Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-179-2019.pdf
PDF · 173.03 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/179/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: Danucem Slovensko a.s., so sídlom Rohožník 906 38, IČO: 00 214 973, zastúpeného: Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hodžovo nám. 1/A, Bratislava, IČO: 36 659 746, proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia právneho predchodcu žalovaného číslo: 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 a o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného číslo: 101821708/2019 zo dňa 29.07.2019, takto
rozhodol:
Súd zrušuje opatrenie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty pod číslom 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 a opatrenie žalovaného pod číslom 101821708/2019 zo dňa 29.07.2019 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred správnym orgánom
1. Na základe Žiadosti žalobcu o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 zo dňa 30.6.2017, vedenej pod č. k. 101624599/2017 (ďalej len „žiadosť') a rozsudku Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2S/4/2018 zo dňa 26.9.2018 (ďalej len „rozsudok KS BA") vrátil žalovaný žalobcovi sumu vo výške XXX.XXX,- EUR (ďalej len „daňový preplatok"). 2. V nadväznosti na rozsudok KS BA požiadal žalobca žalovaného listom zo dňa 23. 5. 2019 - Výzva na zaplatenie úrokov z omeškania (ďalej len „Výzva") o zaplatenie úrokov z oneskoreného vrátenia daňového preplatku v zmysle § 79 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. 3. Žalovaný svojím listom zo dňa 11. 6. 2019, č. 101427455/2019 (ďalej len „Oznámenie 1") oznámil žalobcovi, že nedošlo k naplneniu skutkového stavu v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku, a z toho dôvodu žalovaný nepriznal žalobcovi úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku. 4. Žalovaný reagoval na Výzvu žalobcu Oznámením 1, nie štandardným rozhodnutím. Voči Oznámeniu 1 žalobca podal v rámci lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku dňa 1. 7. 2019 odvolanie (ďalej len „Odvolanie"). 5. Žalovaný reagoval na Odvolanie listom - Odvolanie voči oznámeniu č. 101427455/2019 - odpoveď, č. 101821708/2019, zo dňa 29. 7. 2019 (ďalej len „Oznámenie 2" alebo „opatrenie"), v ktorom uviedol, že odvolanie možno podať len v tých prípadoch, kedy to zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok") pripúšťa a odvolaním sa ďalej nezaoberal.
II.
Zhrnutie napadnutých opatrení
6. V Oznámení Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty pod číslom 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 bolo uvedené nasledovné: „Na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty bola dňa 30.06.2017 doručená žiadosť daňového subjektu CRH (Slovensko) a.s. ako právneho nástupcu zaniknutého daňového subjektu Východoslovenské stavebné hmoty a.s., v ktorej žiadal o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót v celkovej sume XXX.XXX Eur za zdaňovacie obdobie roka 2011. V žiadosti subjekt zároveň uviedol, že si v zmysle § 156 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní uplatňuje nárok na úhradu úrokov z omeškania a to vo výške 6% ročne zo sumy XXX.XXX,- Eur odo dňa 30.06.2012 do zaplatenia. Daň z emisných kvót za rok 2011 bola vyrubená podaním daňového priznania dňa 25.06.2012 v sume XXX.XXX Eur, ktorá bola následne v zákonnej lehote do 30.06.2012 uhradená. Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave 2S/4/2018-86, bola zaplatená daň z emisných kvót za rok 2011 vo výške XXX.XXX,- Eur vrátená. V otázke možného priznania úroku z omeškania správca dane posudzoval možnosť vzniku nároku na priznanie úroku zo sumy daňového preplatku podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). ... Vychádzajúc zo skutočnosti, že daňovému subjektu bola na základe rozhodnutia súdu vrátená zaplatená daň a nie daňový preplatok máme za to, že vo veci vrátenia dane z emisných kvót za rok 2011 nedošlo k naplneniu skutkového stavu v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty nemôže priznať úrok z oneskoreného vrátenia preplatku.“ 7. V liste žalovaného pod číslom 101821708/2019 zo dňa 29.07.2019, označeného ako Odvolanie voči oznámeniu č. 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 - odpoveď, žalovaný oznámil žalobcovi nasledovné: „Úrad pre vybrané hospodárske subjekty obdržal dňa 01.07.2019 odvolanie daňového subjektu CRH (Slovensko) a.s. ako právneho nástupcu zaniknutého daňového subjektu Východoslovenské stavebné hmoty a.s. voči Oznámeniu č. 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019. Oznámenie č. 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 bolo vydané Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty na základe výzvy daňového subjektu CRH (Slovensko) a.s. zo dňa 23.05.2019 na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške XXX XXX,XX Eur zo sumy daňového preplatku dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roka 2011 vo výške XXX XXX,- Eur. Správca dane predmetným oznámením s odvolaním sa na § 79 ods. 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov daňovému subjektu oznámil, že nedošlo k naplneniu skutkového stavu v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/20019 Z. z. v znení neskorších predpisov a daňový úrad nemôže priznať úrok z oneskoreného vrátenia preplatku. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty oznamuje daňovému subjektu, že odvolanie možno podať len v tých prípadoch, kedy to zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov pripúšťa. Správca dane poukazuje na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/149/2015-102 zo dňa 22.05.2019 podľa ktorého vyplýva, "že správca dane vydá rozhodnutie podľa Daňového poriadku alebo relevantného osobitného predpisu len v prípadoch, kedy ukladá povinnosť alebo priznáva právo. Nevyhovenie žiadosti o vrátenie daňového preplatku nie je rozhodnutím, ktorým by daňový orgán ukladal povinnosť alebo priznal právo, preto nebolo jeho zákonnou povinnosťou rozhodnutie vydať a postačovalo len oznámenie ako reakcia na žalobcom podanú žiadosť. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku v takomto prípade určuje, že správca dane rozhodnutie nevydáva. Uvedené však zároveň ale neznamená, že v opačnom prípade, teda keď žiadosti nevyhovuje, že tak má urobiť rozhodnutím". Na základe vyššie uvedeného, proti oznámeniu č. 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 nie je možné podať v zmysle § 72 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov odvolanie. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie nie je prípustné, podanie zo dňa 01.07.2019, podané pod evidenčným č. 6/11227526/2019 nie je kvalifikovaným podaním.“
III.
