Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/44/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr. Júliusa Tótha a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: Attila Ondrej AUTOCENTRUM, so sídlom Gemerská 563, 049 51 Brzotín, IČO: 32 997 876, zastúpený: JUDr. Jozef Chmura, advokát, so sídlom Zvonárska 8, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 008 248 proti žalovanému: TONE s.r.o., so sídlom Čučmianska Dlhá 26, 048 01 Rožňava, IČO: 36 216 640, zastúpený: Mgr. Marcel Fandák, LL.M., advokát, so sídlom Kováčska 40, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 247 161, o zaplatenie 25.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. -218 z 12. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č.k. -258 z 4. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Mení výrok I. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. -218 z 12. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. -258 z 4. marca 2024 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00 eur, úrok z omeškania vo výške 9.00% ročne zo sumy 25.000,00 eur od 14.05.2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

II. Potvrdzuje výrok II. rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. -218 z 12. mája 2023 v spojení s opravným uznesením č. k. -258 z 4. marca 2024.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00 eur, spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 07.05.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 07.05.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a trovy konania. Podanú žalobu odôvodnil žalobca tým, že dňa 06.04.2016 na základe ústne uzavretej zmluvy o úvere poskytol žalovanému peňažné prostriedky v sume 25.000,00 eur prevodom na účet žalovaného. Žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky do jedného mesiaca, t.j. do 06.05.2016. Žalovaný svoj záväzok napriek viacerým prísľubom ani čiastočne nesplnil.

3. Žalovaný uviedol, že tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca so žalovaným 06.04.2016 ústne uzatvoril zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému finančnú čiastku v sume 25.000,00 eur, nie je pravdivé a žalobca o tom nepredkladá ani žiaden dôkazný prostriedok. Zo žaloby a jej príloh nie je zrejmé, z akého titulu si žalobca uplatňuje svoje právo. Popieral, že by sa žalobcovi ústne zaviazal čokoľvek vrátiť titulom zmluvy o úvere a tiež, že by ho žalobca v minulosti vyzýval na úhradu záväzku, ktorého sa domáha. Zároveň vzniesol námietku premlčania, navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci rozhodol rozsudkom dňa 19.05.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. zo dňa 20.12.2022 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania výsluchom strán sporu, oboznámením sa so žalobným návrhom, vyjadreniami strán sporu, výsluchom svedkov a ostatným spisovým materiálom zistil skutkový stav, ktorý rozpísal v bodoch 6 až 17 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Počas konania žalobca uviedol, že prevod peňažných prostriedkov dňa 06.04.2016 preukázal výpisom z účtu, čo svedčí o tom, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o zmluve o úvere s tým, že strany si dohodli aj splatnosť tohto úveru, a to jeden mesiac od požičania peňažných prostriedkov. Žalovaný tieto peňažné prostriedky žalobcovi nevrátil. Ďalej uviedol, že A. B. a pán B. viackrát požiadali žalobcu o