Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_4Cob-240-2019.pdf
PDF · 129.49 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/240/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: Group eu, s. r. o., 956 15 Kovarce 464, IČO: 50 296 922, zast. Weis & Partners s.r.o., Ivánska cesta 30/B, 821 04 Bratislava, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: EUROMONT TOP, s. r. o., Tallerova 4, 811 02 Bratislava, IČO: 45 885 931, zast. Mgr. Peter Rybánsky, advokát, Farská 46, 949 01 Nitra, IČO: 44 036 213, o zaplatenie 62.965,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/88/2018-178 zo dňa 20. júna 2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/88/2018-178 zo dňa 20. júna 2019 potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom, prvým výrokom, zamietol žalobu s poukazom na ust. § 409 ods. 1, § 447, § 448 ods. 1, § 275 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). Druhým výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou zo dňa 27.02.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 62.965,46 Eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia ceny dodaného tovaru. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca nedisponuje písomne uzatvorenou kúpnou zmluvou, a ani inými písomnými dôkazmi, ktorými by vedel preukázať uzatvorenie kúpnej zmluvy. Do spisu síce založil mailové objednávky tovaru zo strany žalovaného zo dňa 13.03.2017, 03.07.2017 a 03.08.2017, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal, že uvedený tovar žalovanému aj riadne dodal. Svedkovia G. Š. a O. R., zamestnanci žalovaného, potvrdili síce, že pre tovar do firmy žalobcu chodili, avšak z ich výpovedí nebolo zrejmé, o aký druh tovaru sa jednalo, aké množstvá tovaru boli odobraté a či išlo o tovar vyfakturovaný faktúrami, ktoré sú založené v spise, nakoľko spolupráca medzi stranami sporu bola dlhodobá a táto prebiehala už v čase, ktorý predchádzal vystaveným a nezaplateným faktúram. Menovaní svedkovia, ako aj svedok B. a P. T., otec konateľa žalobcu potvrdili, že tovar bol žalovanému odovzdávaný spolu s dodacími listami, ktoré žalovaný podpísal, kópiu si zobral a originál dodacieho listu zostal v predajni žalobcu. Obsah ich výpovede je teda v rozpore s výpoveďou konateľa žalobcu, ktorý uviedol, že originály dodacích listov boli pripnuté k faktúram a zaslané žalovanému, a preto nie je schopný preukázať dodávky tovaru potvrdenými dodacími listami. Všetky v spise založené listinné
dôkazy, či už mailové objednávky tovaru, alebo protokoly o výťažnej skúške na stavbe, preukazujú len tú skutočnosť, že medzi stranami sporu prebiehal v určitom období obchodný vzťah, ale nepreukazujú oprávnenosť vystavenia konkrétnych faktúr, ktorých nezaplatenie je predmetom tohto sporu. Ani dodacie listy č. 1685 zo dňa 25.10., č. 1662 zo dňa 23.10., č. 1809 zo dňa 8.11. nepreukazujú dodanie tovaru žalovanému, preukazujú to, že určitý tovar bol dodaný žalobcovi zo strany jeho dodávateľa, spoločnosti HYDROIZOL SLOVAKIA s.r.o., ale nie to, že tento tovar bol objednaný pre žalovaného a aj mu bol následne dodaný. Taktiež dodací list k faktúre č. 17-1122 zo dňa 23.11.2017 a č. 17-0996 zo dňa 20.10.2017 preukázal len tú skutočnosť, že žalobcovi jeho dodávateľ, spoločnosť itsk, s.r.o. dodala tovar, resp. nakoľko dodací list zo dňa 23.11.2017 potvrdil pán T., že spoločnosť itsk, s.r.o. dodala tovar žalovanému, ale nie to, že tento tovar dodal žalovanému žalobca. V konaní nebolo preukázané, napr. výsluchom štatutárneho zástupcu spoločnosti itsk, s.r.o., na základe koho objednávky a pre koho bol tovar dodávaný, takýto dôkaz navrhnutý nebol. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol, súdu nepreukázal uzatvorenie kúpnych zmlúv, na základe ktorých by mu vzniklo právo vystaviť faktúry, ktorých nezaplatenie je predmetom sporu, nepreukázal, že tovar uvedený na faktúrach bol aj reálne žalovanému dodaný. Súd nepripustil vykonanie dôkazu prehratím záznamu telefonického rozhovoru medzi právnym zástupcom žalovaného a konateľom žalobcu, v ktorom mal právny zástupca žalovaného uviesť, že istina je nesporná, nakoľko súd takéto vyjadrenie nemôže posúdiť ako uznanie nároku v zmysle § 282 CSP, pretože takéto uznanie nebolo urobené voči súdu a nejde ani o uznanie v zmysle § 323 ods. 1 ObZ, keďže prípadné uznanie nebolo urobené v písomnej forme. Súd by preto posudzoval dôkaz spočívajúci v prehratí zvukového záznamu iba v spojitosti s ostatnými dôkazmi, ako aj vyjadreniami žalovaného urobené prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý vo všetkých ostatných ústnych a písomných vyjadreniach, a teda aj v maile zo dňa 5.12.2018, ktorým priamo reagoval na predmetný telefonický rozhovor, uviedol, že považuje nárok žalobcu za nepreukázaný, ale v prípade, ak bude žalovanému preukázané doručenie tovaru ako aj daňových dokladov, tak by žalovaný bol schopný uhradiť dlžnú istinu v splátkach. Aj v prípade, ak by súd pripustil dôkaz prehratím záznamu telefonického rozhovoru, tak uznanie istiny je v priamom rozpore so všetkými ostatnými vyjadreniami žalovaného, a preto by na základe takéhoto dôkazu bez zohľadnenia všetkých ostatných, či už ústnych alebo písomných vyjadrení žalovaného nemohol nároku žalobcu vyhovieť. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že v zásade platí, že dôkaz získaný nezákonne je neprípustný, neplatí to však výlučne, sám žalobca poukázal na jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, resp. Ústavného súdu ČR. Každý jednotlivý prípad je preto potrebné posudzovať individuálne a podrobiť ho tzv. testu proporcionality, pri ktorom súd hodnotí to, ktoré Ústavou SR garantované právo má väčšiu váhu a dôležitosť, či je to ochrana súkromia nahrávanej osoby alebo právo na spravodlivý proces protistrany. Takýto nezákonne získaný dôkaz sa pripustí najmä v prípade, ak ho predloží slabšia strana, t.j. spotrebiteľ, zamestnanec, alebo osoba, ktorá bola nejakým spôsobom diskriminovaná, čo nie je tento prejednávaný prípad. O trovách konania rozhodol tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana plne úspešný.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie podáva v celom rozsahu v súlade s ust. § 355 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Vytýkal rozhodnutiu, že je zmätočné a nedostatočne odôvodnené. Súd na viacerých miestach len všeobecne uviedol tvrdenia sporových strán, a svoje úvahy dostatočne nezdôvodnil. Namietal, že súd aj napriek jeho argumentácii nepripustil vykonanie dvoch, podľa jeho názoru, podstatných dôkazov, a to:
- vyžiadanie kontrolného výkazu k DPH žalovaného od Finančnej správy Slovenskej republiky v rozsahu faktúr, ktoré sú predmetom tohto sporu. Predmetným kontrolným výkazom by bolo preukázané, že žalovaný si tieto faktúry do kontrolného výkazu riadne zaevidoval a následne si mohol uplatniť vrátenie alebo odpočítanie dane v zmysle prijatých faktúr,