Žaloba
8. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 12.8.2019 (t.j. podanou na súd včas) sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (právny predchodca žalovaného) číslo: 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 ako aj preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného číslo: 101821708/2019 zo dňa 29.07.2019. 9. Správna žaloba bola odôvodnená tým, že napadnutým opatreniam predchádzalo vydanie rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/4/2018 zo dňa 27.10.2017, ktorým Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 102263264/2017 zo dňa 27.10.2017 spolu s rozhodnutím, ktoré mu predchádzalo, ktorým žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót. 10. Žalobca poukázal na to, že vo svojom zrušujúcom rozsudku KS BA označil sumu odvedenú za daň z emisných kvót v roku 2011, ktorú bol žalovaný povinný žalobcovi vrátiť, ako daňový preplatok. Súd v rozsudku KS BA uviedol aj definíciu daňového preplatku: „... Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného predpisu." Vyššie uvedená definícia je vymedzená aj v § 2 písm. d) Daňového poriadku, v zmysle ktorého je „daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň". 11. Žalobca bol s poukazom na ustanovenia § 79 ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku názoru, že mu vznikol nárok na zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia daňového preplatku podľa Daňového poriadku, o čom však žalovaný do dnešného dňa nerozhodol a tento úrok žalobcovi nezaplatil. 12. Žalobca tvrdil, že žalovaný prekročil zákonom stanovené medze správneho uváženia tak, že porušil svoju povinnosť rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, t.j. nesprávne právne posúdil vec. Žalovaný tak konal v rozpore s ustanovením § 27 ods. 2 SPP v nadväznosti na ustanovenie § 191 ods. 6 SPP. 13. Porušenie povinnosti rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí žalobca videl v tom, že v KS BA vo vyššie označenom rozsudku vyjadril právny názor, že vrátená daň z emisných kvót za rok 2011 predstavuje „daňový preplatok". S uvedeným názorom sa žalovaný nestotožnil, keď v Opatrení 1 uviedol: „Vychádzajúc zo skutočnosti, že daňovému subjektu bola na základe rozhodnutia súdu vrátená zaplatená daň a nie daňový preplatok máme za to, že vo veci vrátenia dane z emisných kvót za rok 2011 nedošlo k naplneniu skutkového stavu v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty nemôže priznať úrok z oneskoreného vrátenia preplatku." Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 5 ods. 10 a § 191 ods. 6 SSP zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (SSP), pričom bol názoru, že právny predchodca žalovaného ako aj žalovaný postupovali v rozpore s týmito ustanoveniami. 14. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/77/2014 z 29.6.2016, sp. zn. 5Sžo 25/2013 z 30.4.2014 a sp. zn. 5Sž/7/2013 z 27.6.2013. 15. Záverom žalobca poukázal na to, že v správnom konaní o zaplatení úroku za oneskorené vrátenie daňového preplatku nedošlo ani k zmene právnej podstaty veci, ani k zmene právneho stavu, preto nebol žalovaný oprávnený nerešpektovať právny názor, ktorý správny súd vyslovil v rozsudku KS BA, t.j., že suma, ktorá má byť vrátená žalobcovi, je daňovým preplatkom. Žalovaný podľa žalobcu nemá oprávnenie posudzovať a meniť právny názor prezentovaný v zrušujúcom rozhodnutí správneho súdu, preto keď správny súd uviedol, že vrátená suma z dane z emisných kvót je daňovým preplatkom, žalovaný nie je oprávnený ju kvalifikovať odlišne, a to ani v prípade, ak sa s právnym názorom správneho súdu uvedeným v zrušujúcom rozsudku nestotožňuje. 16. Tým, že žalovaný porušil povinnosť rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, je táto skutočnosť samo o sebe nezákonnosťou. Keď žalovaný nerešpektoval právny názor správneho súdu, prekročil tak medze správneho uváženia, t.j. konal v rozpore s ustanovením § 27 ods. 2 SPP. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žalobca žiadal, aby správny súd v žalobe označené opatrenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 18. Žalobca súhlasil, aby o veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
19. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 10.10.2019 tak, že žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť z nasledovných dôvodov:
20. K časti žaloby, v ktorej žalobca oznámenia žalovaného označil za opatrenia, podliehajúce prieskumu správnym súdom, žalovaný uviedol, že správca dane pri vydávaní oznámení postupoval v súlade so zásadou zákonnosti a daňovým poriadkom. Rozhodnutím možno správnemu orgánu rozhodovať iba v prípadoch, keď tak ustanovuje zákon. Keďže takýto prípad nenastal, správca dane vydal oznámenie. Na základe vlastnej úvahy žalobca toto oznámenie považoval za rozhodnutie a podal proti nemu odvolanie. Podľa § 72 daňového poriadku sa však možno odvolať len proti rozhodnutiam, preto bolo odvolanie daňového subjektu vybavené listom. Rovnako tak sa nemožno pri oznámení dovolávať absencie formálnych náležitostí, ktoré § 63 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok predpisuje iba rozhodnutiu. 21. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok KS BA sp. zn. 2S/149/2015 z 22.05.2019, kde správny súd konštatoval, že správca dane vydá rozhodnutie podľa Daňového poriadku alebo relevantného osobitného predpisu len v prípadoch, kedy ukladá povinnosť alebo priznáva právo, pričom nevyhovenie žiadosti o vrátenie daňového preplatku nie je takým rozhodnutím a postačovalo len vydať oznámenie ako reakciu na žalobcom podanú žiadosť. 22. Zákon (Daňový poriadok) neumožňoval žalovanému postupovať spôsobom, ako žiadal žalobca. Avšak, postupom nebol žalobca ukrátený na svojich právach, keďže správny súd má možnosť dostatočným spôsobom preskúmať uvedené oznámenia ako opatrenia orgánu verejnej správy ako aj konanie predchádzajúce ich vydaniu. 