Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Sa-46-2020.pdf
PDF · 180.75 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/46/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobkyne: F.. P. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. I. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenej: JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou, so sídlom Andreja Kmeťa 28, 063 01 Martin, IČO: 42 216 541, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 67722-3/2020-BA zo dňa 08.10.2020 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 67722-3/2020-BA zo dňa 08.10.2020 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, č. 7112/2020-MI-DvN zo dňa 29.07.2020 a vec v r a c i a Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 11.12.2020 doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 14.12.2020 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 67722-3/2020- BA zo dňa 08.10.2020 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, č. 7112/2020-MI- DvN zo dňa 29.07.2020 a vrátenia veci Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, na ďalšie konanie. Žiadala tiež priznať úplnú náhradu trov konania.
I. Administratívne konanie
2. Sociálna poisťovňa - pobočka Michalovce, rozhodnutím zo dňa 29.07.2020, č. 7112/2020-MI-DvN podľa § 104 ods.1 zák. č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia žalobkyni nepriznala nárok na dávku v nezamestnanosti.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietala nepriznanie nároku na dávku v nezamestnanosti. Uviedla, že nesúhlasí s tvrdením, že trvalý pobyt mala evidovaný na území Rakúska a zdôraznila, že trvalý pobyt mala výlučne na území Slovenska. Zásadne namietala voči vyjadreniu, že v posledných štyroch rokoch pred zavedením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, pretože od decembra 2014 pracovala ako sezónna pracovníčka v Rakúsku a po ukončení sezóny bola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na Slovensku. Ďalej namietala, že v mimopracovnom čase sa nezdržiavala v Rakúsku, ale vždy po ukončení sezónneho zamestnania sa vrátila na územie Slovenska. Domnievala sa, že jej väzby k Slovensku preukazuje záložné právo v jej prospech na nehnuteľnosť vo vlastníctve jej rodičov aj vlastníctvo stavebného pozemku na Slovensku. Ďalej uvádzala, že v obdobných prípadoch bola dávka v nezamestnanosti účastníkom konania (jej
priateľovi a kolegyni) priznaná. V odvolaní žiadala o zrušenie napadnutého rozhodnutia a o opätovné prehodnotenie jej nároku na dávku v nezamestnanosti. K odvolaniu priložila rôzne doklady, ktoré podľa jej názoru preukázali namietané skutočnosti.
4. Sociálna poisťovňa, ústredie preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 08.10.2020 č. 67722-3/2020-BA rozhodla vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne pobočka Michalovce, č. 7112/2020-MI-DvN, zo dňa 29. júla 2020 ( „ rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,) tak, že odvolanie žalobkyne zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Ako druhostupňový odvolací orgán v preskúmavanom rozhodnutí po citácií čl. 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, ako aj čl. 61 ods. 1, čl. 1 písm. j/, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj: „základné nariadenie“) a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej aj: „vykonávacie nariadenie“) poukázal na to, že podľa oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Michalovce č: MI1/OSO/ZAM/2020/32136 zo dňa 28.04.2020 navrhovateľka bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 03.04.2020. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 10.06.2020. Na odôvodnenie rozhodnutia ďalej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol:
„V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 3. apríla 2016 do 02. apríla 2020, navrhovateľka nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka v zmysle § 104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa spisového materiálu pracovala navrhovateľka v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Rakúska. V tejto súvislosti uvádzame, že na preukázanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu Európskej únie je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu Európskej únie, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári U1, zo dňa 27. apríla 2020, príslušná rakúska inštitúcia osvedčila nasledovné údaje, ktoré uvádza v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 6. decembra 2013 do 30. marca 2014 do 18. marca 2020, v bode 2.1.3 - iné obdobie poistenia (náhrada za dovolenku) od 31. marca 2014 do 28. marca 2020 v bode 3.2 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie vzájomnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti. Nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľka preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Navrhovateľka bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného a článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľky na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré boli Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, predložené dňa 10. júna 2020. Rovnako boli zohľadnené aj informácie uvedené navrhovateľkou do zápisnice zo dňa 24. júna 2020, ktorá bola Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, doručená dňa 24. júna 2020. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných
informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - v zmysle údajov, ktoré navrhovateľka uviedla do zápisnice zo dňa 24. júna 2020, sa na území Rakúska prerušovanie zdržiavala od decembra 2013 do októbra 2020 t.j. približne 7 rokov. Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 10. júna 2020, navrhovateľka uviedla, že v predchádzajúcom období sa zdržiavala taktiež v zahraničí - na území Spojeného kráľovstva, a to od októbra 2005. b/ situáciu navrhovateľky vrátane: - povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia navrhovateľka nebola poistená v nezamestnanosti na území Slovenska a ani tu nebola v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Súčasne bolo zistené, že od 2. novembra 2009 do 1. novembra 2013 bola navrhovateľka poistená v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Z údajov, ktoré navrhovateľka uviedla do zápisnice, zo dňa 24. júna 2020, vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov aj v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa 10. júna 2020, ale aj z údajov potvrdených vo formulári U1, zo dňa 27. apríla 2020, je zrejmé, že na území Rakúska vykonávala sezónne práce, ktoré však (od roku 2016) trvali spravidla takmer celý rok (od decembra do apríla a od júla do októbra). Do zápisnice, zo dňa 24. júna 2020, navrhovateľka uviedla, že v období od 11. decembra 2014 do 18. marca 2020, vykonávala sezónne práce na území Rakúska, a to stále pre rovnakého zamestnávateľa - Frankhauser Margaretha e.U., Hotel Lamark. Podľa údajov, ktoré navrhovateľka uviedla vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 10. júna 2020, jej posledný pracovný pomer v Rakúsku trval od 20. novembra 2019 do 18. marca 2020, mal sezónny charakter a bol ukončený z dôvodu vypuknutia pandémie Covid-19. Uvedenú pracovnú situáciu, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, aj napriek sezónnosti zamestnaní na území Rakúska možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Navrhovateľke táto forma zamestnania zjavne vyhovovala;- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľka sa na území Rakúska zdržiavala s blízkou osobou - s druhom. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 10. júna 2020, navrhovateľka uviedla, že počas jej pobytu v Rakúsku sa na Slovensku zdržiavali jej rodičia. Zároveň uviedla, že na Slovensko sa vracala raz za mesiac;- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - na území Slovenska navrhovateľka nie je vlastníčkou nehnuteľnosť na bývanie (stavebné pozemky nie je možné využívať na bývanie). Počas návratov na Slovensko bývala v spoločnej domácnosti s rodičmi. Do zápisnice, zo dňa 10. júna 2020 uviedla, že v súčasnosti býva spolu s partnerom v podnájme v Leviciach. Počas výkonu zárobkových činností v Rakúsku bývala spolu s druhom stále v rovnakom podnájme - priamo v hoteli, kde pracovala. Tento podnájom mal charakter 1-izbového bytu;- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľka bola zamestnaná na území Rakúska, takže daňové povinnosti si plnila na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Rakúsko. V tejto súvislosti podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia pre všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Na dôvažok navrhovateľka sa v Rakúsku zdržiavala s blízkou osobou - s druhom. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu a dlhodobá prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh vrátane opakovaných návratov na územie Rakúska, prítomnosť blízkej osoby v Rakúsku a platenie dani a odvodov na území Rakúska vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti /trvalý pobyt na území Slovenska, záložné právo v prospech navrhovateľky na nehnuteľnosť na Slovensku a vlastníctvo stavebného pozemku na Slovensku/, ktoré navrhovateľka uviedla ako väzby k Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Rakúsku sa navrhovateľka v tomto čase dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný čas aj mimopracovný čas (spolu s partnerom) a platila zákonné odvody i dane na území Rakúska. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľky počas posledného zamestnania práve na území Rakúska. V tejto súvislosti možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré
určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Navrhovateľka mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania, a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Pri posudzovaní bydliska navrhovateľky Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce, vychádzala z údajov, ktoré uviedla navrhovateľka do zápisnice, zo dňa 24. júna 2020, v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 10. júna 2020. V zápisnici, zo dňa 24. júna 2020, navrhovateľka na str. č. 3 jednoznačným spôsobom osvedčila, že počas pracovnej činnosti v Rakúsku bola prihlásená k trvalému pobytu. V tejto súvislosti však súčasne zdôrazňujeme, že bydlisko navrhovateľky nebolo posúdené len na základe uvedenej skutočnosti, pretože pojem trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. / rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, ale kde bolo jej bydlisko, t. j. miesto, na ktorom zvyčajne bývala. Podľa názoru odvolacieho orgánu je nepochybné, že počas výkonu zárobkových činností v Rakúsku, navrhovateľka zvyčajne bývala na území Rakúska, a preto toto miesto je potrebné považovať za miesto jej bydliska. Navrhovateľka v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala žiadne doby poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, pretože od decembra 2014 pracovala ako sezónna pracovníčka v Rakúsku a po ukončení sezóny bola evidovaná ako uchádzačka o zamestnanie na Slovensku. Navrhovateľka