Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sžsk-9-2020.pdf
PDF · 95.91 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: D., zastúpeného: JUDr. Jozef Polák, advokát, Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, za účasti ďalšej účastníčky: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., IČO: 35 937 874, Panónska cesta 2, Bratislava - Petržalka, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. augusta 2018 č. PV 301/00638/2017/R, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44 Sa 1/2019-90 z 3. októbra 2019 takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol počas celého roka 2016 v pracovnom pomere k Q., a zároveň poistencom ďalšej účastníčky. Prácu pre túto spoločnosť vykonával v tomto roku až do 31. júla 2016. Za toto obdobie mu zamestnávateľ za jeho prácu vyplatil mzdu a ďalšie plnenia v celkovej výške 58.509,76 €, z čoho žalobca zaplatil ďalšej účastníčke preddavky na poistné na verejné zdravotné poistenie v sume 1.201,20 €. Od 1. augusta 2016 bol žalobca práceneschopný až do konca roka. Výkazom nedoplatkov č. 1713103817 datovaným 26. septembrom 2017 mu ďalšia účastníčka predpísala nedoplatok z ročného zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie za rok 2016 vo výške 857,99 €. Tento výkaz bol žalobcovi doručený 16. novembra 2017.
2. Pretože žalobca proti výkazu nedoplatkov podal námietky, uplatnila ďalšia účastníčka svoj nárok na nedoplatok na poistnom u žalovaného. Ten rozhodnutím z 20. decembra 2017 č. PV/301/00638/2017 zaviazal žalobcu, aby ďalšej účastníčke zaplatil tú istú sumu a trovy konania 5 €. Nedoplatok totiž považoval za vyčíslený v súlade so zákonom. Žalobca v rozklade (v zhode so svojimi námietkami) zdôrazňoval, že v období januára až júla 2016 už dosiahol v každom mesiaci maximálny vymeriavací základ. Od 1. augusta 2016 zaňho platil poistné štát a za toto obdobie tak vlastne platí poistné duplicitne. Predseda žalovaného však svojím rozhodnutím z 10. augusta 2018 č. 300/2018/301, PV301/00638/2017/R, 63786/2018 rozklad zamietol a rozhodnutie z 20. decembra 2017 potvrdil. Zdôraznil, že pri ročnom zúčtovaní poistného sa podľa § 13 ods. 3 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2016 na poistné platené štátom neprihliada, pretože toto poistné sa zúčtuje osobitným postupom upraveným v § 19 cit. zákona. Rozhodujúcim obdobím na
určenie vymeriavacieho základu, ako aj maximálneho vymeriavacieho základu je podľa § 14 cit. zákona vždy celý kalendárny rok.
3. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej v zásade zopakoval svoju argumentáciu. Na pojednávaní 9. septembra 2019 ešte doplnil, že ročné zúčtovanie poistného bolo antedatované, lebo mu bolo doručené až po uplynutí lehoty podľa § 19 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Správny súd však tu napadnutým rozsudkom č.k. 44Sa/1/2019- 90 správnu žalobu zamietol, keď sa stotožnil s podstatou argumentácie žalovaného. Zdôraznil, že žalobca splnil podmienku § 5 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 116/2014 Z.z., a tak sa uňho muselo vykonať ročné zúčtovanie. Jeho príjem bol za sedem mesiacov roka 2016 vyšší než maximálny vymeriavací základ. Pri výpočte preddavkov na poistné sa zohľadňoval maximálny vymeriavací základ za jeden mesiac. Poistné však bolo vypočítané z celoročného príjmu a prevýšilo zaplatené preddavky. Rozhodujúcim obdobím je podľa § 14 zákona o zdravotnom poistení vždy kalendárny rok, takže nebolo možné prihliadať len na sedem mesiacov, počas ktorých bol platiteľom poistného zamestnávateľ žalobcu.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
4. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zruší rozhodnutie žalovaného. Vytkol správnemu súdu, že neskúmal, v akej výške bolo zaňho zaplatené ďalšej účastníčke poistné. Zopakoval, že v období 1. augusta až 31. decembra 2016 zaňho platil poistné štát a ďalšia účastníčka ani nebola oprávnená vykonať zúčtovanie poistného. Správny súd sa nezaoberal jeho námietkou, že právo vykonať ročné zúčtovanie sa prekludovalo, keďže bolo žalobcovi odoslané až 14. novembra 2017, teda po 30. septembri (§ 19 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení). Žalobca opätovne trval na svojom názore, že postupom žalovaného sa duplicitne zaťažuje príjem žalobcu. V období od 1. augusta do 31. decembra 2016 totiž žiaden príjem nemal, no za prvých sedem mesiacov roka 2016 splnil svoju odvodovú povinnosť na maximum. Správny súd nesprávne uprednostnil vyhlášku č. 116/2014 Z. z. pred zákonom, ktorý je normou vyššej právnej sily. Právne závery súdu podľa žalobcu popierajú zmysel § 16 ods. 8 písm. a), § 11 ods. 7 písm. m) a § 19 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení a ukladajú žalobcovi povinnosť platiť viac než mu ukladal zákon účinný v čase, kedy dosahoval príjem zo zamestnania. Tým sú porušené aj práva žalobcu podľa čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20, čl. 40 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 Dohovoru. Nie je pravda, že zamestnávateľ žalobcu nenamietal proti výsledku ročného zúčtovania. Záverom žalobca vytkol správnemu súdu nesprávnosti v jeho odôvodnení.
5. Žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože napadnutý rozsudok považoval za správny.
6. Ďalšia účastníčka navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zdôraznila, že podľa § 11 ods. 9 zákona o zdravotnom poistení musí aj osoba, za ktorú platí poistné štát, platiť z príjmu zo zárobkovej činnosti poistné podľa § 13 cit. zák. V ročnom zúčtovaní poistného sa podľa § 19 ods. 3 cit. zák. neprihliada na vymeriavacie základy, z ktorých platil poistné štát. Rozhodujúcim obdobím na určenie poistného bol kalendárny rok, preto sama výška preddavkov nie je rozhodujúca. O preklúzii práva vykonať ročné zúčtovanie poistného nemožno vôbec hovoriť.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom. Po jeho preskúmaní a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
8. Žalobca vo svojej kasačnej sťažnosti pokračuje v argumentácii, ktorú zastával počas správneho konania aj správneho súdneho konania. Jej podstatou je otázka vzťahu preddavkov na poistné na verejné zdravotné poistenie k ročnému zúčtovaniu poistného, ako aj otázka vymeriavacieho základu, z
ktorého sa má ročné zúčtovanie vykonať. Takto postavená otázka sa týka koncepčných otázok verejného zdravotného poistenia, preto je na úvod potrebné túto koncepciu stručne objasniť.
9. Podľa ustanovení § 11 ods. 1 písm. a), c) a d) zákona o zdravotnom poistení, ktoré sú v prerokúvanej veci podstatné, je povinný platiť poistné (na verejné zdravotné poistenie, porov. legislatívnu skratku v § 1 cit. zák.) zamestnanec, zamestnávateľ a štát. Zamestnancom je podľa § 11 ods. 3 cit. zák. okrem iného osoba, ktorá vykonáva zárobkovú činnosť uvedenú v § 10b ods. 1 písm. a), teda v zásade činnosť z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h), j) a k) a ods. 2 a 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. V prerokúvanej veci bol žalobca minimálne od 1. januára do 31. júla 2016 v právnom vzťahu, ktorý zakladal právo na takýto príjem. Podľa § 12 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení je sadzba poistného pre zamestnanca v zásade 4 % z vymeriavacieho základu podľa § 13 ods. 1. Podľa § 13 ods. 1 cit. zák. je vymeriavacím základom zamestnanca v zásade plnenie poskytnuté zamestnávateľom zamestnancovi podľa § 10b ods. 1 písm. a), ako aj podľa § 10b ods. 2 a 4, ktoré však nie sú v prerokúvanej veci podstatné. Podľa § 14 je rozhodujúce obdobie na určenie vymeriavacieho základu kalendárny rok. Z citovaných ustanovení tak celkom jednoznačne vyplýva, že poistné sa platí v určenej sadzbe z vymeriavacieho základu dosiahnutého za kalendárny rok, nie za kalendárny mesiac. Pre určenie vymeriavacieho základu je tak podstatný len kalendárny rok ako celok a nie to, v ktorom mesiaci bola aká čas vymeriavacieho základu dosiahnutá. Kalendárny rok je takisto podstatný pre určenie minimálneho aj maximálneho vymeriavacieho základu.
