Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-103-2021.pdf
PDF · 129.65 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/103/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkýň: 1/ L. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX, XXX XX L. V. R., Z. I., 2/ R.. N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, XXX XX P., 3/ S.. D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXXX/XX, XXX XX R. - Y., 4/ Y.. S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/ XX, XXX XX B., zastúpených spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovaným: 1/ R.. R. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XX, 2/ O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XX, zastúpeným JUDr. Ivetou Majlingovou, advokátkou so sídlom Pohraničná 7, 945 01 Komárno, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14C/59/2018-326 zo dňa 09.09.2020 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyniam 1/, 2/, 3/, 4/ priznáva voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že nehnuteľnosť - pozemok registra A.-Q. parc. č. XXXX/XX o výmere 12255 m2 nachádzajúca sa v okrese Q., v obci L., katastrálne územie L., ktorá bola odčlenená z pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 277511 m2 na základe geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX vyhotoveného S.. R. X., autorizačne overeného S.. J. I., úradne overeného katastrálnym odborom Okresného úradu Q. dňa XX.XX.XXXX pod č. XXX/XXXX, je v podielovom spoluvlastníctve žalobkýň 1/ až 4/ tak, že žalobkyňa 1/ L. Y., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, bytom K. XXXX, XXX XX L. V. R., Z. I., občan Z., je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom X/X k celku, žalobkyňa 2/ R.. N. R., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, bytom Q. XXXX/XX, XXX XX P. - I., Slovenská republika, občan SR, je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom X/X k celku, žalobkyňa 3/ S.. D. H., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, bytom K. XXXXX/XX, XXX XX R. - Y., Slovenská republika, občan SR je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom X/X k celku a žalobkyňa 4/ Y.. S. P., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, bytom B. č. XXXX/XX, XXX XX B., Slovenská republika, občan SR, je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom X/X k celku. Žalobkyniam zároveň priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyne svoje vlastnícke právo opierali o výmer o vlastníctve pôdy vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v P. č. XXXX/XX- XX/B dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorého nadobudli ich právni predchodcovia A. R. a manželka D. R. do vlastníctva nehnuteľnosť - pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 12255 m2 roľa, nachádzajúci sa v kat. úz. I. V. E.. Žalobkyne nadobudli vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti titulom dedenia po
pôvodných vlastníkoch, ktorým bola nehnuteľnosť pridelená do vlastníctva výmerom, pričom poukázali na rozhodnutia z dedičských konaní (osvedčenie o dedičstve sp. zn. E. XXX/XX a sp. zn. XD XXX/ XXXX). Na základe oznámenia Správy katastra Q. sp. zn. P XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX bola na LV č. XXXX zapísaná duplicita vlastníctva k pozemku, o čom žalobcovia nemali žiadnu vedomosť. Duplicita je vedená vo vzťahu k časti pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 277511 m2 orná pôda, evidovanému na LV č. XX pre kat. úz. L., pričom táto nehnuteľnosť je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných 1/, 2/. Pôvodne bol tento pozemok vo vlastníctve T. I.; vznikol na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX-XXX/XXXX z pozemku parc. č. XXXX/X o výmere 3111598 m2 vo vlastníctve T. I. a v správe Slovenského pozemkového fondu. Žalované 1/, 2/ nehnuteľnosť nadobudli na základe zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo dňa XX.XX.XXXX a vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený v D. XXXX (V XXXX/XX). Zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva považovali žalobkyne za neplatný právny úkon, keďže sporná časť prevádzanej nehnuteľnosti (vo výmere 12255 m2) bola v ich vlastníctve. Mali za to, že oni sú oprávnenými vlastníčkami, keďže na strane žalovaných neprichádza do úvahy ani nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, lebo dobromyseľná držba mohla začať až v D. XXXX (kedy bol povolený vklad ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností) a skončila sa najneskôr dňa XX.XX.XXXX, kedy bola do katastrálneho operátu zapísaná duplicita vlastníctva.