v posudzovanom období nedosiahla žiadne doby poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, pretože v tomto období bola poistená v nezamestnanosti na území Rakúska a súčasne bola viackrát vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, avšak počas týchto období nebola poistená v nezamestnanosti. Navrhovateľka namietala, že v mimopracovnom čase sa nezdržiavala v Rakúsku, ale vždy po ukončení sezónneho zamestnania sa vrátila na územie Slovenska. V čase zamestnania v Rakúsku sa navrhovateľka v mimopracovnom čase (t. j. v čase, keď aktívne nevykonávala pracovné činnosti) nepochybne zdržiavala na území Rakúska. Pokiaľ sa vracala na územie Slovenska to bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie jej väzieb na Slovensku počas dlhodobého pracovného pôsobenia v zahraničí. Navrhovateľka sa domnieva, že jej väzby k Slovensku preukazuje záložné právo v jej prospech na nehnuteľnosť vo vlastníctve jej rodičov aj vlastníctvo stavebného pozemku na Slovensku. Uvedené však v porovnaní s ostatnými preukázanými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobým pracovným pôsobením navrhovateľky na území Rakúska, jej jednoznačnou prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný trh a prítomnosťou navrhovateľkinho priateľa v Rakúsku, ktoré poukazujú na vytvorenie väzieb v Rakúsku) jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska navrhovateľky na Slovensku. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 písm. a) a v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie
- čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (na území Rakúska prerušovane približne 7 rokov a v prechádzajúcom období dlhodobo aj na území Spojeného kráľovstva), aj situácia navrhovateľky - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, prítomnosť
partnera v Rakúsku, plnenie daňových povinností na území Rakúska) preukazujú, že si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Rakúska nezachovala. V súvislosti s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní odvolací orgán poukazuje na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na Sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, ohľadne bydliska a aplikáciu relevantných právnych noriem považoval za správnu. Obdobne rozhodli v roku 2019 a 2020 viacerými rozsudkami aj krajské súdy.“
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika, duplika
5. Včas podanou správnou žalobou žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne žiadala preskúmať rozhodnutie žalovaného o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti, čo odôvodnila tým, že správne orgány nedostačujúco zistili skutkový stav v rozsahu potrebnom na riadne posúdenie veci, preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (t.j. rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa žiadala zrušiť z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ SSP).
6. V správnej žalobe poukázala na to, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie za účelom zistenia všetkých podstatných okolností, pohnútok a úmyslu žalobkyne v súvislosti s jej pracovnou činnosťou na území Rakúska. Žalovaný individuálny prípad žalobkyne posudzoval čisto formálne, bez zohľadnenia špecifických okolností. Žalobkyňa sa domnieva, že žalovaný nezistil objektívne presný a úplný stav veci, na základe ktorého by mohol vo veci objektívne a zákonne rozhodnúť. Pre objektívne posúdenie veci bolo podľa právneho názoru žalobkyne nevyhnutne potrebné, aby žalovaný posudzoval pojem bydlisko žalobkyne v širších súvislostiach v súčinnosti s celkovou rodinnou situáciou žalobkyne, jej rodinných väzieb a súčasne povahy vykonávanej pracovnej činnosti žalobkyne vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Žalovaný len stroho a čisto formálne vyhodnotil okolnosti, spočívajúce v dĺžke pobytu žalobkyne v zahraničí bez toho, aby skúmal skutočný dôvod pracovnej činnosti žalobkyne v zahraničí, dôvody pracovnej činnosti žalobkyne v zahraničí a jej úmysel, ktorý ju viedol k návratu na územie Slovenskej republiky. Žalovaný nevypočul rodinných príslušníkov žalobkyne a ani jej partnera, pričom rodinní príslušníci žalobkyne (rodičia, súrodenci) sú spôsobilí preukázať tvrdenia žalobkyne o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou počas výkonu pracovnej činnosti v Rakúsku a o stabilite bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa tvrdila, že sa vracala na územie Slovenskej republiky pravidelne každý mesiac, dochádzala motorovým vozidlom spolu s jej partnerom. Trvalé bydlisko má od dňa 13.09.2012 na Ulici Gorazda Zvonického 6369/24 v Michalovciach v rodinnom dome jej rodičov. Na rodinný dom jej rodičov a na priľahlé pozemky má žalobkyňa zriadené záložné právo v procesnom postavení záložného veriteľa. Žalobkyňa má vo VÚB, a.s., vedený bežný účet, o to odo dňa 26.08.2002 nepretržite, pričom všetky voľné finančné prostriedky si ukladala na území Slovenskej republiky, má nepretržite uzatvorenú zmluvu so slovenským mobilným operátorom, má na území Slovenskej republiky uzatvorené aj životné poistenia, jedno v Allianz-Slovenskej poisťovni, a.s., produkt: Život Premium odo dňa 16.01.2010, ďalšie v MetLife, produkt: Životné poistenie TrendLife odo dňa 28.11.2019, riadne a pravidelne na území Slovenskej republiky podávala v zákonom stanovených lehotách daňové priznania k dani z príjmov fyzickej osoby a pravidelne platila aj poplatky, napr. poplatok za komunálne odpady. V mesiaci september 2020 si zakúpila na území Slovenskej republiky stavebný pozemok.
