Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Sžfk-39-2020.pdf
PDF · 151.21 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sžfk/39/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mariána Fečíka a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. v právnej veci žalobkyne SWAN Mobile, a.s., so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 35 680 202, právne zastúpená BORKOLOVÁ & ASSOCIATES s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Jakubovo námestie 19, 811 09 Bratislava, IČO: 47 243 805, proti žalovanému (sťažovateľovi) Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101113539/2019, č. 101108476/2019, č. 101113410/2019, č. 101108777/2019, č. 101109147/2019, č. 101109482/2019, č. 101113663/2019 všetky zo dňa 13. mája 2019 a protokolu č. 101095299/2019 zo dňa 4. júna 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/115/19-501 2S/124-130/19-501 zo dňa 6. novembra 2019, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, vykonal u žalobkyne daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január 2015 až august 2015, o ktorej vyhotovil protokol č. 101095299/2018 zo dňa 04.06.2018. Rozhodnutím č. 100214395/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobkyni rozdiel dane v sume 459.093,79 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 193.046,25 € a vyrubil daň v sume 266.047,54 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101113539/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
2. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100214676/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 Daňového poriadku určil žalobkyni rozdiel dane v sume 416.715,58 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 291.101,10 € a vyrubil daň v sume 125.614,48 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101108476/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
3. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100215066/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 Daňového poriadku určil žalobkyni rozdiel dane v sume 541.985,21 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 475.620,54 € a vyrubil daň v sume 66.364,67 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101113410/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
4. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100215330/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 Daňového poriadku určil žalobkyni rozdiel dane v sume 531.385,10 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 253.597,40 € a vyrubil daň v sume 277.787,70 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101108777/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
5. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100215538/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 Daňového poriadku určil žalobkyni rozdiel dane v sume 482.247,73 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 412.170,27 € a vyrubil daň v sume 70.077,46 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101109147/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
6. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100215746/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5, ods. 6 Daňového poriadku určil žalobkyni rozdiel dane v sume 181.692,11 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015, nepriznal nadmerný odpočet v sume 81.645,35 € a vyrubil daň v sume 100.046,76 €. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101109482/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
7. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100215881/2019 zo dňa 17.01.2019 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 131.453,33 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2015. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101113663/2019 zo dňa 13.05.2019 prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.
II.
Konanie na krajskom súde
8. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) Správny súdny poriadok (ďalej len S.s.p.) zrušil rozhodnutia žalovaného č. 101113539/2019, č. 101108476/2019, č. 101113410/2019, č. 101108777/2019, č. 101109147/2019, č. 101109482/2019, č. 101113663/2019 všetky zo dňa 13.05.2019 ako aj Daňového úradu Bratislava, pre vybrané daňové subjekty č. 100214395/2019, č. 100214676/2019, č. 100215066/2019, č. 100215330/2019, č. 100215538/2019, č. 100215746/2019, č. 100215881/2019 všetky zo dňa 17.01.2019 a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie a podľa § 98 ods. 1 písm. g) S.s.p. žalobu v časti o preskúmanie protokolu č. 101095299/2018 zo dňa 04.06.2018 odmietol.
9. V odôvodnení uviedol, že v preskúmavanom konaní daňové orgány tvrdili, že žalobkyňa nepreukázala uskutočnenie deklarovaných dodávok, pretože o ich existencii nepredložila základný dôkaz - CDR záznamy, pričom fakturované služby nemohli byť realizované, pretože spoločnosti zapojené do obchodného reťazca neboli technicky vybavené na poskytnutie takéhoto plnenia a bolo akokoľvek nemožné, aby sa prostredníctvom týchto spoločností mohol uskutočniť tranzit telefonickej prevádzky.