3. Žalované 1/, 2/ sa bránili tým, že predmetná nehnuteľnosť bola až do roku XXXX evidovaná vo vlastníctve štátu a bola súčasťou parcely č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2, zapísanej na LV č. XXX pre kat. úz. I. V. E.. Ako právne nástupkyne po pôvodnom vlastníkovi L. I. si v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. uplatnili reštitučný nárok ako oprávnené osoby. Keďže im v zmysle reštitučného zákona nemohli byť v plnej miere vydané pôvodné pozemky pôvodného vlastníka, štát im vydal z titulu reštitučného nároku pozemky vo svojom vlastníctve. Predmetný prevod vlastníckeho práva bol uskutočnený zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorá bola uzavretá medzi Slovenským pozemkovým fondom ako správcom nehnuteľností vo vlastníctve štátu a žalovanými 1/, 2/, dňa XX.XX.XXXX. Na základe tejto zmluvy nadobudli dobromyseľne vlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2, súčasťou ktorej je i sporná parcela č. XXXX/XX o výmere 12255 m2. Poukázali na listinu - zápisnicu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom - R. A. a manželka D. - z ktorej vyplýva, že na predmetnom pozemku hospodárili len X rok a v roku XXXX opustili obec I. V. E.. Uvedenú listinu považovali za dôkaz o vzdaní sa vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom nehnuteľnosti pridelené výmerom prevzalo ako nový nadobúdateľ J. v I. V. E.. Podľa ich názoru vlastnícke právo k predmetu sporu nadobudli i vydržaním, keďže nehnuteľnosť dobromyseľne užívali až do doručenia výzvy od žalobkýň dňa XX.XX.XXXX, dokedy vo svojej držbe neboli nikým rušené, pričom vydržacia lehota uplynula dňa XX.XX.XXXX. Žalobcovia až v roku XXXX, takmer XX rokov po uzavretí zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva začali spochybňovať ich vlastnícke právo.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, pričom konštatoval, že medzi stranami je sporné, komu svedčí vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá je v súčasnej dobe evidovaná v duplicitnom vlastníctve strán sporu. Žalobkyne 1/ až 4/ odvodzujú svoje vlastnícke právo z titulu dedičstva po pôvodných vlastníkoch, ktorým bola nehnuteľnosť pridelená do vlastníctva výmerom o vlastníctve pôdy, pričom v priebehu sporu predložili i rozhodnutia o dedičstve preukazujúce ich aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalované 1/, 2/ zase v rámci prostriedkov procesnej obrany tvrdia, že nehnuteľnosť nadobudli na základe zmluvy o prevode vlastníctva uzavretej so Slovenským pozemkovým fondom dňa XX.XX.XXXX, keď právni predchodcovia žalobkýň 1/ až 4/ vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti stratili, resp. sa ho vzdali (s poukazom na zápisnicu založenú na č. l. 138 spisu o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami) a tiež tvrdili, že vlastnícke právo nadobudli i vydržaním, keďže nehnuteľnosť mali v dobromyseľnej držbe až do roku XXXX, kedy ich kontaktovali žalobkyne.
5. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 137 písm. c) CSP a konštatoval danosť naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení, keďže na ich strane existuje stav právnej neistoty vo vzťahu k tvrdenej existencii práva a jedinou možnosťou žalobkýň, ako sa domôcť vlastníckeho práva a jeho zápisu v katastri nehnuteľností, je určovacia žaloba. Súd mal preukázanú aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobkýň 1/ až 4/, keďže tieto v rámci dedičských konaní po svojich právnych predchodcoch nadobudli spoluvlastnícke podiely k predmetnej nehnuteľnosti (parcela reg. „E“ parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 12255 m2 zapísaná na LV č. XXXX pre kat. úz. I. V. E.), a to žalobkyňa 1/ podiel X/X-ín a každá zo žalobkýň 2/ až 4/ podiel X/X-ina. Rovnako mal preukázanú aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných 1/ a 2/, keďže parcela reg. „E“ parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 12255 m2
zapísaná na LV č. XXXX pre kat. úz. I. V. E. sa podľa zistení správneho orgánu v skutočnosti nachádza v kat. úz. L. a táto prekrýva časť (o rozlohe 12255 m2) nehnuteľnosti, majetkovoprávne vysporiadanej parcely reg. „C“ parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2, ktorá sa nachádza v kat. úz. L., evidovanej na LV č. XX a jej podielovými spoluvlastníčkami sú žalované 1/ a 2/.
