Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/13/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcovu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Z. S., nar. X.X.XXXX, bytom J., G. XXX/XX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Brož, s.r.o., so sídlom Ružomberok, A. Bernoláka 1417/6, proti žalovanému KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, právne zastúpenému Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Horná 26, o náhradu škody na zdraví vo výške 10.836,60 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu a odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -285 zo dňa 16. septembra 2020 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č. k. -293 zo dňa 30. septembra 2020 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku I. v rozsahu, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.515 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 14.5.2015 do zaplatenia a vo zvyšnom rozsahu (nad sumu 2.515 eur a do sumy 2.576 eur, vrátane úroku z omeškania) rozsudok okresného súdu m e n í tak, žalobu v tomto rozsahu z a m i e t a. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 25 %.

Štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) v spojení s opravným uznesením okresný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.576 eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 14.5.2015 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Vychádzal z to, že nebolo sporné, že žalobca utrpel pri dopravnej nehode dňa 28.12.2012 škodu na zdraví, keď vodič Y. H. neprispôsobil rýchlosť jazdy situácii a okolnostiam, pričom došlo k zrážke so žalobcom, ktorý ako chodec vstúpil cez vyznačený priechod pre chodcov do jazdnej dráhy vozidla. Vodič Y. H., ktorý bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (rozhodnutím OR PZ v Dolnom Kubíne z 18.9.2014, právoplatným dňa 15.10.2014), mal motorové vozidlo poistené u žalovaného. 2. Okresný súd konštatoval, že spornou - vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným - bola včasnosť uplatnenia nároku žalobcom. Určujúcim pre jej vyriešenie bolo posúdenie okamihu vedomosti žalobcu o zodpovednom subjekte a okamihu ustálenia jeho zdravotného stavu. Žalobca, ktorý bol v danom čase ešte maloletý, bol vypočutý orgánmi polície už dňa 6.2.2013 za prítomnosti svojho otca Z. S. st. ako zákonného zástupcu. Informáciou o konkrétnej osobe, „u ktorej sa zodpovednosť za škodu javila ako dostatočne pravdepodobná“, tak disponoval žalobca (a jeho rodičia) už 6.2.2013. Okresný

súd i s prihliadnutím na „usmernenie odvolacieho súdu a aktuálnu judikatúru“ dospel k záveru, že práve označeným dňom sa žalobca dozvedel, ktorá konkrétna osoba zodpovedá za škodu. Daným dňom začala plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá uplynula 6.2.2015. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v dôsledku vedenia priestupkového konania aj proti nemu, nemohlo dôjsť k plynutiu premlčacej lehoty. Aj v prípade skoršieho podania žaloby totiž nemožno vylúčiť, že z dôvodu prebiehajúceho preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu by došlo k prerušeniu konania; čo sa v súdenej veci napokon i stalo. 3. Okresný súd východiskovo uviedol, že vo vzťahu k vedomosti poškodeného (žalobcu) o škode platí, že poškodený sa dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; čiže nastáva momentom ustálenia jeho zdravotného stavu. Bolo pritom zistené, že liečenie žalobcu trvalo do 28.1.2013, ktorému dátumu zodpovedá aj znalcom určené ustálenie zdravotného stavu žalobcu ako poškodeného. Pri najzávažnejšom zranení žalobu (intracerebrálneho krvácania), ktoré sa aj najdlhšie lieči, trvá vstrebávanie hematómu od 8 týždňov od úrazu, čo zodpovedá dátumu 18.2.2013. Okresný súd nadväzne vymedzil, že vo vzťahu k bolestnému dvojročná subjektívna premlčacia lehota uplynula najskôr 28.1.2015 a najneskôr 18.2.2015 (v bode 25. odôvodnenia vychádza z dátumu 6.2.2015; pozn. odvolacieho súdu). Keďže žalobca podal žalobu až 18.3.2015, okresný súd uzavrel, že ohľadne dotknutého nároku bola námietka premlčania vznesená žalovaným opodstatnene; preto žalobu v danej časti zamietol. 4. Pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, znalec konštatoval stabilizáciu zdravotného stavu (osobitne v súvislosti s postkomočným syndrómom) žalobcu ku dňu 14.8.2014; čo okresný súd akceptoval. Súvisiaca subjektívna premlčacia lehota tak začala plynúť od predmetného dňa a uplynula dňa 14.8.2016. Nakoľko žaloba bola podaná 18.3.2015, okresný súd vyslovil, že vo vzťahu k nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia bola námietka premlčania vznesená nedôvodne. Žalobcovi

