Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Csp-136-2021.pdf
PDF · 140.1 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10Csp/136/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO:36 432 105 zastúpeného JUDr. Oskarom Chnápkom, advokátom, so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému T. o zaplatenie 204,60 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na Okresnom súde Banská Bystrica návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní začatom podľa zákona č.307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „žaloba“) v ktorom žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 204,60 eur titulom zmluvnej pokuty a nahradiť mu trovy konania.
2. Uplatnený nárok odôvodnil tým, že žalovaný uzavrel so spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. zmluvu o poskytovaní verejných služieb v znení Dodatku na základe ktorej bol žalovanému aktivovaný program služieb s tým, že dohodnuté bolo pravidelné splácanie ceny za poskytovanie verejných služieb podľa Cenníka. Tvrdil, že spoločnosť Slovak Telekom, a.s. cenu poskytnutých služieb vyúčtovala žalovanému faktúrami, ktoré žalovaný neuhradil, a hoci bol touto spoločnosťou opakovane vyzvaný k ich úhrade, k ich úhrade doposiaľ nedošlo. Ďalej žalobca uviedol už len to, že nakoľko je žalovaný v omeškaní, uplatňuje si zákonný úrok z omeškania, citoval ust.§ 369 ods.1 a 2 Obchodného zákonníka, tiež § 369c ods.1 tohto zákona a § 1 ods.1 Nariadenia vlády SR č.21/2013. cit. V závere uviedol, cit.“ V prípade, ak si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu, tak je vypočítaná nasledovne : zmluvná pokuta (ZP) = základ ZP - (počet dní uplynutých z doby viazanosti/celkový počet dní viazanosti x základ ZP). Dohodnutá zmluvná pokuta nie je neprimerane vyšším zabezpečením oproti výške zabezpečenej povinnosti v čase uzavretia dohody o zmluvnej pokute, a preto nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. s) Občianskeho zákonníka“. Vo vzťahu k svojej aktívnej vecnej legitimácii uviedol to, že dňa 06.08.2019 došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o poskytovaní verejných služieb zo spoločnosti Slovak Telekom, a.s. na žalobcu s tým, že v prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok je žalovaný uvedený pod referenčným číslom 3014207301.
3. Prílohami k návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa zoznamu uvedeného žalobcom (čl.8 spisu) mali byť 1./ Zmluva o poskytovaní verejných služieb / Dohoda o zmene v osobe účastníka zmluvy o poskytovaní verejných služieb / Žiadosť o prenos čísla v mobilnej sieti, 2./ Dodatok k zmluve o poskytovaní verejných služieb, 3./ Žiadosť o zmenu Zmluvy o poskytovaní verejných služieb, 4./ Žiadosť o ukončenie zmluvy o poskytovaní verejných služieb, 5./ Odstúpenie od zmluvy o poskytovaní verejných
služieb, 6./ Všeobecné podmienky, 7./ Osobitné podmienky, 8./ Cenník, 9./ Faktúry, 10./ Výzva na zaplatenie - predžalobná výzva, 11./ Oznámenie o postúpení pohľadávky, 12./ Základná úroková sadzba ECB, 13./ Plnomocenstvo, 14./ Osvedčenie o registrácii DPH.
4. Z obsahu spisu vyplýva, že z uvedených príloh žalobcom k návrhu (žalobe) pripojené boli len faktúra zo dňa 08.04.2018, Osvedčenie o registrácii DPH, Oznámenie o postúpení pohľadávky, Plnomocenstvo, Predžalobná výzva zo dňa 19.08.2020 s poštovým podacím hárkom zo dňa 26.08.2020, Zmluva o poskytovaní verejných služieb zo dňa 23.12.2012, Žiadosť účastníka o zmenu Zmluvy o poskytovaní verejných služieb zo dňa 11.08.2014, Dohoda o zmene Zmluvy o poskytovaní verejných služieb - výmena SIM zo dňa 11.08.2014, Dohoda o zmene Zmluvy o poskytovaní verejných služieb - výmena SIM zo dňa 01.12.2014, Dohoda o zmene Zmluvy o poskytovaní verejných služieb - výmena SIM zo dňa 05.07.2016, Súhlas so zaradením elektronického zariadenia do poistenia zo dňa 17.03.2017, Dodatok k zmluve o poskytovaní verejných služieb zo dňa 23.12.2012, Dodatok k zmluve o poskytovaní verejných služieb zo dňa 28.11.2014 a Dodatok k zmluve o poskytovaní verejných služieb zo dňa 17.03.2017.
5. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 18.11.2020 vo veci platobný rozkaz, ktorý sa žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk a nakoľko žalobca po výzve súdu navrhol v súlade s § 10 zákona o upomínacom konaní pokračovanie v konaní na súde príslušnom podľa Civilného sporového poriadku, Okresný súd Banská Bystrica postúpil vec podľa § 10 ods.3 uvedeného zákona na prejednanie tunajšiemu súdu a nedoručený platobný rozkaz sa zo zákona (§ 10 ods.3 zák. o upomínacom konaní) zrušil. Na tunajšom súde konanie je vedené pod spisovou značkou 10Csp/136/2021.
