Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/43/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobkyne: P. Š., narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom: M. XX, W., zastúpená advokátom JUDr. Petrom Krivákom, AK so sídlom: Bukovinská 7319/9, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom: Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. -135, zo dňa 24.5.2018, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. -135 zo dňa 24.5.2018 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal proti žalobkyni náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že pozemky parc. č. XXXXX/X o výmere 344 m2, parc. č. XXXXX/XX o výmere 380 m2 a parc. č. XXXXX/XX o výmere 36 m2 patrili do osobného užívania, do času smrti právnym predchodcom žalobkyne a to S. Č., nar. X.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX a C. Č., rod. S., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX. Žalobkyňa sa ďalej domáhala určenia, že pozemky parc. č. XXXXX/X o výmere 323 m2, druh pozemku záhrady, parc. č. XXXXX/XX o výmere 145 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/XX o výmere 36 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXXX/XX o výmere 256 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria zapísané na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru, okres Bratislava III, obec W. - m. č. H., katastrálne územie H., patria do výlučného vlastníctva P. Š.Č., rod. Č., bytom M. Č.. XX, W. (žalobkyňa).

3. Žalobu skutkovo odôvodnila tým, že jej právni predchodcovia (rodičia) - nebohý S. Č., nar. X.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX, s nebohou manželkou C.Š. Č., rod. S., nar. XX.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX, v roku 1956 podali žiadosť o výstavbu rodinného domčeka, ktorý bol postavený na základe vydaného stavebného povolenia Obvodným národným výborom Bratislava - Nivy dňa 27.07.1956 pod sp. zn. Výst. 560/1956-16 na parc. č. XXXXX/X vo vlastníctve Československého štátu o výmere 760 m2. Po výstavbe domu bola im nehnuteľnosť daná riadne do užívania s tým, že sporné pozemky neboli majetkovo-právne usporiadané so stavebníkmi. Ani po vyhotovení rozdeľovacieho plánu neboli pozemky právne vysporiadané a nebol medzi občanmi-stavebníkmi na jednej strane a štátom na druhej strane založený žiaden zmluvný vzťah k ich užívaniu. Dňa 18.3.1975 rodičia žalobkyne požiadali

Obvodný národný výbor Bratislava III o právne usporiadanie a založenie práva osobného užívania pozemkov, na ktorých bol postavený rodinný dom, ktorý užívali od jeho postavenia a skolaudovania. Odvodný národný výbor Bratislava III listom zo dňa 11.6.1975 zaslal Finančnému odboru súhlasné stanovisko na zriadenie práva osobného užívania k domom a pozemkom na M. J. parc. č. XXXXX/X- X s návrhom na vydanie príslušného rozhodnutia. Týmto súhlasným stanoviskom na žiadosť vlastníkov už postavených domov sa riešil právny vzťah k pozemkom všetkých stavebníkov, ktorí si postavili svoje rodinné domy na parc. č. XXXXX/X-X (sedem pozemkov s postavenými rodinnými domami). Následne dňa 1.9.1975 pod sp. zn. číslo: fin./655/-1/75-maj vydal finančný odbor Obvodného národného výboru Bratislava III rozhodnutie o pridelení pozemkov parc. č. XXXXX/X, parc. č. XXXXX/XX a parc. č. XXXXX/XX, o výmere 760 m2 do osobného užívania právnym predchodcom žalobkyne. Po vydaní predmetného rozhodnutia bolo doručené žiadateľom spolu s dohodou o zriadení práva osobného užívania k pozemkom uvedených v rozhodnutí a taktiež finančný odbor zaslal žiadateľovi aj vyhlásenie o vzdaní sa práva na odvolanie proti doručovanému rozhodnutiu. Právni predchodcovia žalobkyne po prevzatí rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania podpísali Dohodu o zriadení práva osobného užívania, a taktiež podpísali doručenú listinu, ktorou sa vzdali práva na odvolanie. Tieto listiny následne doručili príslušnému finančnému úradu Obvodného národného výboru Bratislava III na ich registráciu na Štátnom notárstve, týmto úkonom boli právni predchodcovia žalobkyne presvedčení, že ich žiadosť je kladne vybavená. To, že sa právni predchodcovia vzdali práva podať odvolanie a zaslali príslušnému finančnému orgánu podpísané dohody o zriadení práva osobného užívania, je preukázané tým, že proti rozhodnutiu bolo možné podať opravný prostriedok do 15 dní odo dňa doručenia, pričom rozhodnutie bolo expedované dňa 3.9.1975 a právoplatnosť rozhodnutia nastala dňa 13.9.1975. Žalobkyňa nemala žiaden dôvod pochybovať o tom, že žiadosť právnych predchodcov (rodičov) nebola vybavená registráciou Dohody o zriadení práva osobného užívania, keďže samotní právni predchodcovia boli tí, ktorí iniciovali usporiadanie právneho vzťahu k pozemkom a k usporiadaniu bolo vydané aj citované súhlasné rozhodnutie finančného odboru doručované spolu s dohodami a právom na vzdanie sa odvolania. Právni predchodcovia boli v dobrej viere, že dohoda s nimi bola platne uzatvorená a právo vyplývajúce im z tejto dohody o osobnom užívaní im patrí. Svedčí o tom aj skutočnosť, že za nehnuteľnosť (rodinný dom), ako aj pridelené pozemky do osobného užívania riadne platili daň a poplatky v roku 1984, 1985, 1986, 1990. Predmetná dohoda o osobnom užívaní pozemku sa v čase jej uzatvorenia riadila ustanoveniami , a Dňa 1.1.1991 nadobudla účinnosť novela , kedy podľa Obč. zák. právo osobného užívania sa zmenilo na vlastnícke právo fyzickej osoby. Žalobkyňa sa domnievala, že aj právnym predchodcom toto právo patrilo, ktoré sa transformovalo na vlastnícke právo. Prvý krát žalobkyňa mala podozrenie, že s pozemkom na ktorom stojí rodinný dom, ako aj s príslušnými okolitými pozemkami odčlenenými od základnej parcely a riadne oplotenej nehnuteľnosti nebude niečo v poriadku až v roku 2006, kedy na základe kúpnej zmluvy mala záujem stavbu súp. č. XXXX postavenú na parc. č. XXXXX/XX, ako aj príslušne pozemky previesť na dcéru P. D., rod. Š. a manžela U. D.. Predmetné pozemky, ktoré im boli v roku 1975 na základe rozhodnutia pridelené do osobného užívania, nemali zapísané na liste vlastníctva, tieto pozemky vytvorené geometrickým plánom č. 43/2003 zo dňa 3.1.2006, má zapísané Hlavné mesto SR Bratislava na liste vlastníctva č. XXX pre okres Bratislava III, obec: W. - m. č. H., katastrálne územie H., na základe žiadosti o zápis č. MAG-2006-2550/59385-57/LVi zo dňa 06.09.2006, Z-6265/06. Žalobkyňa zistila, že právo právnych predchodcov a ani jej právo, ktoré na ňu prešlo, sa netransformovalo novelou s poukazom na ustanovenie Obč. zák. na vlastnícke právo (vkladové konanie č. V-7368/06). Až do roku 2006 bola v domnení, že sa bude jednať o chybu v zápise vlastníckych práv a nakoniec sa preukáže, že právni predchodcovia k pozemkom uzatvorili v roku 1975 s Československým štátom predmetnú zmluvu o osobnom užívaní pozemkov. Žalobkyňa sa snažila komunikovať so žalovaným, pri osobných stretnutiach s úradníkmi žalovanej sa snažila získať súhlas žalovanej s vydržaním predmetných pozemkov, z dôvodu uplynutia času a splnenia zákonných podmienok. Dôvodila tým, že dobrá viera a dobromyseľnosť, že právnym predchodcom a jej predmetný pozemok patrí, začala plynúť od dňa 1.1.1992. Dovtedy právni predchodcovia boli v dobrej viere, že pozemok užívajú z titulu práva osobného užívania pozemku, čo vlastne vylučovalo vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom podľa , , Obč. zák., v znení po novele vykonanej Zákonom stanovená 10-ročná lehota na vydržanie vlastníckeho práva takto právnym predchodcom a žalobkyni uplynula dňa 31.12.2001. Žalovaný neakceptoval dobromyseľnosť právnych predchodcov a ani žalobkyne, navrhol predmetný pozemok odkúpiť a to návrhom kúpnej zmluvy č. 406000206. Žalobkyňa ani jej dcéra s manželom, ktorí už boli vlastníci rodinného domu súp. č. XXXX postavenom na parc. č. XXXXX/XX, s návrhom žalovaného nesúhlasili. Nedošlo tak k

