Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11S-50-2021.pdf
PDF · 124.09 KB
No categories available
11S/50/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: F. M., nar. XX.XX.XXXX,. bytom F. XXX/X, XXX XX S. N. A. T. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/X, XXX XX F. proti žalovanému: Okresný úrad Trenčín, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. OU-TN-OOP2-2021/014207-002 zo dňa 28. mája 2021, takto
rozhodol:
Správny súd z r u š u j e opatrenie žalovaného Okresného úradu Trenčín, odbor opravných prostriedkov č. OU-TN-OOP2-2021/014207-002 zo dňa 28. mája 2021 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 06.07.2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného opatrenia žalovaného s označením „potvrdenie rozkazu o nevykonaní EK - oznámenie o odmietnutí odporu v mimo odvolacom konaní“ (ďalej aj ako „napadnuté opatrenie“), ktorým žalovaný vybavil podanie žalobcu, ktorým podal odpor proti rozkazu Okresného úradu Trenčín, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. OU-TN-OCDPK-2016/031819 zo dňa 17.10.2016 (ďalej len „rozkaz“), ktorým bola žalobcovi podľa § 107b ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 725/2004 Z. z.“) uložená pokuta vo výške 165,00 eur.
2. Žalobca v žalobe poukázal na to, že dňa 06.04.2021 prevzal rozkaz, o ktorého existencií sa dozvedel až z exekučného spisu, a teda bolo to prvý krát kedy sa s ním mohol oboznámiť a môcť na neho reagovať a tak žalobca podal odpor voči rozkazu. Žalobca ďalej uviedol, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí na rôznych miestach, pričom je prakticky permanentne na cestách a tak nemá možnosť si preberať poštu. O existencii konania pred správnymi orgánmi sa žalobca dozvedel až tak, že v banke mal zablokovanú sumu na účte, následne kontaktoval exekútora a dozvedel sa o exekúcii vedenej neoprávnene voči jeho osobe, nakoľko exekučný titul nebol nikdy fakticky doručený, z dôvodu, že sa z objektívnych príčin nemal ako dozvedieť o jeho existencií a nemohol tak v stanovenej lehote uplatniť svoje práva a podať odpor ako opravný prostriedok. To, že žalobca bol dlhodobo odcestovaný a nezdržiaval sa v mieste bydliska preukazoval v konaní potvrdením o pobyte vo Q., pričom žalobca vykonáva prácu profesionálneho osobného strážcu a v priebehu roka cestuje po celom svete a preto v žiadnom prípade nemá možnosť chodiť si preberať zásielky na Slovensko a nie je to možné od neho ani spravodlivo
žiadať. Vzhľadom k tomu, že sa žalobca v mieste trvalého pobytu v čase doručovania písomností nezdržiaval, tak nemohla nastať ani fikcia doručenia, nakoľko zákonnou podmienkou pre uplatnenie fikcie je, aby sa adresát zdržiaval v mieste doručovania písomnosti. Neakceptovaním odporu bol žalobca ukrátený na jeho procesných právach, nakoľko sa nemohol brániť nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa názoru žalobcu navyše existujú dôvody, aby vec bola odložená podľa § 107c ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z. z.
3. Žalobca ďalej uviedol, že sa zdržoval dlhodobo v zahraničí, pričom jeho vozidlo sa nepoužívalo v cestnej premávke a nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky nevyužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní. Navyše pred odchodom do zahraničia žalobca zveril vozidlo blízkej osobe a tak nie je objektívne zodpovedný za daný skutok. Žalobca na základe týchto faktov namietal absenciu zavinenia ako aj škodlivosti skutku uvedeného v rozkaze, pričom uviedol, že aj samotný Ústavný súd SR opakovane vo svojich nálezoch judikoval, že „správne trestanie preberá zásady trestného konania“ (nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 571/2015 a II. ÚS 476/2016). To znamená, že aj pri prejednaní správnych deliktov je treba nahliadnuť na ne nielen z formálnej stránky, ale treba vziať do úvahy aj zásadu nutnosti preukázať zavinenie a ohrozenie záujmu spoločnosti („spoločenskú škodlivosť“ skutku). Na základe uvedeného podľa žalobcu došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a preto žalobca žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozkaz prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil na nové prejednanie.
4. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril, pričom navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že nevydával žiadne rozhodnutie v danej veci, nakoľko išlo o mimo odvolacie konanie v zmysle § 65 a § 68 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ako je uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/31/2002 zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Teda správne konanie - procedúra, výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Teda inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov nie je určený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva. Ak správny orgán nehodlá podnetu účastníka konania vyhovieť, oznámi mu to neformálnym oznámením a nie formou rozhodnutia. Dôvodom pre zrušenie alebo zmenu právoplatného rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže byt len jeho nezákonnosť, t. j. rozpor so zákonom, resp. iným právnym predpisom. Žalovaný z oneskoreného odporu žalobcu nezistil po preskúmaní napadnutého rozkazu a priloženého spisového materiálu v celom rozsahu, pri aplikovaní právneho predpisu, na základe ktorého prvostupňový správny orgán rozhodoval, také dôvody, ktoré by zakladali začatie mimo odvolacieho konania o zrušenie alebo zmenu rozkazu prvostupňového správneho orgánu mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. správneho poriadku. A keďže žalobca nevyužil možnosť podania odporu v zákonnej lehote 15 dní od doručenia rozkazu (resp. 18 dní od uloženia na pošte), rozkaz dňa 08.11.2016 nadobudol právoplatnosť a dňa 24.11.2016 vykonateľnosť. V zmysle § 68 správneho poriadku lehota na podanie odporu bola možná 3 roky pre podanie odporu na začatie mimo odvolacieho konania, žalovaný vec vybavil oznámením o odmietnutí odporu mimo odvolacieho konania a nie rozhodnutím.
5. K podanej žalobe žalovaný uviedol, že vo svojom oznámení o odmietnutí odporu mimo odvolacieho konania vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci, získaného dôkazu porušenia povinnosti, ktorým bol výstup z Jednotného informačného systému v cestnej doprave č. 2016-10-15-799258862, vyhotovený dňa 15.10.2016, v čase o 02:00:00 h, rozkaz bol vydaný v súlade so zákonom. Obdobne ako pri obnove konania, aj pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania možnosť uplatniť tento mimoriadny opravný prostriedok je časovo obmedzená. Z dikcie zákona možno vyvodiť, že konanie o zmene alebo zrušení rozhodnutia nestačí v trojročnej lehote len začať, ale musí byt' kvalifikovaným spôsobom aj skončené, čo nastalo, nakoľko napadnutý rozkaz nadobudol právoplatnosť i vykonateľnosť pred viac ako 3 rokmi. Trojročná lehota končí podľa § 27 ods. 2 správneho poriadku uplynutím toho dňa, ktorý sa svojim označením zhoduje s dňom keď bolo oznámené (§ 51 správneho poriadku)
rozhodnutie odvolacieho orgánu alebo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v tých prípadoch, keď proti jeho rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné (§ 53 správneho poriadku), prípadne s dňom, keď uplynula lehota ustanovená na podanie odvolania (rozkladu) v prípadoch, keď sa proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu odvolanie nepodalo.
6. Žalovaný ďalej konštatoval, že žalobcovi bol rozkaz doručovaný prostredníctvom poštového úradu, s neúspešným pokusom o doručenie dňa 18.10.2016, opakovaný pokus o doručenie dňa 19.10.2016, čo bol i deň uloženia poštovej zásielky na pošte. Dňa 08.11.2016 bola listinná zásielka vrátená späť prvostupňovému správnemu orgánu späť, označená ako „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Z uvedeného dôvodu bola uplatnená fikcia doručenia v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku platnom v čase doručovania predmetnej písomnosti, t. j. keďže si žalobca alebo oprávnený prijímateľ neprevzal písomnosť na pošte počas plynutia odbernej lehoty troch kalendárnych dní, na tretí deň po uplynutí tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Následne po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odporu rozkaz nadobudol dňa 08.11.2016 právoplatnosť. Uloženie na pošte znamená, že písomnosť doručovaná správnym orgánom adresátovi do vlastných rúk sa fyzicky nachádza a je dostupná pre adresáta na pošte, kde si ju môže vyzdvihnúť. I keď zákon v odseku 2 výslovne neuvádza, že tento úkon môže okrem adresáta urobiť aj osoba, ktorá sa preukáže splnomocnením adresáta na preberanie zásielok, s prihliadnutím na ods. 1 možno vyvodiť, že takýto postup je možný. Je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca žiadnym spôsobom nezabezpečil preberanie doručovaných písomností v čase svojej neprítomnosti adresovaných jeho osobe, nevyužil možnosť § 24 ods. 4 správneho poriadku platnom v čase doručovania predmetnej písomnosti: „Ak má účastník konania, ktorý sa zdržiava v cudzine alebo tam má sídlo, opatrovníka alebo zástupcu v tuzemsku, doručí sa písomnosť tomuto opatrovníkovi alebo zástupcovi.“ Prvostupňový správny orgán a ani iný úrad, či inštitúcia nemá povinnosť zisťovať, či adresát sa zdržiava na svojej korešpondenčnej adrese, alebo v zahraničí. Každý občan Slovenskej republiky si však musí byť vedomý nielen svojich práv, ale i povinností, tak ako sa to stalo i v tomto prípade.