10. V tomto smere krajský súd dal do pozornosti, že daňové orgány nekonštatovali nemožnosť uskutočnenia predmetných obchodov u priamych odberateľov žalobkyne a u priameho dodávateľa, ale u následných ďalších osôb, ktoré priamo so žalobkyňou nespolupracovali. Správny súd zdôraznil, že v zmysle známej judikatúry slovenských súdov ako aj Súdneho dvora EÚ samotné tvrdenie daňových orgánov, že nebolo plnenie poskytnuté žalobkyni skutočne vykonané subdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobkyňa nárok. Vychádzajúc zo známych právnych
záverov Súdneho dvora EÚ neobstojí, resp. sa javí ako predčasná argumentácia žalovaného, ktorý existenciu dodania nevylučuje, ale súčasne má vážne pochybnosti o tom, že dodanie uskutočnili deklarovaní subdodávatelia.
11. Čo považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť je to, že v predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobkyňou sa u nej nenachádzali, resp. preukazne nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, čiže jej neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobkyňa bola súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobkyni by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobkyňa bola pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo viaceré osoby) z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobkyni právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
12. Na tomto mieste správny súd poukázal na špecifickosť situácie, v ktorej sa nachádza žalobkyňa a ostatné osoby podnikajúce v danom obchodnom segmente. Zo zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZEK“) vyplýva, že CDR záznamy, resp. ich obsah, sú predmetom telekomunikačného tajomstva a žalobkyňa ako jej pôvodca ich môže (je povinná) poskytnúť iba v zákone o elektronických komunikáciách ustanoveným orgánom, medzi ktoré síce patrí žalovaný aj správca dane, avšak poskytnutie týchto informácií je obmedzené podmienkami uvedenými v § 63 ods. 7 ZEK. Krajský súd sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že CDR záznamy by bolo možné správcovi poskytnúť len za predpokladu existencie písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu zákonného sudcu. Daňové orgány sú považované za „iné orgány štátu“ v súlade s § 55 ods. 6 ZEK, ktoré na získavanie prístupu k informáciám uloženým v koncovom zariadení užívateľa nepotrebujú, aby tento dotknutý užívateľ udelil k tomu súhlas. Pritom je však polemické, či by sa v danom prípade takýto súhlas sudcu dosiahol, keďže zámer posúdenia správnosti vypočítania dane žalobkyňou presahuje mierou svojho zásahu do práva dotknutých osôb na súkromie, kedy z pohľadu dôležitosti a hodnoty či ústavnej ochrany by pravdepodobne v porovnaní s posúdením správnosti vypočítania dane bolo právo na súkromie uprednostnené. Uvedené úvahy či pochybnosti však nie sú predmetom posúdenia súdom a z hľadiska prieskumu zákonnosti v súdenej veci to nemá právny význam.
13. Nie je sporným, že primárne je daňový subjekt povinný správcovi dane pri daňovej kontrole preukazovať skutočnosti deklarované v daňovom priznaní, teda že sa dodania služieb a tovarov (obchody), za ktoré svojmu dodávateľovi zaplatil, uskutočnili, avšak špecifické na predmetnej veci je skutočnosť, že dôkaz, ktorý by reálnosť uskutočnenia deklarovaných obchodov preukázal, nie je možné vykonať bez splnenia v ZEK ustanovených podmienok.
14. Z uvedeného vyplývajú dva závery. Po prvé, ide o situáciu, kedy síce zákon upravujúci daňové konanie ukladá daňovému subjektu preukázať správnosť vypočítanej dane a zákonnosť daňového priznania, pripúšťa však, že aj správcovi dane vzniká povinnosť viesť daňové konanie tak, aby dospelo k riadnemu zisteniu skutkového stavu potrebného pre vydanie jeho rozhodnutia a zároveň je povinnosťou daňového orgánu vykonať dokazovanie tam, kde nie je možné produkciu dôkazu požadovať od daňového subjektu alebo ak takýto dôkaz z objektívnych príčin (akou je napríklad zákonná prekážka) daňový subjekt zabezpečiť. Po druhé, treba konštatovať, že žalobkyňa nespôsobila situáciu, kedy existuje konflikt medzi povinnosťou predložiť dôkaz o reálnosti zdaniteľného obchodu na jednej strane a zákazom predmet dôkazu sprístupniť bez splnenia zákonných podmienok (§ 63 ods. 7 ZEK) na strane druhej. Výklad práva, ktorý by akceptoval, že nesúlad právnych predpisov je možné interpretovať v neprospech účastníka konania bez zohľadnenia práva na spravodlivý proces a zákazu zneužitia práva orgánmi štátu, by celkom isto nezodpovedal ústavnej požiadavke ochrany základných práv. Nad každým
postupom a rozhodnutím orgánu štátu sa totiž nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé.
