Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_2CoCsp-60-2021.pdf
PDF · 108.14 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoCsp/60/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej, v spore žalobcu BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanej M. E., H.. X.X.XXXX, R. C. N. O., Š. XXXX/XX, o zaplatenie 1.857,59 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 1Csp/53/2019- 199 zo dňa 11.6.2021
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia istiny zosplatneného úveru 1.857,59 €, dlžných zmluvných úrokov a zákonných úrokov z omeškania vo výške 1.199,38 €, zmluvného úroku vo výške 19,90 % ročne zo sumy 1.857,59 € od 20.12.2018 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.857,59 € od 20.12.2018 do zaplatenia. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanej na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. II/2018 zo dňa 25.10.2018, uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s., ako postupcom, a žalobcom, ako postupníkom. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu, ako veriteľ, uzavrel dňa 20.1.2015 so žalovanou Zmluvu o úvere č. 1536494458 (ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanej finančné prostriedky vo výške 2.000 €. Žalovaná sa zaviazala predmetný úver splatiť v 72. mesačných splátkach vo výške 51,30 €, pri celkovej čiastke úveru 3.444,73 €, na ktorý záväzok však plnila len 704,49 €, preto listom zo dňa 29.4.2016 právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú k úhrade dlžných splátok a zároveň ju upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Veriteľ uplatnil právo na predčasnú splatnosť dlhu z úveru listom zo dňa 26.5.2016, poštovým podacím hárkom preukazoval doručovanie upozornenia žalovanej na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti, doručenkou zo dňa 1.6.2016 dokladoval riadne zosplatnenie úveru.
3. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 9, § 565 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), § 1 ods. 2, ods. 2, § 2 písm. a/, b/, c/, d/, § 7 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, dospejúc k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Dôvodil porušením povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa úver splácať, konštatoval, že v súlade s § 11 ods. 2 ZoSÚ pôvodný veriteľ nemal právo žiadať predčasné splatenie úveru a v dôsledku toho nebol oprávnený pohľadávku z úveru ani postúpiť (§ 17 ods. 1 ZoSÚ). Zisťovanie bonity žalovanej považoval za nedostatočné, keď pôvodný veriteľ si žiadnym spôsobom neoveril žalovanou uvedený príjem (vo výške 390 €) ani jej výdavky (vo výške 35 €), neskúmal iné existujúce úverové záväzky, skutočné mesačné výdavky ani majetkové a sociálne pomery. Uzavrel, že pôvodný veriteľ sa len spoľahol na tvrdenia
žalovanej a súdu nepreukázal, že by bonitu žalovanej preveroval v jemu dostupných databázach. Preskúmaním postupu pri zosplatnení úveru zistil, že žalobca síce súdu predložil výzvu v zmysle § 53 ods. 9 OZ spolu s poštovým podacím hárkom, ktorú zaslal na adresu žalovanej uvedenú v zmluve, čo bolo v súlade s bodom 4.3. Obchodných podmienok, nepreukázal však účinné doručenie výzvy žalovanej do vlastných rúk. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s uplatnením fikcie doručenia pri takej dôležitej písomnosti a uvedené považoval za nekalú obchodnú praktiku pôvodného veriteľa rozpornú s dobrými mravmi. V závere skonštatoval, že žalobca nepreukázal ani doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a aj v dôsledku toho považoval postúpenie pohľadávky za neplatné a aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za nepreukázanú, z ktorého dôvodu žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“), tak že náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo sporových strán, nakoľko žalobca nebol v spore úspešný a žalovanej žiadne trovy nevznikli.