peňažnú pomoc, preto žalobca poskytol tieto peňažné prostriedky a klamú, ak tvrdia, že žalobca im peňažné prostriedky neposkytol. K výpisu z banky k prevodu predmetných peňažných prostriedkov uviedol, že z poznámky z tohto výpisu vyplýva, že ide o pôžičku. Tento prevod robila kolegyňa žalobcu, ktorá je ochotná dosvedčiť, že išlo o úver a dosvedčiť to, že žalovaný sľúbil vrátenie týchto peňažných prostriedkov do jedného mesiaca. Žalobca uviedol, že pani B. a pán B. majú viaceré dlžoby, ktoré nie sú ochotní splácať, boli v nepriaznivej finančnej situácii a pretože medzi nimi boli priateľské vzťahy, chcel žalobca žalovanej obchodnej spoločnosti pomôcť a preto sa dohodli na predmetnom bezúročnom úvere. Žalovanej spoločnosti dôveroval, pretože pán B. a pani B. vlastnia viaceré firmy, ktoré majú omnoho vyššiu hodnotu. Pani A. B. podpísala rôzne úvery a pán B. má založený majetok. Žalobca vyzýval k úhrade aj pána B. a pani B.. Dodal, že predmetnú zmluvu uzatvorili v kancelárii žalobcu za prítomnosti A. B. a pána B., jej manžela. Žalobca nevedel uviesť, kedy presne došlo k prevodu finančných prostriedkov. Žalovaný mal za to, že len preukázanie prevodu peňažných prostriedkov nepostačuje na to, aby bolo možné žalobu vyhodnotiť ako dôvodnú. K právnemu titulu, na základe ktorého si žalobca uplatňuje predmetnú pohľadávku, a to na základe zmluvy o úvere, žalovaný uviedol, že podľa jednotlivých ustanovení , ktoré upravujú zmluvu o úvere a ktoré regulujú podmienky uzatvorenia úverovej zmluvy, žalobca takéto podmienky ani netvrdil. Taktiež medzi stranami nebola dohodnutá splatnosť peňažných prostriedkov. Žalovaný uviedol, že došlo k vzájomným sporom potom, keď medzi žalobcom a manželom spoločníčky žalovaného A. B. došlo k osobným nezhodám a žalobca v priebehu celého času predmetnú pohľadávku neuplatňoval. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach a preto žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. V konaní bola vypočutá A. B., ktorá bola v rozhodnom čase konateľkou žalovanej obchodnej spoločnosti. Uviedla, že si nepamätá, akým spôsobom došlo k prevodu predmetných finančných prostriedkov, pretože to zariaďoval jej manžel. Nevedela uviesť ani to, v akých spoločnostiach v rozhodnom čase bola spoločníčkou alebo konateľkou. Uviedla, že žalobca jednal s jej manželom a uviedla, že si nepamätá, že by žalobca vyzýval ju alebo jej manžela k vráteniu finančných prostriedkov, ktoré sú predmetom tohto sporu. V konaní bol vypočutý svedok C. D. B. manžel konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti - A. B.. Uviedol, že má vedomosť o tom, že žalobca zaslal sumu 25.000,- eur na účet žalovanej obchodnej spoločnosti, a to na základe dohody so žalobcom. Potvrdil, že za žalovanú obchodnú spoločnosť vystupoval, pretože je manželom konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti - A. B., ide o ich spoločný majetok. Uviedol, že nevrátil žalobcovi predmetné peňažné prostriedky preto, lebo žalobca podal žalobu, okradol ich o milióny eur, dokonca žalobca ho napadol aj na Krajskom riaditeľstve policajného zboru. Svedok ďalej uviedol, že nemal plnú moc od svojej manželky na zastupovanie žalovanej obchodnej spoločnosti. Uviedol, že žalobca pred podaním tejto žaloby nevyzýval žalovaného na vrátenie týchto finančných prostriedkov. Svedok uviedol, že jeho manželka A. B. žaluje žalobcu za bezdôvodné obohatenie ako fyzická osoba.

