Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3CoPr-4-2021.pdf
PDF · 172.28 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoPr/4/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: I.. C. T., L.. X.X.XXXX, E. XX, J., zastúpenej L. &. G., D..O..M.., Q. na T. XA, J., W.: XX XXX XXX, proti žalovanej: X. X. D. J., S. XX, J., W.: XX XXX XXX, X.: C., G.W., Y. &. G. D..O..M.., P. Q. P., C. L. XX, J., W.: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti okamžitých skončení pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 44Cpr/22/2016-243, zo dňa 17.6.2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanej priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu na pracovnú pozíciu námestník riaditeľa pre prevádzkovo-technický úsek, založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.4.2012 s dňom nástupu 16.4.2012, okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, doručeným žalobkyni dňa 11.11.2016, bol skončený neplatne a medzi sporovými stranami naďalej trvá. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady mzdy vo výške 4.169,36 eura s príslušenstvom mesačne odo dňa 23.11.2016 až do času, kým jej žalovaná umožní pokračovať v práci. Žalobkyňa sa ďalej domáhala určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu na pracovnú pozíciu referent verejného obstarávania, založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.11.2012, s dňom nástupu 1.11.2012, okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, doručeným žalobkyni dňa 11.11.2016, bol skončený neplatne a medzi sporovými stranami naďalej trvá. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady mzdy vo výške 2.099 eur s príslušenstvom mesačne od 23.11.2016 do času, kým jej žalovaná umožní pokračovať v práci a náhrady trov konania. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalobkyňa bola zamestnaná vo vyššie uvedených pracovných pozíciách a že jej dala žalovaná okamžité skončenie pracovného pomeru z oboch pracovných pozícií za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré boli dňa 9.11.2016 riadne prerokované s odborovou organizáciou, ktorá ho akceptovala bez námietok. Nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaná okamžite skončila so žalobkyňou oba pracovné pomery v lehote podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Ďalej nebolo sporné, že žalobkyňa oznámila žalovanej listami zo 16.11.2016, že považuje okamžité skončenia za neplatné a trvá na tom, aby ju naďalej zamestnávala a prideľovala jej prácu podľa uzavretých pracovných zmlúv.
2. Skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru na pozícii/funkcii námestníka pre prevádzkovo - technický úsek/právnik, spočívalo v troch porušeniach pracovnej
disciplíny; skutkové vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru na pozícii/funkcii referent pre verejné obstarávanie, spočívalo rovnako v troch porušeniach pracovnej disciplíny.
3. Prvé porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka spočívalo v skutočnosti, že žalobkyňa ani potom, čo ju nadriadený vyzval urýchlene konať a obnoviť nájomnú zmluvu s prenajímateľom SR - L. G.L. S. G. Q. E. B. (ktorej platnosť uplynula 12.7.2016, čo bolo zrejmé z tabuľky nájmov vypracovanej žalobkyňou 7.9.2016), nekonala a to ani po návrate z práceneschopnosti dňa 3.10.2016. Do 14.10.2016 riaditeľ nemal v tejto veci spätnú väzbu, pričom išlo jednoznačne o vec, ktorá bola v kompetencii žalobkyne v zmysle obsahu pracovnej činnosti ako aj v zmysle organizačného poriadku. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa sa o skončení platnosti nájomnej zmluvy dozvedela z tabuľky, ktorú predkladala na výzvu riaditeľa. Súd prvej inštancie mal za to, že takéto pochybenie žalobkyne predstavuje závažné nesplnenie si úlohy v zmysle jej funkcie, vzhľadom na charakter postavenia žalovanej a jej úlohy v zmysle zákona o záchrannej zdravotnej službe (ďalej aj „X.“), keď neobnovením nájmu včas, bola ohrozená činnosť jednej zo staníc X.. Žalobkyňa porušila svoje povinnosti tak, ako ich uviedla žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru - organizácia činnosti prevádzky žalovanej a riešenie zmluvných vzťahov žalovanej. Uvedené pochybenie žalobkyne svojou intenzitou predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré žalovaná mohla okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Súd prvej inštancie vychádzal pri uvedenom závere zo skutočnosti, že žalobkyňa zastávala po riaditeľovi druhú najvýznamnejšiu funkciu vedúceho zamestnanca v zdvojenej pracovnej pozícii, v ktorého pôsobnosti jednoznačne bolo zabezpečenie riadneho prevádzkového chodu žalovanej - v tomto prípade stanice X. a včasné zabezpečenie predĺženia platnosti nájomnej zmluvy na priestory, v ktorých sa táto stanica X. nachádzala. Žalobkyňa nielenže včas nezistila skončenie nájomnej zmluvy, ale následne promptne nekonala, aby zabezpečila rýchlu nápravu. Na tomto závere nič nezmenila ani jej obrana, že v tomto prípade sa záležitosť riešila na úseku zdravotnej starostlivosti, o čom mal riaditeľ organizácie vedomosť a túto záležitosť sám inicioval riešiť takýmto spôsobom. Žalovaná svoje tvrdenia o nečinnosti žalobkyne preukázala (e-mailová komunikácia 23.9., 14.10., 16-17.10., tabuľka nájmov); vzhľadom na nečinnosť žalobkyne musel riaditeľ žalovanej iniciovať daný problém s nájomnou zmluvou spôsobom aj keď ex post, pretože dochádzalo k porušovaniu § 5 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 579/2004 Z.z. s hrozbou pokuty až do výšky 16.596 eur.
4. Druhé porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka spočívalo v skutočnosti, že používala služobné motorové vozidlo (ktoré jej bolo pridelené v súvislosti s jej funkciou námestníka) na súkromné účely a bez súhlasu zamestnávateľa, ktorá skutočnosť vyplývala zo súhrnov výkonov prideleného vozidla za mesiac september, konkrétne 1.9.2016, 15.9.2016 a 26.9.2016 - v čase, od ktorého bola žalobkyňa práceneschopná. Žalovaná ďalej žalobkyni vytkla, že bola riaditeľom dňa 12.10.2016 vyzvaná, aby doplnila informácie o účeloch jazdy, s kým a v akej veci rokovala v dňoch 2.9.2016, 6.9.2016, 7.9.2016, 12.9.2016, 14.9.2016, 15.9.2016, 20.9.2016, 21.9.2016 a 26.9.2016, v ktorých podnikla služobné výjazdy mimo Bratislavy, a to do 14.10.2016, pričom reagovala až 17.10.2016, vôbec však neuviedla požadované informácie a údaje. Opätovne bola vyzvaná riaditeľom dňa 19.10.2016 s tým, že na túto výzvu nereagovala. Žalovaná skutkovo vymedzila v okamžitom skončení pracovného pomeru dni, v ktorých žalobkyňa podnikla služobné výjazdy mimo J., o ktorých nebol jej riaditeľ ako priamy nadriadený informovaný. Obrana žalobkyne v tomto smere spočívala v tvrdení, že prax u žalovanej bola taká, že sa nevyžadoval predchádzajúci súhlas nadriadeného na služobné cesty. Zo smernice riaditeľa o zásadách riadenia automobilovej dopravy platnej od 15.10.2012
- bodu I - Vodič referentského vozidla - písm. g), ktorú predložila žalovaná vyplýva, že vozidlo nie je možné používať na súkromné účely bez súhlasu riaditeľa. Prax ohľadom služobných ciest zamestnancov potvrdil aj svedok I. s tým, že vopred neschvaľoval služobné cesty žalobkyne a teda prevzal dovtedajšiu prax. Žalobkyňa sa však nevyjadrila k vytýkanému použitiu referentského vozidla cez sviatky tak, ako ich uviedla žalovaná v okamžitom skončení. Nepreukázala, že mala súhlas na použitie vozidla na súkromné účely, resp. že by v tieto dni použila referentské vozidlo na služobné účely, na ktoré by vzhľadom na prax u žalovanej nepotrebovala súhlas riaditeľa. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto smere žalobkyňa ako vedúca zamestnankyňa týmto konaním závažne porušila pracovnú disciplínu a to aj s vzhľadom na to, že organizačné predpisy sama vypracovávala a teda bola s nimi oboznámená.
