Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoCsp/31/2021

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a členov senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Petržalka, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. nad O., V. XXXX/XX, o zaplatenie 243,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. - 66 zo dňa 20. apríla 2021 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 29.10.2020 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 243,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 1,68 eur a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 243,30 eur od 24.01.2020 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že Slovenská sporiteľňa a.s. (ďalej aj len „banka“) uzatvorila dňa 15.02.2018 so žalovaným Zmluvu o kreditnej karte, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského revolvingového úveru 300,- eur bankou žalovanému. Dňa 05.11.2018 vyhotovila banka listinu, výzvu adresovanú žalovanému, z ktorej obsahu vyplýva, že žalovaný je v omeškaní so splácaním pohľadávky banky z uvedenej zmluvy ku dňu 05.11.2018 vo výške 346,30 eur a vyzýva ho na zaplatenie dlžnej sumy. Dňa 22.08.2019 vyhotovila banka listinu, výzvu adresovanú žalovanému, podľa ktorej je žalovaný v omeškaní so splácaním pohľadávky banky z uvedenej zmluvy ku dňu 22.08.2019 vo výške 359,21 eur, splatnej v celom rozsahu a vyzýva ho na zaplatenie tejto dlžnej sumy. Dňa 09.12.2019 uzatvorila banka ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1016/2019/ CE, predmetom ktorej okrem iného bolo postúpenie pohľadávky banky voči žalovanému žalobcovi, a to pohľadávky z uvedeného úveru i s príslušenstvom v celkovej sume 363,65 eur. Dňa 10.12.2019 vyhotovila banka oznámenie, adresované žalovanému, o postúpení uvedenej pohľadávky žalobcovi. Právne vec súd posúdil podľa , až 4, , ; o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o bankách); , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 23.12.2015 ((Ďalej len „“) a v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Súd uviedol, že povinnosťou strán bolo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z vykonaného dokazovania podľa súdu nebola preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu, keď žalobca, zastúpený advokátom, neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi ním a bankou bola platne uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky banky voči žalovanému v postavení spotrebiteľa, a preto

súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. So žalovaným v postavení spotrebiteľa uzatvorila zmluvu o spotrebiteľskom úvere banka a na jej základe poskytla žalovanému spotrebiteľský úver. Banka mohla svoju pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia zákona o bankách () a () z úverovej zmluvy voči žalovanému dňa 09.12.2019 postúpiť inému subjektu - žalobcovi iba v prípade, že žalovaný bol s úhradou pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní po tom, čo ho banka písomne vyzvala na úhradu pohľadávky ( zákona o bankách) a išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky veriteľa - banky, dodávateľa a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané splnenie týchto predpokladov. Z vykonaného dokazovania nielenže nebolo preukázané, že pohľadávka je po konečnom termíne splatnosti, alebo sa stala splatnou pred termínom splatnosti, ale ani to, že by bol žalovaný v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní aj po výzve banky, keďže nebolo preukázané, že banka žalovaného vôbec na úhradu pohľadávky vyzvala. Žalobca síce predložil ako dôkaz výzvy banky zo dňa 05.11.2018 a zo dňa 22.08.2019, pričom podľa obsahu týchto listín banka vyzýva žalovaného na uhradenie pohľadávky resp. časti pohľadávky, avšak žalobca ani neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval, že tieto či aspoň jedna z týchto výziev sa stala účinnou, teda že boli bankou žalovanému aj riadne doručované a kedy boli doručované, aby bolo možné jednoznačne ustáliť, že ide o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti a ďalej tiež, že žalovaný bol pred postúpením pohľadávky riadne vyzvaný na úhradu pohľadávky banky a zároveň od doručenia výzvy do dňa postúpenia pohľadávky márne uplynula lehota 90 dní. Žalobca neoznačil a nepredložil žiaden taký dôkaz o tom, že tieto listiny boli vôbec žalovanému zaslané a napokon si nesplnil ani len povinnosť tvrdenia o tom, kedy tieto listiny boli žalovanému odoslané, resp. doručené, resp. povinnosť tvrdenia o tom, že pohľadávka je po konečnom termíne splatnosti resp. ide o pohľadávku, ktorá je splatná v celom rozsahu pred termínom splatnosti (a na základe akých skutočností (za splnenia ktorých zákonných ustanovení) je splatná pred termínom splatnosti). Žalobca toto nepreukázal a ani len neuviedol skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach a o skutočnostiach, kedy boli výzvy odoslané, resp. kedy boli doručené. Aj keď žalobca v žalobe uvádza, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením dlhu po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, tieto svoje tvrdenie o nepretržitom omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po takej písomnej výzve, ktorá sa do dispozície žalovaného, spotrebiteľa dostala, žiadnym spôsobom nepreukázal. Na základe uvedených dôvodov súd nemal spoľahlivo preukázanú vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, teda skutočnosť, že by uplatnený nárok vyplýval žalobcovi z hmotného práva, a preto súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v spore úspešný (súd žalobu zamietol), a preto by mu patrila náhrada trov konania voči žalobcovi, avšak žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca uviedol, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania, ale v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia , t. j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je teda podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú a nakoľko zároveň ani nenariadil vo veci pojednávanie, nevytvoril tým ani zákonný priestor na doplnenie dôkazov alebo možnosť aktívnej obrany žalobcu v konaní. Keďže súd prvej inštancie takto nepostupoval a žalobca sa až z napadnutého rozhodnutia dozvedel, že súd vníma viaceré skutočnosti ako sporné (resp. nepreukázané, napriek ich nespornosti medzi stranami sporu), žalobca nemal žiaden dôvod na ďalšiu procesnú aktivitu a doplnenie dokazovania v tomto smere. Na základe uvedeného súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pričom uvedené právne závery podľa žalobcu potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax krajských súdov Slovenskej republiky, na ktorú žalobca vo svojom odvolaní poukázal. Žalobca ďalej namietal, že v konaní bolo podľa jeho názoru preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie zákona o bankách ukladá. Existenciu výziev zo dňa 05.11.2018 a zo dňa 22.08.2019 žalobca

