Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

47Ek/867/2023

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, zast.: A. B., C. X/X, XXX XX D. E., IČO:42 185 190 proti povinnému: D. A., nar: 01.07.1972, Bottova 16, 920 42 Červeník, o vymoženie 92,07 EUR s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Alexandra Cicuttová, so sídlom exekútorského úradu Hollého 23, 921 01 Piešťany, IČO: 42 295 734, pod sp. zn. 406EX 262/23, o sťažnosti oprávneného proti výroku I. a III. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23.11.2023, takto

rozhodol:

Súd sťažnosť oprávneného proti výroku I. a III. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23.11.2023 z a m i e t a .

odôvodnenie:

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručený súdu dňa 23.03.2023, podaným v súlade so o ukončení niektorých exekučných konaní a o doplnení niektorých zákonov, domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 92,07 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - platobný rozkaz Okresného súdu Komárno, sp. zn. zo dňa 27.12.2001, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05.03.2002 (ďalej len ako „exekučný titul“).

2. Poverením zo dňa 13.04.2023 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: JUDr. Alexandra Cicuttová, so sídlom exekútorského úradu Hollého 23, 921 01 Piešťany, IČO: 42 295 734, ktorý exekúciu vedie pod sp. zn. 406EX 262/23.

3. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23.11.2023 vyšší súdny úradník exekúciu v časti vymoženia úroku 0,25 % denne zo sumy 270,86 Eur od 29.08.2001 do 18.03.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 241,78 Eur od 19.03.2002 do 22.04.2002, 0,25 % denne zo sumy 184,03 Eur od 23.04.2002 do 20.06.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 126,26 Eur od 21.06.2002 do 25.04.2012, úroku 0,25 % denne zo sumy 116,26 Eur od 26.04.2012 do 09.01.2020, úroku 0,25 % denne zo sumy 104,16 Eur od 10.01.2020 do 23.06.2021 a úroku 0,25 % denne zo sumy 92,06 Eur od 24.06.2021 do zaplatenia zastavil (výrok I.). Súd vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol (výrok II.) a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nepriznal (výrok III.). V odôvodnení uznesenia vyšší súdny úradník uviedol, že sa zaoberal námietkou premlčania, ktorú povinný vzniesol vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie. V záujme nepoškodenia práv oprávneného č. stanovil, že pohľadávka vymáhaná v starej exekúcii sa po ukončení exekučného konania podľa tohto zákona nepremlčí skôr, ako uplynie jeden rok. Dokonca rovnako je riešený aj prípad, ak osobitný predpis umožňuje nariadiť výkon rozhodnutia do určitej doby. To znamená, že ak oprávnený podá v lehote jedného roka od zastavenia starej exekúcie nový návrh na vykonanie exekúcie, bude sa mať za to, že k premlčaniu nedošlo. Jednoročné obdobie po ukončení starej exekúcie má teda z hľadiska možnosti

