Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1S-28-2021.pdf
PDF · 99.62 KB
Case nature
Subarea
1S/28/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: AMC správa nehnuteľností, s.r.o., Kvačalova 15, 821 08 Bratislava, IČO: 35 788 607, zastúpený: ZMK Legal, s.r.o., Štefánikova 814, 020 01 Púchov, IČO: 47 251 247, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto, Ružinovská 8, 820 09 Bratislava, P.O.BOX 26, IČO: 00 607 436, za účasti ďalšieho účastníka: RMHC 1, s.r.o., Záporožská 12, 851 01 Bratislava, IČO: 46 860 711, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPL/23267/2020 zo dňa 25.11.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 17.02.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „správny súd“) dňa 17.02.2021, sa žalobca - obchodná spoločnosť AMC správa nehnuteľností, s.r.o., Kvačalova 15, 821 08 Bratislava, IČO: 35 788 607 (ďalej len ako „žalobca“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava, hlavné mesto (ďalej len ako „žalovaný“) č. PPL/23267/2020 zo dňa 25.11.2020 (ďalej len ako „napadnuté rozhodnutie“) ako aj postupu žalovaného a ktoré navrhol zrušiť podľa ust. § 191 písm. c) zákonom č. 162/2015 Z.z.. Správnym súdnym poriadkom (ďalej len ako „SSP“) pre nesprávne právne posúdeniu veci a podľa ust. § 191 písm. e) SSP e) z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
2. Žalobca v žalobe uviedol, že sa domáha preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia vydaného žalovaným, ktorým vyhovel žiadosti a povolil prevádzkovanie mobilného odberového miesta (ďalej aj ako „MOM“) na ul. N. I. Č.. X v G. - pre žiadateľa obchodnú spoločnosť - RMHC 1, s.r.o. (ďalej aj ako „ďalší účastník“), a v ktorom sa vykonáva diagnostický test umožňujúci priamo detekovať antigény ochorenia COVID-19 v nebytovom priestore č. B011, druh priestoru: 12 (iný nebytový priestor), na prízemí bytového domu, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie V. pod poradovým číslom XX (ďalej len ako „nebytový priestor“), s 95 bytmi a 8 nebytovými priestormi (z toho 3 používané ako iný nebytový priestor), súpisné číslo XXXX na parcele registra „C“ parc. č. XXXX/X, katastrálne územie V. (ďalej len ako „bytový dom“) a priľahlých pozemkov k bytovému domu, pretože vstup do jeho vchodu č. X a vstup do garáže je možný len tak, že vlastníci bytov a členovia ich domácnosti musia obísť MOM ako aj rady testovaných osôb, čo vážne zasahuje do ich zdravia, vlastníckeho práva a práva na súkromie.
3. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP) a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci (ust. § 191 ods. 1 písm. e/ SSP). Uviedol, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu ust. § 12 ods. 18 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. o
poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z.z.“), ust. § 12 ods. 18 písm. b/ zákona č. 578/2004 Z. z., čl. I písm. d/ vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 183/2020 Z.z. v znení vyhlášky č. 183/2020 Z.z. o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie mobilného odberového miesta (ďalej len ako „vyhláška č. 183/2020 Z.z.“). Podľa ust. § 12 ods. 18 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z., regionálny úrad verejného zdravotníctva vydá povolenie na prevádzkovanie MOM fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ak má užívacie právo k priestorom, v ktorých sa bude zdravotná starostlivosť poskytovať. V zmysle vyhlášky č. 183/2020 Z.z. čl. 1 písm. d/ je zrejmé, že MOM, v ktorom sa poskytuje zdravotná starostlivosť, sa môže nachádzať v priestore v interiéri alebo exteriéri. Z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že vlastník nebytového priestoru vlastní v bytovom dome jeden nebytový priestor a ktorý dal do užívania na účely MOM aj inému prevádzkovateľovi. Zdôraznil, že takýto postup však neumožňuje prevádzkovať MOM v súlade s podmienkami Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, t. j. že poskytovateľ ho môže využívať výlučne na