- pripustenie dôkazu - záznamu telefonického rozhovoru medzi právnym zástupcom žalovaného a konateľom žalobcu. Týmto dôkazom by sa preukázalo, že žalovaný istinu dlžnej sumy vôbec nerozporuje. Súd v napadnutom rozsudku nevykonanie dôkazu vo forme výkazov k DPH argumentoval tým, že zahrnutie faktúr do účtovníctva nie je dôkazom o dodaní tovaru. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v zmysle platných právnych predpisov každá faktúra musí odzrkadľovať skutočné dodanie tovaru alebo služby a musí sa viazať ku konkrétnemu zdaniteľnému obchodu. Pre prijímateľa tovaru alebo služby je faktúra dokladom, ktorý je nevyhnutný na preukázanie
vzniku nároku na odpočítanie dane z prijatého plnenia. Vykonaním tohto dôkazu by sa jasne preukázalo, že žalovaný tovar ako aj faktúry jednoznačne prijal, a teda, že dodanie tovaru sa reálne uskutočnilo. Poukázal na to, že odopretím pripustenia a následného vykonania žalobcom navrhovaného dôkazu, aby súd vyžiadal kontrolný výkaz k DPH žalovaného, bolo žalobcovi odopreté právo na spravodlivý súdny proces, v ktorom by bolo umožnené žalobcovi uniesť dôkazné bremeno pripustením ním navrhovaných dôkazov. Aj prípadné tvrdenie, že zadováženie dôkazov k DPH súdom do spisu by bolo porušením daňového tajomstva, v žiadnom prípade neobstojí. Túto skutočnosť konštatoval aj súd na pojednávaní. K záznamu telefonického rozhovoru uviedol, že ak sa súd ocitne v pozícii, že strana sporu predloží nezákonný dôkaz, nemôže ho automaticky stroho odmietnuť, ale musí v zmysle čl. 3 a 16 CSP pristúpiť k tzv. testu proporcionality, čo aj súd v ods. 30 rozsudku pripustil, ale nekonal tak. Súd mal tento dôkaz individuálne skúmať, čo ale neurobil. Žalobca mal za to, že zo záznamu telefonického rozhovoru vyplýva, že žalovaný v tomto konaní úmyselne zavádzal, jeho tvrdenia v telefonickom rozhovore sú v rozpore s písomnými prednesmi. Toto konanie žalovaného považuje za účelové, s cieľom odvádzať pozornosť súdu od merita veci. Uviedol, že naďalej trvá na svojich predošlých vyjadreniach, že všetky dodacie listy boli vždy pripojené k príslušným faktúram a takto boli odovzdané žalovanému. Dodacie listy k tovaru sa nechávali v prevádzke žalobcu, následne, keď sa vystavovali faktúry, tieto žalobca spároval s príslušnými dodacími listami a odovzdal žalovanému. Žalobca mal za to, že v dodacích listoch č. 17-0996 a č. 17-1122 je jasne uvedené, že dodávateľom je spol. ITSK, s.r.o., odberateľ je žalobca a adresa dodania je sídlo žalovaného. Tento spôsob predstavuje traťovú dodávku tovaru. Za traťové dodávky sa na účely fakturácie považujú dodávky výrobkov bez ohľadu na spôsob dopravy, ak sa na nich zúčastňujú najmenej tri tuzemské organizácie. Na dodacom liste č. 17-0996 sa nachádza aj podpis konateľa žalovaného. Na dodacom liste č. 17-1122 je uvedené EČV motorového vozidla, ktorým sa žalovaný dostavil prevziať tovar, po overení EČV je preukázateľné, že vlastníkom tohto vozidla je žalovaný. Teda záver súdu o tom, že dodacie listy nepreukazujú dodanie tovaru žalobcom žalovanému, neobstojí. Naopak, z uvedeného je zrejmé, že primárnym odberateľom tovaru je žalobca, ktorý vo vzťahu k žalovanému bol v pozícii dodávateľa. Konštatoval, že žalovaný v tomto konaní žiadnym spôsobom nespochybnil nárok žalobu, nepreukázal zaplatenie dlžnej sumy a nepreukázal žiadne zo svojich tvrdení. Argumentáciu žalovaného považuje len za účelovú obranu a jeho tvrdenie rozporuje ako zavádzajúce, účelové a s výlučným cieľom oddialiť právoplatné rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť dlžnú sumu žalobcovi. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.06.2019 sp. zn. 25Cb/88/2018 zmenil a rozhodol tak, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť sumu vo výške 62.965,46 Eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 100 %.
