Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Ssk/31/2021

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská 47, 812 56 Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: O.. Ľ. M. (sťažovateľ), bytom S. A. X, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Zdenko Seneši, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 42146-3/2017-BA z 13. novembra 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. júla 2021, č. k. -45, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne ďalší účastník v konaní) proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. júla 2021, č. k. -45, z a m i e t a. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov kasačného konania.

odôvodnenie:

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré bolo napadnuté kasačnou sťažnosťou, zastavil konanie vedené na správnom súde pod sp. zn. . Dôvodom, pre ktorý správny súd konanie zastavil, bola skutočnosť, že žalobca podaním zo dňa 1. júla 2021 vzal žalobu v celom rozsahu späť pred rozhodnutím vo veci.

2. Proti tomuto uzneseniu správneho súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť. V zákonnej lehote podanou kasačnou sťažnosťou sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ dôvod kasačnej sťažnosti vymedzil odkazom na ustanovenie a uviedol, že: „Napadnutým rozhodnutím však Krajský súd v Bratislave rozhodol nesprávne a nezákonne, keď nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“. Skutkový, resp. obsahový základ pre sťažovateľom vymedzený kasačný dôvod videl sťažovateľ v tom, že späťvzatie žaloby žalobcom, ktoré viedlo k zastaveniu konania kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením (pozn. sťažovateľ, hoci zastúpený advokátom, namiesto „späťvzatie žaloby“ na viacerých miestach kasačnej sťažnosti používa spojenie „späťvzatie protestu“) malo byť odôvodnené „pokynom Generálnej prokuratúry SR č. VI3 Gd -3 zo dňa 5. januára 2021“ (ďalej len „pokyn GP“), pričom sťažovateľ považoval pokyn GP za rozporný s ustanovením (ďalej len „“), ústavy, ustanovením o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

4. Vo vzťahu k pokynu GP, ktorý mal byť dôvodom pre späťvzatie žaloby žalobcom, sťažovateľ uviedol, že „Generálna prokuratúra SR prostredníctvom GP SR vydala podriadeným prokuratúram direktívny

(všeobecný) pokyn brať protesty vo veci povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia v súvislosti s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár späť a následne prokuratúra zobrala protest späť v čase kedy nemožno tvrdiť, že judikatúra týkajúca sa tejto veci je ustálená.“. V ďalšom sa sťažovateľ odvolal na existenciu dvoch rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. z 30. apríla 2019 a rozhodnutie sp. zn. z 24. novembra 2020) tvrdiac, že „ neupravuje vzťah protichodných rozhodnutí Veľkého senátu SR. Neskoršie rozhodnutie Veľkého senátu NS SR neruší predchádzajúce, obe rozhodnutia existujú popri sebe.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že: „ ... je zrejmé, že akokoľvek bude chcieť ktorýkoľvek trojčlenný senát správneho kolégia NS SR vo veci rozhodnúť, bude sa musieť odchýliť od niektorého rozhodnutia Veľkého senátu NS SR. Z tohto dôvodu možno považovať späťvzatie protestu za predčasné a nesprávne, porušujúce právo sťažovateľa na riadne rozhodnutie vo veci.“.

5. Sťažovateľ, odôvodňujúc existenciu tvrdeného kasačného dôvodu, ďalej uviedol, že „V kontexte dosiaľ uvedeného je zároveň na mieste doplniť, že sťažovateľ touto kasačnou sťažnosťou nenamieta všeobecnú zákonnú povinnosť príslušného súdu zastaviť súdne konanie v prípade, ak dôjde k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu. Uvedenú povinnosť však nemožno vnímať absolútne, ale je nevyhnutné späťvzatie žaloby ako procesný úkon, s ktorým je spojené zastavenie súdneho konania vnímať aj cez prizmu materiálnej zákonnosti resp. ochrany základných práv a slobôd (vrátane práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu) .“. Z uvedeného potom sťažovateľ (nie príliš zrozumiteľne) vyvodil, že: „Právo na súdnu ochranu je zároveň úzko previazané s právom na súdnu ochranu, čím možno vo svetle vyššie uvedené uzatvoriť, že (nesprávnym) procesným postupom Krajského súdu v Bratislave, v rámci ktorého zastavil súdne konanie z dôvodu späťvzatia žaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, keď mu bola v podstate odňatá možnosť súdnej ochrany ...“ a žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu podľa zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, postup správneho súdu považuje za plne súladný s ustanovením a a teda žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Nad rámec uvedeného žalovaný k sťažovateľom tvrdenému porušeniu práva na súdnu ochranu uviedol, že: „V súvislosti s námietkou O.. Ľ. M., že sa cíti byť ukrátený na svojich právach dopĺňame, že O.. Ľ. M. využil svoje právo a proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: 42146-3/2017-BA zo dňa 13. novembra 2017, podal správnu žalobu, avšak Krajský súd v Žiline túto žalobu uznesením sp. zn. , zo dňa 7. mája 2018, podľa odmietol, pretože správna žaloba bola podaná oneskorene.“.

7. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 3. septembra 2021, v ktorom (vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu a dohovoru) uviedol, že „Ešte pred podaním podnetu, sťažovateľ dňa 24.1.2018 sám podal na Krajský súd v Žiline všeobecnú správnu žalobu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredie č. 42146-3/2017-BA z 13.11.2017, ktorá však uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 7.5.2018 bola odmietnutá podľa ako oneskorene podaná ...“. Vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenej nezákonnosti pokynu GP žalobca uviedol, že pokyn GP nie je pokynom v individuálnej veci, ale ide o usmernenie so všeobecnými účinkami na zjednotenie postupu podriadených prokuratúr v druhovo a predmetovo určených veciach, ktoré je „generálna prokuratúra oprávnená/povinná vydávať“. S odkazom na ustanovenie , v presvedčení, že správny súd je povinný obligatórne zastaviť konanie, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol, teda žalobca žiadal kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

8. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný ( ) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

9. Najvyšší správny súd mal z obsahu spisu správneho súdu preukázané, že k späťvzatiu žaloby došlo na základe podania žalobcu zo dňa 1. júla 2021. Žalobca späťvzatie žaloby odôvodnil tým, že v rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. novembra 2020 došlo k odchýleniu od záverov veľkého senátu vo veci sp. zn. Vs 1/2019 a k inému právnemu posúdeniu otázky vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia lekárov ako samostatne zárobkovo činných osôb na základe licencie L1A. Žalobca vo svojom podaní, odôvodňujúc späťvzatie žaloby, taktiež uviedol, že „Napriek tomu, že právny názor žalobcu na danú problematiku zostal nezmenený ... ... žalobca rešpektuje zmenenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ...“.

10. Podľa môže žalobca do vydania rozhodnutia správneho súdu vziať žalobu späť, a to sčasti alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, správny súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej.

11. Podľa správny súd konanie uznesením zastaví, ak žalobca vzal žalobu späť skôr, ako správny súd vo veci rozhodol.

12. Podľa možno kasačnú sťažnosť odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením správny súd zastavil konanie podľa z dôvodu, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť podľa , a to skôr, ako súd vo veci rozhodol. Najvyšší správny súd zastáva názor, že za daných skutkových okolností (kedy je nesporné, že žalobca žalobu v celom rozsahu späťvzal) je celkom zrejmá nedôvodnosť kasačnej sťažnosti založenej na kasačnom dôvode podľa . Ustanovenie obsahovo vymedzuje daný kasačný dôvod, pričom jednou z podmienok (predpokladov aplikácie tohto ustanovenia) je, že procesný postup správneho súdu musí byť nesprávny. Pokiaľ správny súd procesne postupoval správne (a teda po doručení späťvzatia žaloby podľa konanie uznesením podľa zastavil), nemohla byť daná podmienka pojmovo vymedzujúca tento kasačný dôvod splnená. Zároveň ustanovenie k skôr artikulovanej podmienke (nesprávnosť procesného postupu správneho súdu) pripája ďalšiu - existenciu dôsledkov nesprávneho procesného postupu, ktoré majú spočívať v znemožneniu uskutočnenia procesných práv sťažovateľa. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že žalobca je v zmysle dominus litis a má subjektívne právo vziať žalobu späť do vydania rozhodnutia správneho súdu. Späťvzatím žaloby prejavuje žalobca vôľu dosiahnuť zastavenie konania bez meritórneho rozhodnutia. Zastavenie konania môže byť v niektorých prípadoch podmienené splnením ďalšej podmienky, ktorá je od vôle žalobcu nezávislá, napr. ak na strane žalobcu vystupuje viac subjektov ( ) alebo napr. na späťvzatie žaloby spoločným zástupcom je potrebný písomný súhlas všetkých zastúpených účastníkov konania ( ). Súhlas ďalšieho účastníka v konaní sa na späťvzatie žaloby nevyžaduje. Rovnako ustanovenie v spojení s ustanovením nekladú osobitné požiadavky na kvalitu odôvodnenia návrhu (podania), ktorým žalobca berie žalobu späť. Z uvedeného vyplýva, že uznesením o zastavení konania podľa k znemožneniu uskutočnenia procesných práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, keďže zákon ingerenciu ďalšieho účastníka v konaní pre prípad postupu podľa nepredpokladá a relevantné procesné práva mu v danom kontexte nepriznáva. Na záver stručnej interpretácie sťažovateľom uvedeného dôvodu kasačnej sťažnosti ešte najvyšší správny súd uvádza, že ustanovenie obsahuje (okrem podmienky existencie nesprávneho procesného postupu správneho súdu a následne dôsledkov takéhoto postupu spočívajúcich v znemožnení realizácie procesných práv účastníka) aj požiadavku na intenzitu dopadov porušenia procesných práv účastníka. Intenzita (v danej veci normou kvalifikovaná miera) je vyjadrená požiadavkou, aby znemožnenie uskutočnenia procesných práv účastníka zodpovedalo porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Keďže najvyšší správny súd už skôr dospel k záveru, že správny súd kasačnou sťažnosťou napadnutým uznesením nevybočil z normatívneho rámca obsiahnutého v a zároveň, že zákon sťažovateľovi (ako ďalšiemu účastníkovi) v konaní pre prípad postupu podľa žiadne relevantné procesné práva nepriznáva, neposudzoval už

najvyšší správny súd v ďalšom spomínanú intenzitu v zmysle možného porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

