Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6To-19-2024.pdf
PDF · 83.55 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/19/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a členov senátu Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXXX/X, XXX XX C., pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.10.2023, sp. zn. 28T/24/2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.5.2024 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava a obžalovaného A. B. zamietajú.
odôvodnenie:
Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 19.10.2023 sp. zn. 28T/24/2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uznal obžalovaného A. B. (ďalej len „obžalovaný“) za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona na skutkom základe uvedenom v napadnutom rozsudku. Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 348 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno l), § 37 písmeno m), § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Podľa § 48 odsek 2 písmeno b), odsek 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 19.10.2023 sa prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „prokurátor“) k podaniu odvolania nevyjadril a obžalovaný si ponechal lehotu.
Podaním doručeným okresnému súdu dňa 24.10.2023 prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste, ktoré odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 18.12.2023, v ktorom namietol nezákonnosť a zmätočnosť výroku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko podľa jeho názoru, pokiaľ chcel súd obžalovaného zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, napriek tomu, že boli splnené podmienky podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona pre zaradenie obžalovaného do stredného stupňa stráženia, mal správne uviesť ustanovenie § 48 odsek 2 písmeno a), odsek 4 Trestného zákona. Uložený druh a výmeru trestu prokurátor nenamietal. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovanému uložiť trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace a zaradiť ho podľa § 48 odsek 2 písmeno a), odsek 4 trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podaním doručeným okresnému súdu dňa 2.11.2023 obžalovaný prostredníctvom obhajcu podal odvolanie proti výroku o treste, ktoré odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu dňa 8.12.2023. Obžalovaný poukázal na to, že urobil vyhlásenie viny, svoje konanie oľutoval, preto považuje uložený trestu za neprimerane prísny a nezohľadňujúci ani dôvody pre ktoré nenastúpil do výkonu trestu, a to odkázanosť oboch jeho rodičov na starostlivosť obžalovaného a ich zlý zdravotný stav. Navrhol, aby mu bolo upustené od uloženia trestu, alebo aby mu bol uložený alternatívny trest.
Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj vlastným písomným podaním doručeným okresnému súdu dňa 15.12.2023, kde opätovne poukázal na dôvody, pre ktoré nenastúpil do výkonu trestu odňatia slobody spočívajúce v zlom zdravotnom stave jeho rodičov a navrhol pri ukladaní trestu prihliadnuť na ustanovenie § 39 Trestného zákona.
Obžalovaný sa prostredníctvom obhajcu vyjadril k odôvodneniu odvolania prokurátora, s ktorým sa stotožnil a zotrval na svojom odvolaní.
Spis bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) predložený na rozhodnutie o odvolaniach dňa 30.1.2024.
Opatrením krajského súdu zo dňa 27.3.2024 bolo obžalovanému zrušené ustanovenie obhajcu z dôvodu zániku dôvodu povinnej obhajoby, keďže obžalovanému dňa 31.1.2024 skončil výkon trestu v inej trestnej veci, z ktorého dôvodu mal obhajcu ustanoveného. Toto opatrenie bolo obžalovanému doručené dňa 19.4.2024, jeho obhajcovi dňa 4.4.2024 a prokurátorovi dňa 3.4.2024.
Za účelom prejednania odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia na 14.5.2024, ktorého sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry. Obžalovaný, ktorý bol o termíne verejného zasadnutia riadne a včas upovedomený, sa ho nezúčastnil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil zo zdravotných dôvodov pre práceneschopnosť a súčasne požiadal o odročenie verejného zasadnutia. V prípade nevyhovenia jeho žiadosti o odročenie verejného zasadnutia požiadal, aby bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, na čo má svoje opodstatnené dôvody. Opätovne poukázal na dôvody, ktoré ho viedli k nenastúpeniu do výkonu trestu odňatia slobody. K ospravedlneniu obžalovaný pripojil odpis potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti, kde bol dátum predpokladaného skončenia práceneschopnosti uvedený deň 29.4.2024. Krajský súd za splnenia zákonných podmienok vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného, keďže tento svoju neprítomnosť riadne neospravedlnil, pričom z pripojeného potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že jej predpoklad trvania bol do 29.4.2024, ale verejné zasadnutie sa konalo dňa 14.5.2024. Po oboznámení správy o stave veci sa pristúpilo ku konečným návrhom, keďže krajský súd dokazovanie nedopĺňal, nakoľko v tomto smere žiadne návrhy neboli. V rámci konečných návrhov sa prokurátorka pridržala písomného odôvodnenia odvolania a navrhla mu vyhovieť s tým, že obžalovaný bude na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 odsek 2 písmeno a), odsek 4 Trestného zákona. Odvolanie obžalovaného prokurátorka navrhla ako nedôvodné zamietnuť s poukazom na to, že u obžalovaného ide o recidivistu, na ktorého predchádzajúce odsúdenia vrátane uloženia podmienečných trestov ako aj nepodmienečných trestov odňatia slobody nemali požadovaný výchovný vplyv.
Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 odsek 3 Trestného porestného, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok a zistil, že odvolanie podali prokurátor a obžalovaný ako oprávnené osoby, v zákonom stanovenej lehote a proti výroku, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Následne s poukazom na ustanovenie § 317 odsek 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolania prokurátora ani obžalovaného nie sú dôvodné.
Pokiaľ ide o správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku o treste, v tomto smere žiadne námietky odvolateľ nemal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil. Možno tak skonštatovať, že okresný súd vykonal dokazovanie vo vzťahu k napadnutému výroku o treste procesne správne a v rozsahu dostatočnom na spravodlivé, stavu veci a zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.
