Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-41-2021.pdf
PDF · 132.21 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/41/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: Groupama Biztosító Zrt., IČO: 01-10-041071, so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, 1146 Budapest, Maďarsko, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom Groupama poisťovňa, a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 47 236 060, so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou AK Hrabovská, s. r. o., IČO: 47 251 476, so sídlom Jakubovo námestie 9, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: MONTTECH, s. r. o., IČO: 36 494 712, so sídlom Majerová 36/35, 086 14 Hažlín, právne zastúpenému JUDr. Jozefom Krenickým, advokátom, IČO: 50 038 371, so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov, o zaplatenie 2.429,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 3Cb/2/2020-219 z 9. júna 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Priznáva žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.429,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.429,19 eur od 24. augusta 2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.
2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou mu 20. januára 2020 domáhala voči žalovanému zaplatenia 2.429,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.429,19 eur od 24. augusta 2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že ako poisťovateľka uzatvorila so žalovaným ako poisteným poistnú zmluvu č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla CITRO?N Berlingo, EČV: V.. V príčinnej súvislosti s prevádzkou tohto motorového vozidla 17. júna 2017 došlo na ulici Chesnut Avenue v meste Kingston upon Hull v Spojenom kráľovstve ku škodovej udalosti, pri ktorej bolo poškodené motorové vozidlo značky Mercedes Vito, EČV: Y.. Následne poškodenému nahradila škodu v celkovej výške 2.429,19 eur. Pri šetrení škodovej udalosti žalovaný porušil povinnosť v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“) písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky, v dôsledku čoho jej voči žalovanému v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP vznikol nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za žalovaného vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla. V súvislosti s tým požiadala žalovaného o náhradu poskytnutého poistného plnenia vo výške 2.429,19 eur, ktorú žalovaný neuhradil. Úroky z omeškania si voči žalovanému uplatnila v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po dni, keď vyplatila poškodenému poistné plnenie, t. j. od 24. augusta 2018. 2.2 Súd prvej inštancie najskôr rozhodol o žalobe platobným rozkazom, č. k. 3Cb/2/2020-109 z 19. februára 2020, proti ktorému podal žalovaný včas odpor. Žalovaný odpor odôvodnil tým, že sa riadil pokynmi uvedenými na webovom sídle žalobkyne a vznik kolízie nahlásil žalobkyni telefonicky na ním zverejnené telefónne číslo, ako aj prostredníctvom webového formulára na to určeného, na čo žalobkyňu upozornil aj listom zo 6. novembra 2018. O tom, že si splnil svoju notifikačnú povinnosť svedčí aj fakt, že žalobkyňa začala s likvidáciou poistnej udalosti. Spolu s platobným rozkazom mu neboli doručené prílohy návrhu na vydanie platobného rozkazu, a to Oznámenie o výške poskytnutého plnenia poisťovateľom poškodeného, likvidačná správa a potvrdenie o úhrade, a preto nie je schopný posúdiť, či žalovaná suma zodpovedá skutočne spôsobenej škode. Pochybuje, či výška poskytnutého plnenia reálne zodpovedá výške vzniknutej škody. Žalobkyňa nijako nepreukázala výšku škody, ktorú bola nútená v prospech poškodeného plniť. 