dohode a k usporiadaniu právnych vzťahov k pozemku medzi žalovaným a vlastníkmi nehnuteľnosti, naopak dňa 18.12.2014 bola na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. podaná Mestskou časťou Bratislava H. proti vlastníkom rodinného domu U. D. a G.. P. D. žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 16,07 Eur denne odo dňa 18.12.2012 do vydania rozsudku, vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.

4. Žalobkyňa naliehavý právny záujem na určovacej žalobe podľa odôvodnila tým, že žalovaný spochybňuje vlastnícke právo žalobkyne a právnych predchodcov, o čom svedčí zápis v katastri nehnuteľnosti v prospech žalovaného. Vlastníkom nehnuteľnej veci sa stáva oprávnený držiteľ, ktorý mal túto vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, pričom do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Žalobkyňa odvodzovala svoju ako aj poručiteľovu dobrú vieru, že im vec patrí, teda titul vstupu do oprávnenej držby, z rozhodnutia o pridelení predmetných pozemkov do osobného užívania poručiteľov, z ktorého rozhodnutia odvodzovala právo osobného užívania uvedených pozemkov do 31.12.1991 a vychádzajúc z existencie tohto práva osobného užívania uvedených pozemkov dňom 1.1.1992 sa zo zákona stala vlastníčkou pozemkov. Od 1.1.1992 teda užívala predmetné pozemky v dobrej viere a v tejto držbe nebola nikým rušená. K pozemkom vykonávala všetky práva, ktoré jej ako vlastníčke patrili v zmysle Obč. zák., ktoré držala, užívala obhospodarovala a požívala plody a úžitky a zároveň si plnila všetky povinnosti ako vlastníčka, platila za pozemky vyrubenú daň. Vydržacia 10 ročná lehota uplynula dňa 31.12.2001, a preto zistenie v roku 2006, že pozemok má na liste vlastníctva zapísaný žalovaná je bez právneho významu.

5. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia nesplnili podmienky vydržania podľa Obč. zák. Podľa ustanovenia rozhodnutím o pridelení pozemku do osobného užívania vniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku. Na podklade pridelenia pozemku do osobného užívania alebo na základe toho, že občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní podľa Obč. zák., uzavrel dohodu o zriadení práva osobného užívania s občanom národný výbor alebo organizácia, ktoré mali pozemok v správe alebo organizácia, ktorá bola vlastníkom pozemku. Dohoda musela mať písomnú formu a bola potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Právo osobného užívania pozemku vzniklo registráciou Dohody na Štátnom notárstve. Novelou , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1992 sa zo zákona zmenilo právo osobného užívania pozemkov na vlastnícke právo. Listiny predložené žalobkyňou, súhlasné stanovisko Obvodného národného výboru Bratislava III zo dňa 11.6.1975 a rozhodnutie finančného odboru Obvodného národného výboru Bratislava III zo dňa 1.9.1975 neboli dostačujúcimi listinami k zápisu práva osobného užívania, boli len podkladom pre uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku. Takúto dohodu však žalobkyňa nepredložila. S poukazom na o evidencii nehnuteľností, právni predchodcovia si mali skontrolovať, či dohoda o osobnom užívaní pozemkov bola registrovaná na štátnom notárstve, a následne vyznačená v evidencii nehnuteľností. Pokiaľ žalobkyňa na podporu svojich tvrdení doložila šekové poukážky o úhrade dane z rokov 1984, 1985, 1986, 1990, na ktorých je ako druh dane (poplatku) uvedená daň domová za dom, žalovaný namietol, že z toho nevyplýva, že by právna predchodkyňa uhrádzala daň z nehnuteľnosti aj za dotknuté pozemky a tieto poštové poukážky teda nie sú dôkazom dobromyseľnosti právnej predchodkyne. Žalovaný poukázal na to, že v rozhodnutí Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru, č. X-76/2016 zo dňa 10.6.2016, ktoré doložila žalobkyňa, je uvedené, že LV č. XXXX, k. ú. H., bol založený zápisom rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava sp. zn. -25 po nebohom S. Č., kde predmetom dedičského konania bola nehnuteľnosť v k. ú. H., dom na pozemku parc. č. XXXXX/XX bez pozemku (s uvedením, že vzťah k pozemku je neusporiadaný). Predmetnú nehnuteľnosť nadobudol oprávnený dedič, a to dcéra P. Š. rod. Č.. Teda žalobkyňa ako účastníčka dedičského konania musela mať vedomosť, že predmetné pozemky sú majetkovoprávne neusporiadané a nemohla byť dobromyseľná v presvedčení, že právni predchodcovia uzavreli s Československým štátom dohodu o osobnom užívaní pozemkov, ktorá by bola registrovaná štátnym notárstvom, a že neskôr toto právo sa pretransformovalo na vlastnícke právo na základe ustanovenia Pokiaľ žalobkyňa namietala, že zápis vlastníckeho práva žalovaného k predmetným pozemkom na LV č. XXX bol vykonaný v rozpore so zákonom, nakoľko takýto zápis na základe listiny v konaní je možné vykonať iba predložením delimitačného protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku spísaného podľa a o majetku obcí v znení neskorších predpisov, v tejto súvislosti žalovaný predložil Protokol 63, 64, 70 o prechode vlastníctva vecí a postúpení majetkových práv a záväzkov spísaný dňa 26.07.1991, bol uzavretý medzi odovzdávajúcimi Obvodným národným výborom Bratislava III v likvidácii, Miestnym národným výborom

Rača v likvidácii, Miestnym národným výborom Vajnory v likvidácii, a preberajúcim Hlavným mestom SR Bratislavou. Protokol bol uzavretý v nadväznosti na Zákon o majetku obcí, podľa ktorého prechádzali do vlastníctva obce W. z majetku SR veci (okrem hnuteľností patriacich orgánom štátnej správy), ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti , t. j. právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Predmetom prechodu vlastníctva vecí, majetkových práv a záväzkov boli nehnuteľnosti v k.ú. Q., A. P., H. a Q.. Podľa PK vložky č. 14300, k. ú. W., vlastníkom pozemkov v tejto PK vložke, vrátane pozemku parc. č. XXXXX/X o výmere 760 m2, bol Československý štát - Obvodný národný výbor Bratislava - Nové Mesto. Z uvedeného vyplýva, že boli splnené všetky zákonné podmienky na prechod vlastníckeho práva k predmetným pozemkov na žalovaného.