4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že žalobca v podanom odvolaní napáda predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie z viacerých dôvodov, ktoré síce vymenúva, avšak celým obsahom odvolania sa nesie námietka k jedinému odvolaciemu dôvodu, a to, že súd prvej inštancie nemal nevykonať navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vytýkal odvolaniu, že žalobca nijako nepomenúva inú vadu, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež nie je možné z podaného odvolania dovodiť, aká skutočnosť má zakladať odvolací dôvod spočívajúci v námietke žalobcu, že súd mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z podaného odvolania nemožno dovodiť, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci. V nadväznosti na uvedené považoval za potrebné odvolanie žalobcu podrobiť revízii odvolacích dôvodov s poukazom na ust. § 380 CSP, pretože ak sa chce účastník konania v podanom odvolaní účinne domáhať zmeny rozhodnutia súdu na základe odvolacích dôvodov, musí okrem označenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 vysvetliť a odôvodniť, o akú skutočnosť opiera ten-ktorý odvolací dôvod. Žalobca sa v petite odvolania domáha zmeny rozhodnutia, avšak z obsahu odvolania nemožno dovodiť, či žalobca napáda skutkový stav zistený súdom, a teda či v odvolacom konaní očakáva doplnenie dokazovania, alebo sa zmeny rozhodnutia súdu domáha na základe skutkového stavu zisteného súdom, bez potreby ďalšieho dokazovania. Poukázal na § 383 CSP, v zmysle ktorého v súvislosti s dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie, je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca sa v námietkach týkajúcich sa jeho návrhu na vyžiadanie kontrolného výkazu k DPH žalovaného zjavne odkláňa od predmetu konania, keď poukazuje na predpisy daňového práva, prostredníctvom ktorých sa snaží o navodenie stavu, v ktorom, podľa jeho názoru, má ako dôkaz
dodaného plnenia postačovať faktúra. Poukazujúc na ustálenú súdnu prax, považoval však uvedenú konštrukciu za nutné odmietnuť. Opätovne poukázal na to, že faktúra je iba daňovým dokladom, na základe ktorého si daňový subjekt plní svoju daňovú povinnosť. Splnenie daňovej povinnosti, resp. kontrola na úseku správy daní však nie je predmetom tohto konania. Navyše to, či žalovaný predmetné faktúry v kontrolnom daňovom výkaze uviedol alebo nie, nijakým spôsobom skutkovo nemôže preukázať dodanie tovaru. Považoval za nutné prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie a potvrdiť správnosť nevykonania (nepripustenia) uvedeného dôkazu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsiahlu rozhodovaciu súdnu prax Krajského súdu v Bratislave. Uviedol, že s posúdením predloženej nahrávky telefonického rozhovoru sa v celom rozsahu stotožnil so súdom prvej inštancie. Poukázal na doterajšie dokazovanie, keďže žalobca na pojednávaní dňa 10.12.2018 uviedol, že k faktúram, ktoré sú predmetom konania, mal pripojiť originály dodacích listov a tieto mal odovzdať štatutárovi žalovaného. Žalobca mal, podľa jeho tvrdení, možnosť disponovať listinami, ktorými by mal byť schopný preukázať svoj nárok. Z pohľadu žalobcom avizovanej proporcionality, napriek nadbytočnosti jej skúmania, s poukazom na dôvody irelevantnosti zvukového záznamu pre účely súdneho konania, považoval za nutné ustáliť, že žalobca okrem toho, že neprimeraným spôsobom v rozpore so zákonom zasahuje do práv tretích osôb vyhotovením zvukového záznamu v rozpore so zákonom, nikdy nemôže dosiahnuť použitie zvukového záznamu ako dôkazu v súdnom konaní, ak podľa vlastných tvrdení, disponoval inou listinou preukazujúcou danú skutočnosť. K dodacím listom predložených žalobcom uviedol, že vyhodnotenie týchto listín súdom je plne v súlade so zásadami vedenia súdneho konania. Poukázal na to, že žalobcom predložené dodacie listy, ktorými sa snaží podporiť svoju argumentáciu v konaní, sa týkajú výlučne dodania tovaru žalobcovi od jeho dodávateľov. Záverom žalovaný uviedol, že žalobca v odvolaní neprináša žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už súd prvej inštancie náležite nevysporiadal. Žalobca sa v podanom odvolaní snaží zbaviť svojej dôkaznej povinnosti, a jeho dôkaznú núdzu chce pričítať na vrub súdnemu konaniu, resp. rozhodnutiu, ktoré z logických dôvodov nemohlo pri dôkazoch predložených žalobcom naplniť jeho očakávania. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.06.2019 sp. zn. 25Cb/88/2018 ako nedôvodné zamietol, resp. aby rozsudok ako vecne správny potvrdil.