Pokiaľ ide o primeranosť a zákonnosť výroku o treste, je potrebné pripomenúť, že pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Okresný súd obžalovanému po vyhodnotení všetkých kritérií rozhodných pre ukladanie trestu uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace. Pokiaľ ide teda o druh a výmeru trestu, krajský súd má za to, že okresný súd postupoval správne a zákonne vo vzťahu k uloženému druhu aj výmere trestu. Obžalovaný bol pred spáchaním daného trestného činu sedem krát odsúdený najmä za majetkovú, ale aj násilnú trestnú činnosť, pričom nenastúpenie do výkonu trestu sa týkalo výkonu zvyšku trestu, ktorý mu bol nariadený, pre neosvedčenie sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia. Pokiaľ ide o výmeru trestu, krajský súd konštatuje, že okresný súd u obžalovaného preskúmal pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne u neho zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie úprimne oľutoval, a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno m) Trestného zákona, že už bol za trestný čin odsúdený zohľadniac nezahľadené odsúdenia. Pri rovnomernom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností okresný súd postupoval v zmysle § 38 odsek 2 Trestného zákona, kedy sa základná trestná sadzba až 2 roky nemenila. Uložený trest je pri dolnej hranici trestnej sadzby a nie je neprimerane prísny ani s ohľadom na dôvody, ktoré obžalovaný uvádzal v súvislosti z dôvodmi nenastúpenia do výkonu trestu. U obžalovaného neprichádzalo do úvahy ani použitie ustanovenia § 39 Trestného zákona, ktorého sa v odvolaní domáhal, nakoľko mimoriadne znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby nebolo možné, keďže dolná hranica pri sadzbe až 2 roky sa nedá znížiť. Krajský súd obžalovanému uvádza, že zvyšok trestu, ktorého výkon bol obžalovanému nariadený, a do ktorého obžalovaný riadne nenastúpil, musel obžalovaný vykonať, nakoľko sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia opakovane dopustil majetkovej trestnej činnosti, teda svojím vlastným správaním si zapríčinil nariadenie zvyšku trestu, pričom už v tom čase mohol svoje správanie prispôsobiť skutočnosti, že má rodičov, ktorým bude potrebné poskytnúť starostlivosť, či pomoc. Z tohto dôvodu
argument obžalovaného vo vzťahu k zdravotnému stavu rodičov ako príčiny nenastúpenia do výkonu zvyšku trestu odňatia slobody neobstojí.
Okresný súd správne vyhodnotil, že s ohľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho dovtedajší život, kedy ho od páchania trestnej činnosti neodradila ani skúšobná doba podmienečného odsúdenia, či skúšobná doba podmienečného prepustenia, či uloženie peňažného trestu, nie je možné mať dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného nebude výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný. Obžalovanému tak nebolo dôvodné ukladať alternatívny trest, ani uložený trest odňatia slobody podmienečne odložiť na skúšobnú dobu, keďže obžalovaný opakovane preukázal, že skúšobná doba na neho nemá výchovný vplyv. Obžalovanému tak bolo dôvodné uložený trest odňatia slobody ukladať ako nepodmienečný. Okresný súd s ohľadom na závažnosť činu a postoj obžalovaného mal za to, že náprava obžalovaného bude lepšie zaručená v ústave na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, preto obžalovaného napriek tomu, že mal byť podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia, keďže naposledy bol vo výkone trestu odňatia slobody do 27.5.2018, zaradil podľa § 48 odsek 4 Trestného zákona do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd v tomto smere uviedol dôvodne ustanovenie § 48 odsek 2 písmeno b), odsek 4 Trestného zákona pre zaradenie odsúdeného do minimálneho stupňa stráženia. Nie je preto správny argument prokurátora, že súd mal postupovať podľa § 48 odsek 2 písmeno a), odsek 4 Trestného zákona. Paragrafové vyjadrenie rozhodnutia okresného súdu dostatočne zrozumiteľne vyjadruje, že pre obžalovaného bol rozhodný postup podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona, ale s ohľadom na odsek 4 § 48 bolo dôvodné ho zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd v napadnutom rozsudku opomenul vyhodnotiť, či prijatiu vyhlásenia viny a teda vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaného, ktorý spáchal prečin, nebráni tzv. materiálny korektív, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 10 odsek 2 Trestného zákona, a podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Materiálny korektív predstavuje výnimku z formálneho chápania kategórie trestných činov. Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 odsek 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu je vyššia ako nepatrná. Stupeň závažnosti činu má zásadný význam pre rozhodnutie o základnej otázke trestného konania (otázke viny a trestu). Otázku materiálneho korektívu vyhodnotil krajský súd, pričom s ohľadom na spôsob vykonania činu, kedy obžalovaný po tom, čo mu bola zamietnutá aj žiadosť o povolenie odkladu výkonu trestu odňatia slobody, nenastúpil viac ako dva mesiace do výkonu trestu odňatia slobody, kde musel byť dodaný, pričom konania sa dopustil v priamom úmysle, bolo potrebné vyhodnotiť, že miera závažnosti činu bola vyššia ako nepatrná.
Z dôvodu, že krajský súd považoval okresným súdom vymeraný trest za zákonný, primeraný a spravodlivý, uložený v zmysle správnych zákonných ustanovení a ktorý spĺňa svoju funkciu nielen z hľadiska individuálnej, ale aj generálnej prevencie, odvolania prokurátora aj obžalovaného ako nedôvodné postupom podľa § 319 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 odsek 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.