7. Žalovaný uviedol, že v Slovenskej republike je realizovaný automatizovaný informačný systém technických kontrol a automatizovaný informačný systém emisných kontrol, z ktorého sa prenášajú údaje o technickej a emisnej kontrole do informačného systému evidencie vozidiel (IS EVO) a zaznamenajú sa v karte evidovaného vozidla. Podobne sa do informačného systému evidencie vozidiel (IS EVO) prenášajú aj údaje o povinnom zmluvnom poistení vozidla, čo znamená, že ak aj nezodpovedného motoristu neodhalí polícia, okresné úrady odbory cestnej dopravy a pozemných komunikácií si vedia v informačnom systéme evidencie vozidiel (IS EVO) skontrolovať vozidlá, ktoré nemajú platnú technickú alebo emisnú kontrolu. V takýchto prípadoch sú okresné úrady odbory cestnej dopravy a pozemných komunikácií povinné konať a prevádzkovateľovi vozidla uložiť pokutu za neplatnú technickú kontrolu a za neplatnú emisnú kontrolu. V napadnutom opatrení vzhľadom na skutočnosť, že sa žalobca dlhodobo zdržuje v zahraničí, na územie Slovenskej republiky sa vracia sporadicky a podľa zistenia žalovaného bol už žalobca v minulosti riešený mimo odvolacieho konania za neuhradenie diaľničnej známky totožného vozidla žalovaný odporučil, aby žalobca predmetné vozidlo dočasne odhlásil z evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie, povinné lehoty na vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú a nevznikajú zbytočné náklady tak, ako v tomto prípade. Povinnosť vykonania emisnej a technickej kontroly platí pre všetky vozidlá, ktoré sú v premávke na pozemných komunikáciách (v cestnej premávke), to znamená, že táto povinnosť sa týka všetkých vozidiel, ktoré sú prihlásené do evidencie vozidiel orgánom Policajného zboru (dopravným inšpektorátom) a majú vydanú tabuľku s evidenčným číslom na území Slovenskej republiky. (Obdobná povinnosť platí aj pre povinné zmluvné poistenie vozidla, pokiaľ je vozidlo prihlásené do evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte Policajného zboru a má tabuľku s evidenčným číslom).
8. Žalovaný vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, pričom jeho vozidlo sa nepoužívalo v cestnej premávke, nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky nepoužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní, považuje za irelevantné, nakoľko sa neposudzuje, či vozidlo jazdí po cestných komunikáciách a kto ho vedie, ale to, či má v stanovenom čase vykonanú emisnú a technickú kontrolu
v zmysle zákona. Navyše tvrdenie, že pred svojim odchodom do zahraničia žalobca zveril vozidlo blízkej osobe, preto nie je objektívne zodpovedný za daný skutok, je protichodné tvrdenie, nakoľko na jednej strane žalobca tvrdí, že svoje vozidlo fakticky nepoužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní a na druhej strane dodáva, že pred svojim odchodom do zahraničia žalobca zveril vozidlo blízkej osobe. Uvedené tvrdenie preukazuje skutočnosť, že žalobca vedome zveril svoje vozidlo do starostlivosti blízkej osobe, teda zjavne neprejavil záujem vozidlo dočasne odhlásiť z evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie, povinné lehoty na vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú. Pričom treba dodať, že pokuta za nevykonanie emisnej kontroly je uložená vždy majiteľovi vozidla, ktorý je vedený na dopravnom inšpektoráte v systéme pri prihlasovaní vozidla a to, že vozidlo majiteľ vozidla odovzdá niekomu inému je nemožné skúmať. Je preto potrebné si uvedomiť, že ak by mal kompetentný orgán sledovať kto, kedy a komu dá do užívania svoje vozidlo, nejazdí po cestných komunikáciách, alebo či je odstavené v garáži, vydaný zákon č. 725/2004 Z. z. platný v čase spáchania správneho deliktu (v súčasnosti zákon č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) upravujúci podmienky prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a povinnosť vykonať emisnú a technickú kontrolu pravidelnú by vlastne nemalo žiadne opodstatnenie. Takže vyššie uvedené tvrdenie žalobcu, v ktorom namieta, že keďže sa dlhodobo zdržiava v zahraničí, pričom jeho vozidlo sa nepoužívalo v cestnej premávke, nemožno objektívne pokutovať niekoho, kto svoje vozidlo fakticky nepoužíva a nemá vedomosť o jeho využívaní, nemá žiadne právne, či logické opodstatnenie. V danom prípade ide len o subjektívne tvrdenie žalobcu.