Na pojednávaní konanom dňa 12.05.2023 žalobca navrhol, aby súd po posúdení stavu v súlade so zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach žalobnému návrhu vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 12.05.2023 uviedol, že aj napriek zrušujúcemu uzneseniu Krajského súdu v Košiciach žaloba nie je dôvodná v celom rozsahu a v náväznosti na rozhodnutie krajského súdu považoval za podstatné uviesť, že aj zo samotného rozhodnutia vyplýva, že o podnikateľský vzťah môže ísť len vtedy, ak tento vzťah dosahuje parametre podľa ust. (ďalej aj „“) a to, že tento vzťah musel vzniknúť medzi podnikateľmi a čo je podstatné, v rámci ich podnikateľskej činnosti. To, čo krajský súd čiastočne opomína, je aplikácia ust. , ktorý kogentným spôsobom ustanovuje to, čo sa má na mysli pod podnikaním a v rámci tejto definície možno zvýrazniť to, že ide o činnosť, ktorá je realizovaná za účelom dosiahnutia zisku, pričom ak sa poskytuje pôžička, ktorá je neúročená, tak je zrejmé, že nemôže byť z takejto činnosti dosahovaný zisk, lebo práve úrok je tým parametrom, ktorý definuje zisk alebo poskytovanie peňazí za účelom nejakého merateľného výsledku. Teda pokiaľ ide o zisk, zároveň je potrebné uviesť, alebo zvýrazniť to, že v rámci definície podľa ust. je podnikaním sústavná činnosť a v okolnostiach v danej veci žalobca ani netvrdil ani nepreukazoval, že by takúto činnosť, teda poskytovanie peňazí za odplatu alebo aj bezodplatne, vykonával ako svoju sústavnú činnosť s čím koreluje aj výpis z jeho živnostenského registra, kde túto činnosť nemá uvedenú v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Čiže je zrejmé, že poskytovanie peňažných prostriedkov žalobca nevykonával ako sústavnú činnosť a tak isto ju nevykonával ani v okolnostiach v danej veci za účelom dosiahnutia zisku, keďže súčasťou pôžičky nebol dohodnutý úrok, čo žalobca v rámci svojej spontánnej výpovede sám uviedol. Napriek tomu, že žalobca sa považuje za podnikateľa a žalovaný takisto za podnikateľa, poskytnutie tejto pôžičky nebolo realizované v rámci ich podnikateľskej činnosti, pretože táto činnosť žalobcu nezodpovedá parametrom podľa ust. a z uvedených dôvodov nemožno aplikovať na daný právny pomer ustanovenia , pokiaľ ide o posudzovanie tohto právneho pomeru v širšom zmysle. Aj keby sa hypoteticky tento vzťah považoval za podnikateľský a zodpovedal by parametrom podľa ust. , tak mal za to, že aj pri počítaní lehôt podľa , teda premlčacích lehôt, je uplatnený nárok premlčaný, a to aj po zohľadnení ustanovení , ktorý v rámci obdobia covidu predlžoval lehoty. Poukázal na to, že samotný , v ust. ustanovuje, že lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva po a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neuplynú. Toto ustanovenie je čiastočne rozhodujúce alebo potrebné interpretovať v okolnostiach danej veci, a to v dvoch aspektoch. Prvý je ten, že ide iba o tie lehoty, alebo respektíve tie lehoty počas relevantného obdobia neplynú, ktoré sú ustanovené na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde. V okolnostiach danej veci nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami bola dohodnutá splatnosť toho záväzku. To znamená, že podľa ust. platí, že pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť, ak tento zákon neustanovil niečo iné. Poukázal na ust. , v zmysle ktorého ak časť plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Teda ak splatnosť nebola určená, pôžička bola poskytnutá 06.04.2016, veriteľ mohol prvýkrát vyzvať dlžníka na zaplatenie alebo na vrátenie poskytnutej pôžičky 07.04. a zároveň platí, že tento úkon mal realizovať primárne vo vzťahu k dlžníkovi a nie uplatňovať tento svoj nárok na súde. Žaloba, teda v tomto prípade kvalifikovaná výzva, bola doručená do dátovej schránky žalovaného 13.05.2020 a inými slovami povedané, že až 13.05.2020 si žalobca prvýkrát uplatnil svoje právo na vrátenie peňažného plnenia u žalovaného, teda je evidentné, že po uplynutí všetkých premlčacích lehôt. Lehota, počas ktorej neplynie podľa premlčacia doba, sa týka iba tých prípadov, kedy sa právo má uplatňovať na súde, to znamená až vtedy, keď je splatné, inými slovami vymáhateľné. Keďže žalobca si svoje právo uplatnil, síce si ho uplatnil na súde, ale si ho neuplatnil ako splatné právo, teda ešte nevznikol mu nárok, tak hmotnoprávny úkon, ktorým zosplatnil alebo realizoval za účelom zosplatnenia svojho práva, bol žalobcovi doručený až 13.05., to znamená, že lehoty o neplynutí premlčacej doby podľa neplatia, a aj keby platili, tak ten úkon mal realizovať do 11.05.2020. Keďže ho realizoval až 13.05., a to prostredníctvom súdu ako kvalifikovaná výzva, tak ho uplatnil po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby.

