Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoP-48-2021.pdf
PDF · 101.04 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/48/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníkom: Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, dieťa rodičov: matky W. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C. a otca J. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX L., o návrhu matky na zvýšenie výživného a návrhu otca na zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 30P/213/2019-619 zo dňa 03. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 30P/213/2019-619 zo dňa 03. mája 2021 potvrdzuje.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej J. sumou 130,00 Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej, s účinnosťou od 01.11.2019 (veta prvá výroku). Nedoplatok na výživnom za obdobie od 01.11.2019 do 31.05.2021 vo výške 950,00 Eur uložil otcovi zaplatiť v lehote do 31.07.2021 k rukám matky maloletej (veta druhá výroku). Návrh otca zo dňa 23.04.2021 na zníženie výživného zamietol (veta tretia výroku) a konštatoval, že týmto sa mení rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 15P/87/2010-463 zo dňa 12.03.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8CoP/69/2013-484 zo dňa 26.08.2013 (veta štvrtá výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu (veta piata výroku). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia odkázal na ustanovenia § 28 ods. 1 a 2, § 62, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len Zákon o rodine), ako aj na ustanovenie § 52 CMP a § 232 ods. 3 CSP a uviedol, že od posledného rozhodovania súdu o výživnom v roku 2013 nastala zmena pomerov na strane maloletej J., ktorá podrástla, preto sa zvýšili jej výdavky v súvislosti so stravou, ošatením a hygienou. V súčasnej dobe je maloletá žiačkou 9. ročníka špeciálnej základnej školy. Má výdavky v súvislosti s návštevou tejto školy, čo sa týka poplatkov v škole, nákupu školských pomôcok, stravy v školskej jedálni a cesty do školy, keďže s ohľadom na jej zdravotný stav ju treba voziť. Maloletá má zdravotné problémy, ktoré preukázala matka zdravotnou dokumentáciou. Otec sa o dcéru nezaujíma, naposledy ju videl pri narodení. Okrem výživného iným spôsobom na jej výživu neprispieva. V čase posledného rozhodovania súdu o výživnom bol otec nezamestnaný, živili ho rodičia, matka za neho platila aj výživné na dcéru. Od tohto obdobia nebol v trvalom pracovnom pomere, pracoval len na základe dohody o vykonaní práce. Opäť uviedol, že mu pomáhajú rodičia, má pôžičku od svojho otca a z týchto požičaných finančných prostriedkov uspokojuje svoje potreby. Od 01.09.2019 je študentom denného štúdia, avšak zo štúdia bol už dvakrát vylúčený. Okresný súd zdôraznil, že budúci rodič na seba berie povinnosti a zodpovednosť, ktorá ho sprevádza po celý ďalší
jeho život. Preto je nevyhnutné, aby sa choval tak, aby si svoje záväzky a povinnosti dokázal vždy a za každých okolností splniť. Maloletá J. je vo veku intenzívneho fyzického rastu a určené výživné zohľadňuje len základnú mieru jej nevyhnutných potrieb. Matka si plní svoju vyživovaciu povinnosť k dcére predovšetkým osobnou starostlivosťou, ktorá je vzhľadom na jej zdravotný stav náročná, a to aj finančne a tiež uspokojovaním bytových potrieb maloletej. Okresný súd zvýšil výživné na maloletú J. na sumu 130,00 Eur mesačne od začiatku mesiaca, v ktorom matka podávala návrh na zvýšenie výživného, od 01.11.2019, teda vo výške, ako navrhovala matka. Podľa názoru konajúceho súdu takto určená výška výživného zodpovedá odôvodneným potrebám maloletej vzhľadom na možnosti a schopnosti otca. Prvoinštančný súd mal za to, že v prípade otca ide skôr o neochotu platiť výživné ako nemožnosť zabezpečiť si dostatočný príjem. Preto vychádzal z potenciality príjmov otca, a to z minimálnej mzdy, ktorú by otec mohol dosahovať, keby svoje možnosti, schopnosti riadne využíval. V zmysle nariadenia vlády SR č. 300/2018 Z. z. predstavovala výška minimálnej mzdy od 01.01.2019 sumu 520,00 Eur, podľa nariadenia vlády SR č. 324/2019 Z. z. od 01.01.2020 bola táto v sume 580,00 Eur a v zmysle nariadenia vlády SR č. 294/2020 Z. z. dosiahla výška minimálnej mzdy v roku 2021 sumu 623,00 Eur. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že rodič je povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené a rovnako je povinný využívať všetky svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu na to, aby si mohol vyživovaciu povinnosť k dieťaťu plniť v čo najväčšom rozsahu. Vyživovacia povinnosť je prvoradá, a preto sú výživnému podriadené všetky ostatné výdavky rodičov. Pokiaľ ide o zameškané výživné, toto okresný súd ustálil na sumu 950,00 Eur (obdobie od 01.11.2019 do 31.05.2021, teda 19 mesiacov krát 50,00 Eur). Návrh otca na zníženie výživného, okresný súd daný návrh zamietol a poznamenal, že otec netrval na znížení výživného, pokiaľ bude ponechaná naposledy určená výška výživného. Z tohto dôvodu okresný súd považoval návrh otca za účelový.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie otec, ktorý sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že odvolací súd mu uloží platiť výživné na maloletú v sume 30 % zo sumy životného minima mesačne. 