23. K jednotlivým žalobným bodom žalovaný poukázal na konkrétne časti rozsudku KS BA č.k. 2S/4/2018-86, ktorým súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 101624599/2017 zo dňa 24.07.2017, ktorým žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót. Vo vzťahu k tomuto rozsudku žalovaný tvrdil, že sú v ňom sú nesprávne uvedené viaceré ustanovenia zákona. Žalovaný poukázal na ustanovenia § 42 ods. 12, § 51b ods. 10 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, § 68 ods. 4 písm. b) a § 79 ods. 2 Daňového poriadku. 24. Žalovaný poukázal na to, že pri posúdení otázky priznania úroku zo sumy daňového preplatku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku je potrebné vyriešiť, čo bolo na základe rozhodnutia súdu daňovému subjektu vrátené, či zaplatená daň (tento inštitút nepozná daňový poriadok ani zákon č. 595/2003 Z. z.), alebo zaplatené preddavky na daň (na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia § 79 daňového poriadku) alebo daňový preplatok (pri vrátení daňového preplatku sa postupuje podľa § 79 daňového poriadku). 25. Ak daňovému subjektu bola na základe rozhodnutia súdu vrátená zaplatená daň a nie daňový preplatok, resp. zaplatené preddavky na daň, potom podľa žalovaného daňový subjekt nemá nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. 26. V súvislosti so žiadosťou daňového subjektu na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku platí, že ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Keďže nedošlo k naplneniu tohto skutkového stavu, správca dane nemohol vyhovieť žiadosti daňového subjektu, nakoľko Daňový poriadok neupravuje priznanie požadovaného úroku. 27. Žalovaný nesúhlasil s tým, že nerešpektoval právny názor uvedený v zrušujúcom rozsudku KS BA č.k. 2S/4/2018-86. Bol toho názoru, že tento rozsudok rešpektoval poukázaním sumy XXX XXX,- Eur žalobcovi. Zotrval na tom, že na základe § 79 ods. 3 Daňového poriadku nemá daňový subjekt nárok na vyplatenie úroku z tohto vyplateného preplatku. Preto nie je dôvod na udelenie pokuty žalovanému 28. Žalovaný navrhol súdu, aby žalobu žalobcu rozsudkom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná. Žalovaný nežiadal, aby súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie.
V.
Ďalšie vyjadrenia
29. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca podaním zo dňa 29.10.2019. 30. K otázke formy rozhodovania t.j., či mal žalovaný rozhodovať formou rozhodnutia alebo formou neformálneho listu/opatrenia žalobca doplnil, že podľa ustálenej judikatúry je list, ktorým správny orgán reaguje na určitý uplatnený nárok, považovaný za rozhodnutie v takom prípade, ak sa na jeho základe menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a právom chránené záujmy fyzickej alebo právnickej osoby. Vzhľadom k tomu, že žalovaný svojím Oznámením 1 reaguje na uplatnený nárok žalobcu, ktorý spočíva v zaplatení úrokov z omeškania z oneskoreného vrátenia daňového preplatku, možno podľa žalobcu považovať Oznámenie 1 za rozhodnutie, ktorým boli priamo dotknuté práva a
právom chránené záujmy. V nadväznosti na to bol potom názoru, že voči Oznámeniu 1 bol oprávnený podať odvolanie. 31. K tvrdeniu žalovaného, že v súvislosti s priznaním úroku z omeškania zo sumy daňového preplatku podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. „je potrebné vyriešiť, čo bolo na základe rozhodnutia správneho súdu vrátené, či zaplatená daň alebo zaplatené preddavky na daň (na postup správcu dane sa pri vrátení takto zaplatených preddavkov na daň použijú ustanovenia § 79 daňového poriadku) alebo daňový preplatok (pri vrátení daňového preplatku sa postupuje podľa § 79 daňového poriadku)." žalobca uviedol, že v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku: „daňovým preplatkom je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň". Opätovne poukázal na rozhodnutie KS BA sp.zn. 2S/4/2018, podľa ktorého „Ak zaplatené preddavky na daň z emisných kvót sú vyššie ako daň z emisných kvót vypočítaná v daňovom priznaní na daň z emisných kvót, rozdiel sa považuje za daňový preplatok podľa osobitného predpisu." 32. V nadväznosti na vyššie uvedené teda podľa žalobcu suma vo výške XXX.XXX,- €, ktorú bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi a ktorá prevyšovala splatnú daň, zodpovedá definícii pojmu daňový preplatok v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku. V nadväznosti na to je potom nesprávny záver žalovaného, že ak bola žalobcovi vrátená „zaplatená daň a nie daňový preplatok, resp. zaplatené preddavky na daň“, nemá žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. 33. Skutočnosť, že suma, ktorá predstavovala „zaplatenú daň" alebo „preddavok na daň", ktorá prevyšuje splatnú daň, nevylučuje to, že bude táto následne kvalifikovaná ako „daňový preplatok", ktorý je správca dane povinný vrátiť a v prípade omeškania zaplatiť aj úroky z omeškania. Vrátená suma vo výške XXX.XXX,- € prevyšovala splatnú daň, a preto zodpovedá definícii daňového preplatku v zmysle § 2 písm. d) Daňového poriadku. 34. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, § 35b ods. 6, ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. a rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 zo dňa 5.4.2016: „Zákonodarca pripustil prostredníctvom prechodného ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku, že napriek zrušeniu zák. č. 511/1992 Zb. ku dňu 01. január 2012 prostredníctvom §167 Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa zrušeného zákona (t. j. doterajšieho predpisu) považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Týmto legislatívnym opatrením zákonodarca bez bližšieho objasnenia v dôvodovej správe k návrhu zákona vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému dátumu 01. januára 2012, ale v opodstatnených dôvodoch zachoval, nakoľko úlohou sankčných úrokov, ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo- právneho vzťahu." 