6. Žalovaný, ktorý je k trvalému pobytu prihlásený na adrese M. sa k žalobe, ktorá mu vzhľadom na nemožnosť zistiť jeho skutočný pobyt (napriek súdom vykonanému šetreniu aj cestou polície a príbuzných) doručovaná bola v súlade s § 116 ods.2 CSP oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu písomne nevyjadril.
7. Nakoľko hodnota tohto spotrebiteľského sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,-eur, skutkové tvrdenia strán neboli sporné, pričom prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci bolo možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, súd v súlade s ust.§ 297 písm. b) CSP spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 03.11.2021, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust.§ 219 ods.3 CSP oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 28.09.2021 a súčasne na webovej stránke súdu na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Strany sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili.
8. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, pričom po vykonanom dokazovaní žalobu mal za nedôvodnú v celom rozsahu a preto ju zamietol.
9. Žalobca vôbec nepreukázal vecnú dôvodnosť ním uplatneného nároku na zmluvnú pokutu, neuniesol v tomto smere bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Napriek výslovnej výzve súdu nepredložil súdu ani zmluvu o postúpení pohľadávok na základe ktorej mal tvrdenú pohľadávku nadobudnúť, čím nemožno mať za preukázanú ani jeho aktívnu vecnú legitimáciu na súdne vymáhanie tvrdeného nároku.
10. Žalobca neuniesol v spore bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pokiaľ ide o samotný ním uplatnený nárok, čo samo osebe bolo dôvodom na zamietnutie jeho žaloby. Skutočnosť, že žalobca pôvodne inicioval upomínacie konanie ako alternatívny spôsob uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa Civilného sporového poriadku nič nemení na tom, že bol povinný tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, čo sa nestalo.
11. Podľa ust.§ 215 ods.1 a 2 Civilného sporového poriadku súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.
12. Podľa § 3 ods.3 a 4 zákona č.307/2016 Z.z. o upomínacom konaní na podanie návrhu je oprávnený ten, koho nárok na zaplatenie určitej peňažnej sumy v eurách voči žalovanému (ďalej len „uplatňovaný nárok“) možno odôvodnene predpokladať. Uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný
účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného (ďalej len „faktúra“), a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.
13. Podľa § 4 ods.6 uvedeného zákona ak sa návrhom uplatňuje nárok zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, k návrhu sa musí pripojiť spotrebiteľská zmluva a všetky ďalšie zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje.
14. Civilný proces sporový sa riadi (okrem iného) princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a (s ním spojeným) princípom formálnej pravdy. Procesná zodpovednosť za zistenie skutkového stavu slúžiaceho v zmysle ust. § 215 CSP pre rozhodnutie vo veci je teda na stranách sporu. V spore s ochranou slabšej strany, čo je aj prípad tohto spotrebiteľského sporu síce súd môže výnimočne vyvinúť aj vlastnú dôkaznú iniciatívu, avšak len a výlučne na ochranu slabšej strany- spotrebiteľa, ktorým tu je žalovaný, nie dodávateľa, ktorým tu je žalobca (viď § 295, § 296 CSP). Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t. j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe. Unesenie dôkazného bremena, ako predpoklad úspechu strany sporu v konaní, je dôležitým definičným znakom civilného sporového konania. Za „svoj“ výsledok konania je takto plne zodpovedná sporová strana. Rovnako dôležitým znakom sporového procesu, ktorý ho diferencuje od procesu mimosporového, je uplatnenie prejednacieho princípu, podľa ktorého súd (až na výnimky uvedené v § 185 a v sporoch s ochranou slabšej strany, ktoré ale slúžia na ochranu slabšej strany, ktorou tu žalobca nie je) nemôže vykonať dôkazy, ktoré strany sporu nenavrhli. Práve tento aspekt výrazne ovplyvňuje rozsah skutkového základu rozhodnutia vo veci samej. V klasickom spore je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam. V klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak v konkrétnom prípade môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok (procesná sankcia) nedostatočnej procesnej aktivity strany sporu (k tomu bližšie pozri Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, z ktorého súd citoval, strana 798, výklad k § 215 CSP).
15. Strana civilného sporového konania má teda povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, medzi ktorými je úzka vzájomná väzba. Splnenie týchto povinností súd nemôže vynucovať a ich nesplnenie sankcionovať. Ich nesplnenie nie je ani nedostatkom, ktorý by bránil pokračovaniu v konaní. Nejde totiž o nedostatky pre ktoré o žalobe žalobcu nemožno konať. Konať o nej možno, nemožno jej však vyhovieť. Preto jedinou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je neunesenie tzv. bremena tvrdenia a dôkazného bremena, čo má v sporových konaniach za následok neúspech strany sporu, ktorá tieto svoje procesné povinnosti nesplnila. Na strane sporového civilného konania teda je, aby dbala o ochranu svojich práv aj tým, že úplne a pravdivo opíše všetky skutočnosti rozhodujúce pre konanie vo veci (vigilantibus iura scripta sunt - bdelým patrí právo) a sama strana sporu je povinná starať sa o to, aby rozhodujúce skutočnosti boli súdu predložené, a aby na ne aj označila dôkazy.
