Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoCsp-36-2021.pdf
PDF · 93.12 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoCsp/36/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu: G. E. K., K., so sídlom v C., S. V.. č. X, P.: XX XXX XXX, zastúpeného B. E. Q. F., K.., so sídlom v C., S. V.. č. X, proti žalovanému: R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. D., o zaplatenie 300,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 2Csp/29/2020-164, zo dňa 27. apríla 2021 takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu. Výrokom II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 29.04.2020 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 300,51 eur od 23.03.2019 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle podľa § 297 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len "C.s.p."), keď mal za to, že v posudzovanom prípade ide o spotrebiteľský spor, hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,00 eur, pričom išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a skutkové tvrdenia strán neboli sporné. Rozsudok bol verejne vyhlásený v zmysle § 219 ods. 3 CSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v zákonnej lehote, strany sporu na verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomné. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Žalovaný ako dlžník a právny predchodca žalobcu (K. K., B.), ako veriteľ, ktorá je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, uzatvorili dňa 07.02.2014 Zmluvu o Povolenom prečerpaní č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania do výšky 300,00 eur (v texte rozhodnutia aj len "predmetná zmluva"). Na základe predmetnej zmluvy sa právny predchodca žalobcu ako banka zaviazal poskytnúť žalovanému ako privátnemu klientovi povolené prečerpanie v sume, mene a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve, dlžník sa zaviazal za podmienok podľa predmetnej zmluvy poskytnuté povolené prečerpanie splatiť, platiť úroky, úroky z omeškania, úroky z prečerpania a náklady banky spojené s poskytnutím povoleného prečerpania a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v predmetnej zmluve. V predmetnej zmluve bola dojednaná premenlivá úroková sadzba 18,90 % ročne a poplatok za upomienku vo výške 10,00 eur. Konečná splatnosť povoleného prečerpania bola uvedená dňa 01.04.2058. Listom zo dňa 30.03.2019 právny predchodca žalobcu (K. K., B.), oznámila žalovanému, že pohľadávku z nepovoleného debetu na účte postúpila na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE uzatvorenej dňa 22.03.2019 na žalobcu. Potvrdenie o odoslaní predmetného oznámenia, ani doručenku preukazujúcu jeho doručenie žalovanému žalobca nedoložil. Z obsahu listiny označenej ako "Výpoveď zmluvy" zo dňa 17.01.2018 vyplýva, že banka - právny predchodca žalobcu týmto listom vypovedá zmluvu, na základe ktorej poskytla žalovanému povolené prečerpanie, a to s účinnosťou ku dňu uplynutia výpovednej doby,
pričom od tohto dňa už povolené prečerpanie žalovanému nebude poskytované. Banka zároveň týmto listom vyhlasuje mimoriadnu splatnosť tohto povoleného prečerpania. Právne vec súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1 až 4, § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, ods. 9, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách; § 1 ods. 2, § 2 písm. e), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetnú zmluvu, uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva je podľa názoru súdu zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu sa súd musel zaoberať tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný v spore voči žalovanému. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd k tomu konštatoval, že v spotrebiteľskom spore nebolo žalobcom preukázané, že by bol žalovaný aj po výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní, keď nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) žalovaného vôbec na úhradu jeho pohľadávky vyzvala. Žalobca síce predložil v konaní ako dôkaz listiny označené ako "Upozornenie na omeškanie" zo dňa 08.11.2014, 06.04.2015 a 07.06.2015, výzvy zo dňa 19.06.2017 a zo dňa 18.12.2018, pričom podľa obsahu týchto listín banka vyzýva žalovaného na uhradenie dlžnej sumy, avšak žalobca ani neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval, že tieto, či aspoň jedna z týchto výziev sa stala účinnou, teda že boli bankou žalovanému aj riadne doručované a kedy boli doručované a doručené, aby bolo možné jednoznačne ustáliť, že žalovaný bol pred postúpením pohľadávky riadne vyzvaný na úhradu pohľadávky banky a zároveň od doručenia výzvy do dňa postúpenia pohľadávky márne uplynula lehota 90 dní. Žalobca neoznačil a nepredložil žiaden taký dôkaz o tom, že tieto listiny boli vôbec žalovanému zaslané. Rovnako žalobca v konaní nepreukázal a ani neoznačil žiadny dôkaz o tom, že zaslal žalovanému výpoveď zmluvy zo dňa 