35. V konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Sžf/14/2015 išlo teda o obdobný prípad, ako je prípad vo veci samej, t.j. ani daňové konanie, ktoré je predmetom tohto konania, ani daňové konanie, ktoré bolo predmetom sporu pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Sžf/14/2015, nebolo začaté pred účinnosťou Daňového poriadku. Podľa rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S 175/2013, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/14/2015 to nebráni tomu, aby sa na tieto prípady aplikovali ustanovenia § 165 na ods. 7 Daňového poriadku. To znamená, že prechodné ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa aplikuje aj na prípady, keď daňové konanie začalo po nadobudnutí účinnosti Daňového poriadku. 36. V zmysle vyššie uvedeného a v zmysle § 165 ods. 7 Daňového poriadku by mal podľa žalobcu žalovaný zaplatiť žalobcovi sankčný úrok, ktorý sa považuje za úrok z omeškania minimálne za obdobie podľa 79 ods. 3 Daňového poriadku, ako tomu bolo v daňovom konaní pred správcom dane, ktoré bolo predmetom konania pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Sžf/14/2015. Žalobca zdôraznil, že v tomto konaní požadoval zaplatenie priamo sankčného úroku v zmysle tzv. doterajších predpisov za neoprávnené zadržanie peňažných prostriedkov. 37. Žalobca ďalej poukázal na argumentáciu súdov v rozhodnutiach vo veci, vedenej na Krajskom súde pod sp. zn. 2S 175/2013 a na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1Sžf/14/2015, z ktorých pre neho rozhodujúcu časť vo vyjadrení odcitoval. 38. Poukázal na to, že podľa rozsudku Krajského súdu Bratislava 2S 175/2013, „Účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ale naopak cieľom a zmyslom novej právnej úpravy bolo ponechať sankčný úrok ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku." Krajský súd Bratislave v tomto rozhodnutí dospel záveru, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne, t.j. Krajský súd Bratislava nesúhlasil s postupom správcu dane, keď odmietol uhradiť spoločnosti Y. sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov. 39. Z rozhodnutí, na ktoré žalobca vo svojom vyjadrení poukázal podľa žalobcu vyplýva, že aj v prípade, ak bola daňovému subjektu (žalobcovi) vrátená zaplatená daň, ktorú správca dane (žalovaný)
buď neoprávnene zadržiaval alebo vrátil oneskorene, má daňový subjekt (žalobca) nárok na úroky z omeškania v zmysle § 79 ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku, prípadne na sankčný úrok podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku v nadväznosti na § 35 b zákona č. 511/1992 Zb. 40. Žalobca ďalej poukázal na rozhodovaciu prax Súdneho dvoru EÚ, podľa ktorej, ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov; rozhodnutie Krajského súdu Bratislava vo veci sp. zn. 2S/4/2018 (bod 51.). V uvedenom rozsudku sa ďalej uvádza, že „Žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) aj správca dane boli teda v prípade žalobcu povinní prednostne aplikovať Smernicu 2003/87/ES, kedže vo veci išlo o daň z emisných kvót a o preddavky na daň, ktoré ako možné opatrenie neboli Smernicou určené a ktoré potláčajú stimulačné mechanizmy, na ktorých je postavený systém obchodovania s emisnými kvótami, a na znižovanie emisií skleníkových plynov. (...) Z princípu prednosti práva Európskej únie vyplýva pre správny súd aj pre správne orgány oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvoru EÚ vo veci C-106-77 (...) Ak napriek týmto záverom správne orgány oboch stupňov postupovali výlučne podľa vnútroštátnej úpravy a žalobcovi vymerali daň, ktorú aj zaplatil, a za rok 2011 mu zaplatený preddavok nevrátili, pochybili a svoje rozhodnutie zaťažili vadou nezákonnosti (...)". 41. Žalobca ďalej uviedol, že ak by sa teda chcel žalovaný brániť tým, že spornú daň vyberal na základe vtedy platných právnych predpisov , takéto tvrdenie nie je v nadväznosti na vyššie uvedené relevantné, lebo ako uviedol už Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C- 302/2017: „Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej , ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80% ich hodnoty." Preto z dôvodu, že bola slovenská vnútroštátna právna úprava v rozpore s európskym právom, mal podľa žalobcu žalovaný povinnosť prednostne aplikovať európske právo, t.j. Smernicu 2003/87/ES (bod 43. a 44. rozsudku Krajského súdu 2S/4/2018). 42. Ak žalovaný zaťažil rozhodnutie vadou nezákonnosti (vo vzťahu k vybranej dani za emisné kvóty) v dôsledku nesprávneho úradného postupu, čoho následkom bolo hospodárske znevýhodnenie žalobcu, má mať žalobca nárok na úhradu úrokov v zmysle európskej judikatúry, a to bez ohľadu na to, či bola žalobcovi vrátená „zaplatená daň", „zaplatené preddavky na daň" alebo „daňový preplatok". V tejto súvislosti nie je rozhodujúce, či vrátená suma vo výške XXX.XXX,- € predstavuje zaplatenú daň, zaplatené preddavky na daň alebo daňový preplatok. Rozhodujúca je skutočnosť, že žalobca nemohol bez svojho zavinenia disponovať finančnými prostriedkami, čím bol postihnutý hospodárskym znevýhodnením, za čo mu má byť poskytnutá kompenzácia formou úrokov. 43. Záverom žalobca zhrnul, že suma vo výške XXX.XXX,- €, ktorá bola vrátená žalobcovi, predstavuje podľa rozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/4/2018 a podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku daňový preplatok, a preto má žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Aj v prípade, ak by suma vo výške XXX.XXX,- € nebola kvalifikovaná ako daňový preplatok, ale ako zaplatená daň, má žalobca nárok na úrok z omeškania, a to podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, a to buď v nadväznosti na § 79 ods. 2 a ods. 3 Daňového poriadku alebo analogicky podľa ustanovení § 35b zákona č. 511/1992 Zb. 44. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu. VI. Právna úprava
45. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 46. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti.
47. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 48. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 49. Podľa § 2 písm. a), b), c), a d) Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 50. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 51. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 52. Podľa § 13 ods. 3 Daňového poriadku, podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. 53. Podľa § 58 ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie začína a) na návrh účastníka daňového konania, b) z podnetu orgánu príslušného konať vo veci podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 54. Podľa § 58 ods. 2 Daňového poriadku, daňové konanie je začaté dňom doručenia podania daňového subjektu orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom, keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. 55. Podľa § 58 ods. 3 Daňového poriadku, ak daňové konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom, keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa tohto zákona oprávnený konať, prvý úkon. 56. Podľa § 58 ods. 4 Daňového poriadku, pre daňové konanie je rozhodujúci obsah podania, aj keď je podanie nesprávne označené. 57. Podľa § 59 ods. 1 Daňového poriadku, účastníkom daňového konania je daňový subjekt. 58. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 59. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať: a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu. 60. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 61. Podľa § 63 ods. 11 Daňového poriadku, rozhodnutie je vydané dňom vykonania úkonu smerujúceho k jeho doručeniu; rozhodnutie, ktoré sa nedoručuje, je vydané dňom jeho podpísania osobou uvedenou v odseku 3 písm. f). 62. Podľa § 65 ods. 1 Daňového poriadku, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. 63. Podľa § 65 ods. 2 Daňového poriadku, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. 64. Podľa § 65 ods. 3 Daňového poriadku, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt. 65. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 66. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 67. Podľa § 79 ods. 3 prvá a posledná veta Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a ods. 7. 68. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku, daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené
alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce. 69. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 70. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. VII. Skutkové a právne závery správneho súdu
71. Predmetom prieskumu správneho súdu bol list Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty pod číslom 101427455/2019 zo dňa 11.06.2019 a list žalovaného pod číslom 101821708/2019 zo dňa 29.07.2019, ktoré správny súd v súlade § 3 ods. 1 písm. c) SSP právne vyhodnotil ako opatrenia orgánu verejnej správy, ktorým žalovaný a jeho právny predchodca oznámil žalobcovi právne dôvody, pre ktoré nevyhovel jeho žiadosti zo dňa 23. 5. 2019 o zaplatenie úrokov z oneskoreného vrátenia daňového preplatku v zmysle § 79 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov. 72. V preskúmavanej veci medzi žalobcom a žalovaným boli sporné najmä dve právne otázky, a to:
- či je možné daň z emisných kvót za rok 2011 vo výške XXX.XXX,-€, zaplatenú žalobcom napriek tomu, že sa dodatočne ukázalo, že takúto povinnosť nemal, považovať z právneho hľadiska za daňový preplatok
- a v nadväznosti na predchádzajúcu otázku, či je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi z vrátených peňažných prostriedkov zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 zaplatiť sankciu v podobe úroku resp. sankčného úroku. 73. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 74. Úvodom správny súd uvádza, že nárok na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 ako aj nárok na priznanie úroku za oneskorené vrátenie tejto dane, vrátane otázky o povinnosti žalovaného vydať o týchto nárokoch, uplatnených daňovníkom samostatné rozhodnutie v prípade, ak žalovaný žiadosti nevyhovie v celom rozsahu, boli opakovane predmetom prieskumu správnych súdov a rozhodnutia o týchto otázkach v súčasnosti už tvoria ustálenú rozhodovaciu prax. O týchto otázkach bolo rozhodnuté napr. v týchto rozsudkoch:
- rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 31S/50/2019 z 22.7.2020
- rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 30S/122/2019 zo 17.3.2020
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/214/2019 z 26.11.2020
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/215/2019 z 26.11.2020
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/226/2019 z 26.11.2020
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/172/2019 z 14.05.2020
- rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 23S/164/2019 z 18. 03. 2020
- rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 11S/58/2020 z 21.04.2021
- - rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 20S/43/2019 z 22. 01. 2020 75. V nadväznosti na to, že sporné žalobné námietky sú predmetom ustálenej rozhodovacej praxe, v súlade s § 139 ods. 2 SSP súd na túto ustálenú rozhodovaciu prax odkazuje na nasledovné rozhodnutia: 76. Podľa rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 31S/50/2019 z 22.7.2020: „Vychádzajúc z uvedených záverov a právnych názorov správny súd konštatuje, že samotná absencia formálnych obsahových náležitostí Oznámenia žalovaného z 03.05.2019, ako správneho aktu v podobe výroku, odôvodnenia a poučenia, nezakladá záver o nezákonnosti tohto Oznámenia, avšak nezákonným je primárne samotný postup žalovaného vedúci k vydaniu tohto Oznámenia, a tým je v konečnom dôsledku nezákonným i samotný výsledok tohto postupu žalovaného, a teda Oznámenie žalovaného