5. Tretie porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka spočívalo v skutočnosti, že dňa 26.9.2016, kedy mala začať práceneschopnosť, vykonala jazdu referentsky prideleným vozidlom z J. do P. a späť, pričom sa mala v tomto čase zdržiavať na adrese, ktorú uviedla v potvrdení o
práceneschopnosti, čím porušila povinnosť v zmysle § 81 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého má zamestnanec povinnosť v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom. Obrana žalobkyne spočívala v tom, že v ten deň si plnila pracovné povinnosti, vykonala služobnú cestu do P. za účelom riešenia hygienických nedostatkov na stanici X. E. X., pričom z dôvodu zhoršovania zdravotných ťažkostí sa vrátila do J. a navštívila ošetrujúceho lekára a až následne sa stala práceneschopnou; uvedené preukazovala čestnými prehláseniami p. G.T.. Súd prvej inštancie považoval jej obranu za nevierohodnú vzhľadom na nezhodu v dátume tvrdenej skutočnosti a následnej oprave predložením ďalšieho - nového čestného prehlásenia s už opraveným dátumom. Stotožnil sa tak s argumentáciou žalovanej o neprípustnosti takéhoto dôkazu, opätovne produkovaného po námietke žalovanej. Vo vyjadrení z 10.1.2018 žalobkyňa uviedla, že: „keďže sa vyskytli nedostatky v zmysle hygienických štandardov na jednej zo staníc ZZS, ktoré bolo potrebné riešiť z pozície námestníka riaditeľa pre prevádzkovo-technický úsek, žalobkyňa dňa 26.9.2016 v ranných hodinách to išla osobne riešiť. Počas cesty sa jej zdravotné potiaže začali prejavovať vo zvýšenej miere, preto sa vrátila späť do J. a rozhodla sa navštíviť obvodného lekára“. V tomto vyjadrení žalobkyňa neuviedla, s kým sa stretla. Súd prvej inštancie mal za to, že aj týmto došlo zo strany žalobkyne k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, pre ktoré s ňou žalovaná mohla zrušiť pracovný pomer okamžite.
6. Podľa súdu prvej inštancie neobstojí obrana žalobkyne v tom smere, že nebola pred uvádzanými porušeniami nikdy upozornená na nedostatky v plnení si pracovných úloh a pracovnej disciplíny. Žalovaná totiž preukázala, že v predchádzajúcom období v dôsledku niekoľkonásobných systémových nedostatkov v práci žalobkyne zistených kontrolou Ministerstva zdravotníctva SR bol dňa 28.2.2011 vzatý späť návrh na vyplatenie odmeny. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vytýkané závažné porušenia pracovnej disciplíny hodnotil z hľadiska pracovnej pozície, ktorú zastávala žalobkyňa ako vedúci zamestnanec v pracovných pozíciách s rozsiahlymi oprávneniami (námestník/právnik), ktoré vyplývali z obsahu pracovnej činnosti ako aj z poverení od riaditeľa organizácie a ktorým zodpovedala aj zvýšená zodpovednosť. Prihliadal aj na úlohu žalovanej ako poskytovateľa neodkladnej zdravotnej starostlivosti, vytvoriť a personálne zabezpečiť systém nepretržitej kontroly, riadenia a koordinácie síl a prostriedkov X. tak, aby na pokyn operačného strediska X. alebo koordinačného strediska bol pripravený zabezpečiť plynulosť a nepretržitosť poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Vo svetle týchto skutočností sa javia jednotlivé vytýkané porušenia pracovnej disciplíny ako závažné a súd prvej inštancie považoval okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou za dôvodné.
7. Prvé porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referenta verejného obstarávania spočívalo v nerešpektovaní príkazu nadriadeného - riaditeľa zo dňa 23.9.2016 pripraviť do 26.9.2016 sumárnu informáciu k verejnému obstarávaniu č. 168/2014 zo dňa 28.8.2014 nadlimitnej zákazky - obstaranie tovaru na predmet zákazky dodanie liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu, na základe ktorého bola prijatá ponuka spoločnosti P. G.. Termín splnenia úlohy bol predĺžený vzhľadom na práceneschopnosť žalobkyne do 7.10.2016. Žalobkyňa nereagovala a pokyn nesplnila. Jej obrana spočívala v tom, že o celej záležitosti ohľadom realizácie predmetného verejného obstarávania osobne informovala svojho nadriadeného po návrate z PN, poskytla mu všetky potrebné informácie, pričom na jeho príkaz celú spisovú dokumentáciu prefotila a odovzdala mu do rúk, ktorú potom odniesol na ministerstvo zdravotníctva. Ako dôkaz predložila emailovú komunikáciu - vystrihnuté správy z 20.10.2016 a 7.11.2016 medzi P. G. a riaditeľom žalovaného. Z ich obsahu však súd prvej inštancie nemal preukázané splnenie úlohy žalobkyňou. Ďalej namietla, že úhrady od X. G. s.r.o. schvaľoval za žalovanú riaditeľ a teda mal vedomosť o tom, že namiesto víťaza verejného obstarávania (spoločnosť P. G.) dodáva lieky a zdravotnícky materiál spoločnosť X. G.. V tomto smere žalovaná predložila ako dôkaz faktúry od X. G. D..O..M.. Č.. XXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX a XXXXXXX, schvaľované za žalovanú žalobkyňou. Súd prvej inštancie mal za irelevantnú obranu žalobkyne, nakoľko predloženými dôkazmi a tvrdeniami nepreukázala, že splnila pokyn riaditeľa - pripraviť sumárnu informáciu k verejnému obstarávaniu č. 168/2014. Závažnosť tohto porušenia vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaná ako príspevková organizácia v prípade porušenia povinností týkajúcich sa hospodárenia s majetkom štátu podlieha zákonu č. 523/2004 Z.z.
