Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-103-2019.pdf
PDF · 184.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/103/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tatiany Sabadošovej a JUDr. Petry Vysaníkovej v právnej veci žalobcu CERUM PRODUCTION s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hraničná 770/2, IČO: 44 448 082, zastúpeného JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Werferova 1, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100893829/2019 zo dňa 16.04.2019 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca podal na tunajší súd elektronicky prostredníctvom právneho zástupcu dňa 11.06.2019 všeobecnú správnu žalobu, ktorou žiadal preskúmať zákonnosť postupu, ako aj rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.04.2019, č. 100893829/2019, ktorým žalovaný v odvolacom konaní na základe žalobcom podaného odvolania potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Košice zo dňa 19.12.2018, č. 102643910/2018 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“, resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým bol daňovému subjektu, t.j. žalobcovi v tomto konaní podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 7.340,50 EUR na dani z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie január 2015.
2. Žalovaný v rozhodnutí č. 100893829/2019 zo dňa 16.04.2019 (v ďalšom texte aj: „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) konštatoval, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január až február 2015, výsledkom ktorej bol Protokol č. 101060772/2018 zo dňa 29.05.2018, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený daňovému subjektu dňa 31.05.2018. Daňový subjekt sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole a tieto s ním správca dane prerokoval na ústnom pojednávaní dňa 11.12.2018, o ktorom bola spísaná Zápisnica č. 102552848/2018, ktorá bola zároveň poslednou zápisnicou vo vyrubovacom konaní. Následne správca dane vydal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, v ktorom uviedol : „Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovení § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 v celkovej sume 7 340,50 EUR, a to:
- v sume 3 673,90 EUR z faktúr, vystavených dodávateľom SUNACO s.r.o., Jakobyho 1, Košice, IČO: 45492743, DIČ:2023012288, IČ DPH:SK2023012288 za aktivity vykonávané podľa objednávky č. 31215 na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 22072014 (kreatíva kampane, grafické návrhy):
- č. 03020215, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 2 175,00 EUR
- č. 04020215, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 486,10 EUR
- č. 05020215, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 978,00 EUR
- č. 06020215, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 34,80 EUR
- v sume 3 666,60 EUR z faktúr, vystavených dodávateľom SORAE s.r.o., Námestie Osloboditeľov 20, Košice, IČO: 46301020, DIČ: 2023316339, IČ DPH: SK2023316339 za práce vykonané na základe zmluvy o sprostredkovaní č. 16062014 a objednávky č. 51215 (reklama v kruhoch, pod košom, dynamická reklama - nájom a servis, plachta, statické panely - výroba, manipulácia, servis, plagáty A, výroba TV spotu, adjust TV spotu, výroba rozhlasových spotov, aktualizácia pre RTVS a iné rozhlasové stanice):
- č. 201502104, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 1 896,20 EUR
- č. 201502204, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 1 358,40 EUR
- č. 201502304, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 133,00 EUR
- č. 201502404, dátum dodania služby: 31.01.2015, DPH v sume 279,00 EUR. V súvislosti s preverovaním skutočností, týkajúcich sa fakturovaných dodávok, správca dane zistil, že deklarovaní dodávatelia, spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. zanikli:
- spoločnosť SORAE s.r.o. (do 15.01.2015 SORARE s.r.o.) dňa 09.02.2016 zanikla zlúčením s právnym nástupcom MHM - SERVIS s.r.o. so sídlom v Trenčíne. Spoločnosť MHM - SERVIS s.r.o. bola dňa 13.02.2016 zrušená a dňa 26.02.2016 ex offo vymazaná z obchodného registra;