v konaní preukázal, pričom doručenie predmetných výziev žalovaný nijakým spôsobom počas súdneho konania nerozporoval, a preto je podľa názoru žalobcu potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenie, že predmetné výzvy sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Žalobca poukázal na to, že v konaní tvrdil a zároveň listinnými dôkazmi pripojenými k žalobe aj preukázal, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu, podľa ktorého je v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky. Takýto výklad z dikcie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa žalobcu nevyplýva. Žalobca tiež uviedol, že už z výzvy zo dňa 22.08.2019 nepochybne vyplývalo, že výška splatnej a nezaplatenej pohľadávky predstavovala ku dňu 22.08.2019 sumu vo výške 359,21 eur. Zároveň pre úplnosť žalobca uviedol, že pohľadávka bola splatná pred jej postúpením na žalobcu v zmysle splatnosti jednotlivých splátok podľa zmluvy. Na základe vyššie uvedeného žalobca preto navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( a ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa zrušiť a podľa vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom právnom závere, že nebola preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu, keď žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi ním a bankou bola platne uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky banky voči žalovanému v postavení spotrebiteľa, keď nebolo preukázané splnenie predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky banky voči spotrebiteľovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a podľa § 17 ods. 1 zákona o bankách.

6. Žalobca vo svojom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa , a , keď namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú a tým nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca tiež namietal, že preukázal splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky banky, ako aj nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie.

7. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

8. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

9. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Podľa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

11. Podľa , súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

12. Podľa súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000,- eur.

13. V predmetnej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetný vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 15.02.2018 (ďalej len „zmluva o úvere“) medzi bankou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským s ohľadom na postavenie zmluvných strán, a preto správne aplikoval na daný vzťah ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy.

14. Súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď mal za to, že sú splnené podmienky podľa vyššie uvedeného ustanovenia . Odvolací súd preskúmaním predmetnej veci dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie, keď rozhodol v danej veci bez nariadenia pojednávania, nebol správny. Prejednanie sporu bez nariadenia pojednávania, ako výnimka zo zásady ústnosti, je možné v spotrebiteľských sporoch len vtedy, ak ide o vec jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1000,- eur.