účely výkonu diagnostických vyšetrení na základe uzatvorenej zmluvy a teda, nemôže v daných priestoroch vykonávať inú činnosť alebo ich zdieľať s inou osobou na inú činnosť ako je plnenie uzatvorenej zmluvy. Zdôraznil, že MOM je potrebné vnímať ako celok, inak by neboli dodržané potrebné protiepidemické opatrenia zamerané na ochranu zdravia. Vyplýva to aj priamo z napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa konštatuje, že žiadateľ má povinnosť zabezpečiť potrebné odstupy čakajúcich testovaných osôb od osôb prechádzajúcich okolo, zabezpečenie čistoty verejných komunikácii, osadenie vonkajších nádob na odpad. Žalobca poukázal na to, že v prípade MOM sa zdravotná starostlivosť poskytuje v nebytovom priestore a súčasne aj na priľahlých pozemkoch k bytovému domu, ktoré sú spoluvlastníctve všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu. Uviedol, že vlastník nebytového priestoru nemohol dať do užívania prevádzkovateľovi MOM priľahlé pozemky k bytovému domu v rozsahu, v akom ich skutočne užíva, ale len v primeranom rozsahu, ktorý pripadá na spoluvlastnícky podiel k nebytovému priestoru a o prenechaní priľahlých pozemkov nerozhodla väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti podielov s tým, že neexistuje platné rozhodnutie hospodárenia so spoločnou vecou o poskytnutí práva na užívanie prevádzkovateľovi MOM vo vzťahu k pozemkom priľahlým k bytovému domu. Uviedol, že vlastník nebytového priestoru a teda ani prevádzkovateľ MOM nemá výlučné právo k priľahlým pozemkom k bytovému domu podľa ust. § 19 ods. 4, ods. 5 a ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Žalobca poukázal na to, že na priľahlých pozemkoch sa zhromažďujú neustále veľké skupiny testovaných osôb, nachádza sa tam odpad od osôb čakajúcich na testovanie (napr. použité vreckovky, cigaretové ohorky), odpad od personálu mobilného odberové miesta (napr. materiál použitý pri testovaní v odpadových košoch komunálneho odpadu, ktoré patria vlastníkom bytov, na parkovisku parkujú osobné autá testovaných osôb, dochádza k poškodeniu majetku na priľahlých pozemkoch (napr. rampa). Uviedol, že zo zmlúv zverejnených v Centrálnom registri zmlúv vyplýva, že hoci sa MOM využíva odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, v Centrálnom registri zmlúv je zverejnený len dodatok č. 1 k Zmluve o spolupráci č. 454/2020 (nepodpísaný), ktorý by mal byť účinný až od 15.12.2020 a je teda sporné, či sa MOM používa na účely, na aké bolo povolené. Ďalej poukázal na ust. § 12 ods. 18 písm. b) zákona č. 578/2004 Z.z., v zmysle ktorého, priestory podľa písmena a) musia spĺňať požiadavky z hľadiska ochrany zdravia, pričom poznámka pod čiarou odkazuje vo všeobecnosti na zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“). Zastával názor, že v danom prípade, nebola splnená podmienka v napadnutom rozhodnutí a to zabezpečenie prevádzkovateľom MOM organizačne bezproblémovým priebehom testovania tak, aby z hygienicko-epidemiolo-gického hľadiska nedochádzalo k riziku zhoršenia životných podmienok, komfortu a psychickej pohody okolitého obyvateľstva a teda nespĺňalo požiadavky z hľadiska ochrany zdravia podľa zákona č. 355/2007 Z.z. (minimálne podľa ust. § 48 ods. 2 písm. d) a e) tohto zákona).
4. Žalobca namietal, že v napadnutom rozhodnutí sa konštatuje, že MOM spĺňa podmienky materiálno
- technického vybavenia, čo je v rozpore so skutočnosťou, nakoľko nebytový priestor nie je evidovaný na liste vlastníctva ako zariadenie poskytovania zdravotníckej a sociálnej starostlivosti (kód 009 vyhlášky č. 461/2009 Z.z.). Nebytový priestor nie je sálou, miestnosťou vstupnou alebo triážnou časťou poskytovateľa ústavnej zdravotnej starostlivosti podľa ust. § 7 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. (napr. nemocnica, hospic a pod.) a taktiež nie je ani „iný vhodný priestor“. Zdôraznil, že vyhláška neumožňuje zriadiť MOM v „akomkoľvek priestore“, ale len vo „vhodnom priestore“, čo v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje.