16. Uvedené princípy pritom nie sú nové, platili už za účinnosti pôvodnej procesnej úpravy v Občianskom súdnom poriadku. Nový Civilný sporový poriadok príklonom k formálnej pravde a prenesením zodpovednosti za výsledok sporu výlučne na strany sporu tieto princípy len posilnil a zvýraznil.
17. Žalobca žalobou uplatnil len jeden nárok, a to nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 204,60 eur. Preto už priamo v žalobe mal uviesť rozhodujúce skutočnosti práve vo vzťahu k tomuto nároku a predložiť dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, pričom vzhľadom na zastúpenie žalobcu
advokátom zaiste mu je známe ust.§ 132 ods.2 CSP podľa ktorého opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
18. Skutočnosti ktoré mal žalobca tvrdiť a dôkazy ktoré mal predložiť ak chcel byť v spore úspešný sú jasne zrejmé z hmotnoprávnej úpravy inštitútu zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku, keďže niet pochýb o tom, že uzavretím zmluvy o poskytovaní verejných služieb so žalovaným ako fyzickou osobou nepodnikateľom založený bol spotrebiteľský, občianskoprávny vzťah, ktorého aspekty neupravené osobitnou zákonnou úpravou v zákone č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách treba posúdiť práve podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
19. Podľa § 544 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
(2) Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
(3) Ustanovenia o zmluvnej pokute sa použijú aj na pokutu určenú pre porušenie zmluvnej povinnosti právnym predpisom (penále).
20. Podľa § 545 ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka ak z dojednania o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení.
(2) Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.
(3) Ak z dohody nevyplýva niečo iné, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.
21. Žalobca však namiesto toho, aby v žalobe riadne odôvodnil a dôkazmi podoprel ten nárok ktorý uplatnil (zmluvná pokuta) veľkú časť žaloby venoval odôvodneniu nároku, ktorý vôbec neuplatnil (úroky z omeškania) a paradoxne vo vzťahu k zmluvnej pokute len v samom závere žaloby uviedol, cit.“ V prípade, ak si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu, tak je vypočítaná nasledovne : Zmluvná pokuta (ZP) = základ ZP - (počet dní uplynutých z doby viazanosti/celkový počet dní viazanosti x základ ZP). Dohodnutá zmluvná pokuta nie je neprimerane vyšším zabezpečením oproti výške zabezpečovanej povinnosti v čase uzavretia dohody o zmluvnej pokute, a preto nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. s) Občianskeho zákonníka“.
22. Žalobca, ktorý je procesne zodpovedný sa svoj výsledok sporu (nie súd) takto vôbec nesplnil ani svoju základnú povinnosť, a to už pri podaní žaloby riadne svoj nárok vecne odôvodniť a označiť a pripojiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nie je povinnosťou, ale ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho postavenia a poslania musí byť nezávislý a nestranný vyzývať žalobcu (tu zastúpeného advokátom) na také odôvodnenie a predloženie takýchto dôkazov, keďže by tým zasiahol do procesnej rovnováhy a išlo by o neprípustné preferenčné zaobchádzanie, zvýhodňovanie jednej (v prípade spotrebiteľského sporu dokonca silnejšej ) strany v spore. Nepredloženie týchto dôkazov a tvrdení totiž nie je procesným nedostatkom žaloby, ale neunesením dôkazného bremena a bremena tvrdenia potrebného pre úspech žalobcu v spore. V kontradiktórnom sporovom konaní kde neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena má pre žalobcu za následok stratu sporu či jeho časti nie je povinnosťou súdu žalobcu vyzývať k splneniu týchto povinností, keďže ich neunesenie nebráni pokračovaniu v konaní, lebo nejde o procesné vady žaloby, ale bráni vyhoveniu žalobe. V opačnom prípade by súd zásadu nestrannosti a rovnosti strán porušil, nakoľko by tým jednej strane pomáhal k úspechu v spore, keďže nejedná sa o odstraňovanie vád podania na ktoré dopadá § 129 CSP. Preto bolo na žalobcovi aby už v žalobe svoj nárok dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil a aby spolu so žalobou predložil všetky zákonom predpokladané dôkazy na jeho preukázanie a preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie, čo sa nestalo. Pokiaľ ide o aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu, tak zmluvu o postúpení pohľadávok súdu nepredložil ani po výslovnej výzve súdu zo dňa 21.06.2021.