- s poukazom na rozsah bodového ohodnotenia (160 bodov) a hodnotu bodu 16,10 eur - priznal právo na náhradu škody na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2.576 eur, vrátane úroku z omeškania vo výške 5,05 % odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby protistrane. Čo sa týka časti nároku na dotknuté príslušenstvo za obdobie od podania žaloby do jej doručenia protistrane okresný súd žalobu v tejto časti (taktiež) zamietol. 5. O trovách konania rozhodol tak, že v spore prevažne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 52 % (výrok III.). Zároveň štátu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania s odkazom na nepriznal (výrok IV.), keďže u žalobcu existujú nepriaznivé osobné, finančné a majetkové pomery.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný. 7. Žalobca napádal zamietajúci výrok a domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil so záverom, že o subjekte zodpovednom za vznik škody sa mal dozvedieť v rámci výsluchu dňa 6.2.2013. Pri tomto výsluchu síce dostal informáciu, kto v čase dopravnej nehody viedol vozidlo, avšak nakoľko on sám bol v priestupkovom konaní (krátko po danom výsluchu) nielen obvinený, ale pôvodne aj právoplatne uznaný vinným zo zavinenia dopravnej nehody, nemal „zákonnú možnosť“ uplatniť si právo na náhradu škody voči žalovanému. 8. Žalobca tvrdil, že až rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 13.1.2015, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o uznaní ho za vinného v priestupkovom konaní, mohol nadobudnúť vedomosť o subjekte zodpovednom za vznik dotknutej dopravnej nehody. Prípadné podanie civilnej žaloby o náhradu škody voči žalovanému by nebolo možné, lebo ustanovenie „zakladalo viazanosť súdu v civilnom konaní vo vzťahu k rozhodnutiu uskutočnenému v priestupkovom konaní“. V danej súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. a . Mal za to, že „ku vzniku jeho vedomosti“ o zodpovednosti vodiča Y. H. za vznik dopravnej nehody, (teda i k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty) nemohlo dôjsť skôr ako doručením vyššie označeného rozsudku Krajského súdu v Žiline; preto nárok žalobcu nie je premlčaný. 9. V nadväznosti na namietanú ne/správnosť rozhodnutia vo veci samej žalobca namietal i správnosť rozhodnutia o trovách konania. Pre prípad potvrdenia meritórnych výrokov uviedol, že na jeho strane sú dané okolnosti pre aplikáciu ; čo konštatoval už okresný súd pri rozhodovaní o trovách štátu. Žalobca doplnil, že mu bolo priznané aj oslobodenie od súdnych poplatkov. Podmienky na nepriznanie náhrady trov konania protistrane sú - podľa neho - splnené tiež vzhľadom na charakter sporu a skutočnosť, že „otázka premlčania nároku žalobcu závisela aj od vykonaného znaleckého dokazovania“.

10. Žalovaný napadol odvolaním vyhovujúcu časť rozsudku okresného súdu a domáhal sa jej zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá v celom rozsahu. Namietal, že okresný súd v rozpore s obsahom znaleckého posudku („ide čisto o tvorivú činnosť prvoinštančného súdu“) uzavrel, že znalec u žalobcu konštatoval stabilizáciu zdravotného stavu ku dňu 14.8.2014. Znalec totiž vo vzťahu k postkomočnému syndrómu uviedol, že všeobecná stabilizácia a ustálenie zdravotného stavu nie sú presne ohraničené, ani striktne dané a stabilizácia je výrazne individuálna; môže všeobecne trvať od niekoľkých dní až do cca 12-24 mesiacov. Z tohto konštatovania - podľa žalovaného - vyplýva, že lekársky posudok s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu mohol byť vydaný už po niekoľkých dňoch od úrazu. Pritom znalec v bode II.1 posudku poukázal tiež na lekárske vyšetrenie MUDr. I. z 15.2.2013, podľa ktorého žalobca neudáva žiadne závažnejšie ťažkosti - „Obj. - bez meningeálej symptomatológie“. Teda nie je dôvod, prečo by lekársky posudok s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia nemohol byť „hodnotený“ už dňa 15.2.2013; čiže aj predmetná časť nároku žalobcu je premlčaná. 11. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom okresného súdu ohľadne „korektnosti hodnoty“ bodu relevantnej pre výpočet priznaného nároku. Ak žalobca utrpel škodu na zdraví následkom úrazu pri dopravnej nehode zo dňa 28.12.2012, je tento deň relevantný pre určenie správnej hodnoty bodu (t.j. 15,72 eur). Na podporu uvedeného názoru žalovaný poukázal aj na a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25.10.2012. 12. Žalovaný namietal taktiež priznanie žalobcovi nároku na úrok z omeškania, nakoľko žalobca si voči nemu posudzovaný nárok pred podaním žalobu neuplatnil. Navyše, žalovaný uplatnený nárok čo do istiny rozporoval od počiatku sporu a tým si splnil povinnosti v zmysle S odkazom aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.11.2018 a zo dňa 26.2.2019 tvrdil, že do omeškania by sa mohol dostať najskôr vtedy, ak by nevyplatil poistné plnenie v lehote určenej súdom v právoplatnom meritórnom rozhodnutí. 13. Napokon namietal ne/preskúmateľnosť výroku o trovách konania. Nie je zrejmé, na základe čoho okresný súd zaokrúhľoval čistý úspech žalobcu (správne žalovaného pozn. odvolacieho súdu) na celé percento nadol. Nesprávny je aj samotný výpočet ne/úspechu sporových strán, ktorý nezohľadňuje aj rozsah uplatňovaného a priznaného príslušenstva.