6. K vzniku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkýň 1/ až 4/ súd uviedol, že k pôvodnej výmerovej parcele č. XXXX/XX v kat. úz. I. V. E., ktorá v súčasnej dobe podľa vypracovaného geometrického plánu S.. R. X. č. XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX tvorí novovytvorenú parcelu A.- Q.. XXXX/XX o výmere 12255 m2, a ktorá vznikla odčlenením z pozemku parc. č. XXXX/XX o výmere 277511 m2, nadobudli právni predchodcovia žalobkýň vlastnícke právo výmerom č. XXXX/ XX-XX/P. zo dňa XX.XX.XXXX vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v P.. Predmetný výmer vydaný na to kompetentným orgánom (§ 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR) predstavuje vkladuschopnú listinu, ktorá tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke spĺňa všetky zákonné podmienky a náležitosti (výmer bol vydaný na to kompetentným orgánom, je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého bol vydaný, akej veci sa týka, je datovaný, opatrený podpisom povereníka, obsahuje meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie nehnuteľností). Nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti preukazujú i listiny zo Štátneho archívu V., pracovisko Q., a to návrh prídelového plánu vyhotovený Miestnou roľníckou komisiou v I. V. E. dňa XX.XX.XXXX, preskúmaným a potvrdeným Okresnou roľníckou komisiou v I. V. E. dňa XX.XX.XXXX, preskúmaným a schváleným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v P. dňa XX.X.XXXX, ako aj z konečného prídelového plánu vyhotoveného dňa XX.XX.XXXX, z ktorých vyplynulo, že právnym predchodcom žalobkýň 1/ až 4/ bola výmerom pridelená nehnuteľnosť (parcela č. XXXX/XX roľa o výmere 1,2255 ha nachádzajúca sa v kat. úz. I. V. E. evidovaná v Y. č. XXX, ktorá pôvodne patrila L. I. a že túto nehnuteľnosť užívali právni predchodcovia žalobkýň, ktorí neboli členmi J.. Za nehnuteľnosti pridelené predmetným výmerom bola určená prídelová cena vo výške 4.551 Kčs.
7. Konštatoval, že žalované 1/, 2/ neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali svoje skutkové tvrdenie o tom, že právni predchodcovia žalobcov sa prídelu vzdali. Súd mal za to, že právni predchodcovia žalobcov vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nestratili, prídel im nebol odňatý, nebol zrušený a ani sa ho nevzdali. V priebehu sporu nebola zo strany žalovaných predložená relevantná listina, ktorá by toto ich skutkové tvrdenie jednoznačne a nad všetku pochybnosť preukazovala. Pokiaľ žalované poukazovali na zápisnicu spísanú v I. V. E. dňa XX.XX.XXXX, súd preskúmaním tejto listiny zistil, že pre absenciu riadnej špecifikácie nehnuteľnosti, ktorej sa mala týkať (v listine absentuje údaj o mieste situovania pozemku určením katastrálneho územia, tiež absentuje údaj o čísle parcely, čísle pozemkovoknižnej vložky, v ktorej bola evidovaná), nie je možné ustáliť, že ide o nehnuteľnosť pridelenú právnym predchodcom žalobkýň výmerom o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX/P. zo dňa XX.XX.XXXX, konkrétne parcely č. XXXX/XX evidovanej v Y. č. XXX pre kat. úz. I. V. E.. Tiež poukázal na skutočnosť, že ani výmera pôdy uvedená v predmetnej zápisnici nekorešponduje s výmerou pridelenej parcely č. XXXX/XX evidovanej v Y. č. XXX pre kat. úz. I. V. E.. To, že k strate vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkýň k predmetnej nehnuteľnosti nedošlo, preukazujú listinné dôkazné prostriedky predložené žalobkyňami, a to zápisnica z prerokovania umiestnenia náhradných pozemkov zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorej vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkýň požiadala dňa XX.XX.XXXX o vytýčenie pozemkov (okrem iných i predmetnej nehnuteľnosti evidovanej v Y. č. XXX, parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 12255 m2) a že nájomný vzťah s užívateľom pozemku (Y. L.) bude ukončený ku dňu XX.XX.XXXX, ako aj rozhodnutia z dedičských konaní po právnych predchodcoch žalobkýň.