nariadiť výkon rozhodnutia rovnaké účinky, ako keby počas tohto obdobia riadne prebiehalo exekučné konanie. Súdu bolo spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložené aj oznámenia o ukončení exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 307/02. Z predloženého oznámenia je preukázateľné, že exekučné konanie bolo ukončené dňa 20.02.2023. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 23.03.2023. Vzhľadom na ustanovenie v prvá veta , ak si veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. Z uvedeného vyplýva, že oprávnený si uplatnil nárok priznaný mu exekučným titulom na Okresnom súde Trnavy. Uvedený súd dňa 24.06.2002 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ľubomír Pekár -(Exekútorský úrad Šaľa). Odo dňa nasledujúceho po dni vykonateľnosti exekučného titulu, t. j. 05.03.2002, do dňa uplatnenia práva na súde z judikovanej pohľadávky, plynulo premlčanie výkonu exekučného titulu. Z toho dôvodu, že si oprávnený uplatnil právo na súde v premlčacej dobe a v konaní sa riadne pokračovalo, premlčacia doba od uplatnenia po dobu konania neplynula. Následne však toto plynutie bolo prerušené dňom ukončenia exekučného konania, ku ktorému došlo dňa 20.02.2023. Premlčacia doba výkonu exekučného titulu začala opäť plynúť od 20.02.2023, t. j. dňom ukončenia exekučného konania a plynula do dňa podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, t. j. 23.03.2023. Ustanovenie je výnimkou pre prípad ak by po ukončení exekučného konania podľa uplynula oprávnenému premlčacia doba pre vymoženie nároku. Platí, že pokiaľ oprávnený podá opätovný návrh v lehote jedného roka, riadne pokračuje v exekúcii. Toto „dodatočné“ (najviac) jednoročné predĺženie premlčacej doby sa počíta odo dňa ukončenia exekučného konania. Oprávnený v „začatom konaní riadne pokračuje“ aj vtedy, ak podá opätovný návrh na vykonanie exekúcie do jedného roka po ukončení exekučného konania. Teda záverom vyšší súdny úradník konštatoval, že je v dispozícii oprávneného, či si v lehote jedného roka podá návrh na vykonanie exekúcie, alebo si podá návrh na vykonanie exekúcie už po uplynutí uvedenej lehoty, a bude riskovať uplynutie premlčacej doby na vymoženie nároku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti k premlčaniu pohľadávky oprávneného nemohlo v danom prípade dôjsť. Súd sa ďalej zaoberal povinným namietanou výškou a vznikom pohľadávky. Z oprávneným predloženého exekučného titulu súd zistil, že povinný bol zaviazaný povinnosťou uhradiť oprávnenému sumu vo výške 8160,00 Sk s úrokom 0,25 % denne zo sumy 8160,00 Sk od 29.08.2001 do zaplatenia a trov konania vo výške 500,00 Sk. Z oprávneným predloženej Zmluvy vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 9000,00 Sk, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť zvýšený o poplatok vo výške 3240,00 Sk v šiestich dvojtýždenných splátkach po 2040,00 Sk počnúc dňom 28.06.2001. Z bodu 7. Zmluvy vyplýva zmluvné dojednanie o sankčnom úroku (úroku z omeškania) vo výške 0,25 % denne z celkovej dovtedy dlžnej sumy. Exekučný súd uviedol, že nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátanie postupu orgánu) vydaného v základnom konaní (tzv. materiálna vykonateľnosť). Súd však i napriek vyššie uvedenému dodal, že v prípade uplatnenia formálnych pravidiel ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „“) a striktného naplnenia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu v tomto konkrétnom prípade by nedochádzalo k žiadúcim a spoločensky únosným výsledkom. Je potrebné poukázať, že právo je potrebné realizovať v spojení s ďalšími kritériami, aby sa zmiernili tvrdosti pri jeho výkone. Na uvedené tézy zákonodarca reflektoval vo viacerých ustanoveniach , najmä teda v citovanom ust. a ust. so všeobecnou povahou, príp. v mnohých ďalších ustanoveniach. Je nesporné, že aplikačná funkcia a regulatívny charakter týchto ustanovení sa vzťahuje na všetky skupiny majetkových a osobných vzťahov upravených normami občianskeho práva. Vo vzťahu k otázke primeranosti výšky dohodnutých úrokov súd poukázal, že sa neprieči zmluvnej voľnosti zmluvných strán dohodnúť si výšku úroku. Na druhej strane je však žiadúce dodať, že takto vymedzený predmet zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , uverejnený v Zbierke zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995). V rozpore s dobrými mravmi je spravidla tiež aj taká výška úrokov, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje úroky obvyklé v čase ich dojednania (resp. v danom prípade omeškania). V danom prípade mal súd za to, že z exekučného titulu a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. a ust. . Úroková sadzba predstavuje výšku 0,25 % denne (91,25 % ročne), a preto je možné konštatovať, že úrok v rozsahu 0,25 % denne zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úrokovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a

niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o neplatnosti 48 % úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). Výkon práv a povinností nie je možné chápať ako bezhraničný, a tak aj výkon práv a povinností má svoje limity. V prípade uplatnenia práva, ktoré je v rozpore s podmienkami uvedenými v je toto nutné sankcionovať odoprením právnej ochrany, čím nebude možné takýto výkon procesnými prostriedkami vymáhať. Preto v prípade ak boli dohodnuté úroky neprimerane vysoké bolo nutné aplikovať ust. a teda súd považoval uplatnený úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd preto návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa bod Exekučného poriadku, v časti úroku 0, % denne zo sumy 270, Eur od 29.08.2001 do 18.03.2002, úroku 0, % denne zo sumy 241,78 Eur od 19.03.2002 do 22.04.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 184,03 Eur od 23.04.2002 do 20.06.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 126,26 Eur od 21.06.2002 do 25.04.2012, úroku 0,25 % denne zo sumy 116,26 Eur od 26.04.2012 do 09.01.2020, úroku 0,25 % denne zo sumy 104,16 Eur od 10.01.2020 do 23.06.2021 a úroku 0,25 % denne zo sumy 92,06 Eur od 24.06.2021 do zaplatenia zamietol. Vo vzťahu k zvyšnej časti návrhu povinného na zastavenie exekúcie súd tento ako nedôvodný zamietol (II. výrok). Nakoľko si žiadny z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil, súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nepriznal (III. výrok).

