Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoPr/5/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu F.. Z. X., nar. X.X.XXXX, bytom J., N. U. XX/XX, zast. JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou, so sídlom Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13, proti žalovanej Obci Nálepkovo, Stredný riadok 384/1, Nálepkovo, IČO: 00 329 398, zast. JUDr. Ladislavom Zátorským, advokátom, so sídlom Spišská Nová Ves , Štefánikovo nám. 5, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku - 227 z 9.11.2020 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Košice II (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou Obcou Nálepkovo dňa 14.12.2018 žalobcovi F.. Z. X. je neplatné (I.), pracovný pomer žalobcu so žalovanou trvá (II.), žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume priemerného zárobku vo výške 1.603,96 € mesačne od 19.12.2018 do času, kedy mu žalovaná umožní pokračovať v práci (III.) a žalovanej uložil nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu (IV.).

2. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy z 30.3.2017 pracoval u žalovanej ako zamestnávateľa, pričom s účinnosťou od 1.4.2017 starosta obce F.. O. O. ho vymenoval do funkcie prednostu obecného úradu. Dňa 14.12.2018 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru podľa z dôvodov špecifikovaných v liste zn. zo dňa 14.12.2018. Žalobca listom doručeným žalovanej dňa 19.12.2018 ju žiadal o umožnenie výkonu práce podľa pracovnej zmluvy a o prideľovanie práce, a trval na pracovnom pomere. Žalobca uviedol, že na základe výsledkov volieb z 10.11.2018 došlo k zmene vedenia samosprávy, teda štatutára žalovanej. Žalovaná mala možnosť v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o obecnom zriadení žalobcu odvolať z funkcie prednostu pri splnení všetkých podmienok vyplývajúcich zo , novozvolený starosta však s cieľom za každú cenu sa zbaviť prednostu úradu - žalobcu, skončil s ním pracovný pomer výnimočným spôsobom, akým nesporne okamžité skončenie pracovného pomeru je. Poukázal na to, že dovolenka mu ex lege prináležala. Bežnou praxou počas vedenia obce štatutárom Ing. Dušanom Danielom bolo, že dovolenkový list sa nechal na sekretariáte. Aj z listu, ktorým žalovaná skončila pracovný pomer so žalobcom vyplýva, že žalobca skutočne dovolenku riadne vypísal, nešlo o svojvoľné opustenie pracoviska a celá činnosť a chod úradu boli riadne zabezpečené. Okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, keďže nedošlo k odvolaniu prednostu úradu ani k zrušeniu pracovného miesta. Uviedol, že jedným zo základných hľadísk

pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny a pri jej hodnotení súd nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojich interných predpisoch hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie pracovnej disciplíny. Žiadala zaplatiť náhradu mzdy podľa v sume jeho priemerného zárobku odo dňa 19.12.2018, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhradu mzdy vyčíslil v sume priemerného zárobku 1.603,96 € mesačne, čo žalovaná nerozporovala.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, pretože okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 14.12.2019 je platné, z jej strany boli dodržané všetky formálne požiadavky, ktoré zákon kladie na takéto oznámenie o skončení pracovného pomeru. Pracovný pomer so žalobcom bol ukončený okamžite z dôvodu závažného porušenia jednej zo základných povinností zamestnanca zakotvenej priamo v . Žalobca čerpal dovolenku takým spôsobom, že na sekretariáte úradu nechal položený dovolenkový lístok, v ktorom si vypísal dovolenku na dni 11.12.2018 a 12.12.2018. Dňa 12.12.2018 sa žalobca zastavil u žalovanej a opätovne, bez akéhokoľvek oznámenia, nechal položený na sekretariáte ďalší dovolenkový lístok na dni 13. a 14.12.2018. Žalovaná uviedla, že nepopiera právo žalobcu na dovolenku, ale čas jej čerpania určuje výhradne zamestnávateľ, v každom prípade sa predpokladá predchádzajúca vedomosť zamestnávateľa o zámere zamestnanca čerpať dovolenku a vyjadrenie súhlasu s týmto zámerom. Čerpanie dovolenky postavené len na prostom jednostrannom rozhodnutí sa zamestnanca, sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny. Argumentovala, že žalobca, ktorý mal na starosti záležitosti okolo verejných obstarávaní, v rozhodnom čase, kedy bolo treba promptne riešiť problémy okolo výstavby materskej školy a zberného dvora, nebol žalovanej k dispozícii a ani nepoveril žiadneho iného zamestnanca na svoje zastupovanie. Úrad bol v dôsledku neprítomnosti žalobcu v istých oblastiach úplne ochromený, preto nie je pravdou, že chod obecného úradu bol v jeho neprítomnosti zabezpečený. Odhliadnuc od toho, že samotné svojvoľné čerpanie dovolenky, bez predchádzajúceho náležitého oznámenia zámeru čerpať dovolenku a bez riadneho schválenia tohto čerpania, je podstatným a závažným porušením pracovnej disciplíny, to, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo práve v čase a za takej situácie, kedy žalovaná bola osobitne informačne závislá na žalobcovi a nespolupráca žalobcu so žalovanou mohla viesť k vzniku rozsiahlej škody na majetku, zohráva v prípade tohto porušenia pracovnej disciplíny podstatný význam.

4. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 30.3.2017 uzavreli pracovnú zmluvu na druh práce prednosta obecného úradu a s účinnosťou od 1.4.2017 bol žalobca vymenovaný do funkcie prednostu obecného úradu Nálepkovo starostom obce F.. O. O.. Žalovaná so žalobcom okamžite skončila pracovný pomer listom datovaným 14.12.2018 zn. , prevzatým žalobcom v ten istý deň, podľa pre závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúceho v neospravedlnenej absencii na pracovisku v dňoch 11.12. a 12.12.2018, kedy žalobca nechal na sekretariáte obecného úradu vypísanú neplánovanú dovolenku na tieto dni bez toho, aby žiadal súhlas zamestnávateľa k čerpaniu tejto dovolenky. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované v zmysle ustanovenia so zamestnaneckým dôverníkom S.. S. S. dňa 14.12.2018. Žalobca nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru a trval na ďalšom zamestnávaní, čo vyplýva z rukou písaného textu na listine obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru a dňa 19.12.2018 opakovane doručil žalovanej písomné oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Podľa fotokópie dovolenkových lístkov žalobca vyplnil dovolenkový lístok na deň dňa 11.12.2018 a následne dňa 13.12.2018 vyplnil dovolenkový lístok na tento deň. Na dovolenkových lístkoch absentuje schválenie a podpis nadriadeného, teda starostu. Z dochádzky žalovanej vyplynulo, že žalobcovi na dni 11.12 a 12.12.2018 vykazovala absenciu, vyznačenú ako „A“. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že dňa 11.12.2018 riadne nastúpil do práce, bol pri riešení problematiky stravovacích lístkov a asi po uplynutí hodiny sa po výzve nového vedenia obce presťahoval do menšej kancelárie a následne išiel na kontrolu prevádzky svojim motorovým vozidlom, na ktorom však zistil poruchu, ktorú svojpomocne resp. so zamestnancami nevyriešil. O 11:30 hod. sa preto dostavil na sekretariát starostu, kde oznámil, že vypĺňa dovolenkový lístok, pričom mu bolo oznámené, že starosta a zástupkyňa sú služobne mimo pracoviska. Dovolenkový lístok nechal na sekretariáte starostu. Poobede si ešte telefonicky overoval situáciu, ale starosta a ani zástupkyňa v tom čase na úrade neboli. Služobný telefón mal so sebou. Následne vo štvrtok sa dostavil na pracovisko, kde mu bolo zo strany starostu oznámené, že ho bude riešiť až v piatok, kedy s ním okamžite skončil pracovný pomer. Tvrdil, že bolo bežne zaužívaným spôsobom, že dovolenkové lístky sa ukladali v poštovej knihe a riešili sa následne poobede alebo večer s ostatnou poštou. Poprel, aby jeho neprítomnosť na pracovisku mohla spôsobiť nejakú škodu zamestnávateľovi,

lebo na úrade existoval referát investičný, ktorý preberal aj projekty - verejné obstarávania uvádzané žalovanou. Svedok F.. O. O. potvrdil, že v čase jeho pôsobenia ako starostu obce bolo bežne zaužívanou praxou, že v čase jeho neprítomnosti na pracovisku alebo aj prednostu, sa dovolenkový lístok nechal na sekretariáte v poštovej knihe a tento starosta alebo prednosta podpísali dodatočne. Štatutárny zástupca žalovanej potvrdil, že dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo, že riadne, t.j. v zmysle a internej smernice obce nenahlásil čerpanie dovolenky, čím došlo k neospravedlnenej absencii na pracovisku. Urgentnými vecami, ktoré bolo treba riešiť, boli otázky týkajúce sa verejného obstarávania a investičných záležitostí. O neprítomnosti žalobcu na pracovisku sa dozvedel 12.12.2018 v čase ranného preberania pošty. K otázke vzniku škody pre neprítomnosť žalobcu na pracovisku uviedol, že „mohla by nastať škoda ex post z dôvodu, že sa niektoré veci vlastne nestihli urobiť.