8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že právni predchodcovia žalobkýň 1/ až 4/ výmerom o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX/P. zo dňa XX.XX.XXXX nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. XXXX/XX roľa o výmere 12255 m2, ktorá sa nachádzala v kat. úz. I. V. E. a bola evidovaná v Y. č. XXX. Predmetná nehnuteľnosť bola neskôr prečíslovaná na parc. reg. „E“ parc. č. XXXX/XX o výmere 12255 m2 a bola pôvodne evidovaná na LV č. XXX pre kat. úz. I. V. E.. Následne pod položkou výkazu zmien č. XX a XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX bola predmetná parcela prepísaná na LV č. XXXX pre kat. úz. I. V. E.. Hoci na základe rozhodnutia Správy katastra Q...j. X.-X/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX došlo k odčleneniu novovytvoreného katastrálneho územia L. z katastrálneho územia I. V. E., vo vzťahu k parcele reg. „E“ parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 12255 m2 ku dňu XX.XX.XXXX, k vydaniu zmeneného čísla listu vlastníctva pre novovytvorené katastrálne
územie L. nedošlo (napriek skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť bola situovaná v novovytvorenom katastrálnom území L.). Vlastnícke právo bolo až do času úmrtia právnych predchodcov žalobkýň zachované a titulom dedičstva ho nadobudli žalobkyne 1/ až 4/.
9. Zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa XX.XX.XXXX považoval súd vo vzťahu k časti nehnuteľnosti o výmere 12255 m2 (geometrickým plánom novovytvorená parcela reg. „C“ parc. č. XXXX/XX) za neplatný právny úkon, keďže táto nehnuteľnosť sa v teréne prekrýva s pôvodnou výmerou parcely pridelenej právnym predchodcom žalobkýň a títo a ani ich právni nástupcovia vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nestratili. Riadiac sa zásadou, že nikto nie je oprávnený previesť viac práv než mu patrí, súd konštatoval, že zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa XX.XX.XXXX je v časti spornej parcely od počiatku neplatným právnym úkonom a na jeho základe nevzniklo žalovaným 1/, 2/ vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti.
10. Vo vzťahu k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva žalovanými súd uviedol, že ich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti bolo do katastra nehnuteľnosti zapísané pod položkou výkazu zmien č. XXX/XX dňa XX.XX.XXXX, teda týmto momentom mohli žalované dospieť k oprávnenému presvedčeniu o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí a považovať sa za jej vlastníka (najmä pri vedomosti o tom, že nadobudli nehnuteľnosť od T. I., čo v nich mohlo oprávnene vyvolať vyššiu mieru presvedčenia o tom, že nehnuteľnosť nadobúdajú od vlastníka). Avšak z návrhu na začatia katastrálneho konania - oznámenie č. G.-XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX a z rozhodnutia č. G.-XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX mal súd jednoznačne preukázané, že najneskôr doručením rozhodnutia č. G.-XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX (t. j. dňom XX.XX.XXXX) vychádzajúc z jeho obsahu a popisu skutkového stavu možno na strane žalovaných 1/, 2/ konštatovať zánik ich dobromyseľnosti, keďže z predmetného podania vyplynuli také skutočnosti, ktoré u nich objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, či im predmetná nehnuteľnosť právom patrí. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo doručenie návrhu na začatie katastrálneho konania
- oznámenie zo dňa XX.XX.XXXX ako aj telefonický rozhovor so žalovanou 2/, pričom z oznámenia je tiež možné jednoznačne vyvodiť existujúcu duplicitu vlastníctva jednej nehnuteľnosti ako aj to, kto je jedným z evidovaných duplicitných vlastníkov, ako nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, akým spôsobom vznikla duplicita v evidencii, a tiež to, v akej časti jednej z nehnuteľností evidovaných vo vlastníctve žalovaných 1/, 2/ sa duplicita evidovaného vlastníckeho práva týka. Pred vydaním rozhodnutia bola zamestnancom Správy katastra Q. telefonicky kontaktovaná žalovaná 2/, ktorej bola celá situácia vysvetlená, a táto vyjadrila ochotu riešiť vec mimosúdnou dohodou. V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka sa predpokladá nepretržitosť oprávnenej držby počas celého zákonom stanoveného obdobia, čo je v prípade nehnuteľnosti obdobie 10 rokov. V danom prípade moment začatia plynutia doby oprávnenej držby možno datovať dňom XX.XX.XXXX, kedy boli žalované 1/, 2/ zapísané do katastra nehnuteľností ako vlastníčky predmetnej nehnuteľnosti a moment ukončenia plynutia nepretržitej oprávnenej držby možno datovať najneskôr dňom XX.XX.XXXX, teda momentom doručenia rozhodnutia Správy katastra Q. č. G.-XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, z ktorého je zrejmá duplicita vlastníctva k spornému pozemku. Vychádzajúc z momentu začatia plynutia doby oprávnenej držby (od XX.XX.XXXX) a momentu ukončenia plynutia nepretržitej oprávnenej držby (najneskôr do XX.XX.XXXX) potom jednoznačne na strane žalovaných 1/, 2/ neuplynula zákonom stanovená doba 10 rokov nepretržitej oprávnenej držby potrebná pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním.