2.3 Žalobkyňa v replike z 15. apríla 2020 poprela tvrdenie žalovaného, že si splnil svoju zákonnú povinnosť nahlásiť poistnú udalosť v lehote 30 dní. Opak potvrdzuje jej výzva na poskytnutie súčinnosti z 11. júla 2017 a žiadosť na doloženie dokladov z 12. januára 2018. Predmetnými dokumentmi žiadala žalovaného o vyplnenie a zaslanie oznámenia poisteného o škode z povinného zmluvného poistenia, ako aj o zaslanie fotokópie vodičského preukazu vodiča, ktorý v čase nehody viedol motorové vozidlo, pričom žalovaného upozornila aj na vznik regresného nároku voči nemu v prípade nedoloženia príslušných dokladov. Napriek uvedenému žalovaný potrebné doklady nedoložil. Tvrdenie žalovaného, že si riadne splnil notifikačnú povinnosť, keďže začala s likvidáciou poistnej udalosti, označila za nepravdivé, nakoľko v zmysle všeobecných poistných podmienok pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má povinnosť bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla poskytnúť alebo pre ktoré znížila poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia. Škodu zlikvidovala na základe podkladov poskytnutých poisťovňou poškodeného, ktoré dostatočne preukazujú rozsah jeho povinnosti poskytnúť poškodenému poistné plnenie. 2.4 Právny zástupca žalovaného v rámci svojich prednesoch na pojednávaní poukazoval na to, že súčasťou žalovanej sumy je aj suma 188,- libier nesúvisiaca s úhradou náhrady škody a že v skutočnosti poškodený nacúval do vozidla poisteného, v dôsledku čoho na vozidla poškodeného vzniklo len drobné poškodenie, a preto sa poistné plnenie poskytnuté poškodenému javí ako neadekvátne. Ďalej tvrdil, že žalovaný sa dozvedel o poistnej udalosti až s časovým odstupom po tom, ako mu bolo doručené vyúčtovanie a vzhľadom na dohodu na mieste vzniku škody nepovažoval za potrebné poistnú udalosť hlásiť poisťovni. Namietal, že podľa doložených listín žalovaný nepozná konverzný kurz, ktorým bolo hradené poistné plnenie prepočítané, žalovaný pravidelne uhrádza poistné a považuje za v rozpore s poctivým obchodným stykom, aby bol zaviazaný žalobkyni plniť plnú sumu. Preto žiadal súd o moderáciu uplatneného nároku. Následne spochybňoval svedectvo o priebehu nehody, ktoré je obsahom spisu, keďže v konaní podľa neho nebolo preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k vzniku škodovej udalosti a že žalovaný ako poistený nemal dôvod nahlásiť vznik poistnej udalosti, nakoľko u neho škoda nevznikla. Poukazoval tiež na vedomosť žalobkyne o tom, že poistná udalosť nebola žalovaným nahlásená, vzhľadom k čomu žalobkyňa predpokladala, že sa bude môcť domáhať od žalovaného regresu, a preto pri prešetrení poistnej udalosti nepostupoval dôsledne. 2.5 Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní popierala tvrdenia produkované žalovaným ako nepodložené a poukázala na nesplnenie povinnosti žalovaného hlásiť poistnú udalosť žalobkyni, v dôsledku čoho došlo k likvidácii poistnej udalosti len na základe podkladov poisťovne poškodeného. 2.6 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že vozidlo žalovaného, ktoré bolo zaparkované, pri svojom cúvaní z parkovacieho miesta narazilo do vozidla poškodeného v smere jazdy odbočujúceho doprava. Podľa žalobkyňou predloženého písomného svedectva z 24. júna 2017 (v anglickom jazyku) do vozidla poškodeného (taxi) pohybujúceho sa po ulici Queens Road pri odbočení na ul. Chesnut Avenue (t. j. na križovatke ulíc) narazilo pri cúvaní sivé vozidlo (t. j. vozidlo žalovaného) do
vozidla poškodeného. Hlásenie škodovej udalosti poškodeným s účasťou vozidla žalovaného osvedčuje doručená fotografia dokladu o poistení vozidla žalovaného u žalobkyne, ktorá bola zaslaná už 19. júna 2017, t. j. dva dni po škodovej udalosti (č. l. 28 spisu). Podľa objednávky obhliadky vozidla žalovaného žalobkyňa 10. júla 2017 vyzvala žalovaného k obhliadke vozidla v súvislosti so škodovou udalosťou zo 17. júna 2017, ku ktorej došlo vo Veľkej Británii, v meste Hull, na križovatke Queens Road. Z fotodokumentácie vozidla žalovaného z 25. júla 2017 vyplýva poškodenie zadného nárazníka na poistenom motorovom vozidle. Podľa žiadosti o poskytnutie súčinnosti z 11. júla 2017 žalobkyňa na základe uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia žalovaného požiadala o doručenie vyplneného a podpísaného „Oznámenia škodovej udalosti z poistenia motorového vozidla - poistený“, kópie osvedčenia o evidencii vozidla časť II (veľkého technického preukazu) motorového vozidla, vodičského preukazu vodiča v čase nehody a Správy o nehode vyplnenej a podpísanej oboma účastníkmi. Zároveň bol žalovaný žalobkyňou upozornený na možnosť vzniku regresného nároku na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti. Žalobkyňa