8. Druhé porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referenta verejného obstarávania sa týkalo verejného obstarávania na predmet zákazky - nákup a dodanie pneumatík v predpokladanej hodnote 43.428 eur s DPH s termínom predkladania ponúk do 14.10.2016, kde žalobkyňa opakovane chybne zadala maximálnu výšku zdrojov. Zavinením žalobkyne tak bolo prvé verejné obstarávanie zrušené,
čím bol proces verejného obstarávania predĺžený o 5 pracovných dní. Žalovaná toto konanie žalobkyne vyhodnotila ako závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že predmetom tejto zákazky bolo obstaranie - nákup a dodanie zimných pneumatík pre záchranné zdravotné vozidlá, pričom vzhľadom na čas obstarávania jeho predĺženie o 5 dní znamenalo ohrozenie prevádzky mobilných ambulancií dislokovaných aj v územiach republiky s hroziacimi snehovými prehánkami. Žalovaná konštatovala, že v dôsledku tohto konania došlo k nenávratnému narušeniu jej dôvery v spoľahlivosť a odbornosť žalobkyne ako osoby, ktorá bola primárne zodpovedná za komplexné procesy verejného obstarávania. Žalobkyňa potvrdila, že pri realizácii tohto verejného obstarávania došlo z jej strany k chybe v písaní, ale nedošlo ku vzniku škody, nehospodárnemu nakladaniu s verejnými prostriedkami štátu, k nezákonnému konaniu, ale k zníženiu výdavkov žalovanej. Žalovaná namietla, že posudzovanie výšky výdavkov nebolo súčasťou pracovných povinností žalobkyne, ktorá mala na starosti vecnú správnosť plnenia, kontrolu a schvaľovanie finančných prostriedkov a vyhotovovanie výpočtu predpokladanej hodnoty zákazky. Verejné obstarávanie na zimné pneumatiky treba posudzovať komplexne, to znamená od začiatku procesu verejného obstarávania, až po skutočné tzv. prezutie na zimné pneumatiky, keď žalovaná má umiestnené stanice X. po celom Slovensku, aj v oblastiach na severe. Kúpna zmluva bola účinná od 15.10.2016 a reálne dodanie malo byť až 24.10.2016, pričom pneumatiky v skutočnosti boli dodané k 31.10.2016. Podľa súd prvej inštancie chyba pri zadávaní hodnoty zákazky v konkrétnej sume (cca 100 eur) nebola zásadná, avšak v dôsledku nutnosti zrušenia tohto verejného obstarávania a jeho opätovného zadávania fakticky došlo k predĺženiu verejného obstarávania o 5 dní a preto možno považovať toto pochybenie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zobral pritom do úvahy možné ohrozenie plnenia úloh žalovanej v dôsledku neskoršieho dodania zimných pneumatík pre mobilné ambulancie v závislosti od poveternostných podmienok, keď hrozilo aj porušenie zákona o cestnej premávke vzhľadom na osobitné úlohy žalovanej ako poskytovateľa neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Potreba dôsledného plnenia pracovných úloh žalobkyne ako referenta pre verejné obstarávanie vyplýva zo skutočnosti, že žalovaná nakladá s prostriedkami štátu ako aj z jej úlohy ako poskytovateľa neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
9. Tretie porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referenta verejného obstarávania bolo totožné s tretím porušením pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka.
10. Vzhľadom na uvedené dôvody, keď boli splnené zákonné predpoklady (formálne aj obsahové) pre rozviazanie pracovného pomeru ako na pozícii námestníka, tak aj na pozícii referenta verejného obstarávania okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatností okamžitých skončení pracovného pomeru, ich trvania naďalej a zaplatenia náhrad mzdy s prísl. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, resp. zmeniť a určiť, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou na pracovnú pozíciu námestník riaditeľa pre prevádzkovo-technický úsek, založený pracovnou zmluvou zo dňa 16.4.2012, s dňom nástupu 16.4.2012, ukončený okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, doručeným žalobkyni dňa 11.11.2016, bol skončený neplatne; určiť, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou na pracovnú pozíciu referent verejného obstarávania, založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.3.2013, s dňom nástupu 1.4.2013, ukončený okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, doručeným žalobkyni dňa 11.11.2016, bol skončený neplatne; uložiť povinnosť žalovanej nahradiť žalobkyni náhradu mzdy z pracovného pomeru na pracovnú pozíciu námestník riaditeľa pre prevádzkovo-technický úsek a rovnako náhradu mzdy z pracovného pomeru na pracovnú pozíciu referent verejného obstarávania, obe odo dňa 23.11.2016 do času, kým jej žalovaná umožní pokračovať v práci.
12. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (nesprávny postup súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané) (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), zistený skutkový stav neobstojí (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Mala za to, že záver súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a z predložených listín, na základe čoho súd prvej inštancie nemohol vec správne posúdiť, resp. dôjsť k správnym skutkovým zisteniam. Napadnutý rozsudok nepovažovala za riadne a presvedčivo odôvodnený; mala za to, že je založený výlučne na účelových domnienkach prezentovaných žalovanou, ktorá v danom prípade neuniesla dôkazné bremeno; rozsudok považovala za nesprávny, jednostranný, uprednostňujúci a posilňujúci postavenie žalovanej bez primeraného zákonného dôvodu.
13. Vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestníka žalobkyňa namietla prejudikovanie, že jej pochybením bola ohrozená činnosť stanice X. O.. Uviedla, že neobnovením nájomnej zmluvy hypoteticky mohlo dôjsť k ohrozeniu činnosti, čo však predstavuje zásadný rozdiel v skutkovej podstate veci a v tom, čo tvrdí súd prvej inštancie. Ako nepravdivé označila tvrdenie, že promptne nekonala, aby zabezpečila rýchlu nápravu. Do obdobia konania o obnovenie nájmu mal konajúci súd brať do úvahy, že jedna strana koncipuje návrh zmluvy, druhá strana ho má právo pripomienkovať (tu to bola strana žalovanej a pripomienky vykonávala žalobkyňa, čo v konaní nebolo spornou skutočnosťou), všetky pripomienky boli preposielané na schválenie riaditeľovi žalovanej a následne tiež zaslané na schválenie na Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalovaná svoje tvrdenia o nečinnosti žalobkyne v tejto veci dôkazne preukázala. Prevzal tak tvrdenia žalovanej, ktoré si zjavne odporujú v tom, že nie je zrejmé, či teda žalobkyňa (i) v danej veci konala a súčasne ale nekonala promptne, alebo (ii) nekonala vôbec.
14. Žalobkyňa ďalej uviedla, že súd prvej inštancie sa bez ďalšieho stotožnil s názorom žalovanej o tom, že nečinnosťou žalobkyne dochádzalo k porušovaniu § 5 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 579/2004 Z.z. s hrozbou pokuty pre žalovanú až do výšky 16.596 eur. Uvedené sa v žiadnom prípade nezakladá na pravde, keďže žalovaná po celú dobu zabezpečovala prevádzkové podmienky stanice X. E. O., zabezpečovala výjazd ambulancie a mala zriadenú stanicu ZZS v sídle uvedenom v povolení, t.j. plnila vyžadované činnosti. V konaní nebolo sporné, že stanica X. O. nepretržite práve v priestoroch prenajímateľa naďalej (aj počas 3 mesačného zmluvného vákua) vykonávala svoju činnosť. Zo strany žalovanej boli naďalej prenajímateľovi riadne uhrádzané pravidelné mesačné sumy za prenájom; predmetné faktúry sú povinne zverejňované na webovom sídle žalovanej. Pokyny Operačného strediska žalovanej boli v rozhodnom čase vydávané stanici X. O., čo len preukazuje, že riadny prevádzkový chod tejto stanice bol zabezpečený, preto nie je možné konštatovať pochybenie žalobkyne.