11. Okrem možného vydržania vlastníckeho práva žalovanými sa súd prvej inštancie zaoberal aj kolíziou princípu dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka v zmysle záverov nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
12. V danom prípade sa do kolízie dostal princíp ochrany vlastníckeho práva žalobkýň 1/ až 4/ ako právnych nástupkýň pôvodných výmerových vlastníkov, ktorých vlastnícke právo bolo evidované v katastri nehnuteľností na LV č. XXX pre k.ú. I. V. E. v prospech právnej predchodkyne žalobkýň a princíp ochrany dobrej viery žalovaných 1/, 2/, ktoré totožnú nehnuteľnosť (duplicitne evidovanú aj na LV č.
XXX pre kat. úz. I. V. E. a predstavujúcu časť parc. reg. „C“ parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2 vo vlastníctve T. I.) nadobudli zmluvou od nevlastníka a ich vlastnícke právo bolo do katastra nehnuteľností zapísané dňa XX.XX.XXXX.
13. Keďže obe strany sporu sú v katastri nehnuteľností evidované ako vlastníci totožnej nehnuteľnosti, ktorá je však duplicitne evidovaná ako parc. reg. „E“ parc. č. XXXX/XX na LV č. XXXX pre kat. úz. I. V. E. a časť parcely reg. „C“ parc. č. XXXX/XX evidovanej na LV č. XX pre kat. úz. L., možno hovoriť o kolízii dvoch vyššie spomínaných ústavných princípov (princípu ochrany vlastníckeho práva a princíp ochrany dobrej viery, keďže žalované v rade 1/ a 2/ nadobudli spornú nehnuteľnosť na základe neplatného právneho úkonu od nevlastníka). V danom prípade nemožno zachovať maximum z oboch týchto práv, pretože výsledkom sporu má byť rozhodnutie o tom, kto je a kto nie je vlastníkom nehnuteľnosti, pričom zachovanie evidovaného vlastníckeho práva oboch strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti nie je možné. Súd zvážiac všetky osobitosti daného prípadu dospel k záveru, že do situácie evidovaného duplicitného vlastníctva v katastri nehnuteľností sa strany sporu dostali bez vlastnej vôle a pričinenia. Tak žalobkyne 1/ až 4/ ako aj žalované 1/ a 2/ mohli byť v čase zaevidovania ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v dobrej viere v to, že im nehnuteľnosť právom patrí, a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nemali žiadnu vedomosť o tom, že nehnuteľnosť evidovaná v ich vlastníctve je v skutočnosti jednou totožnou nehnuteľnosťou, ktorá je evidovaná na dvoch odlišných listoch vlastníctva v prospech odlišných vlastníkov. Pochybenie v danom prípade nemožno vzhliadnuť ani na jednej zo strán sporu, pretože stav evidencie v katastri nespôsobili.
