Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-165-2020.pdf
PDF · 117.52 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/165/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej, v spore žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanej C. A., nar. XX.X.XXXX, bytom A. Č.. XX, zast. Advokátska kancelária Popovič & Sábo, so sídlom v Košice, Mojmírova 8, IČO 53669177, o zaplatenie 37.060,37 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 16C/193/2018-227 z 10.7.2020 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 37.060,37 € s prísl. skutkovo odôvodnenej tým, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 30966869/7930 uzatvorenej na cieľovú sumu 43.600 € a žiadosti o poskytnutie úveru uzatvoril dňa 17.5.2013 so žalovanou úverovú zmluvu k účtu č. 30966869/7930 a poskytol jej medziúver v sume 43.600 €, pri úrokovej sadzbe 4,99 % ročne, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 306 €, splatnými vždy prvý deň príslušného kalendárneho mesiaca a považovala sa za včas zaplatenú, ak bola pripísaná na úverový účet najneskôr 16. deň v príslušnom mesiaci. Začiatok splácania bol v súlade s úverovou zmluvou určený na 1.7.2013, čo bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 20.6.2013. Poskytnutý medziúver mal slúžiť na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy a vzniku nároku na riadny stavebný úver. Žalovaná však prestala uhrádzať riadne mesačné splátky, čím podmienky pridelenia nesplnila. Listom z 22.8.2014 žalobca vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok a upozornil ju na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru v prípade, ak dlžnú čiastku neuhradí do 16.9.2014. Žalovaná omeškané splátky neuhradila, preto žalobca listom z 29.9.2014 požiadal žalovanú o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 44.614,77 €. Súčasne sa podľa zmluvy od uvedeného termínu zvýšila platná úroková sadzba zostatku o 5 % ročne nad pôvodne dohodnutú úrokovú sadzbu od dátumu žiadosti o okamžité splatenie. Žalobca si preto voči žalovanej uplatnil aj nárok na riadny úrok vo výške 4,99 % ročne v súlade s § 497 Obchodného zákonníka a nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalovaná vykonala čiastočné úhrady nesplateného peňažného záväzku. Ku dňu podania žaloby predstavovala pohľadávka žalobcu sumu 37.060,37 € s prísl.
3. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a poukázala na spotrebiteľskú povahu predmetného zmluvného vzťahu, pri ktorých sa prednostne uplatňujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzniesla námietku premlčania, keďže v dôsledku zosplatnenia zostatku úveru začala premlčacia doba celého dlhu plynúť dňa 1.9.2014 (odo dňa splatnosti poslednej neuhradenej splátky) a uplynula dňa 1.9.2017, teda pred podaním žaloby.
4. Žalobca považoval vznesenú námietku za nedôvodnú, keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, premlčacia doba sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka a je štvorročná. Uviedol, že pohľadávku si voči žalovanej mohol prvýkrát uplatniť nasledujúci deň po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, teda 30.9.2014, potom by štvorročná premlčacia doba uplynula dňa 30.9.2018, pričom žalobu na súd podal už dňa 25.9.2018. Zdôraznil, že zmluva bola uzavretá ešte pred doplnením poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak by sa aj napriek tomu mala uplatniť právna úprava Občianskeho zákonníka, došlo by skráteniu premlčacej lehoty v neprospech žalobcu, pričom takýto výklad je neprípustný a v zjavnom rozpore s princípom právnej istoty a so zásadou zákazu spätného pôsobenia právnych noriem. Zároveň zastával názor, že vznesením námietky premlčania sa žalovaná dopustila konania v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalobcu kontaktovala so žiadosťou o vyčíslenie zostávajúceho dlhu a splátkového kalendára aj po údajnom premlčaní pohľadávky a zároveň realizovala čiastkové úhrady. Konanie žalovanej posudzoval ako uznanie dlhu a záujem dlh splatiť. Žiadal súd, aby na takto vznesenú námietku premlčania neprihliadol pre jej rozpor s dobrými mravmi. Žalovaná tieto tvrdenia ako aj vôľu uznať záväzok voči žalobcovi poprela. Poukázala na ich vzájomnú komunikáciu, z ktorej obsahu vyplýva, že žalobkyňa si už pri dodatočnom dojednávaní podmienok splácania bola vedomá premlčania svojho nároku, preto od žalovanej žiadala, aby svoj dlh, aj napriek jeho premlčaniu, uznala. Zdôraznila, že žalobca si mal byť vzhľadom na svoje postavenie veriteľa vedomý plynutia premlčacej doby, bez ohľadu na ich vzájomnú komunikáciu, a žalobu mal na súd podať už skôr. Od momentu zosplatnenia až po uplynutie premlčacej doby mal možnosť sa so žalovanou dohodnúť na úprave vzájomných práv a povinností tak, aby k premlčaniu nároku nedošlo, namiesto toho však iba jednostranne zvyšoval výšku splátky úveru. Premlčacia doba uplynula skôr než došlo k akejkoľvek komunikácii medzi právnymi zástupcami sporových strán.
5. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d/, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len ,,ObZ“), § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 52 ods. 2, § 53 ods. 9, § 100, § 101, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), pričom aplikáciu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na § 1 ods. 2 písm. a/ tohto zákona, vylúčil. Skonštatoval, že aj keď je právny vzťah sporových strán založený zmluvou o úvere, ktorá je tzv. absolútnym obchodom, vzhľadom na postavenie účastníkov zmluvného vzťahu, kde na jednej strane vystupuje žalobca ako veriteľ (dodávateľ), ktorý koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaná ako fyzická osoba (spotrebiteľ), posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú. Uvedené odôvodnil s poukazom na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej aj napriek tomu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka, je zároveň potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom, a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy, pričom odkázal na mnohopočetnú judikatúru v tomto smere.
6. Vychádzajúc z uvedeného potom v dôsledku vznesenej námietky zo strany žalovanej skúmal premlčanie žalobou uplatneného nároku. Preskúmaním splnenia podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru zistil, že žalovaná prvýkrát neuhradila splátku splatnú dňa 1.4.2014. Mal za to, že 3- ročná premlčacia doba potom začala plynúť dňa 1.4.2014 a uplynula dňa 1.4.2017, teda pred podaním žaloby, čím sa stala pohľadávka vymáhaná v tomto konaní premlčanou. Žalobcom tvrdené uznanie dlhu zo strany žalovanej nemal za preukázané, keď zo žiadneho podania žalovanej ani ich vzájomnej komunikácie nebolo možné vyvodiť uznanie dlhu, čo do dôvodu a výšky tak, ako to predpokladá § 558 OZ. Nestotožnil sa ani názorom žalobcu, že by na vznesenú námietku premlčania nemal prihliadnuť pre jej rozpor s dobrými mravmi, dôvodiac účelom samotného inštitútu premlčania, ktorý má stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych práv. V súlade s požiadavkou právnej istoty tento inštitút bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv a ním zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možnosť vznesenia námietky premlčania poskytuje povinným subjektom účinnú možnosť ochrany pred negatívnymi dopadmi vymáhania dlhotrvajúcich občianskoprávnych subjektívnych práv. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky pripustil, že aj vznesenie námietky premlčania môže
predstavovať konanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak len výnimočne, a to najmä v prípadoch, keď účastník uplatňujúci si svoje subjektívne právo márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a priznanie účinkov premlčania by bolo voči nemu neprimerane tvrdým postihom. V danom prípade však také výnimočné okolnosti nevidel, keďže žalobca mal možnosť si svoj nárok uplatniť na súde už skôr bez ohľadu na postoj žalovanej. V zmysle zásady ,,právo patrí bdelým“ patria práva tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Nesúhlasil s aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na predmetnú vec a trval na tom, že spornú zmluvu o úvere mal súd posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Opätovne poukázal na to, že zmluva bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorá doplnila poslednú vetu v aktuálne platnom § 52 ods. 2 OZ, preto sa na predmetnú zmluvu nemali aplikovať ustanovenia OZ upravujúce premlčanie. Posúdenie predmetnej veci v súlade s právnou úpravou OZ spôsobilo skrátenie premlčacej lehoty pre veriteľa, čo považoval za neprípustné a v rozpore s princípom právnej istoty ako aj zásadou zákazu retroaktivity. Nestotožnil sa ani s právnym posúdením plynutia samotnej premlčacej lehoty, keď súd prvej inštancie tvrdil, že táto začala plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky (1.4.2014) a zastával názor, že táto začala plynúť dňom nasledujúcim po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, nakoľko až v tento deň mal dlžník po prvý raz dlh plniť a žalobca si mohol svoje právo uplatniť. Opätovne zopakoval aj svoj názor prezentovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ohľadom vznesenia námietky premlčania, ktoré konanie žalovanej považoval za v rozpore s dobrými mravmi a zjavné zneužitie práva. Mal za to, že zo strany žalovanej bol evidentný záujem na riešení situácie a splácaní dlhu, no domnieval sa, že tento záujem žalovanej ovplyvnilo doplnenie návrhu dohody (zo dňa 27.9.2018), podľa ktorého mala žalovaná uznať dlh a vyhlásiť, že si je vedomá právnych následkov uznania aj pre prípad premlčania záväzku. Od tohto momentu žalovaná prestala uhrádzať splátky, žalobcovi nedoručila ani podpísanú dohodu a účelovo namieta premlčanie nároku. Okrem toho sa domnieval, že dobrovoľné čiastočné plnenia zo strany žalovanej a prejavený úmysel uhradiť dlžnú pohľadávku, spĺňa náležitosti uznania záväzku podľa ObZ, čoho následkom je plynutie novej premlčacej doby. Na záver poukázal na neprimeranú ochranu spotrebiteľov, nespravodlivý a nevyvážený postup súdov v spotrebiteľských sporoch.