5. K žalobe sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 02.08.2021, a v ktorom uviedol, že v skutkovo obdobnej veci už rozhodol Krajský súd v Bratislave a to uznesením sp. zn. 5S/29/2021-108 zo dňa 11.05.2021, ktorým odmietol správnu žalobu žalobcu: AMC správa nehnuteľností, s.r.o., Kvačalova 15, 821 08 Bratislava, IČO: 35 788 607, zastúpený: ZMK Legal, s.r.o., Štefánikova 814, 020 01 Púchov, IČO: 47 251 247, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto, Ružinovská 8, 820 09 Bratislava 29, P.O.BOX 26, IČO: 00 607 436, za účasti ďalšieho účastníka: ROYAL MEDIC HEALTH CARE, s.r.o., Babuškova 2, 821 03 Bratislava, IČO: 46 630 961 v právnej veci o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPL/23264/2020 zo dňa 25.11.2020. Navrhol, aby súd žalobu zamietol podľa ust. § 190 SSP resp. alternatívne odmietol podľa ust. § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
6. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
7. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súdy rozhodujú v občiansko-právnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
8. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
9. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
10. Podľa § 3 ods. 1 SSP na účely tohto zákona sa rozumie
a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté,
11. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
12. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
13. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
14. Podľa ustanovenia § 124 ods. 3 SSP, ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.
15. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
16. Správny súd primárne skúmal, či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok a to zásah do jeho subjektívnych práv napadnutým rozhodnutím žalovaného č. PPL/23267/2020 zo dňa 25.11.2020 a teda, či je v predmetnej veci aktívne legitimovaný.
17. S procesným právom je úplne súladné, ak správny súd prioritne skúma prípustnosť správnej žaloby, či vôbec napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a až následne je úlohou správneho súdu skúmať ďalšie podmienky správneho súdneho konania. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 07.08.2019, sp. zn. 6Sžfk/35/2018, uverejnené pod č. 23 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2021).
18. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu orgánu verejnej správy. Ďalšou podmienkou je, že musí dôjsť k ukráteniu na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.
19. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 2/2003 zo dňa 12.11.2014: „Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ust. § 2, § 5 ods. 2 SSP). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s existenciou ich aktívnej žalobnej legitimácie. O priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta...“.
20. Správne súdnictvo predstavuje prostriedok ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a je právnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená vo svojich právach rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy, aby sa dovolala súdu alebo nezávislého orgánu, ktorý rozhodne o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom orgán verejnej správy už nemá autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide. V tomto konaní sa uplatňuje zásada rovnosti účastníkov konania, ktorí majú rovnaké postavenie.
21. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca napadol rozhodnutie vydané žalovaným č. PPL/23267/2020 zo dňa 25.11.2020, ktorým žalovaný vyhovel žiadosti a povolil prevádzkovanie mobilného odberového miesta na ul. N. I. X I. G., pre žiadateľa - obchodnú spoločnosť RMHC 1, s.r.o..
22. Správny súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ustanoveniami Súdneho správneho poriadku, ktoré upravujú právomoc súdov v správnom súdnictve, môže byť predmetom správneho súdneho preskúmania rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré vydal orgán verejnej správy v administratívnom konaní, ktoré je formálne označené ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považované podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzickej a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. Z uvedeného vyplýva, že musí ísť o také rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch. K priamemu dotyku na subjektívnych právach dochádza v zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Preto správne súdnictvo vo všeobecnosti neposkytuje ochranu subjektom vo vzťahu k správnym aktom vydaným orgánmi verejnej správy ak ich adresátom je neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou je preskúmanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy.
