Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoCsp-49-2021.pdf
PDF · 83.84 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/49/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu U., proti žalovanému F., o zaplatenie 19.471,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. júla 2021, č. k. 12Csp/30/2021-176, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 26. júla 2021, č. k. 12Csp/30/2021-176 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 19.471,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12.368,36 eur od 25.03.2020 do zaplatenia. Priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca si uplatnil v konaní práva veriteľa zo zmluvy o úvere, na základe ktorej jeho právny predchodca poskytol žalovanému úver vo výške 21.000,- eur a že do podania žaloby zaplatil žalovaný z úveru sumu 13.806,52 eur. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že, cit. “aj keď v zmluve je nesprávne uvedená “Celková čiastka spojená s úverom“ vo výške 34.706,39 eur, pretože súčin výšky mesačnej splátky úveru (321,38 eur) a počet splátok (107) + posledná 108. splátka vo výške 318,73 eur (viď splátkový kalendár) predstavuje spolu sumu 34.706,39 eur, RPMN uvedená v zmluve nezodpovedá realite“. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) mala byť uvedená v rozsahu 12,90% (openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/ kalkulacka) a nie v rozsahu 12,64%. Keďže RPMN je uvedená nesprávne v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, je úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanému podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov a teda povinnosťou žalovaného je žalobcovi (právnemu nástupcovi po veriteľovi) vrátiť len sumu poskytnutého úveru (bez úrokov a ďalších poplatkov). Ďalej uviedol, že žalobca riadne nepreskúmal bonitu žalovaného, nekonal tak s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., a teda nebol ani oprávnený požadovať od žalovaného (spotrebiteľa) jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Keďže žalovaný bol povinný ku dňu vyhlásenia rozhodnutia zaplatiť žalobcovi spolu len sumu 10.441,66 eur ako časť poskytnutej istiny úveru bez zmluvných úrokov a akýchkoľvek poplatkov, pričom ku dňu vyhlásenia tohto rozhodnutia už žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vyššiu (13.806,52 eur), žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nepriznal žalobcovi ani ním v konaní uplatnenú zmluvnú pokutu, ktorú včlenil pod uplatnené poplatky vo výške 70,- eur. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.sp.
2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd eventuálne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie, alebo zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávny procesný postup súdu v takej
intenzite, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, pretože nevydal rozsudok pre uznanie napriek splneniu všetkých zákonom vyžadovaných podmienok, pričom nevydanie tohto rozhodnutia žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Uviedol, že žalovaný na pojednávaní de facto i de iure uznal pohľadávku uplatňovanú podanou žalobou, keď navrhol zaplatenie pohľadávky formou pravidelných mesačných splátok vo výške 200,- eur a on navrhol, aby súd rozhodol o uplatnenom nároku rozsudkom pre uznanie. Namietal tiež nesprávnu aplikáciu § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 23.12.2015 na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie podľa neho opomenul na vec aplikovať § 25 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej argumentoval, že v konaní podľa neho nebolo sporným, že právny predchodca žalobcu vykonal skúmanie bonity žalovaného a postupoval v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou. Vytýkal, že konajúci súd svoje pochybnosti ohľadom skúmania bonity žiadnym spôsobom neuviedol, keď pri odročení pojednávania požadoval preukázanie nároku na úrok z omeškania, čo s uvedenou vecou vôbec nesúvisí. Napadnutý rozsudok preto vníma ako prekvapivý a nepredvídateľný. Ďalej namietal, že výpočet celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru použitý súdom, považuje za svojvoľný, nakoľko nezohľadňuje fakultatívnosť poistenia, a teda vynechanie poplatku za poistenie pri zahrnutí do celkovej čiastky podľa § 2 písm. g) ZoSÚ. Keďže poistenie nebolo povinné (záležalo len od preferencie dlžníka), zmluvu bolo možné uzavrieť a úver poskytnúť za rovnakých podmienok aj bez poistenia. K uvedenému doložil v odvolaní aj dôkaz - „Záznam o poistení zo dňa 18.11.2015“.
3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
5. K námietke žalobcu ohľadom nesprávnosti postupu súdu prvej inštancie, keď o veci nerozhodol rozsudkom pre uznanie, hoci preň boli podľa jeho názoru splnené podmienky, odvolací súd na prvom mieste poukazuje na názory časti odbornej verejnosti, ku ktorým sa prikláňa, a síce, že súd nesmie v spotrebiteľských sporoch rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku, pretože súdy sú povinné v tomto type chrániť slabšiu stranu, keďže s poukazom na ustanovenie § 295 a § 298 C.s.p. z úradnej povinnosti prihliadajú na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (pozri napr. Edmund HORVÁTH a Andrea ANDRÁŠIOVÁ.: Civilný sporový poriadok, komentár. Wolters Kluwer. s.r.o., Bratislava, 2015).