9. Žalovaný záverom uviedol, že na základe uvedených skutočností bolo nesporné preukázané, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný správne vyvodil zodpovednosť žalobcu za nesplnenie si povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 725/2004 Z. z., pričom uvedený zákon v žiadnom zo svojich ustanovení nepozná deliberáciu zodpovednosti, nakoľko túto charakterizuje ako zodpovednosť objektívnu za splnenie stanovených povinností. Právnym dôvodom zákonného postihu bolo teda nesplnenie si povinnosti prevádzkovateľa vozidla bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v stanovenej lehote do 12.02.2016 svoje motorové vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z. z. Zákon okrem práva určuje aj povinnosti, t. j. zodpovednosť a následne vyvodenie sankcie za porušenie povinností, ktoré v tomto prípade preukázateľne porušené boli. Ak sa žalobca dovoláva svojich práv, mal si byť vedomý aj dodržiavaním svojich povinností ustanovených zákonom a v prípade, ak ich porušil, musel počítať aj so stanovením sankcie za porušenie týchto povinností. Žalobca svojím konaním naplnil všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu a tak je v zmysle zákona zodpovedný za spáchanie správneho deliktu. Žalobca vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, vedel o povinnosti, ktorú mu tento zákon ukladá a mal vykonať emisnú kontrolu, alebo uložiť túto povinnosť blízkej osobe ktorej vozidlo zveril, ako sám uviedol vo svojej žalobe, prípadne mal svoje vozidlo dočasne odhlásiť z evidencie vozidiel na dopravnom inšpektoráte, kedy v čase dočasného odhlásenia vozidla z evidencie, povinné lehoty na vykonanie technickej a emisnej kontroly neplynú. Tým by predišiel vzniknutej situácii, bol by naplnil literu zákona a následne by sa vyhol udelenej pokute.
10. Žalobca sa replikou písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších tvrdení. Podľa žalobcu sa žalovaný snaží len vyviniť zo svojho nezákonného postupu, ktorým ho ukrátil na jeho právach. Nie je problémom žalobcu, že správny orgán si nevie zistiť adresu kam ma doručovať, nevykoná žiadne šetrenie, len automatickým spôsobom rozposiela rozkazy, ktoré správoplatní a posunie na exekúciu bez toho, aby si riadne zistil skutkový stav.
11. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k replike žalobcu, pričom zopakoval svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe.
12. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj I. stupňového správneho orgánu, v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého opatrenia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou
osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania. Po oboznámení sa so žalobou, s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a je potrebné jej priznať úspech.
13. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
14. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
15. Podľa § 191 ods. 1 písm. e) a písm. g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
16. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
17. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. OU-TN-OOP2/2021/014207-002 zo dňa 28.05.2021, s označením „potvrdenie rozkazu o nevykonaní EK - oznámenie o odmietnutí odporu v mimo odvolacom konaní“, ktorým žalovaný vybavil podanie žalobcu, ktorým podal odpor proti rozkazu prvostupňového správneho orgánu č. OU-TN- OCDPK-2016/031819 zo dňa 17.10.2016, ktorým bola žalobcovi podľa § 107b ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z. z. uložená pokuta vo výške 165,00 eur.