10. Vypočítavanie poistného na verejné zdravotné poistenie z vymeriavacieho základu za kalendárny rok je koncepciou, na ktorej je platenie tohto poistného postavené. Celkom jasne na to poukazuje aj dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o zdravotnom poistení (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 640), podľa ktorej „sa zavádza nový inštitút ročného zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie, ktorého účelom je zabezpečiť poistné na verejné zdravotné poistenie zo všetkých príjmov dosiahnutých nielen v príslušnom kalendárnom mesiaci, ale v celom kalendárnom roku“ (zvýraznenie pridal kasačný súd). Preddavky na poistné boli upravené v § 16 tohto zákona ako nový inštitút, ktorý nie je totožný so samotným poistným. Ich cieľom je to, čo zodpovedá už ich označeniu a čo je spoločné všetkým preddavkovým platbám: zabezpečiť priebežné financovanie systému verejného zdravotného poistenia a brániť rizikám, ktoré by vyplývali z toho, že by sa platba poistného odvádzala len raz ročne, najmä riziku platobnej neschopnosti platiteľa. Výška zaplateného preddavku za určité mesiace, ale ani základ pre výpočet preddavku použiteľný v danom kalendárnom mesiaci [§ 16 ods. 2 písm. a) a ods. 8 písm. a) zákona o zdravotnom poistení] však samy osebe nie sú určujúce pre výšku poistného. To sa zisťuje vždy až z vymeriavacieho základu za celý kalendárny rok. Na podobnom princípe stojí napríklad aj platenie dane z príjmov. Aj na ňu určití daňovníci platia preddavky (§ 34, 35 alebo 42 zákona o dani z príjmov), ktoré však nič nemenia na tom, že daň sa zisťuje zo základu dane za celé zdaňovacie obdobie [§ 15 a § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov].
11. Nesprávne právne posúdenie, ktoré v tomto smere žalobca vytýka krajskému súdu, tak v skutočnosti pramení z toho, že žalobca nesprávne vykladá vzťah medzi preddavkami na poistné a samotným poistným a ich výpočtami. Výklad správneho súdu nemôže popierať zmysel § 16 ods. 8 písm. a) zákona o zdravotnom poistení, pretože zmyslom tohto ustanovenia je len obmedziť základ pre výpočet preddavku v danom kalendárnom mesiaci, ale nie vymeriavací základ za celý kalendárny rok. Obmedzenie tohto vymeriavacieho základu upravuje len § 13 cit. zák. Nedôvodná je aj námietka, že príjem žalobcu sa postihuje poistným dvakrát. Z napadnutého rozhodnutia je predsa celkom zrejmé, že celkové poistné v sume 2.059,19 € bolo vypočítané sadzbou 4 % z (maximálneho) vymeriavacieho základu 51.480 €. Od tejto sumy boli odpočítané preddavky, ktoré zaplatil žalobca ako zamestnanec (1.201,20 €), a bol mu vyúčtovaný len rozdiel. Suma žalobcom zaplatených preddavkov nebola počas konania vôbec sporná a sám žalobca ju výslovne priznal v žalobe (č. l. 3). Preto nie je dôvodná jeho námietka, že správny súd sa ich výškou nezaoberal.