14. V zmysle spomínaného nálezu Ústavného súdu SR má vyššiu mieru rizika niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, v danom prípade však nemožno žalobkyne (resp. ich právnych predchodcov) označiť za nedbalé vo vzťahu k svojmu vlastníckemu právu, keď ich právni predchodcovia mali svoje vlastnícke právo k predmetu sporu evidované pôvodne na LV č. XXX pre kat. úz. I. V. E.; v roku XXXX právna predchodkyňa žalobkýň požiadala o vytýčenie predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu, že ku dňu XX.XX.XXXX sa ukončí nájomný vzťah s užívateľom - Y. L., pričom po úmrtí právnych predchodcov žalobkýň boli rozhodnutia z dedičských konaní riadne doručené príslušnému správnemu orgánu na vykonanie zmeny údajov o vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti. Tak žalobkyne 1/, 2/, 4/ a právna predchodkyňa žalobkyne 3/ ako aj žalované 1/, 2/ mohli zistiť existenciu duplicity vlastníctva k spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností až v čase, kedy bola na listy vlastníctva (LV č. XXXX pre kat. úz. I. V. E. a LV č. XX pre kat. úz. L.) zapísaná poznámka o spochybnení hodnovernosti údajov o vlastníckom práve v katastri nehnuteľností, a to dňa XX.XX.XXXX. Žalobkyne 1/, 2/, 4/ a právna predchodkyňa žalobkyne 3/ ani po tomto zápise obmedzujúcej poznámky neboli nečinné, keď na príslušný správny orgán podali návrh na začatie katastrálneho konania o opravu chyby v operáte katastra nehnuteľností vo vzťahu k zapísanej obmedzujúcej poznámke, iniciovali správne konanie a po jeho ukončení zabezpečili vypracovanie geometrického plánu na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva a podali žalobu na súd. S ohľadom na všetky individuálne okolnosti tohto prípadu prihliadnuc na Ústavným súdom SR spomenutý princíp všeobecnej spravodlivosti súd dospel k záveru, že žaloba bola zo strany žalobkýň podaná dôvodne, keďže im svedčí vlastnícke právo k predmetu sporu nadobudnuté po ich právnych predchodcoch, u ktorých nebolo ničím preukázané, že by toto vlastnícke právo stratili.
15. Žalované 1/ a 2/ bolo síce možné označiť za dobromyseľné držiteľky spornej nehnuteľnosti, avšak nebolo u nich preukázané uplynutie celého zákonom stanoveného obdobia nepretržitej dobromyseľnej držby, a preto im nebolo možné priznať ani vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania postaviac princíp ochrany ich dobrej viery vo vzťahu k nadobudnutiu predmetnej nehnuteľnosti nad princíp ochrany vlastníckeho práva právnych nástupcov pôvodných výmerových vlastníkov, ktorí sa vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti nesprávali nedbalo. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel.
16. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote žalované 1/, 2/ odvolanie, v ktorom navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedli, že ich obrana bola založená na prelomení zásady „nemo plus iuris“ s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Súd prvej inštancie sa však podľa nich dostatočne neriadil závermi tohto nálezu, keď hodnotenie miery rizika zúžil len na strohé hodnotenie nedbalosti výmerového vlastníka, resp. jeho právnych nástupcov, ktorých konanie nepovažoval za nedbalé. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 238/2018 zo dňa 31.10.2019, ktorý v súvislosti s riešením kolízie dvoch princípov konštatoval, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Táto ochrana nadobúdateľom môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Keďže súd prvej inštancie ich dobromyseľnosť konštatoval, mal sa pri posudzovaní kolízie práv strán sporu riadiť princípom, že vyššie riziko v danom prípade majú znášať žalobkyne a prikloniť sa k záveru, že vlastníkom veci sa stáva ten, kto legálne získal vec a bol vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere v oprávnenie druhej strany previesť vlastnícke právo. Podľa nich sa právni predchodcovia žalobkýň správali ako nedbalí vlastníci, pretože nezabezpečili zápis výmeru do pozemkovej knihy. Nesúhlasia ani s názorom súdu, že o spochybnení vlastníctva sa dozvedeli najneskôr dňa XX.XX.XXXX na základe doručenia rozhodnutia katastrálneho odboru, keďže z tohto rozhodnutia nevyplývajú závery súdu, pretože nimi práve naopak katastrálny odbor odmietol požiadavku žalobkýň o zápis ich vlastníckeho práva. Záverom uviedli, že svoju obranu zakladajú na prelomení zásady „nemo plus iuris“, na ktorú nemá doba oprávnenej držby žiadny vplyv.
17. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalované neuviedli v odvolaní žiadne nové právne argumenty. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 je podľa nich na daný prípad neaplikovateľný. Z konania žalovaných nevyplýva, že by vynaložili potrebnú aktivitu v súvislosti so zisťovaním skutočného vlastníka sporných nehnuteľností. Skutočnosť, že štát bol zapísaný ako vlastník prevedených nehnuteľností, nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru žalovaných, že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Vyjadrili nesúhlas s tvrdením žalovaných o ich nedbalom vlastníctve. Na rozdiel od žalovaných vždy vynaložili aktívny prístup vo vzťahu k svojmu vlastníctvu, čo vyplynulo aj z dokazovania. Nesúhlasili ani s tvrdením žalovaných, že tieto sa ani dňa XX.XX.XXXX nemuseli dozvedieť o spochybnení ich vlastníckeho práva, pretože už dňa XX.XX.XXXX bola na LV č. XX obmedzujúca poznámka. V tejto súvislosti poukázali na ustanovenie § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladá aktívny prístup zo strany žalovaných. Žalované preto boli vo vzťahu k sporným pozemkom nedbalými vlastníčkami. Nesprávny úradný postup Slovenského pozemkového fondu nemôže ísť na ťarchu skutočného vlastníka pozemkov. Nie je vylúčená možnosť žalovaných domáhať sa prípadne spôsobenej škody.
18. Žalované vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkýň zotrvali na podanom odvolaní a uviedli, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 bolo vydané ešte pred nálezom Ústavného súdu SR, a preto je jeho použitie právne irelevantné.
19. Žalobkyne vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných tiež zotrvali na svojich tvrdeniach a uviedli, že v uvedenom spore nie je možné prelomiť zásadu „nemo plus iuris“.
20. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia zákonných podmienok (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené a súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v tomto prípade stotožnil s odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia a na dôvažok dodáva nasledovné:
21. Podľa obsahu spisu si žalobkyne žalobou podanou dňa XX.XX.XXXX uplatnili určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe Výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX/P., ktorý vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa XX.XX.XXXX. Podľa výmeru nadobudli právni predchodcovia žalobkýň - A. R. a manželka D. R. - do vlastníctva nehnuteľnosť - pozemok parc. č. XXXX/XX o výmere 12255 m2 roľa, nachádzajúci sa v kat. úz. I. V. E.. Žalobkyne nadobudli vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti titulom dedenia po pôvodných vlastníkoch. O duplicite vlastníctva k spornému pozemku nemali žalobkyne vedomosť, dozvedeli sa o nej až z oznámenia Správy katastra Q. sp. zn. Y.- XXX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX. Duplicita je vedená vo vzťahu k časti pozemku parc. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2 nachádzajúcej sa v kat. úz. L., ktorej sú ako podielové spoluvlastníčky
v X-ici v LV č. XX zapísané žalované 1/, 2/, a to titulom zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa XX.XX.XXXX.
22. Súd prvej inštancie prijal záver, že k vydržaniu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalovanými 1/, 2/ nemohlo prísť z dôvodu neuplynutia zákonom stanovenej doby nepretržitej oprávnenej držby počas 10-ich rokov, keďže táto začala plynúť od XX.XX.XXXX a plynula najneskôr do XX.XX.XXXX, kedy bolo žalovaným doručené rozhodnutie Správy katastra Q. o oprave chyby v katastrálnom operáte. Z obsahu tohto rozhodnutia je zrejmá duplicita vlastníctva k parcele registra „A.“ Q. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 277511 m2 evidovanej na LV č. XX v kat. úz. L. a k parcele registra „E“ Q. č. XXXX/XX orná pôda o výmere 12255 m2 evidovanej na LV č. XXXX v kat. úz. I. V. E..
23. Ani pri zvažovaní kolízie princípu dobrej viery nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka nemal súd za preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými 1/, 2/, keďže tak žalované ako aj žalobkyne neboli nedbalými vlastníčkami a do situácie duplicity vlastníctva sa dostali bez vlastnej vôle a pričinenia. V čase zápisu ich vlastníctva do katastra nehnuteľností boli v dobrej viere, že im sporná nehnuteľnosť patrí. Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa ktorého má niesť vyššiu mieru rizika nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyne a ani ich právni predchodcovia neboli nedbalými vlastníkmi, a preto nemožno princíp dobrej viery žalovaných postaviť nad princíp ochrany vlastníckeho práva žalobkýň.
