Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/166/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej spore žalobkyne Z.. F. V., nar. X.XX.XXXX, bytom H., V. XXX/X, proti žalovanému Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica, so sídlom Tatranská Lomnica, Vysoké Tatry, IČO: 31966977, zast. JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, so sídlom Poprad, Mnoheľova 840/8, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

- 347 z 22.3.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobkyni doporučene písomné ospravedlnenie s textom: „Pani Z.. F. V., ospravedlňujeme sa Vám za svoje tvrdenie obsiahnuté v našej sťažnosti Slovenskej advokátskej komore zo dňa 28.11.2008, v ktorom sme tvrdili, že postupujete pri výkone svojej advokátskej praxe neprofesionálne, neodborne a používate metódy, ktoré sa priečia nielen Zákonu o advokácii ale aj Advokátskemu poriadku, čím znevažujete dôstojnosť advokátskeho stavu a zároveň sa Vám ospravedlňujeme za naše tvrdenie uvedené v sťažnosti zo dňa 4.6.2009, v ktorej sme tvrdili, že pri výkone advokátskej práce postupujete neprofesionálne, neodborne, používate metódy, ktoré sa priečia nielen Zákonu o advokácii ale aj Advokátskemu poriadku, čím znevažujete dôstojnosť advokátskeho stavu.“, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni náhradu trov konania vo výške 649,55 €, pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške 493,55 € a z iných trov vo výške 156 € (súdny poplatok za návrh), ktorú je žalovaný povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne žalobkyne.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala ochrany osobnosti vo forme písomného ospravedlnenia a priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 € z dôvodu, že žalovaný svojimi výrokmi v písomných sťažnostiach podaných Slovenskej advokátskej komore (SAK) opakovaným konaním neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti v písomnej forme, čím porušil jej právo podľa ust. a nasl. . V konaní nebolo sporné, že žalovaný podal na Slovenskej advokátskej komore sťažnosti dňa 28.11.2008 a 4.6.2009, ktorých predmetom bola profesionálna činnosť žalobkyne ako advokátky pri zastupovaní klienta Lesoochranárske združenie VLK (ďalej iba LOZ VLK). Revízna komisia SAK pri šetrení obidvoch sťažností nezistila, aby advokátka svojim postupom a konaním vo veci porušila niektorú z povinností, ktoré jej zákon a stavovské predpisy ukladajú. Preto pri svojom rozhodovaní postupovala podľa ust. Disciplinárneho poriadku SAK a vec odložila.

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie zdôraznil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, že došlo k neoprávnenému zásahu, a to, že zásah bol

objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach chránených ust. . Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu. Neoprávnenosť zásahu a teda aj zodpovednosť zaň podľa ust. a nasl. nie sú vylúčené ani vtedy, ak chránené práva boli porušené obsahom podania adresovaného štátnemu orgánu. Aj v rámci vyšetrovania a podávania správ príslušným štátnym orgánom môže dôjsť takouto správou k zásahu do práv občana, pokiaľ správa nezodpovedá skutočnosti a môže ohroziť alebo narušiť chránené práva občanov. Je pravdou, že neoprávneným zásahom do práv chránených a nasl. nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť (podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným vec riešiť). Aj v takomto prípade však zásah nesmie vybočiť z rámca daného platnými predpismi. Napríklad aj v prípade, že osoba, ktorá vypovedá v súdnom konaní, zasiahne do osobnostných práv iného, nemusí ísť o zásah neoprávnený, s výnimkou prípadu, kedy sa ten, kto výpoveď pred súdom činí, dopustí excesu. O neoprávnený zásah nejde vtedy, ak sa stal primeraným spôsobom a nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné trvať s ohľadom na zaistení základnej úcty jej dôstojnosti. Súd prvej inštancie sa zaoberal rozlíšením, či neoprávnený zásah spočíval v nepravdivých skutkových tvrdeniach alebo neprípustných hodnotiacich úsudkoch, prípadne v oboch typoch zásahov, z dôvodu, že ustálená súdna judikatúra z hľadiska kritéria pravdivosti posudzuje jednotlivé typy zásahu odlišne. Žalovaný tvrdil, že jeho sťažnosti obsahujú v podstate len dve skutkové tvrdenia, a to 1/ tvrdenie, že plnomocenstvo advokátky v zastupovaní LOZ VLK pri požadovaní informácií od žalovaného a pri zastupovaní klientov v priestupkovom konaní je všeobecné a nekonkrétne a 2/ tvrdenie, že žalobkyňa ako advokátka i ako súkromná osoba požadovala od žalovaného informácie, ktorými nedisponoval, pričom mal zároveň za to, že z hľadiska kritéria pravdivosti je zrejmé, že obidve tvrdenia sú pravdivé, a preto nemôže ísť o neoprávnený zásah. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z návrhu na začatie konania a vyjadrenia žalobkyne nevyplýva, že by za neoprávnený zásah do jej práv pokladala práve tieto žalovaným vybrané skutkové tvrdenia. V žalobe totiž žalobkyňa uviedla, že sa jej dotkli predovšetkým tie výroky žalovaného, že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne, že svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala text splnomocnenia a v konečnom dôsledku v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu (obsiahnuté v prvej sťažnosti) a že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu (obsiahnuté v druhej sťažnosti). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňou označené výroky žalovaného (okrem výrokov o tom, že navrhovateľka svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text) predstavujú hodnotiace úsudky žalovaného. Na druhej strane výroky žalovaného, že žalobkyňa svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text, nepochybne predstavujú skutkové tvrdenia.