4. Uviedol, že hmotnoprávnou podmienkou toho, aby súd mohol vo veci opakovane rozhodnúť, je zmena pomerov, pričom nemôže ísť o akúkoľvek zmenu pomerov, ale iba o podstatnú. Je potrebné, aby súd prihliadol na všetky okolnosti, ktoré majú odôvodniť zmenu, resp. zvýšenie výživného. Zdôraznil, že samotný telesný nárast, mentálne a fyzické postihnutie tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu, je len úsudkom súdu prvej inštancie vychádzajúc zo súčasnej situácie. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery na strane povinného súd prvej inštancie neposúdil dostatočne. Už v čase vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 03.05.2021 mal otec maloletej rovnakú životnú úroveň ako pri vyhlásení tohto rozsudku. Na strane otca maloletej ako povinného teda nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšené potreby maloletej ako oprávnenej. Nedošlo k podstatnej zmene jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Otec je študentom vysokej školy denného štúdia bez pracovného pomeru. Naďalej je bez príjmu, a preto je odkázaný na svojich rodičov, pričom má ťažkosti si hradiť aj vlastné náklady. Podľa jeho názoru mal okresný súd na posudzovanú vec aplikovať ustanovenie § 62 ods. 3 Zákona o rodine, v zmysle ktorého každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
5. Matka vo vyjadrení k odvolaniu vyslovila súhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Zároveň sa stotožnila s obsahom napadnutého rozsudku.
6. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu rovnako navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a tiež súhlasil s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie otca bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP), včas (§ 362 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP) a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 CMP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 65 CMP s tým, že odvolacími dôvodmi nie je viazaný (§ 66 CMP) a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP ako vecne správne potvrdil.
8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
9. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu otca formulovanú v opravnom prostriedku krajský súd uvádza, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v odvolaní, ale iba na taký, ktorý má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostal sporný, alebo je to nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
10. Námietky otca maloletého dieťaťa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozsudku okresného súdu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
11. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Zároveň je nutné dodať, že skutočnosti všeobecne známe (tzv. notoriety) alebo známe súdu z jeho činnosti, sa nedokazujú (§ 186 ods. 1 CSP). Ide o také skutočnosti, ktoré sú známe pomerne širokému okruhu ľudí a vedomosť o týchto skutočnostiach možno u bežného, priemerne vzdelaného človeka žijúceho v danom mieste a čase predpokladať. Nie je pritom podmienkou, aby boli známe každému. Nedokazujú sa ani skutočnosti známe súdu z jeho rozhodovacej činnosti (napr. z konaní vo veciach starostlivosti o maloleté deti a pod). Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo návrhu matky na zvýšenie výživného na maloleté dieťa vyhovel a prečo súčasne zamietol návrh otca na jeho zníženie a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.
12. Schopnosti (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine) predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, zdravotným stavom, vlohami, nadaním, nadobudnutými vedomosťami a získanými skúsenosťami. Z hľadiska vyživovacej povinnosti je podstatné, ako sa prejavia v reálnych schopnostiach dosahovania príjmu. Subjektívne schopnosti sa však môžu realizovať len v rámci objektívne daných možností, ktoré determinuje reálna situácia na trhu práce, miera nezamestnanosti v regióne, v príslušnom odbore, vekovej kategórii, dosahované zárobky v danom povolaní (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 1Cz 27/1968 zo dňa 30.09.1968 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 5/1969). Právna úprava umožňuje komplexne posúdiť celkovú situáciu, životnú úroveň povinného pre potreby výživného, keďže príjmové pomery samy osebe neposkytujú úplný obraz o situácii povinnej osoby. Rodič totiž nemusí mať žiadny preukázateľný príjem, disponuje však značnými majetkovými podstatami. Za takýchto okolností súd určí výživné a je vecou povinného, aby ich speňažením alebo inak zabezpečil výživné (inak je to pri bežnom rozsahu majetkových pomerov povinného). Majetkové pomery charakterizuje vlastníctvo nehnuteľností (pozemky, domy, byty, rekreačné chaty, ich počet, reálna potreba a možnosť využitia povinným vrátane získavania výnosov z nich, prípadne dôvod ich nevyužívania na výnosy), cenných papierov, obchodných podielov, vkladov v bankách, iných hnuteľných vecí (motorové vozidlá, luxusné športové vybavenie, zbierky, cennosti, elektronika), ako aj celkový životný štandard (dovolenky, životné náklady). Nejde o zásah do vlastníckeho práva povinného, ktorý môže vlastniť neobmedzené majetkové podstaty, ale len o posúdenie jeho majetkových pomerov vo vzťahu k plneniu prioritnej vyživovacej povinnosti. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery je potrebné prihliadnuť aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako je potrebné
prihliadať aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie (§ 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine).