5. Zistený skutkový stav súd podriadil pod ust. , , , , , , , , , v platnom znení (ďalej len „“), , , , , , , a dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej listom zo dňa 14.12.2018, doručené žalobcovi toho istého dňa, je neplatné. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol uvedený nedostatočne určito, pretože sám žalobca v žalobe neuviedol, v čom vidí túto neurčitosť. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne vyplýva, že dôvodom skončenia pracovného pomeru malo byť hrubé porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré žalovaná považovala svojvoľné opustenie pracoviska, resp. neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci v dňoch 11.12.- 12.12.2018 bez vedomia žalovanej. Iný výklad predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru nepripúšťa, je teda zrozumiteľné a určité, zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka a je dôvodom skončenia pracovného pomeru (R 4/2002). Po konštatovaní, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa po obsahovej stránke formálne náležitosti v tom zmysle, že bolo urobené písomne a je v ňom uvedený dôvod tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom a zároveň bolo žalobcovi doručené v zákonnej lehote podľa , pristúpil súd ku skúmaniu, či označený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je závažným porušením pracovnej disciplíny v zmysle . Súd následne rozsiahlo definoval, čo možno považovať za neospravedlnenú absenciu, kedy môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, poukázal na to, že podstatou tohto dôvodu skončenia pracovného pomeru je väčšinou opakované konanie zamestnanca, skonštatoval, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu je základnou povinnosťou zamestnanca, rozobral spôsob hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom a okolnosti, ktoré je potrebné pritom zohľadniť a zdôraznil, že len závažné porušenie pracovnej disciplíny môže viesť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny (k porušeniu pracovnej disciplíny podľa súdu nesporne došlo) súd uzavrel, že žalobca v rámci pracovného pomeru u žalovanej nemal zaznamenané žiadne porušenie pracovnej disciplíny, nebol žalovanou upozornený na porušenie pracovnej disciplíny žiadnym spôsobom, svoje povinnosti si žalobca plnil svedomito a zo strany žalovanej nebola žiadna nespokojnosť s jeho prácou. Konštatoval, že bolo bežne zaužívanou praxou ponechať dovolenkový lístok v čase neprítomnosti starostu žalovanej alebo prednostu obecného úradu v poštovej knihe a tento dovolenkový lístok následne zodpovedný vedúci zamestnanec podpísal, keď bol prítomný na pracovisku. Rovnakým spôsobom postupoval aj žalobca z dôvodu, že starosta ani jeho zástupkyňa neboli v predmetnom čase prítomní na pracovisku. V rámci posudzovania miery intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že k neplánovanému čerpaniu dovolenky na strane žalobcu došlo v dôsledku plnenia si pracovných povinností, keď vlastným motorovým vozidlom išiel vykonať kontrolu prevádzky žalovanej, pričom zistil na svojom motorovom vozidle poruchu, ktorú svojpomocne nevedel odstrániť. Súčasne mal po celý čas svojej neprítomnosti služobný telefón, na ktorom bol žalovanou zastihnuteľný. Pokiaľ ide o absenciu v deň 11.12.2018 súd zdôraznil, že sa nejedná o celý pracovný deň, ale preukázateľne nanajvýš o pol dňa, keďže v tento deň sa doobedu asi do 11.30 hod. bol žalobca na pracovisku. Starosta žalovanej, keď zistil dňa 12.12.2018 ráno jeho neprítomnosť na pracovisku (z na podpis predloženého dovolenkového lístka), ho nekontaktoval, lebo ako uviedol nemal na to dôvod, vzhľadom na to, že pokyny mu odovzdal predchádzajúci deň, ale túto skutočnosť využil dňa 14.12.2018 ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru pre neospravedlnenú absenciu považovanú žalovanou za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Takéto konanie žalovanej súd vyhodnotil ako príliš formalistické. Nesporne nedošlo k podpisu a tým ku schváleniu predmetnej neplánovanej dovolenky u žalobcu, ale podľa súdu nielen z dôvodov na strane žalobcu. Nedá sa totiž prijať záver, že by žalobca nemal