žiadosťou z 12. januára 2018 žiadala žalovaného o zaslanie kompletne vyplneného tlačiva „Oznámenie poistného o škode PZP“ pripojeného v prílohe a fotokópie vodičského preukazu s upozornením práva poisťovne na uplatnenie regresnej pohľadávky. Podľa likvidačnej správy žalobkyne č. NK06689535 z 13. augusta 2018 za označenú škodovú udalosť žalobkyňa poskytla poisťovni poškodeného (spoločnosť X. R.) sumu 2.137,20 libier pozostávajúcu z náhrady škody v sume 1.948,66 libier a spracovateľského poplatku v sume 188,54 libier. Fakturácia takto vyplatených poistných plnení zahŕňajúcich škodu uhradenú poškodenému a účtovaný poplatok je osvedčená aj faktúrou č. 71900002052 vystavenou 6. decembra 2017 obchodnou spoločnosťou X. R. a platobným dôkazom o transakcii z 23. augusta 2018. Žalobkyňa listom zo 4. októbra 2018 požiadala žalovaného o náhradu časti poskytnutého poistného plnenia vo výške 2.429,19 eur na bankový účet uvedený v tomto liste. Žalovaný listom označeným ako „Odvolanie sa k nároku na náhradu škody“ zo 6. novembra 2018 odmietol nárok žalobkyne s poukazom na zrealizované oznámenie poistnej udalosti a poskytnutie súčinnosti pri jej likvidácii (zaslanie vyžiadanej fotodokumentácie). Právny zástupca žalobkyne predžalobou výzvou z 8. júna 2019 vyzval žalovaného na úhradu časti poskytnutého poistného plnenia vo výške 2.429,19 eur do 15 dní od doručenia výzvy. Táto výzva bola žalovanému doručená 6. septembra 2019. 2.7 V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je nárok na náhradu poistného plnenia podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP v znení účinnom ku dňu vzniku škody. Ide o originálny nárok poisťovateľa proti poistenému z poistného vzťahu majúci regresný charakter. Nejde teda o odvodený nárok od práva poisteného z titulu prechodu práva poisteného na poisťovateľa proti tretej osobe na náhradu škody. Preto tento regresný nárok nemá charakter nároku na náhradu škody. Ako vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o PZP, poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedeného v poistnej zmluve. V danom prípade aj na žalovaného, ktorý vo vzťahu k žalobkyni je súčasne osobou poistenou, keďže ako držiteľ motorového vozidla označeného v poistnej zmluve je osobou zodpovednou za škodu spôsobenú jeho prevádzkou. V dôsledku tejto poistnej udalosti mal žalovaný ako poistený právo, aby žalobkyňa ako poisťovateľka zaňho nahradila poškodenému uplatnené a preukázané nároky - v tomto prípade nárok na náhradu vecnej škody uhradenej prostredníctvom poisťovne poškodeného, t. j. obchodnej spoločnosti X. R. celkovo v sume 2.429,19 eur, ktorú si žalobkyňa v tomto konaní uplatnila voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný žalobkyni v lehote 30 dní od škodovej udalosti (a ani do rozhodnutia súdu) riadne písomne neoznámil poistnú udalosť - dopravnú nehodu, za ktorú zodpovedá. 2.8 Z obsahu a zmyslu ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP, ktoré je právnym základom pre uplatnenie žalovaného nároku vyplýva, že nárok na náhradu poistného plnenia má poisťovateľ za splnenia dvoch predpokladov - ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a ak bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 zákona o PZP. 2.9 Žalobkyňa dôvodnosť uplatneného nároku preukazovala predovšetkým dôkazmi o existencii škodovej udalosti, ktoré jej boli poskytnuté poisťovňou poškodeného a z ktorých vyplýva zodpovednosť žalovaného za dopravnú nehodu, keď pri cúvaní poisteným motorovým vozidlom došlo k nehode a poškodeniu motorového vozidla EČV: Y.. Žalovaný síce na pojednávaní produkoval tvrdenie o inom priebehu nehodového deja, podľa ktorého k škode došlo pri cúvaní poškodeného a nie žalovaného, avšak toto svoje tvrdenie neosvedčil žiadnym dôkazom. Naopak, vyvracia ho svedectvo pasažiera motorového vozidla poškodeného spísané po dopravnej nehode (v anglickom jazyku), k nemu pripojený situačný nákres, a napokon aj fotodokumentácia vozidla žalovaného z 25. júla 2017, ktorá osvedčuje poškodenie zadného nárazníka motorového vozidla žalovaného, v súvislosti s prevádzkou ktorého škoda vznikla. Preto najpravdepodobnejšou príčinou takéhoto poškodenia motorového vozidla CITRO?