4. K skutkovým tvrdeniam v sťažnostiach žalovaného súd uviedol, že v konaní nebola žiadnym dôkazom preukázaná ich pravdivosť. Žalovaný neoznačil, ani nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti tvrdení o tom, že žalobkyňa svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text. Vo vzťahu k otázke, či hodnotiace úsudky v prvej sťažnosti žalovaného vychádzajú z pravdivého základu súd uviedol, že pri ich vyslovení vychádzal žalovaný z tvrdenia o vadnosti resp. neplatnosti plnomocenstiev, pri ktorých vyslovil názor, že pri vyhotovovaní týchto plnomocenstiev nešlo o prejav slobodnej vôle klientov, žalobkyňa využila, možno aj zneužila momentálnu situáciu aktivistov, ktorým zo strany žalovaného hrozilo vymáhanie spôsobenej škody, aby ich mohla právne zastupovať v rôznych konaniach a možno aj bez ich vedomia a pritom účtovať finančné náhrady za právne zastupovanie. Súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska existencie formálnych a obsahových náležitostí plnomocenstvám niet čo vytknúť, čo konštatovala aj Revízna komisia SAK vo svojej odpovedi na sťažnosť žalovaného. Žalovaný sa tiež mylne domnieval, že tieto plnomocenstvá boli udelené na zastupovanie klientov v priestupkovom konaní. Ako konštatovala Revízna komisia SAK v odpovedi na sťažnosť, na zastupovanie klientov v priestupkovom konaní žalobkyňa ako advokátka predkladala osobitné splnomocnenie, ktorého náležitosti podľa zákona je oprávnený posudzovať iba príslušný správny orgán. Súd prvej inštancie zhrnul, že hodnotiace úsudky žalovaného nevychádzali z pravdivého základu, pretože plnomocenstvám z právneho hľadiska nebolo možné vytknúť žiadne nedostatky a zároveň nebolo preukázané, že by žalobkyňa svojvoľne proti vôli splnomocniteľov zasahovala do textu