8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu dala do pozornosti aktuálnu situáciu v celej veci. Uviedla, že žalobca oznámil žalovanej ako aj ostatným spoluvlastníkom nehnuteľnosti, založenej na zabezpečenie úveru z predmetnej zmluvy, začiatok výkonu záložného práva aj napriek zamietnutiu žalobou uplatneného nároku súdom prvej inštancie v dôsledku premlčania, pričom termín konania dražby bol stanovený na 14.12.2020. Žalovaná bola nútená sa proti výkonu záložného práva žalobcu brániť návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, ktoré vydal Okresný súd Košice - okolie pod sp. zn. 14C/115/2020, voči ktorému sa následne žalobca odvolal. Tvrdila, že žalobca chce týmto postupom obísť vymoženie nároku súdnou cestou a ,,poza chrbát“ súdu vyvolať nenapraviteľný zásah do majetku žalovanej. Poukázala na to, že také správanie žalobcu korešponduje aj s jeho predchádzajúcim konaním, kedy žalovanej jednostranne zvyšoval splátku úveru bez vzájomnej dohody, a v dôsledku toho jeho zavinením došlo k uplynutiu premlčacej doby na vymáhanie tohto nároku. Zdôraznila, že práve konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré je o to závažnejšie, že sa jedná o bankovú inštitúciu, ktorej postup odporuje základným zásadám súkromného práva.
9. Ďalšie vyjadrenia neboli v konaní podané.
10. Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd (§ 34 CSP), posúdil odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4.11.2021 o 9.45 hod v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.
12. Žalobca odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnený odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne závery, premlčanie žalobou uplatneného nároku správne právne posúdil, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, a odvolací súd nezistil žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcu v prevažnej miere boli už predmetom posúdenia súdom prvej inštancie, nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
14. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
15. Žalobca primárne namietal aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka napriek absolútnej obchodnej povahe zmluvy o úvere. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v tejto časti. Je pravdou, že novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého prevažná časť nadobudla účinnosť dňa 1.5.2014 a zvyšok dňa 13.6.2014 a ktorý bol prijatý za účelom transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, bola v § 52 ods. 2 OZ doplnená posledná veta, podľa ktorej sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací súd však zastáva názor, že cieľom tejto novely bolo najmä výslovne ustanoviť už existujúce pravidlo o prednosti Občianskeho zákonníka a ukončiť výkladové a aplikačné problémy spomínaného ustanovenia, nakoľko nutnosť aplikácie právnej úpravy Občianskeho zákonníka vyplýva už z prvej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. V predmetnej veci niet pochybností o tom, že aplikácia občianskoprávnej úpravy vo vzťahu k premlčaniu a plynutiu premlčacej doby, podľa ktorej je táto 3 - ročná, na rozdiel od obchodnoprávnej úpravy, podľa ktorej je premlčacia doba 4 - ročná, je pre spotrebiteľa priaznivejšia a je v jeho prospech. K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5 M Cdo/20/2009 zo dňa 25.1.2011 a odvolací súd sa s týmto názorom taktiež stotožňuje. Právne posúdenie súdu prvej inštancie v tejto časti preto považuje za správne a zákonné.