15. Za nemenej právne relevantný argument považoval krajský súd námietku, že daňové orgány konštatovali nereálnosť ňou deklarovaných obchodov z dôvodov na strane subjektov nachádzajúcich sa v reťazci obchodných spoločností až za dodávateľom žalobkyne (DH Telecom, s.r.o.), o ktorých daňové orgány tvrdili, že bolo akokoľvek nemožné, aby sa prostredníctvom týchto spoločnosti mohol uskutočniť predmetný tranzit telefonickej prevádzky. K uvedenému správny súd uviedol, že v súlade s už spomínanými právnymi závermi vyslovenými v judikatúre Súdneho dvora EÚ nie je spravodlivé od daňového subjektu požadovať preukázanie takých skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal alebo, o ktorých sa nemal ako dozvedieť. V danom kontexte je potrebné pripomenúť, že ZEK ani iný právny predpis nedáva žalobkyni možnosť preveriť a ani ovplyvniť zákonnosť postupu osôb, ktoré v daných obchodoch vystupujú ako subdodávatelia, nemá ani reálnu možnosť výberu týchto subdodávateľov, pretože ten je závislý len od vôli subjektov mimo žalobcu nachádzajúcich sa v reťazci za ním. Za takejto situácie sa nemožno stotožniť s takým právnym záverom zo strany správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, a preto nebude jej uplatnený nárok na odpočítanie dane akceptovaný.
16. Od žalobkyne ako podnikateľa možno na jednej strane požadovať, aby svoje obchody realizovala tak, aby aj v budúcnosti vedela preukázať ich uskutočnenie, to znamená, že možno očakávať, že pokiaľ podnikateľ reálne vykonal obchod, disponuje dôkazmi (napr. dokladmi o pôvode, o množstve, o akosti, o forme, o doprave, o ďalšom osude alebo o komunikáciou), že sa obchod uskutočnil. Uvedené však možno od podnikateľa vyžadovať v rozumnej miere, teda pokiaľ je to v technických a právnych možnostiach podnikateľa a tieto požiadavky musia byť zároveň primerané okolnostiam a danému obchodu. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane.
17. Výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, keď znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany.
18. V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Keďže dopredu podvodné konanie nemožno predvídať, až následne možno podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť) v tom či inom ohľade. Krajský súd z tohto pohľadu vychádzajúc zo zistení správcu dane premietnuté v administratívnom spise nepovažoval postup žalobkyne za nevšedne neobozretný či dokonca nedobromyseľný v kontexte skúmania zákonnosti jej postupu ako účastníka reťazca firiem, kedy plnenie v niektorej časti reťazca bolo poznačené protiprávnosťou konania niektorého z jeho účastníkov. Nie je dôvod neveriť žalobkyni, keď tvrdila, že jej dodávateľa - DH Telecom, s.r.o., považovala za dôveryhodného. Krajský súd za uveriteľné (žalovaným nevyvrátené) považoval tvrdenie, že sa presvedčil o schopnosti DH Telecom, s.r.o. zabezpečiť dohodnuté plnenie pri prvom objednanom plnení, kedy došlo k riadnemu poskytnutiu tranzitu prevádzky aj k vyhotovenie CDR záznamov v ústredni žalobkyne. O schopnosti dodávateľa žalobkyne presvedčila aj spokojnosť jeho odberateľov - spoločnosti O2 a Orange, ktorí za tranzity prevádzky
realizovanej žalobkyňou riadne zaplatili a na základe takejto skúsenosti nebol dôvod na pochybnosti o schopnosti spoločnosti DH Telecom poskytnúť dohodnuté služby.
19. Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobkyňa bola aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhala, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobkyne k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobkyni priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu In dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobkyne k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov predmetného reťazca.
20. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Krajský súd uviedol, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. Zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučujú možnosť, že dodávatelia žalobkyne a ich subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo nevdojak i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobkyne. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd znova poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, z ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Zároveň platí, že daňový orgán nie je oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar alebo službu, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom alebo službou a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené.
22. Krajský súd prisvedčil argumentu žalobkyne, že pri obchodovaní v určitom reťazci, platí, že jeden daňový subjekt nemôže byť automaticky zodpovedný aj za konanie iných daňových subjektov. Skutočnosť, že na určitom stupni v rámci reťazca dôjde k protiprávnemu konania a porušeniu daňových predpisov nezakladá automaticky protiprávnosť na všetkých stupňoch a nemôže ísť na ťarchu žalobkyne, pokiaľ nevedela alebo nemohla vedieť, že v tomto obchodnom reťazci k zneužitiu práva na odpočet DPH došlo. Krajský súd je toho názoru, že ani dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov (dodávateľov) žalobkyne nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti konania aj žalobkyne, ani v tom nemožno badať jej vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. Ak by zo správcom dane naznačených dôvodov subdodávateľským daňovým subjektom nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, žalobkyni ako kupujúcemu by nevzniklo právo na odpočítanie dane z vystavených faktúr v kontexte známej judikatúry Súdneho dvora EÚ iba za predpokladu, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
23. V zmysle uvedeného, pokiaľ mal správca dane pri daňovej kontrole pochybnosti o uskutočnení tranzitu medzinárodnej telefonickej prevádzky od dodávateľa DH Telecom, s.r.o. a žalobkyňa z objektívnych príčin nemohla predložiť CDR záznamy, na účely preukázania oprávnenosti uplatneného
odpočítania dane bol správca dane oprávnený požadovať od žalobkyne, aby odstránila vzniknuté pochybnosti a preukázala aj inými dôkazmi, že k spornému tranzitu v skúmanom čase reálne došlo. Aké dôkazy to môžu byť záleží na žalobkyni a daňových orgánoch, nie je úlohou súdu tieto vymenovať resp. určiť, pretože ich množina nie je nijako obmedzená. Platí však, že nie daňový orgán je oprávnený arbitrárne určovať počet týchto dôkazov, ale kritériom by mala byť preukázanosť tvrdení žalobkyne, ktorá bude daná posúdením predložených dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti tak, aby sa jej tvrdenia dali prostredníctvom dôkazov verifikovať. Zároveň platí, že (pravdepodobne) jedine CDR záznam, vyprodukovaný objektívne a nezávisle od ľudského faktoru ústredňou, či iným technickým zariadením, je možné považovať za objektívny dôkaz uskutočnenia predmetnej služby. O CDR záznamoch žalobkyňa tvrdila, že ich má k dispozícii, pričom práve tieto sú podkladom pre fakturáciu dodávateľmi žalobkyni a tiež žalobkyňou jej odberateľom. Správny súd si uvedomuje celkom jednoznačnú dôkaznú núdzu, ktorá v dôsledku zákonnej úpravy vznikla, tento stav však nemožno riešiť na neprospech osoby, ktorá tento stav nezavinila - žalobkyne. Z dikcie ustanovení upravujúcich zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.