24. So záverom súdu prvej inštancie svedčiacom o podielovom spoluvlastníctve žalobkýň k spornej nehnuteľnosti sa odvolací súd stotožnil. Žalované v odvolaní predovšetkým namietali, že súd prvej inštancie sa nedostatočne riadil závermi nálezu Ústavného súdu SR.
25. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 jednoznačne uviedol, že aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje, s výnimkou vydržania, všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a ako sa dostala na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.
26. Podľa názoru odvolacieho súdu však vyššie uvedený nález nezakladá princíp ochrany nadobúdateľa len na jeho dobrej viere, že nehnuteľnosť nadobudol od vlastníka nezohľadňujúc okolnosti a súvislosti každého konkrétneho prípadu. Nález poukazuje aj na princíp všeobecnej spravodlivosti a potrebu „zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci“. V danom prípade nebolo možné zachovať maximum z obidvoch základných práv, a preto bolo treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, s nutnosťou zvažovania všeobecných súvislostí tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Nebolo možné konštatovať nedbalosť pôvodných vlastníkov, resp. žalobkýň, preto nebolo možné postaviť princíp dobrej viery nadobúdateľov (žalovaných) nad princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov. Súd prvej inštancie síce konštatoval dobromyseľnosť nadobúdateliek (žalovaných), no túto nepostavil nad princíp ochrany pôvodných vlastníkov, ale zohľadnil aj princíp všeobecnej spravodlivosti a okolnosti a špecifiká tohto konkrétneho prípadu tak, ako mal na mysli aj spomínaný nález.
27. V odvolaní namietanou nedbalosťou žalobkýň sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 44. odôvodnenia rozsudku, s týmito dôvodmi sa odvolací súd stotožnil, a preto považuje za nadbytočné
uvádzať rovnaké dôvody opätovne aj v odôvodnení tohto rozsudku. Rovnako sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vysporiadal aj s námietkou žalovaných o nadobudnutí vedomosti spochybňujúcej ich vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, a to v bode 43. a 44. odôvodnenia. Aj keď Správa katastra Q. rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX zamietla návrh na opravu chyby v operáte katastra nehnuteľností, z obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva duplicita už vyššie uvádzaných nehnuteľností, a rovnako je z neho zrejmé, že účastníčka konania O. I. (žalovaná 2/) v telefonickom rozhovore vyjadrila aj v mene R. I. (žalovanej 1/) ochotu riešiť vec mimosúdne. Preto sa tvrdenie žalovaných, že z rozhodnutia Správy katastra Q. zo dňa XX.XX.XXXX nemohli nadobudnúť objektívne pochybnosti o ich vlastníckom práve javili odvolaciemu súdu ako účelové. Dobromyseľnosť žalovaných musela zaniknúť okamihom, keď sa dozvedeli o duplicite vlastníctva k nehnuteľnostiam, pretože táto skutočnosť objektívne musela vyvolať ich pochybnosť, či sú vlastníčkami sporných nehnuteľností oni, alebo žalobkyne.
28. Odvolací súd záverom poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, ktorý prijal záver, že „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ Rovnaké závery vyplynuli aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/278/2019 zo dňa 29.06.2021, ktorý poukázal práve na právne závery vyslovené veľkým senátom vo vyššie uvedenom uznesení.
29. Odvolací súd prejednávajúc odvolanie žalovaných posúdil toto odvolanie ako neopodstatnené na tom základe, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo všeobecnosti v odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným náležitostiam v zmysle § 220 ods. 2 CSP, je presvedčivý a dáva odpoveď na všetky podstatné otázky. Vzhľadom na všetko vyššie opísané odvolací súd ustálil, že napadnutý rozsudok je vecne správny a je z opísaných hľadísk najmä vo vzťahu k podstatným námietkam žalovaných aj dostatočne odôvodnený. Preto tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.
30. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodujúc podľa § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP konštatoval, že v odvolacom konaní boli úspešné žalobkyne 1/ až 4/. Vzhľadom na to im podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).