Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoCsp-40-2021.pdf
PDF · 129.28 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/40/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom G., ul. S. č. XXXX/ XA, proti žalovanému: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., ul. M. R. I. č. XXXX/XX, zastúpenému splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o, so sídlom Čadca, ul. 17. novembra č. 3215, IČO: 50 473 522, o zaplatenie sumy 790,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8Csp/39/2019-100 zo dňa 26. marca 2021, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a III. potvrdzuje.
Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 8Csp/39/2019-100 zo dňa 26.03.2021 konanie v časti o zaplatenie odplaty vo výške 224,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, poplatkov za upomienky o výške 180,- eur a zmluvného úroku vo výške 68,50 % ročne zo sumy 800,- eur od 30.06.2015 do 01.08.2016 a zo sumy 790,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia zastavil (výrok I.). Žalobu v zostávajúcej časti zamietol (výrok II.). Zároveň rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v rozsahu 100 % (výrok III.). Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 01.07.2019 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny úveru vo výške 790,- eur, odplaty vo výške 224,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 180,- eur, zmluvného úroku vo výške 68,50 % ročne zo sumy 800,- eur od 30.06.2015 do 01.08.2016, zo sumy 790,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.024,- eur od 01.07.2016 do 01.08.2016 a zo sumy 1.014,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 504701309 zo dňa 30.06.2015 žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 800,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť a zaplatiť odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov a úrok spojený so spotrebiteľským úverom, čo v prípade riadneho splatenia úveru v dohodnutom termíne predstavuje 772,- eur. Celkovo sa zaviazal teda zaplatiť 1.572,- eur, a to do 30.06.2016. V zmysle všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa žalobca a žalovaný dohodli, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere, žalovaný sa zaväzuje žalobcovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný
neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušil dojednania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a stratil i výhodu splátok, žalobca vyzval žalovaného na úhradu jeho záväzku. Žalovaný sa tiež zaviazal uhradiť žalobcovi za každú zaslanú upomienku čiastku 30,- eur. Zaslaných upomienok bolo v danom prípade 6, čo predstavuje 180,- eur. Žalovaný doposiaľ uhradil žalobcovi sumu 10,- eur dňa 01.08.2016. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania, odkazujúc na to, že rovnopis žaloby bol na súd doručený dňa 01.07.2019, zatiaľ čo celková splatnosť úveru mala nastať dňa 30.06.2016. Dôvodil zároveň neplatnosťou zmluvy podľa § 39a Občianskeho zákonníka, keďže bola vo vzťahu k žalovanému ako fyzickej osobe, nepodnikateľovi, zneužitá jeho finančná závislosť a neschopnosť plniť si finančné záväzky, pretože predmetný úver bral za účelom vyriešenia svojej nepriaznivej finančnej situácie. Poukázal na hrubý nepomer medzi poskytnutým úverom vo výške 800,- eur a protiplnením 772,- eur, ktoré malo pozostávať z odplaty za poskytnutie úveru vo výške 224,- eur a úroku vo výške 68,50 % predstavujúcom 548,- eur. Taktiež na duplicitné uplatnenie, kumuláciu dvoch typov úrokov, zmluvného i sankčného zákonného, keďže žalobca si uplatnil zmluvný úrok vo výške 68,50 % zo sumy 790,- eur, zatiaľ čo zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % si uplatnil už z celej sumy 1.014,- eur (790,- eur + 224,- eur). Dôvod neplatnosti videl i v tom, že osoba, ktorá za žalobcu zmluvu so žalovaným uzatvárala, L. O., tak mala činiť na základe mandátnej zmluvy, ktorá však nebola prílohou zmluvy o úvere. Nebolo tak preukázané, či mala oprávnenie zmluvy za žalobcu uzatvárať. Uvedené namietol s odkazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z.