- spoločnosť SUNACO s.r.o. dňa 18.08.2015 zanikla zlúčením s právnym nástupcom VITOMA TRADE s.r.o., ktorá od 12.05.2016 rovnako zanikla, a to v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom AAA WEBSTAV.COM s.r.o. so sídlom v Košiciach.“
3. Správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa zhrnul zistené skutočnosti rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia nasledovne:
- „spoločnosť SUNACO s.r.o. ani jej právny nástupca nekomunikovali so správcom dane, spoločnosti zanikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2015;
- bývalá konateľka spoločnosti SUNACO s.r.o. nevedela uviesť žiadne meno subdodávateľov, ktorí mali realizovať predmetné dodávky, dodávateľov mala vyhľadávať v kaviarni, ani si neoverovala, čo robia, ale verila firmám, že robia reklamu. Vyjadrovala sa rozporuplne o produkčnom pláne, keď raz uviedla, že je to jej robota, produkčný plán bol spracovaný u jej dodávateľov a potom tvrdila, že produkčný plán spracoval pán P., odovzdal jej ho a ona ho posunula subdodávateľom. Konateľ daňového subjektu G.. Š. P. však uviedol, že produkčný plán je zverejnený na stránkach Good Angels, prejednáva sa na produkčných poradách a zavesí sa na server, na ktorý majú prístup. X. Š.J. nepredložila žiadne požadované doklady v zmysle opatrení prijatých na ústnom pojednávaní;
- bývalý konateľ spoločnosti SORAE s.r.o. rovnako tvrdil, že služby boli realizované subdodávateľský, ale nevedel menovať žiadneho subdodávateľa. Tvrdil, že mediálny aj produkčný plán mu dal pán P. a on ich zadal subdodávateľovi, ale G.. Š. P. uviedol, že produkčný plán je zverejnený na stránkach Good Angels, prejednáva sa na produkčných poradách a zavesí sa na server. Bývalý konateľ spoločnosti SORAE s.r.o. mal v zmysle opatrení prijatých na ústnom pojednávaní predložiť správcovi dane zmluvu s dodávateľskou spoločnosťou a faktúry od dodávateľa, ale túto povinnosť si nesplnil;
- daňový subjekt v zmysle opatrení prijatých na ústnom pojednávaní konanom dňa 23.08.2017 doručil správcovi dane objednávku č. 31214 pre SUNACO s.r.o., ale nie objednávku 31215, ktorá je uvedená na preverovaných faktúrach, doručil objednávku č. 51215 pre SORARE s.r.o., ale objednávka č. 60115, uvedená na faktúrach za február 2015, predložená nebola;
- daňový subjekt nepredložil preukázateľné dôkazy o tom, že spoločnosť CERUM s.r.o. prijala služby od spoločností SORAE s.r.o. a SUNACO s.r.o., neuviedol, kto skutočne vykonal služby, nepredložil zoznam pracovníkov, ktorí mali práce vykonať, ani preberacie protokoly, neuviedol miesta umiestnenia billboardov a megaboardov, správca dane preto skonštatoval, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku
- daňový subjekt nereagoval na výzvu na odstránenie pochybností správcu dane, nepredložil doklady preukazujúce reálne dodanie služieb spoločnosťami uvedenými na faktúrach (napr. identifikáciu osôb vykonávajúcich práce, zoznam vysielania reklamných spotov, zoznam umiestnenia billboardov a megaboardov, identifikáciu výrobcu spotu a textu, nevyjadril sa k otázke správcu dane, aké písomné
podklady boli predložené sprostredkovateľovi, neuviedol, za čo konkrétne boli uplatnené bonusy, resp. zrážky uvedené na preverovaných faktúrach a podobne);
- daňový subjekt si neoveroval, či dodávateľské spoločnosti majú zamestnancov, vstúpil do spolupráce s nimi iba na základe toho, že zisťoval, či tieto služby vedia zabezpečiť, neuviedol však ako;
- daňový subjekt nevedel, kto skutočne realizoval všetky práce a aktivity, neuviedol, ako bolo overené, či spoločnosti SORAE s.r.o. a SUNACO s.r.o. poskytujú sprostredkovateľské činnosti reklamy a ako boli spoločnosti CERUM s.r.o. oznámené údaje potrebné na posúdenie dôveryhodnosti tretej osoby, s ktorou sprostredkovateľ navrhoval uzatvoriť sprostredkúvanú zmluvu, v zmysle predložených zmlúv o sprostredkovaní reklamy.“
