Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11CoCsp-33-2021.pdf
PDF · 122.84 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoCsp/33/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. R. K., ul. I. č. XXXX/XX, zastúpený: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná č. 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 4.182,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2Csp/127/2016-97 zo dňa 08. apríla 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.182,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.182,58 eur od 26.10.2016 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie posudzoval podľa ustanovení § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42 zák. č. 160/2015 Z. z. CSP
3. Podľa súdu prvej inštancie právny vzťah medzi zmluvnými stranami posúdil ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý aplikoval citovanú právnu úpravu spotrebiteľského práva. Zo skutkových zistení nesporne vyplynulo, že strany sporu uzatvorili dňa 22.11.2012 dve formulárové zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou predtlače, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver. Znenie zmluvy bolo vopred pripravené žalovaným, vpisovali sa doň len údaje týkajúce sa dlžníka, údaj o požadovanom úvere a údaje o schválenom úvere. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcovi na základe uzavretých dvoch formulárových zmlúv túto charakteristiku spĺňa. Súd prvej inštancie preto v súvislosti s rozhodovaním o žalobcom uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia preveroval, či dojednané zmluvné podmienky v danom zmluvnom vzťahu vychádzajú z prijateľných zmluvných podmienok a či náležitosti uvedené v Zmluvách,
ktoré sú obligatórneho charakteru (§ 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z.) nie/sú v súlade so zákonom. Dospel pritom k jednoznačnému záveru, že úver poskytnutý žalovaným bolo potrebné posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov, a to z nasledovných dôvodov: V zmluvách absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý bol v čase uzatvorenia Zmluvy obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravený v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmlúv o revolvingovom úvere (22.10.2012). V zmluve o revolvingovom úvere uzavretej medzi sporovými stranami absentuje konsenz o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nakoľko takýto údaj v nej nebol obsiahnutý. Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je, aby spotrebiteľ mal informáciu o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Bolo nepochybné, že úmyslom zákonodarcu bolo osobitné zakotvenie požiadavky uvedenia presného termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Veriteľ samozrejme pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere o tomto presnom termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru mal vedomosť a bolo jeho zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom. Dátum konečnej splatnosti úveru bol uvedený iba v Oznámení veriteľa o schválení úveru, toto však nebolo podpísané žalobcom (spotrebiteľom). Z uvedeného vyplýva, že v čase kedy žalobca predmetnú zmluvu o úvere podpísal, nebol oboznámený s údajmi uvedenými v oznámení o schválení úveru. Oznámenie o schválení úveru obsahovalo ďalšie náležitosti, ktoré mali byť medzi zmluvnými stranami dojednané a o ktorých žalobca nemal vedomosť, resp. ktoré dodatočne žalobca svojim podpisom neschválil. Žalobca tak v čase, kedy zmluvu podpisoval, nemal vedomosť o tom, ako bola stanovená splatnosť poslednej splátky úveru, teda aká je doba trvania úveru, keďže tieto údaje neboli uvedené v zmluve o úvere, ale len v oznámení o schválení úveru dlžníkovi, ktorý bol len jednostranným právnym úkon žalovaného. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že za jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa možno považovať aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN), pretože uvedený údaj zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia Zmlúv musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet. Bolo nepochybné, že v preskúmavaných zmluvách spomínaný údaj chýba, napriek tomu, že bola uvedená hodnota RPMN, čo však v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia nepostačuje. Tým, že do RPMN žalovaný nezahrnul poplatok za doplnkovú službu poskytovanú na základe Dohody o poskytnutí služby, bola teda uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa a má to rovnaký účinok, ako keby údaj o RPMN uvedený vôbec nebol. Dôsledkom uvedeného je zákonná sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, na ktorú súd prihliada ex offo (z úradnej povinnosti). Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku súd prvej inštancie vyhodnotil Dohodu o poskytnutí služby - bod 8. preskúmavaných Zmlúv. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nepreukázal vzhľadom na formulárový charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere, že dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dohoda o poskytnutí služby nemala samostatný predmet plnenia, ale má charakter vedľajšieho (doplnkového) zmluvného dojednania. S poukazom na uvedené nebolo možné stotožniť sa s argumentom žalovaného, že žalobca sa s dohodou oboznámil a uzatvoril ju dobrovoľne. Dohoda bola nepochybne súčasťou formulárovej zmluvy. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou. Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienil žalobca. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že v zmluvách si žalobca a žalovaný dohodli úrokovú sadzbu vo výške 70,01 % ročne. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že tento úrok je v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať právny úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2003). Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková miera obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci november 2012 pri úveroch od 1 do 5 rokov na úrovni 12,93 % ročne (<https://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-trhy/urokove- sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-bank>). Dohodnutá výška úrokov 70,01 % ročne uvedená v zmluve podstatne prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch
poskytovaných domácnostiam v mesiaci november 2012. Dohodnutá výška úrokov musí byť stále súladná s požiadavkou dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku. Dlžník uzatváral zmluvu o úvere a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby veriteľ v takto situácii poskytoval dlžníkovi neprimerané úroky. Táto okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú, a preto v tejto časti sú Zmluvy podľa § 41 Občianskeho zákonníka neplatné. Len na okraj súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom tvrdený dôvod bezúročnosti pre neuvedenie splátok istiny úrokov a poplatkov už bol judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republike vyvrátený. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých úverov súd prvej inštancie konštatoval, že povinnosťou žalobcu bolo zaplatiť žalovanému len istinu úveru 1.500,- eur z každej zmluvy, pričom platby zaslané žalobcom nad rámec istiny predstavujú bezdôvodné obohatenie zo strany žalovaného. V oboch prípadoch žalobca zaplatil žalovanému sumu 3.375,45 eur (celkovú čiastku úveru) + 215,75 eur (poplatok za poskytnutie služby v zmysle Dohody o poskytnutí služby) = suma 3.591,29 eur, teda o 2.091,29 eur (na každej úverovej zmluve) viac ako mu bolo poskytnuté. Žalovaný tvrdené skutočnosti ohľadne zrealizovaných platieb zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nerozporoval, preto ich súd prvej inštancie považoval za nesporné a sumu 4.182,58 eur (2 x 2.091,29 eur) vyhodnotil ako plnenie bez právneho dôvodu podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Námietku zaujatosti vznesenú žalovaným vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Poukázal na to, že subjektívna lehota sa viaže na okamih, kedy sa reálne oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Subjektívna 2
- ročná lehota začala plynúť od júla 2016, kedy žalobkyňa vyhľadala pomoc advokáta (ÚS 430/2018, KS Prešov 8Co/10/2020, KS BB sp. zn. 13Co/175/2019) a teda v čase podania žaloby dňa 16.12.2016 ešte neuplynula. Objektívna lehota začala plynúť od splátky nasledujúcej po splátke, ktorou bola splatená istina, keďže od tejto splátky už začalo každou ďalšou splátkou dochádzať k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Vzhľadom k tomu, že prvá splátka bola splatná dňa 22.11.2012, istina (pri splátke 80,37 Eur mesačne) bola splatená v 18 splátkach a časť z 19. splátky, t. j. 22.04.2014 a časť 22.05.2014. K začatiu plynutia 3-ročnej objektívnej lehoty došlo teda minimálne od splatnosti splátky splatnej dňa 22.05.2014 a táto lehota uplynula dňa 22.05.2017. Žalovaný nerozporoval tvrdenie žalobcu, že splácal splátky včas a súlade so zmluvou a lehotami splatnosti. Žaloba teda bola podaná v subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehote. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