17.01.2018 a odstúpenie od zmluvy zo dňa 14.04.2018, a teda žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že by sa uvedené jednostranné právne úkony právneho predchodcu žalobcu dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Jediným žalobcom predložený podací hárok sa týka odoslania podania žalobcu označeného ako "Pokus o zmier" zo dňa 02.04.2020 žalovanému. Súd tiež konštatoval, že žalobca v spotrebiteľskom spore voči žalovanému nepreukázal ani splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 17 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v príslušnom citovanom znení. Súd preto s prihliadnutím na vyššie uvedené konkrétne okolnosti daného prípadu žalobu zamietol. Žaloba bola zamietnutá pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, a preto nie je potrebné, hospodárne a účelné zaoberať sa ďalšími hmotnoprávnymi otázkami vo veci samej. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v spore neúspešný, keď súd podanú žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, nárok na náhradu trov konania by mal v celom rozsahu žalovaný voči žalobcovi, ale pretože žalovanému žiadne účelné trovy preukázateľne v tomto konaní nevznikli a ani si žiadne neuplatnil, súd rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca poukázal na ustanovenie § 297 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Zastával názor, že uvedené ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. § 297 písm. b) CSP žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t. j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je teda podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Podľa žalobcu súd nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba rešpektovať zákonné ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť bez toho, aby súd nenariadil vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu. Žalobca mal ďalej za to, že v danom konaní súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pričom uvedené závery potvrdzuje aj rozhodovacia prax krajských súdov Slovenskej republiky na ktorú žalobca vo svojom odvolaní poukázal. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok ku dňu postúpenia
pohľadávky v nepretržitom omeškaní po dobu 749 dní) a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu svojho peňažného záväzku, a to okrem iného aj výzvou zo dňa 18.12.2018, výzvou zo dňa 14.04.2018 označenou ako „Odstúpenie od zmluvy“ a podaním zo dňa 17.01.2018 označeným ako „Výpoveď zmluvy“. Žalobca teda v konaní tvrdil (a naďalej tvrdí), že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich bolo v konaní podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že postupca podaním zo dňa 17.01.2018 vypovedal zmluvu, na základe ktorej bolo žalovanému poskytované povolené prečerpanie. Žalovaný bol zároveň postupcom riadne vyzvaný na zaplatenie omeškaných splátok a v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Na základe uvedeného žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo preukázané, že postupca Zmluvu o povolenom prečerpaní vypovedal listom zo dňa 17.01.2018 a žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Žalobca sa ďalej nestotožnil s právnym názorom súdu, podľa ktorého v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Žalobca ďalej uviedol, že ničím nepopiera, že v zmysle ust. § 295 CSP môže súd vykonať v spotrebiteľských sporoch aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, avšak v žiadnom prípade sa nestotožnil s postupom vo veci konajúceho súdu, ktorý de facto popieral skutkové tvrdenia strán sporu (žalobcu), ktoré bolo potrebné v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné. Žalobca preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Podľa § 297 písm. b) CSP, súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
6. Podľa § 151 ods. 1, 2, CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
7. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
8. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetný vzťah založený zmluvou o povolenom prečerpaní zo dňa 07.02.2014 (ďalej len „predmetná zmluva“) medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou K. K., B. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) je vzťahom spotrebiteľským s ohľadom na postavenie zmluvných strán, a preto správne aplikoval na daný vzťah ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy.
9. Súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď mal za to, že sú splnené podmienky podľa vyššie uvedeného ustanovenia § 297 písm. b) CSP. Odvolací súd preskúmaním predmetnej veci ale dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie, keď rozhodol v danej
veci bez nariadenia pojednávania nebol správny. Prejednanie sporu bez nariadenia pojednávania, ako výnimka zo zásady ústnosti, je možné v spotrebiteľských sporoch len vtedy, ak ide o vec jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000,- eur.