4. Žalovaný k námietkam daňového subjektu uvedených v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí uviedol nasledovné: „K námietkam odvolávajúceho sa, že za reálne dodanú službu má právo na odpočítanie dane, predložil faktúry podložené dôkazmi, že správca dane spochybnil dodanie služieb len preto, že dodávatelia kvôli odstupu času nedokázali uviesť subdodávateľov služieb, ako aj k námietke, že správca dane vyvodil záver o nepreukázaní dodania služieb od spoločnosti SUNACO s.r.o. na základe tvrdenia, že z výpovede X. Š.J., bývalej konateľky spoločnosti SUNACO s.r.o. nevyplýva, že reklamné služby mali byť realizované na území celého Slovenska, Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že daňový subjekt dokazoval svoj nárok na odpočítanie dane predložením dôkazov (faktúry, objednávky, zoznamy umiestnení reklamných pútačov, fotografie a pod.) a podanými vyjadreniami. Správca dane vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť a či im neabsentuje materiálny podklad. Neobmedzil sa pritom len na doklady a skutočnosti predložené a deklarované daňovým subjektom, ale v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku informácie a súvisiace skutočnosti získaval aj inými úkonmi (výsluch svedkov, nahliadnutie do daňových spisov), t.j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturované služby daňový subjekt prijal od spoločností uvedených na dokladoch, a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Dodanie služieb spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. sa však nepotvrdilo. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu služieb je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa, ale vznik daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. nebol preukázaný. Spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o zanikli, ich účtovné doklady, na základe ktorých by správca dane mal možnosť preveriť realizáciu obchodov s daňovým subjektom CERUM PRODUCTION s.r.o., neboli k dispozícii. Bývalí konatelia deklarovaných dodávateľov síce ústne potvrdili, že dodania pre daňový subjekt realizovali, služby mali obstarať prostredníctvom subdodávateľov, ale subdodávateľov pri ústnych pojednávaniach so správcom dane počas daňovej kontroly ani počas vyrubovacieho konania nevedeli uviesť, dokonca bývalá konateľka spoločnosti SUNACO s.r.o. v priebehu daňovej kontroly tvrdila, že svojich dodávateľov vyhľadávala v kaviarni, ani si neoverovala, čo robia, ale verila im, že robia reklamu. Následne vo vyrubovacom konaní už uviedla, že dodávateľov jej odporúčali známi. Žiadneho odberateľa nikdy nekonkretizovala. Bývalý konateľ spoločnosti SORAE s.r.o. sa až v písomnom podaní v priebehu vyrubovacieho konania vyjadril, že služby mu dodali spoločnosti LUMIM METAL a.s. a F-LEJ s.r.o., ale žiadny dôkaz v tejto súvislosti správcovi dane predložený nebol. Správca dane zistil, že ide o nekontaktné spoločnosti, preto nemohol preveriť reálnosť tvrdení o dodaní služieb prostredníctvom týchto subdodávateľov. Ani skutočnosť, že daňový subjekt CERUM PRODUCTION s.r.o. v súvislosti s reklamnými kampaňami Good Angels a Zober loptu, nie drogy, dodal služby svojmu odberateľovi Service Creativ s.r.o., nedokazuje, že ide o služby obstarané od dodávateľov SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. Zo spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt si obstarával služby k týmto kampaniam aj od iných dodávateľov (napr. Woont s.r.o., HANDSHAKE s.r.o.). Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na skutočnosť, že konateľ daňového subjektu Ing. Q. P. v súvislosti s daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty v spoločnosti Service Creativ s.r.o. k obchodným vzťahom za zdaňovacie obdobia január a február 2015 uviedol, že spoločnosť Servis Creativ s.r.o. bola odberateľom reklamných služieb od spoločnosti CERUM s.r.o., služby boli spoločnosti CERUM s.r.o. poskytnuté subdodávateľský od subjektov WOONT s.r.o, P.. Y.. P. P., H. S., niektoré úkony sa realizovali aj v spoločnosti CERUM s.r.o., ktorá využívala služby zamestnancov spoločnosti MILMANN s.r.o. (zistenia správcu dane z iných spisov podľa úradného záznamu č. 101624126/2017 zo dňa 24.07.2017- zápisnica o ústnom pojednávaní č. 104115224/2016 zo dňa 26.11.2016). V tejto súvislosti konateľ daňového subjektu vôbec nespomenul ako svojich dodávateľov spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o.