snahu upovedomiť žalovanú o nutnosti čerpať dovolenku na zvyšok dňa 11.12.2018 a nasledujúci deň. Jeho konanie nevyhodnotil súd ako špekulatívne alebo konanie, ktorého cieľom by malo byť ľahkomyseľné porušenie pracovnej disciplíny v podobe svojvoľného nedostavenia sa na pracovisko. Súd v kontexte hodnotenia dôkazov vnímal aj tú skutočnosť, že k zmene v osobe zástupcu žalovanej (starostu obce) došlo len krátko pred tým, ako došlo k samotnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom, ktorý ako to jednoznačne vyplynulo z výpovede svedka, považoval za bežnú a zaužívanú prax ohlasovania dovoleniek v čase neprítomnosti vedúceho zamestnanca, ponechanie dovolenkového lístka na sekretariáte starostu a jeho dodatočnom podpísaní ergo schválení dovolenky. Súd vyhodnotil zistený skutkový stav tak, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom síce došlo, ale miera intenzity tohto porušenia v žiadnom prípade vzhľadom na dokazovaním preukázané skutočnosti spočívajúce v osobe zamestnanca, jeho doterajšom postoji k práci, absencii iných porušení pracovnej disciplíny a dôsledkom jeho konania, nemá charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné so žalobcom ako zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. Pokiaľ ide o možný vznik škody na strane žalovanej pre neprítomnosť žalobcu v predmetných dňoch na pracovisku a nutnosti vykonania iných úkonov súvisiacich s dožiadaním Ministerstva vnútra SR resp. verejnými obstarávaniami súd tieto skutočnosti nepovažoval za právne relevantné v rámci skúmania platnosti resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nakoľko neboli výslovne uvedené ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu súd uviedol, že zo strany žalovanej ako aj žalobcu bolo v priebehu dokazovania konštatované, že k vzniku škody na strane žalovanej nedošlo, pričom žalovaná uviedla, že bola tam len akási potenciálna možnosť vzniku škody ex post. Na základe týchto skutočností súd žalobe vyhovel, určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanej so žalobcom a vyhlásil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej naďalej trvá, keďže v priebehu konania nevzhliadol dôvody na aplikáciu ustanovenia . Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca oznámil žalovanej, že trvá na ďalšom zamestnávaní, priznal žalobcovi náhradu mzdy ( ) podľa , v sume 1.603, € mesačne ktorú žalovaná žiadnym spôsobom nerozporovala, preto ju súd považoval za nespornú, a to od 19.12.2018 (deň kedy žalovaná prevzala list žalobcu, ktorým oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní) až do času, kedy mu žalovaná umožní pokračovať v práci.

6. O trovách konania úspešného žalobcu súd rozhodol podľa a priznal mu plnú náhradu trov konania.

7. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa ust. , , a , t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tvrdenú nezákonnosť a nesprávnosť rozhodnutia súdu v podstatnom videla žalovaná najmä v posudzovaní konania žalobcu ako menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom mala za to, že súd sa pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobcom akoby cielene zameral len na posúdenie tých kritérií, ktoré sú v prospech žalobcu a ostatné opomína - osobu zamestnanca a ním zastávanú funkciu, s ktorou sa súd nijako nevysporiadal, napriek tomu, že žalobca zastával funkciu prednostu a v rozhodnom čase po zmene vedenia žalovanej bol najkompetentnejšou osobou, ktorá mala na starosti obecnú agendu, ktorá si vyžadovala akútne riešenie, kritérium času a situácie, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny bolo v hodnotiacom procese súdu opomenuté, súd mlčal o tom, že žalovaná považovala neprítomnosť žalobcu v práci v rozhodnom čase za závažný aspekt posudzovania závažnosti disciplinárneho previnenia žalobcu. Nesprávne vyhodnotil súd mieru zavinenia zamestnanca, lebo žiaden zákon nepredpisuje zamestnávateľovi byť povinnosť prítomný na pracovisku k dispozícii zamestnancovi ak by ten chcel náhodou požiadať o neplánovanú dovolenku, žaloba však pri rozhodovaní opustiť pracovisko úplne opomenul záujmy zamestnávateľa - podľa žalovanej zodpovednosť za vznik absencie je potrebné pričítať výlučne žalobcovi. Vytkol súdu, že sa absolútne žiadnym spôsobom nevyrovnal so zásadnými argumentmi žalovanej, ktoré ozrejmovali dôvod, prečo v rozhodnom čase posúdil absenciu žalobcu v práci ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rozsudok sa preto žalovanej javí ako nepresvedčivý, nedostatočne odôvodnený a špekulatívny, keď súd vypracoval rozsudok práve čo do argumentu žalovanej týkajúceho sa časového hľadiska absencie žalobcu. Zdôraznila, že 7.12.2018, teda toho istého dňa ako sa nový starosta ujal funkcie, prevzal