16. Námietku žalobcu ohľadom konania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi pre vznesenie námietky premlčania považuje odvolací súd za právne irelevantnú a v tomto prípade neopodstatnenú. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti a na tieto dôvody odkazuje. Inštitút premlčania možno explikovať ako právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k povahe subjektívneho práva a jeho podstata spočíva v oslabení subjektívneho práva o jeho právnu nárokovateľnosť. Zmyslom inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je stimulácia jeho aktívneho
prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady vigilantibus iura scripta sunt (voľne preložené ako „bdelým patrí právo“) vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového odstupu vo forme premlčacej lehoty je informovaný. Vo vzťahu k dlžníkovi možno premlčanie vnímať ako ochranu jeho postavenia v tom zmysle, že sa môže účinne brániť vymáhaniu splnenia svojich subjektívnych povinností po kvalifikovanom časovom odstupe. Uplynutím kvalifikovaného časového odstupu sa záujem objektívneho práva na ochrane subjektívnych práv zmenšuje a ponecháva sa v režime dispozície osôb záväzkového právneho vzťahu. Veriteľ síce po kvalifikovanom časovom odstupe môže uplatniť svoje subjektívne právo na súde, avšak s vedomím a rizikom, že v dôsledku kvalifikovaného správania sa protistrany môže byť procesná ochrana jeho subjektívneho práva zamietnutá, naopak, dlžník môže dobrovoľne splniť i po kvalifikovanom časovom odstupe pohľadávku svojho veriteľa, a nedochádza tým k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa. Ako už konštatoval súd prvej inštancie, iba vo výnimočných prípadoch môže vznesenie námietky premlčania predstavovať konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani odvolací súd v tomto prípade také výnimočné okolnosti nevidel. Žalobca úver zosplatnil už 29.9.2014, od ktorého dňa mal dostatok času si svoje subjektívne právo patrične chrániť a vymáhať podaním žaloby na súd. Nič na tom nemení ani vzájomná komunikácia medzi ním a žalovanou. Ako veriteľ ponúkajúci stavebné úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponuje oveľa väčšou znalosťou práva ako žalovaná, ktorá je spotrebiteľkou, preto si vzhľadom na svoje postavenie mohol a mal byť vedomý plynutia premlčacej doby pre uplatnenie svoje pohľadávky a vzhľadom k tomu postupovať s takou starostlivosťou, aby k premlčaniu jeho nároku nedošlo. Tvrdenia žalobcu preto považuje odvolací súd za účelové a vypočítavé, s cieľom privodiť si pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci aj napriek zanedbaniu patričnej starostlivosti o ochranu a výkon svojich práv.
17. Pri posudzovaní námietky premlčania, vznesenej žalovanou súd prvej inštancie správne vyšiel z citovaných zákonných ustanovení; nesprávne ich ale interpretoval a v okolnostiach prípadu začiatok plynutia premlčacej doby nesprávne ustálil, s čím sa odvolací súd nemôže stotožniť.
18. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
19. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
20. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
21. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
22. V prípade, ak veriteľ využije právo v zmysle § 565 OZ požadovať zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku nesplnenia niektorej splátky, vo vzťahu k celému zosplatnému dlhu je potrebné osobitne ustáliť začiatok plynutia premlčacej doby zosplatneného zostatku dlhu. Odvolací súd je toho názoru, že v prípade zosplatnenia dlhu, ktorý vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy nemožno vychádzať z aplikácie ustanovenia § 103 veta druhá OZ bez súčasného zohľadnenia osobitosti vyplývajúcej z novo zavedenej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 9 OZ. Odvolací súd vychádza z úvahy, že v takomto (špecifickom) prípade pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby zosplatneného dlhu je možné použitie ust. § 103 veta druhá OZ iba za súčasnej aplikácie ust. § 565 OZ a novozavedeného ust. § 53 ods. 9 OZ pri jeho výklade. Daný aplikačný problém vyvstal práve v súvislosti s novozavedeným ust. § 53 ods. 9 OZ, ktorý tak zasiahol do dovtedy platnej úpravy vychádzajúcej z ust. § 103 v spojení s § 565 OZ, vo vzťahu ku ktorým súdna prax bola jednotná. Predpoklad pre zosplatnenie úveru v zmysle § 565 OZ (v prípade ak sa nejedná o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy) spočíva v právnej skutočnosti nesplnenia úverovej splátky. V tom prípade, môže veriteľ vyvolať predčasnú splatnosť zostávajúceho dlhu v prvý deň omeškania dlžníka so zaplatením splátky a v tento deň si ho aj uplatniť na súde. Je preto len logické, že práve v tento deň podľa ust. § 103 veta druhá OZ (ktorý odkazuje na ust. § 565 OZ) začína plynúť premlčacia doba pre uplatnenie zosplatnenej časti záväzku. Ustanovenie § 53 ods.