24. Krajský súd zdôraznil, že netvrdí, že obchody deklarované žalobkyňou sa reálne uskutočnili tak, ako ňou boli opísané v jej podaniach daňovým orgánom alebo správnemu súdu. Zároveň však podľa presvedčenia správneho súdu z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly nemožno odvodiť daňovými orgánmi prijatý záver, že sa tieto obchody neuskutočnili, alebo že žalobkyni z tohto dôvodu nevzniklo právo na odpočítanie dane v súlade s § 49 ods. l, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Krajský súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR považoval za dôvodné žalobné námietky č. 3, 4, 5, 6 a 7 a dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia a tiež k záveru, že uvedené pochybenie sa javí aj ako dôsledok nedostatočného zistenia skutkového stavu na riadne posúdenie veci a potrebnú (nevyhnutnú) argumentáciu v odôvodnení rozhodnutí, čo viedlo k zrušeniu žalobou napadnutých rozhodnutí a k vráteniu veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
25. Pokiaľ ide o námietku č. 2, v ktorej žalobkyňa poukázala na to, že poskytla spoločnosti Orange a O2 tranzit medzinárodnej telekomunikačnej prevádzky a spoločnosť Orange si z toho obchodu uplatnila právo na odpočítanie DPH na vstupe a ak mal v konaní voči žalobkyni žalovaný pochybnosť o realizácii kontrolovaného plnenia, rovnaké pochybnosti sa potom vzťahujú aj na plnenie, vo vzťahu ku ktorému si právo na odpočítanie DPH uplatnila spoločnosť Orange a O2, túto považoval krajský súd za irelevantnú. Isto sa dá so žalobkyňou súhlasiť, že rozhodnutia správnych orgánov by mali byť predvídateľné a v obdobných prípadoch by malo byť posúdenie veci zo strany správneho orgánu rovnaké. Na druhej strane však nemožno skutočnosť, že daňové orgány (doposiaľ) nevyvodili zodpovednosť voči odberateľom žalobkyne, považovať za argument v prospech zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí a ani diskriminácia pociťovaná žalobkyňou nemôže byť v tomto prípade právne významným dôvodom na posúdenie žalobou rozhodnutí správnych orgánov ako nezákonná.
26. Pokiaľ ide o námietku č. 8, krajský súd jej vzhľadom na dôvody zrušenia neprikladal význam a nepreveroval tvrdenia žalobkyne, pričom tak urobil aj z dôvodu, že otázka personálneho prepojenia nebola významná ani pre daňové orgány, pretože tie založili svoje rozhodnutia na iných pre ne podstatnejších skutočnostiach.
27. V námietke č. 9 žalobkyňa namietala podstatné porušenie ustanovení pred správcom dane, kedy podľa jej názoru trvala daňová kontrola neprimerane dlho, čo robí protokol o jej skončení nezákonným dôkazom nepoužiteľným vo vyrubovacom konaní. V danej súvislosti poukázal krajský súd na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010, podľa ktorého „ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý“. Krajský súd námietku žalobkyne považoval za neopodstatnenú. Prerušenie daňového konania je v zmysle § 61 ods. 1 Daňového poriadku bežne používaným inštitútom používaným v prípade potreby zadovážiť v daňovom konaní dôkazy prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií. Krajský súd prisvedčil žalovanému, že
žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to len možné a nie je možné opomenúť skutočnosť, že v danom prípade išlo o komplikovanú odbornú problematiku a o predloženie dokladov preukazujúcich dodanie služieb za sedem kontrolovaných zdaňovacích období. Krajský súd sa stotožnil so žalovaným, že pokiaľ žalobkyňa namietala neúčelnosť dožiadaní v rámci medzinárodného vyžiadania informácii o odberateľoch z Českej republiky, Lotyšska a Chorvátska a súhlasila, že dôvodom bola efektívnosť výkonu daňovej kontroly a komplexné posúdenie preverovaných zdaniteľných obchodov, a preto správca dane okrem iných dôkazov využil ku svojej kontrolnej činnosti výsledky preverovaní a kontrolných zistení z daňových kontrol, vykonaných u žalobkyne za iné zdaňovacie obdobia, z dôvodu úplnosti skutkového stavu.
28. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou č. 10, v ktorej žalobkyňa namietala, že správca dane v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutých rozhodnutí použil ako dôkaz viaceré zápisnice o miestnom zisťovaní rôznych subjektov, pričom však žalobkyňa nebola upovedomená o vykonaní týchto úkonov. Správny súd síce dal za pravdu tvrdeniu žalobkyne, že takýmto počínaním správca dane porušil jej procesné práva, avšak posudzovaná námietka zo strany žalobkyne je len všeobecne formulovaná a neuvádza, v akom ohľade bolo toto porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom spôsobilé mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí napadnutých v žalobe. Žalobkyňa bola s výsledkami miestnych zisťovaní výsluchov svedkov oboznámená a mala možnosť sa k nim vyjadriť - v tomto ohľade nebola na svojich právach ukrátená. Skutočnosť, že nemohla svedkom pri ich výsluchoch klásť otázky je nepochybne porušením 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku, avšak, ako už krajský súd uviedol, žalobkyňa neuviedla, ako toto pochybenie zo strany správcu dane malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
29. Žalobkyňa vo svojej správnej žalobe okrem preskúmania zákonnosti rozhodnutí vydaných správcom dane a žalovaným vo vyrubovacích konaniach žiadala, aby súd preskúmal zákonnosť protokolu č. 101095299/2018 zo dňa 04.06.2018 vydaný správcom dane pri ukončení daňovej kontroly. K uvedenému protokolu krajský súd uviedol, že protokol o výsledku daňovej kontroly nie je rozhodnutím ani opatrením orgánu verejnej správy v administratívnom konaní, ktoré by zakladali, menili, zrušovali alebo deklarovali práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne alebo sa ich priamo dotýkali. Ide o opatrenie predbežnej povahy, ktoré samé o sebe nemôže mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobkyne, pretože slúži len ako podklad pre ďalší postup správneho orgánu, ktorý na základe zistených porušení zákona môže voči žalobkyni začať samostatné administratívne konanie - vyrubovacie konanie. Až rozhodnutie vo vyrubovacom konaní nepochybne predstavuje zásah do právneho postavenia žalobkyne, do jej práv a právom chránených záujmov. K takémuto zásahu však nemôže dôjsť už samotným vydaním protokolu o výsledku daňovej kontroly, ktoré len konštatuje porušenia daňových právnych predpisov. Preto je jeho súdne preskúmanie v správnom súdnictve neprípustné. Z uvedených dôvodov žalobu v časti týkajúcej sa protokolu ako neprípustnú odmietol.
30. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. III. Konanie na kasačnom súde
31. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (sťažovateľ) v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., a navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
32. Sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Sťažovateľ upozornil, že správne orgány nevyslovili právny názor, že sa v predmetnom prípade jedná o podvodné konanie žalobkyne, a že z toho dôvodu došlo k nepriznaniu nároku žalobkyne. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na skutkový stav daného prípadu a na zákonné ustanovenia, podľa ktorých sa v daňovom konaní postupuje. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na judikatúru kasačného a ústavného súdu.
33. Žalobkyňa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nesúhlasila s námietkami uvedenými v kasačnej sťažnosti a odkázala na správnu žalobu. Z uvedených dôvodov navrhla kasačnému súdu, aby kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV.
Právny názor Najvyššieho správneho súdu
34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. 4Sžfk/39/2020. Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1 S.s.p., § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. novembra 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).
36. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Po preverení splnenia podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom (sťažovateľom), ako aj žalobkyňou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
37. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 38. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 39. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 40. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
41. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 42. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 43. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 44. Podľa § 49 ods.1 v nadväznosti na § 19 ods.1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. 45. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 46. Podľa § 55 ods. 6 ZEK každý, kto ukladá alebo získava prístup k informáciám uloženým v koncovom zariadení užívateľa, je na to oprávnený iba ak dotknutý užívateľ udelil súhlas na základe jasných a úplných informácií o účele ich spracovania; za súhlas na tento účel sa považuje aj použitie príslušného nastavenia webového prehliadača alebo iného počítačového programu. Povinnosť získania súhlasu sa nevzťahuje na orgán činný v trestnom konaní a iný orgán štátu. To nebráni technickému uloženiu údajov alebo prístupu k nim, ktorých jediným účelom je prenos alebo uľahčenie prenosu správy prostredníctvom siete, alebo ak je to bezpodmienečne potrebné pre poskytovateľa služieb informačnej spoločnosti na poskytovanie služby informačnej spoločnosti, ktorú výslovne požaduje užívateľ. 47. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZEK predmetom telekomunikačného tajomstva sú súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby - podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname. 48. Podľa § 63 ods. 6 ZEK podnik je povinný poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní na účely trestného konania a inému orgánu štátu podľa § 55 ods. 6 na účely plnenia jeho úloh v rozsahu podľa osobitných predpisov údaje, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa odseku 1 písm. b) až d); v prípade údajov potrebných na účely trestného konania a pátrania po hľadanej osobe alebo nezvestnej osobe a odcudzených motorových vozidlách sa postupuje podľa osobitných predpisov. Podnik je povinný poskytnúť tieto údaje zrozumiteľným spôsobom v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe v šifrovanej forme. Náklady na hmotné nosiče, ktoré sú potrebné na poskytnutie údajov, uhrádza orgán štátu, ktorému sa takéto údaje poskytli. 50. Podľa § 63 ods. 7 ZEK údaje podľa odseku 6 sa poskytujú len na základe písomnej žiadosti vyhotovenej na základe písomného súhlasu zákonného sudcu (ďalej len „súhlas“). Súhlas možno udeliť, len ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené.
51. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis sťažovateľa dospel k záveru, že kasačné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné.
52. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
53. V uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd na svoje početné rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, keď nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Tzn., v daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva. (viď. aj sp. zn. 2Sžf/4/2009, resp. sp. zn. 6Sžf/19/2011)
54. V prejednávanej veci daňové orgány tvrdili, že žalobkyňa nepreukázala uskutočnenie deklarovaných dodávok, pretože o ich existencii nepredložila základný dôkaz - CDR záznamy, pričom fakturované služby nemohli byť realizované, pretože spoločnosti zapojené do obchodného reťazca neboli technicky vybavené na poskytnutie takéhoto plnenia a bolo akokoľvek nemožné, aby sa prostredníctvom týchto spoločnosti mohol uskutočniť tranzit telefonickej prevádzky. Daňové orgány teda nekonštatovali nemožnosť uskutočnenia predmetných obchodov u priamych odberateľov žalobkyne a u priameho dodávateľa, ale u následných ďalších osôb, ktoré priamo so žalobkyňou nespolupracovali.
55. Kasačný súd sa stotožnil s názorom krajského súdu a s poukazom na ZEK k veci uvádza, že žalobkyňa z objektívnych príčin nemohla predložiť CDR záznamy. Správca dane však mohol postupovať v zmysle ZEK a CDR záznamy si vyžiadať. Zároveň mohol správca dane od žalobkyne požadovať, aby vzniknuté pochybnosti odstránila a preukázala ich aj inými dôkazmi.
56. Krajský súd vo svojom rozsudku aj správne poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá pripúšťa vznik nároku na odpočet u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak existujú pochybnosti na strane dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený. Tu je na mieste poukázať na rozhodnutia Súdneho dvora EU v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, resp. v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Judikatúra Súdneho dvora EU tiež ustálila, že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (C-384/04, C-271/06). Možno zhrnúť, že Súdny dvor EU dlhodobo judikuje, že samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľom, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet; pričom právo na odpočet DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom, možno zamietnuť jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13).
57. V rámci svojej rozhodovacej praxe kasačný súd opakovane pripustil poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi zdaniteľného plnenia v prípade, ak plnenie bolo poskytnuté za štandardných okolností, ako k nemu dochádzalo v rámci predchádzajúcej obchodnej praxe, hoc na strane dodávateľa evidentne došlo k podvodnému konaniu (napr. rozhodnutia sp. zn. 8Sžfk/7/2018, sp. zn. 8Sžfk/16/2018, sp. zn. 8Sžfk/42/2018 a pod.). Primeranosť ostražitosti daňového subjektu (due diligence) zodpovedá aj rutinizácii obchodných procesov, a preto ak zdaniteľné plnenie má prebehnúť za štandardných podmienok, k dodaniu tovaru dôjde (rozumej existencia tovaru nie je spochybnená), kúpna cena je zaplatená štandardným spôsobom a v rámci komunikácie nedôjde k neodôvodneným rozdielom oproti bežnému/zaužívanému obchodnému styku, daňový subjekt nemá dôvod spochybňovať oprávnenie svojho dodávateľa nakladať s predmetom zdaniteľného plnenia. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti daňového konania vyplýva, že daňové orgány nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov, to znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
58. Kasačný súd podotýka, že krajský súd netvrdil, že obchody deklarované žalobkyňou sa reálne uskutočnili tak, ako ich opísala v administratívnom alebo súdnom konaní. Z vykonaného dokazovania pred správnymi orgánmi však nie je možné vyvodiť prijatý záver uvedený v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov, že sa predmetné obchody neuskutočnili a že žalobkyni z toho dôvodu nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 ods. 2 zákona o DPH. Preto bude povinnosťou správcu dane až po riadnom a úplnom zistení skutkového stavu veci vydať nové rozhodnutie, ktoré bude povinný
dôkladne odôvodniť, aj s poukazom na príslušnú judikatúru kasačného súdu ako aj Súdneho dvora EÚ (C-80/11).