“). Zmluva podľa žalobcu neobsahuje ani základné náležitosti vyžadované zák. č. 129/2010 Z. z. a obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Ide bez pochýb o zmluvu formulárovú, do ktorej žalovaný nemohol zasiahnuť. V replike žalobca poukázal na to, že pokiaľ žalovaný po podpise zmluvy nadobudol pocit, že podpísal zmluvu nevýhodnú alebo že odplata, úrok, či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Toto právo nevyužil. Možno preto vyvodiť, že súhlasil s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Zmluvu podpísal, bol si svojich záväzkov z nej vyplývajúcich vedomý. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalobca vzal v replike žalobu späť v časti o zaplatenie odplaty vo výške 224,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 180,- eur a zmluvného úroku vo výške 68,50 % ročne zo sumy 800,- eur od 30.06.2015 do 01.08.2016 a zo sumy 790,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia. Svoj procesný úkon neodôvodnil. Vo zvyšku na žalobe zotrval. V duplike žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach. Uviedol, že samotný procesný postup žalobcu, spočívajúci v čiastočnom späťvzatí žaloby, potvrdil pravdivosť jeho tvrdení. Žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Po vykonaní dokazovania oboznámením listinných dôkazov a v spojení so skutkovými tvrdeniami strán, zistil nasledovný skutkový stav a vyvodil právne závery: Medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 30.06.2015 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej sa veriteľ (žalobca) na žiadosť spotrebiteľa (žalovaného) zaviazal bez zbytočného odkladu po podpise zmluvy dohodnutým spôsobom poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 800,- eur a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu a úrok spojený so spotrebiteľským úverom. Podľa bodu 2 zmluvy odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov mala byť vo výške 224,- eur, čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 28 %. Podľa bodu 3 zmluvy úrok bol určený vo výške 68,50 % ročne z poskytnutého úveru až do jeho úplného uhradenia, čo v prípade riadneho splatenia úveru v dohodnutom termíne predstavuje sumu 548,- eur. Žalovaný sa teda zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 1.572,- eur do 30.06.2016. Zo záveru zmluvy vyplýva, že vzal na vedomie, že výška RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver, platnej ku dňu podpísania zmluvy, je 25,88 %. Z potvrdenia o spôsobe poskytnutia úveru, ktoré je súčasťou zmluvy, vyplýva, že úver bol žalovanému poskytnutý zmenkou, ktorej prevzatie potvrdil svojim podpisom dňa 30.06.2015. Žalobca pripojil k zmluve i Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru platné od 13.03.2015. Žalovaný na daný úver uhradil 10,- eur. Následne okresný súd citoval ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1064 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občianskeho zákonníka“), § 1 ods. 1, 4, § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.“), § 39, § 39a, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“. Žalobca učinil predmetom sporu nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel so žalovaným dňa 30.06.2015. Medzi stranami a ani z pohľadu súdu nebolo sporným, že žalobca vystupoval pri uzavretí zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa, s poukazom na predmet jeho podnikania a žalovaný
v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplývala a žalobca opak tohto postavenia žalovaného ani len netvrdil a ani žiadnymi dôkazmi nepreukázal. Vzhľadom k uvedenému bolo možné vyhodnotiť zmluvu medzi stranami uzavretú za spotrebiteľskú v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, keďže zmluva bola vopred pripravenou, formulárovou. Uvedenú zmluvu bolo možné zároveň kvalifikovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom bolo poskytnutie úveru, ktorý sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť, teda malo ísť o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov. V nadväznosti na uvedené na právny vzťah uvedenou zmluvou medzi stranami založený bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako i právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (zák. č. 129/2010 Z. z.). Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcu, ktoré sa týkalo odplaty vo výške 224,- eur, zmluvnej pokuty vo výške 33,- eur, poplatkov za upomienky vo výške 180,- eur a zmluvného úroku vo výške 68,50 % ročne zo sumy 800,- eur od 30.06.2015 do 01.08.2016 a zo sumy 790,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia, predmetom sporu zostalo zaplatenie istiny úveru vo výške 790,- eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.024,- eur od 01.07.2016 do 01.08.2016 a zo sumy 1.014,- eur od 02.08.2016 do zaplatenia. Podmienky pre zastavenie konania v späťvzatej časti boli splnené. K späťvzatiu došlo ešte pred otvorením pojednávania, preto súhlas žalovaného potrebný nebol. Nakoľko žalobou uplatnený nárok bol žalobcom uplatnený bez pochýb ako nárok zmluvný, súd sa najskôr zaoberal platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného k žalobe. V danom prípade bolo možné dospieť k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka upravujúceho tzv. úžeru, teda požičiavanie peňazí za vysoké úroky, ktoré v danom prípade bez pochýb mnohonásobne presahovali v čase uzavretia zmluvy úroky obvyklé. Nesporným v danom prípade bolo, že žalovaný vstupoval do právneho vzťahu so žalobcom ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Tvrdil, že k uzavretiu zmluvy ho viedli okolnosti ako jeho finančná závislosť, či neschopnosť plniť svoje finančné záväzky, úver si bral za účelom vyriešenia jeho nepriaznivej finančnej situácie. Tieto tvrdenia žalovaného žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil, nevyvrátil, neprodukoval skutkové tvrdenia k opaku, nepredložil listinné dôkazy, z ktorých by vyplývalo okrem iného i to, že v súlade s § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. zisťoval bonitu žalovaného. Z tohto dôvodu potom jeho tvrdenie o nedostatku opatrnosti spotrebiteľa nemohlo byť právne relevantným. V danom prípade bolo možné obranu žalovaného vyhodnotiť ako účinnú, nakoľko medzi výškou úveru a odplatou zaň, ktorá v zmysle § 1a ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. nesmie prevyšovať 2-násobok priemernej RPMN, je zjavný hrubý nepomer. V nadväznosti na ustanovenie § 1 uvedeného nariadenia odplatu tvorí úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo náklady dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo ktoré sú pri poskytnutí peňažných prostriedkov vyžadované. V danom prípade len samotný úrok, ako časť odplaty popri poplatkoch a prípadných iných nákladoch, predstavuje 68,50 % ročne, čo predstavuje zhruba 10-násobok priemernej úrokovej miery z úverov (§ 1 ods. 4 a § 1a ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.). Podľa priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody), zverejnených Národnou bankou Slovenska vyplýva, že v mesiaci jún 2015 predstavovala priemerná úroková miera zo spotrebiteľských úverov do 1 roka 6,79 %, za druhý štvrťrok (mesiace apríl - jún 2015) 6,95 %, za predchádzajúci - prvý štvrťrok 7,19 %. V nadväznosti na uvedené skutočnosti súd vyhodnotil zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú medzi stranami dňa 30.6.2015 za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu jej uzavretia, nakoľko objektívnu i subjektívnu stránku úžery, ktorú uvedené zákonné ustanovenie kumuluje, v danom prípade považoval za naplnenú. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať i na to, že k subjektívnym predpokladom (pričom na účely postihnutia úžery stačí, ak je zo subjektívnych predpokladov naplnený jeden) patrí i neskúsenosť osoby, ktorá zmluvu uzatvára (v danom prípade žalovaný). Posúdiť, či je niekto skúsený alebo nie, nie je jednoduché. Pretože určité zmluvy môže uzatvárať fyzická osoba raz za život, takže skúsenosti v tejto oblasti objektívne ani nevie nadobudnúť. Ide predovšetkým o neskúsenosť pri vybavovaní majetkových záležitostí v širšom zmysle, teda o neskúsenosť v určitej oblasti ľudskej činnosti, ktorá má dopad na majetkovú sféru človeka. V danom prípade bolo zneužitie neschopnosti žalovaného plniť svoje záväzky pri súčasnom zanedbaní posudzovania bonity zo strany žalobcu zrejmé. Pretože zanedbanie posúdenia bonity a jeho zneužitie dodávateľom veľmi úzko súvisí s finančnou závislosťou. Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať, že v čase uzavretia zmluvy bol finančne závislým, resp. neschopným plniť svoje záväzky. Povinnosť spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. je až sekundárnou. Teda spotrebiteľ je povinným poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver logicky až v rámci plnenia povinnosti veriteľom