6. Súd prvej inštancie posudzoval prejudiciálnu otázku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení vlastníckeho práva, ktorá je základnou procesnou podmienkou úspešnosti určovacej žaloby. Konštatoval, že medzi stranami sporu existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, ktorý nemožno odstrániť iným právnym prostriedkom ako určovacou žalobou k nehnuteľnostiam. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX pre okres Bratislava III, obec W.-m.č. H., katastrálne územie H.Y.. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že pozemky parc. č. XXXXX/X o výmere 344 m2, parc. č. XXXXX/XX o výmere 380 m2, a parc. č. XXXXX/XX o výmere 36 m2 patrili v čase smrti do užívania právnym predchodcom žalobkyne a to S. Č., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX a C. Č., rod. S., nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v danom prípade požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a ak by súd žalobe vyhovel, vec by bola následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa (odkaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne S. Č. spolu s manželkou C. Č. postavili rodinný domček na parc. č. XXXXX/X o výmere 760 m2, na základe stavebného povolenia vydaného Odborom pre výstavbu rady Obvodného národného výboru Bratislava- Nivy zo dňa 27.07.1956. Stavebník bol povinný pred nasťahovaním sa do stavby požiadať Odbor pre výstavbu rady Obvodného národného výboru v Bratislave-Nivy o vydanie užívacieho povolenia, stavba mala byť dokončená do 31.12.1958, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná. Právni predchodcovia žalobkyne dňa 18.3.1975 žiadali na Obvodnom národnom výbore Bratislava III, ako vlastníci domu súp. č. XXX a užívatelia parc. č. XXXXX/X, ktorá bola podľa identifikácie rozdelená na parc. č. XXXXX/ X vo výmere 344 m2, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 380 m2 a parc. č. XXXXX/XX vo výmere 36 m2, usporiadať pomer k pozemku s uvedením, že na stavbu rodinného domu mali vydané stavebné povolenie Odborom pre výstavbu rady Obvodného národného výboru Bratislava-Nivy dňa 27.7.1956, ktorú skutočnosť žalobkyňa v konaní preukázala písomným záznamom vyhotoveným dňa 18.3.1975. Obvodný národný výbor Bratislava III, finančný odbor dňa 11.6.1975 navrhol k pozemku parc. č. XXXXX/ X (3 parcely) zriadiť právo osobného užívania pre S. Č. a manželku C. a po preskúmaní správnosti vydať príslušné rozhodnutia. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že Obvodný národný výbor Bratislava III vydal dňa 1.9.1975 rozhodnutie číslo: fin/655-1/75 máj o pridelení pozemku do osobného užívania S. Č., nar. 4.10.1920 a manželke C. na pozemok par. č. XXXXX/X, parc. č. XXXXX/XX, parc. č. XXXXX/XX, vo výmere 760 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území W.-H., ktorý bol vo vlastníctve Československého štátu a v správe ObNV Bratislava III na výstavbu rodinného domčeka. Súd prvej inštancie poukázal na to, že toto rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania ako administratívne rozhodnutie nezakladalo právo osobného užívania pozemku, vydával ho finančný odbor príslušného okresného národného výboru na základe žiadosti občana, a toto rozhodnutie sa stalo iba hmotnoprávnym predpokladom na uzavretie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku. Obvodný národný výbor Bratislava jednal o pridelení pozemku na základe žiadosti občana, ktorý preskúmal žiadosť a považoval ju za odôvodnenú, stavebný pozemok, na ktorom bol postavený rodinný dom bol vo vlastníctve Čsl. štátu pozemnoknižne zapísaný na ObNV Bratislava - Nové Mesto vo vložke č. 14300 Bratislava. Právo občana, aby s ním Obvodný národný výbor alebo organizácia uzavrela dohodu o zriadení práva osobného užívania k pozemku vniklo od právoplatnosti tohto rozhodnutia Obvodného národného výboru o pridelení pozemku do osobného užívania odo dňa 13.9.1975, v ktorom bola stanovená lehota troch mesiacov do 13.12.1975, do ktorej mala byť dohoda o zriadení práva osobného užívania k pozemku uzavretá, pričom nedodržanie tejto lehoty malo za následok stratu účinnosti tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, keďže právo osobného užívania pozemkov nevzniklo právnym predchodcom žalobkyne podľa doterajších predpisov, nemohlo sa zmeniť na vlastníctvo fyzickej osoby podľa § 872 ods. 1 prechodných ustanovení k úpravám účinným od

1.1.1992 podľa Žalobkyňa v konaní nepreukázala tvrdenie, že právni predchodcovia po doručení rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, podpísali dohodu o zriadení práva osobného užívania, uvedený listinný dôkaz ani súdu prvej inštancie nepreložila, neuniesla tak dôkazné bremeno. Rovnako z výsluchu svedkyne P. D. (dcéra žalobkyne) mal súd prvej inštancie preukázané, že ani v archívoch sa nenašla dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázala právny titul, od ktorého by mohla odvodzovať vlastnícke právo k predmetným pozemkom, ktorého určenia sa domáhala. Skutočnosť, že žalobkyňa, ako aj právni predchodcovia žalobkyne užívali predmetné nehnuteľnosti hoci aj dlhú dobu, sama o sebe nie je dôvodom k vydržaniu vlastníckeho práva a nemôže byť ani právnym dôvodom určenia vlastníckeho práva vydržaním. Poukázal na to, že k vydržaniu vlastníckeho práva nestačí faktický výkon tohto práva, ale oprávnený držiteľ musí vykonávať toto právo pre seba a byť v dobrej viere, že k veci mu právo prináleží. Na preukázanie dobrej viery nestačí len preukázanie skutočnosti, že nikto nebránil žalobkyni a jej právnym predchodcom v užívaní pozemku, že žalovaný užívanie pozemku toleroval bez toho, aby nebola súčasne preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku trpieť výkon tvrdeného práva. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že právni predchodcovia boli vlastníkom predmetných pozemkov, pretože so zreteľom na všetky okolnosti nemohli byť v dobrej viere, že im takéto právo patrí, keďže toto právo nevykonávali na základe právneho titulu. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Skutočnosť, že za nehnuteľnosť rodinný dom a pozemky platili dane a poplatky v domnení, že sú vlastníci, je právne irelevantná. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu požadovať, mali alebo mohli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že právni predchodcovia žalobkyne pri zachovaní náležitej opatrnosti mohli zistiť, že užívajú pozemok, ktorý nebol majetkovo právne vysporiadaný, a teda užívajú pozemok bez právneho titulu, nakoľko vlastnícke právo k pozemku mal Československý štát, ObNV Bratislava Nové Mesto. Z výsluchu žalobkyne mal súd prvej inštancie preukázané, že už v dedičskom konaní po poručiteľke C. Č., matke žalobkyne v roku 1989, neboli prejednané predmetné pozemky a notár im povedal, že pozemky si majú vysporiadať, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú aj zo svedeckej výpovede P. D.. Žalobkyňa ako účastníčka dedičského konania teda musela mať vedomosť, že predmetné pozemky nie sú majetkovo právne vysporiadané a nemohla byť dobromyseľná v presvedčení, že právni predchodcovia žalobkyne mali uzatvorenú dohodu o osobnom užívaní pozemkov, keďže rozhodnutie o pridelení pozemku bolo len hmotnoprávnym predpokladom pre uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku. Vyvodzovanie dobromyseľnosti žalobkyne len z tohto rozhodnutia o pridelení pozemku, ako domnelého právneho titulu, bez zohľadnenia zachovanej náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu od právnych predchodcov žalobkyne požadovať, je v rozpore s právnou úpravou, upravujúcou inštitút vydržania. Pokiaľ ide o listinný dôkaz predložený žalobkyňou Geometrický plán č. 3/2004 zo dňa 21.1.2004, v ktorom bola vo výkaze výmeru ako v novom stave uvedená žalobkyňa, geometrický plán bol len technickým podkladom právnych úkonov. Taktiež v roku 2006 sa žalobkyňa dozvedela, že predmetné pozemky nie sú zapísané na liste vlastníctva, keď chcela rodinný dom previesť na dcéru P. D. a jej manžela, kedy zistila, že pozemky nie sú majetkovo právne vysporiadané. K tomu, aby boli splnené podmienky oprávnenosti držby bolo potrebné, aby bol držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým skutočnostiam, inak povedané, aby držal pozemok na základe ospravedlniteľného omylu, čo však v danom prípade nebolo preukázané.