Súd prvej inštancie z potvrdenia o zrealizovaní transakcie zistil, že žalobca previedol dňa 06.04.2016 finančné prostriedky v sume 25.000,00 eur. Príjemcom týchto finančných prostriedkov bola žalovaná obchodná spoločnosť TONE s.r.o. V informácii pre príjemcu je uvedené pôžička.

7. Súd prvej inštancie pri právnom zdôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia , , upravujúce zmluvu o úveru, , (ďalej aj „“) upravujúce zmluvu o pôžičke, , , upravujúce premlčanie, upravujúce pôsobnosť , upravujúce počítanie lehôt.

8. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov, čo potvrdil svedok C. D. B.. Spornou bola skutočnosť, či išlo o úver alebo o pôžičku, keďže v prípade pôžičky je potrebné postupovať v zmysle a v prípade úveru v zmysle ustanovení . Napriek tvrdeniu žalobcu, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o úvere bol súd toho názoru, že takáto zmluva medzi stranami sporu uzavretá nebola. Sám žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 01.06.2021 uviedol, že sa jednalo o bezúročný úver. Následne na pojednávaní konanom dňa 19.10.2021 uviedol, že si nepamätá, či pri uzatváraní dohody došlo medzi stranami k dohode ohľadom odplaty alebo úrokov. Tomu, že sa jedná o pôžičku, nasvedčuje viacero faktorov. Jednak to, že zo žaloby vyplýva, že úroky dohodnuté neboli, z potvrdenia o zrealizovanej transakcii vyplýva, že sa jednalo o pôžičku a tomu, že išlo o pôžičku, nasvedčuje aj fakt, že došlo reálne k odovzdaniu peňazí pri uzavretí zmluvy, keďže podľa tvrdenia žalobcu, zmluva bola uzavretá dňa 06.04.2016 a rovnako v ten deň boli z bankového účtu odoslané aj finančné prostriedky. Taktiež žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by sa malo jednať o zmluvu o úvere. Naproti tomu, zmluva o úvere je konsenzuálnou zmluvou, t.j. vzniká už dohodnutím jej obsahu a dlžník má právo v budúcnosti čerpať úver. Súd bol toho názoru, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Tento záver súdu bol potvrdený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp.zn. v bode 22., kde je uvedené, že súd prvej inštancie dospel správne k právnemu posúdeniu uplatnenej pohľadávky žalobcu vo výške 25.000,00 eur, ako pohľadávky zo zmluvy o pôžičke podľa ust. .

9. Ďalej súd prvej inštancie poukazoval na bod 23. predmetného uznesenia odvolacieho súdu, že zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda nielen peňažný ústav alebo spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi, čo nimi je aj žalobca aj žalovaná obchodná spoločnosť, je preto potrebné aplikovať ustanovenia , , , podľa ktorých sa spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

10. Súd prvej inštancie ohľadne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného uviedol, že v zmysle bodu 24. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je potrebné na námietku premlčania uplatniť ustanovenia . Ako uviedol žalobca, zmluva bola uzavretá dňa 06.04.2016 a žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobcovi finančné prostriedky do jedného mesiaca, t.j. do 06.05.2016. Teda žalobca si mohol predmetnú pohľadávku uplatniť na súde v priebehu štvorročnej premlčacej doby, t.j. od 07.05.2016 do 07.05.2020. Žaloba bola podaná na súd dňa 03.04.2020, teda pred uplynutím.

11. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal, že poskytovanie peňažných prostriedkov žalobca nevykonával ako sústavnú činnosť a takisto ju nevykonával ani za účelom dosiahnutia zisku, teda poskytnutie tejto pôžičky nebolo realizované v rámci ich podnikateľskej činnosti a poukázal na to, že išlo o pohľadávku, ktorá nebola splatná. Tieto tvrdenia však súd v tejto fáze konania považuje za účelové. Ani konateľka žalovanej spoločnosti, ani vypočutý svedok, ktorý potvrdil poskytnutie predmetných finančných prostriedkov, neuviedli tú skutočnosť, že by poskytnutá pôžička nesúvisela s ich podnikateľskou činnosťou a rovnako nerozporovali ani tú skutočnosť, že by nebola dohodnutá lehota splatnosti. Dokonca z výpovedí vyplýva, že sa nejednalo o prvú takúto pôžičku. Z ustanovenia vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Avšak v prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného, a že tieto úkony žalobca nevykonával za účelom dosiahnutia zisku. Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť (opakom sústavnosti je činnosť vykonávaná občasne, náhodilo, výnimočne, t. j. podnikanie je činnosť predpokladajúca istú pravidelnosť pri opakovaní úkonov realizujúcich zvolenú aktivitu) za účelom dosiahnutia zisku (motívom podnikateľskej

činnosti je dosiahnutie majetkového prospechu, zásadne v peňažnej forme, eventuálne aj nepeňažnej forme, otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v súvzťažnosti najmä s daňovými zákonmi). Ako už bolo vyššie uvedené, nejednalo sa o jedinú pôžičku medzi žalobcom a žalovaným (teda možno hovoriť o istej pravidelnej činnosti, čo spadá pod definíciu podnikania), súd však dokladmi o týchto pôžičkách nedisponuje, a preto nevie posúdiť či úroky v týchto prípadoch dohodnuté boli alebo nie. Opakovane však súd uvádza, že nemožno vyvodiť záver, že sa nejednalo zo strany žalobcu o činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku. Otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky.

12. S poukazom na ustanovenia , , upravujúce omeškanie s plnením peňažného záväzku a Nariadenia vlády č. súd prvej inštancie posúdil priznanie úrokov z omeškania. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania o 9 percentuálnych bodov vyšší, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky. Výška základnej úrokovej sadzby ECB k prvému dňu omeškania činila 0 %. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Podľa a ust. Nariadenia vlády č. priznal súd prvej inštancie žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur.

13. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle , , (ďalej aj „“) a nakoľko žalobca mal vo veci plný úspech a rovnako tak bol úspešný aj v odvolacom konaní, súd mu priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v , , , a . Žalovaný uviedol, že súhlasí so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu vznikol právny pomer titulom zmluvy o pôžičke a táto pôžička bola bezúročná, ale nestotožnil sa so záverom, že tento právny vzťah má byť posudzovaný podľa ustanovení , keďže neboli naplnené znaky podľa . V zmysle tohto ustanovenia upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti a podľa podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. Rovnako ani z okolností zistených v predmetnom konaní uvedené znaky nevyplývajú a žalobca pri tomto vzťahu nepostupoval za účelom dosiahnutia zisku ako kvalifikačným znakom podnikania a tak záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca označené finančné prostriedky poskytol v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosť je jednak nepodložený skutkovými zisteniami a jednak myšlienková konštrukcia súdu prvej inštancie zjavne nekoreluje s už citovanou právnou úpravou v . Žalovaný ďalej uviedol, že skutkové zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa v predmetnej veci „nejednalo o jedinú pôžičku medzi žalobcom a žalovanou“ je ničím nepodložené, pretože žalobca nebol schopný ani len všeobecne uviesť kedy a v približne akých sumách tieto pôžičky žalovanému poskytoval, nie ešte o týchto skutočnostiach predložiť dôkazné prostriedky. Navyše poskytovanie bezúročných pôžičiek ako činnosť vykonávaná sústavne nepostačuje na jej kvalifikovanie ako podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie záver o preukázaní skutočnosti, že žalobca vykonával „podnikateľskú činnosť“ (poskytovanie pôžičiek za odplatu) sformuloval napriek tomu, že nedisponoval žiadnym dôkazným prostriedkom, ktorý by mohol preukázať, že žalobca sústavne a odplatne poskytoval pôžičky.

15. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie ignoroval tú skutočnosť, že žalovaný riadne poprel skutkové tvrdenie žalobcu, podľa ktorého medzi stranami sporu bola akákoľvek dohoda o splatnosti záväzku (napr. str. 2 zápisnice z pojednávania z 1. júna 2021). Záver súdu prvej inštancie, že túto skutkovú okolnosť nerozporovali osoby, ktoré v priebehu konania vystupovali ako svedkovia je z podstaty kontradiktórneho konania a rozloženia dôkazného bremena v sporovom konaní absurdný. V situácii, ak žalobca uvedie nejaké právne významné skutkové tvrdenie a toto skutkové tvrdenie je následne žalovaným popreté, je procesnou povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu, aby takéto skutkové tvrdenie preukázal dôkaznými prostriedkami. Skutočnosť, že svedkovia sa o uvedenej

okolnosti (splatnosti záväzku) nevyjadrovali, pretože takéto otázky zo strany žalobcu ani len nedostali, má za následok, že táto skutková okolnosť ostala v konaní neobjasnenou (non liquet). Keďže v danej situácií dôkazné bremeno o preukázaní tejto skutočnosti zaťažovalo žalobcu, ktoré jednoznačne neuniesol, tak neobjasnenie danej okolnosti ide na jeho ťarchu. Súd prvej inštancie preto za žiadnych okolností nemohol ustáliť skutkový dej tak, že zmluvné strany sa dohodli na splatnosti záväzku.

16. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil ním vznesenú námietku premlčania. Z hľadiska žalobcom vymedzeného časového ohraničenia vzniku ním uplatneného práva vo väzbe na deň doručenia žaloby na súd prvej inštancie a tiež na jej doručenie do sféry dispozície žalovaného možno jednoznačne dospieť k záveru, podľa ktorého je žalobcom uplatnené právo premlčané a to aj v prípade, ak by sa daný právny vzťah posudzoval v rámci prísnejšieho režimu premlčacej lehoty podľa ustanovení , ktorý v rámci obdobia pandémie vírusu SARS-CoV-2 predlžoval lehoty. Zo znenia , vyplýva, že tieto lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neuplynú. Toto ustanovenie je potrebné interpretovať v okolnostiach danej veci, a to v dvoch aspektoch. Prvý je ten, že ide iba o tie lehoty, ktoré sú ustanovené na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde. Keďže v okolnostiach danej veci nebolo preukázané, že by medzi sporovými stranami bola dohodnutá splatnosť toho záväzku, tak podľa platí, že pri právach uskutočniť právny úkon plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právny úkon mohol urobiť. Podľa , v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Teda, ak splatnosť nebola určená a pôžička bola poskytnutá 06.04.2016, veriteľ mohol prvýkrát vyzvať dlžníka na zaplatenie alebo na vrátenie poskytnutej pôžičky 07.04.2016. Zároveň platí, že tento úkon mal veriteľ realizovať primárne vo vzťahu k dlžníkovi a nie uplatňovať tento svoj nárok na súde. Žaloba ako kvalifikovaná výzva, bola doručená do dátovej schránky žalovaného 13.05.2020, a preto až 13.05.2020 si žalobca prvýkrát uplatnil svoje právo na vrátenie peňažného plnenia u žalovanej. Z už uvedeného je potom evidentné, že tak urobil po uplynutí všetkých premlčacích lehôt. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že lehota, počas ktorej premlčacia lehota podľa neplynie sa týka iba tých prípadov, kedy sa právo má uplatňovať na súde, to znamená až vtedy, keď je právo uplatnené na súde vymáhateľné (splatné). Keďže žalobca si svoje právo neuplatnil na súde ako splatné právo tak hmotnoprávny úkon, ktorý realizoval za účelom zosplatnenia svojho práva, bol žalovanej doručený až 13.05.2020. To znamená, že lehoty o neplynutí premlčacej doby podľa neplatia, a aj keby platili, tak výzva na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov sa mala realizovať do 11.05.2020. Keďže žalobca takto postupoval až 13.05.2020, a to prostredníctvom súdu, svoje právo si uplatnil po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby. Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na skutočnosti, že žalovanému na základe dohody poskytol finančné prostriedky vo výške vymáhanej žalobou a žalovaný sa mu zaviazal ich vrátiť v dohodnutej lehote, teda 1 mesiac. Skutkový stav bol preukázaný vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutkový stav a na ten správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona a považoval napadnutý rozsudok za vecne a právne správny. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Odvolanie prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a to v otázke doby priznania úrokov z omeškania.

19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

20. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , , , a .

21. Odvolací súd v prvom rade nezistil, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces alebo že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný ani odvolacie dôvody podľa a vôbec bližšie v odvolaní nevymedzil.

22. Odvolací súd poukazuje nato, že zo strany súdu prvej inštancie bol náležite zistený skutkový stav, stranám sporu bola zo strany súdu prvej inštancie daná možnosť, aby v rámci procesného útoku a procesnej obrany produkovali dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhované stranami a z týchto vychádzal. Následne súd prvej inštancie po záverečných rečiach strán sporu v zmysle vyhlásil dokazovanie za skončené.

23. Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

24. Odvolací dôvod podľa predpokladá, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd posúdil v odvolacom konaní relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

26. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 03.04.2020 si žalobca uplatnil pohľadávku proti žalovanému vo výške 25.000,00 eur, titulom ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 06.04.2016. Peňažné prostriedky v sume 25.000,00 eur uhradil žalovanej obchodnej spoločnosti na jej účet v ten istý deň 06.04.2016, čo nesporne vyplýva z výpisu z účtu žalobcu vo VÚB, a.s.. V tomto výpise v kolónke Informácia pre príjemcu je uvedené „pôžička“. Táto úhrada nebola počas celého konania sporná vyplývajúc z výpovedí žalobcu, konateľky žalovaného aj svedka. Sporným bol iba titul pohľadávky – zmluva o úvere, ktorý súd prvej inštancie správne prekvalifikoval na zmluvu o pôžičke, v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenie č. k. -178 zo dňa 20.12.2022). Uvedená nespornosť spočíva aj v charaktere zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia predmetu pôžičky, čo bolo aj žalobcom preukázané. Rovnako strany sporu zhodne tvrdili, že uvedená pôžička bola bezúročná.