resp. upravovala text plnomocenstva. Ak na základe tejto skutočnosti žalovaný spochybnil, že išlo o slobodný prejav vôle klientov ako splnomocniteľov a vyvodil, že žalobkyňa využila a možno aj zneužila momentálnu situáciu aktivistov, aby ich bez ich vedomia mohla zastupovať a účtovať finančné náhrady za právne zastupovanie a vyslovil záver, že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu, potom podľa názoru súdu išlo o absolútne nadsadené, nenáležité hodnotiace úsudky žalovaného bez toho, že by pre ne bolo možné nájsť akýkoľvek reálny podklad v skutkovom základe posudzovanej veci. K otázke, či hodnotiace úsudky žalovaného uvedené v jeho druhej sťažnosti vychádzajú z pravdivého základu, poukázal súd prvej inštancie na to, že žalovaný pri vyslovení hodnotiacich úsudkov v druhej sťažnosti opäť vychádzal z tvrdenia o vadnosti resp. neplatnosti plnomocenstva z 30.9.2008 udeleného splnomocniteľom LOZ VLK, ktoré žalobkyňa predložila spolu so žiadosťou o sprístupnenie informácií podľa z. č. o slobodnom prístupe k informáciám. Po podrobnom riešení otázky náležitosti plnomocenstva súd následne uzavrel, že z obsahu splnomocnenia z 30.9.2008 jednoznačne vyplýva, kto je splnomocniteľom, kto jeho štatutárnym orgánom, kto bol splnomocnencom, dátum udelenia splnomocnenia, ako aj rozsah splnomocnenia. Plnomocenstvo je opatrené podpisom splnomocniteľa Ing. Juraja Lukáča, štatutárneho orgánu LOZ VLK. Súd doplnil, že išlo o tzv. generálne plnomocenstvo, preto žalobkyňa bola oprávnená žiadať informácie podľa cit. zákona aj vo vzťahu k iným povinným subjektom. Podrobne posúdil aj splnenie formálnych náležitostí žiadosti o sprístupnenie informácií ( a ). Žalovaný žiadosti žalobkyne, zastupujúcej žiadateľa LOZ VLK, nevyhovel s poukazom na vadnosť plnomocenstva. V nadväznosti na uvedené sa potom v sťažnosti podanej na žalobkyňu žalovaný pozastavoval nad tým, že žalobkyňa dňa 15.10.2008 spracovala žiadosť o sprístupnenie informácií podľa z. č. , kde ako žiadateľka vystupovala osobne a požadovala presne tie isté informácie, ktoré požadovala ako advokátka zastupujúca LOZ VLK. V tejto súvislosti súd konštatoval, že uvedený postup bol len prirodzenou a logickou reakciou žalobkyne na postup žalovaného, ktorý riadne podanej prvej žiadosti nevyhovel. Pokiaľ žalovaný v sťažnosti vytýkal reakciu žalobkyne na jeho postup podaním odvolania proti odmietnutiu poskytnutia informácií poukázal súd na ust. citovaného zákona a skonštatoval, že žalobkyňa v súlade s citovaným predpisom a v súlade s oprávnenými záujmami svojho klienta, ktorý ju splnomocnil na zastupovanie v konaní o slobodnom prístupe k informáciám, bola nielenže oprávnená, ale aj povinná podať tento opravný prostriedok. Napokon, aj revízna komisia SAK v odpovedi na druhú sťažnosť odporcu uviedla, že nemožno pokladať za porušenie povinností advokáta, ak advokát podal opravný prostriedok alebo iný podnet na príslušný správny orgán v súvislosti s nesprístupnením informácií. Ak na základe takéhoto skutkového základu odporca vyriekol hodnotiaci úsudok, že žalobkyňa pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu, potom opäť ide o absolútne nadsadené, nenáležité hodnotiace úsudky bez toho, že by pre tieto úsudky bolo možné nájsť akýkoľvek reálny podklad v skutkovom základe posudzovanej veci. K obrane žalovaného, že k tvrdenému zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo v rámci výkonu subjektívneho práva stanoveného zákonom, ktoré žalovaný využil tak, že sa so sťažnosťami na žalobkyňu a jej postup obrátil na stavovskú organizáciu advokátov (SAK), súd prvej inštancie uznal, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť (podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným vec riešiť). Petičné právo predstavuje právo každého obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločenského záujmu. Ani toto právo však nie je neobmedzeným právom, pretože je obmedzené samotnými zákonnými náležitosťami článku 18 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základnými právami iných osôb, konkrétne právami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a mena (článok 10 ods. 1 Listiny). Do občianskej cti fyzickej osoby možno neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení, najmä zverejnením nepravdivých skutočností týkajúcich sa fyzickej osoby, ale tiež neprípustnými hodnotiacimi úsudkami o tejto osobe (neprípustnou kritikou občana, či jeho konania). Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a vyvodzujúcej z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom i formou. Kritika je určitý sumár hodnotiacich úsudkov a vždy vyjadruje názor toho, kto takéto úsudky prednáša. O vecnú kritiku ide vtedy, ak vychádza z pravdivých východiskových podkladov, avšak súčasne musí z týchto východiskových podkladov vyvodzovať aj zodpovedajúce hodnotiace závery. Znamená to, že ak by aj kritika vychádzala z pravdivých východiskových podkladov, ale by išlo

