným zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena. Žalobca v tomto smere poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov uzatvárajúc, že prípadný nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespôsobuje neplatnosť zmluvy ale bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a že mu nie je zrejmé, z akého zákonného dôvodu prvoinštančný súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, čo robí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odôvodnenie rozhodnutia je zrozumiteľné a presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že by svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil, pretože jasne a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov bolo potrebné žalobu žalobcu zamietnuť. Aj podľa odvolacieho súdu bola žaloba nedôvodná, pretože žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Rozhodnutie (jeho odôvodnenie) teda netrpí nepreskúmateľnosťou.
8. Žalobca totiž v žalobe skutkovo vymedzil žalované právo takým spôsobom, že postupca uzatvoril so žalovaným dňa 03. 09. 2003 zmluvu, na základe ktorej boli zo strany postupcu poskytnuté žalovanému peňažné prostriedky, avšak žalovaný dojednané splátky neplnil a tak jeho dlh predstavuje čiastku 350,- Eur s príslušenstvom. K žalobe priložil žalobca zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 12. 2019, ktorú uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako postupcom, oznámenie o postúpení, zmluvu o bežnom účte č. XX. zo dňa 03. 09. 2003, odstúpenie od zmluvy zo dňa 19. 07. 2018 a všeobecné obchodné podmienky, výzvy na úhradu a poštové podacie hárky.
9. V nadväznosti na to prvoinštančný súd výzvou zo dňa 15. 07. 2020 upovedomil žalobcu, že zmluva, z ktorej uplatňuje žalovaný nárok je zmluvou o zriadení účtu a že zmluvu o úvere nepredložil. Tiež žalobcu žiadal doložiť, že ak bol poskytnutý úver, za akých podmienok k tomu došlo, pre akú splátku bola vyhlásená mimoriadna splatnosť a aby o tom žalobca doložil dôkazy.
10. Žalobca na výzvu reagoval podaním zo dňa 30. 07. 2020, v ktorom uviedol, že žalovaný dňa 24. 05. 2013 uzavrel s postupcom ako pôvodným veriteľom zmluvu o osobnom účte, ktorej predmetom bola zmena podmienok vedenia predmetného bežného účtu, vydanie platobnej karty, poskytnutie elektronických služieb k účtu a poskytnutie povoleného prečerpania k účtu po splnení podmienok určených v obchodných podmienkach. Žalovaný opakovane čerpal peňažné prostriedky a opakovane
vykonával aj úhrady, avšak dostal sa do debetného zostatku a tento nevyrovnal ani poslednou splátkou a v debete zostal aj po odstúpení od zmluvy. K podaniu žalobca doložil iba prehľad transakcií.
11. Žalovaný sa následne k doručenej žalobe nevyjadril. Prvoinštančný súd potom s odkazom na § 297 písm. b) CSP rozhodol v spore bez nariadenia pojednávania, oznámil verejné vyhlásenie rozsudku a žalobu žalobcu zamietol.
12. Odvolací súd považuje postup prvoinštančného súdu za správny a v ničom neporušujúci procesné práva žalobcu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že ust. § 132 ods. 1 CSP vyžaduje, aby v sporovom konaní žalobca v žalobe opísal (pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti, na ktorých sa zakladá uplatnené právo. Takýmto skutkovým vymedzením obsiahnutým v žalobe je súd viazaný, t. j. súd je povinný rozhodnúť o takom skutkovom deji (skutku), ktorý žalobca popíše v podanej žalobe a nemôže rozhodovať o niečom inom.