v zmysle § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., ktorý je povinný s odbornou starostlivosťou posudzovať schopnosť spotrebiteľa už pred uzavretím zmluvy. V danom prípade súd ustálil, že žalobca žalovanému poskytol úver bez náležitého zváženia jeho bonity a vo formulárovej zmluve vopred stanovil úžerné úroky. Postupoval preto zároveň v rozpore so zákonom. Zmluvu bolo teda možné považovať za neplatnú i podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanovením § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. V nadväznosti na vyššie prijatý záver o neplatnosti zmluvy súd na okraj poukázal na to, že tvrdenie žalobcu v replike, že žalovaný mohol od zmluvy odstúpiť, bolo potom bez právneho významu. Ak bola totiž zmluva od počiatku absolútne neplatnou, nebolo možné od nej platne zo strany žalovaného odstúpiť (platne odstúpiť možno len od platnej zmluvy). Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcu, že žalovaný nebol dostatočne opatrný pri vstupe do zmluvného vzťahu s ním, práve naopak, považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaný mal od počiatku postavenie spotrebiteľa, to žalobca v postavení dodávateľa mal konať s odbornou starostlivosťou, túto povinnosť mu ukladá priamo zákon. Vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania, opäť v nadväznosti na prijatý záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd žalobou uplatnený nárok kvalifikoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia, ktoré v danom prípade zaradil pod skutkovú podstatu plnenia z neplatného právneho úkonu. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nepoprel, že mu boli peňažné prostriedky vo výške 800,- eur na základe neplatnej zmluvy poskytnuté. Rovnako nevyvrátil tvrdenia žalobcu o tom, že z týchto poskytnutých peňažných prostriedkov vrátil len 10,- eur. Bezdôvodné obohatenie preto na jeho strane malo predstavovať 790,- eur. Avšak ešte pred posudzovaním výšky zostávajúcej časti žalobného nároku sa súd musel vysporiadať s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, aplikujúc zároveň i ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka. Žalovaný vzniesol námietku premlčania len s poukazom na to, že rovnopis žaloby bol na súd doručený dňa 01.07.2019 a celková splatnosť úveru však mala nastať dňa 30.06.2016. Bolo možné domnievať sa, že žalovaný námietku podal hodnotiac žalobou uplatnený nárok ako zmluvný, ktorý sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Vo vzťahu ním uvedenému dôvodu súd poukázal na to, že z obsahu spisového materiálu, konkrétne z potvrdenia o prijatí elektronického podania, žaloby (čl. 15 a 16 spisu) vyplýva, že žaloba bola súdu elektronicky doručená už dňa 28.06.2019. Dátum na prezenčnej pečiatke súdu (čl. 1 spisu) 01.07.2019 je v tomto smere bez významu. Podstatným je dátum prijatia podania žalobcu, nie dátum jeho faktického spracovania v listinnej podobe a opatrenia prezenčnou pečiatkou súdu. Hoci námietke žalovaného chýbali bližšie skutkové tvrdenia, súd posudzoval premlčanie nároku, ktorý kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, v súlade s § 54a Občianskeho zákonníka ďalej. Pri bezdôvodnom obohatení začína plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba od okamihu, keď sa oprávnený (v danom prípade žalobca) dozvie, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby vychádzal súd zo samotného dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy i zo samotného postavenia žalobcu pri jej uzatvorení. Žalobca mal postavenie dodávateľa, ktorý konal v rámci predmetu svojho podnikania, predmetom ktorého bolo okrem iného i poskytovanie úverov - čo je skutočnosť všeobecne známa. Vyplývalo napokon aj z výpisu z Obchodného registra, ktorý žalobca k žalobe pripojil. Od žalobcu sa v nadväznosti na jeho postavenie očakávalo konanie s odbornou starostlivosťou, v súlade s právnymi predpismi. Mal byť znalý právnych predpisov, v rámci nich i samotného vyššie citovaného Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. o najvyššej prípustnej výške odplaty a pod., ako mal mať vedomosť i o