14. K namietanému postupu správneho súdu najvyšší správny súd nad rámec vyššie uvedeného ďalej uvádza, že je povinnosťou správneho súdu dispozičný prejav vôle žalobcu (späťvzatie žaloby) rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračovať v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené tak, ako to predpokladá . Správny súd o zastavení konania rozhoduje uznesením, pričom tento postup má obligatórny charakter. Zákonodarca neponechal na diskrécii správneho súdu, či späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu (teda postupu podľa ) vyhovie alebo nie, taktiež mu nezveril právomoc posudzovať kvalitu odôvodnenia takéhoto procesného úkonu žalobcu. Rozsah ingerencie správneho súdu po doručení späťvzatia žaloby žalobcom podľa spočíva primárne v posúdení, či takýto úkon možno za späťvzatie považovať a pokiaľ áno, či ide o späťvzatie sčasti alebo celkom. Správnemu súdu nie je daná právomoc posudzovať a prípadne zohľadňovať následky späťvzatia žaloby a ich reflexiu do sféry účastníkov konania v takom rozsahu, ako to požaduje sťažovateľ v kasačnej sťažnosti.

15. Ostatne, interpretácie ustanovení a tak, ako je uvedená v bodoch 13 a 14 vyššie, si bol zrejme sťažovateľ vedomý, keď v kasačnej sťažnosti uviedol, že: „ ... sťažovateľ touto kasačnou sťažnosťou nenamieta všeobecnú zákonnú povinnosť príslušného súdu zastaviť súdne konanie v prípade, ak dôjde k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu.“. Svoju úvahu však doplnil o rozmer „materiálnej zákonnosti respektíve ochrany základných práv a slobôd“, keď dospel k záveru, že zastavenie konania (podľa sťažovateľa na základe direktívneho a nezákonného pokynu GP) „malo v podstate za následok zmarenie súdnej a inej právnej ochrany sťažovateľa, ako práva vyplývajúceho z SR.“. Sťažovateľ sa v kasačnej sťažnosti bližšie nevenoval vysvetleniu svojej úvahy o všeobecnej zákonnej povinnosti súdu zastaviť súdne konanie a jej prípadnej inej (osobitnej) alternatíve a normatívnemu rámcu takejto alternatívy. Sťažovateľ neuviedol a ani nenaznačil, na základe akej procesnej normy (ktorého ustanovenia ) mal správny súd postupovať tak, aby sťažovateľ takýto postup považoval za ústavne konformný. Sťažovateľ svoju ďalšiu argumentáciu fakticky obmedzil len na konštatovanie, že z dôvodu zastavenia konania došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu. V tejto súvislosti sa sťažovateľ dotkol taktiež jedného z (sťažovateľom bližšie nešpecifikovaných) uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorým mal ústavný súd odmietnuť sťažnosť v obdobnej veci (vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa oznámením o späťvzatí protestu prokurátora) a podrobil ho kritike tvrdiac, že je arbitrárne a nepreskúmateľné. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 20. apríla 2021, ktoré sa týka obsahovo/skutkovo podobnej veci, ako je vec prejednávaná a teda ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka (fyzická osoba zastúpená identickým právnym zástupcom ako sťažovateľ v tomto konaní) namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa späťvzatím protestu prokurátora. Ústavný súd svoje rozhodnutie odmietnuť ústavnú sťažnosť (ako zjavne neopodstatnenú) odôvodnil primárne interpretáciou role a významu netrestného dozoru prokuratúry, ktorého podstatou je ochrana zákonnosti, t.j. objektívneho práva, pričom ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je v rámci neho sekundárna, prípadne môže i absentovať. Na druhej strane ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je doménou správneho súdnictva. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je výlučné dispozičné oprávnenie prokurátora vo vzťahu k žalobe/konaniu (a teda možnosť jej späťvzatia podľa bez potreby zohľadňovania individuálnych záujmov ďalších účastníkov) odrazom ústavným súdom opísaného rozmeru netrestného dozoru prokuratúry. Uvedené umocňuje skutočnosť, že sťažovateľ mal k dispozícii dostupný prostriedok ochrany (správna žaloba smerujúca proti rozhodnutiu žalovaného), ktorého využitie záviselo plne na jeho konaní, resp. nekonaní.

16. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti a s poukazom na závery uvedené vyššie, najvyšší správny súd považoval námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné a dospel teda k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná a preto kasačnú sťažnosť podľa zamietol.

17. O trovách kasačného konania kasačný súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

18. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.