13. V prejednávanom prípade žalobca uplatnené právo odvodzoval od zmluvy zo dňa 03. 09. 2003 tvrdiac, že na jej základe boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky. K žalobe však priložil zmluvu o bežnom účte, čo nekorešpondovalo so žalobnými tvrdeniami a preto prvoinštančný súd v súlade s ust. § 150 ods. 2 CSP za účelom zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností žiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia (vysvetlenia) upozorniac ho súčasne na zistený nesúlad. Povinnosťou žalobcu bolo totiž nielen opísať rozhodujúce skutočnosti, ale podľa § 132 ods. 1 CSP aj označiť dôkazy na ich preukázanie a podľa § 132 ods. 3 CSP označené dôkazy, ktorých to povaha pripúšťala k žalobe pripojiť. Prvoinštančný súd nepostupoval v rozpore s týmito ustanoveniami, keď žalobcovi zaslal výzvu zo dňa 15. 07. 2020 smerujúcu k splneniu si uvedených povinností. Žalobca na to odpovedal podaním zo dňa 30. 07. 2020, v ktorom nielenže doplnil ale podstatne zmenil skutočnosti tvrdené v žalobe, keď uviedol, že nie zmluva zo dňa 03. 09. 2003 ale zmluva o osobnom účte zo dňa 24. 05. 2013 je tým právnym titulom, na podklade ktorého malo byť žalovanému poskytnuté povolené prečerpanie zakladajúce úverový vzťah medzi ním a postupcom. Vzhľadom na takúto zásadnú zmenu pôvodných tvrdení išlo obsahovo o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 CSP a aj keď prvoinštančný súd formálne o nej nerozhodol (hoci tak urobiť mal), nemal tento nedostatok vplyv na procesné práva žalobcu a ani na správnosť napadnutého rozsudku. V prejednávanom prípade išlo totiž o spotrebiteľský spor podľa § 290 CSP (zmluva zo dňa 03. 09. 2003 mala povahu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ, nakoľko postupca mal postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ a žalovaný postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 OZ) a v spotrebiteľských sporoch sa podľa § 294 CSP zmena žaloby nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Aj keď by teda prvoinštančný súd o zmene žaloby rozhodoval, nemohol by po správnosti rozhodnúť inak než zmenu žaloby nepripustiť (a to bez ohľadu na to, že k nej došlo ešte pred doručením žaloby žalovanému). Predmetom sporu tak nebol (a nemohol byť) iný skutkový dej než nevrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých podľa zmluvy zo dňa 03. 09. 2003. Tvrdenia obsiahnuté v podaní žalobcu zo dňa 30. 07. 2020 nemali právny význam, pretože išlo obsahovo o zmenu žaloby, ktorá v tomto spore vzhľadom na jeho spotrebiteľský charakter nebola prípustná.
14. Je potom pravdou, že žalobcom uvedené skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1 CSP) žalovaný účinne nepoprel v zmysle § 151 ods. 1 CSP, keďže bol v spore pasívny a nijak sa k žalobou uplatnenému právu nevyjadril. Na úspech v spore ale nestačí nespornosť skutkových tvrdení. K záveru o (ne)dôvodnosti žaloby môže súd dospieť až na základe právneho posúdenia veci, t. j. až po podradení zisteného skutkového stavu veci pod príslušnú právnu normu.
15. V tomto prípade síce bolo skutkovo nesporným, že žalovaný uzavrel s postupcom zmluvu zo dňa 03. 09. 2003 a že na jej základe boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky (ako to žalobca tvrdil v žalobe a žalovaný to nepoprel). Z predloženej zmluvy o bežnom účte zo dňa 03. 09. 2003 priloženej k žalobe ale žiadna možnosť poskytnutia peňazí žalovanému nevyplýva. Obsah pripojenej zmluvy teda vylučuje možnosť, aby podkladom poskytnutia peňažných prostriedkov bola táto zmluva, keďže jej predmetom bolo zriadenie účtu bankou pre žalovaného a nie poskytnutie financií. Prvoinštančný súd v dôsledku toho v zmysle § 186 ods. 2 CSP správne nevychádzal z nesporného skutkového tvrdenia, že poskytnutie peňazí žalovanému sa udialo na podklade zmluvy zo dňa 03. 09. 2003. Inými slovami, ak obsah samotným žalobcom predloženého listinného dôkazu - zmluvy o bežnom účte - vylučoval pravdivosť jeho skutkového tvrdenia o poskytnutí peňazí na jej podklade, podľa § 186 ods. 2 CSP prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní nemohol vychádzať z tejto nespornej skutočnosti. Nie je preto opodstatneným odvolacie tvrdenie žalobcu, že prvoinštančný súd nerešpektoval ust. § 151 ods. 1 CSP.
Naopak, v súlade s ním postupoval, pričom z predmetného nesporného skutkového tvrdenia vychádzať nemohol vzhľadom na predložený dôkaz (zmluvu) svedčiaci o tom, že dané nesporné skutkové tvrdenie nie je pravdivé.