tom, aké náležitosti má zmluva o úvere obsahovať a pod. Žalobca si v danom prípade musel byť dobre vedomý rozsahu svojich zmluvných povinností, rozsahu plnenia zo zmluvy a rozsahu zmluvných povinností žalovaného. Tieto vzájomné zmluvné povinnosti boli od počiatku v zjavnom hrubom nepomere. Vzhľadom k uvedenému súd ustálil, že subjektívna premlčacia doba v danom prípade začala plynúť okamihom poskytnutia úveru žalovanému. V tomto smere vychádzal z potvrdenia o spôsobe poskytnutia úveru, ktoré je súčasťou zmluvy, z ktorého vyplýva, že úver bol žalovanému poskytnutý zmenkou, ktorej prevzatie potvrdil svojim podpisom žalovaný dňa 30.06.2015. Od tohto dátumu preto bolo možné subjektívnu premlčaciu dobu počítať. K jej uplynutiu teda došlo dňa 30.06.2017. K rovnakému názoru dospel aj pri posudzovaní trojročnej objektívnej premlčacej doby. Žalovaný sa v danom prípade bezdôvodne obohatil okamihom prijatia plnenia - žalobcom poskytnutého úveru. Objektívna premlčacia doba v danom prípade preto uplynula najneskôr dňa 30.06.2018. Žaloba bola súdom prijatá dňa 28.06.2019, teda po uplynutí premlčacej doby. V týchto súvislostiach súd pre odstránenie akýchkoľvek pochybností poukázal súčasne na to, že pokiaľ by aj nebolo možné bez pochýb za okamih plnenia považovať deň uzavretia zmluvy a prevzatia zmenky, vychádzajúc z textu v zmluve mal byť úver žalovanému poskytnutý „bez zbytočného odkladu“. Z časového hľadiska ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle. Pojmom „bez zbytočného odkladu“
sa zaoberal aj Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) vo viacerých rozhodnutiach. Napríklad v zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 4 Obdo 32/2007 z 29. apríla 2008 pod pojmom „bez zbytočného odkladu“ je potrebné rozumieť rozhodne kratší časový úsek, čo vyplýva aj z gramatického výkladu tohto slovného spojenia, pričom lehotu 31 dní nesporne nemožno vykladať za lehotu bez zbytočného odkladu. V uznesení zo dňa 30.08.2018 sp. zn. 2 Cdo 150/2017 NS SR ustálil, že pod pojmom bez zbytočného odkladu (bezodkladne) treba rozumieť lehotu spravidla pár dní, max. 5 - 7 dní, určite však nie mesiac. Pri prijatí uvedeného výkladu bolo možné v danom prípade ustáliť, že aj keby nedošlo k samotnému plneniu v deň podpisu zmluvy, určite k nemu nemohlo dôjsť mesiac po jej uzavretí (30.07.2015 - subjektívna premlčacia doba by uplynula dňa 30.07.2017 a objektívna dňa 30.07.2018), resp. neskôr. Vzhľadom k uvedenému súd žalobu v zostávajúcej časti predstavujúcej istinu úveru so sankčným úrokom (ktorý ako príslušenstvo zdieľa osud pohľadávky z úveru) pre premlčanie zamietol. O trovách tohto sporového konania súd rozhodol vo vzťahu k späťvzatej časti žaloby v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p., keď na zastavení konania skúmal procesné zavinenie. V danom prípade žalobca vzal žalobu v časti späť bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, teda netvrdil a nepreukázal, že by tak učinil pre správanie sa žalovaného v intenciách žalobného nároku a pod. V nadväznosti na prijaté závery o neplatnosti zmluvy bolo možné konštatovať, že žaloba bola v tejto časti podaná nedôvodne, nakoľko pri neplatnej zmluve žalobcovi nemohol vzniknúť na odplatu, zmluvnú pokutu, poplatky za upomienky, či zmluvný úrok nárok. Pri bezdôvodnom obohatení bol žalovaný povinný vrátiť len to plnenie, ktoré mu žalobca skutočne poskytol. Vychádzajúc i z výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku, z ktorej vyplýva, že súdny poplatok súd počítal zo základu 1.227,- eur (istina 790,- eur + odplata 224,- eur + zmluvná pokuta 33,- eur + poplatky za upomienky 180,- eur), bolo potom nevyhnutné procesné zavinenie žalobcu stanoviť na 35,62 %. Vo vzťahu k zamietnutej časti žaloby súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 C. s. p., hodnotiac úspech strán v spore. Vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu sporu, po čiastočnom späťvzatí žalobného nároku, súd žalobu zamietol. Žalobca bol teda vo vzťahu k tejto časti predstavujúcej 790,- eur neúspešný. Jeho neúspech predstavoval 64,38 %. Spočítajúc procesné zavinenie a neúspech žalobcu bolo možné bez pochýb ustáliť, že právo na náhradu trov v tomto spore vzniklo žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p.