23. Žalobca tu predložil len formulárovú žalobu v ktorej ničím konkrétnym nezdôvodnil nárok ktorý uplatnil a len k nej mechanicky pripojil viaceré dokumenty bez toho, aby uviedol, ktorý z nich má čo konkrétne, tu relevantné pre jeho uplatnený nárok preukazovať. Ak však žalobca predloží len šablónovitú žalobu s formulárovými tvrdeniami, ktoré postrádajú logickú súvislosť a vecnú nadväznosť k tomu nároku, ktorý v skutočnosti uplatňuje a len k nej pripojí všetky možné dokumenty z ktorých podľa jeho predstavy by si zrejme až súd mal „vybrať“ to čo je potrebné pre to, aby mu mohol nárok priznať, tak takýto postup žalobcu nemá zákonnú oporu, je neprijateľný, nemôže viesť k jeho úspechu v spore, je v príkrom rozpore s povinnosťami žalobcu a s vyššie popísanými zásadami na ktorých stojí civilné sporové kontradiktórne konanie a žalobca takýmto konaním logicky neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
24. Žalobca vôbec neuviedol (neuniesol bremeno tvrdenia), v ktorom konkrétnom z ním predložených dokumentov malo byť obsiahnuté dojednanie o tu konkrétne uplatnenej zmluvnej pokute. Predložil súdu až tri rôzne dodatky k zmluve o poskytovaní verejných služieb (zo dňa 23.12.2012, zo dňa 01.12.2014 a zo dňa 17.03.2017) kde v každom z nich je rôznym spôsobom a inak upravené dojednanie o zmluvnej pokute (v dodatku zo dňa 23.12.2012 je zmluvná pokuta len 120,-eur, teda ani nedosahuje výšku ktorú žaloval). V dodatku zo dňa 01.12.2014 je základ zmluvnej pokuty 570 eur a v dodatku zo dňa 17.03.2017 je vo výške 488 eur. Absolútne tak nie je zo žaloby žalobcu zrejmé, kde konkrétne má mať ním uplatnený nárok základ, kde mala byť dojednaná práve tu uplatňovaná konkrétna zmluvná pokuta, akú konkrétnu povinnosť, kedy a v akom rozsahu mal žalovaný vlastne porušiť, nepredložil o tom žalobca ani žiaden dôkaz (predložená bola len faktúra s vyúčtovanou zmluvnou pokutou). Ak dôvodom zmluvnej pokuty malo byť neplatenie ceny za služby, potom žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, kedy, ktoré služby žalovaný nemal zaplatiť (faktúry), v akom rozsahu (aby bolo možné posúdiť primeranosť vo vzťahu k uplatnenému nároku na zmluvnú pokutu).
25. Pre úplnú absenciu takýchto konkrétnych skutkových tvrdení nebolo možné vychádzať ani z ich nepopretia žalovaným.
26. Skutkové tvrdenia upravuje ustanovenie § 150 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ktoré zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy a rozsudok súdu v zásade nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti (§ 132 CSP o náležitostiach žaloby) tak znamená, že je potrebné uviesť všetko, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore), Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce.
27. K uvedenému bližšie pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku autorov Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Praha : C. H. Beck., 2016, z ktorého súd citoval, kde na strane 571, vo výklade k § 150 CSP okrem iného je uvedené, cit.“ Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia...Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania...Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je substancované. Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť.“
28. Ak teda žalobca tu v žalobe vôbec netvrdil to čo mal (kde mala byť konkrétne dojednaná zmluvná pokuta, kedy, v akej výške, kedy a ktorú konkrétnu zmluvnú povinnosť žalovaný mal porušiť, v akom konkrétnom rozsahu), potom sa nemôže odvolávať ani na nepopretie skutkových tvrdení žalovaným, lebo popierať, či nepopierať možno len to, čo je uvedené a nie niečo, na čo strana nemohla ani pomyslieť, lebo to uvedené nikde ani náznakom nie je. Domnienka v zmysle § 151 ods.1 CSP o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení platí len pre uvedené skutkové tvrdenia. Nemôže tak žalobca úspešne tvrdiť ani nesplnenie zákonných podmienok pre rozhodnutie sporu bez pojednávania (§ 297 písm. b/ CSP) lebo tam obsiahnutá podmienka, že „skutkové tvrdenia strán nie sú sporné“, sa logicky viaže len k skutkovým tvrdeniam, ktoré v žalobe obsiahnuté sú, a nie k tým, ktoré v nej obsiahnuté nie sú, hoci v nej obsiahnuté bezpodmienečne mali byť a ktorých neuvedenie má za následok zamietnutie žaloby pre neunesenie bremena tvrdenia. Táto skutočnosť je samozrejmá, jasná a všeobecne známa, nejde o žiadne prekvapivé právne posúdenie, postup, či prekvapivý názor súdu (podporne viď napr. aktuálne rozsudky Krajského súdu Prešove sp.zn.3CoCsp/11/2021 alebo 7CoCsp/38/2020 v ktorých bola okrem iného odmietnutá argumentácia, že k zamietnutiu žaloby nemohlo dôjsť postupom podľa § 297 CSP, teda bez nariadenia pojednávania).
