Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_25Co-12-2021.pdf
PDF · 147.88 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/12/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcov: 1. O.. L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X., XXX XX P., 2. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. X, XXX XX P., zastúpených: JUDr. Milan Szöllössy, advokát so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice, proti žalovanej: Kooperativa poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenej: JUDr. Danuše Tichá, s.r.o., Nám. M. Benku 6, 811 07 Bratislava, IČO: 52 058 310, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 18. mája 2020 č.k. 5C/3/2019-275, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania z priznaných náhrad a v časti trov konania p o t v r d z u j e.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 19.080 eur týkajúcej sa sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré si uplatňovala žalobkyňa v 2. rade zastavil. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu za bolestné vo výške 91 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 558 eur a náhradu škody vo výške 1 876 eur všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 52 089 eur, náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 7 117 eur všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcom v 1. a 2. rade priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Svedkyni MVDr. E. U., bytom P. X/A, H., priznal nárok na náhradu svedočného voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 444, § 449 ods. 1, 2, 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2, 4, § 4 ods. 1, 2, 4, § 5 ods. 1, 2, 3, 4, § 7 ods. 1, 2, 3, 4, § 8 ods. 1, 2, 3, 4, § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, § 15 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 4, § 11 ods. 6 písm. a), b), ods. 7, 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku. 1.2. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za nespornú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov s poukazom na skutočnosť, že v dôsledku dopravnej nehody, za ktorú bol D. W. uznaným vinným právoplatným rozhodnutím súdu, utrpeli poškodenie na zdraví a vznikol im nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. na náhradu škody. Pri posudzovaní pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej vychádzal zo skutočnosti, že žalovaná je poisťovateľom osoby, ktorá prevádzkovala motorové vozidlo, ktorého prevádzkou bola žalobcom v 1. a 2. rade spôsobená škoda (§ 15 zákona č. 381/2001 Z.z.). Uviedol, že žalovaná uvedené skutočnosti nespochybnila a pred začatím súdneho konania dobrovoľne, ako poisťovateľ, plnila žalobcom z titulu vzniknutej škody. 1.3. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov uplatnených žalobcami vychádzal z lekárskych posudkov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, pričom vyslovil názor, že spĺňajú náležitosti vyžadované zákonom č. 437/2004 Z.z. a žalovaná ich nespochybnila. Žalobcovi v 1. rade priznal nárok na bolestné vo výške 91 eur, ako rozdiel medzi sumou vo výške 5 746 eur po zaokrúhlení (315 bodov x 18,24 eura - hodnota jedného bodu za rok 2017) a poskytnutím plnením zo strany žalovanej vo výške 5 655 eur z titulu bolestného. Uviedol, že z oznámenia o poistnom plnení zo dňa 09.05.2018 vyplýva, že žalovaná uznávala položky 143d, 129b, ktoré boli uhradené pod položkou 146b
- Monteggiova luxačná zlomenina predlaktia liečená operačne za 130 bodov, preto priznal žalobcovi v 1. rade nárok na bolestné v uvedenom rozsahu. Podotkol, že pri nároku bolestného vychádzal z hodnoty bodu pre rok 2017, pretože mal z lekárskych správ ako aj z lekárskeho posudku preukázané, že pokiaľ ide o akútne štádium bolesti, ktorá sa zohľadňuje pri bolestnom, tak tá bola žalobcovi v 1. rade spôsobená už v roku 2017, pričom vyslovil názor, že v tomto roku sa ustálil aj jeho zdravotný stav. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 1. rade na sťaženie spoločenského uplatnenia uviedol, že žalovaná takýto nárok neuznávala, ale nepredložila resp. neoznačila žiadny dôkaz alebo skutočnosť, ktorá by ho spochybnila. Preto žalobcovi v 1. rade priznal nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5 558 eur za 320 bodov podľa lekárskeho posudku s tým, že hodnotu jedného bodu určil vo výške 19,08 eura, ako hodnotu bodu pre rok 2018 podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. S poukazom na § 8 ods. 4 uvedeného zákona uviedol, že lekársky posudok sa vydáva len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený pričom, ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví. Keďže k poškodeniu na zdraví došlo 01.07.2017 dospel k názoru, že k ustáleniu zdravotného stavu u žalobcu v 1. rade v súvislosti s posúdením sťaženia spoločenského uplatnenia došlo až