18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že dňa 15.10.2016 bol vyhotovený prvostupňovým správnym orgánom výstup z jednotného informačného systému v cestnej doprave č. XXXX-XX-XX-XXXXXXXXX, z ktorého bolo zistené, že žalobca v lehote do 12.02.2016 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobil motorové vozidlo pravidelnej emisnej kontrole. Na základe uvedeného prvostupňový správny orgán prijal záver, že žalobca porušil § 21 ods. 1 psím b) bod 2. v spojení s § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. Nakoľko prvostupňový správny orgán nezistil dôvod na odloženie veci podľa § 107c ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z. uložil rozkazom žalobcovi ako prevádzkovateľovi osobného vozidla značky C. s evidenčným číslom S. v zmysle § 107b ods. 1 písm. b) citovaného zákona pokutu vo výške 165,00 eur.
19. Z doručenky vyplýva, že rozkaz bol žalobcovi doručovaný prostredníctvom pošty s neúspešným pokusom o doručenie dňa 18.10.2016, pričom opakovaný pokus o doručenie zo dňa 19.10.2016 bol taktiež neúspešný a teda zásielka bola v tento deň (19.10.2016) uložená na pošte. Dňa 08.11.2016 bola listinná zásielka vrátená späť prvostupňovému správnemu orgánu s označením ako „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“.
20. Voči rozkazu žalobca podal odpor, ktorý bol žalovanému doručený dňa 09.04.2021. Na základe podaného odporu žalovaný napadnutým opatrením oznámil žalobcovi odmietnutie odporu v mimo odvolacom konaní. Žalovaný v napadnutom opatrení konštatoval, že rozkaz bol doručený fikciou doručenia dňa 24.10.2016 v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku. Nakoľko žalobca nevyužil možnosť podania odporu v zákonnej lehote 15 dní do doručenia rozkazu (resp. 18 dní od uloženia na pošte) rozkaz dňa 08.11.2016 nadobudol právoplatnosť a dňa 24.11.2016 vykonateľnosť. Na základe uvedeného žalovaný v napadnutom opatrení prijal záver, že vzhľadom na to, že odpor bol doručený až 09.04.2021, tak bol podaný oneskorene, nakoľko lehota na podanie odporu už uplynula, resp. uplynulo viac ako 3 roky pre podanie zákonnej lehoty i pre podanie odporu na začatie mimo odvolacieho konania.
21. Podľa § 107d ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. prevádzkovateľ vozidla môže proti rozkazu podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia odpor okresnému úradu, ktorý rozkaz vydal. Odpor proti rozkazu sa musí odôvodniť. V odôvodnení uvedie prevádzkovateľ vozidla rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoju obranu proti výroku uvedenému v rozkaze, a zároveň označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K odporu prevádzkovateľ vozidla pripojí listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva. O tomto musí byť prevádzkovateľ vozidla v rozkaze poučený. Ustanovenie § 19 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/725/20180501> všeobecného predpisu o správnom konaní sa nepoužije.
22. Podľa § 109 zákona č. 725/2004 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
23. Podľa § 24 ods. 1 správneho poriadku dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, výzvy a predvolania, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.
24. Podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku účinného do 30.06.2017 (v znení zákona č. 149/2017 Z. z., ktorým sa mení správny poriadok) ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.
25. Podľa § 24 ods. 3 správneho poriadku ak adresát bezdôvodne odoprel písomnosť prijať, je doručená dňom, keď sa jej prijatie odoprelo; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť.
26. Správny súd na úvod konštatuje, že v predmetnej právnej veci bola spornou otázka doručenia rozkazu prvostupňového správneho orgánu žalobcovi podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku, resp. splnenie podmienok na uplatnenie náhradného doručenia rozhodnutia správneho orgánu (fikcia doručenia). Išlo o doručovanie v správnom konaní a preto bolo potrebné postupovať podľa § 24 správneho poriadku, v zmysle ktorého dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok. Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Ak adresát bezdôvodne odmietol písomnosť prijať, je doručená dňom, keď sa jej prijatie odoprelo; na to musí doručovateľ adresáta upozorniť (§ 24 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku).