9 OZ však zaviedlo novú podmienku pre aplikáciu ust. § 565 OZ, vzťahujúcu sa iba na spotrebiteľské zmluvy, keď možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je v zmysle tohto ustanovenia posunutá až na dobu po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením tejto splátky (za súčasného splnenia ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ - upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva). V takomto prípade je preto potrebné zohľadniť, že veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru až po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal splatným celý dlh (do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky). Odvolací súd má za to, že pri aplikácii ustanovenia § 103 veta druhá OZ v prípadoch spotrebiteľských zmlúv, nemožno vychádzať iba z doslovného znenia tohto ustanovenia, ale pri jeho výklade je potrebné zohľadniť špeciálnu úpravu obsiahnutú v ust. § 53 ods. 9 OZ, v dôsledku ktorej sa v týchto prípadoch k právnej skutočnosti nesplnenia úverovej splátky musí pripojiť aj právna udalosť uplynutia troch mesiacov od omeškania s jej zaplatením. S takouto ďalšou udalosťou však ust. § 103 OZ (rovnako ako ani § 565 OZ) explicitne nepočíta.
23. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že aj v tomto prípade sa uplatňuje trojročná premlčacia doba stanovená v ust. § 101 OZ a až do uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie a veriteľ sa v prípade neplnenia povinnosti dlžníka môže domáhať (na súde) iba zaplatenia už splatných splátok. Je nesporným, že až od uplatnenia práva v zmysle § 565 OZ (v prípade spotrebiteľského vzťahu za splnenia podmienok stanovených v § 53 ods. 9 OZ) sa žalobca môže domáhať zaplatenia celého zosplatneného zostatku dlhu. Vychádza preto z úvahy, že aj vo vzťahu k celému zosplatnenému zostatku dlhu nemožno obísť základné pravidlo stanovené v § 101 OZ, v zmysle ktorého premlčacia doba plynie vždy odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť na súde) po prvý raz. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že pri zosplatnenom zostatku dlhu veriteľ nemohol uplatniť celú pohľadávku skôr, ako došlo k zosplatneniu (využitiu práva podľa § 565 OZ), pričom k takémuto zosplatneniu môže dôjsť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Z uvedeného teda vyplýva, že pre uplatnenie celej pohľadávky (zosplatneného zostatku dlhu) musia byť (okrem ďalších) súčasne splnené dve podmienky, a to že veriteľ využil svoje právo a požiadal o splatenie celého dlhu a zároveň, že dlžník je v omeškaní so zaplatením splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd má za to, že by bolo nelogické a časovo paradoxné, pokiaľ by premlčacia doba začala vo vzťahu k zosplatnenému dlhu plynúť už dňom splatnosti nesplnenej splátky, ktorá bola splatná viac ako tri mesiace pred tým, ako mohlo dôjsť k zosplatneniu dlhu, teda premlčacia doba by začala plynúť o tri mesiace skôr, ako si veriteľ mohol uplatniť pohľadávku vyplývajúcu zo zosplatneného dlhu na súde. V takom prípade začatie plynutia premlčacej doby časovo predchádza právnu možnosť veriteľa vôbec uplatniť nárok na súde a prakticky skrátilo zákonom určenú dobu na vykonanie práva.
24. V preskúmavanom prípade žalobca úver zosplatnil ku dňu 29.9.2014. Uvedené obligatórne podmienky potom boli splnené vo vzťahu k splátke splatnej dňa 1.6.2014, keď bola splnená podmienka omeškania s úhradou splátky v trvaní troch mesiacov a zároveň upozornenia na možnosť zosplatnenia najmenej 15 dní pred využitím tohto práva (výzva zo dňa 22.8.2014). Žalobca tak mohol úver najskôr zosplatniť už dňa 2.9.2014 a najneskôr dňa 29.9.2014. Po premietnutí uvedených všeobecných východísk na posudzovanú vec odvolací súd uzavrel, že všeobecná trojročná premlčacia doba pre uplatnenie zosplatnenej časti úveru v danom prípade začala plynúť 3 mesiace po dni nasledujúcom po splatnosti splátky za mesiac jún 2014 (teda 2.9.2014), a nakoľko k uplatneniu nároku na súde došlo až dňa 28.9.2018, premlčacia lehota pre uplatnenie tohto nároku márne uplynula dňa 2.9.2017 a žalobou uplatnený nárok je premlčaný.
25. Súd prvej inštancie síce nesprávne interpretoval a ustálil začiatok plynutia premlčacej doby, avšak vo veci samej prijal správny záver o premlčaní nároku. Keďže napadnutý rozsudok je vo výrokoch vecne správny, odvolací súd rozhodnutie v súlade s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol žalovanej.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).