9. Z listinného dôkazu výpisu z PK vložky č. 14300 k.ú. Bratislava mal súd prvej inštancie preukázané, že vlastníkom parc. č. XXXXX/X, ako stavebného pozemku o výmere 760 m2 bol vedený Československý štát, Obvodný národný výbor Bratislava Nové Mesto v celosti, ktorý podľa identifikácie parciel a geometrického plánu č. 43/2003 bol rozdelený na parc. č. XXXXX/X o výmere 322 m2, parc. č. XXXXX/ XX o výmere 145m2, parc. č. XXXXX/XX, o výmere 36 m, parc. č. XXXXX/XX, o výmere 256 m2. Podľa , veci z majetku Slovenskej republiky prešli veci do vlastníctva obce na základe zákona, v prospech Hlavného mesta SR Bratislavy v podiele 1/1. K námietke žalobkyne ohľadne zápisu predmetných pozemkov na žalovaného sa vyjadril Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, Bratislava v rozhodnutí Xo 37/16-BPR zo dňa 17.8.2016,

v tom zmysle, že zápis vlastníckeho práva záznamom v prospech Hlavného mesta SR Bratislava k predmetným pozemkom bol v súlade s predloženou listinou.

10. V danom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala splnenie zákonných podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva a žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že pozemky parc. č. XXXXX/X o výmere 344 m2, parc. č. XXXXX/XX o výmere 380 m2 a parc. č. XXXXX/XX o výmere 36 m2, patrili v čase smrti do užívania právnym predchodcom žalobkyne a to S. Č., nar. X.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.X.XXXX a C. Č., rod. S., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia, že predmetné pozemky patria do výlučného vlastníctva žalobkyne P. Š.. Mal za to, že žalobkyňa v danom prípade nepreukázala naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva. Poukázal na to, že v sporovom konaní je oprávnený rozhodnúť len o tom, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci, prípadne spoluvlastníckeho podielu. Rozhodnutie o tom, či určitá vec je predmetom dedičstva po poručiteľovi, prináleží súdu len v konaní o dedičstve. V tomto konaní mohol rozhodnúť teda len o určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti podľa .

11. O trovách konania rozhodol podľa , keďže ale žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, v konaní trovy nevznikli, náhradu trov konania žalovanému proti žalobkyni nepriznal.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v , a h ) , ktorým sa domáha sa, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu v plnej miere vyhovie, alebo rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na opätovné konanie. Žalobkyňa uviedla, že žalobou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré užívali jej právni predchodcovia a aj ona sama v dobrej viere, že jej nehnuteľnosti patria od roku 1956, kedy na dotknutých nehnuteľnostiach na základe vydaného stavebného povolenia postavili rodinný dom. V konaní bolo preukázané, že právnym predchodcom žalobkyne právo na uzatvorenie zmluvy o osobnom užívaní pozemkov patrilo, keďže na pridelenom pozemku postavili na základe vydaného stavebného povolenia svoj rodinný dom. Preto Obvodný národný výbor Bratislava III, Finančný odbor dňa 1.9.1975 pod sp. zn. fin./655/1/75-maj vydal rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania právnym predchodcom žalobkyne, ako hmotno-právneho predpokladu na uzatvorenie dohody o zriadení práva osobného užívania dotknutým pozemkom, je preukázané, že až do podania žalobného návrhu sa v príslušných archívoch nepodarilo dohľadať dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemkov. V archívoch sa nepodarilo dohľadať ani žiadnu inú dohodu o zriadení práva osobného užívania ostatných žiadateľov a susedov žalobkyne. Žalovaná, ktorá má archív k dispozícií nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by právny predchodcovia žalobkyne od takejto dohody odstúpili, alebo úmyselne a s plným vedomím ju neuzatvorili a to aj napriek tomu, že uzatvorenie dohody sami iniciovali. Žalobkyňa po prvý krát nadobudla podozrenie, že s pozemkom, na ktorom stojí rodinný dom, nie je niečo v poriadku, až v dedičskom konaní po zomrelej matke, keď notár do rozhodnutia zo dňa 10.6.1989 sp. zn. D 02/89 nepojal na prededenie pozemok parc. č. XXXXX/XX (zastavaný pozemok) a ani ďalší pozemok, ktorý užívali od roku 1956 právni predchodcovia. Žalobkyňa uviedla ďalej, že v dedičskom konaní po zomrelom otcovi v roku 1984 nebola účastníčkou dedičského konania, nakoľko dedičstva po nebohom otcovi sa vzdala v prospech svojej matky. Po zistení tejto skutočnosti mala záujem dať sporný pozemok do právneho a zákonného stavu, podala žiadosť o zriadenie práva osobného užívania Obvodnému národnému výboru Bratislava III, následne jej bol doručený výpis z evidencie nehnuteľnosti, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, výpis z evidenčného listu č. XXXX, vyhotovený dňa 7.5.1990, kde je žalobkyňa vedená ako vlastník pozemkov s titulom nadobudnutia dedením a uvedením oboch dedičských konaní. Od postavenia rodinného domu až do roku 2006 bola v dobrej viere, že predmetné pozemky jej patria, že chyba bola odstránená, zmluvy s právnymi predchodcami sa dohľadali. Svedčí o tom aj skutočnosť, že po celú dobu uhrádzala príslušné miestne dane z pozemkov ako vlastníčka a nie nájomnícka a takto je aj v týchto vyrubovacích dekrétoch označovaná. Žalobkyňa nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý za hlavný dôkaz, prečo žalobu zamietol považuje neexistenciu zmluvy o osobnom užívaní pozemku ako právneho titulu, že takéto právo žalobkyni alebo jej právnym predchodcom patrí, od ktorej zmluvy sa následne odvíja vstup do oprávnenej držby ako jednej z podmienky na plynutie času. Namieta, že ak by takáto zmluva existovala, nikdy by takýto spor neiniciovala, nakoľko jej právni predchodcovia, ale aj ona sama v následnom dedičskom konaní by sa stala zo zákona vlastníčkou pozemkov o spor ktorých ide. Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uvádza, že nepreukázala, že právni predchodcovia boli vlastníci pozemkov, pretože so zreteľom na všetky okolnosti nemohli byť v dobrej viere, že im takéto právo patrí, keďže