14. Odvolaniu žalobcu žiadal žalovaný nevyhovieť. Stotožňoval sa s právnym názorom okresného súdu týkajúcim sa získania informácií žalobcom o možnej zodpovednosti konkrétnej osoby už dňa 6.2.2013. Mal za to, že žalobcovi nič nebránilo podať „z opatrnosti“ civilnú žalobu o náhradu škody už 6.2.2013 a požiadať konajúci súd o prerušenie dotknutého konania. Uviedol, že protistranou označované rozhodnutia NS ČR sa viažu ku skutkovo veľmi odlišným sporom (žalovaným v nich bol štát z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Žalovaný zdôraznil účelovosť argumentácie žalobcu, lebo tento podal žalobu začiatkom roka 2015, kedy ešte - podľa jeho vlastnej (žalobcovej) argumentácie - nevedel, kto za škodu zodpovedá; až v roku 2016 totiž nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v priestupkovej veci žalobcu.

15. Žalobca na odvolanie žalovaného a ani na jeho vyjadrenie k svojmu vlastnému odvolaniu (už) nereagoval.

16. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach strán ( a ) a bez nariadenia pojednávania ( a contrario v spojení s ) rozsudok okresného súdu v určujúcom rozsahu potvrdil podľa a v rozsahu 61 eur s príslušenstvom v zmysle zmenil tak, že žalobu zamietol.

17. Krajský súd považuje za dôležité zdôrazniť (obdobne ako v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28.3.2018; bod 10. odôvodnenia dotknutého rozhodnutia), že žalobca si nárok na náhradu škody neuplatňuje proti škodcovi (Y. H.), ale priamo voči poisťovateľovi - poisťovni ( ), v ktorej bolo dotknuté vozidlo povinne zmluvne poistené vo vzťahu k zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z daného pohľadu je nepochybné, že najneskôr pri výsluchu na polícii dňa 6.2.2013 v tom čase ešte neplnoletý žalobca, ako i jeho zákonný zástupca (otec Z. S. st.) získali jednoznačnú informáciu o vozidle, ktorým bola žalobcovi škoda spôsobená. Údaj o evidenčnom čísle konkrétneho vozidla je pritom úplne dostačujúcim na jednoznačnú identifikáciu/ustálenie subjektu poisťovateľa (napr. prostredníctvom verejne prístupných webových portálov). V tomto smere žalobca v priebehu celého konania ani len netvrdil nejakú komplikáciu, či nejasnosť pri zisťovaní zodpovedného subjektu, t.j. konkrétneho poisťovateľa.

18. Bez ohľadu na to, že rozhodnutia súdnych autorít cudzích štátov (teda i Najvyššího soudu ČR) nepredstavujú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle Základných princípov , náležite argumentuje žalovaný, že rozhodnutia označované odvolateľom sa týkajú iných (druhov) sporov, než predstavuje súdená vec. Tak rozhodnutie Najvyššího soudu ČR sp. zn. z 24.4.2013, ako aj sp.zn. z 20.6.2012 sa viažu k nárokom na odškodnenie nemajetkovej ujmy (sčasti i ušlého zisku) voči štátu v súvislosti s trestným stíhaním dotknutého žalobcu/žalobcov, ktoré nebolo ukončené (právoplatným) odsúdením. Teda skutkové i právne okolnosti predmetných prípadov sú zásadne iné než tie, ktoré sú podstatou prejednávaného prípadu.