v roku 2018, a preto takýto nárok priznal podľa hodnoty bodu za rok 2018. Navyše žalovaná dobrovoľne čiastočne plnila žalobkyni v 2. rade v súvislosti s jej nárokom na sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom tiež vychádzala z hodnoty bodu pre rok 2018. Pokiaľ ide o náhradu škody vo výške 1 876 eur, ktorú si uplatnil žalobca v 1. rade z titulu nákladov spojených s pobytom v P. v C., nakoľko sprevádzal žalobkyňu v 2. rade vzhľadom na jej nepriaznivý zdravotný stav, takýto nárok považoval v celom rozsahu za dôvodný. Žalovaná tento nárok žiadnym spôsobom nerozporovala, len v oznámení o poistnom plnení zo dňa 07.09.2018 uviedla, že ho nepriznáva, pretože ide o neadekvátny náklad. Vyslovil názor, že pokiaľ žalovaný tento nárok žalobcu v 1. rade, ako aj listinný doklad preukazujúci jeho dôvodnosť /pokladničný doklad z čl. 89/ nerozporoval, stal sa nesporným. Preto ho priznal s poukazom na ustanovenie § 449 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca preukázal, že sprevádzal svoju manželku na kúpeľnej liečbe, v dôsledku čoho si musel zaplatiť poplatok za takýto pobyt, čím mu vznikla škoda v jeho majetkovej sfére. 1.4. Pri posudzovaní nároku žalobkyne v 2. rade na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie vychádzal z lekárskeho posudku, v ktorom bolo ohodnotené celkovým počtom bodov 3730 s tým, že hodnota jedného bodu bola ustálená hodnotou za rok 2018 vo výške 19,08 eura. Keďže k poškodeniu na zdraví došlo 01.07.2017 dospel k názoru, že k ustáleniu zdravotného stavu u žalobkyne v 2. rade v súvislosti s posúdením sťaženia spoločenského uplatnenia došlo v roku 2018, a preto jej priznal takýto nárok podľa hodnoty bodu za rok 2018. Uviedol, že žalovaná počas súdneho konania dobrovoľne čiastočne plnila žalobkyni v 2. rade v súvislosti s jej nárokom týkajúcim sa sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej výške 19 080 eur, pričom vychádzala tiež z hodnoty bodu pre rok 2018. Žalovaná spochybňovala nárok žalobkyne v 2. rade iba všeobecnými tvrdeniami. Dala vypracovať vlastné odborné vyjadrenie spoločnosťou forensic.sk, ktorým fakticky uznala nárok žalobkyne v 2. rade pod položkou 253 poúrazový psychosyndróm po poranení mozgu v rozsahu 1000 bodov. K ostatným nárokom z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sa počas súdneho konania vôbec nevyjadrila s tým, že nepredložila resp. neoznačila žiadny dôkaz spochybňujúci lekársky posudok, ktorý predložila žalobkyňa v 2. rade a z ktorého súd prvej inštancie vychádzal. Preto priznal žalobkyni v 2. rade náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 52 089 eur, ktorý predstavuje rozdiel medzi celkovým uplatneným nárokom v rozsahu 71 169 eur a poskytnutým plnením zo strany žalovaného počas súdneho konania vo výške 19 080 eur. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. priznal žalobkyni v 2. rade aj zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia o 10 %. Uviedol, že zvýšenie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. nie je viazané len na čiastočné uznanie invalidity poškodeného, pretože takéto uznanie invalidity je jedným, ale nie jediným kritériom pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Za
dôvody hodné osobitného zreteľa tak treba považovať aj iné skutočnosti, ako je napríklad neschopnosť poškodeného vykonávať osobnú hygienu v plnom rozsahu a nutnosť pomoci s tým súvisiacu, problémy s obliekaním sa, obmedzenia pri šoférovaní, nemožnosť robiť v záhrade, na chalupe, problémy s prácou na rebríku alebo nutnosť prestať so záľubami v podobe napr. športových aktivít, rekreačných aktivít a pod. Konštatoval, že vzhľadom na charakter zásahu do spôsobu života žalobkyne v 2. rade a vzhľadom k obmedzeniam, ktorým v súčasnej dobe čelí, na jej odškodnenie nestačí len priznanie náhrady za základné sťaženie spoločenského uplatnenia, ale je potrebné ho zvýšiť, pričom za primerané považoval zvýšenie o 10 %, ktoré predstavuje zvýšenie o 373 bodov v peňažnom vyjadrení 7 117 eur (373 x 19,08 eura). Konštatoval, že žalovaná počas súdneho konania poukazovala len na judikatúru týkajúcu sa zvýšenia náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, avšak nepredložila žiadny relevantný dôkaz svojich tvrdení a ani nespochybnila svedecké výpovede, ktoré boli vykonané v súdnom konaní a z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa v 2. rade bola pred dopravnou nehodou aktívnou osobou, vedela sa sama o seba postarať, zúčastňovala sa kultúrnych ako aj športových podujatí, starala sa o svojich vnukov, vykonávala ďalšie činnosti týkajúce sa bežného života. Pritom po dopravnej nehode tieto bežné činnosti a aktivity nemohla vykonávať vôbec resp. v obmedzenej miere, a to z dôvodu jej nepriaznivého zdravotného stavu. Tento zásah v dôsledku dopravnej nehody tak mal dopad nielen na jej fyzický ale aj psychický stav, ako je napr. fóbia zo šoférovania, pocity strachu a menejcennosti v spoločnosti v dôsledku utrpených poranení a pod. Vyššie uvedené skutočnosti potvrdzujú lekárske správy a výpoveď svedkýň, dcér žalobkyne v 2. rade. O dôveryhodnosti ich výpovedí súd prvej inštancie nemal pochybnosti, napriek tomu, že išlo o rodinných príslušníkov, pretože ani samotná žalovaná ich výpoveď nespochybnila, a potvrdzovali výpoveď žalobkyne v 2. rade. Z tohto dôvodu, s prihliadnutím aj na vek žalobkyne v 2. rade a na jej spôsob života pred dopravnou nehodou, považoval za primerané zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia o 10 %. 