N Berlingo, EČV: V. tak muselo byť jeho cúvanie, pričom iný spôsob vzniku poškodenia na motorovom vozidle žalovaného uvedený nebol. Je nutné tiež poznamenať, že toto tvrdenie žalovaného o inom priebehu nehodového deja žalovaný ani neuviedol včas, t. j. ani v odpore proti platobnému rozkazu a ani na základe výzvy súdu zo 17. apríla 2020. Podľa názoru súdu tak ide o účelovú obranu, ktorá nemôže zodpovedať skutočnému priebehu poistnej udalosti. Záver, že žalovaný zodpovedá za škodu ako vinník dopravnej nehody, ku ktorej došlo 17. júna 2017 tak považuje súd za preukázaný, a to so zreteľom na dôkazy, ktoré boli od žalobkyne ako poisťovne vzhľadom na miesto škodovej udalosti v cudzine a zabezpečenie podkladov pre likvidáciu tretím subjektom (poisťovňou poškodeného) primerané vyžadovať. Práve z dôvodu čo najvernejšieho vyšetrenia škodovej udalosti a jej príčiny ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení vyžaduje od poisteného písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 15 dní po jej vzniku, ak škoda vznikla na území Slovenskej republiky a do 30 dní, ak škoda vznikla mimo územia Slovenskej republiky. To umožňuje poisťovni osoby zodpovednej za škodu zistiť čo najpresnejšie a najpodrobnejšie informácie o škodovej udalosti pre ustálenie záveru, či poistený skutočne za vznik škody zodpovedá a aký je jej skutočný rozsah. Poisťovateľ totiž musí dodržať svoje povinnosti dohodnuté nielen v poistnej zmluve ale vyplývajúce aj z ustanovenia § 11 ods. 6 zákona o PZP. Porušenie povinnosti poisteného podľa § 10 ods. 1 zákona o PZP preto ustanovenie § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP sankcionuje vznikom regresného nároku na náhradu vyplateného poistného plnenia alebo jeho časti poisťovne voči poistenému. Jeho zmyslom je dodatočné prenesenie zodpovednosti za konečné výdavky poisťovne vzniknuté výplatou poistného plnenia poškodenému na poisteného, ktorý svojím nečinným postojom k oznámeniu škodovej udalosti neprispieva k riadnemu vyšetreniu škodovej udalosti a jej príčin. Tie by totiž mohli viesť aj k vyvodeniu zodpovednosti (hoci aj len čiastkovej) iného subjektu, alebo zisteniu poškodenia menšieho rozsahu a tým ku zníženiu poskytnutého poistného plnenia poškodenému. Vznik takéhoto regresného nároku voči zodpovednému subjektu môžu vylúčiť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli prítomné na strane poistného, pre ktoré žalovaný túto povinnosť nesplnil. V okolnostiach prípadu však takéto okolnosti súdom zistené neboli a neboli ani žalovaným konkrétne tvrdené. Naopak, bolo preukázané, že žalobkyňa opakovane vyzývala žalovaného na doručenie oznámenia o škodovej udalosti (žiadosť z 11. júla 2017, objednávka obhliadky z 10. júla 2017, žiadosť o doloženie dokladov z 12. januára 2018), potrebných dokladov a vysvetlení, avšak okrem získanej fotodokumentácie motorového vozidla žalovaného žalovaný nedoručil žiadané oznámenie o škodovej udalosti ani neposkytol žalobkyňou vyžadovanú súčinnosť. Na základe vykonaných dôkazov neobstojí preto ani dodatočné tvrdenie žalovaného, že o škode sa dozvedel až s časovým odstupom, keď už 10. júla 2017 bol vyzvaný k obhliadke vozidla, ktorá bola uskutočnená 25. júla 2017 (uvedené vyplýva z fotodokumentácie predloženej do spisu). 2.10 Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v celom rozsahu, pretože žalobkyňa, ktorá preukázateľne vyplatila poistné plnenie, má nárok na jeho náhradu v celej výške, alebo v časti, ktorú si voči poistenému uplatnila. Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o PZP tým nezveruje súdu vo vzťahu k poisťovateľom uplatnenému nároku moderačné právo, ako sa mylne domnieva žalovaný, umožňuje len poisťovateľovi nežiadať regresnú náhradu za celé vyplatené poistné plnenie. Hoci sa žalovaný domáhal nepriznania nároku alebo jeho časti s odkazom na rozpor výkonu jeho práv so zásadami poctivého obchodného styku, je nutné konštatovať, že žalovaný pri tejto svojej obrane, ktorú nepredniesol včas, neuviedol, akú konkrétnu zásadu poctivého obchodného styku (s akým obsahom) žalobkyňa voči žalovanému porušila. Naopak v konaní bolo preukázané, že žalovaný si nesplnil voči žalobkyni svoju zákonnú povinnosť, na splnenie ktorej bol opakovane žalobkyňou vyzývaný. Nedôvodné sú aj námietky k výške škody, ktorá mala byť žalobkyňou uhradená, nakoľko práve námietky a dôkazy v tomto smere mal žalobkyni žalovaný uviesť pri oznámení poistnej udalosti žalobkyni a následne pri poskytnutí jej potrebnej súčinnosti. Pokiaľ mal informácie o rozsahu škody, prípadne dôkaz o nej (fotodokumentáciu vozidla poškodeného), mal ju bez zbytočného odkladu poskytnúť žalobkyni, ktorá by pri likvidácii uplatnenej škodovej udalosti mala možnosť na takéto informácie a dôkazy prihliadať a prípadne uplatnený rozsah nároku poškodeného znížiť. To však žalovaný netvrdil a zjavne ani neučinil, a preto na tieto argumenty pri rozhodovaní o nároku žalobkyne nemožno prihliadať. Vychádza sa z výšky poskytnutého plnenia žalobkyňou a tá bola preukázaná faktúrou č. 71900002052 vystavenou 6. decembra 2017 a dôkazom o jej úhrade podľa kurzu platného v čase prevodu peňažných prostriedkov do zahraničia. Nárok na regresnú náhradu má poisťovateľ na celé poistné plnenie, t. j. plnenie uhradené poisťovňou, a to bolo tvorené nielen náhradou škody, ale aj spracovateľským poplatkom, ktorý odôvodňuje skutočnosť, že k škodovej udalosti došlo mimo územia Slovenskej republiky a poškodený svoj nárok uplatnil cez svojho poisťovateľa v cudzine, ktorý ju prešetroval, s čím mohli byť spojené ďalšie náklady. Preto sa súd prikláňa k názoru, že pod pojmom poistné plnenie, na regresnú náhradu ktorého má žalobkyňa nárok je potrebné podradiť nielen náhradu škody vyplatenú poškodenému, ale aj ostatné náklady, ktoré bola žalobkyňa nútená
v súvislosti s poistnou udalosťou likvidovať. Neodôvodnené sú námietky žalovaného, že žalobkyňa rozsah škody riadne neprešetrovala, keďže predpokladala uplatnenie si regresnej náhrady, nakoľko v čase bezprostredne po škodovej udalosti poisťovateľ nemohol vedieť, či oznámenie o škodovej udalosti žalovaný žalobkyni doručí. Na dôkladné prešetrenie udalosti bol žalovaný povinný poskytnúť primeranú súčinnosť, ktorú v čase skúmania podmienok náhrady škody neposkytol. A rovnako neodôvodnené boli aj námietky žalovaného, že mu neboli doručené všetky prílohy žaloby, keďže z doručenky v spise vyplýva pravý opak (č. l. 112 spisu). 2.11 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 261 ods. 1, ods. 8, ods. 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 788 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 2 písm. e), písm. f), § 3 ods. 1 prvá veta, § 4 ods. 1, ods. 2, § 10 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 6, § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP. 2.12 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 CSP a priznal úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietané porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že v skutočnosti sa škodová udalosť stala tak, že poškodené vozidlo Mercedes Vito, EČV: Y. pri cúvacom manévri zasiahlo vozidlo v jeho vlastníctve. Obaja vodiči po vyhodnotení situácie, kedy na jeho vozidle vznikla len nepatrná škoda a na vozidle poškodeného takisto žiadna viditeľná škoda, sa rozhodli túto situáciu ďalej neriešiť, nakoľko na to nebol žiadny dôvod. Až s odstupom času sa dozvedel, že poškodený nahlásil