toto právo nevykonávali na základe žiadneho právneho titulu, v tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že žiadny právny titul sa nepodarilo v príslušných archívoch dohľadať, avšak je nemysliteľné sa domnievať, že v socialistickom vlastníctve by si niekto mohol prisvojiť pozemok, tento užívať bez právneho titulu a postaviť na takomto pozemku rodinný dom bez príslušných povolení štátnych orgánov. Pokiaľ ďalej súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí a dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli, žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na to, že do súdneho spisu založila dostatok dôkazov o tom, že bola bdelá a snažila sa veci po roku 1990 právne usporiadať. Až do roku 2006 s poukazom na výpis z evidencie nehnuteľnosti zo 7.5.1990, ale aj z geometrického plánu G.. U. F. zo dňa 3.1.2004 vyhotovený na určenie vlastníckych práv k pozemku parc. č. XXXXX/X, XX, XX, XX je žalobkyňa uvedená ako vlastníčka. Od pridelenia pozemku na stavbu domu, cez snahu o uzatvorenie zmluvy o osobnom užívaní pozemkov z roku 1975, opakovanú snaha o uzatvorenie zmluvy o osobnom užívaní, výpisy z evidencie, je preukázané, že právni predchodcovia boli iniciátormi žiadosti o uzatvorenie zmluvy, bolo im v plnej miere vyhovené a v čase, kedy zmluva bola uzatváraná mali aj právny nárok na uzatvorenie tohto typu zmluvy. Prečo nedošlo k registrácií týchto zmlúv na štátnom notárstve, možno sa len domnievať. V rozhodnom čase nebola registrovaná ani jedna zo zmlúv, t.j. ani susedov, s ktorými o uzatvorenie zmlúv spoločne žiadali. Možno sa domnievať, že chyba v registrácií bola na strane štátneho orgánu. Žalobkyňa zdôraznila, že súčasný, ako aj predošlý upravujú vyvrátiteľnú domnienku, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Domnieva sa, že pri posudzovaní oprávnenosti držby v súvislosti s vydržaním veci alebo práva je potrebné dôkladne zvážiť možnosť uplatnenia tejto domnienky. Poukazuje na to, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), pričom držiteľ bol dobromyseľný v tom, že mu takýto titul prislúchal. Dobromyseľnosť právnych predchodcov ale aj žalobkyni sa odvíja od skutočnosti, že predmetné pozemky im boli pridelené práve za účelom výstavby vlastného rodinného domu. Čiže neoprávnene sa týchto pozemkov nezmocnili. Žalobkyňa sa v tomto posudzovanom prípade domnieva, že právny predchodcovia a aj samotná žalobkyňa bola uvedená do právneho omylu. Právni predchodcovia žalobkyne sa nemali dôvod domnievať, že žiadosti o uzatvorenie zmluvy o osobnom užívaní, ktorú sami iniciovali a ktorej bolo v plnej miere vyhovené, nebude registrovaná na Štátnom notárstve. Právni predchodcovia v čase uzatvorenia zmluvy t. j. v roku 1975 nemohli dohodu, ktorú uzatvorili, sami fyzicky vziať a sami ju odniesť na registráciu na príslušné štátne notárstvo. Pokiaľ zmluva bola uzatváraná zo štátom, organizáciou štátu, povinnosť dať zmluvy na registráciu na Štátne notárstvo bola na štátnych orgánoch, v tomto prípade Obvodného národného výboru Bratislava III. Keďže v socialistickom zriadení pôda patrila štátu a vlastníctvo k nej sa nenadobúdalo, nebol podľa názoru žalobkyne dôvod pochybovať o tom, že dohody o zriadení práva osobného užívania nie sú registrované príslušným Štátnym notárstvom a túto registráciu si pri zachovaní obozretnosti aj preverovať. Stačilo, že právni predchodcovia za užívanie platili dane ako keby boli vlastníci a takto boli aj označovaní. Žalobkyňa má za to, že držba na podklade takéhoto právneho omylu môže byť oprávnená, a preto vedie k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalobkyňa ďalej uviedla, že bola presvedčená o tom, že jej právo osobného užívania, ale aj jej právnym predchodcom, vzniklo potom, čo svojou žiadosťou zo dňa 7.5.1990 žiadala o zriadenie práva osobného užívania, kde jej bol doručený výpis z evidencie nehnuteľnosti v ktorom je uvedená ako vlastníčka. Výpis z evidencie nehnuteľnosti vydaný v zmysle úradom geodézie, ktorý evidenciu nehnuteľnosti viedol, má záväzný charakter. Preto žalobkyňa nemala dôvod pochybovať o svojom práve k pozemku, od čoho sa následne musí odvíjať jej dobromyseľnosť. Od účinnosti t. j. odo dňa 1.1.1992, začala žalobkyni plynúť zákonom stanovená 10-ročná lehota na vydržanie vlastníckeho práva. Táto uplynula dňa 31.12.2001. Žalobkyňa po celú dobu pritom užívala pozemok nerušene v domnení, že je jeho vlastníčkou a toto vlastníctvo patrilo aj jej právnym predchodcom. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že v konaní napadla zároveň platnosť zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti žalovanej, na čo žalovaná k námietke spochybnenia jej zápisu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom predložila Protokol 63, 64, 70 o prechode vlastníckeho práva vecí podľa . Žalobkyňa v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že dôsledne túto listinu v rozsahu, ako bola napadnutá nepreskúmal. Súd prvej inštancie sa uspokojil sa iba s vyjadrením Okresného úradu Bratislava, odbor opravných prostriedkov, že zápis vlastníckeho práva žalovanej je v súlade s predloženou listinou. Žalobkyňa opätovne poukazuje na predložený dôkaz žalovanou a uvádza, že tento predložený dôkaz nie je delimitačným protokolom podľa Žalobkyňa v žalobe napadla rovnako listinu a to žiadosť o zápis vlastníctva žalovanej na základe predloženej