27. Ku žalovaným namietanému definovaniu záväzku zo zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu ako obchodnoprávneho vzťahu (bližšie pozri bod 14. odôvodnenia) odvolací súd poukazuje na bod 23 svojho predchádzajúceho rozhodnutia (sp. zn. ), že zmluvu o pôžičke môžu uzatvoriť aj podnikatelia, ak to súvisí s ich podnikateľskou činnosťou, teda nielen peňažný ústav alebo spoločnosť, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov. Na takýto vzťah zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi podnikateľmi, čo nimi je aj žalovaný, je preto potrebné aplikovať ustanovenia , a , podľa ktorých sa spravujú vzťahy medzi podnikateľmi, ktoré sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ak pri výkone svojej podnikateľskej činnosti uzatvoria zmluvu, ktorá nie je upravená v , ale v ,

napríklad aj zmluva o pôžičke upravená v , sa samotná zmluva o pôžičke uzatvorená medzi podnikateľmi, teda obsah zmluvy, vznik, zmena, zánik zmluvy, budú riadiť ustanoveniami , ale ďalšie vzťahy z takejto zmluvy o pôžičke plynúce - napr. premlčanie, náhrada škody, sa budú riadiť podľa ust. , ustanoveniami . To znamená, že v prejednávanom spore sa zmluva o pôžičke, uzatvorená medzi stranami tohto sporu ako podnikateľmi dňa 06.04.2016, teda jej obsah - vznik, zmena, zánik, bude riadiť ust. , a premlčanie nárokov z tejto zmluvy o pôžičke sa bude riadiť ustanoveniami a nasledujúcich o premlčaní, premlčacia doba preto podľa ust. je štyri roky.

28. Stranami sporu boli dva podnikateľské subjekty a majetkový prospech získal žalovaný ako právnická osoba a teda neboli finančné prostriedky pripísané na súkromný účet konateľky spoločnosti alebo jej manžela, preto má odvolací súd preukázané za to, že ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý má s prihliadnutím na všetky okolnosti súvislosť s ich podnikateľskou činnosťou. Z ustanovenia vyplýva, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Avšak v prípade, že tieto úroky dohodnuté neboli, nemožno vyvodiť záver, že táto pôžička nebola realizovaná v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu a žalovaného. Otázka reálneho dosiahnutia zisku je súčasťou podnikateľskej stratégie v tomto prípade žalobcu, a je teda na žalobcovi, či v zmluve o pôžičke budú aj dohodnuté úroky. Už nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky bola koncipovaná myšlienka, že zo samotnej konštrukcie obchodných záväzkových vzťahov vyplýva, že aj keď sa v obchodných záväzkových vzťahoch použije právna úprava zmluvného typu upravená len v , neprestáva byť tento vzťah obchodnoprávnym vzťahom. V uvedenom Ústavný súd Slovenskej republiky súhlasí s právnym názorom vyjadreným v odbornej literatúre, podľa ktorého: „Počas pätnásťročnej aplikácie (odborný článok bol publikovaný v roku 2006, pozn.) sa ukázalo neopodstatneným, aby sa výraz zmluva v texte ustanovenia chápal rozširujúco, t. j. nielen ako samotná zmluva, ale ako celý vzťah touto zmluvou založený. Takýmto rozširujúcim výkladom sa nielen neodôvodnene a umelo zužuje okruh obchodných záväzkových vzťahov, ale navyše na vzťahy (bez ohľadu na to, ako ich nazveme), ktoré sú fakticky vzťahmi medzi podnikateľmi, aplikujeme právnu úpravu koncipovanú a určenú vzťahom medzi občanmi (napr. náhrada škody, premlčanie). Neadekvátnosť takéhoto riešenia je obzvlášť zrejmá v prípade, ak ide o zmluvný typ upravený len v (napr. kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť, darovacia zmluva, zmluva o pôžičke), keď na oboch stranách zmluvného vzťahu vystupujú ako subjekty podnikatelia. Reálne ide nepochybne o obchodný vzťah. Preto je celkom neopodstatnené naň použiť napríklad právnu úpravu náhrady škody alebo zmluvnej pokuty upravenej v , ktorá je koncipovaná pre vzťahy medzi občanmi. Oba inštitúty sú zásadne rozdielne koncipované v a v “ (Ovečková, O.: Ešte raz k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, In: Bulletin Slovenskej advokátskej komory. 12/2006).

29. Žalovaný v podanom odvolaní takisto namietal, žeby bola medzi stranami dohodnutá lehota splatnosti poskytnutej pôžičky (bod 15. odôvodnenia). Žalobca v konaní tvrdil, že pôžička bola poskytnutá na jeden mesiac t.j. do 06.05.2016, avšak žalovaný v priebehu celého konania popieral dohodnutie lehoty na zaplatenie pôžičky aj ústnej výzvy žalobcu na zaplatenie a vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie konateľka žalovaného uviedla, že si nepamätá a nebola prítomná pri uvedených dojednaniach a svedok – manžel konateľky žalovaného vo svojej výpovedi uviedol, že zo strany žalobcu nenastala ani ústna výzva na zaplatenie dlžnej sumy. Na základe vyššie uvedeného ani dokazovaním v konaní na súde prvej inštancie sa nepodarilo odstrániť pochybnosti o splatnosti poskytnutej pôžičky a žalobca ohľadne určenia doby splatnosti pôžičky neprodukoval žiadne dôkazy. Preto odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, aby bola dohodnutá lehota splatnosti poskytnutej pôžičky, t.j. splatnosť pohľadávky nebola pri uzatvorení zmluvy o pôžičke a ani následne dohodnutá a v tejto otázke žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

30. Odvolací súd konštatuje, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty záväzkovoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli v časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti.