10. Strana v konaní je povinná pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu /§ 150 ods. 1 CSP/, pričom z čl. 8 CSP vyplýva povinnosť strany sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Ako správne uviedol žalobca, dokazovanie vykonáva súd prvej inštancie iba v prípade sporných skutkových tvrdení strán sporu a, naopak, nevykonáva dokazovanie na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán sporu. Ustanovenie § 151 CSP kladie na účinné popretie skutkových tvrdení protistrany kvalitatívne nároky pod podmienkou ich neúčinnosti. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť podporené uvedením vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach. Stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. 11. Z dôvodu materiálnej korekcie procesnej pasivity spotrebiteľa, vzhľadom na ustanovenie § 295 CSP a iný režim dokazovania v spotrebiteľských sporoch, keď do popredia vystupuje hľadanie materiálnej pravdy, prípadná procesná pasivita spotrebiteľa nemôže mať za následok to, že súd prizná akýkoľvek uplatnený nárok žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019 z ktorého rovnako vyplýva, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).
12. Žalobca svoj nárok uplatnil žalobou podanou dňa 29.04.2020. V predmetnej žalobe žalobca tvrdil, že jeho právny predchodca v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzval žalovaného na plnenie peňažného záväzku a tento bol nepretržite v omeškaní viac ako 90 dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca tvrdil, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Zároveň žalobca predložil okrem iného aj výzvy zo dňa 18.12.2018, listinu označenú ako „odstúpenie od zmluvy“ zo dňa 14.04.2018 a listinou zo dňa 17.01.2018 označenou ako „výpoveď zmluvy“. Žalovaný v konaní tvrdenie o riadnom postúpení pohľadávky právnym predchodcom žalobcu nijak nepoprel, pričom v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V tomto smere by bola splnená podmienka podľa § 297 písm. b) CSP, t. j. to, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu ale súd prvej inštancie správne vzhľadom na iný režim dokazovania v spotrebiteľských sporoch do určitej miery suploval procesnú pasivitu spotrebiteľa. Pre preukázanie toho, či v spotrebiteľskom spore boli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách na to, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, bolo možné podľa § 295 CSP vykonať aj ďalšie dokazovanie, a to aj v prípade, ak išlo o skutkové tvrdenie protistrany nesporné. Ak ale súd dospel k záveru, že pre tvrdenie žalobcu týkajúce sa okolnosti postúpenia pohľadávky, ktoré nebolo popreté žalovaným je potrebné vykonať ďalšie dôkazy v zmysle § 295 CSP, nebolo možné takéto tvrdenie už ďalej považovať za nesporné a bolo potrebné per analogiam taký záver súdu považovať pre splnenie podmienok podľa § 297 písm. b) CSP za skutočnosť, ako by došlo zo strany spotrebiteľa k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu, keď vyvstala otázka o tejto skutočnosti vykonať dokazovanie, t. j. bolo potrebné v danej veci nariadiť pojednávanie. Napokon súd prvej inštancie tým, že sa oboznámil s listinami preukazujúcimi postúpenie pohľadávky v tejto časti vykonal dokazovanie o skutočnosti, ktorú zrejme považoval za spornú a ktorú skutočnosť následne aj právne hodnotil. Bez ohľadu preto na právne posúdenie postúpenia pohľadávky súdom, ktoré nastalo až ako dôsledok vykonaného dokazovania, bolo potrebné prijať záver, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď rozhodol v danej veci bez nariadenia pojednávania, a teda došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre žalobcu prekvapivé a žalobca nemal možnosť žiadnym spôsobom na daný stav reagovať. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedený záver, ďalšími námietkami žalobcu prezentovanými v odvolaní nezaoberal.
14. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods.1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí bude vzhľadom na vyššie prijaté závery odvolacieho súdu nariadiť vo veci pojednávanie, vykonať dokazovanie a vec na pojednávaní opätovne prejednať a vo veci rozhodnúť, pričom sa súd prvej inštancie bude zaoberať aj námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Podľa § 396 ods. 3 súd rozhodne o náhrade trov konania v novom rozhodnutí o veci.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).