4. Proti uzneseniu podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že hmotnoprávnym základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2001. Zmluva je uzavretá v režime ( a nasl.) Exekučným titulom je platobný rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2002. V tom čase nedefinoval pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny inštitút „neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani nebola členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti ( v znení neskorších predpisov), ktorého znenie účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane spotrebiteľa ( v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti , ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval následne až súčasný Zákon o ochrane spotrebiteľa ( v znení neskorších predpisov – viď. ustanovenie ). V žiadnom prípade nemožno vztiahnuť na exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti , ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004), čo exekučný súd výslovne v uznesení priznáva. Keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere ani v čase nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu žiadne spotrebiteľské zmluvy, ani neprijateľné podmienky, neexistovali, niet žiadneho dôvodu na postup v zmysle Exekučného poriadku. Exekučný súd tu poukazuje na neprimeranú výšku úrokov v zmluve o úvere (aj s ohľadom na výšku bankových úrokov), argumentuje právnou úpravou typových zmlúv v v znení neskorších predpisov (v podstate argumentuje „príbuzne“ Exekučného poriadku) a v tejto súvislosti cituje nález ústavného súdu (PLz. -9). Právna úprava tzv. typových zmlúv v v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna úprava. Pozostávala len z jedného ustanovenia a jednej legálnej definície. Neobsahovala žiadnu sankciu (napr. v podobe neplatnosti – ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k . Čo sa týka úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. a ust. . Ročná úroková sadzba úveru

(v zmysle zmluvy o úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov. Exekučný súd tu však opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2001, kedy bola úplne zvyčajná úplne iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky cituje súdnu judikatúru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase uzavretia zmluvy o úvere (rok 2001). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z dlžnej čiastky všeobecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 22. septembra 2005; Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 22. septembra 2005). Argumentácia exekučného súdu vedie k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo), ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý exekúcie, pretože je rozporný s dobrými mravmi. Takýto právny záver je neprijateľný. Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR ). Exekučný súd naproti tomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na prípad rozporu s dobrými mravmi.

5. Povinný vo vyjadrení k sťažnosti oprávneného uviedol, že sťažnosť oprávneného považuje za absolútne nesprávnu a nesúvisiacu s predmetom tohto konania. Oprávnený sa vôbec nevyjadril k podstate žiadosti, ani k premlčaniu jeho nároku. Nakoľko lehota na podanie sťažnosti uplynula, povinný mal z a to, že oprávnený súhlasí s tvrdeniami o premlčaní, ktoré považuje za nesporné. Povinný sa naďalej pridržiava svojich tvrdení a žiada, aby súd sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú zamietol.

6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

7. Podľa Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

8. Podľa a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa , sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.

10. Podľa , o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

11. Podľa , súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.

12. Podľa , ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

13. S poukazom na vyššie uvedené a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne a sťažnosť oprávneného proti nemu tak logicky za nedôvodnú.

Súd napriek vyjadreniu oprávneného o tom, že sťažnosť podáva voči celému rozhodnutiu, túto podľa obsahu a vzhľadom na zákonné ustanovenie posúdil ako sťažnosť smerujúcu proti výroku I. a III. napadnutého rozhodnutia, keďže výrokom II. nebolo rozhodnuté v neprospech oprávneného (ktorý sťažnosť podal). Sudca má za to, že vyšší súdny úradník rozhodol správne, keď exekúciu v časti zastavil. Vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite napadnutého uznesenia. Súd sa teda stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Súd vzhľadom na nové argumenty oprávneného uvedené v sťažnosti napriek uvedenému nad rámec zákona dodáva:

14. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere, že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu namietanom oprávneným v podanej sťažnosti a v rozsahu limitovanom .