1.5. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti nároku žalobcu v 1. rade týkajúceho sa bolestného v rozsahu presahujúcom 91 eur, nakoľko vychádzal z hodnoty bodu pre rok 2017 a nie 2018, ako si uplatňoval žalobca v 1. rade. Tiež zamietol žalobu v časti, v ktorej si žalobkyňa v 2. rade uplatňovala bolestné, pretože to jej bolo pred začatím súdneho konania vyplatené zo strany žalovanej, ktorá plnila v rozsahu hodnoty bodu určeného pre rok 2017. Konštatoval, že žalobkyni v 2. rade nevznikol nárok na náhradu bolestného v rozsahu, ktorý by zodpovedal ohodnoteniu bodu pre rok 2018, nakoľko akútna bolesť, z ktorej sa vychádza pri hodnotení bolestného vznikla už v roku 2017. Ďalej zamietol nárok žalobkyne v 2. rade na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nad priznanú sumu 7 117 eur, pre nesplnenie zákonných podmienok na požadované zvýšenie o 35 %, pričom vyslovil názor, že zásah do jej spôsobu života nebol až v takom rozsahu, aby odôvodňoval takéto zvýšenie s prihliadnutím na jej život pred dopravnou nehodou, ako aj na jej vek a súčasný zdravotný stav. Z tohto dôvodu by zvýšenie nad 10 % sťaženia spoločenského uplatnenia bolo neprimerané. Zamietol žalobu aj v časti, v ktorej si žalobcovia uplatňovali úrok z omeškania zo svojich nárokov podľa § 11 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná si splnila svoju nepeňažnú povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. tým, že informovala žalobcov o výsledku prešetrenia poistnej udalosti, v dôsledku čoho jej nevznikla v zmysle § 11 ods. 8 tohto právneho predpisu povinnosť platiť úrok z omeškania. Takáto povinnosť vznikne až v prípade, ak tento rozsudok nadobudne právoplatnosť a žalovaný si nesplní svoju povinnosť v lehote na plnenie (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018). 1.6. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 19 080 eur týkajúcej sa nároku žalobkyne v 2. rade na sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 145 CSP zastavil, pretože počas súdneho konania žalovaný dobrovoľne plnil v takomto rozsahu v prospech žalobkyne v 2. rade, čo vyplýva aj z predložených listinných dôkazov. 1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, pretože žalobcovia vzhľadom na celkový rozsah uplatnených nárokov boli úspešní v takmer celom rozsahu, resp. zobrali žalobu čiastočne späť z dôvodu, že žalovaná počas súdneho konania dobrovoľne plnila, čím zavinila čiastočné zastavenie konania. Neúspešní boli len v nepatrnej časti. Navyše prihliadol na uplatnený nárok a poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, toto záviselo od posúdenia súdu a preto by nebolo spravodlivé zohľadňovať pomer úspechu a neúspechu v konaní. Neúspech žalobkyne v 2. rade, resp. žalobcu v 1. rade, v časti týkajúceho sa bolestného a úrokov z omeškania, vzhľadom na celkový nárok, ktorý si uplatňovali voči žalovanej v súdnom konaní, považoval za neúspech nepatrný. Z uvedených dôvodov priznal žalobcom v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.8. O svedočnom súd prvej inštancie rozhodol podľa § 258 ods. l a § 262 ods.1 CSP. Počas konania vypočutej svedkyni MVDr. E. U., ktorá si riadnym spôsobom uplatnila a vyčíslila svedočné, priznal nárok na náhradu svedočného voči žalovanému v rozsahu 100 %, ktorý bol v súdnom konaní neúspešný. 2.1. Žalobcovia v 1. a 2. rade podali v zákonnej lehote odvolanie a navrhovali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania zmenil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 91 eur od 10.05.2018 do zaplatenia, 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 5 558 eur od 08. 