e-mailovú správu od Ministerstva vnútra SR týkajúcu sa verejných obstarávaní započatých počas predchádzajúceho vedenia a následne dňa 10.12.2018 nový starosta prevzal ďalší e-mail od MV SR, v ktorom bola daná lehota 5 pracovných dní na vyjadrenie sa k položeným otázkam o verejnom obstarávaní. Za vedenie verejných obstarávaní bol zodpovedný žalobca, ktorému 10.12.2018 starosta odovzdal e-mailové správy s tým, aby bolo možné vyjadriť sa Ministerstvu vnútra v stanovenej lehote. Kooperácia v tomto smere bola so žalobcom nevyhnutná, lebo štatutár žalovanej nemal o týchto verejných obstarávaniach žiadne vedomosti. Žalobca napriek tomu, že mal vedomosť o nutnosti riešenia záležitostí s MV SR, ignoroval záujmy žalovanej. K ponechaniu dovolenkových lístkov v poštovej knihe, kde súd uviedol, že išlo o zaužívanú prax v zamestnaní, odvolateľka uviedla, že s tým nesúhlasí, pretože aj svedok - bývalý starosta obce uviedol, že sa to nedialo pravidelne, ale „dosť často“, pričom sa to stávalo väčšinou u zamestnancov, ktorí mali maloleté deti. Takéto konanie nebolo u žalovanej teda úplnou samozrejmosťou a použitie toho argumentu v prospech žalobcu je nemysliteľné.

8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, mal za to, že súd vykonal všetky navrhované dôkazy, dostatočne zistil skutkový stav, ktorý správne posúdil a v spore rozhodol zákonne a spravodlivo. Nemožno sa podľa žalobcu stotožniť s námietkami žalovanej, že súd opomenul vziať do úvahy ďalšie skutočnosti podstatné pre posúdenie charakteru porušenia pracovnej disciplíny, rovnako, nie je pravdou, že súd hodnotil dôkazy jednostranne v prospech žalobcu. Ide len o subjektívne hodnotenie žalovanej, bez toho aby preukázala tieto svoje tvrdenia. Žalobca mal za to, že súd správne posúdil konanie žalobcu ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Neprítomnosť žalobcu na pracovisku neznamenala znefunkčnenie obecného úradu, ako to tvrdila žalovaná a v rozhodnom čase obci nevznikla žiadna škoda. Žalobca zdôraznil, že mal so sebou služobný telefón, pričom zo strany žalovanej nebol ani raz kontaktovaný. Tvrdenia žalovanej označil za nelogické, keď na jednej strane argumentovala nevyhnutnou prítomnosťou žalobcu na pracovisku ale na druhej strane ho ani raz nekontaktovala, aby akútne záležitosti prediskutovala. Nie je pravdou, že počas absencie žalobcu na pracovisku mala uplynúť lehota na vyjadrenie sa k otázkam zo strany MV SR, táto mala uplynúť až 15.12.2018, pričom žalobca absentoval pol dňa 11.12.2018 a dňa 12.12.2018. K predloženým ďalším dovolenkovým lístkom, žalobca mal za to, že ide o nové prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené včas a preto na ne nie je možné prihliadať. Vzhľadom na uvedené žalobca žiadal aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

9. Žalovaná následne vo vyjadrení uviedla, že v odvolaní vyčerpávajúco opísala v čom vzhliada nezákonnosť a nespravodlivosť rozsudku, pričom vychádzala z komparácie napádaného rozsudku a Najvyšším súdom SR zavedenej súdnej praxe ohľadom komplexnosti kritérií, ktoré je potrebné v každom jednom prípade posudzovania porušenia pracovnej disciplíny zohľadňovať. Vo vzťahu k predloženým dovolenkovým lístkom odvolateľka uviedla, že potreba ich predloženia súvisí s rozhodnutím súdu, osobitne s jeho odôvodnením, ktoré nekorešponduje so skutkovým stavom, ktorý mal súd možnosť zistiť. Prostredníctvom tohto dôkazu žalovaná mienila preukázať nekorektnosť konania žalobcu, ktorú prvostupňový súd opakovane prehliadal. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol tak, ako uviedla v odvolaní.