Finančné riaditeľstvo SR poukazuje na skutočnosť, že daňový subjekt vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., ktoré nemali žiadnych zamestnancov, podľa vyjadrenia konateľa daňového subjektu bolo len predmetom diskusie, či služby vedia zabezpečiť. Daňový subjekt napriek tomu, že tieto služby mal ďalej dodať svojmu odberateľovi v požadovanej kvalite, nezaujímal sa o to, kto reálne tieto služby bude vykonávať, len dôveroval svojim obchodným partnerom (ktorých predpoklady na poskytnutie služieb si neoveroval), že tieto služby poskytnú. Daňový subjekt do obchodnej spolupráce s takýmito spoločnosťami, s ktorými len „diskutoval“ o tom, či služby vedia zabezpečiť, vstúpil napriek tomu, že mal iných dodávateľov rovnakého druhu služieb, ktorí takéto služby vedeli zabezpečiť priamo, nie cez neznámych subdodávateľov. ........ ......... V tejto súvislosti Finančné riaditeľstvo považuje za neopodstatnené aj námietky odvolávajúceho sa, že správca dane od daňového subjektu požadoval overovanie tretích osôb, pričom nešlo o sprostredkovateľský vzťah, resp. vyžadoval znalosť daňového subjektu o pomeroch a činnosti ďalších dodávateľov služieb. Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že správca dane to od daňového subjektu ani nepožadoval, naopak, správca dane sám vykonal dokazovanie za účelom preverenia uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako ich daňový subjekt deklaroval predloženými faktúrami, ale dodanie služieb spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. sa nepotvrdilo. Finančné riaditeľstvo SR zo spisového materiálu zistilo, že správca dane požadoval, aby daňový subjekt predložil také dôkazy, ktorými by vedel preukazne potvrdiť, že služby vyúčtované formálnymi dokladmi boli skutočne realizované tak, ako to tvrdil. Predložené doklady uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo deklarované, nepotvrdili. Z predložených CD nosičov a fotografií nie je možné zistiť údaje o spracovateľovi alebo výrobcovi reklám. Deklarovaní dodávatelia mali služby dodať prostredníctvom subdodávateľov, ale žiadni skutoční realizátori dodávok neboli identifikovaní. Správca dane na základe zistených skutočností oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, že služby dodali daňovému subjektu tvrdení dodávatelia SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Správca dane vykonal dokazovanie za účelom preverenia, či deklarované obchody boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované predloženými dokladmi. K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane sa nepokúšal kontaktovať nástupnické spoločnosti deklarovaných dodávateľov, Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že správca dane sa k tejto námietke vyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom uviedol svoje zistenia týkajúce sa týchto nástupnických spoločností. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že tieto nástupnícke spoločnosti sú nekontaktné. V rámci námietky o nepreverení nástupníckych spoločností deklarovaných dodávateľov odvolávajúci sa namietal konštatovanie správcu dane, že F. Q., bývalý konateľ spoločnosti MHM- SERVIS s.r.o. (právny nástupca spoločnosti SORAE s.r.o.) je bezdomovec. K tejto námietke Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že správca dane logicky poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak má osoba ako trvalý pobyt uvedený len názov obce, bez konkrétnej adresy, naznačuje to, že ide o bezdomovca. Z tejto skutočnosti však správca dane nevyvodzoval žiadne závery. Finančné riaditeľstvo SR k vyššie uvedenému, ako aj k argumentácii odvolávajúceho sa judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá sa týka rozloženia dôkazného bremena, uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Nie