7. Žalobkyňa v správnej žalobe poukázala opätovne i na tú podstatnú okolnosť, že do Rakúska odišla s úmyslom zdržiavať sa tam len dočasne, výlučne z pracovných dôvodov, nakoľko na území Slovenskej republiky je na Východnom Slovensku akútny nedostatok akýchkoľvek pracovných príležitostí. Vycestovala za prácou, keďže sa chcela o seba postarať sama vlastnou prácou, jej úmyslom však nikdy nebolo trvalé usadenie sa mimo územia Slovenskej republiky. Počas výkonu práce na území iného členského štátu Európskej únie si žalobkyňa riadne plnila záväzky, vyplývajúce pre ňu z trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa si myslí, že dostatočným spôsobom preukázala existenciu doby poistenia v nezamestnanosti v Rakúsku v období viac než dvoch rokov pred podaním žiadosti o zaradenie do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie na území Slovenskej republiky tak, ako to vyžaduje zákon, čím podľa jej presvedčenia splnila podmienky pre priznanie nároku na priznanie dávky v nezamestnanosti. Žalobkyňa požiadala iba o jednu dávku v
nezamestnanosti, a to na území Slovenskej republiky. Zároveň sa žalobkyňa predpísaným spôsobom zaevidovala do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Úrade práce v Slovenskej republike a je k dispozícii službám zamestnanosti v Slovenskej republike. V súčasnej dobe sa žalobkyňa zdržiava na adrese svojho trvalého pobytu v Slovenskej republike, jej bydlisko je v Slovenskej republike, a teda práve inštitúcia Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa, t. j. žalovaný, je podľa právneho názoru žalobkyne príslušnou inštitúciou pre poskytnutie dávky v nezamestnanosti pre žalobkyňu, ktorá žiada o započítanie dávky získanej v inom členskom štáte, z dôvodu zachovania centra záujmov Slovenskej republike.
8. Vo formulári U1, zo dňa 27. apríla 2020, príslušná rakúska inštitúcia osvedčila nasledovné údaje, ktoré uvádza v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 6. decembra 2013 do 30. marca 2014 do 18. marca 2020, v bode 2.1.3 - iné obdobie poistenia (náhrada za dovolenku) od 31. marca 2014 do 28. marca 2020 v bode 3.2 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie vzájomnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti. V súvislosti s námietkami navrhovateľky uvedenými v odvolaní odvolací orgán poukazuje na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na Sp. zn. 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok Sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, ohľadne bydliska a aplikáciu relevantných právnych noriem považoval za správnu. Obdobne rozhodli v roku 2019 a 2020 viacerými rozsudkami aj krajské súdy .“
9. Žalobkyňa argumentovala čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a zdôraznila, že podľa jej právneho názoru neexistujú rozdielne stanoviská aspoň dvoch členských štátov a zo všetkých dostupných informácií a súvisiacich skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobkyňa má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde sa aj trvale zdržiava. K čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uviedla, že nikdy nemala v úmysle natrvalo opustiť územie Slovenskej republiky a za miesto svojho bydliska vždy považovala Slovenskú republiku. K Slovenskej republike má žalobkyňa podľa jej názoru vytvorené najpevnejšie väzby, cíti sa tu najlepšie sociálne a spoločensky ukotvená, s prihliadnutím na rodinné, spoločenské a sociálne väzby, a do budúcna sa tu chce usadiť.
10. Žalobkyňa poukázala aj na to, že Slovenská republika je súčasťou Európskej únie, v ktorej je prioritou voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci Európskej únie, pred viazanosťou občanov jednotlivých členských štátov Európskej únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a poistenia. Cieľom bolo vytvoriť systém, v ktorom osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte, môže uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko a v ktorom je so štátom zviazaná rôznymi odôvodniteľnými väzbami, bez ohľadu na fiskálny záujem konkrétnych jednotlivých členských štátov, čo je práve prípad žalobkyne.
11. Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 19.01.2021 poukázala na zásadu, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie, centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Poukazuje na § 121 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa v rozpore s uvedeným neuviedla ako mal byť podľa jej názoru správne právne posúdený jej prípad a ktoré skutočnosti považuje v napadnutom rozhodnutí za nezrozumiteľné. Neuviedla ani žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje vykonané dokazovanie za nedostatočné a čo malo byť podľa jej názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 10. júna 2020, a najmä do zápisnice, zo dňa 24. júna 2020, bolo žalobkyni umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnievala, že môžu byť významné pri posudzovaní jej centra záujmov počas výkonu zárobkových činnosti v Rakúsku. Žalovaná v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti prihliadla a dôsledne vyhodnotila všetky zistené skutočnosti. Vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobkyne teda žalovaná považuje za presné a úplné. V tejto súvislosti poukazujeme na posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na rozsudok sp.zn.: 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30.januára 2018, a rozsudok sp.zn.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27.
novembra 2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska a zároveň považoval napadnuté rozhodnutia za správne a vydané v súlade so zákonom a koordinačnými predpismi. Z dokladov predložených v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti je zrejmé, že žalobkyňa dlhodobo vykonávala sezónne práce na území Rakúska tak, že prevažnú časť roka sa zdržiavala na území Rakúska. V predchádzajúcom období bola dlhodobo (4 roky) zamestnaná na území Spojeného kráľovstva. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa dlhodobo orientovala výlučne na zahraničný pracovný trh, posledných 7 rokov výlučne na rakúsky pracovný trh. Na území Slovenska žalobkyňa nebola nikdy poistená v nezamestnanosti a ani tu nebola v žiadnom pracovnoprávnom vzťahu. Z uvedeného je zrejmé, že v žiadnom prípade nie je možné usúdiť, že by pracovná situácia žalobkyňa preukazovala jej väzby k Slovenskej republike. Žalobkyňa tvrdí, že preukázala zachovanie väzieb na Slovensku a uvádza pravidelné mesačné návraty na Slovensko, niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať bez ďalšieho to nepreukazuje zachovanie väzieb žalobkyne na Slovensku počas jej dlhodobého pracovného pôsobenia v zahraničí, kde sa zdržiavala spoločne s blízkou osobou - druhom; trvalé bydlisko na Slovensku - k tejto námietke sa žalovaná podrobne vyjadrila v napadnutom rozhodnutí, ale v Rakúsku bola prihlásená k trvalému pobytu. Poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (v bode 26.) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. Je nepochybné, že počas výkonu zárobkových činnosti v Rakúsku, žalobkyňa zvyčajne bývala na území Rakúska, a preto toto územie je potrebné považovať za miesto jej bydliska; záložné právo v prospech žalobkyne na nehnuteľnosti vo vlastníctve jej rodičov - v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti, právny vzťah k nehnuteľnostiam na Slovensku, ktoré sú vo vlastníctve jej rodičov, s ktorými žila v spoločnej domácnosti počas jej návratov zo zahraničia. Uvádza jej jednoznačnou prioritnou orientáciou na zahraničný pracovný trh a prítomnosťou priateľa žalobkyne v Rakúsku, ktoré poukazujú na vytvorenie väzieb v Rakúsku) jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku; žalovaná zdôrazňuje, že pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku. Podávanie daňových priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby - v čase výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku bola žalobkyňa vo veci platenia dani z príjmu subjektom rakúskych právnych predpisov, a preto sa za štát bydliska na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Rakúsku. V súlade s právnymi dohovormi o zamedzení dvojitého zdanenia, daň z prijmú na území Slovenska nebola povinná uhrádzať. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko žalobkyne. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (na území Rakúska prerušovane približne 7 rokov a v prechádzajúcom období dlhodobo aj na území Spojeného kráľovstva), aj situácia žalobkyne - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (prioritná orientácia na zahraničný pracovný trh, prítomnosť partnera v Rakúsku, plnenie daňových povinností na území Rakúska) jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Rakúska nezachovala. V tejto súvislosti do pozornosti dal judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30. odôvodnenia Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j základného nariadenia)“.V posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dosiahla žalobkyňa dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie - Rakúska a práve z tohto dôvodu bolo v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia (čl. 61 základného nariadenia) a posúdiť, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. z čl. 61 a či. 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej
únie (v prípade žalobkyne na území Rakúska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa počas výkonu zamestnania v Rakúsku si nezachovala bydlisko na Slovensku. Z uvedeného je zrejmé, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobkyňa dosiahla na území Rakúska nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a v v posudzovanom období nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, v zmysle §104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti Slovenská republika je súčasťou Európskej únie, v ktorej je prioritou voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb. Žalovaná zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukazujeme na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti (nezamestnané osoby, ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia len na území Slovenskej republiky, si o dávku v nezamestnanosti nemôžu požiadať v inom členskom štáte Európskej únie a požadovať bezpodmienečne zohľadnenie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území Slovenskej republiky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie. Takúto dobu by dotknutý členský štát Európskej únie zohľadnil len v prípade existencie pevných väzieb /bydliska/ predmetnej osoby na jeho území).Neskúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie by tak neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu (a to v závislosti od toho podľa ktorých právnych noriem im nárok na dávku v nezamestnanosti vôbec vznikne, resp. podľa výšky tejto dávky.