15. Uvedeným sa však súd prvej inštancie nezaoberal, a to ani pri skúmaní intenzity údajného porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne; rovnako neskúmal vágnosť a subjektívnosť namietanej včasnosti a rýchlosti konania. Žalobkyňa pritom doložila e-mailovú komunikáciu zo dňa 16.10.2019 a 27.10.2019 s bývalým riaditeľom žalovanej, s prenajímateľom a rovnako vo výpovedi na pojednávaní 23.9.2019 podrobne popísala spôsob aj intenzitu, akou sa celá záležitosť riešila na úrovni viacerých organizačných úsekoch (aj prostredníctvom regionálneho vedúceho a námestníka riaditeľa pre úsek zdravotnej starostlivosti). Súdu prvej inštancie predložila aj emailovú komunikáciu so žalovanou, v ktorej bývalý riaditeľ žalovanej uviedol, že poveril námestníka Q., aby v tejto veci konal počas PN žalobkyne; sám teda iniciatívne zvolil túto formu riešenia uvedenej záležitosti, čo je v rozpore s tým, ako žalovaná dané prezentovala ako nečinnosť žalobkyne. Vypovedala, že žalovaná jej v rozhodnom čase výslovne zakázala vystupovať v jej mene a kontaktovať samostatne tretie subjekty a že uvedené bude záležitosťou len a výlučne riaditeľa žalovanej. Zároveň pracovná komunikácia neprebiehala len elektronicky, ale ako uviedla vo svojej výpovedi, s bývalým riaditeľom žalovanej o danej veci komunikovala ústne, bol o všetkých krokoch vyvíjaných zo strany žalobkyne v tejto veci informovaný. Opak tohto tvrdenia nebol žalovaným ani súdom prvej inštancie vyvrátený. Uvedené preto ako dôvod pre ukončenie pracovného pomeru, dokonca okamžitým skončením, a to niekoľko týždňov po tom, ako bol nájom formálne (t.j. zmluvne) obnovený, neobstojí.
16. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa nezakladá na pravde záver súdu prvej inštancie, ku ktorému mal dospieť na základe vykonaného dokazovania, že žalobkyňa zastávala po riaditeľovi druhú najvýznamnejšiu funkciu vedúceho zamestnanca v zdvojenej pracovnej pozícii, v ktorého pôsobnosti jednoznačne bolo zabezpečenie riadneho prevádzkového chodu žalovanej - v tomto prípade stanice ZZS a včas zabezpečiť predĺženie platnosti nájomnej zmluvy na priestory, v ktorých sa táto stanica ZZS nachádzala.
17. Záverom k prvému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré podľa súdu prvej inštancie predstavuje najzávažnejší skutok porušenia pracovnej disciplíny, žalobkyňa uviedla, že žiadna škoda či ujma žalovanej nevznikla, nájomný vzťah týkajúci sa stanice X. O. pokračoval ďalej a ani samotný prenajímateľ nemal záujem na ukončení nájomného vzťahu, keďže žalovaná nájomné riadne platila, čím sa následky nepredĺženia zmluvy zhojili.
18. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie mal preukázané, že prax u žalovanej, pokiaľ ide o služobné cesty, bola skutočne taká, ako tvrdila žalobkyňa aj vo svojej výpovedi a služobné výjazdy sa vopred neschvaľovali. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by sa žalobkyňa nevyjadrila k vytýkanému použitiu referentského vozidla cez sviatky. Vo svojej výpovedi na pojednávaní 23.9.2019 totiž uviedla, že vzhľadom na charakter jej pracovnej činnosti (prevádzkovo-technický námestník riaditeľa) i charakter žalovanej ako zamestnávateľa (poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, t.j. výkon činnosti s nepretržitou prevádzkou) a výkon činnosti i ostatných zamestnancov na ďalších pozíciách (napr. námestník riaditeľa pre úsek zdravotnej starostlivosti, regionálni vedúci, regionálni garážmajstri, vedúci dopravy a pod.) vykonávala svoju činnosť nielen počas pracovného týždňa, ale i počas víkendov, či sviatkov. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej nijakým spôsobom namietaná. Domnienka o tom, že by žalobkyňa užívala referentské vozidlo na súkromné účely, je tak nepravdivá a účelová. Uvedené súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy.
19. Vo vzťahu k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie nepovažoval za vierohodnú jej obranu, že si plnila svoje pracovné povinnosti, a to stretnutím v P. s K.. G. v súvislosti s riešením hygienických nedostatkov na X. E. X.. Uvedené potvrdzoval čestným prehlásením K.. G.. Faktom je, že sa stala chyba v písaní daného prehlásenia v časti dátumu tvrdenej skutočnosti, čo uviedol a potvrdil i K.. G. vo svojom druhom prehlásení. Uvedené podporuje aj samotný výkaz jázd daného referentského vozidla, ktorý predložila žalovaná a ktorý ako deň vykonania predmetnej jazdy uvádza 26.9.2020. Pokiaľ mal však súd prvej inštancie akékoľvek pochybnosti o správnosti daného dátumu, či tvrdených skutočností, v záujme nájdenia materiálnej pravdy a konania so slabšou stranou mohol vykonať dôkaz vo forme výsluchu K.. G.. Súd prvej inštancie sa vôbec žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením preukazovaným žalobkyňou o tom, že v čase použitia predmetného vozidla ešte práceneschopná nebola, keďže jej všeobecný lekár, ktorý jej práceneschopnosť vystavil, začal ordinovať v zmysle ordinačných hodín (ktoré súdu predložila) až po tom, ako sa vrátila zo služobného výjazdu z P.. Ak by sa uvedeným súd prvej inštancie zaoberal, nemohol by na základe vykonaného dokazovania dospieť k záveru o porušení pracovnej disciplíny, a to ani menej závažným spôsobom.
20. Vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie žalobkyňa uviedla, že vo výzve bývalého riaditeľa nebola špecifikovaná forma, akou mu má pripraviť uvedenú sumárnu informáciu, teda nebolo vymedzené, že to musí byť písomne, odpoveďou na e-mail, listom, prípadne ústne. Nie je pravdou, že jej obrana spočívala v dôkaznom preukázaní splnenia úlohy tým, že predložila e-mailovú komunikáciu. Vo svojej výpovedi i vo svojich písomných podaniach niekoľkokrát uvádzala, že uvedenú informáciu žalovanej poskytla. Žalovaná však predmetné tvrdenie nevyvrátila, len tvrdila, že k ničomu takému nedošlo. Je to tvrdenie proti tvrdeniu, pri ktorom súd prvej inštancie bez akejkoľvek dôkaznej podpory a zdôvodnenia, prijal argumentáciu žalovanej.
21. Žalobkyňa ďalej namietla, že súd prvej inštancie nesprávne skutkovo vyhodnotil jej tvrdenia o úhradách faktúr spoločnosti X. G. ako dôkaznú podporu pre preukázanie splnenia zadanej úlohy zo strany žalovanej. Uvedeným len dopĺňala tvrdenia žalovanej o tom, že nakupovala lieky s inou spoločnosťou ako s tou, ktorá bola víťazom verejného obstarávania. Už len samotná skutočnosť, ktorú preukazovala sama žalovaná práve predkladaním predmetných faktúr (či už schvaľovaných žalobkyňou alebo neskôr samotným riaditeľom žalovanej), preukazuje podrobnú a komplexnú znalosť dôvodov, pre ktoré to tak je, t.j. že pokyn žalovanej bol splnený riadne a včas. V opačnom prípade by žalovaná nemala súhlas Ministerstva zdravotníctva SR s uvedeným konaním a nemohla by ďalej konať s týmto subjektom a uhrádzať predmetné faktúry. Závažnosť tohto porušenia súd prvej inštancie vyhodnotil aj vo vzťahu k charakteru žalovanej, jej činnosti, vychádzal zo skutočnosti, že sa jedná o štátnu príspevkovú organizáciu, podliehajúcu zákonu č. 523/2004 Z.z., čo však samo o sebe nezakladá, ani nezvyšuje závažnosť namietaného skutku.
22. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie žalobkyňa uviedla, že pokiaľ podľa súdu prvej inštancie dané pochybenie nebolo zásadné, nemohlo dosiahnuť intenzitu potrebnú pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Samotný riaditeľ žalovanej vo svojej výpovedi navyše uviedol, že sa podarilo verejné obstarávanie na zimné pneumatiky včas zrealizovať. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že samotná žalovaná začala realizovať prvý (neúspešný) proces verejného obstarávania len o 5 kalendárnych dní skôr, t.j. nemohla vylúčiť náhlu zmenu poveternostných podmienok ani za situácie, pokiaľ by bol prvý proces úspešný. Uvádzanie možných rizík v okamžitom skončení pracovného pomeru pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie je preto zjavne účelové. Z predložených listín je zrejmé, že referent pre verejné obstarávanie nezodpovedá za proces nasledujúci po uzatvorení zmluvy vygenerovanej elektronickým kontraktačným systémom a už vôbec nezodpovedá za termíny, v ktorých si jednotlivé stanice X. preberajú vysúťažené predmety, v tomto prípade zimné pneumatiky. Pokiaľ súd prvej inštancie uvedené aplikoval na posúdenie intenzity údajného porušenia pracovnej disciplíny, uvedené nezodpovedá vykonanému dokazovaniu.
23. Vo vzťahu k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie žalobkyňa uviedla rovnaké skutočnosti ako k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník.
24. Záverom žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že všetky jej údajné pochybenia sa udiali v rozpätí cca 1,5 mesiaca. Podľa ustálenej judikatúry je zo strany zamestnávateľa okamžité skončenie pracovného pomeru akceptovateľné v situáciách, keď nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Tvrdené porušenia pracovnej disciplíny nastali v mesiaci september, október 2016, pričom k okamžitému skončeniu došlo až ku dňu 11.11.2016, čo v celom rozsahu rozporuje naliehavosť danej situácie.
25. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/116/2017 a sp. zn. 3Cdo/12/2008, a uviedla, že je potrebné rozlišovať medzi prípadným neuspokojivým plnením pracovných úloh a porušením pracovnej disciplíny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je možné vyvodiť, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri posudzovaní intenzity tvrdených porušení pracovnej disciplíny, resp. či vôbec sa takýmto posudzovaním zaoberal; v tomto smere sa tak podľa žalobkyne javí rozsudok ako nepreskúmateľný.
26. V súvislosti so svojou osobou žalobkyňa zotrvala na tvrdeniach o tom, že nikdy nebola upozornená (ústne či písomne) na nedostatky v plnení si pracovných úloh a pracovnej disciplíny. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná preukázala, že v predchádzajúcom období v dôsledku niekoľkonásobných systémových nedostatkov v práci žalobkyne zistených kontrolou Ministerstva zdravotníctva SR bol vzatý späť návrh na vyplatenie odmeny, uvedené nebolo zo strany žalovanej uvádzané pravdivo. V opačnom prípade by bolo zrejmé, že táto odmena bola žalobkyni následne na základe vypracovanej právnej analýzy a písomnej žiadosti žalovanej i riadne vyplatená. Uvedené však žalobkyňa nemohla v konaní preukázať, nakoľko touto právnou analýzou ako i písomnou žiadosťou riaditeľa žalovanej nedisponuje. Táto sa nachádza v osobnom spise žalobkyne u žalovanej a tvrdenia žalobkyne by tak boli potvrdené bezodkladne po tom, ako by žalovaná predložila súdu kompletný osobný spis, k čomu však nedošlo, a to napriek vyžiadaniu si tohto dôkazu konajúcim súdom. Išlo tak o zjavné účelové konanie zo strany žalovanej.
27. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne degradoval inštitúty pracovného práva a princíp právnej istoty; nijakým spôsobom neobjasnil, v čom videl porušenie povinností zamestnanca a akou úvahou sa pri zisťovaní daného porušenia riadil. Aj uvedené svedčí o tom, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie je svojvoľné. Súd prvej inštancie v ďalšom pochybil, keď opomenul svoje povinnosti vymedzené v § 181 ods. 2 CSP. Na prvom pojednávaní vo veci samej, po tom, ako uviedol, ktoré skutočnosti považuje za sporné, nesporné, opomenul uviesť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie a už vôbec neuviedol predbežné právne posúdenie veci. V predmetnej právnej veci sa konali viaceré pojednávania, pričom uvedené skutočnosti neboli zo strany súdu vôbec oznámené. V závislosti od toho by mohla žalobkyňa navrhnúť prípadné ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Túto možnosť však súd prvej inštancie svojím postupom žalobkyni odňal. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť.
29. Vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník uviedla, že žalobkyňa asi opomenula fakt, že došlo k reálnemu porušeniu jej povinností, na ktoré samotné žalobkyňa poukázala vypracovaním tabuľky zo dňa 7.9.2016, kde bola potvrdená platnosť skončenia nájomnej zmluvy, a to 12.7.2016. Nemožno porušenie povinnosti bagatelizovať, že ide len „o tzv. hypotézu“, schovávať sa za tvrdenia, že obnovenie nájmu je určité konanie, kde jedna strana koncipuje návrh zmluvy a druhá ho pripomienkuje. E-mailovú komunikáciu predloženú žalobkyňou považovala za skreslenú, nakoľko sú v nej vystrihnuté správy, písané zo súkromnej e-mailovej schránky žalobkyne. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaná jej v rozhodnom čase výslovne zakázala vystupovať v mene žalovanej a kontaktovať samostatne tretie subjekty, a že uvedené bude záležitosťou len a výlučne riaditeľa žalovanej, vôbec nevyplýva z výsluchu p. I., bývalého riaditeľa žalovanej. Žalobkyni v tomto porušení pracovnej disciplíny uniká podľa žalovanej celá podstata porušenia pracovnej disciplíny, a to jednak, že porušila tak závažne svoje pracovné povinnosti z titulu pracovnej pozície námestníka pre prevádzkovo-technický úsek a právnika vzhľadom ku charakteru činnosti žalovanej, mala konať včas a nie ex post, bola nato kvalifikovaná. Nekonanie a neplnenie si svojich pracovných povinností zo strany žalobkyne netreba v tomto prípade zľahčovať a zamieňať si za „konanie v dobrej viere“.
30. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník žalovaná uviedla, že z pracovnej zmluvy zo dňa 16.4.2012 vyplýva, že žalobkyňa pracovala v jednozmennej prevádzke, s týždenným pracovným časom 40 hod. Nepretržitá prevádzka sa týka len zdravotníckych pracovníkov a nie právnika alebo námestníka pre prevádzkovo-technický úsek. Argumentácia žalobkyne je tak založená na nepodložených tvrdeniach, nakoľko nebol z jej strany predložený dôkaz, že došlo k zmene pracovných podmienok v časti článku pracovný čas jej pracovnej zmluvy.
31. Vo vzťahu k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník žalovaná zotrvala na vyjadreniach zo dňa 14.1.2020 a 14.4.2020. Žalobkyňa sama predložila čestné prehlásenie na pojednávaní dňa 9.12.2019; zodpovedá tak za jeho obsah.
32. Vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent a k námietke žalobkyne, že vo výzve žalovanej nebola špecifikovaná forma, akou mala odpovedať uviedla, že žalobkyňa mala priložiť ku stanovisku aj prípadné scany relevantných dokumentov z verejného obstarávania.
33. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent žalovaná uviedla, že stanice ZZS má umiestnené po celom Slovensku, aj v oblastiach, ktoré sú lokalizované na severe Slovenska. Celú situáciu treba hodnotiť komplexne od začiatku samotného procesu verejného obstarávania až po skutočné „tzv. prezutie automobilu na zimné pneumatiky“, s potrebou prihliadať jednak na vedúce postavenie žalobkyne v pozícií námestníka riaditeľa pre prevádzkovo-technické činnosti, z čoho vyplýva prijímanie opatrení, pokynov v rámci úseku svojho riadenia, odborné a metodické riadenie úseku, riadenie, kontrola a koordinovanie úseku, kvalifikované a odborné rozhodovanie o technickom vybavení staníc, ambulancií ZZS v súlade s platnými normami, a jednak na postavenie referenta pre verejné obstarávanie. Úlohou žalobkyne bolo posudzovať veci s odbornou starostlivosťou a prijímať včas opatrenia. Takto prepojené odborné pracovné pozície, ktoré si zvolila sama žalobkyňa podpisom pracovnej zmluvy nemožno oddeľovať, ale treba ich posudzovať vo vzájomnej interakcii. Pracovala pre žalovanú 12 rokov a poznala jej špecifickú činnosť založenú na zabezpečovaní plynulosti a nepretržitosti poskytovania neodkladnej zdravotnej starostlivosti.
34. Vo vzťahu k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu referent žalovaná uviedla rovnaké skutočnosti ako k tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre pozíciu námestník.
35. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovanej zotrvala na odvolacích námietkach s tým, že dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre pozíciu námestník, ani pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie neboli dané a neboli zo strany žalovanej ani preukázané.
36. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.
37. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
38. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno vo všeobecnosti uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažným spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e) Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod.
39. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca.
40. Žalovaná ako prvé závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka riaditeľa pre prevádzkovo - technické činnosti v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla nevyvíjanie žiadnej aktivity vo veci fungovania O. E. O. bez nájomnej zmluvy. Skutočnosť, že pôvodná nájomná zmluva bola platná len do 12.7.2016, bola žalobkyni známa minimálne od 7.9.2016 (kedy zaslala bývalému riaditeľovi žalovanej tabuľku pasívnych nájomných zmlúv), napriek tomu žalobkyňa v tejto veci nevyvíjala žiadnu aktivitu. Žalobkyňa bola dňa 23.9.2016 písomne vyzvaná na objasnenie problému, urýchlené konanie a obnovenie nájomnej zmluvy. Ani po návrate z PN dňa 3.10.2016 žalobkyňa vo veci vôbec nekonala; po kontaktovaní prenajímateľa a zaslaní návrhu nájomnej zmluvy bol tento návrh pridelený žalobkyni na pripomienkovanie; do 14.10.2016 nemal bývalý riaditeľ žiadnu spätnú väzbu. Žalobkyňa teda na základe výzvy zo dňa 23.9.2016 nekonala a stav potenciálne ohrozujúci prevádzku predmetnej O. absolútne neriešila. E-mailom zo dňa 17.10.2016 síce reagovala na opakovanú výzvu bývalého riaditeľa na doplnenie informácií v zmysle jeho pôvodného e-mailu z 23.9.2016, ale odpoveď
neodôvodňuje, prečo dopustila stav, že na predmetnú O. nebola uzavretá po dobu viac ako 3 mesiace platná nájomná zmluva.
41. Žalobkyňa v odvolaní namietla prejudikovanie ohrozenia činnosti stanice X. E. O.. Za nepravdivé označila tvrdenie, že promptne nekonala, aby zabezpečila rýchlu nápravu. Za nepravdivé označila aj konštatovanie o porušovaní § 5 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 579/2004 Z.z. pre jej nečinnosť, keďže žalovaná po celú dobu činnosť stanice X. E. O. zabezpečovala.
42. Pri týchto námietkach žalobkyňa opomenula, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol skutkovo vymedzený nezabezpečením činnosti stanice X. E. O., ale tým, že nevyvíjala aktivitu (t.j. nekonala, bola nečinná) k uzavretiu nájomnej zmluvy na predmetnú stanicu, hoci vedomosť o skončení platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy mala od 7.9.2016 a nekonala napriek výzve z 23.9.2016 ani po návrate z PN dňa 3.10.2016; začala vo veci konať až dňa 14.10.2016, resp. 17.10.2016. Z takéhoto skutkového vymedzenia porušenia pracovnej disciplíny vychádzal pri rozhodovaní súd prvej inštancie, pričom dospel k záveru o preukázaní závažného porušenia pracovnej disciplíny. Vzal pritom do úvahy pozíciu žalobkyne, v pôsobnosti ktorej bolo zabezpečenie riadneho prevádzkového chodu žalovanej.
43. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala skutočnosť, že viac ako 3 mesiace nebola uzavretá nájomná zmluva na predmetnú stanicu X., nespochybňovala rozsah svojej pôsobnosti a tým svoje pracovné povinnosti. Poukaz na e-mailovú komunikáciu s bývalým riaditeľom žalovanej či na e-mailovú komunikáciu žalovanej nevyvracia dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a ani nedáva odpoveď na otázku, prečo nebola uzavretá nájomná zmluva viac ako 3 mesiace po skončení platnosti pôvodnej zmluvy a prečo žalobkyňa nekonala napriek výzve z 23.9.2016. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že s bývalým riaditeľom žalovanej komunikovala o danej veci aj ústne a že bol o všetkých vyvíjaných krokoch z jej strany informovaný, tak neuviedla, aké kroky z jej strany vo veci obnovenia či uzavretia nájomnej zmluvy v období od skončenia platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy do 14.10.2016 vykonala.
44. Vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobkyne ako námestníka riaditeľa pre prevádzkovo - technické činnosti, do obsahu pracovnej činnosti ktorej patrila aj organizácia činnosti prevádzky žalovanej a jej právnych vecí a riešenie jej zmluvných vzťahov, potom špecifikované nevyvíjanie aktivity vo veci fungovania stanice X. E. O. bez nájomnej zmluvy súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
45. Žalovaná ako druhé závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka riaditeľa pre prevádzkovo - technické činnosti v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla podniknutie služobných výjazdov služobným vozidlom mimo J. v dňoch 2.9.2016, 6.9.2016, 7.9.2016, 12.9.2016, 14.9.2016, 15.9.2016, 20.9.2016, 21.9.2016 a 26.9.2016, pričom v dňoch 1.9.2016 a 15.9.2016 boli jazdy vykonané v dňoch pracovného pokoja a jazda dňa 26.9.2016 počas PN žalobkyne.
46. Žalobkyňa v odvolaní vo vzťahu k použitiu vozidla cez sviatky uviedla, že pracovnú činnosť vykonávala aj cez víkendy či sviatky (čo mala uviesť vo výpovedi dňa 23.9.2019). Domnienku o užívaní referentského vozidla na súkromné účely mala preto za nepravdivú a účelovú.
47. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa 23.9.2019 žalobkyňa vo vzťahu k použitiu vozidla uviedla, že vopred nebol žiadaný súhlas na služobné cesty; služobné cesty mimo sídla žalovanej uskutočňovala bez cestovného príkazu, tieto nikto nevypĺňal. Svedok W.. I. vo výpovedi na uvedenom pojednávaní uviedol, že súhlas na služobné cesty dával zamestnancom formou cestovného príkazu, inak prevzal dovtedajšiu prax u žalovanej; zarazilo ho používanie služobného vozidla žalobkyňou počas víkendu a PN. Žalobkyňa sa teda nevyjadrila vo výpovedi dňa 23.9.2019 k výkonu pracovnej činnosti a tým aj k využívaniu služobného vozidla cez víkendy a sviatky; práve naopak, výhrady voči takémuto používaniu vozidla žalobkyňou uviedol svedok W.. I.. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobkyňa v odvolaní iba vo všeobecnosti tvrdila, že pracovnú činnosť vykonávala a vozidlo využívala aj cez víkendy. Netvrdila však nič konkrétne vo vzťahu k výkonu pracovnej činnosti a využitiu vozidla v dňoch 1.9.2016 a 15.9.2016; neoprávnenosť využitia služobného vozidla dňa 26.9.2016 vyplýva zo skutočností uvedených ku tretiemu závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.