6. Okrem toho v prejednávanom prípade zo zápisnice o pojednávaní vyplynulo, že žalovaný sa síce na úvod pojednávania vo svojom prvom prednese vyjadril, že je ochotný dlh zaplatiť, no po vznesení návrhu žalobcom na vydanie rozsudku pre uznanie, uviedol, že posúdenie výšky nároku žalobcu ponecháva na súd a že si nie je istý, či nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodne uplatnený a preto rozhodnutie necháva na úvahu súdu. Je zrejmé, že žalovaný svoj skorší výrok o ochote zaplatiť dlh korigoval, preto nie je možné hovoriť o jednoznačnom konkrétne prejavenom uznávacom prejave spotrebiteľa, ktorý je podmienkou vydania rozsudku pre uznanie podľa § 282 C.s.p. Podmienky pre vydanie rozsudku pre uznanie tak v danej veci neboli splnené.
7. Odvolací súd súhlasí s námietkou žalobcu v odvolaní, že sa súd prvej inštancie s predneseným návrhom žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal a nezdôvodnil nevyhovenie jeho návrhu, hoci tak urobiť mal. Odvolací súd je však toho názoru, že toto porušenie práva žalobcu súdom prvej inštancie nebolo takej intenzity, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces pri vecne správnom rozsudku, najmä však že tento nedostatok napravil odvolací súd v odvolacom konaní, a preto nie sú splnené podmienky na zrušenie rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.
8. K námietke nesprávnej aplikácie § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch) v znení účinnom od 23.12.2015 na prejednávaný prípad, odvolací súd uvádza, že táto námietka je bez relevancie. Súd prvej inštancie totiž na vec neaplikoval žalobcom uvádzané ustanovenie právneho predpisu upravujúce postúpenie práv vyplývajúcich zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu (neuvádza ho ani medzi citovanými ustanoveniami). Naopak, v ods. 38 odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom a že došlo k riadnemu postúpeniu pohľadávky.
9. K námietke nesprávneho právneho posúdenia skúmania bonity žalovaného veriteľom odvolací súd poukazuje na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie k tejto otázke, s ktorým sa podľa § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje a na ktoré z dôvodu zabránenia nadbytočnému opakovaniu tých istých skutočností v rozsudku odvolacieho súdu odkazuje. 10. K námietke žalobcu vytýkajúcej súdu prvej inštancie, že svoje pochybnosti ohľadom skúmania bonity žiadnym spôsobom neuviedol (čo je podľa neho dôvodom nepredvídateľnosti rozsudku), odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie žalobcu nie je preukázané. Opak vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.06.2021, podľa ktorej sa súd na pojednávaní výslovne dopytoval žalovaného na okolnosť zisťovania jeho pomerov veriteľom pred uzavretím úverovej zmluvy a na túto otázku sa dopytoval aj žalobcu, ktorý mu uviedol, že o skúmaní bonity žalovaného pred uzavretím zmluvy nemá vedomosť. Z uvedeného postupu súdu prvej inštancie vyplýva, že súd upovedomil strany sporu o význame danej otázky pre rozhodnutie vo veci a o tom, že ju zahŕňa do svojich úvah. Bolo procesnou povinnosťou žalobcu, ktorý nemá v spore postavenie slabšej strany, aby na túto súdom výslovne zisťovanú skutočnosť po jeho výzve reagoval, označil a predložil tvrdenia a navrhol dôkazy vo svoj prospech osobitne za situácie, keď súd prvej inštancie po uvedených otázkach odročil pojednávanie, a tak vytvoril žalobcovi časový priestor na potrebné úkony. Žalobca si svoje procesné povinnosti nesplnil, bol v tomto smere pasívny. Zodpovednosť za nesplnenie procesnej povinnosti použiť prostriedky procesného útoku nemôže žalobca prenášať na súd.
11. Ohľadom námietky svojvoľného výpočtu celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru, súdom, nakoľko nezohľadňuje fakultatívnosť poistenia, a teda vynechania poplatku za poistenie podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva žiadna žalobcom predostieraná úvaha súdu o poistnom, poplatku za poistení, o jeho započítavaní do celkovej čiastky, o použití pri výpočte celkovej čiastky a pod. Aj keď súd prvej inštancie v ods. 39 odôvodnenia uvádza, že cit. „... aj keď v ÚZ je nesprávne uvedená „Celková čiastka spojená s úverom“... , z porovnania ďalšieho textu odôvodnenia v citovanom odseku je zrejmé, že ide o chybu v písaní slov „nesprávne uvedená“, keď správne malo byť napísané „správne uvedená“, pretože po konkrétne uvedenom výpočte celkovej čiastky spojenej s úverom dospel súd prvej inštancie k rovnakej sume, ako je uvedená v úverovej zmluve, 34.706,39 eur. Predmetom súdom prvej inštancie zistenej nesprávnosti, ktorá mala vplyv na posúdenie nároku žalobcu, bola v zmluve nesprávne uvedená RPMN v porovnaní so súdom vypočítanou skutočnou RPMN. K predostretej úvahe súdu prvej inštancie o RPMN však žalobca v odvolaní nič nenamietal.
12. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené (viaceré z nich sa vôbec netýkajú prejednávanej veci), a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
13. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v zásade patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Zo spisu však nevyplynuli žiadne odôvodnené a preukázané trovy žalovaného v zmysle § 251 C.s.p., preto odvolací súd rozhodol, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).