12. V závere vyjadrenia žalovaný zdôraznil, že keďže žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Rakúsku zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Rakúska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
13. Žalobkyňa v replike doručenej správnemu súdu elektronicky dňa 16.03.2021 k vyjadreniu žalovanej uviedla, že zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu. Žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie k zisteniu všetkých rozhodujúcich skutočností napriek a pohnútok žalobkyne v súvislosti s jej pracovnou činnosťou mimo územia Slovenskej republiky. Žalovaný bližšie neskúmal individuálny postoj a situáciu žalobkyne, nepreskúmal náležitým spôsobom rodinnú situáciu žalobkyne, jej rodinné väzby, povahu vykonávanej zárobkovej činnosti mimo územia Slovenskej republiky vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Rovnako žalovaný nepreskúmal skutočné pohnútky odchodu žalobkyne do zahraničia a dôvody pracovnej činnosti žalobkyne mimo územia Slovenskej republiky. / výsluch rodinných príslušníkov žalobkyne k otázke verifikovania výpovede žalobkyne o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou a stabilite bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky. Žalobkyňa je presvedčená o tom, že žalovaný odignoroval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. C-90/97 Robin Swaddling c/a Adjudication Commisioner z 25.02.1999 alebo C-208/07 von Chamier- Glisczinski), ktorá má prednosť pred vnútroštátnym právom Slovenskej republiky, a podľa ktorej je prioritou voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb, pred viazanosťou občanov jednotlivých štátov Európskej únie so systémami sociálneho zabezpečenia. Cieľom je vytvorenie takého systému, aby osoba pracujúca v jednom členskom štáte mohla uplatniť svoje požiadavky na sociálne zabezpečenie, resp. poistenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde sa vrátila, a je s týmto štátom zviazaná rôznymi odôvodniteľnými väzbami alebo v štáte, kde sa rozhodla usadiť. Žalobkyňa tvrdí, že v Rakúsku pracovala z dôvodu, že sa nevedela na Východnom Slovensku uplatniť
na pracovnom trhu v žiadnej oblasti. V Rakúsku pracovala so svojim partnerom, ktorému však pobočka žalovaného v Leviciach nárok na dávku v nezamestnanosti priznala. V súvislosti s týmto, žalobkyňa uviedla, že Slovenská republika je demokratický a právny štát a je možné dôvodne očakávať, že správne orgány veci budú rozhodovať rovnakým spôsobom, zachovávajúc princíp právnej istoty. Súčasne žalovaný podľa názoru žalobkyne právne nesprávnym spôsobom vyhodnotil aj vlastníctvo stavebného pozemku na Slovensku, ktoré vyhodnotil ako pasívne z investičných dôvodov. Žalobkyňa má za to, že právny záver žalovaného, že jej úmysel zdržiavať sa v Rakúsku len dočasne nie je možné považovať za najrozhodujúcejšiu skutočnosť svedčiacu o bydlisku žalobkyne za arbitrárny a správne nesprávny. V závere uviedla, že nič nebráni žalovanému dávku v nezamestnanosti žalobkyni priznať a vyplatiť a následne požiadať Rakúsku stranu o jej refundáciu.
III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
14. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, po podrobnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu žalovanej a po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí ako aj postupov správnych orgánov, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že predmetná správna žaloba v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. SSP) je dôvodná. Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP tak, že rozhodnutie žalovanej č. 67722-3/2020-BA zo dňa 08.10.2020 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 7112/2020-MI-DvN zo dňa 29.07.2020 zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce na ďalšie konanie.
15. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánov verejnej správy.
Podľa § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v (ďalej aj zákon o sociálnom poistení), organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 196 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.
Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
Podľa § 209 ods. 1 veta druhá a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete ods. 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činností ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia - vykonávacieho nariadenia, sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
- v prípade študentov zdroj ich príjmov; - jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; - členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
16. Podľa právneho názoru správneho súdu skutočnosti definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely) sú vo formulári U1, zo dňa 27. apríla 2020, uvedené len tak, že príslušná rakúska inštitúcia osvedčila nasledovné údaje, ktoré uvádza v bode 2.1.1
- obdobie poisteného zamestnania od 6. decembra 2013 do 30. marca 2014 do 18. marca 2020, v bode 2.1.3 - iné obdobie poistenia (náhrada za dovolenku) od 31. marca 2014 do 28. marca 2020 v bode 3.2 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie vzájomnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa v bode 6.2 uvádza, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti.