4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, a h/ CSP. Nesúhlasil s právnym posúdením účinnosti doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/36/2020) tvrdil, že účinnosť jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde adresátovi, teda že sa dostane do jeho dispozičnej sféry, bez ohľadu na to či sa skutočne s obsahom právneho úkonu oboznámil. Zastával preto názor, že zákonné podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru dodržal. K ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách uviedol, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva, keďže nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Domnieval sa, že porušenie bankového tajomstva nevedie súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným zákonom o bankách, ako aj zodpovednosti za škodu. Pripustil, že hypoteticky, v prípade ak by § 92 ods. 8 zákona o bankách upravoval podmienky nevyhnutné pre platné postúpenie, tak výzva na splatenie úveru zo dňa 25.5.2016, bola zároveň písomnou výzvou v zmysle tohto ustanovenia, a podmienka omeškania 90 dní bola v tomto prípade tiež splnená, keď k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 24.10.2018. V súvislosti s uplatnením sankcie podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ žalobca namietal, že v čase uzavretia zmluvy takáto sankcia z právnej úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplývala, preto trval na tom, že uvedené nemožno na predmetný spor aplikovať. Odhliadnuc od toho trval na tom, že pôvodný veriteľ ako bankový subjekt, podliehajúci dozoru NBS, dodržal svoju povinnosť posúdenia schopnosti spotrebiteľa úver splácať s odbornou starostlivosťou, keď riadnym spôsobom vyhodnotil majetkovú a finančnú situáciu žalovanej a splátku za úver stanovil vo výške 51 €, ktorá čiastka nebola v nesúlade s finančnou situáciou žalovanej. Zmenu majetkových pomerov po uzavretí zmluvy žalobca nemohol ovplyvniť. Mal za to, že podmienky pre zosplatnenie úveru ako aj platné postúpenie pohľadávky dodržal a v spore disponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.
5. Žalovaná ostala aj v odvolacom konaní nečinná.
6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) posúdil odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP) pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
7. Žalobca odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, a h/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je, „rozmeniac ho na
drobné“, pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).
10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, obsahu spisu a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru o dôvodnosti podaného odvolania. Súd prvej inštancie napriek nespornosti skutkových tvrdení sporových strán tieto spochybnil mimo rámca svojej povinnosti ex offo prihliadať na neprijateľnosť zmluvných podmienok, či absolútnu neplatnosť právnych úkonov, vykonané dôkazy nevyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny záver o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý postupom a rozhodnutím naplnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP.
13. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
14. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
15. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
16. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prijal záver o porušení povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, a v dôsledku tohto porušenia vyvodil zákonnú sankciu podľa § 11 ods. 2 prvej vety vo forme nemožnosti veriteľa úver zosplatniť. Takýto záver však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, vo vzťahu ku ktorému je v zjavnom logickom rozpore. Preskúmaním obsahu predmetnej zmluvy odvolací súd zistil, že pôvodný veriteľ zisťoval rodinný stav žalovanej, počet vyživovaných detí, vlastníctvo nehnuteľnosti, v ktorej býva, jej čistý mesačný príjem (390 €) ako aj mesačné výdavky na iné úvery (35 €), ktoré údaje sú uvedené v zmluve, zároveň vykonal lustráciu databázy Spoločného registra bankových informácií (SRBI) o stave aktívnych úverov (čl.156). Súd uviedol, že veriteľ si príjem žalovanej ani skutočné mesačné výdavky neoveril a uspokojil sa tvrdeniami žalovanej. K uvedenému odvolací súd uvádza, že je potrebné vychádzať z povinnosti spotrebiteľa uvádzať potrebné údaje úplne, presne a pravdivo (§ 7 ods. 2 ZoSÚ), a nezodpovedá zásadám ochrany čestného konania, sankcionovať za prípadné nekalé konanie spotrebiteľa protistranu, ak zjavne nemala dôvod pochybovať o správnosti uvádzaných údajov. Zároveň overenie príjmu spotrebiteľa bez jeho súhlasu nebolo možné až do 1.5.2017 (§ 7 ods. 8 ZoSÚ), teda do účinnosti novely č. 279/2017 Z.z., teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy taká možnosť pre veriteľov neexistovala. Povinnosti veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť splácať úver zodpovedá povinnosť spotrebiteľa uviesť všetky údaje, nevyhnutné pre také posúdenie, úplne a pravdivo, na určenie dostatočnej sumy na bežné životné náklady slúži hodnota životného minima, a to v závislosti od počtu členov domácnosti a vyživovaných osôb, práve preto tieto údaje veriteľ už pri uzavretí zmluvy zisťoval. Z uvedeného plynie, že záver súdu o nemožnosti veriteľa vyžadovať jednorazové splatenie úveru nezodpovedá dôkaznej situácii v spore, je nesprávny. Z vykonaného dokazovania naopak vyplýva, že veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovanej predmetný úver splácať, keď bral do úvahy príjmy, výdavky a rodinný stav žalovanej, prihliadol tiež na počet vyživovaných detí a vykonal lustráciu databázy Spoločného registra bankových informácií (č. l. spisu 156) o stave aktívnych úverov a všetky informácie komplexne vyhodnotil, čím splnil požiadavky § 7 ods. 1 ZoSÚ.