12. Žalobca opakovane poukazoval na to, že v období od 1. augusta do 31. decembra 2016 (teda päť mesiacov kalendárneho roka) bol práceneschopný a poberal nemocenské. Podľa § 11 ods. 7 písm. m) prvého bodu zákona o zdravotnom poistení je štát platiteľom poistného za fyzickú osobu, ktorá poberá okrem iného náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti alebo nemocenské. Zároveň však z § 11 ods. 9 druhej vety cit. zákona vyplýva, že osoby uvedené v odseku 7 sú povinné z príjmu zo zárobkovej činnosti podľa § 10b platiť poistné podľa § 13. Inak povedané, aj osoby, za ktoré platí poistné
štát, platia z vlastných príjmov poistné podľa všeobecných pravidiel ustanovených v § 13, teda tak, ako bolo vyložené v odsekoch 9 až 11 tohto odôvodnenia. Aj týmto osobám sa teda poistné podľa § 13 ods. 1 vypočíta z príjmu zo zárobkovej činnosti za celý rok (§ 14 cit. zák.). Zo žiadneho odseku § 13 zákona o zdravotnom poistení pritom nevyplýva, že by sa zamestnancovi mal vymeriavací základ krátiť pomerne k obdobiu, kedy bol osobou podľa § 11 ods. 7 písm. m) cit. zák. Ustanovenie § 13 ods. 8 cit. zák. upravuje len pomernú úpravu vymeriavacieho v prípade súbehu platiteľov podľa § 11 ods. 2 písm. a) a b) a ods. 2, teda zamestnanca, samostatne zárobkovo činnej osoby a osoby, ktorá nemá iného platiteľa. Postavenie osoby podľa § 11 ods. 7 písm. m) sa podľa § 13 ods. 11 a 13 prejavuje len v (pomernom) znížení minimálneho vymeriavacieho základu samostatne zárobkovo činnej osoby. Úpravu maximálneho vymeriavacieho základu však zákon o zdravotnom poistení nepredpokladá.
13. Postup pri ročnom zúčtovaní poistného upravuje § 19 zákona o zdravotnom poistení. Toto ročné zúčtovanie sa podľa odseku 1 týka všetkých poistencov príslušnej zdravotnej poisťovne. Ustanovenie odseku 2 potom len dovoľuje (ale neukladá) nevykonať zúčtovanie u niektorých poistencov. Žalobca však nespadal pod tieto výnimky, ani pod výnimku v odseku 2 písm. a) treťom bode. Túto výnimku totiž možno použiť len vtedy, ak by žalobca vo všetkých kalendárnych mesiacoch mal príjem vyšší než päťnásobok priemernej mesačnej mzdy. Všetkými kalendárnymi mesiacmi treba rozumieť 12 mesiacov kalendárneho roka; žalobca však minimálne za päť mesiacov takýto príjem nedosiahol. Preto nie je dôvodná ani námietka, že správny súd uprednostnil pred zákonom o zdravotnom poistení vyhlášku č. 116/2014 Z. z. Dôvod, prečo sa u žalobcu muselo vykonať ročné zúčtovanie, totiž vyplýva priamo zo zákona o zdravotnom poistení.
14. Podľa § 19 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení sa v ročnom zúčtovaní poistného vykoná výpočet sumy poistného z vymeriavacieho základu za všetkých platiteľov poistného okrem štátu, ako aj výpočet nedoplatku v členení podľa jednotlivých platiteľov poistného okrem štátu. Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že ak aj poistenec bol čo len časť rozhodného obdobia poistencom štátu napríklad podľa § 11 ods. 7 písm. m) cit. zák., do ročného zúčtovania poistného za toto obdobie sa nezahŕňa vymeriavací základ, z ktorého štát platil poistné. V spojení s vyššie citovanými ustanoveniami to potom logicky znamená, že zamestnancovi, ktorý za časť rozhodného obdobia (kalendárneho roka) dosiahol príjmy zo zárobkovej činnosti podľa § 10b ods. 1 písm. a), sa do ročného zúčtovania zahrnú len tieto príjmy. Rovnako sa podľa citovaných ustanovení do ročného zúčtovania nezahrnú preddavky platené štátom. Ako uviedol už správny súd, ročné zúčtovanie poistného plateného štátom sa vykonáva súhrnne postupom podľa § 19 ods. 19 zákona o zdravotnom poistení.
15. Žalobcovi treba dať za pravdu, že správny súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal jeho námietkou, že ročné zúčtovanie poistného vykonala ďalšia účastníčka oneskorene. Pre poriadok však treba uviesť, že žalobca v tejto súvislosti nehovoril o preklúzii alebo zániku práva. Na pojednávaní pred správnym súdom 9. septembra 2019 totiž žalobca len predniesol, že podľa neho „bolo pôvodné zúčtovanie antidatované, pretože bolo povinnosťou úradu resp. VšZP predložiť toto zúčtovanie do 30.9. nasledujúceho roku... mne došlo toto zúčtovanie až v novembri t.j. jeden a pol mesiaca potom ako malo byť podľa zákona zaslané“ (zápisnica č. l. 76). Podľa § 139 ods. 2 SSP musí rozsudok obsahovať okrem iného podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a žalovaného, ako aj posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Z citovaného prednesu žalobcu je zrejmé, že namietal antidatovanie výkazu nedoplatkov, teda v zásade skutkovú otázku dátumu vystavenia určitej listiny. Datovanie samotného výkazu však pre rozhodnutie správneho súdu nebolo podstatné. Ak teda správny súd na túto námietku v odôvodnení nereagoval, nemožno to považovať za porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 písm. f) SSP.