zo dňa 03.05.2019. Konkrétne vzhliada správny súd nezákonnosť postupu žalovaného, ktorý viedol k vydaniu Oznámenia v jeho rozpore s úpravou § 79 ods. 2 posledná veta daňového poriadku a contrario, v ktorej právnej úprave pri aplikácii uvedeného výkladového pravidla (výklad prostredníctvom výkladového pravidla a contrario) vyplýva pre prípad, ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku dane nevyhovie v plnom rozsahu, požiadavka vydať o uvedenom rozhodnutie - negatívne rozhodnutie. Pri tomto závere podporne poukazuje správny súd na komentár k § 79 ods. 2 posledná veta daňového poriadku podľa: M., S. Daňový poriadok. Komentár. 1. Vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2015, 454 s., podľa ktorého: Rozhodnutie správca dane nevydáva, ak žiadosti o vrátenie daňového preplatku vyhovie (ods. 2). Z toho možno vyvodiť, že v prípade, ak správca dane žiadosti o vrátenie daňového preplatku nevyhovie, rozhodnutie je povinný vydať. V tom prípade sa na rozhodnutie vzťahujú ustanovenia § 63 a nasl. (má sa na mysli daňového poriadku - poznámka správneho súdu). Uvedený komentár správny súd uvádza uvedomujúc si, že sa viaže ku preplatku dane, avšak tento záver vzhľadom na ďalšie nasledujúce konštatovania správneho súdu, je uplatniteľný aj v pomeroch prejednávanej veci. Žalovaný o žiadosti žalobcu nerozhodol a tento nedostatok v postupe žalovaného je spôsobilým dôvodom pre zrušenie Oznámenia žalovaného zo dňa 03.05.2011 podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, teda z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej. Správny súd zároveň vzhľadom na obsah ďalšej argumentácie žalobcu uvedenej v predloženej správnej žalobe a jej žalobných bodoch, ako aj vzhľadom na obsah samotného Oznámenia žalovaného zo dňa 03.05.2019, podstatou ktorej ostatnej argumentácie žalobcu boli tvrdenia o existencii práva žalobcu na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a o existencii práva žalobcu na zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia dane z emisných kvót za rok 2011 predstavovanej sumou XX.XXX,- Eur zodpovedajúcou rozdielu medzi zaplatenými preddavkami tejto dane za rok 2011 v sume XX.XXX,- Eur a vráteným daňovým preplatkom v sume X.XXX,- Eur uvádza, že tieto námietky žalobcu nevyhodnocoval s vyústením do záväzných právnych názorov správneho súdu, nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou subsidiarity správneho súdnictva. Žalovaný o žiadosti žalobcu vôbec nevydal správne rozhodnutie, a tým žalobcovi znemožnil primárne posúdenie záverov žalovaného (skutkových aj právnych) v riadnom odvolacom konaní pred odvolacím orgánom, kde by boli skutkové a právne závery žalovaného vecne vyhodnotené. Správny súd však najmä vzhľadom na obsah Oznámenia v tejto časti uvádza, že za kľúčové považuje závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ESD) sp. zn. C-302/17 vo veci PPC Power a.s. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Daňovému úradu pre vybrané daňové subjekty zo dňa 12.04.2018. Toto rozhodnutie ESD je rozhodnutím ESD o prejudiciálnej otázke položenej tomuto súdnemu orgánu Európskej únie Krajským súdom v Bratislave v spojenej veci sp. zn. 2S 41/2012. Uvedenou prejudiciálnou otázkou sa označený vnútroštátny súd ESD pýtal, či sa má smernica 2003/87/ES (Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/87/ES zo dňa 13.10.2003 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES - ďalej ako smernica 2003/87/ ES) vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov predali alebo nevyužili, vo výške 80% ich hodnoty. O takto sformulovanej prejudiciálnej otázke ESD rozhodol tak, že smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 86/61/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá zdaňuje bezodplatne pridelené emisné kvóty skleníkových plynov, ktoré podniky podliehajúce systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkov plynov predali alebo nevyužili vo výške 80% ich hodnoty (dotknutou vnútroštátnou úpravou vo veci samej sa rozumie úprava vyplývajúca z § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení zákona č. 548/2010 Z. z. - poznámka správneho súdu). Závery rozsudku ESD vo veci sp. zn. C-302/2017, ktoré je rozhodnutím o prejudiciálnej otázke vo vzťahu k výkladu práva EÚ, sú v nadväznosti na úpravu podľa Článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prednostne aplikovateľné vnútroštátnym orgánom (rozsudky ESD sp. zn. C-106/77 v spojení s Článkom 7 ods. 2, Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR). Sú aplikovateľné ex tunc (teda i na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku), pričom samotné rozhodnutie ESD má deklaratórnu povahu (rozsudky ESD sp. zn. C-2/06, C-453/00). Závery rozhodnutia ESD vo veci sp. zn. C-302/17 uvádza i obsah predmetného Oznámenia žalovaného z 03.05.2019, nakoľko sa na závery tohto rozhodnutia priamo odvoláva. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z oneskoreného vrátenia dane sú kľúčové závery viažúce sa k rozsudku ESD sp. zn. C-302/17 o absencii hmotnoprávneho základu daňovej povinnosti. V tejto časti však
je potrebné doplniť poukaz na závery vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci Mariana Irimie proti Administraţia Finanţelor Publice Sibiu a Administraţia Fondului pentru Mediu sp. zn. C-565/11 zo dňa 18.04.2013. I v tejto veci sa jedná o rozsudok ESD o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom - rumunským súdom, podľa ktorej tento vnútroštátny súd žiadal ESD o odpoveď na otázku, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie dane. O takto položenej prejudiciálnej otázke rozhodol ESD tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie dane. Správny súd na tomto miestne odôvodnenia zdôrazňuje, že pokiaľ ide o rozsudok ESD vo veci sp. zn. C-565/11, ide o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, vo vzťahu k výkladu práva Únie, na ktoré rozhodnutie sa potom viažu rovnaké dôsledky, aké správny súd uviedol vo vzťahu k rozsudku ESD sp. zn. C-302/2017, a teda ide o rozhodnutie deklaratórneho charakteru, ktoré je prednostne vnútroštátnym orgánom aplikovateľné, a ktorého účinky nastávajú ex tunc. Odpoveď ESD vo veci sp. zn. C-565/11 na položenú prejudiciálnu otázku je relevantná práve v nadväznosti na závery vyplývajúce z rozsudku ESD sp. zn. C-302/17 o absencii hmotnoprávneho základu dane z emisných kvót. Vzhľadom k tomu, že v napadnutom Oznámení žalovaného z 03.05.2019 žalovaný otázku výšky úroku v konkrétnej rovine nevymedzoval a len stroho zaujal odmietavé stanovisko vo vzťahu k žiadosti žalobcu o priznanie úroku s tým, že ju považuje za bezpredmetnú, konštatuje správny súd vo vzťahu k takémuto obsahu napadnutého Opatrenia, v ktorom absentuje záver správneho orgánu - žalovaného k otázke výšky úroku, že tým primárne absentuje i samotný predmet prieskumu zákonnosti. Vyššie uvedené odôvodnenie rozsudku týkajúce sa uplatneného práva na vrátenie zaplatenej dane a úroku v rámci prieskumu zákonnosti napadnutého opatrenia napĺňa účel súdneho prieskumu zákonnosti a rešpektuje už uvedenú zásadu subsidiarity správneho súdnictva.