48. Na uvedenom základe potom súd prvej inštancie opakované použitie služobného vozidla bez súhlasu žalovanej na súkromné účely v dňoch 1.9.2016, 15.9.2016 a 26.9.2016 správne vyhodnotil ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny, a to pri dôvodnom poukaze na pracovnú pozíciu žalobkyne a na ňou vypracované organizačné predpisy.
49. Žalovaná ako tretie závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii námestníka riaditeľa pre prevádzkovo - technické činnosti v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla vykázanie jazdy z J. do P. a späť dňa 26.9.2016, kedy bola žalobkyňa práceneschopná, pričom sa mala zdržiavať na adrese A. Š. XXX, B., ktorým konaním žalobkyňa nedodržala liečebný režim.
50. Žalobkyňa v odvolaní namietla nevysporiadanie sa s jej tvrdením, že v čase použitia vozidla ešte práceneschopná nebola, keďže jej všeobecný lekár začal ordinovať až po jej návrate zo služobného výjazdu z P.; zároveň poukázala na možnosť výsluchu K.. G..
51. Samotná žalobkyňa založila do spisu na preukázanie tvrdenej skutočnosti (služobný výjazd do P. dňa 26.9.2016) čestné prehlásenie O.. G., podľa ktorého mal pracovné stretnutie so žalobkyňou dňa 23.9.2016 o 8.00 hod. v P. (dátum, čas a mesto sú hrubo zvýraznené). Zároveň založila listinu s ordinačnými hodinami svojej lekárky, podľa ktorej boli ordinačné hodiny v pondelok (deň 26.9.2016) od 9:30 do 13.30 hod. Žalovaná v podaní zo dňa 14.1.2020 poukázala na skutočnosť vyplývajúcu z predloženého čestného prehlásenia, t.j. že žalobkyňa mala pracovné stretnutie s K.. G. dňa 23.9.2016. Následne žalobkyňa založila nové čestné prehlásenie O.. G., v ktorom uviedol ako dátum pracovného stretnutia so žalobkyňou deň 26.9.2016 s tým, že pôvodne uvedený dátum predstavuje chybu v písaní.
52. Súd prvej inštancie považoval obranu žalobkyne, preukazovanú čestnými prehláseniami, za nevierohodnú, a to aj s poukazom na jej vyjadrenie z 10.1.2018. V tomto vyjadrení žalobkyňa bez akejkoľvek konkretizácie uviedla, že pre výskyt nedostatkov v zmysle hygienických štandardov na jednej zo staníc X. išla uvedené dňa 26.9.2016 osobne doriešiť v ranných hodinách; počas cesty sa jej zdravotné potiaže začali prejavovať vo zvýšenej miere, preto sa vrátila späť do J. a rozhodla sa navštíviť lekára. Žalobkyňa teda neuviedla, na ktorú stanicu X. išla riešiť nedostatky a že sa s niekým stretla. Následnú produkciu čestných prehlásení preto ani odvolací súd nepovažuje, ani v spojení s ordinačnými hodinami lekárky žalobkyne, za preukázanie tvrdenej skutočnosti o pracovnom stretnutí žalobkyne dňa 26.9.2016.
53. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na individuálny pracovnoprávny spor ako na spor s ochranou slabšej strany uvádza, že súd prvej inštancie mohol vykonať dôkaz výsluchom O.. G., tak v zmysle § 319 veta prvá CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa jednak neuviedla, z akého dôvodu by práve výsluch O.. G. bol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci a jednak opomína čl. 11 ods. 3 základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou. Žalobkyňu, ktorá používa akademický titul JUDr., ktorá u žalovanej zastávala aj pozíciu právnika a ktorá v priebehu celého konania bola právne zastúpená, tak odvolací súd považuje za schopnú konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou, a teda schopnú označiť dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia (najmä po spochybnení vierohodnosti predložených čestných prehlásení). Nakoľko žalobkyňa nenavrhla ako dôkaz výsluch svedka O.. G.T., odvolací súd nepovažuje za pochybenie súdu prvej inštancie, ak takýto dôkaz nevykonal.
54. Žalovaná ako prvé závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referent pre verejné obstarávanie uviedla nepripravenie sumárnej informácie ku špecifikovanej dodávke liekov s priložením prípadných scanov relevantných dokumentov na základe zadanej úlohy dňa 23.9.2016 (s termínom plnenia 26.9.2016) a ani na základe výzvy zo dňa 4.10.2016 (s termínom plnenia 7.10.2016).
55. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že riaditeľ žalovanej požiadal 23.9.2016 e-mailom žalobkyňu o prípravu sumárnej informácie, ako a na základe akého právneho titulu je možné, že víťaz verejného obstarávania na dodávku liekov P. G. dodáva lieky prostredníctvom sesterskej spoločnosti X. G., ktorá ale nebola účastníkom verejného obstarávania; žiadal priložiť k stanovisku aj prípadné scany relevantných dokumentov z verejného obstarávania; všetko s termínom 26.9.2016, pričom 4.10.2016 bol e-mailom stanovený náhradný termín 7.10.2016. Žalobkyňa podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru na pôvodnú výzvu a ani na výzvu s náhradným termínom vôbec nereagovala, čím nesplnila pokyn nadriadeného.
56. Žalobkyňa vo vyjadrení z 10.1.2018 uviedla, že o celej záležitosti ohľadom realizácie verejného obstarávania na dodanie liekov a špeciálneho zdravotníckeho materiálu svojho nadriadeného po návrate z PN riadne osobne informovala a poskytla mu všetky potrebné informácie, pričom na jeho príkaz celú spisovú dokumentáciu prefotila a odovzdala mu ju do rúk, ktorú potom nadriadený odniesol na Ministerstvo zdravotníctva SR. Žalovaný v reakcii v podaní z 13.6.2018 uviedol, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by svedčil v jej prospech. Vo výpovedi na pojednávaní 23.9.2019 žalobkyňa uviedla, že riaditeľ je dal pokyn na vypracovanie dokumentov na verejné obstarávanie na lieky a zdravotnícky materiál; išlo o veľkú nadlimitnú zákazku, ku ktorej všetky podklady prefotila a riaditeľ ich odniesol na Ministerstvo zdravotníctva SR; poskytla mu všetky informácie aj od sesterskej organizácie a s touto firmou boli vypracované aj nejaké dodatky zmlúv, ktoré znížili cenu a riaditeľ aj s nimi rokoval. Vo vzťahu k uvedenému svedok W.. S. I. na pojednávaní 23.9.2019 uviedol, že žalobkyňu dotazoval na dodávku liekov od P. G., ktoré boli dodávané cez dcérsku firmu.
57. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietla, že vo výzve riaditeľa nebola špecifikovaná forma, akou má sumárnu informáciu pripraviť, tak je potrebné uviesť, že pokiaľ mala k stanovisku obsahujúcemu požadovanú sumárnu informáciu priložiť prípadné scany relevantných dokumentov z verejného obstarávania, tak je jednoznačne zrejmá požadovaná forma stanoviska, t.j. e-mailom. Pokiaľ tvrdila, že informáciu poskytla ústnou formou, tak uvedenú skutočnosť nepreukázala; v prípade pravdivosti uvedeného tvrdenia tak mala možnosť urobiť napr. výpoveďou svedka I., ktorý však ale uvedenú skutočnosť nepotvrdil. Nejedná sa tak o tvrdenie proti tvrdeniu, ako uviedla žalobkyňa v odvolaní, keď žalovaná preukázala zadanie úlohy a žalobkyňa nepreukázala jej splnenie; pri tvrdení ohľadom splnenia zadanej úlohy bolo dôkazné bremeno na žalobkyni.
58. Vzhľadom na pracovnú pozíciu žalobkyne ako referenta pre verejné obstarávanie, do obsahu pracovnej činnosti ktorej patrili i činnosti a práce podľa príkazu riaditeľa, potom nesplnenie príkazu riaditeľa týkajúceho sa verejného obstarávania súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
59. Žalovaná ako druhé závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referent pre verejné obstarávanie uviedla zrušenie prvého verejného obstarávania na predmet zákazky - nákup a dodanie pneumatík v predpokladanej hodnote 43.428 eur s DPH zavinením žalobkyne (pre chybne zadanú maximálnu výšku zdrojov), čím bol proces verejného obstarávania predĺžený o 5 pracovných dní.
60. Žalobkyňa ani v odvolaní nenamietala priebeh uvedeného verejného obstarávania, t.j. skutočnosť, že chybne zadala maximálnu výšku zdrojov, v dôsledku čoho došlo ku zrušeniu prvého verejného obstarávania a predĺženia procesu verejného obstarávania o 5 pracovných dní; uvedené pochybenie označila za údajné porušenie pracovnej disciplíny. Poukázala na záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ jej pochybenie nebolo zásadné, nemohlo dosiahnuť intenzitu potrebnú pre okamžité skončenie pracovného pomeru.
61. Súd prvej inštancie síce uviedol, že chyba pri zadávaní hodnoty zákazky v konkrétnej sume cca 100 eur nebola zásadná, avšak vychádzajúc zo skutkového vymedzenia okamžitého skončenia pracovného pomeru sa uvedený záver týka opätovného zadania maximálnej výšky zdrojov dňa 10.10.2016, a nie prvého zadania dňa 4.10.2016, kedy žalobkyňa miesto sumy 43.428 eur s DPH chybne zadala sumu 31.190 eur, t.j. s rozdielom 12.238 eur. Pochybenie žalobkyne ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vyhodnotil súd prvej inštancie s tým, že v dôsledku nutnosti zrušenia verejného obstarávania a jeho opätovného zadávania fakticky došlo k predĺženiu verejného obstarávania o 5 dní.
62. Žalobkyňa v odvolaní mala za zjavne účelové uvádzanie možných rizík v okamžitom skončení pracovného pomeru pre pozíciu referent verejného obstarávania, keď referent nezodpovedá za proces nasledujúci po uzatvorení zmluvy a za termíny, v ktorých si jednotlivé stanice ZZS preberajú zimné pneumatiky. Namietla, že pokiaľ súd prvej inštancie uvedené aplikoval na posúdenie intenzity údajného porušenia pracovnej disciplíny, tak to nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie prioritne pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny vyhodnotil skutočnosť, že v dôsledku zrušenia verejného obstarávania a jeho opätovného zadávania došlo k predĺženiu verejného obstarávania o 5 pracovných dní. Ak pritom vzal do úvahy možné ohrozenie plnenia úloh žalovanej v dôsledku neskoršieho dodania zimných pneumatík
pre mobilné ambulancie v závislosti od poveternostných podmienok, tak táto úvaha vzhľadom na dané ročné obdobie a dĺžku predĺženia procesu verejného obstarávania mala racionálny základ. Na závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne nemal žiaden vplyv proces nasledujúci po uzavretí zmluvy ani termíny preberania zimných pneumatík, na ktoré skutočnosti poukazovala žalobkyňa; konkrétnemu porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré bolo jedným z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru a ktoré aj vyhodnocoval súd prvej inštancie, sa však žalobkyňa nevenovala.
63. Žalovaná ako tretie závažné poručenie pracovnej disciplíny žalobkyne v pozícii referent pre verejné obstarávanie uviedla vykázanie jazdy z J. do P. a späť dňa 26.9.2016, kedy bola žalobkyňa práceneschopná, pričom sa mala zdržiavať na adrese A. Š. XXX, B., ktorým konaním žalobkyňa nedodržala liečebný režim. V súvislosti s uvedeným porušením pracovnej disciplíny odvolací súd odkazuje na skutočnosti uvedené v odsekoch 50 - 53 odôvodnenia tohto rozsudku.
64. Záverom odvolací súd súhrnne konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu v celom rozsahu, nakoľko v konaní bola preukázané dôvodnosť okamžitých skončení pracovného pomeru ako pre pozíciu námestníka riaditeľa pre prevádzkovo - technické činnosti, tak pre pozíciu referent pre verejné obstarávanie, pre závažné porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou. Súd prvej inštancie vykonal všetko potrebné dokazovanie a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel v súlade s § 191 ods. 1 CSP k správnym skutkovým záverom, pričom na zistený skutkový stav aplikoval prislúchajúce zákonné ustanovenia. Právne závery a dôvody vedúce k rozhodnutiu konajúci súd dostatočne presvedčivo a v súlade s princípmi logiky odôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa neopomenul vysporiadať s relevantnými argumentmi sporových strán, ako aj so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
65. Pokiaľ žalobkyňa namietla porušenie práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie opomenul svoje povinnosti vymedzené § 181 ods. 2 CSP (určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vykonanie či nevykonanie dôkazov, predbežné právne posúdenie), tak zrejme uniklo pozornosti jej aj právnej zástupkyni, ktoré obe boli prítomné na pojednávaní dňa 19.6.2019, že súd prvej inštancie sa uvedeným povinnostiam venoval v čase od 17:34 min. do 35:30 min. pojednávania (podľa zvukového záznamu), t.j. takmer 18 minút; dodržanie postupu v zmysle § 181 ods. 2 CSP navyše vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní. Pokiaľ namietla časové rozpätie jednotlivých porušení pracovnej disciplíny s tým, že k okamžitým skončeniam pracovného pomeru došlo až dňa 11.11.2016, tak je na zamestnávateľovi, kedy po prešetrení a preukázaní porušenia pracovnej disciplíny a vyhodnotení jeho intenzity pri zachovaní subjektívnej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 68 ods. 2 Zákonníka práce okamžite skončí pracovný pomer so zamestnancom. Pri viacnásobných závažných porušeniach pracovnej disciplíny a vzhľadom na zastávané pracovné pozície žalobkyne nie je zrejmý dôvod poukazu na skutočnosť, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru môže zamestnávateľ pristúpiť vtedy, ak nemožno do neho spravodlivo žiadať, aby mohol zamestnanca ponechať na pracovisku ešte počas plynutia výpovednej doby; kým teda žalobkyňa na jednej strane popierala danosť dôvodov okamžitých skončení pracovných pomerov, na strane druhej nepovažovala intenzitu porušení pracovnej disciplíny za takú, ktorá by okamžité skončenia pracovných pomerov odôvodňovala, resp. tieto úplne zľahčovala či bagatelizovala.
66. Nakoľko teda odvolací súd nepovažoval tvrdenia žalobkyne za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
67. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech.
68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).