19. Obdobne náležite žalovaný poukazuje na (čiastočnú) účelovosť argumentácie žalobcu, keďže ten na jednej strane tvrdí, že nemohol žalobu v súdenej veci podať skôr, ako bolo právoplatne ukončená vec týkajúca sa jeho obvinenia zo spáchania priestupku pri dotknutej dopravnej nehode a na strane druhej žalobu podal ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci správneho súdnictva viažucej sa práve k prieskumu dotknutého správneho konania, resp. rozhodnutia v ňom vydaného. Zodpovedá stavu veci, že žalobcovi nebránilo voči nemu vedené priestupkové konanie v uplatňovaní občianskoprávneho nároku na náhradu škody či už voči škodcovi alebo priamo voči poisťovateľovi, prípadne voči obom spoločne. Tak ako došlo k prerušeniu konania v priebehu súdenej veci (uznesením z 3.11.2015) z titulu odvolacieho konania v rámci správneho súdnictva, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by na návrh žalobcu bolo došlo k prerušeniu konania i za situácie, keď by sa dotknuté priestupkové konanie voči žalobcovi nachádzalo ešte „len“ v štádiu bezprostredne administratívneho konania. 20. Neobstojí ani poukaz žalobcu na ustanovenie , nakoľko stíhaným za priestupok pri dotknutej dopravnej nehode (napokon i právoplatne uznaným za vinného) bol po celý čas aj Y. H. - vodič vozidla, ktoré žalobcu zrazilo. Čiže aj pri veľmi striktnej aplikácii dotknutého zákonného ustanovenia by bolo vecou „civilného“ súdu vyhodnotiť mieru spoluzavinenia na škodovej udalosti/dopravnej nehode ( Obč. zák.). Nadväzne možno uzavrieť, že v meritórnej časti je odvolanie žalobcu neopodstatnené.

21. Žalovaný značne tendenčne interpretuje závery znaleckého posudku. Zo širších východísk znalca o tom, že všeobecná stabilizácia a ustálenie zdravotného stavu poškodeného pri postkomočnom syndróme nie sú presne ohraničené a ani striktne dané, totiž rozhodne nevyplýva odvolacie tvrdenie žalovaného, že lekársky posudok s hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia mohol byť vypracovaný už niekoľko dní po úraze. Žalovaný úplne prehliada ním samotným spomínané určujúce konštatovanie znalca, že stabilizácia stavu poškodeného je pri tomto zranení výrazne individualizovaná a môže trvať aj cca až 12 až 24 mesiacov. 22. Takýto prístup presne predstavuje - slovami samotného žalovaného - „čisto tvorivú činnosť“ (ktorú neopodstatnene vyčíta okresnému súdu) nerešpektujúcu nielen závery znalca, ale ani ostatné súvisiace dôkazy/podklady. Z odpovedí znalca na otázky 1. a 2. v znaleckom posudku je nepochybné, že symptomológia postkomočného syndrómu bola popísaná v lekárskych správach z 2.7.2013, 18.12.2013 a 3/2014 a až v správe z 14.8.2014 je konštatovaná stabilizácia stavu bez ťažkostí. Žalovaný pritom výslovne prezentoval svoj súhlas so závermi znalca (podanie založené ako č.l. 246 z opaku). 23. Vzhľadom na podanie žaloby dňa 18.3.2015 nie je potrebné osobitnejšie skúmať, kedy presne v období od marca 2014 do 14.8.2014 došlo ku „konečnej“ stabilizácii zdravotného stavu v spojitosti s postkomočným syndrómom žalobcu, ktorý bol rozhodujúci z hľadiska nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže vo vzťahu ku ktorémukoľvek okamihu dotknutého časového úseku by sa jednalo z hľadiska premlčania daného nároku o včas podanú žalobu.