listiny MAG-2006-2550/59385-57/LVÍ zo dňa 6.9.2006, na základe ktorej bola žalovaná zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti, o ktorú v tejto žalobe ide. K tejto listine žalovaná vo svojom vyjadrení nezaujíma žiadne stanovisko a súdu prvej inštancie túto listinu nepredložila. Žalovaná sa domáha u odvolacieho súdu vyhodnotiť zápis vlastníckeho práva žalovanej a jeho platnosti a zákonnosti. V odvolaní žalobkyňa ďalej opätovne poukazuje na skutočnosti k zápisom vlastníckych práv susedných pozemkov. V súvislosti s vydržaním v žalobnom návrhu, ale aj v ďalších vydreniach poukázala na susedný pozemok parc. č. XXXXX/X, k.ú. H., ktoré vlastníctvo bolo zapísané na LV č. XXXX na základe Notárskej zápisnice Osvedčenia o vydržaní NZ č. 42/96 zo dňa 26.01.1996 podľa Tento dôkaz žiadala žalobkyňa v žalobnom návrhu zabezpečiť cestou súdu, nakoľko nie je možné tento dôkaz na základe žiadosti zabezpečiť žalobkyňou, keďže nie je oprávnenou osobou na poskytnutie takejto informácie. Žalobkyňa ozrejmuje, že ide tu s najväčšou pravdepodobnosťou o situáciu, keď vlastníci pozemku parc. č. XXXXX/X (šiesty dom v radovej zástavbe) pri usporiadaní právneho vzťahu k pozemku, na ktorom je postavený ich rodinný dom, nevedeli dohľadať dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku a táto dohoda sa zo zákona netransformovala na vlastnícke právo. Potom bez akýchkoľvek problémov a pochybností osvedčili nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku titulom vydržania, ako ľahšej cesty usporiadania právneho vzťahu dotknutého pozemku. Musí potom platiť rovnaký postup a zásada, že dobrá viera, dobromyseľnosť a zákonné plynutie času potrebného na nadobudnutie vlastníckeho práva titulom plynutia času svedčí jednoznačne aj žalobkyni a jej právnym predchodcom. Súdu prvej inštancie vytýka, že týmito predloženými dôkazmi sa nezaoberal a ani ich ako dôkaz nepojal vo svojom odôvodnení rozsudku. Vzhľadom na uvedené sa žalobkyňa domnieva, že súd prvej inštancie na základe predložených a vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v plynutí lehoty pre vydržanie a vyhodnotenia oprávnenosti držby predmetu vydržania a dobromyseľnosti žalobkyni a jej právnych predchodcov. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne vyhodnotil aj domnelý právny titul a právny omyl, do ktorého sa nie svojím pričinením dostala žalobkyňa a jej právny predchodcovia. Žalobkyňa má za to, že dostatočným spôsobom preukázala nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom z titulu plynutia dlhodobej, oprávnenej a ničím nerušenej držby.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v odvolaní žalobkyňa neuvádza, na základe akých vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a prečo má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, iba opätovne poukazuje na skutočnosti a dôkazy, ktoré už riadne vyhodnotil súd prvej inštancie. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesla dôkazné bremeno a to podľa názoru žalovaného nemôže úspešne uniesť ani v odvolacom konaní, keďže zo žiadneho z predložených dôkazov nebolo preukázané vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnostiam a nebola preukázaná dobromyseľnosť držby nehnuteľností ani jej právnym predchodcom. Žalovaný poukazuje opätovne na skutočnosť, že právo osobného užívania pozemku vznikalo až registráciou dohody na štátnom notárstve. Táto skutočnosť bola uvedená aj v rozhodnutí o pridelení pozemkov do užívania právnym predchodcom žalobkyne, kde je na str. 2 dohody explicitne uvedené, že rozhodnutie stratí platnosť, ak oprávnení neuplatnia právo z neho vyplývajúce u uvedenej organizácie do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti. Z uvedeného je zrejmé, že toto právo právnym predchodcom žalobkyne nikdy nevzniklo a nikdy sa nepretransformovalo užívacie právo na právo vlastnícke na základe ustanovenia f 872 ods. 1 Právny titul - existenciu dohody o zriadení práva osobného užívania, o ktorý oprela žalobkyňa v žalobnom návrhu existenciu dobrej viery, že predmetné nehnuteľnosti užívali, a že im teda právom patria, v konaní nijako nepreukázala. Naopak samotná výpoveď žalobkyne bola zmätočná a v nesúlade so žalobným návrhom, keď uviedla. že pojala podozrenie, že s pozemkom, na ktorom stojí rodinný dom, ako aj priľahlými pozemkami niečo nie je v poriadku až v roku 2006, pričom už po smrti matky žalobkyne však bolo zrejmé, že tieto jej nepatrili, nakoľko neboli zaradené do dedičstva po matke žalobkyne. Vo veci je zároveň nesporné, že žalobkyňa ani žiadny jeho právny predchodca nebol nikdy zapísaný vo verejných listinách ako vlastník nehnuteľností. Naopak všetky známe v konaní dosiaľ predložené verejné listiny priamo uvádzajú vlastnícke právo žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobkyne boli iniciátormi uzatvorenia dohody nepostačuje k tomu, aby sa stali aj skutočnými vlastníkmi pozemkov. Aj keby však k uzatvoreniu dohody o zriadení osobného užívania došlo, túto žalobkyňa nepredložila, nebola by postačujúca bez samotnej registrácie štátnym notárstvom. Pokiaľ ďalej žalobkyňa v konaní poukazovala na spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k susedným pozemkom, pričom mala za to, že vlastníkom susedných pozemkov postačovali k zápisu vlastníckeho práva rozhodnutia o pridelení pozemkov do užívania, žalovaný uvádza, že v konaní preukázal, že vlastníci susedných pozemkov boli zapísaní na listy vlastníctva na základe právnych listín a to titulom

uzatvorenia dohôd o osobnom užívaní, ako aj na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s Hlavným mestom ako vlastníkom pozemku. Na poslednom pojednávaní žalovaný bol pripravený doložiť ďalšie dohody o osobnom užívaní, ako aj kúpnu zmluvu, ktoré sa podarilo dohľadať po uplynutí lehoty na doloženie dokladov, ktorú určil okresný súd. Tieto dôkazy súd prvej inštancie nepripustil. Mali slúžiť na vyvrátenie tvrdení žalobkyne o neexistencii dohôd o osobnom užívaní. Žalovaný má za to, že žalobkyňa ani jej právni predchodcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi, nakoľko pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti prípadu od nich požadovať, museli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudli. Žalobkyňa nepreukázala, na základe akých právne relevantných podkladov sa domnieva, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Rovnako nepreukázala, na základe akých relevantných podkladov by mala vyplývať jej dobromyseľnosť v tom, že jej predmetné nehnuteľnosti patria. Podľa ustálenej judikatúry, podstatou určovacej žaloby je, že žalobca musí preukázať, že je vlastníkom nehnuteľností, nie, že tretia osoba nemá vlastnícke právo k nehnuteľnosti. V prípade žalobkyne, ani jej právneho predchodcu, však nemožno považovať držbu sporných nehnuteľností za oprávnenú, nakoľko žalobkyňou zdôraznené listiny a to predovšetkým Rozhodnutia odboru pre výstavbu rady Obvodného národného výboru Bratislava-Nivy, Výst. 560/1956-16 zo dňa 27.7.1956, Rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania fin./655/-l/75-máj zo dňa 1.9.1975, a predovšetkým žiadosť o zriadenie práva osobného užívania, resp. odkúpenia stavebného pozemku zo dňa 7.5.1990, nemožno považovať ani len za domnelé tituly, o ktoré by sa mohlo opierať presvedčenie žalobcu, že im predmetné nehnuteľnosti patria. Práve so žiadosti o zriadenie práva osobného užívania, resp. odkúpenia stavebného pozemku zo dňa 7.5.1990, je zrejmé, že pozemky neboli majetkovoprávne usporiadané a nebolo ani zriadené právo osobného užívania. Za týchto okolností muselo byť žalobkyni po celú rozhodnú dobu zrejmé, že im tieto nehnuteľnosti nepatria. Držba právnych predchodcov žalobkyne, ako aj žalobkyne samej smerujúca k vydržaniu nemohla nikdy začať. To znamená, že žalobkyňa, ktorá nikdy nevlastnila nehnuteľnosti, ani nikdy nesplnila zákonom stanovené predpoklady na vydržanie nehnuteľnosti, nie je v tomto súdnom konaní ani aktívne legitimovaná na podaní takejto žaloby. Na základe uvedeného žalovaný žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť,