27. Správny súd poukazuje na ustanovenie § 24 ods. 2 posledná veta, v ktorom je zakotvená výnimka zo zásady, že doručenie pôsobí až od okamihu, keď sa písomnosť fakticky dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa adresát písomnosti o jej uložení na pošte dozvedel alebo nemal o uložení vedomosť, zo zákona vyplýva, že mu písomnosť bola doručená. Ide o právnu fikciu. Ak si adresát nevyzdvihne zásielku do troch dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel, ale len za predpokladu, že sa adresát zdržiaval v mieste bydliska a že posledný deň doručenia je pracovný deň. V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.
28. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že inštitút doručovania patrí ku kľúčovým inštitútom v správnom konaní. Doručovanie písomností je jedným zo spôsobov ich oznámenia adresátovi. Správny poriadok upravuje podrobne okrem doručovania verejnou vyhláškou aj doručovanie do vlastných rúk. V zmysle správneho poriadku sa do vlastných rúk doručujú všetky dôležité písomnosti vyhotovené správnym orgánom v priebehu správneho konania, najmä explicitne stanovuje doručovanie rozhodnutí. Ustanovenie § 24 v odseku 2 upravuje tzv. náhradné doručenie, resp. fikciu doručenia písomnosti, teda predpoklady, za existencie ktorých sa písomnosť považuje za doručenú aj v prípade, že to tak v skutočnosti nie je a adresát sa o písomnosti nedozvedel. Na to, aby táto fikcia doručenia mohla nastať, zákon vyžaduje kumulatívne splnenie niekoľkých predpokladov:
- adresát v mieste doručenia nebol zastihnutý;
- adresát sa v mieste doručenia zdržiaval;
- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil, že písomnosť príde doručiť v určený deň a hodinu;
- nový pokus o doručenie zostal bezvýsledný;
- písomnosť doručovateľ uložil na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomil. Ak nie je splnená niektorá, hoci len jedna z vyššie uvedených podmienok, nemôže fikcia doručenia nastať.
29. Podľa správneho súdu zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržiava na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko (t. j. nie je mimo obce alebo mesta na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a podobne), teda ak má reálnu možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa urobenými v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku. Ak sa adresát písomnosti, ktorá sa mala doručiť do vlastných rúk, v mieste doručenia nezdržiaval, neboli splnené podmienky uvedené v § 24 ods. 2 správneho poriadku na uloženie písomnosti na pošte (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/2/2007 zo dňa 16.11.2007, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 119/07-22 zo dňa 27.09.2007). Trojdňová úložná lehota začína plynúť dňom, ktorý nasleduje po upovedomení adresáta o uložení písomnosti. Ide o zákonnú lehotu, ktorú správny orgán nemôže predĺžiť. Táto procesná lehota končí uplynutím posledného dňa lehoty. Účinky fikcie doručenia nastanú len za predpokladu, že adresát mal reálnu možnosť písomnosť si v tejto lehote vyzdvihnúť, ale tak neurobil. Účelom tejto lehoty je dať adresátovi nielen teoretickú ale aj reálnu možnosť písomnosť si v rámci jej plynutia vyzdvihnúť, a tak predísť fikcii doručenia. Úpravou tzv. náhradného doručovania zákonodarca nepochybne sledoval ciel a účel odstrániť určité prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie (pozri rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/33/2005 zo dňa 30.06.2005 a 4Sž/35/2002 zo dňa 01.11.2002). Žalobcovi bol rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty dňa 18.10.2016, avšak tento pokus o doručenie bol neúspešný. Taktiež opakovaný pokus o doručenie zrealizovaný dňa 19.10.2016 skončil neúspešne a zásielka obsahujúca rozkaz nebola žalobcovi doručená. Následne bola predmetná zásielka uložená dňa 19.10.2016 na pošte. Posledným dňom 3-dňovej lehoty na prevzatie zásielky bolo dňa 22.10.2016, avšak tento deň pripadol na sobotu a tak v zmysle § 27 ods. 2 posledná veta správneho poriadku posledným dňom lehoty bol najbližší budúci pracovný deň, a to v danom prípade bolo dňa 24.10.2016.