24. Žalovaný však opodstatnene poukazuje na to, že okamihom vzniku nároku na náhradu škody je deň škodovej udalosti (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25.10.2012), ktorým bol v súdenej veci deň dopravnej nehody 28.12.2012. Nadväzne podľa sa hodnota bodu odvodzuje od priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej štatistickým úradom za kalendárny rok predchádzajúci roku vzniku nároku, t.j. za rok 2011. Podľa opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. -2012 z 14. mája 2012 táto hodnota činí za jeden bod 15,72 eur. Nadväzne žalobcovi prináleží nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 2.515 eur (15,72 eur x 160); po zaokrúhlení v zmysle 25. Z daného titulu krajský súd potvrdil výrok I. napadnutého rozsudku v rozsahu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.515 eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne z tejto sumy od 14.5.2015 do zaplatenia a súčasne tento výrok čiastočne zmenil vo zvyšnom rozsahu (nad sumu 2.515 eur a do sumy 2.576 eur, vrátane úroku z omeškania) tak, že žalobu zamietol.

26. Žalovaný ako poisťovateľ v zmysle je rovnakým dlžníkom ako každý iný subjekt. Zo žiadneho ustanovenia označeného a niet ani rozumných (z ústavnoprávnej doktríny rovnosti už vôbec nie) výnimočných okolností, ktoré boli odôvodňovali výhodnejšie postavenie v pozícii dlžníka (osobitne v súvislosti s včasným nesplnením peňažného záväzku) práve a len pre poisťovateľa v zmysle

27. V súvislosti s § 11 ods. 6 a 8 označeného zákona je neprijateľné stotožňovať výšku (zákonného) nároku na poistné plnenie s výškou nároku uznanou poisťovateľom. Pokiaľ text zákona hovorí o poistnom plnení, má na mysli objektívne danú/preukázanú výšku poistného plnenia, a nie subjektívne

- poisťovateľom - vyhodnotený rozsah. Ak poisťovateľ rozsah poistného plnenia zistí nesprávne (nie je podstatné, či vedome, alebo či „len“ na základe vlastných nedôsledností), t.j. plnenie, ktoré by mal poškodenému objektívne poskytnúť, neopodstatnene zníži (eventuálne vôbec neposkytne), potom úrok z omeškania je sankciou aj za toto nesprávne zistenie rozsahu plnenia, resp. nedôvodné zníženie (prípadne až odmietnutie) plnenia pre poškodeného.

28. Ak by sa akceptoval výklad prezentovaný žalovaným, v zmysle ktorého na to, aby sa nedostal do omeškania s poistným plnením, mu postačuje včasné poskytnutie poškodenému písomného vysvetlenia, prečo mu poistné plnenie nepatrí, resp. prečo je krátené, malo by to úplne absurdné dôsledky. Čiastočne sa uvedené (z hľadiska poškodeného subjektu doslova až obludné) správanie už i prejavuje v činnosti niektorých poisťovní. Práve takýto prístup totiž vedie k nevhodnej praxi, kedy poisťovne (zo skúsenosti odvolacieho súdu možno uviesť, že minimálne s nedostatkom „dobrého úmyslu“; ak nie priamo so „zlým úmyslom“) pri prvom posúdení nároku poškodeným ich nároky neopodstatnene výrazne krátia, eventuálne ich vôbec neuznávajú. Činia tak v podstate bez akéhokoľvek rizika, pretože ak ich dotknuté subjekty (spravidla až po opakovanej vzájomnej niekoľko mesiacov trvajúcej komunikácii) aj zažalujú, v zmysle nimi prezentovaného výkladu by sa v omeškaní mohli/ mali ocitnúť až právoplatnosťou súdneho rozhodnutia. Je nepochybné, že ide o maximálne účelovú argumentáciu, popierajúcu zmysel aj dotknutého ustanovenia

29. Podstatou zakomponovania tohto zákonného pravidla do nášho právneho poriadku (aj pod tlakom európskych inštitúcií) nebolo totiž len dosiahnutie, aby poisťovatelia formálne písomne odpovedali poškodeným, prečo ich nároky neuspokoja, ale naopak, aby v čo najkratšom čase (bez zbytočného odkladu) bolo prešetrenie poistných udalostí ukončené a hlavne, aby poškodení boli za škody im spôsobené odškodnení. V predkladacej/dôvodovej správe k sa dokonca hovorí o „základnom práve poistiteľa na poistné plnenie, ktorým budú odškodňované obete dopravných nehôd“. Prioritou teda nie je včasné písomné oznámenie/vysvetlenie zo strany poisťovateľa, ale včasné a (predovšetkým) objektívnemu stavu zodpovedajúce poistné (peňažné) plnenie. 30. Vo vzťahu k poškodeným subjektom je nutné tiež pripomenúť, že títo majú charakter tzv. nútených veriteľov. Ich pohľadávka nevzniká ako dôsledok slobodného rozhodnutia, t.j. kontraktačného prejavu ich vôle, ale naopak, je dôsledkom protiprávneho konania tretích osôb voči ním, resp. voči ich zdraviu alebo/a majetku.