2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, a to do výroku II., ktorým súd žalobu zamietol. Odvolával sa na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C. s. p. V odvolaní uviedol, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 504701309 zo dňa 30.06.2015 uzatvorenej podľa zák. č. 129/2010 Z. z. žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 800,- eur. Zákon č. 129/2010 Z. z. považuje zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov v prípade, ak dôjde k naplneniu § 11 ods. 1. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere na prednej strane je uvedené nasledovné: „Veriteľ sa na žiadosť spotrebiteľa zaväzuje bez zbytočného odkladu po podpise tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva“) dohodnutým spôsobom poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 800,- eur“. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že dlžník uhradí celkovú čiastku 1.572,- eur, ak nie je dohodnuté inak, do 30.06.2016 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. V zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v bode 3. uvádza nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1.572,- eur, ak nie je dohodnuté inak, do 30.06.2016 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.572,- eur s termínom splatnosti 30.06.2016. Ako je v texte zmluvy o spotrebiteľskom úvere špecifikované, splátka vo výške 1.572,- eur pozostáva zo sumy istiny vo výške 800,- eur, odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 224,- eur a úroku vo výške 548,- eur (68,50 % zo sumy istiny v prípade riadneho splácania záväzku), čím je zároveň zachovaná zákonom ustanovená povinnosť uvádzať obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmysle uvedeného je v zmluve o spotrebiteľskom úvere jasne určené rozlíšenie splátky istiny, úrokov a poplatkov (800,- eur + 224,- eur + 548,- eur = jedna splátka vo výške 1.572,- eur). Podľa žalobcu rovnako nie je správne konštatovanie absencie údaju o dobe trvania a termíne splatnosti poskytnutého úveru, nakoľko tieto údaje sú zreteľne uvedené v bode 3. zmluvy o úvere: „Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nastane dňa 30.06.2016“. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne
náležitosti. Ďalej uviedol, že žalovaný v prípade, že po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo, že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. Uvedené právo žalovaný nevyužil z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Žalovaný svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdil svojim podpisom. Bol si tak vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Napokon sa žalobca nestotožnil so záverom súdu o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčaného nároku. Mal za to, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote, t. j. ešte pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol zo strany žalovaného (správne žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) odoslaný dňa 28.06.2019, teda uplatnený nárok bol včas a vzhľadom na to, že bolo v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené, že žalovaný sa zaviazal k úhrade jednej splátky, najneskôr do dňa 30.06.2016, a teda dlh nemožno považovať za premlčaný. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 391 ods. 1 C. s. p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 21.05.2021 mal primárne za to, že rozhodnutie súdu považuje za zákonné a správne. Podľa jeho názoru súd náležitým spôsobom dôvodil svoje myšlienkové postupy. Taktiež dôvodil dôkazy, ktoré považoval za nesporné a náležitým a správnym spôsobom sa vysporiadal so skutkovou situáciou ako aj právnou kvalifikáciou sporu. Odvolanie žalovaného (správne žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) považoval v celom rozsahu za nedôvodné a akcentoval, že toto odvolanie nijakým spôsobom nevyvracia ani nespochybňuje tvrdenia uvedené žalobcom (správne žalovaným - poznámka odvolacieho súdu) v súdnom konaní ani myšlienkové pochody a úvahy súdu pri hodnotení dôkazov. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil a priznal žalobcovi (správne žalovanému - poznámka odvolacieho súdu) aj náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu v replike (reakcii na vyjadrenie žalovaného) zo dňa 07.06.2021 uviedol, že žalovaný do dnešného dňa nezaplatil ani len istinu poskytnutého úveru. Naďalej trvá na svojich doterajších podaniach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a to najmä na podanom odvolaní.
5. Žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu v duplike (reakcii na repliku žalobcu) zo dňa 11.06.2021 uviedol, že podľa neho podaným odvolaním žalobca vôbec nepreukázal dôvodnosť jeho tvrdení a neprezentoval také skutočnosti, ktoré by zakladali nesprávnosť rozhodnutia prvostupňového súdu. V ostatnom sa pridržiaval jeho doposiaľ prezentovaných postojov a vyjadrení. Naďalej považoval rozhodnutie za zákonné, správne a dostatočne zdôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu potvrdil a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.) z nasledovných dôvodov:
7. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania (§ 379 C. s. p.) podaného žalobcom bola predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozsudku okresného súdu ohľadom výroku II., ktorým žalobu v zostávajúcej časti zamietol. V prvom rade súd posudzoval platnosť samotnej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom zo dňa 30.06.2015. Dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 39a Občianskeho zákonníka upravujúceho tzv. úžeru, teda požičiavanie peňazí za vysoké úroky, ktoré v danom prípade bez pochýb mnohonásobne presahovali v čase uzavretia zmluvy úroky obvyklé. Podľa neho zmluvu bolo možné považovať za neplatnú i podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Uplatnený nárok v sume 790,- eur preto kvalifikoval ako nárok bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia z neplatného právneho úkonu. Následne sa vysporiadaval s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, ktorú pre uvádzané skutkové tvrdenia nepovažoval za dôvodnú. Aplikoval i ust. § 54a Občianskeho zákonníka a žalobu v zostávajúcej časti predstavujúcej istinu úveru zo sankčným úrokom (ktorý ako príslušenstvo zdieľa osud pohľadávky z úveru) pre premlčanie zamietol.