13. V posudzovanej veci potenciálne schopnosti otca, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, umožňujú uhrádzať výživné na maloletú vo výške 130,00 Eur mesačne. Od času posledného rozhodnutia o výživnom v roku 2013 došlo zjavne k rastu životných nákladov, ktorá okolnosť už sama o sebe mohla byť dôvodom pre modifikáciu výšky výživného. V čase posledného rozhodovania, ako aj v aktuálnom konaní, okresný súd vychádzal z potenciality príjmu otca, ktorý ustálil na výšku minimálnej mzdy. Miera nárastu minimálnej mzdy [v roku 2013 337,10 Eur podľa nariadenia vlády č. 326/2012 Z. z., v súčasnosti 623,00 Eur podľa § 9b ods. 1 písm. a) nariadenia vlády č. 663/2007 Z. z. v aktuálnom znení] je pritom vyššia, ako bolo zvýšené výživné v aktuálnej veci (zo sumy 80,00 Eur na sumu 130,00 Eur mesačne). Odvolací súd zároveň podotýka, že spôsob života otca nijako nezohľadňuje, že má maloleté dieťa, ktoré je povinný vyživovať. O uvedenom svedčí aj jeho opakované štúdium, ktoré dvakrát zanechal a aktuálne zasa študuje, ako aj prezentované tvrdenia o tom, že ho živia jeho rodičia. On sám pritom nedeklaroval žiadne objektívne dôvody znamenajúce obmedzenie či zánik schopnosti zabezpečiť si príjem na uspokojenie svojich potrieb, i potrieb maloletého dieťaťa. Ničím neodôvodnená okolnosť spočívajúca v nezapojení sa do pracovného procesu bola dôvodom pre stanovenie výšky výživného na základe objektívnych možností otca, ktoré mu aktuálna ekonomická situácia v spoločnosti umožňuje. Konajúci súd preto správne pri svojom rozhodovaní vychádzal z potencionality príjmov otca v rozhodujúcom období. Výživné určené súdom prvej inštancie na maloleté dieťa sa ničím nevymyká bežnej rozhodovacej praxe súdov.
14. Pri rozhodovaní o výživnom vo vzťahu k povinnému rodičovi súd totiž neberie do úvahy len reálne zárobky, ale aj potencionalitu jeho príjmov. Keďže otec je zdravý, v produktívnom veku, v záujme zabezpečenia výživy svojho maloletého dieťaťa je v jeho možnostiach a schopnostiach zabezpečiť si dostatočný príjem z pracovného či obdobného pomeru. Nemožno akceptovať stav, že otec pri akútnom nedostatku pracovníkov v službách či remeslách, napríklad aj v stavebníctve, bol dlhodobo nezamestnaný. Otec nepreukázal, že by sa aktívnym spôsobom zaujímal o to, aby bol zamestnaný a mal stály príjem, čím by zabezpečil vyživovaciu povinnosť svojmu maloletému dieťaťu. Akonáhle sa človek stane rodičom, nadobúda určité práva s tým spojené, ale tiež mu začne vznikať určité obmedzenie dané existenciou dieťaťa a jeho záujmami. Ak sa rozhodne preto rodič využívať práva na slobodu pohybu a voľbu povolania, či byť nezamestnaný, prípadne byť večným študentom, ktorého živia rodičia, musí mať pritom súčasne na zreteli záujmy svojho dieťaťa, v prejednávanom prípade tak záujem na zabezpečení všetkých potrieb svojej dcéry napomáhajúcej všestrannému rozvoju jej osobnosti. V prípade kolízie záujmu dieťaťa a rodiča preváži záujem dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek rozhodovacej činnosti súdov činnosti týkajúcej sa detí. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na argumentáciu Ústavného súdu ČR v rozhodnutí I. ÚS 1335/14 zo dňa 26.05.2014, ktorá je vzhľadom na podobnosť právnej úpravy plne aplikovateľná i na prejednávanú vec.
15. V zmysle uvedeného považoval krajský súd závery okresného súdu o potrebe zvýšenia výživného za správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutočného stavu veci, ktorý bol i náležite právne posúdený. Zvýšené výživné zohľadňuje mieru proporcionality i limity otcových možností a schopností. Zároveň zvýšené výživné zodpovedá i odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval za správny aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného.
16. Súčasne odvolací súd konštatuje aj správnosť napadnutého rozsudku pri vyčíslení nedoplatku otca na výživnom na maloleté dieťa, ktorý v súlade s ust. § 232 ods. 4 CSP s použitím § 2 ods. 1 CMP povolil zaplatiť v primerane stanovenej lehote, so zreteľom na v konaní zistené pomery účastníkov konania.
17. Správnym je tiež výrok napadnutého rozhodnutia, v ktorom bola konštatovaná zmena pôvodného rozhodnutia o výživnom v dôsledku zmenených pomerov (§ 157 CMP).
18. Vecne správnym je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania, ktoré plne zodpovedá ust. § 52 CMP aplikovaného súdom prvej inštancie na prejednávanú vec.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny p o t v r d i l .
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
21. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné, alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. (§ 77 CMP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).
Ak sa jedná o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých podľa § 370 a nasl. CMP.