škodovú udalosť, no nie tak ako sa v skutočnosti stala, ale tak, že ho označil za vinníka. Je viac ako zrejmé, že vnútorne stotožnený s tým, že svojím konaním žiadnu škodovú udalosť nespôsobil, ju ani nenahlásil, nakoľko na takéto konanie ho nezaväzuje žiaden právny predpis, takže týmto nekonaním nemohol porušiť žiadnu svoju povinnosť. Je absurdné, že žalobkyňa sa bezozvyšku stotožnila s tvrdením poškodeného a údajného svedka bez toho, aby ich s ich tvrdeniami prostredníctvom neho konfrontovala. Domnieval sa, že žalobkyňa hrubo porušila svoju povinnosť riadne prešetriť okolnosti vzniku škodovej udalosti, pričom jej motívom mohla byť vedomosť, že neeviduje hlásenie škodovej udalosti. Teda už vopred predpokladala, že ak poškodenému vyplatí akékoľvek plnenie, bude si ho regresne vymáhať podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP. Trval na tom, že súd prvej inštancie nijako neskúmal naplnenie podmienok vzniku a danosti takého nároku a takisto ani výšku uplatneného nároku. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie zdôraznil, že nárok žalobkyne ako poisťovateľky musí byť uplatnený v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a v súlade so zmyslom a účelom zákona. V danom prípade sa výška sumy uplatneného nároku rovná 100 % poškodenému vyplatenej sumy, čo sa prieči zásade proporcionality a zmyslu a účelu zákona o PZP, ktorým je zabezpečenie rýchlej a účinnej náhrady škody pre osoby poškodené prevádzkou motorových vozidiel. Okrem toho je základným cieľom aj to, aby osoby zodpovedné za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nemuseli znášať často vysokú náhradu tejto škody samy, ale aby táto bola uhradená z prostriedkov vytvorených úhradou poistného. Aj keď ustanovenie § 12 zákona o PZP dáva poisťovateľovi právo podľa jeho vôle uplatniť nárok na náhradu poistného plnenia alebo len jeho časti, automaticky to neznamená, že v prípade akéhokoľvek porušenia právnych povinností si poisťovateľ môže podľa ľubovôle stanoviť výšku postihového nároku voči poistenému v zmysle ustanovenia § 12 zákona o PZP až do výšky poskytnutého plnenia poškodenému. Aj poisťovateľ je totiž limitovaný všeobecným právnym princípom proporcionality, ktorého cieľom je spravodlivé usporiadanie dvoch kolíznych práv. V danom prípade ide o kolíziu práva poisteného, aby poisťovateľ za neho nahradil škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a práva poisťovateľa na náhradu plnenia, ktoré za poisteného poskytol poškodenému z titulu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 12 zákona o PZP upravuje vznik nároku poisťovateľa v prípade porušenia právnych povinností zo strany poisteného rôznej závažnosti, základom pre skúmanie proporcionality v danom prípade by malo byť kritérium závažnosti porušenia konkrétnej právnej povinnosti a vplyv tohto porušenia povinnosti na samotný vznik škody, jej rozsah, resp. priebeh jej šetrenia. Ak už súd prvej inštancie mal za preukázané, že nárok žalobkyne je daný
len v dôsledku neohlásenia vzniku škodovej udalosti, mal túto skutočnosť zohľadniť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 10. augusta 2021, v ktorom uviedla, že podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonné obsahové náležitosti. Ďalej uviedla, že povinnosť písomne oznámiť poisťovateľovi vznik poistnej udalosti vzniká každému poistenému, resp. poistníkovi bez ohľadu na skutočnosť, či ide o poistnú udalosť, ktorá bola zavinená poistníkom alebo nie. V tejto súvislosti poukázala predovšetkým na účelové a rozporuplné tvrdenia žalovaného, ktoré žalovaný v priebehu prvoinštančného konania niekoľkokrát zmenil. Žalovaný v odvolaní proti výzve žalobkyne na náhradu poistného plnenia uviedol, že poistnú udalosť nahlásil poisťovateľovi telefonicky a následne poštou. Žalovaný nepreukázal údajné doručenie písomnosti na adresu poisťovateľa. V odpore proti platobnému rozkazu z 10. marca 2020 žalovaný uviedol, že vznik poistnej udalosti nahlásil žalobkyni telefonicky a následne prostredníctvom na to určeného webového formulára. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že samotný žalovaný sa dozvedel o tejto poistnej udalosti až s časovým odstupom po tom, ako mu bolo doručené vyúčtovanie žalobcom. Zo zápisnice z pojednávania konaného 9. júna 2021 vyplýva aj ďalšie rozporuplné vyjadrenie žalovaného v znení: „Podľa nášho názoru nebolo preukázané, akým spôsobom malo dôjsť k vzniku škodovej udalosti a žalovaný ako poistený nemal dôvod nahlásiť vznik poistnej udalosti, nakoľko u neho nevznikla škoda.“ V odvolaní však žalovaný prezentuje ďalšie tvrdenie, v zmysle ktorého mal byť žalovaný vnútorne stotožnený s tým, že svojím konaním žiadnu škodovú udalosť nespôsobil, a ani ju nenahlásil, nakoľko ho podľa názoru žalovaného k oznámeniu škodovej udalosti nezaväzuje žiaden právny predpis, a preto neoznámením vzniku poistnej udalosti nemohol porušiť žiadnu povinnosť. Žalovaný teda najprv tvrdil, že poistnú udalosť riadne ohlásil, následne však uviedol, že o vzniku poistnej udalosti nemal vedomosť až do októbra 2020, kedy mu bolo z jej strany doručené oznámenie o ukončení likvidácie poistnej udalosti. Tieto tvrdenia žalovaného považuje za klamlivé a zavádzajúce, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie povinnosti ohlásiť poisťovateľovi vznik poistnej udalosti. Ďalej poukázala na skutočnosť, že žalovaný opakovane mylne považuje nárok na náhradu poistného plnenia poisťovateľa voči poistenému za nárok na náhradu škody v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré poisťovateľ vyplatil za poisteného je osobitným nárokom poisťovateľa, ktorý vyplýva z poistného vzťahu a má regresný charakter. Jediným oprávneným subjektom na určenie výšky regresného nároku je poisťovateľ, pričom pri určení výšky náhrady poistného plnenia je poisťovateľ limitovaný výlučne ustanovením § 12 ods. 3 zákona o PZP, v zmysle ktorého náhrada poistného plnenia nesmie presiahnuť výšku plnenia, ktoré poisťovateľ za poisteného vyplatil poškodenému. Preto súd nemôže v zmysle ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka uplatniť moderačné právo ako je tomu v prípade nároku na náhradu škody. Súčasne jej nie je zrejmé, akým spôsobom dospel žalovaný k záveru, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že jej priznal nárok na náhradu trov konania. Nakoľko bola v spore úspešná, súd jej v súlade s vyššie uvedeným ustanovením priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne v súdom určenej lehote písomne nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
9. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
10. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie v jeho odôvodnení zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/218/2010 z 23. novembra 2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 188/06 z 8. júna 2006)
11. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
12. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že v skutočnosti sa škodová udalosť stala tak, že poškodené vozidlo Mercedes Vito, EČV: Y. pri cúvacom manévri zasiahlo vozidlo v jeho vlastníctve, tak toto svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Navyše žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie svedectvo o škodovej udalosti z 24. júna 2017, situačný nákres dopravnej nehody a fotodokumentáciu vozidla žalovaného z 25. júla 2017, ktoré uvedené tvrdenie žalovaného spochybňujú.
13. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalovaného, že vnútorne stotožnený s tým, že svojím konaním žiadnu škodovú udalosť nespôsobil, ju ani nenahlásil, nakoľko na takéto konanie ho nezaväzuje žiaden právny predpis, keďže z vyjadrenia jeho právneho zástupcu na pojednávaní konanom 9. júna 2021 obsiahnutého v zápisnici o tomto pojednávaní vyplýva, že žalovaný vzhľadom na dohodu na mieste
vzniku škody, nepovažoval za potrebné hlásiť poistnú udalosť poisťovni. Súčasne odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že žalovaný nepovažoval za potrebné splniť si túto svoju povinnosť, neznamená, že túto povinnosť nemal, dôkazom čoho je ustanovenie § 10 ods. 1 písm. b) zákona o PZP, podľa ktorého poistený je povinný písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky.
14. Ohľadom tvrdenia žalovaného, že motívom žalobkyne na hrubé porušenie povinnosti riadne prešetriť okolnosti vzniku škodovej udalosti mohla byť jej vedomosť, že neeviduje hlásenie škodovej udalosti, odvolací súd zdôrazňuje, že po oboznámení sa s obsahom žalobkyňou predložených listinných dôkazov nemožno tvrdenie žalovaného o hrubom porušení povinnosti žalobkyne akceptovať. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že aj keď ustanovenie § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP oprávňuje žalobkyňu regresne vymáhať od poisteného plnenie poskytnuté poškodenému, v niektorých prípadoch sa môže stať, že poistený si túto svoju povinnosť voči poisťovateľovi nesplní, (tak ako tomu je aj v tomto prípade) ani potom, ako je mu táto povinnosť uložená súdnym rozhodnutím. Ak by teda žalobkyňa poskytla poškodenému plnenie bez toho, aby prešetrila okolnosti vzniku dopravnej nehody a žalovaný by si svoju povinnosť nesplnil vôbec, bezdôvodne by si tým spôsobila vyššiu škodu.
15. Vo vzťahu k žalovaným namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16. Žalovaný v odvolaní namietal, že ak ustanovenie § 12 zákona o PZP upravuje vznik nároku poisťovateľa v prípade porušenia právnych povinností zo strany poisteného rôznej závažnosti, základom pre skúmanie proporcionality v danom prípade by malo byť kritérium závažnosti porušenia konkrétnej právnej povinnosti a vplyv tohto porušenia povinnosti na samotný vznik škody, jej rozsah, resp. priebeh jej šetrenia.
17. Odvolací súd považuje tento názor žalovaného za nesprávny, a to z toho dôvodu, že v danej veci žalovaný porušil povinnosť písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku a za takéto porušenie povinnosti zákon o PZP upravuje sankciu v podobe náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, výška ktorej je limitovaná výhradne úhrnom poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti.
18. Napokon k námietke žalovaného týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že nárok žalobkyne na zaplatenie 2.429,19 eur s príslušenstvom je daný a v tomto dôsledku vyhovel žalobe v plnom rozsahu. V nadväznosti na to súd prvej inštancie túto skutočnosť správne zohľadnil aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, keď priznal úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
19. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bola žalobkyňa úspešná v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).