10. Žalobca zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť..

11. Po predložení veci v rámci odvolacieho konania na Krajský súd v Košiciach žalovaná vzniesla námietku zaujatosti proti Z.. L. S., Z.. M. N., Z.. M. S. a voči ich zastupujúcim sudcom v prípade zaujatosti Z.. I. S., Z.. M. A., Z.. S. H. a Z.. Ľ. H., ktorú odôvodnil tým, že sudkyňa Z.. L. S. a ostatní menovaní sudcovia sú členmi senátu, ktorého riadiacim predsedom je inak sudkyňa Z.. N., ktorá je v priamom rodinnom pomere s advokátkou žalobcu. Aj keď si je vedomá, že Z.. M. N. sa s najväčšou pravdepodobnosťou z rozhodovania vo veci vylúči, avšak senátu 2Co predsedá, čím môže byť spochybnená nezaujatosť ostatných členov senátu. Z.. M. N. je dlhodobo jedným z najbližších spolupracovníčok sudcov uvedeného senátu, čo vynára u žalovanej pochybnosti o nezaujatosti všetkých členov senátu.

12. Uznesením sp. zn. -390 zo 16.7.2021 predsedníčka Krajského súdu v Košiciach JUDr. Frederika Zozuľáková vylúčila sudkyňu Z.. M. N. z prejednávania rozhodovania veci z dôvodu, že táto v súlade s ust. oznámila, že je v zmysle vylúčená z rozhodovania vo veci , lebo v uvedenom spore zastupuje žalobcu jej dcéra advokátka Z.. S. N..

13. Po vyjadrení dotknutých sudcov bola vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý uznesením sp. zn. -394 z 30.7.2021 rozhodol, že sudcovia Z.. L. S., Z.. M. S., Z.. I. S., Z.. M. A., Z.. S. H. a Z.. Ľ.Š. H.nay nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. . Postupom podľa odseku II. bod 1, 2 Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach, časť Občianskoprávna agenda, Prideľovanie vecí pri vylúčení senátu alebo sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bol senát 2Co po vylúčení Z.. M. N. z prejednávania a rozhodovania veci doplnený predsedníčkou senátu Z.. L. S. určením náhradníka v osobe sudkyne Z.. M. A..

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalovanej je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2021, po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. , a .

15. Žalovaná uplatnila odvolacie dôvody podľa , , a .

16. Odvolací dôvod podľa je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia, v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

17. Odvolací dôvod podľa ust. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. a , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 18. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil, nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvej inštancie, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvej inštancie) a v danej veci sú právne významné.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, nie ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, skutkové a právne závery i procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a právnymi argumentmi strán uvedenými v odvolaní a v písomných vyjadreniach k nemu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. , , ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie uviedol dostatočné a relevantné dôvody svojho rozhodnutia a závery, ktoré prijal logicky vysvetlil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za nepreskúmateľné, odchýlne od veci samej ani za extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

21. Odvolateľka neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalovanú privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

22. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako je to v posudzovanej veci, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že neboli splnené podmienky, za ktorých sa okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu považuje za platné, lebo vychádzajúc z obsahu listiny zo 14.12.2018 obsahujúcej dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, dospel k záveru, že v nej uvedené dôvody nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo je esenciálnym predpokladom tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru so zamestnancom.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preto predovšetkým posúdenie správnosti právneho záveru o nenaplnení podmienky porušenia pracovnej disciplíny žalobcom závažným spôsobom, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného podľa .

25. Podľa , , zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia a .

26. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v , ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď ) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (viď ), ak takýto u zamestnávateľa pôsobí. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že

uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. V posudzovanej veci zamestnávateľ tento dôvod vymedzil takto „V dňoch 11.12.2018 a 12.12.2018 ste bez ospravedlnenia nenastúpili na pracovisko a na sekretariáte obecného úradu ste nechali vypísanú dovolenku na uvedené dni. Pretože táto dovolenka nebola plánovaná, Vašou povinnosťou bolo žiadať si súhlas zamestnávateľa o čerpanie tejto dovolenky. Pretože túto zákonnú povinnosť ste nesplnili, Vašu neprítomnosť na pracovisku považujeme za neospravedlnenú, čím došlo z Vašej strany k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny“. Výlučne takto formulovaný dôvod, t.j. absencia v uvedených dňoch, mohol byť preto predmetom preskúmavania v súdnom konaní a argumentácia žalovanej o ďalších žalobcom vypísaných (žalovanou nepodpísaných) dovolenkových lístkoch na 13. a 14.12.2018 je v kontexte preskúmavania závažnosti porušenia pracovnej disciplíny v dňoch irelevantná, už aj vzhľadom na to, že dňa 14.12.2018 bol so žalobcom okamžite skončený pracovný pomer (teda podpísanie alebo nepodpísanie dovolenkového lístka bolo neaktuálne a bezpredmetné) a dňa 13.12.2018 podľa starostu žalovanej došlo k osobnému stretnutiu so žalobcom, z čoho možno vyvodiť, že bol na pracovisku napriek tomu, že chcel čerpať dovolenku a vypísal si dovolenkový lístok - aj keby však na pracovisku nebol, jeho neprítomnosť v tento deň nebola dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru a v konaní nebola riešená.

27. Dodržiavanie pracovnej disciplíny, ako to uviedol aj súd prvej inštancie, patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( ) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami , ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita tohto porušenia. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd konštatuje, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter tohto zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (viď Zo súdnej praxe 6/2005 ZSP). Zákon tu ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby rozhodnutie o platnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým skončením zodpovedalo tomu, či od zamestnávateľa možno spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho aj napriek tomu pokračoval.

28. Nie je sporné, že neospravedlnená absencia v práci je porušením pracovnej disciplíny, keďže takéto konanie zamestnanca je porušením jeho základných povinností uvedených v . Súd prvej inštancie vychádzajúc z judikatúry súdov vyššej inštancie, ktorú citoval, argumentoval, že o neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so , udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa . Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru, nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe (napr. z 29.4.2010), teda spravidla jednorazová neprítomnosť zamestnanca v práci nie je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru.

29. Súd prvej inštancie sa podľa odvolacieho súdu pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny dôsledne riadil úvahami uvedenými vyššie (viď bod 27. tohto odôvodnenia) a správne posúdil všetky individuálne okolnosti prípadu, keď zohľadňoval dovtedajšie správanie sa zamestnanca, ktorému predtým neboli vytýkané porušenia pracovnej disciplíny, situáciu za akej došlo k vypísaniu dovolenkového lístka a jeho ponechanie na sekretariáte (aj odvolací súd mal za to, že išlo o obvyklý spôsob počas predchádzajúceho vedenia), keď žalobca bol dňa 11.12.2018, na ktorý si tiež vypísal dovolenku, celé predpoludnie na pracovisku, neprítomnosť starostu a jeho zástupkyne v inkriminovanom čase na pracovisku, z čoho vyplynula nemožnosť dohodnúť si dovolenku a dať si ju podpísať. Odvolací súd nepopiera, že žalobca porušil pracovnú disciplínu, keď nevediac, či má dovolenkový lístok podpísaný, odišiel pred obedom 11.12.2018 z práce a dňa 12.12.2018 sa do práce nedostavil, ale intenzita tohto porušenia v žiadnom prípade nenapĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny. O tvrdení žalovanej, že v uvedené dni bola prítomnosť žalobcu na pracovisku nevyhnutná z dôvodov plnenia mimoriadnych úloh súvisiacich so zabezpečovaním verejného obstarávania, kedy nevyhnutné informácie žiadny iný zamestnanec nevedel poskytnúť, má odvolací súd zhodný názor so súdom prvej inštancie (a aj s argumentáciou žalobcu), že pokiaľ bola jeho prítomnosť na pracovisku skutočne taká nevyhnutná, hneď ako zistila, že je neprítomný, nič jej nebránilo telefonicky ho zavolať, aby sa bezpodmienečne dostavil na pracovisko. Argumenty žalovanej o závažnosti porušenia pracovnej disciplíny pre nepostrádateľnosť žalobcu a akútnu potrebu jeho prítomnosti v dňoch 11. a 12.12.2018 na pracovisku z dôvodu, že žalovaná bola informačne závislá na ňom, čím jeho neprítomnosť mohla viesť potenciálne k vzniku rozsiahlej škody na jej majetku, sú v príkrom rozpore so správaním sa žalovanej, ktorá práve s takýmto zamestnancom hneď po jeho 1,5 dňovej neprítomnosti na pracovisku pristúpila k okamžitému skončeniu pracovného pomeru (napriek svojmu tvrdeniu, že s ním bola dňa 11. a 12.12.2018 nevyhnutná kooperácia, lebo štatutár žalovanej nemal o verejných obstarávaniach žiadne vedomosti a starosta žalobcovi odovzdal e-mailové správy z ministerstva s tým, aby bolo možné vyjadriť sa v stanovenej lehote. 15.12.2018), čo nevyhnutne vedie k záveru, že jeho bezpodmienečná nutnosť v tieto dni na pracovisku nebola až taká nevyhnutná, ako to naznačovala žalovaná a čím odôvodňovala intenzitu porušenia pracovnej disciplíny.