30. Správny súd uvádza, že v predmetnej právnej veci nebolo sporné, že žalobca nebol v uvedené dni zastihnutý na adrese. Žalovaný pri určení fikcie doručenia na deň 24.10.2016 síce vychádzal z ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku, nemal však jednoznačne preukázané, či sa žalobca v dňoch neúspešného doručovania, ako aj v dňoch úložnej lehoty zdržiaval v mieste doručenia. Mal preto žalobcu vyzvať, aby hodnoverným spôsobom preukázal, kde sa v dňoch 18.10.2016 a 19.10.2016, ale aj v dňoch 20.10.2016 až 24.10.2016 zdržiaval. Až po následnej odpovedi žalobcu mal postupovať podľa ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku a určiť, či v danej veci pôjde alebo nepôjde o fikciu doručenia. Žalovaný žiadnym spôsobom nezisťoval, či sa žalobca v čase doručovania ako aj v čase plynutia úložnej lehoty zdržiaval v mieste svojho bydliska, teda či mal reálnu možnosť si zásielku adresovanú mu do vlastných rúk riadne prevziať. Žalovaný nemal preto preukázanú jednu z podmienok vzniku fikcie doručenia - zdržiavanie sa žalobcu v mieste doručovania a v čase doručovania. Žalovaný však žalobcu na preukázanie uvedenej podmienky v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku ani nevyzval, hoci mal vedomosť o tom, že sa žalobca prevažne zdržiava v zahraničí a na územie Slovenskej republiky sa vracia sporadicky. Uvedené konštatoval sám žalovaný v napadnutom opatrení. Napriek uvedenému žalovaný vychádzal z toho, že rozhodnutie napadnuté odporom žalobcu je právoplatné a odpor žalobcu vybavoval ako odpor podaný po zákonnej lehote, t.j. mimo odvolacieho konania.
31. Správny súd je toho názoru, že žalovaný mal skúmať, či mohlo dôjsť k fikcií doručenia, keďže žalobca tvrdil, že sa nezdržiaval v mieste doručovania v čase doručovania zásielky obsahujúcej rozkaz. Náhradné doručenie je iba subsidiárnym prostriedkom doručovania písomností, jeho okolnosti musia byť vždy riadne preukázané a spravidla vyžaduje ďalšie dokazovanie v prípade vzniku pochybností. Správny súd poukazuje na to, že ak má doručenka ako verejná listina preukazovať pravdivosť toho, čo sa v nej uvádza a predstavovať dôkaz o doručení písomnosti, musí byť splnená i podmienka jej riadneho vyhotovenia a teda musí odrážať reálny priebeh doručovania (aj v časových súvislostiach) tak, aby nevyvolávala pochybnosti o dni a osobe, ktorá písomnosť prevzala, prípadne, či k jej prevzatiu vôbec došlo. Iba za splnenia tejto podmienky možno vychádzať z toho, že platí vyvrátiteľná domnienka o jej správnosti a dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno ohľadne preukázania opaku znáša adresát. Žalobca v tejto súvislosti preukazoval potvrdením o pobyte vo Q., že sa nezdržoval v čase doručovania na mieste bydliska. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že závery žalovaného o splnení podmienky riadneho doručenia - rozkazu (v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku) a naň nadväzujúce vyhodnotenie ním podaného odporu proti tomuto rozkazu (ako odporu podaného oneskorene) sú predčasné.
32. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že opatrenie žalovaného je nezákonné z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie predmetného nezákonného opatrenia a to tým, že žalovaný riadne neskúmal splnenie všetkých predpokladov na uplatnenie fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 správneho poriadku a zároveň podľa správneho súdu zistenie skutkového stavu žalovaným nebolo dostačujúce na riadne posúdenie veci. Vzhľadom na uvedené správny súd zrušil napadnuté opatrenie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
33. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude riadne sa vysporiadať s tým, či v konaní došlo k splneniu všetkých popisovaných podmienok na uplatnenie náhradného doručovania rozkazu prvostupňového správneho orgánu v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku (fikcií doručenia) a s poukazom na vyššie uvedené preveriť popísané pochybnosti týkajúcich sa najmä toho, či sa žalobca mohol reálne oboznámiť s doručovanou zásielkou, resp. či sa v čase doručenia reálne zdržiaval na mieste doručovania (najmä výzvou žalobcovi, prípadne inými dôkazmi) a následne posúdiť, či bol odpor voči rozkazu prvostupňového správneho orgánu podaný zo strany žalobcu včas alebo či bol podaný oneskorene.
34. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
35. Vzhľadom na to, že žalobca bol v konaní úspešný, súd priznal žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania (§ 167 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (175 ods. 2 SSP).
36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.