29. V danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a skutkové tvrdenia (t. j. tie ktoré boli uvedené v žalobe, čo logicky neplatí pre skutkové tvrdenia, ktoré v nej žalobca vôbec neuviedol, hoci ich uviesť mohol a mal) neboli sporné, preto nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie (§ 297 písm. b/ CSP). Nariadenie pojednávania by tu bolo úplne nehospodárne a nič by nemohlo zmeniť na závere súdu o nedôvodnosti žaloby (vzhľadom na vyššie uvedené dôvody), keďže účelom pojednávania ani postupu podľa § 181 ods.2 CSP v žiadnom prípade nie je nahrádzať pasivitu žalobcu a nesplnenie jeho povinností (uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), a už vôbec nie oznámiť mu aké tvrdenia alebo dôkazy má ešte uviesť, alebo predložiť, aby bol v spore úspešný.
30. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca je zastúpený advokátom a tak poučovacia povinnosť súdu podľa § 160 ods.1 a 2 CSP preň neplatila súd pre úplnosť uvádza, že ani poučovaciu povinnosť súdu, teraz obsiahnutú v § 160 CSP nemožno zamieňať s povinnosťou strany sporu upravenou v ust.§ 132 ods.1 CSP (podporne k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 19Co/253/2016). Odvolací súd sa tam stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia uvádzané v žalobe s tým, že uvedené nie je možné vykladať tak ako to robí odvolateľ, že súd ho nevyzval na doplnenie jeho podania. Podľa krajského súdu, cit.“ žaloba žalobcu nebola nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná, preto nebol namieste postup podľa vtedy platného a účinného § 43 ods.1 O.s.p. tak, ako to tvrdí žalobca. Úlohou žalobcu bolo predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, čo žalobca neurobil. V žiadnom prípade nebolo úlohou súdu vyzývať žalobcu na preukázanie svojich tvrdení, lebo táto povinnosť žalobcovi vyplývala vtedy z ust.§ 120 ods.1 O.s.p., lebo povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, ktorá im bola všeobecne uložená v citovanom ust.§120 ods.1 O.s.p. účinnom v čase podania žaloby a rozhodovania súdu prvej inštancie. Iba v prípade, ak uvedenú povinnosť účastník konania, teraz strana sporu splní platí, že uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania, teraz strany sporu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Povinnosť tvrdenia a tiež aj dôkazná povinnosť sú náležitosťami žaloby vyplývajúcimi z ust. § 79 ods. 1 O.s.p., teraz § 131 až § 135 C.s.p. Obidve uvedené procesné povinnosti vyplývajú účastníkom konania, teraz stranám sporu aj z iných ustanovení a ich nedodržanie nie je procesne sankcionované, môže sa však prejaviť nepriaznivo vo veci samej, keď predstavujú ujmu pre stranu sporu, ktorá si svoju procesnú povinnosť nesplnila. Obidvom uvedeným povinnostiam zodpovedá dôkazné bremeno ako procesný inštitút, ktorý spočíval v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní bude preukazovať tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Iba ak žalobca unesie dôkazné bremeno, je to dôvod na vyhovenie jeho žaloby; ak ho neunesie, je to dôvod na vydanie opačného rozhodnutia, t.j. zamietnutie jeho žaloby. Z uvedeného je jednoznačne možné ustáliť, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať žalobcu na doplnenie alebo opravu jeho žaloby tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Práve naopak, bolo povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a o tvrdených skutočnostiach predložiť aj dôkazy. Keďže uvedené procesné podmienky zo strany žalobcu neboli dodržané, správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol“.
31. Súd už uviedol, že neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena nie je vadou, ktorá by odôvodňovala odstraňovanie vád žaloby a postup podľa § 129 CSP, čo potvrdil vo vyššie uvedenom
rozhodnutí aj Krajský súd v Prešove. Žaloba žalobcu, v ktorej nedostatočne opíše rozhodujúce skutočnosti a neoznačí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a ani ich k nej nepripojí nie je procesne nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná. Súd postupom podľa § 129 CSP nemá a ani nesmie žalobcovi pomáhať k úspechu v spore, má ním len odstraňovať vady žaloby v prípade, že napr. žaloba obsahuje nesprávne označenie strán sporu, vady spôsobujúce neurčitosť, nevykonateľnosť žalobného návrhu a podobne. Tu ale nejde o taký prípad. Ak by tu súd žalobcu vyzval na doplnenie žaloby predložením dôkazov za účelom unesenia dôkazného bremena potrebného pre úspech žalobcu v spore, neodstraňoval by tým vady žaloby, ale nedostatky brániace jej vyhoveniu, čím by absolútne zásadným spôsobom porušil nielen všetky vyššie uvedené procesné princípy a zásady, ale aj svoju nestrannosť a rovnosť strán, čo je neprípustné.
32. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti napr. aj rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.10.2017 vo veci sp.zn.10Co/109/2017. Krajský súd tam uviedol, cit „Odvolateľ si pomerne účelovo zamieňa neúplnosť návrhu/žaloby s neunesením dôkazného bremena. V zmysle žalobcom naznačovaného výkladu by mal súd vyzvať stranu sporu (prioritne žalobcu, ktorý si uplatňuje konkrétny nárok) na predloženie takých dôkazov, na základe ktorých mu bude v spore vyhovené. Takýto prístup je však v zásadnom rozpore so základnými (ústavnými) princípmi civilného sporového konania, a to s princípom rovnosti strán a nestrannosti súdu. Úlohou súdu nie je viesť konanie tak, aby žalobca bol v spore úspešný; navyše spôsobom, kedy by doslova sám súd iniciatívne vymedzoval rozhodujúce skutkové tvrdenia a vyhľadával k nim sa viažuce dôkazy.“
33. V inej veci Krajský súd v Trenčíne v rozsudku zo dňa 25.3.2014 sp.zn.6Co/405/2013 uviedol, cit.„ Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia za navrhovateľa a vyhľadávať potrebné dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať ani by tak dosť dobre nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi účastníkmi. Tie mu nie sú pravidelne známe a vôbec dostupné“.
34. Skutočnosť, že žalobca uplatňuje pohľadávky hromadne, formulárovými žalobami ho nijako nezbavuje vyššie uvedených procesných povinností. Žalobca bol povinný konkrétne uviesť, kde konkrétne, kedy a aká zmluvná pokuta bola dojednaná, kedy, v akom rozsahu a aké konkrétne zmluvné povinnosti mali byť porušené a preukázať to a nie len odkázať na zmluvu a dodatok, keď navyše predložil až tri rôzne dodatky s rôznymi zmluvnými pokutami. Povinnosťou žalobcu je tvrdiť rozhodujúce skutočnosti z ktorých vyvodzuje svoj nárok a predložiť, či aspoň označiť dôkazy na ich preukázanie (§ 132 ods.1,3 CSP). Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom v žiadnom prípade nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods.2 CSP). Povinnosťou súdu potom je posúdiť, či tvrdené skutočnosti sú označenými dôkazmi preukázané. Nie je ale povinnosťou, no ani právom súdu, ktorý z podstaty svojho poslania musí byť nezávislý a nestranný si skutočnosti rozhodujúce pre ten ktorý uplatnený nárok domýšľať a hádať a hľadať ktorým z predložených dôkazov by asi takýto nezdôvodnený nárok mohol byť preukázaný, aby mohol nárok priznať. Žalobca v celej žalobe nič konkrétne na zdôvodnenie svojho nároku neuviedol, čo je v rozpore s § 132 ods.2 CSP. Úplne nepochopiteľne vyznieva, ak žalobca, uplatňujúci si len a jedine zmluvnú pokutu v závere žaloby uvedie (viď žaloba), že „v prípade ak si uplatňuje zmluvnú pokutu, tak je vypočítaná nasledovne...“
35. Žalobca, hoci vôbec v žalobe neuviedol skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnemu základu a výške tu uplatnenej zmluvnej pokuty, všeobecne tvrdil, že pokuta tu nie je neprimerane vyšším zabezpečením oproti výške zabezpečovanej povinnosti. Tu mu však súd pripomína, že samotná skutočnosť, že má ísť o degresívnu, znižujúcu sa zmluvnú pokutu ešte sama osebe vôbec nepreukazuje že ide o prijateľné a platné zmluvné dojednanie. Aj preto bolo potrebné splniť to, čo žalobca splniť mal a uviesť, kedy, v akom rozsahu nemal žalovaný zaplatiť služby, preukázať to (ak dôvodom na uplatnenie zmluvnej pokuty bolo neplatenie služieb).
36. Vzhľadom na charakter dojednania a jeho začlenenia v texte právneho úkonu - Dodatku zmluvy, nemôžu byť žiadne pochybnosti, že zmluvná pokuta nebola dojednaná individuálne. O takéto individuálne ustanovenie by sa jednalo vtedy, keď by práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O individuálnom dojednaní však nemožno hovoriť v prípade, keď si zákazník zvolí určitú formu záväzku (jednu z ponúkaných možností), avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v zmluve, všeobecných podmienkach a cenníku, minimálne ich nemôže vylúčiť. V tomto kontexte je zrejmé, že takáto domnelá voľba je len iluzórna a zároveň
vytvárajúca „efekt bludiska ďalších záväzkov“. Žalobca vôbec nepreukázal opak v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda platí prezumpcia predpokladaná zákonom, že sa nejedná o individuálne dojednanú podmienku.