4. Proti uvedenému rozsudku žalovaný podal odvolanie z toho dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania uplatnenú žalovaným, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a k nesprávnemu právnemu posúdeniu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o jeho výške. Žalovaný dôvodil, že ani z vykonaného dokazovania a ani z napádaného rozsudku nevyplýva, že žalobca zistil skutkové okolnosti od právneho zástupcu. Odvolateľ namietal aj závery súdu, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že každá zmluva o revolvingovom úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie úveru /zmluva o úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy, kam patrí aj oznámenia veriteľa o schválení úveru. Súd prvej inštancie konštatoval, že oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je súčasťou zmluvy, avšak z rozsudku nevyplýva právne relevantný dôvod pre takýto záver. Žalovaný taktiež napadol aj záver, podľa ktorého by neuvedenie „konečnej splatnosti úveru“ malo byť dôvodom pre bezúročnosť. Podľa odvolateľa ak by „konečná splatnosť“ mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona, a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. S termínom konečnej splatnosti nie je možné spájať následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Okrem uvedeného žalovaný tvrdil, že je možné oprávnene tvrdiť, že uvedenie konečnej splatnosti v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi je postačujúce. Odvolateľ taktiež uviedol, že všetky údaje potrebné pre výpočet podľa vzorca určeného zákonom č. 129/2010 Z. z. sú uvedené na lícnej strany dokumentu označeného ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere, kde sa nachádzajú údaje potrebné pre výpočet RPMN spôsobom - vzorcom vyplývajúcim zo zákona. Žalovaný taktiež tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil platnosť dojednania o úrokovej sadzbe. Nesprávnosť záveru súdu bola podľa žalovaného v tom, že súd namiesto ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka použil iné ustanovenie. Podľa žalovaného zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v
súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to podľa odvolateľa vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Žalovaný taktiež namietal, že v časti o úroku z omeškania je rozsudok nepreskúmateľný, keďže neobsahuje žiadny dôvod takéhoto rozhodnutia. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalobca v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ sa žalovaný neoboznámil, alebo nedostatočne oboznámil s obsahom vyjadrenia zo dňa 10.04.2017 a nepoprel tvrdenia žalobcu a ani nepredložil žiadny dôkaz opaku, bol tento postup žalovaného výlučne na ťarchu žalovanému. Žalovaný síce vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu (súčasne popierajúc existenciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti Zmluvy), avšak na dôkaz nepripojil žiadny dôkaz a rovnako ani relevantnú argumentáciu. Sám žalobca ponúkol údaj o tom, kedy sa dozvedel o podstatných skutkových okolnostiach, ktorého ho pohli k podaniu žalobného návrhu, čo žalovaný neurobil sporným a ani nepredložil dôkaz opaku. Postavenie dlžníka má teda v tomto konaní žalovaný, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno a ktorý v tejto súvislosti ostal absolútne pasívny. Nepredložil jediný dôkaz o tom, kedy sa žalobca skutočne dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia, resp. že by sa žalobca o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel skôr ako sám tvrdil a i preukazoval. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný (pokiaľ žalobcom riadne tvrdený údaj o nadobudnutí vedomosti považoval nepravdivý) neuniesol dôkazné bremeno, preto mal niesť i následky spojené s dôkaznou núdzou a správne súd vychádzal z tvrdenia žalobcu, a ustálil okamih začiatku plynutia subjektívnej doby práve na čas po porade s právnym zástupcom. Podľa žalobcu z priebehu konania, vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy o existencii subjektívnej vedomosti žalobcu, pričom z hľadiska hmotnoprávnej normy s poukazom na ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka, bol to práve žalovaný, ktorý je zaťažený bremenom tvrdenia a tiež dôkazu o tom, že žalobca (vzhľadom na vznesenú námietku žalovaným) vedel už skôr (ako bolo žalobcom tvrdené), o vzniku bezdôvodného obohatenia. Na to, aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť, že v dôsledku nedodržania predpísaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol úver poskytnutý veriteľom bezúročný a bez poplatkov. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby bolo potrebné zdôrazniť, že žalobca vstupoval do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom o spotrebiteľských úveroch. V čase úhrady splátok žalobca ako priemerný spotrebiteľ nemohol ani len predpokladať, že žalovanému uhrádza aj peňažné plnenie, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. Podľa konštantnej judikatúry pre začiatok plynutia premlčacej doby sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor vzniklo bezdôvodné obohatenie a kto ho získal (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 so spotrebiteľským prvkom). Žalovaný vzniesol len formálne námietku premlčania, v spore bol absolútne pasívny, neoboznámil sa riadne s argumentáciou žalobcu a odvolaním napadol závery súdu, ktorý však vychádzal len z tvrdení sporových strán a dôkazov, ktoré boli súdu v priebehu konania doručované a samozrejme z výkladov najvyšších súdnych autorít. Podľa žalobcu do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (uvedené platí tak pre spotrebiteľský úver poskytnutý jednorazovo ako aj revolvingový t. j. opakujúci sa oba sú svojím charakterom spotrebiteľským úveru bez ohľadu na dĺžku trvania Zmluvy). Podľa žalobcu vzhľadom na obsah pojmu RPMN, je absolútne v rozpore s akoukoľvek logickou a rovnako matematickou úvahou a i prepočtom, aby RPMN predstavovala vo výsledku údaj nižší ako je dojednaná výška úrokovej sadzby, ak táto je súčasťou RPMN. V tejto súvislosti poukázal na to, že bola dohodnutá suma úveru krátená o sumu poplatku za fiktívnu službu (čo žalovaný ani nepopieral, naopak argumentoval započítaním so sumou úveru), pričom dohoda o poskytnutí služby bola podmienkou uzatvorenia Zmluvy. Spotrebiteľovi na základe dohody o poskytnutí služby boli vnútené služby, o ktoré vôbec nepožiadal. Zmluvné dojednanie nebolo formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže službu aktivovať, ale bolo formulované tak, že službu, napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí poplatok vo výške
uvedenej v Zmluve. Postup žalovaného pri výpočte RPMN nebol (aj) preto správny, nakoľko pokiaľ spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver, do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom, odplatu za uvedenú službu zahrnúť treba. O tom, že žalobca na uzatvorenie Dohody o poskytnutí doplnkovej služby pristúpiť musel ako aj, že bez takéhoto dojednania by k uzavretiu zmluvy nedošlo, niet so zreteľom na obsah úverovej zmluvy pochýb. Vyplýva to predovšetkým zo štruktúry samotnej zmluvy, ktorá vo svojom formulárovom vyhotovení v bode 8 vôbec nevytvára priestor pre prípadné odmietnutie služby spotrebiteľom (obdobne porov. napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10Co/443/2015, Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/39/2016). Podľa žalobcu nemôže byť pochybnosť o tom, že dojednané úrokové sadzby pre poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 70,01 % a pre revolvingový úver vo výške 76,21 % sú v rozpore s dobrými mravmi a svojou výškou sa javia ako úžerné a spôsobujú neplatnosť takto dojednanej (úrokovej) odplaty a záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít. Žalobca tiež uviedol, že v čase podpisu Zmlúv, nebola zrejmá splatnosť prvej splátky, a teda ani konečnej splatnosti úveru, a preto Zmluvy neobsahujú údaj o konečnej splatnosti, ani termíny jednotlivých splátok, a teda sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Napokon žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. V replike žalovaný opätovne zopakoval svoje predchádzajúce argumenty a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol.