09.2018 do zaplatenia, 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1 876 eur od 27.11.2018 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, ďalej uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni v 2. rade 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 5 000 eur od 02.11.2018 do 06.05.2019, 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 14 080 eur od 02.11.2018 do 19 .11.2019, 5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 52 089 eur od 02.11.2018 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodili ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.2. Žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia § 11 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 381/2001 Z.z., a preto im odmietol priznať úrok z omeškania z priznanej náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Tvrdili, že povinnosť poisťovateľa plniť peňažné plnenie zodpovedajúce náhrade škody poškodenému je právnou povinnosťou, pri ktorej má poisťovateľ postavenie dlžníka a poškodení postavenie veriteľa. Pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju peňažnú povinnosť voči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody riadne a včas dostáva sa podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania. Pritom do omeškania sa dostane bez ohľadu na to, či zašle alebo nezašle oznámenie v zmysle § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona č. 381/2001 Z.z., keďže ide o dve odlišné právne povinnosti. Namietali, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/145/2017 nie je správny z hľadiska systematického a z hľadiska vzájomného vzťahu všeobecnej právnej úpravy v Občianskom zákonníku a špeciálnej právnej úpravy v zákone č. 381/2001 Z.z., a nie je právne záväzný, nakoľko nejde o rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 48 CSP. K tomu poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25Cdo/895/2008. 3.1. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie voči II., III. a V. výroku a navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil, vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100 %, prípadne zmenil tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu a prizná jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodila ustanovením § 365 ods. 1 CSP písm. b), že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. f), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a písm. h), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3.2. Namietala, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, nakoľko nespĺňa zákonom požadované náležitosti na úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie súdu. Poukázala na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že súd je povinný dbať, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, čo v tomto prípade nie je splnené. Tvrdila, že z rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil právny titul nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody vo výške 1 876 eur za náklady spojené s pobytom v P. C., kde sprevádzal žalobkyňu v 2. rade na kúpeľnej liečbe. Vyslovila názor, že z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má škodca i poškodený právo, aby poisťovňa za škodcu uhradila zákonom presne vymedzené nároky poškodeného uvedené v § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. Iné nároky si môže poškodený uplatniť výlučne voči škodcovi. Napriek uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu tejto škody iba na základe pokladničného dokladu preukazujúceho úhradu pobytu v kúpeľoch a toto svoje rozhodnutie nijak nezdôvodnil a ani neuviedol aký je právny titul, na základe ktorého má žalobca v 1. rade nárok na náhradu škody. 3.3. Tvrdila, že žalobkyňa v 2. rade jej nepredložila komplexnú zdravotnú dokumentáciu vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia, a preto nemohla ukončiť likvidáciu tejto poistnej udalosti. Zdravotnú dokumentáciu priložila žalobkyňa v 2. rade až k žalobe. Preto si dňa 16.04.2019 objednala znalecký úkon v Inštitúte forenzných medicínskych expertíz s.r.o. V Oznámení o poistnom plnení zo dňa 20.11.2019 oznámila PZ žalobkyne v 2. rade, že hradí časť nároku SSU pod položkou 253 vo výške 1000 bodov. Zároveň však uviedla, že somatická časť nároku naďalej zostáva v riešení so znaleckou organizáciou Forensic, na čo bola potrebná súčinnosť žalobkyne v 2. rade, nakoľko znalec potreboval na vypracovanie znaleckého posudku žalobkyňu v 2. rade vyšetriť. Táto súčinnosť nebola zo strany
žalobkyne v 2. rade poskytnutá, na vyšetrenie sa nedostavila. Preto žalovaná nemala možnosť predložiť znalecký posudok v konaní a samotní žalobcovia zmarili možnosť, aby bola zákonným spôsobom ukončená likvidácia a vyplatené poistné plnenie vo výške, ktorá by bola preukázaná a potvrdená aj znaleckou organizáciou. 3.4. Dňa 18.05.2020 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa ospravedlnila z preventívnych dôvodov v súvislosti s pandémiou COVID-19 v zmysle opatrení Ministerstva spravodlivosti SR účinných ku dňu 05.05.2020 do 31.05.2020. Hoci súhlasila s pojednávaním v neprítomnosti a s rozhodnutím, ale iba za predpokladu, že súd žalobu zamietne. Súd prvej inštancie však pojednával a vyhlásil na tomto pojednávaní rozsudok bez toho, aby bola na túto skutočnosť upozornená. 