37. Súd napriek nedostatočnému opísaniu rozhodujúcich skutočností a skutkových tvrdení považuje za nepochybné, že žalobca právo na zmluvnú pokutu odvíja od ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka a od spotrebiteľskej zmluvy (Zmluvy o poskytovaní verejných služieb a Dodatku k Zmluve o poskytovaní verejných služieb, len nie je zrejmé, ktorého), ktoré ako typové zmluvy sú uzatvárané vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy a teda i dojednanie o zmluvnej pokute podstatným spôsobom neovplyvňuje. Nepochybne je právom predchodcu žalobcu ako poskytovateľa služieb zabezpečiť splnenie povinnosti odberateľa služieb - zákazníka, pričom zmluvná pokuta je jedným z vhodných inštitútov. Predmetom zabezpečenia v prejednávanej veci bola aj povinnosť žalovaného riadne a včas uhrádzať odplatu za poskytnuté služby, ako aj povinnosť zákazníka po určitú dobu zostať v právnom vzťahu s poskytovateľom služieb a využívať dohodnutý rozsah služieb. Je však potrebné si uvedomiť, že všetky „výhody“ ponúkané poskytovateľom telekomunikačných služieb, či už zvýhodnená cena zariadení pre príjem služby, odlišné ceny elektronických služieb, určitý vyhradený objem hovorov a dátových služieb, prípadne hovorov za paušálnu sadzbu alebo voľných hovorov, tvoria bez pochyby ofenzívnu obchodnú politiku telekomunikačných operátorov v snahe získať zákazníka a zabezpečiť odbyt služieb minimálne po stanovenú dobu. Zákazník sa riadi na základe snahy získať určité výhody pri predpokladanej spotrebe. Nie však každý zákazník si dokáže riadne vyhodnotiť aj povinnosti vyplývajúce z voľby a viazanosti.
38. Poskytovateľ služieb pritom kalkuluje s návratnosťou poskytnutých výhod využívaním služieb zákazníkom minimálne v rozsahu stanoveného paušálu a na zabezpečenie návratnosti investície „výhod“ vo forme určitých zliav v cene služby alebo telefonických prístrojov požaduje zotrvanie určitú dobu v záväzkovom vzťahu, a práve túto povinnosť zabezpečuje zmluvnou pokutou. Súd však má za to, že aj pri takomto vzťahu je potrebné zachovať korektný prístup k právam zákazníka ako spotrebiteľa a sankcie zabezpečujúce splnenie povinnosti nesmú mať taký charakter, že znemožňujú uplatnenie akejkoľvek inej voľby. Viazanosť zotrvať v zmluvnou vzťahu po dobu 18, 24 až 36 mesiacov je pomerne rozsiahly záväzok, najmä s ohľadom na rôzny vývoj cien, technológie, ale aj ekonomickej a sociálnej situácie. Počas tejto doby môže nastať situácia, že spotrebiteľ nechce alebo nemôže využívať dohodnutý rozsah služieb, či už pre sociálnu situáciu, napr. strata zamestnania, zmena sociálnej situácie rodiny, zmena celkovej finančnej situácie na strane zákazníka alebo aj z dôvodu, že konkurencia alebo aj samotný operátor po určitom období poskytuje výhodnejšie služby. Vysoká sankcia za porušenie povinnosti zotrvať v zmluvnou záväzku, teda nesmie znemožňovať zákazníkovi- spotrebiteľovi možnosť voľby, a to ani možnosť ukončiť zmluvný vzťah, či odmietnuť poskytnutie tej -ktorej poskytnutej služby, o to viac, ak o jej aktiváciu ani nežiadal.
39. Sankcia spočívajúca v degresívnej zmluvnej pokute vždy musí zodpovedať nielen času v rozsahu porušenej povinnosti, ale aj charakteru porušenia povinnosti a závažnosti porušenej povinnosti a zároveň sa odvíjať aj od skutočnej a reálnej ujmy, ktorá porušením povinnosti vznikne. Sankcia dohodnutá počas celej platnosti zmluvy a jej hrozby nesmie byť v žiadnom jej štádiu zjavne neprimeraná a prípadným nárokom na sankciu nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Uvedené platí aj preto, že neposkytnutím služby v určitom rozsahu dôjde aj k úsporám na strane poskytovateľa služby (ten ušetrí v rozsahu následného zníženého objemu dát a pod.), teda zmluvná pokuta nemôže nahrádzať jeho očakávané príjmy. Takáto zmluvná pokuta zároveň nesmie slúžiť ako jediný nástroj a prostriedok na neprimerané zabezpečenie prípadných benefitov a výhod, ktoré v istých prípadoch javia výrazné znaky potenciality, porovnávajúc v konkrétnom časovom úseku ofenzívnu obchodnú politiku iných telekomunikačných operátorov.
40. Súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie povinnosti je rovnakej intenzity a významu. Rovnako pri oneskorenej úhrade peňažného plnenia nemôže ostať bez povšimnutia výška dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku. Paušálne dojednanie zmluvnej pokuty umožňujúce zníženie výšky zmluvnej pokuty, ktoré vôbec nezohľadňuje intenzitu a význam toho - ktorého porušenia povinnosti a ani výšku dlhu spotrebiteľa vzniknutého porušením záväzku, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko výrazne znevýhodňuje spotrebiteľa a dodávateľovi umožňuje pri akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu.