17. K účinkom doručenia výzvy žalovanej podľa § 53 ods. 9 OZ odvolací súd uvádza, že prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde (§45 OZ), teda postačuje, ak sa tento prejav vôle objektívne dostal do dispozičnej sféry adresáta, bez ohľadu na to, či sa adresát s obsahom takého úkonu skutočne oboznámil. K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 15.12.2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020, keď skonštatoval, že ustanoveniu § 53 ods. 1 OZ neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa. Právna teória i súdna prax ako objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka
zabrániť nepreberaním písomností. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že výzvu v zmysle § 53 ods. 9 OZ ako aj oznámenie o predčasnej splatnosti úveru zasielal pôvodný veriteľ žalovanej na adresu Športová 25, Gelnica, ktorá je adresou jej trvalého pobytu evidovaného v Registri obyvateľov a zároveň adresou uvedenou v zmluve. Z doručenky na č. l. spisu 100 je zrejmé, že oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si žalovaná na uvedenej adrese prebrala, čo potvrdzuje, že aj tomu predchádzajúca výzva bola doručovaná na miesto, kde sa žalovaná aj objektívne zdržiavala, na ktorom sa mohla s obsahom výzvy oboznámiť. Žalovaná doručenie výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ ani nepopierala, preto súd prvej inštancie mal v súlade s § 151 ods. 1 CSP vychádzať z nespornosti tejto skutkovej okolnosti doručenia.
18. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
19. K záveru súdu prvej inštancie o absencii výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách odvolací súd musí uviesť, že zo znenia predmetného ustanovenia nevyplýva požiadavka, na inú, resp. akúsi špeciálnu výzvu, rozdielnu od výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ, prípadne oznámenia o predčasnej splatnosti úveru, ktorým veriteľ zároveň vyzýva dlžníka na úhradu celého dlhu naraz. Za takú výzvu možno v danom prípade považovať aj výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 29.4.2016 (§ 53 ods. 9 OZ) ako aj výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 25.5.2016 (§ 565 OZ) a splnenie tejto podmienky mal odvolací súd za preukázané. Vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu, ktorou vzniesol pochybnosti o tom, či ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky pre postúpenie pohľadávky, nesplnenie ktorých by znamenalo neplatnosť takého postúpenia, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd skonštatoval, že: ,,Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje. Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“. S názorom dovolacieho súdu sa odvolací súd plne stotožňuje a na tento odkazuje.
20. Pretože súdu prvej inštancie svojím postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako rozhodnutie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
21. V opätovnom konaní pri hodnotení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, bude súd prvej inštancie v už posudzovaných otázkach (bonita, existencia výzvy, doručovanie) vychádzať z názoru odvolacieho súdu prezentovaného v tomto rozhodnutí, vysporiada sa ostatnými podmienkami náležitého zosplatnenia dlhu a prípadným premlčaní žalobou uplatneného nároku v súlade s § 54a OZ. Za základ pre svoje rozhodnutie vo veci vezme len tie skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo zákonným spôsobom a ktoré má súd za preukázané, tak aby medzi výsledkami dokazovania a jeho hodnotením nenastal logický rozpor. Ak žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu nepoprie, musí z nich súd vychádzať ako z nesporných skutkových tvrdení. Pri rozhodovaní o rozsahu záväzku žalovanej súd vykoná ex offo prieskum spotrebiteľskej zmluvy z hľadiska jej náležitostí a prípadných neprijateľných zmluvných podmienok rešpektujúc už ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Svoje opätovné rozhodnutie úplne a presvedčivo odôvodní v súlade s požiadavkami § 220 CSP. Pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie, súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku na náhradu trov celého konania (§ 396 ods. 3 CSP).
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).