15. V súdenej veci ide o spor o pozemok. Žalobkyňa oprela žalobu o skutkové tvrdenie, že jej právni predchodcovia (rodičia) postavili po roku 1956 na pozemkoch vo vlastníctve Československého štátu rodinný dom, pričom tieto pozemky neboli právne vysporiadané, medzi občanmi-stavebníkmi na jednej strane a Československým štátom na druhej strane nebol založený žiaden zmluvný vzťah. Potom, ako právni predchodcovia v roku 1975 požiadali o právne usporiadanie tohto stavu, vydal dňa 1.9.19875 Obvodný národný výbor Bratislava III rozhodnutie číslo: fin./655/-1/75-maj o pridelení pozemkov parc. č. XXXXX/X, parc. č. XXXXX/XX a parc. č. XXXXX/XX o výmere 760 m2 (pozemky pod stavbou a pozemky priľahlé - ďalej aj sporné pozemky) do osobného užívania právnym predchodcom žalobkyne. Žalobkyňa právo k pozemkom odvodila od práva osobného užívania pozemkov jej právnych predchodcov (rodičov) a od transformácie tohto práva dňom 1.1.1992 na právo vlastnícke, a zároveň od titulu vydržania, keď sporné pozemky od 1.1.1992 užívala v dobrej viere, že jej vlastnícky patria, keď jej dňom 31.12.2001 uplynula vydržacia lehota, čím k sporným pozemkom nadobudla vlastnícke právo.

16. Na vzťah medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, ktorý vznikol stavbou na cudzom pozemku pred 1.1.1964 sa vzťahuje právna úprava (tzv. Stredný ). V zmysle ustanovenia (rovnako aj ustanovenia v znení účinnom od 1.4.1964) sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťah vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Vzhľadom k tomu, že predmetná stavba - rodinný dom boli dokončené za účinnosti z roku 1950, je potrebné vzťah, ktorý vznikol stavbou na cudzom pozemku posudzovať podľa tohto zákona nielen čo do jeho vzniku, ale aj nárokov vyplývajúcich z postavenia stavby na cudzom pozemku. Podľa z roku 1950 trvalé stavby neboli súčasťami pozemku. Podľa označeného vlastníkom stavby mohla byť osoba odlišná od vlastníka pozemku. K tomu, aby bol stavebník oprávnený zriadiť stavbu na pozemku, ktorý nevlastnil, bolo potrebné splniť podmienky stanovené označeným , a síce podľa bolo možné v prípadoch, na ktoré sa nevzťahoval , zriadiť trvalú

stavbu na cudzom pozemku len na základe práva stavby. Právo stavby bolo právnym prostriedkom k vybudovaniu stavby na cudzom pozemku, ktorý aj po vybudovaní stavby zostal vo vlastníctve niekoho iného. Právo stavby mohlo vzniknúť podľa označeného priamo zo zákona, úradným výrokom alebo zmluvou. Pre zmluvné zriadenie práva stavby vyžadoval označený uzavretie zmluvy medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku v písomnej forme a privolenie Okresného národného výboru. Stret vlastníctva pozemku a vlastníctva stavby na ňom postavenej vo vzťahu k výkonu vlastníckych práv sa riadil ustanovením a označeného . Právni predchodcovia žalobkyne vedeli, že pozemky neboli právne vysporiadané, medzi občanmi-stavebníkmi na jednej strane a Československým štátom na druhej strane nebol založený žiaden zmluvný vzťah (žaloba).

17. V súdenej veci legitímnosť vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne k rodinnému domu vybudovanému na cudzom pozemku nebola medzi stranami konania sporná. Túto legitímnosť podporuje aj okolnosť preskúmania veci Obvodným národným výborom Bratislava III, ktorá predchádzala vydaniu rozhodnutia z 1.9.1975 o pridelení sporného pozemku do osobného užívania právnym predchodcom žalobkyne. Žalobkyňa nepreukázala, ani netvrdila, že existuje právny dôvod, ktorým by bol právny vzťah jej predchodcov k spornému pozemku do 1.9.1975 vysporiadaný, kedy bolo už podľa právnej úpravy účinného od 1.4.1964 príslušným štátnym orgánom rozhodnuté o pridelení sporných pozemkov do osobného užívania jej právnych predchodcov. Keďže v tomto rozhodnutí boli právni predchodcovia žalobkyne výslovne upozornení na skutočnosť, že pre vznik práva osobného užívania k sporným pozemkom musí byť uzavretá dohoda o osobnom užívaní sporných pozemkov a táto musí byť registrovaná Štátnym notárstvom, museli si byť právni predchodcovia žalobkyne vedomí, že právo osobného užívania k sporným pozemkom im vznikne až registráciou dohody o osobnom užívaní sporných pozemkov. Právna skutočnosť danosti registrovanej dohody o osobnom užívaní sporných pozemkov z dokazovania v súdenej veci nevyplynula. Ak dohoda o zriadení práva osobného užívania v zmysle , v znení do 31. januára 1991 nebola registrovaná štátnym notárstvom, nemohlo vzniknúť ani právo osobného užívania pozemku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. , z 17.12.1997, v ktorom najvyšší súd riešil otázku, ktorej zodpovedanie dopadá pre podobnosť veci aj na preskúmavanú vec, „či možno považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania“. V označenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že v súvislosti s úpravou vydržania neupravoval a ani neupravuje možnosť považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku uzavretej podľa , za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania. Zaniknutý inštitút osobného užívania pozemku je celkom odlišným inštitútom od oprávnenej držby pre účely vydržania a ak by zákonodarca mal v úmysle považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania, jeho úmysel by našiel odraz v príslušnej úprave v rámci prechodných ustanovení, čo však neurobil, a preto treba vychádzať výlučne z právnej úpravy daného vzťahu obsiahnutej v zákone. Uvedené pre danú vec znamená, že pre nedostatok registrovanej zmluvy o práve osobného užívania sporných pozemkov právnym predchodcom žalobkyne ku dňu 31.12.1991 k sporným pozemkom právo osobného užívania nevzniklo, a preto im k predmetným pozemkom nemohlo vzniknúť transformáciou podľa ani vlastnícke právo.