3.5. Namietala voči výroku o trovách konania, nakoľko bola presvedčená, že aj v prípade nevyhovenia odvolaniu, žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Tvrdila, že nezapríčinila zastavenie konania v sume 19 080 eur, pretože v čase podania žaloby nemala k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, na základe ktorej by mohla prebehnúť likvidácia nároku. Navyše vyplatila žalobkyni v 2. rade zálohu 5 000 eur na poistné plnenie z dôvodu, že následne prebiehali konzultácie so znalcami. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade navrhovala, aby jej súd prvej inštancie priznal nárok na mimoriadne zvýšenie SSU vo výške 24 909,15 eura a súd prvej inštancie priznal iba sumu 7 117 eur, nejde tu o nepatrný neúspech tak, ako to uviedol v svojom rozhodnutí súd prvej inštancie. Nemá vedomosť o tom, že by podľa CSP pri priznávaní nároku na trovy konania mal súd prihliadať k „charakteru nároku“. 4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že splnila zákonom predpísané povinnosti vo vzťahu k prešetrovaniu potrebného na zistenie rozsahu svojej povinnosti poskytnúť poistné plnenie. Naopak žalobcovia jej neposkytli potrebnú súčinnosť. Navrhla, aby odvolací súd odvolaniu žalobcov nevyhovel. 5.1. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej považovali argumentáciu žalovanej k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku za zavádzajúcu a poukázali na bod 34. napadnutého rozsudku. Uviedli, že náhrada nákladov spojených s liečením spadá do poistného krytia podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., čo vyplýva aj z § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého jej žalobkyňa v 2. rade nepredložila zdravotnú dokumentáciu a neposkytla riadnu súčinnosť, uviedla, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa zákona č. 437/2004 Z.z. stanovuje podľa lekárskeho posudku, ktorý bol žalovanej predložený. K trovám konania uviedli, že zastavenie konania zavinila žalovaná a zvýšenie náhrady SSU stanovil súd svojou úvahou, preto nemôže byť za procesný neúspech považovaná skutočnosť, že ju stanovil v nižšej, ako uplatnenej, výške. K tomu poukázala na viaceré súdne rozhodnutia. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanou napadnutej časti, ako vecne správny, potvrdil. 5.2. Vo vyjadrení zo dňa 30.10.2020 k vyjadreniu žalovanej k ich odvolaniu vo vzťahu k uplatnenému nároku na úrok z omeškania poukázali na dôvody žaloby a tvrdili, že poskytli žalovanej všetky podklady a súčinnosť, aby mohla ukončiť šetrenia a poskytnúť plnenie. 6.1. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 06.11.2020 k vyjadreniu žalobcov k jej odvolaniu uviedla, že argumenty žalobcov neobstoja. Pokiaľ bola prítomnosť sprevádzajúcej osoby nevyhnutná, mali požiadať o schválenie sprievodcu zdravotnú poisťovňu. K splneniu povinnosti žalovanej v 2. rade preukázať uplatnené nároky poukázala na svoju argumentáciu z konania. 6.2. Vo vyjadrení zo dňa 15.12.2020 k vyjadreniu žalobcov uviedla, že informácie uvedené v ich vyjadrení zo dňa 30.10.2020 sú zavádzajúce a nepravdivé. 7.1. Žalovaná v odvolaní namietala vadu konania spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). K uvedenej námietke argumentovala, že dňa 18.05.2020 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa ospravedlnila a súhlasila s pojednávaním v neprítomnosti a s rozhodnutím, ale iba za predpokladu, že súd žalobu zamietne. Súd prvej inštancie však pojednával a vyhlásil na tomto pojednávaní rozsudok bez toho, aby bola na túto skutočnosť upozornená. 7.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V danej veci súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní, na ktoré boli riadne
prevolaní právni zástupcovia strán sporu. Právna zástupkyňa žalovanej sa rozhodla, že sa nariadeného pojednávania nezúčastní, pričom súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď vec prejednal a rozhodol. Strana sporu (právny zástupca) má právo zúčastniť sa pojednávania, Civilný sporový poriadok je však nedáva osobitné právo vymieniť si účasť na pojednávaní len v prípade, keď súd rozhodne v jej neprospech. Odvolací súd posudzujúc procesný postup súdu prvej inštancie dospel k záveru, že ním nebolo žalovanej znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, ani nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. 7.3. Žalovaná ďalej s poukazom na § 220 CSP argumentovala, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom, nakoľko nespĺňa zákonom požadované náležitosti na úplné, zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie súdu. Tvrdila, že z rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil právny titul nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody vo výške 1 876 eur za náklady spojené s pobytom v P. C. kde sprevádzal žalobkyňu v 2. rade na kúpeľnej liečbe. Uvedená argumentácia svedčí tomu, že žalobkyňa namietala nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré malo spôsobiť jeho nepreskúmateľnosť, teda vadu konania vymedzenú v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Preto odvolací súd skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil namietanou vadou. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia, súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tým vadu konania majúcu za následok odňatie práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k tvrdeniu, že z rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posúdil právny titul nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody vo výške 1 876 eur za náklady spojené s pobytom v kúpeľoch, kde sprevádzal žalobkyňu v 2. rade na kúpeľnej liečbe, odvolací súd poukazuje na body 14., 16. a 34. rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorých jednoznačne vyplýva, že uvedený nárok bol posúdený ako nárok na náhradu škody titulom účelne vynaložených nákladov na liečenie. 7.4. Keďže obsahu spisu odvolací súd nezistil procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo žalobkyni znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani nedostatok dôvodov, pre ktoré by bolo možné konštatovať nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tým inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci. 8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolaní (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania z priznaných náhrad a v časti trov konania je vecne správny, preto ho potvrdil. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobcov v 1. a 2. rade, ktorým sa domáhali voči žalovanej náhrady škody z ublíženia na zdraví. Uplatnený nárok vzali čiastočne späť, z dôvodu čiastočného plnenia žalovanou v priebehu sporu. Žalovaná vo zvyšnej časti nárok žalobcov popierala, osobitne popierala
nárok žalobkyne v 2. rade na zvýšenie náhrady SSU o 35 % ako neprimerané. Popierala tiež uplatnený nárok na úrok z omeškania. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 19.080 eur týkajúcej sa sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne v 2. rade zastavil. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu za bolestné vo výške 91 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5 558 eur a náhradu škody vo výške 1 876 eur a zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 52 089 eur a náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 7 117 eur. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcom v 1. a 2. rade priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Svedkyni MVDr. E. U., bytom P. X/A, H., priznal nárok na náhradu svedočného voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Na základe odvolania podaného žalobcami v 1. a 2. rade a odvolania podaného žalovanou bola vyhovujúca časť rozsudku, zamietajúca časť rozsudku týkajúca sa úroku z omeškania z priznaných náhrad a trovy konania predmetom skúmania odvolacím súdom. 11. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. 12. Podľa § 444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. 13. Podľa § 449 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, (1) Pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením. (3) Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil. 14. 7. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. 15. Podľa § 11 ods. 6 písm. a), b), ods. 7, 8 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, (6) Poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. (7) Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. (8) Ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. 16. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 17. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých častiach a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom z vykonaného dokazovania vyvodil i správne právne závery. 18. Pri posudzovaní žalobcami uplatnených nárokov na náhradu bolestného a na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z predložených lekárskych posudkov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, pričom považoval za rozhodujúce, že lekárske posudky spĺňajú zákonné náležitosti a žalovaná ich nespochybnila, respektíve ich spochybňovala iba všeobecnými tvrdeniami. Pritom poukázal na odborné vyjadrenie vypracované spoločnosťou forensic.sk na objednávku žalovanej, ktorým fakticky uznala nárok žalobkyne v 2. rade pod položkou 253 poúrazový psychosyndróm po poranení mozgu v rozsahu 1000 bodov. K ostatným nárokom z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia žalovanej v 2. rade sa počas súdneho konania vôbec nevyjadrila a nepredložila ani neoznačila žiadny dôkaz spochybňujúci lekársky posudok predložený žalobkyňou v 2. rade. Žalobcom v 1. rade uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených so sprevádzaním žalobkyne v 2. rade v kúpeľoch posúdil podľa § 449 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako účelný náklad spojený s liečením žalovanej v 1. rade.