7. V duplike žalobca zopakoval svoje predchádzajúce argumenty a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
11. Odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, ako aj o osobe toho, kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že sa oprávnený mohol dozvedieť pri vynaložení vyššej starostlivosti o tejto skutočnosti aj skôr (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 25/86). Podľa krajského súdu začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia sa teda neviaže na dátum splatnosti jednotlivých splátok, resp. okamih vykonania jednotlivých platieb žalobcom, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, ale na okamih, kedy sa žalobca skutočne dozvedel, že na jeho úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda okamih, kedy sa žalobca skutočne dozvedel, že na jeho úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda okamih, kedy mal žaloba k dispozícií údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia teda, keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný, čiže o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných úverových zmlúv. V tejto
súvislosti odvolací súd tiež konštatuje, že nespokojnosť žalovaného, v ktorom sám neprodukoval jediný dôkaz o skoršej vedomosti žalobcu, nemôže mať za následok zmenu rozhodnutia. Civilný sporový poriadok strane konania priznáva viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeniu skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúce. Pasivita žalovaného v tomto smere nemôže ísť na ťarchu správnosti procesného postupu súdu prvej inštancie. Úlohou, či dokonca povinnosťou súdu nie je dohľadávať tvrdenia, či dôkazy, ktoré by prípadne boli spôsobilé privodiť prospech žalovaného, priaznivejšie rozhodnutie, nakoľko zásady, ktorými je na rozdiel od mimosporového konania ovládané sporové konanie, toto priamo vylučujú. Súd prvej inštancie svojim procesným postupom neznemožnil žalovanému realizovať jeho procesné práva, keďže všetky procesné práva žalovaného boli zachované. Pokiaľ žalovaný nevyužil svoje procesné oprávnenia dostatočne, v konkrétnosti vytvorenia priestoru na tvrdenie skutočností významných pre rozhodnutie a navrhovanie dôkazov na ich preukázanie, takýto postup ide výlučne na ťarchu žalovaného.
12. Neobstojí námietka žalovaného spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil platnosť dojednania o úrokovej sadzbe, keď namiesto ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka použil iné ustanovenie. Krajský súd dáva do pozornosti žalovanému obsah žalobného návrhu ako aj obsah ním napádaného rozhodnutia, kedy žalobca predmetom súdneho prieskumu neurobil odplatu v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ale len jej časť, a to úrokovú sadzbu a jej rozpor s dobrými mravmi, a preto argumentácia žalovaného nemá právnu relevanciu, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil túto otázku v súlade s ustálenou súdnou praxou ako rozpornú s dobrými mravmi. Aj podľa krajského súdu nemôže byť pochybnosť o tom, že dojednaná úroková sadzba pre poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 70,1 % a pre revolvingový úver vo výške 76,21 % sú v rozpore s dobrými mravmi a svojou výškou sa javia ako úžerné, spôsobujúce neplatnosť takto dojednanej (úrokovej) odplaty. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že žalobca nenapádal neprimeranosť celkovej odplaty pre spotrebiteľsky úver, ale argumentoval výlučne neplatnosťou úrokovej sadzby ako rozpornej s dobrými mravmi.
13. Námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že predmetné rozhodnutie je vo vzťahu k úroku z omeškania nepreskúmateľné, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Podľa krajského súdu z bodu 35. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vyplýva, že súd priznal žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.182,58 eur od 26.10.2016 do zaplatenia, t. j. odo dňa, kedy žalovaný vyhotovil odpoveď na predsporové výzvy (kedy najneskôr v tento deň už žalovaný vedel o bezdôvodnom obohatení a mal možnosť zaplatiť ho na účet žalobcu). Výšku úrokov z omeškania určil súd prvej inštancie správne podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. V uvedenom kontexte odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako čisto formálnu a zjavne neopodstatnenú.
14. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.
15. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené a opačný názor žalovaného je len jeho subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V konaní nedošlo k takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/2007).
16. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody žalovaného boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.
17. Odvolací súd vo vzťahu k iným rozhodnutiam všeobecných súdov Slovenskej republiky, na ktoré žalovaný v podanom odvolaní poukazuje, odkazuje na právnu úpravu § 193 CSP, z ktorej vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd viazaný, pričom právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.
18. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú správnosť a nebol napadnutý konkrétnymi odvolacími námietkami, hoci odvolateľ v odvolaní uviedol, že napáda aj výrok ohľadne nároku na náhradu trov konania.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže bol v odvolacom konaní proti žalovanému úspešný.
20. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)