o difamujúci hodnotiaci úsudok, takúto kritiku nemožno pokladať za prípustnú. V prejednávanej veci však hodnotiace úsudky postrádajú akýkoľvek podklad v skutkovom základe posudzovanej veci. Aj za situácie, že žalovaný sa (mylne) domnieval, že posudzované plnomocenstvá boli skutočne vadné pre absenciu náležitostí, tak tie slovné spojenia a výrazy, ktoré použil pri vyslovení hodnotiacich úsudkov, sú evidentne v značnom nepomere k cieľu kritiky. Je z nich zrejmé vážne obvinenie navrhovateľky z nečestného a neodborného jednania. Takáto kritika je neprimeraná, presahuje obsahom, formou a cieľom rámec pravdivej objektívnej kritiky. Súd potom pristúpil k posudzovaniu otázky, či zásah žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. . Uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto práva. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. O objektívnu spôsobilosť vyvolať takéto následky nejde napr. vtedy, ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len medzi dvoma osobami. Ak sa však dostanú prednesené výroky na verejnosť, alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že zásah nebol spôsobilý narušiť alebo ohroziť chránené práva iba z dôvodu, že sťažnosti boli riešené len interne - príslušným stavovským orgánom. Skonštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo v súkromnom rozhovore medzi dvoma osobami alebo listom určeným len žalobkyni, ale s obsahom sťažností sa s určitosťou museli oboznámiť aj ďalšie osoby - členovia revíznej komisie, ktorí sú advokáti, a tiež aj osoby, pracujúce na oddelení sťažností, čo vedie k záveru o objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. , okrem osobnej občianskej cti, dôstojnosti, aj profesijnú česť a vážnosť advokáta ako podnikateľa. Z výpovedí svedkov F.. Z. V., S.. S. U. M. F.. Z. X. mal súd za preukázané, že následky na mravnej integrite žalobkyne, vrátane jej profesijnej cti a vážnosti, skutočne nastali. Vzhľadom na intenzitu obvinení z nečestného jednania, neodborného postupu ako advokátky, vzhľadom na prostredie, v ktorom boli sťažnosti prejednávané, súd nemal pochybnosti o tom, že takýto zásah mohol mať a aj skutočne mal vplyv na súkromný, pracovný a profesijný život žalobkyne, že sa ním cítila hlboko dotknutá, že došlo k narušeniu kvality jej života v rodine ako aj zamestnaní. V neposlednom rade súd poukázal na to, že intenzitu následkov zásahu je potrebné vnímať aj v tej súvislosti, že zo strany žalovaného išlo o opakované zásahy, vyjadrené v dvoch sťažnostiach, nasledujúcich po sebe v krátkom časovom úseku 6 mesiacov. Napokon súd konštatoval, že obe formy zadosťučinenia (ospravedlnenie ako aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške požadovanej 3.000 €) sú dôvodné. V konaní úspešnej žalobkyni súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Po odvolaní sa žalovaného Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 26.10.2016 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, vyslovil názor, že súd prvej inštancie poskytol dostatočné odôvodnenie na relevantnú procesnú obranu odvolateľa vznesenú počas konania, konkrétne dal odpoveď na otázku neoprávnenosti zásahu žalovaného, jeho spôsobilosti zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, na charakter konania o sťažnosti. Nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na relevantné argumenty. K odvolacej námietke, že zo strany žalovaného nešlo o zásah spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobkyne, pretože uplatňoval iba svoje petičné právo garantované , odvolací súd uviedol, že prípadný konflikt medzi petičným právom a právom na ochranu osobnosti je potrebné riešiť aplikáciou princípu proporcionality. Aj petičné právo je obmedzené základným právom na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a mena, preto ani výkon petičného práva v situácii, že dôjde k vybočeniu (excesu) z jeho primeraného uplatňovania bude posudzovaný ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Uznal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na obranu žalovaného v tej časti, v ktorej sa odvoláva na ust. z. č. (zákon o sťažnostiach) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého podanie sťažnosti sa nesmie stať podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie dôsledkov, ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu. Odvolací súd k tomu uviedol, že aj bez potreby vykonania, či zopakovania dokazovania je potrebné jeho gramatickým a logickým výkladom dospieť k jednoznačnému záveru, že uplatnenie práva na ochranu osobnosti prostredníctvom občianskoprávnej žaloby v žiadnom prípade nemožno považovať za vyvodzovanie dôsledkov v zmysle citovaného ustanovenia. Vznik prípadnej ujmy vyplývajúcej z porušenia práva na ochranu osobnosti je totiž následkom porušenia práva povahy občianskoprávnej, ktoré nemá a nemôže mať žiadnu spojitosť so vznikom ujmy podľa predpisu verejného práva, ktorým je zákon o sťažnostiach. K odvolacej námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou, že nemôže byť postihovaný za úkon, ktorý predpokladá istú mieru jeho nespokojnosti a pochybnosti odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 20.3.2007 sp. zn. nijako nespochybňuje závery odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože obsahuje iba právny výklad