Aj v tomto prípade mal zato, že žalovaná tento nárok nerozporovala, len v oznámení o poistnom plnení ho nepriznala ako neadekvátny, preto ho považoval za nesporný. Pri posudzovaní uplatneného nároku žalobkyne v 2. rade na zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že vo veci boli vykonaným dokazovaním preukázané okolnosti, ktoré odôvodňujú zvýšenie náhrady spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o 10 %. Na základe uvedených skutkových zistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že uplatnené nároky žalobcov v 1. a 2. rade sú čiastočne dôvodné. 19. Súd prvej inštancie nárok žalobcov čiastočne zamietol, pričom vo vzťahu k zamietajúcej časti napadnutej odvolaním, týkajúcej sa nepriznaného úroku z omeškania, považoval za preukázanú skutočnosť, že žalovaná si splnila svoju nepeňažnú povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. tým, že informovala žalobcov o výsledku prešetrenia poistnej udalosti, a v dôsledku uvedeného skutkového zistenia a jeho právneho vyhodnotenia dospel k záveru, že žalovanej nevznikla povinnosť platiť úroky z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. 20. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie poukázal na čiastočne zastavenie konania zavinené žalovanou, ktorá v priebehu sporu čiastočne dobrovoľne plnila na nárok žalobkyne v 2. rade, ďalej na procesný neúspech žalobcov vo vzťahu k nárokom na náhradu bolestného a náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia len v nepatrnej časti, a tiež na skutočnosť, že nárok žalovanej v 2. rade na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia závisel od posúdenia súdu. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobcom v 1. a 2. rade patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. 21. Odvolací súd sa s uvedenými závermi v plnom rozsahu stotožnil, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania z priznaných náhrad a v časti trov konania ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok v napadnutých častiach presvedčivo a v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, vyčerpávajúco uviedol všetky svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 22.1. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 3 CSP pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami uvedenými v odvolaniach oboch strán sporu. 22.2. Žalobcovia v 1. a 2. rade podali odvolanie voči zamietajúcej časti týkajúcej sa nepriznaného úroku z omeškania a v zásade namietali nesprávne právne posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie, ktoré malo spočívať v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 11 ods. 6, 7 a 8 zákona č. 381/2001 Z.z. na uplatnený nárok. Tvrdili, že pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju peňažnú povinnosť voči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody riadne a včas dostáva sa podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania, a to bez ohľadu na to, či zašle alebo nezašle oznámenie v zmysle § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona č. 381/2001 Z.z., keďže ide o dve odlišné právne povinnosti. S uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Zákon č. 381/2001 Z.z. (ďalej len ZoPZP) upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom z § 1 ods. 2 ZoPZP vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. Práva a povinnosti poisťovateľa stanovuje ustanovenie § 11 ZoPZP. Vo vzťahu k povinnosti poisťovateľa zaplatiť poškodenému úroky z omeškania je rozhodujúce ustanovenie § 11 ods. 8 ZoPZP, ktoré stanovuje podmienky pre vznik tejto povinnosti odkazom na nesplnenie povinnosti stanovenej v odseku 6. Podľa § 11 ods. 6 ZoPZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná si splnila povinnosť podľa § 11 ods. 6 ZoPZP, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že jej nevznikla povinnosť platiť úrok z omeškania podľa osobitného predpisu, ktorým je § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pritom zhodne vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenému v rozhodnutí zo dňa 22. novembra 2018 sp.zn. 3Cdo/145/2017, podľa ktorého „Ustanovenie § 11 zákona č. 381/2001 Z.z. sa týka výlučne
nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v § 11 ods. 8 uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (OZ). Je to mu tak v prípade, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa § 11 ods. 6 uvedeného zákona (bližšie pozri bod 14 tohto rozhodnutia). Z dikcie tohto ustanovenia (§ 11 ods. 6 písm. a), b), je zrejmé, že zákonodarca povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti.“. Uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR považuje aj odvolací súd za správny. Žalovaná namietala, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/145/2017 nie je právne záväzný, nakoľko nejde o rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 48 CSP. Odvolací súd k uvedenej námietke uvádza, že ide o rozhodnutie, na ktoré sa odvoláva aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2019 sp.zn. 1Cdo/212/2017 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020 sp.zn. 7Cdo/109/2018, preto jeho závery možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Na aplikáciu § 48 CSP neboli splnené zákonné podmienky, keďže žiadny senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedospel k odlišnému právnemu názoru. Naproti tomu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25Cdo/895/2008, na ktorý poukázala žalovaná nemožno považovať za rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority podľa čl. 2 CSP. K tomu odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. januára 2018 sp.zn. 6Cdo/29/2017 zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8/2018 pod číslom 71, z ktorého vyplýva, ktoré rozhodnutia treba považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré poukázala žalobkyňa, medzi ne nepatrí. 