17. V uvedenej súvislosti posledné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Konkrétne na sp.zn.: 10Sžsk/5/2016, zo dňa 13. decembra 2017, rozsudok Sp. zn. 1Sžso/26/2016, zo dňa 30. januára 2018, a rozsudok sp.zn.: 1Sžsk/38/2017, zo dňa 27. novembra 2018, ohľadne bydliska a aplikáciu relevantných právnych noriem vychádzajú z toho, že vec centra záujmu je nesporná medzi členskými krajinami.
18. Žalobkyňa argumentovala čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a zdôraznila, že podľa jej právneho názoru neexistujú rozdielne stanoviská aspoň dvoch členských štátov a zo všetkých dostupných informácií a súvisiacich skutočností je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalobkyňa má bydlisko na území Slovenskej republiky, kde sa aj trvale zdržiava a ku čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uviedla, že nikdy nemala v úmysle natrvalo opustiť územie Slovenskej republiky a za miesto svojho bydliska vždy považovala Slovenskú republiku. K Slovenskej republike má žalobkyňa podľa jej názoru vytvorené najpevnejšie väzby, cíti sa tu najlepšie sociálne a spoločensky ukotvená, s prihliadnutím na rodinné, spoločenské a sociálne väzby, a do budúcna sa tu chce usadiť. V tejto súvislosti v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa úmysel dotknutej osoby považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočnosti ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia , ale o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti vznikli, a bolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel, pretože v bode 6.2 uvádza zamestnávateľský úrad členského štátu, že držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti.
19. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav a či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade tak s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu preskúmavaného rozhodnutia.
20. Správny súd sa podrobne oboznámil s obsahom predložených listinných dôkazov obsiahnutých tak v súdnom, ako aj v úplnom administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného, oboznámil sa podrobne argumentáciu účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, a dospel k záveru, že je namieste prisvedčiť žalobkyni, že žalovaný nevykonal dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie ním prijatého záveru, ktorý viedol k zamietnutiu nároku na dávku v nezamestnanosti.
21. Z obsahu súdneho, ako aj administratívneho spisu je zrejmé, že v konaní pred administratívnym orgánom mohli byť sporné skutočnosti týkajúce sa doby poistenia v nezamestnanosti u žalobcu dosiahnuté v Rakúsku vychádzajúc z formuláru U1 od príslušnej rakúskej inštitúcie zo dňa 27. apríla 2020. V konaní je sporným zohľadnenie tejto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inej členskej krajine Európskej únie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 na ods. 1 základného nariadenia, a to v súvislosti s možnosťou dohody členských krajín o preukázaní splnenia kritérií zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky aj počas výkonu
posledného zamestnania na území Rakúska. V krajnom prípade, je započítanie priechodné , pokiaľ je možné po dohode inštitúcii uvedenú dávku v nezamestnanosti preniesť.
22. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov vyplýva, že podľa názoru správnych orgánov je potrebné v súlade s uvedenými nariadeniami pojem „bydlisko“ chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržiava, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Podľa čl. 1 písm. j/ nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si podľa názoru správneho orgánu prvého stupňa a žalovanej žalobkyňa vytvorila podľa záverov administratívneho konania počas posledného zamestnania centrum záujmov na území Rakúska.
23. Rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobkyne musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, preto správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
24. V administratívnom konaní mali správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko a pevné väzby na území Slovenskej republiky a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie (čl. 11 vykonávacieho nariadenia). Otázka centra záujmov bola správnymi orgánmi skúmaná príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia a zistenia stanoviska dotknutého členského štátu. Ďalej súd dodáva, že ani poukázanie žalovanej na tú skutočnosť, že žalobkyňa mala v Rakúsku druha, nie je postačujúca na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov žalobkyne je v Rakúsku.
25. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, pri posudzovaní zachovania jeho väzieb na územie Slovenskej republiky vychádzal z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, tj. údajov a skutočnosti známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predložených Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 10.06.2020. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie uvedené navrhovateľkou do zápisnice zo dňa 24.04.2020 , ktorá bola Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce, doručená dňa 24. júna 2020. Z uvedeného je zrejmé, že administratívny orgán dospel k záveru, že žalobca nemal centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky v danom období iba na základe strohých informácií poskytnutých žalobcom v tlačivách a formulároch predložených spolu so žiadosťou o dávku v nezamestnanosti, ako aj z jednotlivých potvrdení, ktorými preukazoval dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie.
26. Správny súd ako dôvodnú hodnotí námietku žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach aj výpoveďou ďalších ňou označených osôb, ktoré by mohli preukázať, či žalobkyňa v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Tak ako je vyššie uvedené, žalovaná pri svojom rozhodovaní vychádzala iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotila tak, že za štát bydliska žalobkyne na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, t.j. Rakúsko.