je povinnosťou správcu zisťovať, akým spôsobom boli zdaniteľné obchody uskutočnené, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované. Je to daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Ak daňový subjekt tvrdí, že dodávku služieb reálne vykonali spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., bolo jeho povinnosťou, aby svoje tvrdenia podložil nespochybniteľnými a preveriteľnými dôkazmi. Takéto dôkazy však správcovi dane predložené neboli. Daňový subjekt tvrdil, že spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. boli priamymi dodávateľmi služieb, ale dodanie malo byť uskutočnené na základe zmlúv o sprostredkovaní reklamy, podľa ktorých je sprostredkovateľ (SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o.) oprávnený sprostredkúvať činnosti v oblasti marketingu, reklamy a podporných aktivít, ako prieskum trhu, monitorig médií a podobne. Predmetom objednávok, na základe ktorých mali byť vystavené faktúry od deklarovaných dodávateľov, však bola napríklad aj samotná výroba billboardov, bigboardov a megaboardov. Tieto rozpory medzi poskytnutými dodaniami podľa preverovaných faktúr a predmetom zmlúv o sprostredkovaní reklamy a marketingu, na základe ktorých mali byť fakturované dodávky, daňový subjekt žiadnym spôsobom neodstránil.
V tomto prípade daňový subjekt nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie dane z pridanej hodnoty viaže a to, že obchody boli nielen uskutočnené v deklarovanom rozsahu, ale aj uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Správca dane vykonal preverovanie na strane deklarovaných dodávateľov, ale uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované predloženými dokladmi, sa nepreukázalo. Tieto pochybnosti správcu neboli odstránené predložením žiadneho nespochybniteľného dôkazu. Od toho okamihu sa dôkazné bremeno presunulo na daňový subjekt.“
5. Žalovaný v závere preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že v rozhodnutí správcu dane nezistil rozpor s právnymi predpismi, ani rozpor so zistenými skutočnosťami a z predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade s § 3 ods. 6 daňového poriadku, pričom sa neobmedzil len na doklady a skutočnosti predložené a deklarované daňovým subjektom, ale v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku informácie a súvisiace skutočnosti získaval aj inými úkonmi, vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť, a či im neabsentuje materiálny základ, t.j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturované služby daňový subjekt prijal od spoločností uvedených na dokladoch, a či uvedené údaje na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Správca dane následne zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Na základe pripomienok daňového subjektu správca dane vykonal doplnenie dokazovania, zistené skutočnosti a dôkazy podrobne vyhodnotil a prerokoval s daňovým subjektom. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí považoval všetky odvolacie námietky uvedené v podanom odvolaní za neopodstatnené a žalovaný dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH z faktúr od spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj daňového poriadku. Z týchto dôvodov preto žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, keď vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty za preverované zdaňovacie obdobie, bol v súlade s platnými právnymi predpismi.
6. Žalobca vo včas podanej správnej žalobe považoval preskúmavané rozhodnutie žalovaného za nedôvodné, nesprávne a v konečnom dôsledku nezákonné. Namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (uplatnil tak zrušovacie dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/ a g/ zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (SSP).