22.3. Žalovaná okrem porušenia práva na spravodlivý proces, s ktorou námietkou sa odvolací súd vyporiadal v bode 7, v odvolaní tvrdila, že z titulu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má škodca i poškodený právo, aby poisťovňa za škodcu uhradila zákonom presne vymedzené nároky poškodeného, ktoré sú uvedené v § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. Iné nároky si môže poškodený uplatniť výlučne voči škodcovi. Napriek uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu škody 1 876 eur na základe pokladničného dokladu preukazujúceho úhradu pobytu v kúpeľoch. Uvedené tvrdenie odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Žalobcom v 1. rade uplatnený nárok na náhradu nákladov spojených so sprevádzaním žalobkyne v 2. rade v kúpeľoch súd prvej inštancie správne posúdil podľa § 449 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako účelný náklad spojený s liečením žalobkyne v 2. rade. Uvedený náklad bol jednoznačne spojený so škodou na zdraví žalobkyne v 2. rade, preto podlieha nároku vymedzenému v § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Podľa ustanovenia § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa takýto náklad uhrádza tomu, kto ho vynaložil. Ani tvrdenie žalovanej, podľa ktorého nemohla ukončiť likvidáciu poistnej udalosti z dôvodu, že žalobkyňa v 2. rade jej nepredložila komplexnú zdravotnú dokumentáciu vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia, ktorú priložila až k žalobe, a preto si dňa 16.04.2019 objednala znalecký úkon v Inštitúte forenzných medicínskych expertíz s.r.o., odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ by aj zdravotná dokumentácia bola priložená až k žalobe, z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola doručená žalovanej dňa 04.03.2019, teda pred objednaním znaleckého posudku. Navyše nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaná neakceptovala lekársky posudok spracovaný a vydaný podľa zákona č. 437/2004 Z.z., žiadne skutočnosti spochybňujúce obsah lekárskeho posudku nevyplývali ani z oznámenia o poistnom plnení ani z vyjadrenia k žalobe. 22.4. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalovanej voči výroku o trovách konania. K tvrdeniu, že nezapríčinila zastavenie konania v sume 19 080 eur, pretože v čase podania žaloby nemala k dispozícii zdravotnú dokumentáciu, na základe ktorej by mohla prebehnúť likvidácia nároku, odvolací súd opakovanie uvádza, že z obsahu celého spisu nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaná neakceptovala lekárske posudky žalobcov v 1. a 2. rade spracované a vydane podľa zákona č. 437/2004 Z.z. dňa 06.04.2018 a 26.06.2018, keďže z tvrdenia žalobcov v žalobe, ktoré žalovaná nepoprela, vyplýva, že lekárske posudky jej boli zaslané pri uplatnení nároku dňa 25.04.2018 a dňa 13.07.2018. Nárok žalobcov v plnej výške neuspokojila, v oznámeniach o poistnom plnení uviedla, že likvidované bolo na základe lekárskych posudkov zo dňa 10.08.2017 a 26.06.2017, a to napriek tomu, že k dopravnej nehode, pri ktorej žalobcovia utrpeli škodu na zdraví došlo 01.07.2017. Z uvedených dôvodov, keďže žalovaná plnila časť uplatnených nárokov po podaní žaloby, v dôsledku čoho žalobcovia vzali žalobu čiastočne späť, bolo potrebné prijať záver, že žalovaná zavinila zastavenie konania v tejto časti a podľa § 256 ods. 2 CSP súd prvej inštancie správne konštatoval, že nárok na náhradu trov konania má protistrana. Čo sa týka nároku na zvýšenie SSU žalovanej v 2. rade odvolací súd nespochybňuje, že
podľa Civilného sporového poriadku sa zásada úspechu uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. Avšak v prípade, že poškodenému bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku, je potrebné ho posudzovať za procesne úspešného, pretože nie je možné poškodený subjekt zaťažiť zodpovednosťou výsledok konania, ktorý je závislý od úvahy súdu. Nakoľko rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo žalobkyni v 2. rade priznané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 10 %, bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa v 2. rade bola v tejto časti v konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešná. Preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP prináleží nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % vypočítaný z priznanej sumy. 25. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania z priznaných náhrad a v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 2 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo z dôvodu, že obe strany mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný, pričom pomer ich úspechu bol rovnaký. Žalobcovia v 1. a 2. rade mali úspech vo vzťahu k vyhovujúcej časti, voči ktorej sa odvolala žalovaná, a naopak žalovaná mala úspech v zamietajúcej časti vo vzťahu k úrokom z omeškania, voči ktorej sa odvolali žalovaní, keďže odvolania neboli dôvodné.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).