59. Ku kasačným námietkam sťažovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu nesprávne právne posúdenie veci, kasačný súd uvádza, že sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, pretože sťažovateľ neuviedol, ktoré právne posúdenie, a v čom vlastne sťažovateľ vidí nesprávnosť právneho posúdenia veci krajským súdom. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. sťažovateľ neposkytol bližšie odôvodnenie a konkretizáciu, preto potom pre kasačný súd nebol vytvorený dostatočný priestor, aby sa s kasačnými námietkami vysporiadal. Iba všeobecný poukaz na pochybenia krajského súdu bez ich bližšieho odôvodnenia nepostačuje na zmenu záverov krajského súdu. Takto formulovanými námietkami sťažovateľ v podstate len vyjadril všeobecný nesúhlas so zisteniami a závermi krajského súdu, bez jeho vlastných tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými podkladmi, čo neumožňovalo súdny prieskum zákonnosti. Nie je úlohou kasačného súdu v kasačnom konaní dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyhľadávať a ani ich za sťažovateľa špecifikovať.
60. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu sa rozhodovacia prax kasačného súdu ustálila na tom, že sťažovateľ sa môže s úspechom domáhať nesprávneho posúdenia veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.) vtedy, keď správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a) až f)) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/12/2016, sp. zn. 1Sžfk/10/2018, sp. zn. 1Sžfk/9/2020). V tomto smere kasačný súd v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/12/2016 zo dňa 20.02.2018 konštatoval, že: „V súvislosti s uvedeným musí kasačný súd zdôrazniť, že hore uvedená nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle ustálenej judikatúry potom konkrétne spočíva v tom, že správny súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.“ V kontexte uvedených skutočností kasačný súd považoval uplatnené sťažnostné body za nedôvodné, pretože sú len vo všeobecnej rovine a nesmerujú voči žiadnym konkrétnym skutkovým a právnym záverom krajského súdu, ktorých posúdením by sa mal kasačný súd zaoberať.
61. Kasačný súd na väčšinu vád konania a rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú obsiahnuté v jednotlivých dôvodoch kasačnej sťažnosti, neprihliada ex offo, ale sťažovateľ ich musí v kasačnej sťažnosti uviesť a právne odôvodniť. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/9/2020 zo dňa 23.02.2021, v ktorom kasačný súd uviedol, že: „Aby tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci malo oporu v zákone, bol sťažovateľ zaťažený povinnosťou v zmysle § 440 ods. 2 S.s.p. uviesť aj konkrétnu právnu normu a vykonať jej rozbor na prospech svojho tvrdenia...“ K vymedzeniu dôvodov kasačnej sťažnosti kasačný súd analogicky poukazuje tiež na R 38/2008, podľa ktorého „Pokiaľ v dovolaní nie sú uvedené konkrétne okolnosti svedčiace o tom, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, samotné uvedenie ustanovenia § 241 <https://www.beck-online.sk/bo/document-view.seam? documentId=pj5f6mjzgyzv6ojzfzygc4tbm5zgczrngi2dc> ods. 2 písm. c) O. s. p. nemožno považovať za dostatočné naplnenie dôvodov, pre ktoré sa dovolanie podáva, lebo dovolaním napadnuté rozhodnutie nemožno preskúmať z hľadiska jeho opodstatnenosti.“
62. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.
63. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní mala úspech, ich náhradu priznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.).
64. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.