15. Strana v konaní je povinná pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu ( ), pričom z vyplýva povinnosť strany sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Ako správne uviedol žalobca, dokazovanie vykonáva súd prvej inštancie iba v prípade sporných skutkových tvrdení strán sporu a, naopak, nevykonáva dokazovanie na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán sporu. Ustanovenie kladie na účinné popretie skutkových tvrdení protistrany kvalitatívne nároky pod podmienkou ich neúčinnosti. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť podporené uvedením vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach. Stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. 16. Z dôvodu materiálnej korekcie procesnej pasivity spotrebiteľa, vzhľadom na ustanovenie a iný režim dokazovania v spotrebiteľských sporoch, keď do popredia vystupuje hľadanie materiálnej pravdy, prípadná procesná pasivita spotrebiteľa však nemôže mať za následok to, že súd prizná akýkoľvek uplatnený nárok žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. , z ktorého rovnako vyplýva, že pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Súd tiež nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu ( - procesné povinnosti a procesné bremená). Ochrana slabšej strany v zmysle síce spočíva v tom, že súd môže suplovať procesnú aktivitu spotrebiteľa a vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, pričom tieto môže vykonať aj v prípade, že spotrebiteľ skutkové

tvrdenia žalobcu nepoprel, no súd má o pochybnosti o ich úplnosti a pravdivosti aj vzhľadom na absenciu ďalších dôkazov (napr. dokladu o doručení výzvy), avšak v tom prípade je nevyhnutné nariadiť vo veci pojednávanie, na ktorom dokazovanie vykoná aj dôkazmi, ktoré neboli navrhnuté, avšak za dodržania postupu podľa , a ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dokazovania pre konkrétny dôkazný prostriedok.

17. Žalobca svoj nárok uplatnil žalobou podanou dňa 29.10.2020. V predmetnej žalobe žalobca tvrdil, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu, ako 90 dní kalendárnych dní. Žalovaný v konaní toto tvrdenie žalobcu nepoprel, pričom v zmysle ustanovenia skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V tomto smere by bola splnená podmienka podľa , t. j. to, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.

18. Pokiaľ však mal súd prvej inštancie akékoľvek pochybnosti o platnom postúpení pohľadávky banky voči žalovanému žalobcovi, mohol vzhľadom na povahu sporu (spotrebiteľský spor) do určitej miery suplovať procesnú pasivitu spotrebiteľa. Pre preukázanie toho, či v spotrebiteľskom spore boli splnené podmienky postúpenia pohľadávky banky podľa zákona o bankách a podľa , bolo možné podľa vykonať aj ďalšie dokazovanie, a to aj v prípade, ak išlo o skutkové tvrdenie nesporné. Ak teda súd dospel k záveru, že pre tvrdenia žalobcu týkajúce sa okolností postúpenia pohľadávky banky, ktoré neboli popreté žalovaným, je potrebné vykonať ďalšie dôkazy v zmysle , nebolo možné takéto tvrdenia už ďalej považovať za nesporné a bolo potrebné per analogiam taký záver súdu považovať pre splnenie podmienok podľa za skutočnosť, ako by došlo zo strany spotrebiteľa k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu, keď vyvstala otázka o tejto skutočnosti vykonať dokazovanie, t. j. bolo potrebné v danej veci nariadiť pojednávanie. Súd prvej inštancie tak nepostupoval správne, keď rozhodol v danej veci bez nariadenia pojednávania, a teda došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre žalobcu prekvapivé a žalobca nemal možnosť žiadnym spôsobom na daný stav reagovať. Odvolací súd sa tak nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu prezentovanými v odvolaní.

19. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušil a vec podľa vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vzhľadom na vyššie prijaté závery odvolacieho súdu nariadiť vo veci pojednávanie, na ktorom najmä určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, vrátane uvedenia dôkazov, ktoré vykoná podľa ustanovenia . Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, dôkazy vykoná zákonom predpísaným spôsobom pre konkrétny dôkazný prostriedok, umožní stranám vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a následne vo veci rozhodne, pričom sa súd prvej inštancie bude zaoberať aj námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

21. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania ( ).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).