5. V písomnom vyjadrení zo dňa 14.10.2020 žalobca oznámil, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-856/3-VYS-B3-2019 zo dňa 21.07.2020, bolo trestné oznámenie žalobcu, ktoré podal už počas prvoinštančného konania, odmietnuté. Z uznesenia je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní, ktoré vykonali šetrenie v súvislosti s obchodmi v zmysle žalovaných faktúr, došli na základe nimi vykonaného dokazovania k záveru, že obchody reálne prebehli, t.j. že tovar v zmysle faktúr bol žalobcom riadne dodaný žalovanému. Navrhol preto vykonať celý trestný spis ako dôkaz. S poukazom na ust. § 366 písm. d) CSP uviedol, že tento dôkaz nemohol uplatniť už v rámci konania pred súdom prvej inštancie, pretože vtedy ešte neexistoval. Žalobca sa o zisteniach dozvedel až dňa 27.07.2020, kedy mu bolo doručené uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia. Vyslovil názor, že z kontrolných výkazov pritom vyplynuli rozhodné skutočnosti, a to prijatie, zaevidovanie a akceptovanie sporných faktúr žalovaným, ktoré žalovaný v prvoinštančnom konaní rozporoval. Zároveň to aj preukazuje (aj v kontexte spolu s ďalšími dôkazmi), že žalovaný od žalobcu skutočne prevzal tovar, za ktorý žalobcovi nezaplatil, pretože inak by faktúry nezaevidoval do účtovníctva a bol by ich žalobcovi vrátil.
6. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 14.10.2020 sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 13.11.2020, v ktorom uviedol, že je nutné tvrdenie o dôkaze, ktorý žalobca nemohol predložiť v prvoinštančnom konaní (§ 366 písm. d) CSP), odmietnuť. Zastával názor, že argument žalobcu, že nemohol tento dôkaz predložiť skôr, nemôže za žiadnych okolností obstáť. Dedukujúc z konania žalobcu, ktorý podal trestné oznámenie až v čase rozhodnutia vo veci, je možné dovodiť jeho úmysel vykreovať do odvolacieho konania „pseudodôkaz“, ktorým by chcel zrejme podporiť snahu o zrušenie, resp. zmenu rozhodnutia, o ktorom vedel, resp. musel výsledok, vzhľadom na to, že je právne zastúpený, nepochybne predpokladať. Čo sa týka obsahu uznesenia OČTK, tento je žalobcom prezentovaný krajne účelovo a bez zjavnej spojitosti so skutkovými zisteniami OČTK. Zároveň poukázal na to, že z tejto listiny nevyplýva jediná skutočnosť prezentovaná žalobcom v jeho vyjadrení, predovšetkým z uznesenia OČTK ani len náznakom nemožno dovodiť čo i len teoretickú úvahu o dodaní tovaru zo sporných faktúr. Žalovaný uviedol, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že tieto spolu dlhodobo obchodovali tovar v značnom objeme. Ako nelogický sa javí argument žalobcu, ktorý tvrdí, že zo zistenia, že mal byť zobchodovaný tovar v hodnote
162 tisíc Eur, má vyplývať dôvodnosť jeho návrhu. Z uvedeného však nemožno dovodiť akýkoľvek logický súvis s tvrdením, že táto skutočnosť má preukazovať oprávnenosť jeho nároku, predovšetkým dodanie tovaru, ktorú je potrebné primárne preukázať.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (podľa § 34 CSP) preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadreniami sporových strán, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny.
8. Podľa § 409 ods. 1 ObZ, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
9. Podľa § 409 ods. 2 ObZ, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsobom jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.
10. Podľa § 447 ObZ, kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodaný tovar v súlade so zmluvou.
11. Podľa § 448 ods. 1 ObZ, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.
Podľa čl. 8 základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Podľa čl. 15 základných princípov CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.
12. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
13. Podľa § 366 písm. d) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
14. Podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
15. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 62.965,46 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenia kúpnej ceny dodaného tovaru fakturovanej žalovanému bližšie špecifikovanými faktúrami. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 25Cb/88/2018-178 zo dňa 20.06.2019 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno, súdu nepreukázal uzatvorenie kúpnych zmlúv, na základe ktorých by mu vzniklo právo vystaviť faktúry, ktorých nezaplatenie je predmetom sporu, nepreukázal, že tovar uvedený na faktúrach bol aj reálne žalovanému dodaný. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP.
16. Súd prvej inštancie správne uviedol, že Obchodný zákonník priamo neupravuje postup zmluvných strán pri uzavieraní kúpnej zmluvy. Z toho dôvodu je potrebné použiť postup podľa § 1 ods. 2 veta druhá ObZ, podľa ktorého ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení ObZ, použijú sa predpisy občianskeho práva. Vychádza sa preto z § 43a a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Uzavretie kúpnej zmluvy je dvojstranným právnym úkonom, ktorý sa skladá z návrhu zmluvy a z jeho prijatia. Základnou podmienkou návrhu zmluvy je jeho dostatočná určitosť a jednoznačné vyjadrenie prejavu vôle navrhovateľa, že chce uzavrieť kúpnu zmluvu.
17. Podľa § 43c ods. 1 OZ, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený alebo iné včasné konanie z ktorého možno vyvodiť jej súhlas je prijatím návrhu.
18. Prijatie návrhu sa môže uskutočniť akýmkoľvek, včas urobeným spôsobom, pokiaľ zákon alebo návrh zmluvy neustanovujú určitú formu.
19. Podľa § 275 ods. 4 ObZ, s prihliadnutím na obsah návrhu na uzavretie zmluvy alebo v dôsledku praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, alebo s prihliadnutím na zvyklosti rozhodné podľa tohto zákona, môže osoba, ktorej je návrh určený, vyjadriť súhlas s návrhom vykonaním určitého úkonu (napr. odoslaním tovaru alebo zaplatením kúpnej ceny) bez upovedomenia navrhovateľa. Pre platnosť kúpnej zmluvy zákon nevyžaduje písomnú formu, kúpna zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne. Na platnosť kúpnej zmluvy sa vyžaduje dohoda o podstatných náležitostiach obsahu zmluvy, a to určenie zmluvných strán, predmetu kúpy a záväzok predávajúceho dodať predmet kúpy kupujúcemu, previesť na neho vlastnícke právo k predmetu kúpy a záväzok kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že dôkazné bremeno zaťažuje predávajúceho, t.j. žalobcu. Odvolací súd, v zhode s ustálením súdom prvej inštancie, považuje za nesporne zistené, že z vykonaného dokazovania je preukázané, že žalobca nedisponuje písomne uzatvorenou kúpnou zmluvou, a ani inými písomnými dôkazmi, ktorými by vedel preukázať uzatvorenie kúpnej zmluvy. Do spisu žalobca založil mailové objednávky tovaru zo strany žalovaného zo dňa 13.03.2017, 03.07.2017 a 03.08.2017, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal, že uvedený tovar žalovanému aj riadne dodal.
20. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku. Odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
21. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca v podanom odvolaní napáda predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie z viacerých dôvodov, ktoré síce vymenúva, avšak ako je zrejmé z obsahu odvolania, jeho argumentácia sa týka jediného odvolacieho dôvodu, a to nepripustenia dvoch podstatných dôkazov navrhnutých žalobcom súdom prvej inštancie, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca ďalšie odvolacie dôvody neodôvodnil, neuviedol akú inú vadu má konanie, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež nie je možné z podaného odvolania dovodiť, aká skutočnosť má zakladať odvolací dôvod spočívajúci v námietke žalobcu, že súd
mal dospieť na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie veci.