31. Zároveň, výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom vyjadrený v ust. článku 2 ods. 2 ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

32. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, kde konkrétne v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu.“

33. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax – v judikáte R 91/2004 (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republika z 24. júna 2003, sp. zn. publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), v ktorom bol prijatý záver, že ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j. hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.

34. V danej veci aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. zo dňa 10. novembra 2016 konštatuje, že akceptovanie názoru o viazanosti začiatku plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi vznikla povinnosť na plnenie by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa.

35. Podľa , v zmysle ktorého ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Teda žalobca mohol vyzvať žalovaného na splnenie dlhu už deň nasledujúci po poskytnutí pôžičky.

36. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že medzi stranami nebola dohodnutá lehota splatnosti poskytnutej pôžičky. Preto na základe vyššie uvedeného a rešpektujúc rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít odvolací súd dospel k záveru, že premlčacia doba v prípade predmetnej pôžičky začala plynúť dňa 07.04.2016, t. j. ihneď deň po uzavretí zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, kedy už žalobca týmto dňom mohol požadovať od žalovaného vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobca podal žalobu dňa 03.04.2020 teda pred uplynutím premlčacej lehoty v zmysle , ktorá je štyri roky. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na námietku premlčania uplatnenú v konaní žalovaným správne neprihliadol.

37. Z konania vyplynulo, že lehota splatnosti medzi stranami sporu dohodnutá nebola. Žalobca mohol vyzvať žalovaného na vrátenie peňažných prostriedkov ešte pred podaním samotnej žaloby. Keďže tak neurobil žalovaný sa dozvedel o podanej žalobe a o tom, že žalobca žiada vrátenie poskytnutej pôžičky zo dňa 06.04.2016 dňom, keď mu bola žaloba spolu s inými písomnosťami zo súdu doručená do dátovej schránky žalovaného dňa 13.05.2020. Preto až nasledujúcim dňom t.j. dňom 14.05.2020 sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažných prostriedkov vo výške 25.000,00 eur. Z tohto dôvodu odvolací súd priznal žalobcovi úrok z omeškania počnúc dňom 14.05.2020.

38. Odvolací súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi úrok z omeškania od 07.04.2016, keďže nesprávne vychádzal z toho, že bola dohodnutá lehota splatnosti 1 mesiac od poskytnutia pôžičky a jej márnym uplynutím bol žalovaný v omeškaní.

39. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o poskytnutí finančných prostriedkov, pričom reálne došlo aj k ich odovzdaniu a to prevodom na účet žalovaného. Zo strany žalovaného však k vráteniu týchto prostriedkov nedošlo. Rovnako vecne správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania žalobcovi paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur v súlade s ustanovením a Nariadenia vlády

40. Odvolací súd, keďže tu neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie napadnutého rozhodnutia, v súlade s ustanovením zmenil výrok I. napadnutého rozsudku a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,00 eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25.000,00 eur od 14.05.2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a to v časti priznania úrokov z omeškania pred dňom 14.05.2020.

41. Odvolací súd posúdil priznanie úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia , , . Základná úroková sadzba ECB predstavovala ku dňu 14.05.2020 výšku 0 % + 9 %, čím úrok z omeškania zo žalovanej sumy predstavuje výšku 9 %. Odvolací súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne počnúc dňom 14.05.2020, ktorým sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku.

42. Konštantná judikatúra súdov vychádza zo záveru, že úroky z omeškania predstavujú príslušenstvo pohľadávky ( ) a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania (uplatnené samostatne), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z uplatnenej istiny a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Z uvedeného vyplýva, že zamietnutie žaloby v časti, čo do priznania úrokov z omeškania pred dňom 14.05.2020, nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiaden vplyv. Odvolací súd preto podľa potvrdil výrok II. napadnutého rozsudku o trovách konania ako vecne správny.

43. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

44. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v .

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa .

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).