ust. a nasl. vo vzťahu k predpokladom, za ktorých je možné určitý zásah považovať za neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach a zaoberá sa obsahom vyjadrenia, ku ktorému došlo pri výkone subjektívneho práva garantovaného zákonom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia práve dáva odpoveď na otázku, prečo považuje zásah zo strany žalovaného za neoprávnený a v čom vidí jeho objektívnu spôsobilosť privodiť ujmu na chránených právach žalobkyne. Odvolací súd jednoznačne súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že hodnotiace úsudky žalovaného v jeho sťažnostiach sú neprimeraným excesom pri výkone jeho subjektívneho práva podať sťažnosť vzhľadom na zvolené a použité výrazové prostriedky.

6. Rozsudok odvolacieho súdu napadol včas podaným dovolaním žalovaný z dôvodov podľa , , . Nesprávny procesný postup odvolacieho súdu videl dovolateľ v tom, že mu neposkytol odpoveď na právne významné argumenty, bagatelizoval ustálenú súdnu prax, na ktorú sa žalovaný odvolával, nevysporiadal sa s opodstatnenosťou a výškou priznanej nemajetkovej ujmy. Dovolateľ zotrval na svojich tvrdeniach, že z jeho strany nešlo o zásah spôsobilý privodiť ujmu na právach žalobkyne, pretože uplatňoval iba svoje petičné právo garantované . Vzhľadom na to, že dovolateľ nepovažoval sťažnosti ani z hľadiska vecnej kritiky za také, ktoré by prekročili zákonom dovolené medze, mal za to, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy je neopodstatnený. Nesúhlasil s právnym posúdením zásahu, ktorým mala byť spôsobená ujma, mal za to, že išlo o realizovanie garantovaného práva, kedy sa sťažnosť týkala výlučne profesijného konania advokátky. Z obsahu sťažností nevyplýva a v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalovaný sťažnosťami kritizoval súkromný život žalobkyne, resp. sa odchýlil od meritu obsahu svojej sťažnosti. Kritika vyslovená z jeho strany v týchto sťažnostiach k vysloveným pochybnostiam nebola zjavne neprimeraná, resp. nepredstavovala exces z výkonu petičného práva žalovaného. V uvedených sťažnostiach neboli použité vulgarizmy ani hrubé či expresívne výrazy. Súdy nešpecifikovali, ktoré vyjadrenia žalovaného podľa ich názoru presahovali zákonom dovolený rozsah petičného práva.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 30.7.2020 v spojení s opravným uznesením z 26.10.2020 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26.10.2016 sp. zn. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Konštatoval, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, ktoré konkrétne vyjadrenia žalovaného podľa jeho názoru presahovali zákonom dovolený rozsah petičného práva a považoval hodnotiace úsudky bez bližšej špecifikácie za neprimeraný exces pri výkone subjektívneho práva podať sťažnosť vzhľadom na použité výrazové prostriedky. Dovolací súd sa stotožnil s námietkami dovolateľa v zmysle procesnej vady podľa a dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorá vada spočíva predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v podstatných otázkach, od ktorých záviselo správne rozhodnutie veci, keď odvolací súd bez náležitého odôvodnenia potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne videl neprimeraný exces pri výkone práva dovolateľa podať sťažnosť. Dovolací súd vytkol, že odvolací súd vôbec nezohľadnil ani argumentáciu dovolateľa v časti, kde tvrdí, že podanými sťažnosťami realizoval svoje ústavné právo vyslovenia pochybností v konaní žalobkyne, pričom jeho kritika konania sa týkala výlučne jej profesijného konania ako advokátky. Dovolací súd dal do pozornosti, že žalobkyňa je advokátka vykonávajúca svoju činnosť v zmysle z. č. o advokácii v znení neskorších predpisov a zdôraznil, že aj advokáti spadajú do režimu tzv. verejných vecí, ktoré na seba prirodzene pútajú verejnú pozornosť a všeobecný záujem, sú vystavení vyššej miere kritiky a v rovine ústavného práva platí prezumpcia, že ide o kritiku ústavne konformnú. Poukázal na povinnosť advokáta dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis Advokátskej komory. Vo vzťahu k stretu petičného práva a osobnostných práv dovolací súd dal do pozornosti uznesenie NS SR sp. zn. z 29.2.2012, podľa ktorého pri strete petičného práva s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému z nich nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým právom. Úlohou súdu je, aby na základe konkrétnych okolností prípadu zvážil, či určitý výrok (vychádzajúci z práva na sťažnosť) dosahuje takej intenzity, že zasahuje do práva na ochranu cti a dobrej povesti a či je primeraný. Petičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa práva za predpokladu, že nezasahuje neoprávnene do iných základných práv, ak je petičné právo zneužité, ide o neoprávnený zásah do osobnosti druhého. Dovolací súd uzavrel, že odôvodnenie odvolacieho súdu nedáva odpovede na podstatné a relevantné otázky, preto je nepreskúmateľné. Bude preto potrebné ustáliť, o aké výroky žalovaného konkrétne išlo, ktoré z predmetných výrokov sú hodnotiacimi úsudkami a ktoré skutkovými tvrdeniami a zároveň či a ako zasiahli do práv žalobkyne, následne bude potrebné vyhodnotiť, či