8. Podľa § 380 ods. 1 C. s. p. je odvolací súd viazanými odvolacími dôvodmi a v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia prihliada ex offo len na vady, ktorý sa týkajú procesných podmienok. Ide o vyjadrenie zásady rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania v štádiu konania odvolacieho. Uvedené v praxi znamená, že odvolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza výslovne vo svojom odvolaní.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že nezistil žiadnu vadu v rámci postupu prvoinštančného súdu, ktorá by sa týkala procesných podmienok. Preto mohol vyhodnotiť správnosť napadnutého rozsudku iba z hľadiska odvolacích dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní.
10. Preskúmaním dôvodov žalobcom podaného odvolania dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v odvolaní žiadnym spôsobom právne neargumentoval proti skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
11. Konkrétne žalobca v odvolaní v prvom rade namietal závery súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keď uvádzal, že s ohľadom na obsah zmluvy, a to bod 3., nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Rovnako tak nie je podľa neho správne konštatovanie absencie údaju o dobe trvania a termíne splatnosti poskytnutého úveru. Vzhľadom na to predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa neho spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne záležitosti. K uvedenému odvolací súd uvádza, že okresný súd ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia nezaložil rozhodnutie na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bez poplatkov lebo neboli naplnené zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd záver rozhodnutia založil na absolútnej neplatnosti zmluvy. Taktiež žalobca v odvolaní poukazoval na to, že žalovaný nevyužil právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere, a preto súhlasil s jej obsahom a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Ani týmto poukazovaním sa podľa odvolacieho súdu žalobca nedotýka dôvodov rozhodnutia, pre ktoré súd považoval zmluvu za neplatnú a preto konštatoval, že od absolútne neplatnej zmluvy nemožno odstúpiť. Napokon sa žalobca v odvolaní nestotožnil so zamietnutím žaloby z dôvodu premlčania nároku majúc za to, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote, t. j. ešte pred uplynutím trojročnej premlčacej doby konkretizujúc, že návrh na vydanie platobného rozkazu z jeho strany bolo odoslaný dňa 28.06.2019, teda uplatnený nárok bol včas a vzhľadom na to, že bolo v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené, že žalovaný sa zaviazal k úhrade jednej splátky, najneskôr do dňa 30.06.2016, dlh nemožno považovať za premlčaný. Podľa odvolacieho súdu okresný súd vo vzťahu k uvedenému tiež konštatoval, že z obsahu spisového materiálu, konkrétne z potvrdenia o prijatí elektronického podania, žaloby (čl. 15 a 16 spisu) vyplýva, že žaloba bola súdu elektronicky doručená už dňa 28.06.2019. Dátum na prezenčnej pečiatke súdu (čl. 1 spisu) 01.07.2019 je v tomto smere bez významu. Inak povedané to, čo v súvislosti s premlčaním namietal žalovaný súd neakceptoval ale posudzoval premlčanie nároku, ktorý kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie, v súlade s ust. § 54a Občianskeho zákonníka. Žalobca však v odvolaní na tieto závery súdu o premlčaní nároku, konkrétne pokiaľ ide o posudzovanie plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a trojročnej objektívnej premlčacej doby, nereagoval.
12. Uvedené námietky žalobcu v odvolaní podľa odvolacieho súdu tak nekorešpondujú s rozhodujúcimi dôvodmi, pre ktoré súd žalobu v napadnutom výroku II. zamietol.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku II. a súvisiacom výroku III. o trovách konania, založeného na zásade procesného zavinenia žalobcu a úspechu žalovaného v spore, ako vecne správny potvrdil. Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý nakoľko nebol napadnutý odvolaním.
14. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúc z ust. § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, preto má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).