22. Žalobca namietal, že súd aj napriek jeho argumentácii nepripustil vykonanie dvoch, podľa jeho názoru, podstatných dôkazov. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s otázkou pripustenia dôkazov dostatočne vysporiadal v bode 30., na ktorý odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje a stotožňuje sa s ním. K telefonickému rozhovoru uviedol, že nie je možné akceptovať ho ako dôkaz z dôvodu, že súd takéto vyjadrenie nemôže posúdiť ako uznanie nároku v zmysle § 282 CSP, pretože takéto uznanie nebolo urobené voči súdu a nejde ani o uznanie v zmysle § 323 ods. 1 ObZ, keďže prípadné uznanie nebolo urobené v písomnej forme. Rovnako tak, podľa názoru odvolacieho súdu, postupoval súd prvej inštancie správne, keď konštatoval, že nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, a to vyžiadanie kontrolných výkazov pre DPH vzťahujúcich sa k nezaplateným faktúram od Finančnej správy SR, nakoľko zahrnutie faktúr do účtovníctva nie je dôkazom o dodaní tovaru. Odvolací súd v zhode s názorom žalovaného ustaľuje, že žalobca sa v námietkach týkajúcich sa jeho návrhu na vyžiadanie kontrolného výkazu k DPH žalovaného zjavne odkláňa od predmetu konania, keď poukazuje na predpisy daňového práva, prostredníctvom ktorých sa snaží o navodenie stavu, v ktorom má ako dôkaz dodaného plnenia postačovať faktúra. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že skutočnosť, či žalovaný faktúry v kontrolnom daňovom výkaze uviedol alebo nie, nijakým spôsobom skutkovo nemôže preukázať dodanie tovaru. Dodanie tovaru žalovanému musel v konaní preukázať žalobca, ktorý si uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný, za predpokladu, že chce byť úspešný v spore, tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, t.j. niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje. Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V týchto prípadoch dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. Preto bolo v danej veci povinnosťou žalobcu preukázať reálnosť odovzdania tovaru, keď žalovaný uvedenú skutočnosť popieral. Odvolací súd, zhrňujúc skutkový stav záverom pripomína, že faktúra nie je právnym dôvodom vzniku pohľadávok, je len účtovným dokladom, na základe ktorého zmluvná strana uhrádza odplatu za poskytnuté plnenie. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí tvrdenie žalobcu, že nepripustením dôkazov, ktorých vykonanie navrhol žalobca, mu bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces a bola mu zásadne zhoršená pozícia v konaní.
23. Pre úplnosť, a aj vo všeobecnej rovine, považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena uviesť, že nepochybne dôkazné bremeno v danom sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom (ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia, strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010 z 23.05.2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.
24. K podaniu zo dňa 14.10.2020, ktorým žalobca navrhol vykonať nový dôkaz, preukazujúci dodanie tovaru žalobcom žalovanému, fakturovaného spornými faktúrami, a to vyšetrovací spis ČVS: ORP-856/3-VYS-B3-2019, odvolací súd tvrdenie žalobcu, že tento dôkaz (výsledok šetrenia OČTK) ešte neexistoval, a preto ho nemohol uplatniť už v rámci prvoinštančného konania, považuje za bezvýznamné pre posúdenie tejto právnej veci. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak
- sa týkajú procesných podmienok,
- sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
- má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo
- ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že odvolaním napadnutý rozsudok bol vyhotovený dňa 20.06.2019, a uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia oznamovateľa Group eu, s. r. o. zo dňa 21.07.2020 bolo do súdneho spisu doručené dňa 15.10.2020, čo spĺňa zákonnú podmienku na uplatnenie novôt v odvolaním konaní, že ho odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak samotné konštatovanie vyšetrovateľa, že z vykonaného dokazovania je očividné, že obchody súvisiace so spornými faktúrami reálne prebiehali, ktoré vyplývajú nielen z kontrolných výkazov, ale aj zo samotného trestného oznámenia oznamovateľa, nie je spôsobilé s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozhodnutia, zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom. Odvolací súd preto nevidí dôvod na postup podľa § 384 ods. 2 CSP, teda na doplnenie dokazovania a vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.
25. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
26. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden zo žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov nebol naplnený. V konaní nedošlo k žalobcom namietaným vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie zároveň napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladie ustanovenie § 220 ods. 2 CSP.
27. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011 sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
28. Obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by túto vecnú správnosť spochybňovali. Odvolací súd za daného stavu preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
30. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).