zásah bol neoprávnený ako aj či tu existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a neoprávnenosťou zásahu. Až potom bude možné vyhodnotiť, či zásah presiahol prípustnú intenzitu do takej miery, že už ho nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Následne v konkurencii dvoch práv, petičného a práva na ochranu osobnosti, ustáliť dôvody, ktoré právo má prednosť a prečo, a to pri zohľadnení všetkých relevantných okolností daného prípadu a dať presvedčivú odpoveď na to, na základe akých dôvodov tomu tak je. V ďalšom konaní bude potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že sťažnosti boli podané v súvislosti s výkonom advokátskej činnosti žalobkyne, netýkali sa žalobkyne ako fyzickej osoby a jej súkromného života, boli preskúmavané orgánom na to o advokácii. Až následne bude potrebné vyhodnotiť na základe všetkých okolností, či za danej situácie išlo o zásah do osobnostných práv. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný aj pokiaľ ide o výrok, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 €, lebo vôbec nevysvetlil, prečo v danom prípade, ak došiel k záveru, o zasiahnutí do práv žalobkyne, nepostačuje len ospravedlnenie, a zároveň nevysvetlil, ako a na základe čoho dospel k výške priznanej sumy.

8. Po obdržaní rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.7.2020 sa žalobkyňa ako sťažovateľka obrátila na Ústavný súd SR a namietala porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva v konaní pred súdom podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie označeným uznesením Najvyššieho súdu SR. Namietala, že NS SR dovolanie žalovaného považoval za procesne prípustné a dôvodné podľa . Uznesením sp. zn. -17 z 29.1.2021 bola Ústavným súdom SR ústavná sťažnosť JUDr. Ivety Rajtákovej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) po vrátení veci dovolacím súdom v súlade s ust. prvá veta po posúdení podmienok procesnej prípustnosti podaného odvolania, opätovne prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov ( v spojení s ust. , , O.s.p) a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a vychádzajúc zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu ( ) konštatuje, že z dôvodov podrobne rozobraných v rozhodnutí dovolacieho súdu, nie sú zatiaľ podmienky pre potvrdenie ( ) ani pre zmenu rozhodnutia ( ) súdu prvej inštancie, preto rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