“ 77. Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/214/2019 z 26.11.2020: „32. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom bolo Oznámenie žalovaného, ktorým žalobcovi oznámil svoje rozhodnutie o jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót. Oznámením č. 101660992/2019 zo dňa 8. júla 2019 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie 2011 nie je možné vyhovieť, pretože Daňový poriadok neupravuje priznanie požadovaného úroku v žalobcom určenej výške. 33. Z obsahu tohto Oznámenia je zrejmé, že žalovaný žalobcovi oznámil, ako rozhodol o jeho Žiadosti o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011. Z tohto bezpochyby vyplýva, že Oznámenie má obsah, ktorý je informáciou o tom, ako žalovaný posúdil žalobcom v Žiadosti tvrdené a uplatnené práva, a teda ktorým môžu byť práva žalobcu priamo dotknuté. Oznámenie je preto spôsobilým predmetom súdneho prieskumu podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP ako opatrenie orgánu verejnej správy. 34. Žalobná námietka nezákonnosti postupu žalovaného spočívajúca v tom, že žalovaný začaté daňové konanie neukončil formou rozhodnutia, bola dôvodná. Správny súd poukazuje na § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, podľa ktorého daňové konanie začína na návrh účastníka daňového konania, ktorým je daňovník. Daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Nie je spor o tom, že žalobca je daňovníkom. Podľa tohto ustanovenia Daňového poriadku daňovníkovi prináleží iniciovať daňové konanie svojím písomným podaním adresovaným správcovi dane. Pokiaľ daňovník uvedeným spôsobom navrhne správcovi dane, aby mu boli priznané práva, teda aby správca dane rozhodol o jeho právach a povinnostiach, nemožno také podanie podľa jeho obsahu posúdiť inak, než ako návrh na začatie daňového konania. Žalobca podal žalovanému Žiadosť o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011, v ktorej žiadal o zaplatenie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku. Takáto žiadosť je bezpochyby podaním, ktorého doručením správcovi dane začalo daňové konanie. 35. Podľa § 2 písm. b) Daňového poriadku na účely Daňového poriadku je daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu. Správou daní je postup súvisiaci so správnym zistením dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Žalobcom
žiadaný úrok z oneskoreného vrátenia dane (z daňového preplatku) je v zmysle § 2 písm. b) Daňového poriadku daňou, ktorej nezaplatenie/nevrátenie správcom dane v zákonom stanovenej lehote je možné považovať za daňový preplatok ako sumu platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Úprava vracania daňových preplatkov je obsiahnutá v tretej hlave, prvom diely Daňového poriadku. Podľa § 79 ods. 2 in fine Daňového poriadku, ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Výkladom tohto ustanovenia a contrario je nepochybné, že v ostatných prípadoch, t. j. keď správca dane žiadosti o vrátenie daňového preplatku celkom alebo sčasti nevyhovie, musí o žiadosti vydať rozhodnutie. Napriek tomu, že z § 79 ods. 3 vyplýva povinnosť správcu dane rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak ho daňovému subjektu nevráti v stanovenej lehote, žiadnym ustanovením Daňového poriadku nie je vylúčené podanie žiadosti na zaplatenie úroku z daňového preplatku samotným daňovým subjektom. Žalobcom podanou Žiadosťou o zaplatenie úroku z nedôvodne zaplatenej dane (z daňového preplatku) začalo daňové konanie. Povinnosť vydať rozhodnutie o návrhu daňovníka, ktorým začalo daňové konanie vyplýva aj z úpravy daňového konania obsiahnutej v štvrtej časti Daňového poriadku v § 58 až § 66. Začaté daňové konanie sa podľa tejto úpravy končím buď rozhodnutím o zastavení konania alebo vecným rozhodnutím o právach a povinnostiach účastníka konania. Iný spôsob ukončenia začatého daňového konania Daňový poriadok nepozná. Preto sa žalovaný mýli, keď vo vyjadrení k žalobe tvrdí, že nemusí o každej žiadosti vydať rozhodnutie. Naopak, ak je podanie daňovníka po posúdení jeho obsahu návrhom na začatie daňového konania, musí o ňom vydať rozhodnutie. Rozhodnutie musí vydať, teda písomne ho vyhotoviť a doručiť účastníkovi konania. Rozhodnutie musí vydať a písomne ho vyhotoviť aj vtedy, keď ho účastníkovi konania nedoručuje, čo je prípad rozhodnutia o zastavení daňového konania podľa § 62 ods. 1 písm. b) a c), kedy správca dane takéto rozhodnutie musí založiť do spisového materiálu. Uvedený názor žalovaného preto nemá oporu v Daňovom poriadku, ktorý je žalovaný povinný na svoj postup aplikovať. Žalovaný na tieto svoje povinnosti rezignoval, čím podstatným spôsobom porušil Daňový poriadok, keď nevydal písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku napriek tomu, že o Žiadosti vecne rozhodol tak, že jej nevyhovel, a teda napriek tomu, že nebol naplnený jediný legitímny dôvod, ktorý odôvodňuje nevydanie rozhodnutia o Žiadosti daňovníka, ktorým je faktické vrátenie daňového preplatku (úroku), čo nezodpovedalo skutkovému stavu preskúmavaného daňového konania. 