31. Z rozoberaných dôvodov krajský súd sa nestotožnil so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 22.11.2018 a sp. zn. z 26.2.2019, na ktoré odkazoval žalovaný. Len na okraj dodáva, že i najvyšší súd v dotknutých rozhodnutiach svoje úvahy smeroval k požiadavke určitej kvality/ /kvalifikovanosti vysvetlenia zo strany poisťovateľa, prečo poistné plnenie kráti, resp. ho vôbec neposkytne. Opakovane však krajský súd zdôrazňuje, že podstatou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vrátane (z pohľadu predchádzajúcej právnej úpravy) novozavedeného priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi bolo/je včasné, resp. rýchlejšie reálne odškodnenie poškodeného, a nie iba včasné oznámenie dôvodov neplnenia.

32. Vzhľadom na to, že krajský súd v meritórnej časti (hoci len vo veľmi minoritnom rozsahu) zmenil rozsudok okresného súdu, v zmysle , rozhodoval o nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. Vo vzťahu k predmetnému procesnému nároku prihliadol na širšie okolnosti súdenej veci. Osobitne krajský súd zohľadnil, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v dôsledku protiprávneho konania voči jeho osobe. S

poukazom na zákonnú možnosť uplatniť tento nárok tak priamo proti škodcovi, ako aj voči poisťovateľovi, eventuálne spoločne voči obidvom (bližšie rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 85/2021), je bez zásadnejšej relevancie skutočnosť, že žalovaný bezprostredne nie je/nebol škodcom. Významnou okolnosťou bol i fakt, že žalobcove zranenia, ktoré predstavujú pomerne vážne ohrozenie života a zdravia (vnútrolebečné krvácanie, prasknutie lebky, či postkomočný syndróm) utrpel ako maloletý; i keď vo veku blízkom dospelosti. Navyše, k zraneniam žalobcu ako účastníka cestnej premávky v pozícii chodca došlo na prechode pre chodcov, pričom pôvodné podozrenie smerujúce k porušeniu pravidiel cestnej premávky i zo strany žalobcu sa v konečnom dôsledku nepotvrdilo. 33. Všetky rozoberané širšie okolnosti vo svojom úhrne dávajú „solídny základ“ (bližšie uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 25.6.2009) na aplikáciu , v zmysle ktorého je možné výnimočne nepriznať náhradu trov konania. V tomto smere však krajský súd zároveň prihliadol i na okolnosť, že pomerný neúspech žalobcu bol výsledkom nie celkom dôsledného uplatňovania práv a oprávnených záujmov ním samotným, z ktorého titulu považoval za náležité nepriznanie nároku na náhradu trov konania v spore prevažne úspešnému žalovanému len v časti. Nadväzne uzavrel, že spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami sporu v otázke náhrady trov konania zodpovedá priznanie žalovanému tohto nároku voči žalobcovi v rozsahu 25 %. Len na okraj krajský súd dodáva, že žalovaný sa k eventualite aplikácie vyjadril len veľmi stroho a všeobecne (že existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa nebola preukázaná), hoci dotknutá argumentácia predstavovala pomerne značnú časť odvolania žalobcu a žalovaný vo vzťahu k tomuto procesnému úkonu protistrany inak svoje oprávnenie vyjadriť rozsiahlo využil.

34. S poukazom na znenie krajský súd rozhodoval i o nároku štátu na náhradu trov konania (výrok IV. napadnutého rozsudku). Dotknutý výrok v rámci odvolaní strán ani spochybňovaný nebol. Nakoľko súvisiaca úvaha okresného súdu zodpovedá konkrétnostiam prejednávaného prípadu a rešpektuje i vyššie prezentovaný prístup odvolacieho súdu v otázke náhrady trov konania, krajský súd v rámci „vlastného“ rozhodovania o náhrade i týchto trov konania vyslovil, že štátu voči žalobcovi (ako v spore prevažne neúspešnejšej strane) nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

35. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v a . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v .