10. V nadväznosti na argumentáciu dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie pri ďalšom rozhodovaní vezme do úvahy, že žalobkyňa sa ochrany osobnosti domáha z titulu výkonu advokátskej činnosti ako advokátka, ktorá práve z titulu výkonu tejto práce môže byť vystavená nielen vyššej miere kritiky ale zvýšenú hranicu kritiky musí aj strpieť. Žalovaný podal Revíznej komisii SAK prvú sťažnosť na žalobkyňu dňa 28.11.2008, na ktorú revízna komisia reagovala tak, že postup advokátky nemožno hodnotiť ako disciplinárne previnenie, pri šetrení sťažnosti nebolo zistené, aby advokátka svojím postupom a konaním porušila niektorú z povinností, ktoré jej zákon a stavovské predpisy ukladajú. V krátkom čase po obdržaní tejto odpovede žalovaný dňa 4.6.2009 adresoval Revíznej komisii SAK druhú sťažnosť na žalobkyňu ako advokátku s viac menej totožným obsahom najmä pokiaľ ide o záver sťažnosti. Takéto správanie sa žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu možno hodnotiť ako minimálne zvláštne, lebo len ťažko mohol dôvodne predpokladať (vzhľadom na odpoveď revíznej komisia na svoju predchádzajúcu sťažnosť), že Revízna komisia SAK skoro totožné námietky v sťažnosti vyhodnotí inak ako v sťažnosti skoršej (revízna komisia dňa 29.10.2009 sťažnosť odložila, nakoľko nezistila dôvod na začatie disciplinárneho konania, lebo skutok uvedený v sťažnosti nie je disciplinárnym previnením advokáta). V tejto súvislosti sa vynára otázka, či z jeho strany vo vzťahu k žalobkyni malo ísť o kritiku a či táto bola prípustná, ústavne konformná, ktorú žalobkyňa ako advokátka musí strpieť alebo opakovanou sťažnosťou vytýkajúcou žalobkyni jej údajne neprofesionálne a neodborné kroky a metódy sledoval žalovaný ani nie samotnú kritiku žalobkyne ako takú, ale nejaký iný cieľ (napr. znepríjemnenie života advokátky protistrany žalovaného v mnohých iných sporoch). Na druhej strane bude treba zohľadniť aj to, či samotné výroky uvedené v závere sťažnosti sú takej intenzity, že sú spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu cti a dobrej povesti žalobkyne a či sú primerané celej situácii. Z obsahu spisu podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že konanie oboch

strán sporu je ovplyvnené antagonistickým vzťahom medzi samotným žalovaným a klientom žalobkyne Lesoochranárskym združením VLK, ktorá ho ako advokátka zastupuje v mnohých konaniach nielen vo vzťahu k žalovanému. Množstvo, charakter sporov medzi týmito subjektmi, rozdielnosť ich názorov, sa prenáša aj do vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným v tomto konaní. Odvolací súd v nadväznosti na to poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný k podaniu prvej sťažnosti na žalobkyňu pristúpil dňa 28.11.2008, keď predtým žalobkyňa ako advokátka LOZ VLK podala dňa 21.10.2008 na Obvodnom úrade v Poprade návrh na prejednanie priestupku Ing. Petra Lišku, v tom čase riaditeľa žalovaného za zneprístupnenie požadovaných informácií na základe žiadosti z 30.9.2008. Javí sa preto, že sťažnosť žalovaného bola akoby protireakciou žalovaného na krok advokátky a v konkrétne posudzovanej veci bude treba zvážiť vec aj z tohto hľadiska.

11. V ďalšom konaní bude súdu prvej inštancie postupovať v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu a dokazovanie zameria na ním vytknuté nedostatky a vady a v prípade že dospeje k záveru o dôvodnosti žaloby ako takej, pokiaľ ide o zasiahnutie do práv žalobkyne, vysvetlí aj, ako došiel k záveru o dôvodnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 €.

12. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo ( ) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu ( ), a dovolacieho súdu ( ) vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. , ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

13. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku strán na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho a dovolacieho konania (, ).

14. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania ( ).