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu aj nárok na zaplatenie príslušenstva – úroku 0,25 % denne zo sumy 270,86 Eur od 29.08.2001 do 18.03.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 241,78 Eur od 19.03.2002 do 22.04.2002, 0,25 % denne zo sumy 184,03 Eur od 23.04.2002 do 20.06.2002, úroku 0,25 % denne zo sumy 126,26 Eur od 21.06.2002 do 25.04.2012, úroku 0,25 % denne zo sumy 116,26 Eur od 26.04.2012 do 09.01.2020, úroku 0,25 % denne zo sumy 104,16 Eur od 10.01.2020 do 23.06.2021 a úroku 0,25 % denne zo sumy 92,06 Eur od 24.06.2021 do zaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 27.12.2001 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný súdnou tajomníčkou. V tomto smere sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v -u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti. Ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, príp. exekúciu zastaviť (v celom rozsahu alebo v časti).

16. Vyšší súdny úradník, s poukazom na § 53 ods. 3 písm. b) v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku exekúciu v časti zastavil (výrok I. napadnutého uznesenia), a to v časti o vymoženie zmluvných úrokov, keď konštatoval, že zmluvné úroky boli dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi, a teda sú neplatné podľa , v čom vzhliadol skutočnosť brániacu vymáhateľnosti časti uplatneného nároku a dôvod pre zastavenie exekúcie (v časti). Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal. Súd pre úplnosť uvádza, že hoci vyšší súdny úradník v bode 36. odôvodnenia napadnutého uznesenia omylom uviedol, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamieta, uznesenie je čo do znenia samotného výroku I. a do vecného a právneho posúdenia správne.

17. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 2030071 zo dňa 15.06.2001, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Povinný je spotrebiteľom nakoľko je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým pobytom. Oprávnený je veriteľom nakoľko je právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Posúdením danej zmluvy mal

teda súd za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľské zmluvné dojednanie. V tomto smere však treba ďalej doplniť, že hoci v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, na zmluvný vzťah oprávneného a povinného dopadala právna úprava o ochrane spotrebiteľa, ktorý už bol v danom čase účinný a špecificky upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa. Práve ustanovením (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej republiky zanesený pojem tzv. „typovej“ zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať: a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie už definovalo „typové“ zmluvy ako zmluvy „spotrebiteľské,“ ktorými boli zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. následne definoval spotrebiteľské zmluvy v „obnovenom“ ustanovení , a to od 1. apríla 2004. Hoci teda zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 15.06.2001 nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa účinného až od 01.04.2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva bola a je typovou (spotrebiteľskou) zmluvou v zmysle v znení účinnom do 31.03.2002 vrátane, keďže tu išlo o zmluvu uzavretú (formálne) podľa a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Bez ohľadu teda na to, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere ešte nedefinoval spotrebiteľskú zmluvu a neprijateľné zmluvné podmienky, vychádzajúc z vyššie uvedeného mal exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere zo dňa 15.06.2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy , pričom upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, sťažnostný súd uvádza, že niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy pritom súd vychádzal z o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami , tak nemá oporu v a ani v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami . Aplikácia by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v ( a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis).

18. V súvislosti s vyššie uvedeným však treba ďalej upriamiť pozornosť oprávneného na skutočnosť, že vyšší súdny úradník v predmetnej veci, čo sa týka priznané zmluvného úroku, nehodnotil prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvnej podmienky, prostredníctvom ktorej bol tento zmluvný úrok dojednaný, ale konštatoval rozpor tohto dojednania s dobrými mravmi. Správne tak následne zastavil exekúciu v časti s poukazom na § 53 ods. 3 písm. b) v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Treba dodať, že zákonodarca výslovne v texte zákona neuviedol, ktoré konkrétne skutočnosti bránia vymáhateľnosti exekučného titulu podľa Exekučného poriadku, no z dôvodovej správy, literatúry (napr. C.H. Beck, - Komentár, . vydanie) i konštantnej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 28. 03. 2012) vyplýva, že k takým patrí napríklad premlčanie, nedostatok hmotnoprávnej legitimácie, dôvody vyplývajúce z insolvenčného práva, ale aj iné skutočnosti, pre ktoré sa nemala exekúcia vôbec začať (neexistencia exekučného titulu, exekučný titul dosiaľ vôbec nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, atď.), a iné. Teda také skutočnosti, o ktorých je ku dňu podania návrhu na vykonanie exekúcie zrejmé, že bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom medzi takéto skutočnosti možno jednoznačne zaradiť aj rozpor exekučného