41. Uvedený názor už vo vzťahu k degresívnej pokute nie je nijako nový, prelomový, či prekvapivý. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na aktuálne rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.10CoCsp/11/2021, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.25CoCsp/15/2021, rozsudok Okresného súdu Bardejov sp.zn.7Csp/33/2021, rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn.11Csp/15/2021, rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp.zn.5Csp/59/2020.
42. Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná, lebo sa jedná o štandardnú typovú zmluvu, a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa, ako aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie (čl. 98), podľa ktorého v záujme naplnenia jedného zo základných práv Európskej únie politiky štátov je zabezpečiť vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa zvyšovala dôvera spotrebiteľov v trh, aby neprimerané postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali. Právny predchodca žalobcu ako osoba podnikajúca na trhu elektronických komunikácií má odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým svoje služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude správať s náležitou odbornou starostlivosťou.
43. Vzhľadom k tomu, že zmluvná pokuta je dojednaná ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy, či dodatku k nej, na ktoré sa vzťahuje okrem iných predpisov i osobitná úprava v Občianskom zákonníku, a to v§ 52 a nasl. ustanovení Občianskeho zákonníka a neprimerane vysoká zmluvná pokuta nereflektujúca na charakter, rozsah a závažnosť porušenej povinnosti, je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou takéhoto dojednania ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľských zmluvách, nie je preto možné využiť tzv. moderačné právo upravené v § 545a Občianskeho zákonníka
44. K primeranosti zmluvnej pokuty je treba dodať, že neprijateľnú zmluvnú podmienku obsahujúcu zmluvnú pokutu súdy nemôžu upravovať, a teda ani moderovať plnenie z nej (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10). Zmluvná pokuta v rámci súdnej kontroly obstojí buď ako celok alebo neobstojí a v takom prípade niet právny priestor na to, aby z nej súd nejako moderoval plnenie do prijateľnej (primeranej) podoby.
45. Aj vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody, keď navyše už predmetné dojednania o degresívnej zmluvnej pokute boli právoplatne judikované ako neprijateľné (viď aj § 53a Občianskeho zákonníka) bolo mimoriadne dôležité zo strany žalobcu riadne a konkrétne odôvodniť svoj nárok a preukázať ho, aby súd mohol podobne preskúmať, či aj v tomto prípade nejedná sa o prípad popísaný už uvedenou judikatúrou, teda o prípad plnenia založeného na neprijateľnej zmluvnej podmienke. Pri oneskorenej úhrade peňažného plnenia nemôže ostať bez povšimnutia výška pohľadávky vzniknutej porušením záväzku (aj preto ju tu žalobca bol povinný uviesť a preukázať, čo neurobil). Nezaplatením ceny sa rozumie neuhradenie ceny poskytnutých služieb v plnej výške. Môže teda nastať situácia, že spotrebiteľ si svoj záväzok nesplní len v nepatrnom rozsahu, napr. z vyúčtovanej sumy neuhradí 1 euro. Zmluvná pokuta dojednaná pre prípad nezaplatenia ceny za poskytnuté služby, výšku pohľadávky takto vzniknutej vôbec nezohľadňuje. Také dojednanie by bolo neprijateľné a teda absolútne neplatné.
46. Navyše treba uviesť, že hoci sa v žalobe žalobca na dôkaz na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie odvolával na zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 06.08.2019 a tvrdil, že v prílohe k tejto zmluvy je žalovaný uvedený pod referenčným číslom 3014207301, napriek výslovnej výzve súdu zo dňa 21.06.2021 na predloženie Zmluvy o postúpení pohľadávok, na ktorú sa v žalobe odvoláva žalobca do vyhlásenia rozsudku uvedenú zmluvu nepredložil, preto nepreukázal riadne ani aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie tvrdenej pohľadávky. Žalobca na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie súdu predložil len Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 19.09.2019, avšak nepreukázal jeho doručenie (doručovanie) žalovanému. Vyhotovenie oznámenia o postúpení pohľadávky nijako nepreukazuje splnenie zákonných podmienok jej postupiteľnosti. Súdu je dobre známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Avšak toto rozhodnutie je tu nepoužiteľné, lebo týkalo sa postúpenia pohľadávky pri zmluve o dielo v obchodnom záväzkovom vzťahu a nie postúpenia pohľadávky telekomunikačného podniku v spotrebiteľskom vzťahu v nadväznosti na posudzovanie dodržania zákonných podmienok § 43 ods.13 zák. o elektronických komunikáciách. Na ich preukázanie bolo podľa názoru súdu potrebné predložiť zmluvu o postúpení pohľadávky, čo sa nestalo.
47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov (neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie) súd o žalobe žalobcu rozhodol tak, že ju zamietol.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP v spojení s § 262 ods.1 a 2 CSP. V danom prípade plný úspech v spore mal žalovaný, keďže žaloba bola zamietnutá, preto podľa § 255 ods.1 CSP mu vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Žalovaný však náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú, preto súd v zmysle § 262 ods.1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.