36. Žalovaný nedodržaním postupu stanoveného Daňovým poriadkom odňal žalobcovi právo na to, aby rozhodnutie o jeho Žiadosti bolo odôvodnené s náležitosťami podľa § 63 ods. 5 a teda, aby poznal dôvody, pre ktoré jeho Žiadosti nebolo vyhovené a tiež, aby poznal úvahu žalovaného o tom, ako sa vyrovnal so žalobcom nastolenými argumentami. Napadnuté Oznámenie neobsahovalo odôvodnenie s náležitosťami podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Okrem toho, takýmto postupom žalovaný žalobcovi odňal právo zaručené Daňovým poriadkom na dvojinštančnosť daňového konania. Skutková a právna argumentácia žalovaného, ktorá bola obsiahnutá v jeho vyjadrení k podanej správnej žalobe nemôže nahradiť absentujúce obsahové náležitosti rozhodnutia, ktoré musí zodpovedať § 63 ods. 5 Daňového poriadku, aby sa žalobca v prípade nesúhlasu s vydaným rozhodnutím mohol voči nemu účinne brániť, a teda namietať voči skutkovým zisteniam, ktoré boli podkladom pre jeho vydanie a voči ich právnemu posúdeniu a to aj s ohľadom na vlastnú skutkovú a právnu argumentáciu, na základe ktorej si Žiadosťou uplatnil úrok z daňového preplatku. 37. Na základe vyššie uvedeného správny súd žalobe vyhovel a napadnuté Opatrenie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 38. Bude úlohou žalovaného, aby v ďalšom konaní Žiadosť žalobcu opätovne posúdil a v prípade, že Žiadosti nevyhovie, aby vydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Žalovaný je povinný rozhodnutie riadne odôvodniť a v odôvodnení uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, z akých dôkazov a na základe akého ich hodnotenia boli tieto skutočnosti zistené, úvahu ako boli zistené skutočnosti právne posúdené a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu, teda s jeho argumentáciou o jeho nároku na zaplatenie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 v uplatnenej výške. 39. Návrhu žalobcu, aby správny súd na základe žalobcom uvádzaných skutočností a argumentov žalovaného zaviazal právnym názorom na vec, nebolo možné vyhovieť. Žalovaný vo veci nevydal rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku. Namiesto toho žalovaný žalobcovi listom oznámil, ako o Žiadosti rozhodol bez uvedenia odôvodnenia, ktoré by spĺňalo kritériá vyžadované v § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Opatrenie v podstate nebolo odôvodnené vôbec. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov bráni tomu, aby správny súd vykonal prieskum zákonnosti napadnutého Opatrenia/rozhodnutia, a teda posúdil správnosť, či nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom žalovaný svoje „rozhodnutie“ založil.
40. Žalobca v podstate žiadal, aby správny súd zistil rozhodné skutočnosti z obsahu správneho spisu a tieto skutočnosti právne posúdil a tak nahradil činnosť orgánu verejnej správy, ktorý názor na oprávnenosť, či neoprávnenosť žalobcovej Žiadosti na základe preskúmateľnej argumentácie ešte ani nezaujal. Následne, aby zaviazal žalovaného týmto právnym názorom pre ďalšie konanie. Takáto požiadavka nemá oporu v SSP. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v administratívnom konaní. Ochranu pred nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy poskytuje správny súd tým, že v súdnom konaní zistí, či rozhodnutie a predchádzajúci postup orgánu verejnej správy trpia nezákonnosťou z dôvodov uvedených v žalobe, pričom dôvodom pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia/opatrenia je aj jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ rozhodnutie takýmto nedostatkom trpí, správny súd ho nemôže preskúmať, a preto nemôže dať odpovede na žiadne žalobou uplatnené skutkové a právne námietky. Žalobca v žalobe nenamietal nepreskúmateľnosť napadnutého opatrenia. Správny súd je viazaný dôvodmi žaloby, preto nezrušil napadnuté Opatrenie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. To však nič nemení na tom, že Opatrenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorá skutočnosť vylučuje, aby správny súd mohol napadnuté Opatrenie preskúmať a tak dať odpovede na skutkové a právne žalobné námietky. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či orgán verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok postupoval v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Správny súd nie je ani súdom skutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Práve to sú dôvody, pre ktoré pri nepreskúmateľnom rozhodnutí/opatrení, ktoré je predmetom prieskumu, správny súd nemôže dať odpovede na žalobcom nastolené skutkové a právne otázky.“ 78. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd konštatuje, že napadnuté opatrenia žalovaného sú výsledkom nesprávneho postupu žalovaného, v dôsledku ktorého žalovaný o písomných žiadostiach žalovaného o zaplatenie úroku nerozhodol rozhodnutím, hoci tak bol povinný urobiť a nedostatok dôvodov, ktoré sú v opatreniach obsiahnuté bráni tomu, aby správny súd mohol vykonať meritórny prieskum ich zákonnosti. Z uvedených dôvodov správny súd obe napadnuté opatrenia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil a vec vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej. 79. V ďalšom konaní správny orgán vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení tohto rozhodnutia. V ďalšom konaní príslušný orgán verejnej správy, v prípade ak žiadostiam žalobcu, ktoré sú predmetom tohto konania nevyhovie v celom rozsahu, vydá o nich rozhodnutie, ktoré náležite odôvodní (skutkovo i právne), a to vo vzťahu k uplatnenému úroku a jeho výške vo svetle záverov rozhodnutí ESD sp. zn. C-302/2017 a sp. zn. C-565/11, vrátane toho o akej žiadosti (z akého dňa) a o akom nároku žalobcu bolo rozhodnuté. Zároveň sa v rozhodnutí vysporiada so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. O žiadosti/žiadostiach žalobcu vydá rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodní tak, aby jeho závery boli spôsobilé prieskumu na základe riadneho opravného prostriedku
- odvolania, v rámci rozhodovania o ktorom budú v prípade uplatnenia tohto riadneho opravného prostriedku závery žalovaného i vecne preskúmané, čo má v súlade so zásadou subsidiarity správneho súdnictva prieskumu zákonnosti správnym súdom predchádzať. 80. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 81. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.