titulu s dobrými mravmi. V tejto súvislosti treba tiež doplniť, že práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení sp. zn. -9 zo dňa 15.06.2022, na ktoré vyšší súdny úradník podporne, umožňuje exekučnému súdu hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov vydaných súdnymi úradníkmi v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako tomu je aj v prejednávanej veci. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby vykonal prieskum plnenia priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy z pohľadu dodržania všeobecnej zákonnej úpravy či z pohľadu rešpektovania dobrých mravov. Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti či podľa o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti , čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. z 07.09.2023, nález sp. zn. z 18.08.2023 či nález sp. zn. z 13.07.2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24.08.2012, teda za účinnosti .

19. Sťažnostný súd k záverom vyššieho súdneho úradníka o tom, že za sporné pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie považoval uplatnenie úroku vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne, dopĺňa, že rozhodne nemožno považovať za dobré mravy konanie oprávneného (ale za úžeru), keď poskytol povinnému úver, ktorý mal vrátiť s 91,25 %-ročným zmluvným úrokom. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, ktoré môžu privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, keď sa využíva najmä omyl, lesť, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. V rozpore s dobrými mravmi podľa súdnej praxe je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom prípade súd mal za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle a . Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru (causa) je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo aj na dohodnutý účel. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere) predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu 91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvod na iné ako (už uvedené) úžerné označenie takýchto úrokov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o neplatnosti 48 % úrokov pre rozpor s dobrými mravmi). Hmotnoprávny základ pre takýto záver dáva , podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené súd nemá pochybnosti o tom, že neprimeraná výška úrokov 91,25 % ročne je v spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom (tak ako to konštatoval aj vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení).

20. Napokon, pozornosti sťažnostného súdu neušla skutočnosť, že zmluva o úvere nepriznávala oprávnenému zmluvný úrok vo výške 0,25 % denne, a teda oprávnenému bol exekučným titulom priznaný neexistujúci nárok. Hoci v danom prípade sa jedná exekučný titul, ktorým je súdne rozhodnutie, exekučný súd nemôže akceptovať a pripustiť vymáhanie takého nároku, ktorý oprávnenému v skutočnosti nepatrí (nevyplýva zo zmluvného vzťahu medzi ním a povinným – spotrebiteľom). Ak si je teda oprávnený vedomý toho, že v zmluve o úvere nebol dohodnutý zmluvný úrok vo výške 0,25 % denne, potom sťažnostný súd nepovažoval zo strany oprávneného za správne, ak si žiadal vymôcť aj to, na čo nemal nárok, hoci mu to exekučný titul priznáva. Oprávnený je predsa ten, kto disponuje návrhom na vykonanie exekúcie, čo znamená, že mohol žiadať aj menej než, ako mu exekučný titul priznáva.

21. Len na okraj sťažnostný súd dopĺňa, že exekučný súd by nevyhovel návrhu na vykonanie exekúcie ani v situácii, kedy by oprávnený uplatňoval k vymoženiu úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne,

pretože zmluvné dojednanie o takomto úroku z omeškania by neobstálo z pohľadu v spojení s Nariadenia Vlády SR č. , ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania. A neobstálo by ani z pohľadu v znení účinnom v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere, ktorý upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Hoci súčasne porušenie výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného dojednania, sťažnostný súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere súčasťou bol , v zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

22. Súd záverom ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

23. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu spomínaného oprávnenia.

24. Čo sa týka oprávneným napadnutého výroku III. uznesenia súd uvádza, že tento je vecne správny, keď vyšší súdny úradník žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nepriznal, nakoľko si žiadny z účastníkov konania náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie neuplatnil.

25. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného proti výroku I. a III. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 23.11.2023, a preto nemohol inak než podanú sťažnosť oprávneného zamietnuť.

26. O trovách sťažnostného konania súd nerozhodoval, keďže neboli účastníkmi konania uplatnené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné ( ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné ( Exekučného poriadku).