18. K odvolacej argumentácii žalobkyne o ospravedlniteľnom omyle, ktorým môže byť výnimočne aj omyl právny, odvolací súd prednáša, že právny omyl spočíva v neznalosti, alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Oprávnené užívanie (držba) sa zakladá na omyle užívateľa (držiteľa), ktorý sa domnieva, že je subjektom vykonávaného práva. Oprávnené užívanie sa ale nemôže zakladať na takom omyle, ktorému sa mohol užívateľ pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o opatrnosť bežnú, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl užívateľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa subjekt postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu po každom požadovať. Ak omyl presahuje rámec bežného, ??obvyklého posudzovania vecí, nie je ospravedlniteľný. Užívateľ, ktorý užíva vec na základe takého omylu, môže byť síce v dobrej viere, ale nie

so zreteľom na všetky okolnosti, a preto nemôže byť užívateľom oprávneným. Podmienky vzniku práva osobného užívania pozemku jednoznačne v rozhodnej dobe definoval. Na splnenie konkrétnych podmienok boli právni predchodcovia štátnym orgánom jasne upozornení v rozhodnutí o pridelení sporných pozemkov do užívania. Za takéhoto stavu potom nemohli byť, bez toho aby si z pohľadu bežnej obozretnosti overili splnenie podmienok pre vznik práva osobného užívania sporných pozemkov registráciou Štátnym notárstvom dobromyseľní, že im právo osobného užívania sporných pozemkov skutočne vzniklo a patrí. Ospravedlniteľný omyl na strane právnych predchodcov žalobkyne a žalobkyne nie je možné vyvodiť ani z okolnosti úhrady dane z nehnuteľnosti, pretože príslušný orgán (správca dane) rozhoduje o vypočítaní dane na základe údajov oznámených mu vlastníkom alebo užívateľom nehnuteľnosti v daňovom priznaní. V zmysle o evidencii nehnuteľnosti a nasledujúcich právnych úprav, teda o zápisoch vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, o katastri nehnuteľnosti, každý mal právo nahliadať do evidencie, respektíve katastra nehnuteľnosti.

19. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa žalobný petit určenia jej vlastníctva k spornému pozemku (žalobný petit II) neodvodzovala len od nadobudnutia vlastníckeho práva transformáciou podľa , keď jej právni predchodcovia mali právo osobného užívania sporných pozemkov nadobudnúť vydržaním tohto práva, ktorú žalobu súd prvej inštancie zamietol, s poukazom na to, že na takomto určení žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem, pretože v sporovom konaní môže súd rozhodnúť len o tom, že poručiteľ bol ku dňu smrti nositeľom vecného práva, o ktorom musí byť následne rozhodnuté v dedičskom konaní, ale predmetný určovací petit odvodzovala aj od nadobudnutia vlastníctva k sporným pozemkom vydržaním s tým, že vydržacia doba jej začala plynúť od 1.1.1992 a po dobu desiatich rokov nebola v dobromyseľnej držbe ničím rušená, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 44 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vysvetlil v kontexte s celým odôvodnením predpoklady vydržania a pojem dobromyseľnej držby a zdôvodnil, prečo žalobkyňa nemohla byť k 1.1.1992 dobromyseľnou držiteľkou sporných pozemkov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že najneskôr v roku 1989 sa žalobkyňa v dedičskom konaní po zomrelej právnej predchodkyni C. Č. (matka žalobkyne) vedenom na Štátnom notárstve Bratislava, sp. zn. dozvedela, že sporné pozemky neboli v rámci dedičského konania prejednané (právo osobného užívania pozemku bolo predmetom dedenia). Najneskôr preto, že podľa oznámenia Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor zo dňa 10.5.2016, o začatí konania o oprave chyby, predloženého žalobkyňou (č. l. spisu 26) bol predmetom dedičského konania sp. zn. vedeného na Štátnom notárstve Bratislava po zomrelom S. Č.Y. (otec žalobkyne) rodinný dom bez sporného pozemku, s uvedením, že vzťah k pozemku je neusporiadaný, ktorý rodinný dom nadobudla žalobkyňa do vlastníctva v podiele 1, ako oprávnený dedič a manželka poručiteľa C. Č. (právna predchodkyňa žalobkyne) v podiele 1, ktorá sa týmto o nevysporiadaní právneho vzťahu k sporným pozemkom dozvedela. Vlastníčkou rodinného domu v celosti sa žalobkyňa stala rozhodnutím z dedičského konania po matke C. Č., kedy ako oprávnený dedič nadobudla podiel poručiteľa 1. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobkyni dňom 1.1.1992 nemohla začať plynúť desaťročná vydržacia doba odvodená od presvedčenia, že sa týmto dňom právo osobného užívania premenilo na právo vlastnícke, keď k tomuto dňu si musela byť vedomá, že práva k sporným pozemkom nie sú vysporiadané, respektíve skutočnosti z dedičského konania po právnych predchodcoch museli objektívne u žalobkyne vyvolať pochybnosť o tom, že sporné pozemky jej právnym predchodcom patria. Z obsahu súdneho spisu síce vyplýva, že žalobkyňa dňa 7.5.1990 požiadala Obvodný národný výbor Bratislava III o zriadenie práva osobného užívania sporných pozemkov, respektíve o ich odkúpenie, avšak tvrdenie o tom, že jej následne bol doručený výpis z evidencie nehnuteľnosti datovaný ku dňu 7.5.1990, kde je žalobkyňa vedená ako vlastník pozemkov, ktoré tvrdenie predniesla podľa obsahu súdneho spisu až v štádiu konania, kedy sa jej právny zástupca vyjadroval k právnemu a skutkovému stavu veci, k dokazovaniu (v záverečnej reči) na pojednávaní dňa 24.5.2018, a od ktorého odvodzovala svoju dobromyseľnosť vstupu do vlastníckeho práva k sporným pozemkom do ukončenia dokazovania v prejednávanej veci súdom prvej inštancie, nepreukázala. V spise sa nachádza iba výkaz výmer (č. l. spisu 18) zo dňa 3.1.2004 ako súčasť geometrického plánu č. 3/2004, v ktorom je vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam v časti nový stav - vlastník, nájomca, držiteľ označené meno žalobkyne. Geometrický plán je technickým podkladom právnych úkonov a stav od ktorého by sa žalobkyňa mohla domnievať, že je vlastníčkou sporných pozemkov z neho ani nevyplýva, pretože je identifikovaná vo všeobecnej rovine právneho vzťahu k sporným pozemkom (vlastník, nájomca, držiteľ).

20. K námietke žalobkyne o spornosti prechodu vlastníckeho práva k prejednávaným pozemkom na žalovaného odvolací súd udáva, že pre rozhodnutie o určovacej žalobe žalobkyne nie je podstatné, akým titulom nadobudol vlastníctvo aktuálny vlastník vedený v evidencii nehnuteľností, ale len preukázanie, že vlastníkom nehnuteľností je žalobkyňa. Rovnako vo vzťahu k predmetu sporu neobstojí námietka žalobkyne o spôsobe vysporiadania právnych vzťahov k susediacim pozemkom, vo vzťahu ktorým sa právny režim tiež odvíjal od rozhodnutia Obvodný národný výbor Bratislava III z roku 1975 o pridelení pozemkov do osobného užívania, pretože osud právnych vzťahov k týmto pozemkom bol individuálny, závislý od prístupu dotknutých osôb k spôsobu ochrany ich práv.

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dôvodil, že na základe výsledkov dokazovania neboli preukázané skutočnosti oprávňujúce uzavrieť, že právnym predchodcom žalobkyne vzniklo právo osobného užívania sporných pozemkov, ktoré by sa dňom 1.1.1992 transformovalo na právo vlastnícke, respektíve skutkový stav, podľa ktorého by žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť. Z hľadiska vymedzených odvolacích dôvodov nebolo možné dospieť na základe odvolacích námietok žalobkyne k inému právnemu záveru, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle potvrdil.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s . Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v odvolacom konaní mu trovy konania nevznikli.

23.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).