27. Správny súd v tej súvislosti poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 7 Sžo/5/2012 zo dňa 30.1.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Podľa názoru súdu v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom
pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti. Žalobkyňou predložená fotokópia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa k replike - č.l. 35 a nasl. súdneho spisu preukazujú inú prax pobočky žalovanej, keď pri prakticky totožnom rozsahu poistenia v nezamestnanosti v členskom štáte Európskej únie, bez akejkoľvek preskúmateľnej správnej úvahy správny orgán prvého stupňa dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Za takejto situácie, keď z odôvodnení tohto žalobkyňou predloženého rozhodnutia nevyplýva, že k priznaniu nároku (síce u iného žiadateľa, ale v porovnateľnej situácii) došlo po podrobnom preskúmaní všetkých skutkových okolností, podľa názoru súdu nemožno akceptovať postup žalovaného, ktorý tieto skutočnosti bez toho, aby dôkazná situácia bola zisťovaná aj iným spôsobom, vyhodnotí opačne. Postup správneho orgánu prvého stupňa (a následne aj žalovanej) navodzuje oprávnený pocit porušenia zásady legitímnych očakávaní pri rozhodovaní správneho orgánu v obdobných veciach.
28. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. e/a c/ SSP a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu orgánu (§ 191 ods. 4 SSP) s tým, že právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP). Bez komplexného posúdenia zásadných otázok týkajúcich sa predmetného konania sú teda rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobkyne a zachovania obsahu pojmu jej bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní dôsledne nevysporiadali, nezákonné. Bude nevyhnutné, aby správne orgány vykonali dokazovanie v rozsahu dostatočnom na zistenie nielen všetkých okolností a pohnútok žalobkyne v súvislosti s jej odchodom zo Slovenska do Rakúska a pobytom v skúmanom období v zahraničí, ale aj stanovisko členského štátu na otázku zachovania centra záujmov žalobkyne, s ohľadom na sezónnosť jej zamestnania.
29. Podľa správneho súdu o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti neboli odstránené a je potrebné podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jej subjektívny úmysel. V tejto súvislosti do pozornosti dal judikát Najvyššieho súdu SR č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)“.Uvedené skutočnosti je nevyhnutné posudzovať individuálne, zvlášť vo vzťahu ku každej žiadosti o dávke v nezamestnanosti, bez ohľadu na fiškálny záujem štátu. Bude preto potrebné doplniť dokazovanie k otázke skúmania o neprerušení väzieb so Slovenskou republikou a o stabilite bydliska na území Slovenskej republiky a nielen jej výpoveďou, prípadne výpoveďami ňou označených svedkov, ale zistiť skutočnosti o nároku žalobkyne v členskom štáte ohľadom jej možností využiť dávku v nezamestnanosti a právne predpoklady pre jej uplatnenie tam, v otázke „prenesenia dávky“, pretože občan členského štátu sa nemôže v súčasnej situácii ocitnúť bez zabezpečenia vlastným domovským štátom, kde ma nielen majetkové a citové väzby, ale aj bez akejkoľvek koordinácie národných členských inštitúcií.
30. Po doplnení dokazovania bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa opätovne vo veci rozhodnúť, s prihliadnutím na materiálne chápanie činností a rozhodovania orgánov členských štátov o citlivej otázke príjmov zamestnancov v nezamestnanosti pre občanov Európskej únie pôvodom zo slabších členských štátov, lebo je bez diskusie, že v tejto oblasti i Slovenská republika sa môže ocitnúť v úlohe centra záujmov občanov z východnej Európy, preto spravodlivé usporiadanie uvedenej otázky je určite v súlade s duchom Zmluvy o Európskej únii, právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto správnym súdom naznačeným smerom orgány verejnej správy doplnia potrebné, čo do skutkových zistení ako je zhora uvedené do relevantných právnych záverov.
31. V súlade s nariadením, pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnania. Všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov. Žalobkyňa by preto nemala byť diskriminovaná za využitie práva voľného pohybu osôb za účelom nájdenia si zamestnania v inom členskom štáte, keď zamestnanie nenašla v domovskom členskom štáte.
Uvedené nariadenie sleduje podľa názoru súdu najmä zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby.
32. V závere je vhodné dodať, že správny súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. S odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03-14, prípadne sp. zn. IV. ÚS 112/05, alebo sp. zn. I. ÚS 117/05, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Asan/3/2019 zo dňa 29. januára 2020).
33. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná voči neúspešnej žalovanej. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný.
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia rozsudku na Krajský súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.