16. Prvoinštančný súd preto dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca nepreukázal poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému na podklade zmluvy zo dňa 03. 09. 2003. Bolo už potom z hľadiska skutkového vymedzenia žalovaného práva nerozhodné, či k niečomu takému došlo na základe zmluvy zo dňa 24. 05. 2013 ako to vysvetľoval žalobca v podaní zo dňa 30. 07. 2020. Odvolací súd už uviedol, že išlo o iný skutok, ktorý predmetom tohto sporu nemohol byť. Prvoinštančný súd pritom vyzval žalobcu na doloženie relevantných dôkazov výzvou zo dňa 15. 07. 2020, avšak žalobca tak neurobil.
17. Nedôvodnými boli aj odvolacie námietky žalobcu smerujúce k tomu, že prvoinštančný súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, hoci tak urobiť nemohol, resp. že žalobca bol ukrátený na svojich procesných právach nevyslovením predbežného právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom.
18. Odvolací súd rovnako ako žalobca poukazuje na ust. § 297 písm. b) CSP. Podľa tohto ustanovenia súd zásadne na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Toto ale nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur. Tieto podmienky boli v prejednávanom prípade splnené.
19. Prvoinštančný súd mohol rozhodnúť v spore bez nariadenia pojednávania, keďže hodnota sporu (350,- Eur) zákonom určenú hranicu evidentne neprevyšovala, skutkové tvrdenia sporových strán sporné neboli, na čom nič nemení skutočnosť, že v určitom rozsahu z nich súd nemohol vychádzať (ak súčasne v tomto smere poskytol žalobcovi adekvátny procesný priestor na prednesenie relevantných tvrdení a označenie dôkazov) a napokon išlo o skutočne jednoduché právne posúdenie toho, či žalobca svoje dôkazné bremeno o poskytnutí peňažných prostriedkov na základe zmluvy zo dňa 03. 09. 2003 uniesol alebo nie. Ust. § 297 písm. b) CSP nekladie na rozhodnutie sporu bez nariadenia pojednávania žiadne ďalšie podmienky a už vôbec podľa odvolacieho súdu nemožno z neho vyvodiť, že by takouto formou bolo možné spor rozhodnúť len v prospech žalujúcej strany, ako to v podstate (nesprávne) prezentoval žalobca. Odvolací súd už vyššie uviedol, že nespornosť skutkových tvrdení nie je zárukou úspechu v spore a aj pri nespornosti skutkových tvrdení môže právne posúdenie viesť k neúspechu žalujúcej strany. Všeobecne tak možno povedať, že ak má súd k dispozícii dostatočné skutkové podklady pre rozhodnutie a sú splnené podmienky pre postup podľa § 297 písm. b) CSP, nič nebráni tomu, aby bol spor rozhodnutý bez nariadenia pojednávania. V prípade splnenia podmienok vyžadovaných označeným ustanovením potom nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že žalujúcej strane sa nedostane predbežného právneho posúdenia veci, ktoré je podľa § 181 ods. 2 CSP späté s pojednávaním (resp. s predbežným prejednaním sporu). Inak povedané, ak je procesný postup súdu súladný s § 297 písm. b) CSP, absencia vyslovenia predbežného právneho posúdenia veci porušenie práva na spravodlivý proces nemôže spôsobiť a navyše, ani samotné neposkytnutie predbežného právneho posúdenia veci neznamená porušenie práva na spravodlivý proces, pretože v prípade absencie tohto postupu sa strane neupiera uplatnenie žiadneho procesného práva.
20. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil odvolací súd žalobcom podané odvolanie ako nedôvodné. Treba ešte dodať, že žalobcom označené rozhodnutia krajských súdov nielenže netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ale hlavne riešili iné situácie, než aká bola v tejto veci. Napr. rozhodnutie tunajšieho krajského súdu sp. zn. 14CoCsp/16/2020 riešilo situáciu, že strana neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti, resp. ich uviedla neúplne (a tak ani nesplnila dôkaznú povinnosť), v súdenej veci ale žalobca všetky rozhodné skutočnosti uviedol a prvoinštančný súd poskytol žalobcovi adekvátny priestor na to, aby mohol podanú žalobu „ustáť“ aj z hľadiska potrebných tvrdení, resp. dôkaznej povinnosti (viď výzva okresného súdu zo dňa 15. 07. 2020).
21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalobca v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké konkrétne trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).