30. Odvolací súd ako už skôr uviedol, zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca sa síce dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, ale nejde o také závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by dôvodne mohol zamestnávateľ použiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa . V súvislosti s porušením pracovnej disciplíny spočívajúcej v absencii žalobcu, odvolací súd dáva do pozornosti, že reaguje na takéto situácie a zakotvuje sankciu v , podľa ktorej za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o 1 až 2 dni, pričom neospravedlnené zameškanie kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. Je pravdou, že uvedené zákonné ustanovenie takýto postup pri neospravedlnenej absencii (krátenie dovolenky zamestnancovi o 1 až 2 dni) uvádza ako dispozíciu (možnosť) zamestnávateľa použiť túto sankciu, podľa názoru odvolacieho súdu jeden a pol dňa neospravedlnenej absencie so zohľadnením všetkých individuálnych okolností prejednávanej veci, nie je takým závažným porušením pracovnej disciplíny, ktorá by mala za následok dôvodnosť výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru, akým okamžité skončenie pracovného pomeru nesporne je.

31. Žalovaná v odvolaní a v ďalších podaniach k vyjadreniam žalobcu obšírne polemizuje so súdom prvej inštancie pokiaľ ide o jeho skutkové závery vyvodené z vykonaného dokazovania a ich hodnotenia.

32. Námietky a výhrady odvolateľky smerujúce proti odôvodneniu rozsudku sú neopodstatnené a odvolací súd ich posúdil len ako nespokojnosť so závermi prezentovanými v rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré neumožňujú prijať záver o odňatí možnosti stranám konať pred súdom a porušení ich práva na spravodlivý proces.

33. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

34. Hodnotením dôkazov nazývame činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon ukladá súdu určité obmedzenie

pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov nie je logický rozpor.

35. K spôsobu hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 14.9.2011, podľa ktorého „...Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( , od 1.7.2016 , ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa (viď R 42/1993).

36. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol jasné, dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil tak po stránke skutkovej ako i stránke právnej, zrozumiteľne a logicky vysvetlil svoju úvahu, ktorou sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a na podklade ktorej dospel k záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru danej žalobcovi zo strany žalovanej, vysporiadal sa s podstatnou skutkovou a právnou argumentáciou strán a dal odpoveď na tie nastolené otázky stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, a preto možno konštatovať, že napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný a zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. a plne rešpektuje právo strán (žalovanej) na spravodlivý proces. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, nejde o porušenie práva na spravodlivý proces zaručeného , ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania (strany sporu) a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garancie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania (napr. , ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že rozhodnutie súdu musí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka, ale z hľadiska odôvodnenia rozhodnutie musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( , od 1.7.2016 ust. a ); súd musí v rozhodnutí uviesť všetky pre rozhodnutie podstatné (zásadné) skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia a presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené (porov. , ). Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby súd dal podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (strany sporu), súd však musí odpovedať na argumenty rozhodujúce a námietky účastníka spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92).

37. Základom potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bola právna úprava obsiahnutá v ust. s poukazom na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a preto postačuje len odkázať cez

ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, ktoré v tejto konkrétnej veci reaguje aj na podstatnú časť odvolacích námietok.

38. K opakovanému poukazovaniu žalovanou na rozhodnutia iných krajských súdov, podľa ktorých už 1 dňová absencia je dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru podľa odvolací súd uvádza, že tieto netvoria záväznú súdnu judikatúru a pre rozhodovanie v tejto konkrétnej veci sú irelevantné, pričom naopak existuje množstvo iných rozsudkov krajských súdov, podľa ktorých ani 3 dňová absencia nie je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ ide o priznanú náhradu mzdy a jej výšku, zo strany žalovanej neboli žiadnym spôsobom rozporované a odvolacím súdom preto neboli preskúmavané.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , v zmysle ktorých plne procesne úspešnému žalobcovi patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

40. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné ( ).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( )