23. Skúmaním podmienok konania správny súd tak dospel k záveru, že žalobu je potrebné v zmysle ust. § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietnuť ako podanú neoprávnenou osobou, pretože žalobca, ani vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na ul. N. I. X I. G. neboli a ani nemali byť účastníkmi konania o povolení prevádzkovania MOM na ul. N. I. X I. G.. Použitie Správneho poriadku pri rozhodovaní o vydaní povolenia na prevádzkovanie MOM vylučuje ust. § 15a ods. 5 zákona č.
578/2004 Z. z., ktorý za účastníka konania o vydanie povolenia v ust. § 21 ods. 1 označuje len žiadateľa o povolenie. Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napadnuté rozhodnutie priamo nezasahuje do subjektívnych práv žalobcu, alebo jeho právom chránených záujmoch, nakoľko sa týka iného právneho subjektu a to obchodnej spoločnosti RMHC 1, s.r.o., Záporožská 12, 851 01 Bratislava, IČO: 46 860 711, ktorým žalovaný vyhovel jej žiadosti a povolil jej prevádzkovanie MOM na ul. N. I. X v G.. Je teda nepochybné, že žalobca nespĺňa podmienku aktívnej legitimácie na podanie správnej žaloby, pretože nebol účastníkom administratívneho konania o vydanie povolenia na prevádzkovanie MOM. Žalobca sa preto nemôže postupom podľa ust. § 177 a nasl. SSP domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v súdnom konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností, správny súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná neoprávnenou osobou, nakoľko žalobca nie je v tejto veci aktívne legitimovanou osobou.
24. V nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd konštatuje, že podanie správnej žaloby nemôže spočívať v prípadnom zásahu do práv žalobcu, ktorý je predmetom a dôsledkom samostatného konania. Správny súd nie je oprávnený na základe individuálnych správnych úkonov konajúceho orgánu verejnej správy predbežnej povahy prezumovať prípadné možné správne konanie, ktorého výsledkom by mohlo byť rozhodnutie zasahujúce do sféry práv a oprávnených záujmov žalobcu. Takýmto postupom by správny súd zasiahol do zákonom zverených kompetencií orgánu verejnej moci, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať či dopĺňať jeho činnosť; zákon totiž zveruje súdom až následnú ochranu porušených práv a právom chránených záujmov rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobca v konaní nepreukázal priamy negatívny následok preskúmavaných správnych aktov ako základného kritéria spôsobilosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy byť predmetom súdneho prieskumu podľa tretej časti SSP.
25. Správny súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/21/2017 zo dňa 21.11.2017, z ktorého vyplýva že: „Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesnej, že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. “.
26. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, napadnuté rozhodnutie sa netýka subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov žalobcu, ktorý by mal byť nimi na nich ukrátený, nakoľko nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný, a teda žaloba bola podaná neoprávnenou osobou a sú dôvody na jej odmietnutie podľa ust. § 98 ods.1 písm. e) SSP.
27. Vyššie uvedené preukazuje aj žalobcovo podanie zo dňa 28.06.2021 (č.l.74 s. sp.) v ktorom procesný subjekt - označený ako „žalobca“ v tomto konaní, navrhol správnemu súdu, aby mu priznal postavenie osoby zúčastnenej v konaní. Vo vzťahu k tomuto podaniu, správny súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že v tomto konaní žalobca podal správnu žalobu, predmetné podanie možno považovať za zmätočné nemajúce oporu v zákone, nakoľko žalobca nemôže mať dvojaké procesné postavenie, t.j. nemôže zároveň vystupovať aj ako osoba zúčastnená v konaní.
28. Záverom správny súd uvádza, že žalobca sa nemôže domáhať ani doručenia napadnutého rozhodnutia ako opomenutý účastník podľa ust. § 179 SSP, pretože ako už bolo vyššie uvedené, zákon č. 578/2004 Z.z. za účastníka konania o vydanie povolenia na prevádzkovanie MOM považuje len žiadateľa o vydanie povolenia, t.j. obchodnú spoločnosť RMHC 1, s.r.o., Záporožská 12, 851 01 Bratislava, IČO: 46 860 711.
29. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten,
kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).
30. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná neoprávnenou osobou a rozhodol o jej odmietnutí podľa ust. § 98 ods. 1 písm. e) SSP.
31. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 170 písm. a) SSP, podľa ktorého, žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.