16. Na námietku preklúzie žalobca prekvalifikoval toto tvrdenie až v samotnej kasačnej sťažnosti. Podľa § 19 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení zdravotná poisťovňa vykoná ročné zúčtovanie poistného do 30. septembra nasledujúceho kalendárneho roka. Podľa § 19 ods. 9 cit. zák. platí, že ak je výsledkom ročného zúčtovania poistného nedoplatok, zdravotná poisťovňa vydá výkaz nedoplatkov a zašle ho v lehote podľa odseku 2 platiteľom poistného, ktorými sú zamestnávateľ, samostatne zárobkovo činná osoba alebo platiteľ podľa § 11 ods. 2. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že do 30. septembra 2017 bolo potrebné výkaz nedoplatkov odoslať len zamestnávateľovi žalobcu, nie žalobcovi samotnému. Rovnaký záver vyplýva aj z § 19 ods. 10, podľa ktorého sa výkaz nedoplatkov doručuje priamo poistencovi, len ak do 30. septembra nie je zamestnancom žiadneho zamestnávateľa. Toto ustanovenie však už neustanovuje, že by sa na toto doručovanie mala vzťahovať lehota podľa § 19 ods. 2 zákona
o zdravotnom poistení. Okrem toho zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nemožno dovodiť, že by prípadné prekročenie tejto lehoty malo mať za následok preklúziu práva zdravotnej poisťovne. Zákon o zdravotnom poistení upravuje len premlčanie, a to komplexne v § 21. Premlčaniu pritom podlieha podľa odseku 1 právo zdravotnej poisťovne uplatniť nárok na poistné u žalovaného (§ 17 ods. 8, § 18 a § 19 ods. 15 cit. zák.) a podľa odseku 2 jej právo vymáhať okrem iného poistné a úrok z omeškania. Žiadne z týchto ustanovení neustanovuje, že by sa čo len premlčiavalo právo vydať výkaz nedoplatkov podľa § 19 ods. 9.
17. Na koniec sa kasačný súd nestotožňuje ani s námietkou porušenia ústavných práv žalobcu. Ako bolo podrobne rozvedené v tomto rozsudku, jeho povinnosť zaplatiť nedoplatok poistného vyplýva z ustanovení § 19 v spojení s § 11 a 13 zákona o zdravotnom poistení. Obsah tejto povinnosti bolo počas celého kalendárneho roka 2016 rovnaký. Nemožno teda povedať, že by išlo o povinnosť uloženú inak než zákonom v zmysle čl. 13 ods. 1 ústavy, ani že by išlo o povinnosť uloženú retroaktívne. Zásah do práva podľa čl. 46 ústavy ani čl. 6 dohovoru žalobca nijako bližšie nekonkretizoval, takže nie je zrejmé, ako k nemu malo dôjsť. Súdy sa jeho podaniami riadne zaoberali, prejednali ich a rozhodli o nich v súlade so zákonom (porov. v tomto smere nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94, odvtedy konštantná judikatúra). Existenciu zdravotného poistenia predpokladá priamo žalobcom citovaný čl. 40 ústavy. Už pojem „poistenie“ predpokladá, že bude financované z príspevkov jednotlivých poistencov, teda že poistenci budú môcť byť zákonom zaviazaní na platenie týchto príspevkov. Preto takáto povinnosť, ktorú priamo predpokladá jedno ustanovenie ústavy, nemôže založiť rozpor s iným jej ustanovením, napríklad s čl. 20.
IV.
Záver
18. Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.
19. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaná a ďalšia účastníčka mali síce vo veci úspech, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa im nárok na náhradu trov priznal.
20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.