7. Žalobca v správnej žalobe stručne zopakoval rozhodujúce skutočnosti tvoriace základ rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného a konštatoval, že podstatou ich rozhodnutí boli pochybnosti o vykonaní fakturovaných prác zo strany dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu, a to spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., pričom správca dane v protokole z daňovej kontroly uviedol, že spoločnosť SUNACO s.r.o. nekomunikovala so správcom dane, zaslané písomnosti nepreberala a zanikla zlúčením so spoločnosťou VITOMA TRADE s.r.o., ktorá bola na adrese sídla neznáma. Zároveň správca dane sa pri rozhodovaní odvolal aj na informácie zistené z daňových spisov viacerých daňových subjektov, z obchodného registra a nahliadnutia do spisov v informačnom systéme finančnej správy, o čom bol spísaný aj úradný záznam. Ďalej správca dane konštatoval, že právnym nástupcom spoločnosti VITOMA TRADE s.r.o. sa stala obchodná spoločnosť AAA WEBSTAV.COM s.r.o., ktorá sa však podľa jeho informácií na adrese sídla nenachádza. V čase vykonania daňovej kontroly spoločnosti SUNACO s.r.o. a VITOMA TRADE s.r.o. neexistovali, preto podľa správcu dane o týchto daňových subjektov nebolo možné požadovať daňové doklady. Žalobca namietal, že tieto skutočnosti o zániku spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. žalovaný iba prebral z rozhodnutia správcu dane, teda sa stotožnil so závermi z daňovej kontroly a vo svojom rozhodnutí sa nevyjadril k námietkam, že správca dane sa ani nepokúšal spoločnosť VITOMA TRADE s.r.o. kontaktovať, teda argumentáciu žalobcu v tomto smere žalovaný úplne odignoroval. Podľa názoru žalobcu zlúčenie spoločnosti je legitímnym postupom v zmysle Obchodného zákonníka a nemôže byť dané daňovému subjektu na ťarchu, pretože daňový subjekt nemá možnosť zabrániť zlúčeniu jeho
dodávateľa s inou spoločnosťou, a nie je ani v jeho možnostiach od zaniknutej alebo nástupníckej spoločnosti požadovať doloženie akýchkoľvek dokladov podliehajúcich daňovému tajomstvu. Žalobca v správnej žalobe konštatoval, že predmetom dodania služieb od spoločnosti SUNACO s.r.o. bol výlep a servis billboardov, bigboardov, megaboardu a správcovi dane predložil zoznam ich umiestnenia vrátane fotografických dôkazov o ich umiestnení. Práve tieto služby boli následne daňovému subjektu vyúčtované faktúrou. Považoval za nesprávne závery správcu dane v súvislosti s výpoveďou svedkyne X. Š., že reklamné služby neboli realizované na území celej Slovenskej republiky. Odvolal sa na zápisnicu o ústnom pojednávaní svedkyne, z ktorej vyplýva, že tieto reklamné služby boli realizované aj mimo Košíc, čo bolo potvrdené aj predloženou fotografiou zo strany dodávateľa. Zároveň namietal záver o spochybnení dodania služieb spočívajúcich v grafickom návrhu, a to najmä v súvislosti so svedeckou výpoveďou konateľa daňového subjektu G.. P., ktorý poznamenal, že grafický návrh určite nerobila p. Š., ktorá uviedla, že ona osobne pripravovala len kreatívu, na základe ktorej sa následne pripravovali grafické návrhy jej subdodávateľmi. Namietal, že správca dane opakovane bez akéhokoľvek logického odôvodnenia upozorňoval na skutočnosť, že daňový subjekt neoveroval dôveryhodnosť tretej osoby, s ktorou podľa jeho názoru mali byť uzatvorené zmluvy. Aj napriek tomu, že správca dane bol opakovane upozornený, že daňový subjekt neuzatváral zmluvy s tretími osobami, správca dane nebol ochotný sa tejto myšlienky vzdať a opakovane uvedené skutočnosti využíval v odôvodnení svojho rozhodnutia. Daňový subjekt však neuzatváral žiadne sprostredkované zmluvy s tretími osobami, pretože jeho dodávateľom boli spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. Daňový subjekt mal so svojím dodávateľom uzatvorené zmluvy o sprostredkovaní reklamy a marketingu, predmetom predložených zmlúv tak bol záväzok dodávateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemcovi priebežne boli dodávané služby podľa jeho požiadaviek. Nešlo teda o záväzok sprostredkovať zmluvy s tretími osobami tak, ako to účelovo podľa žalobcu vykladal správca dane. Daňový subjekt nebol v žiadnom právnom vzťahu s dodávateľmi spoločnosti SUNACO s.r.o., a týchto navyše ani nepoznal, a teda nemal žiadnu vedomosť o tom, či služby dodané spoločnosťou SUNACO s.r.o. táto zabezpečila subdodávateľsky, prostredníctvom svojich zamestnancov alebo iným spôsobom. Ak správca dane uviedol, že daňový subjekt neodstránil pochybnosti ohľadne dodania služieb od spoločnosti SUNACO s.r.o., žalobca k tomu zaujal stanovisko, že pochybnosti správcu dane sú svojvoľným záverom správcu dane, pretože nemajú svoj podklad vo vykonanom dokazovaní. Za neštandardnú tak považoval požiadavku správcu dane, prekračujúcu nielen možnosti daňového subjektu, ale ktorá je aj v rozpore s oprávnenými požiadavkami správcu dane, a ktorá je navyše aj v rozpore s požiadavkami, ktoré je možné klásť na daňový subjekt v zmysle názoru Európskeho súdneho dvora, a to znalosť daňového subjektu o pomeroch a činnosti ďalších dodávateľov tovarov a služieb, s ktorými nie je v žiadnom obchodnoprávnom vzťahu, a ktorých navyše ani nepozná. Podľa žalobcu pokiaľ ide o ďalších dodávateľov daňového subjektu, žalovaný sa snažil vytvoriť zdanie, že títo dodávali totožné služby ako spoločností SORAE s.r.o. a SUNACO s.r.o., preto si mal žalobca objednať reklamné služby iba od týchto dodávateľov. Žalobca však v čase objednania služieb nemohol mať vedomosť o tom, že pri daňovej kontrole o tri roky neskôr mu správca dane odmietne akceptovať dodanie služieb práve od spoločnosti SORAE s.r.o. a SUNACO s.r.o. Podľa názoru žalobcu správca dane a žalovaný nie sú oprávnení určovať daňovému subjektu jeho dodávateľov a rozhodovať o tom, od ktorých a od koľkých dodávateľov si má daňový subjekt objednať služby. Výber dodávateľov je výlučnou kompetenciou daňového subjektu a takéto normatívne určovanie dodávateľov zo strany správcu dane je v demokratickej trhovej spoločnosti absolútne neprijateľné. V správnej žalobe ďalej označil konkrétne činnosti, ktorú vykonávala spoločnosť HANDSHAKE s.r.o. a konštatoval, že žalovaný nespochybnil dodanie služieb žalobcom svojmu odberateľovi - spoločnosti Service Creativ s.r.o., avšak poukázal na to, že táto skutočnosť nedokazuje, že služby boli žalobcovi dodané spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., pretože žalobca si obstarával služby ku kampaniam Good Angels a Zober loptu, nie drogy aj od iných dodávateľov. Podľa žalobcu však nemožno v žiadnom prípade prijať záver o tom, že služby neboli dodané žalobcovi práve týmito spoločnosťami, pretože skutočnosť, že daňový subjekt má v súvislosti s reklamnou kampaňou viacero rôznych dodávateľov, sama osebe nemôže byť skutočnosťou spochybňujúcou dodanie služieb niektorým z nich. Naviac v daňovom konaní bolo dostatočne preukázané, že predmetné služby boli žalobcovi dodané práve spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o..
8. Žalobca ďalej v správnej žalobe zdôraznil, že reálnosť deklarovaného obchodu v daňovom konaní bola daňovým subjektom riadne preukázaná, a žalobca mal uzatvorenú zmluvu so spoločnosťou SUNACO s.r.o., a nie s jej dodávateľmi, subdodávateľmi, či inými realizátormi dodávok. Námietky zo strany žalovaného ohľadom zisťovania počtu zamestnancov u svojich dodávateľov, či zisťovanie toho, kto bude reálne tieto služby vykonávať, považoval za absolútne irelevantné, pretože v tomto smere nie
je podstatné, kto reklamy vyrobil, resp. spracoval. Podstatnou podľa žalobcu v daňovom konaní bola povinnosť daňového subjektu preukázať skutočnosť, že predmetné služby mu poskytol dodávateľ uvedený na sporných faktúrach a žalobca má za to, že túto svoju povinnosť si v daňovom konaní splnil. Naviac nemal žiadnu vedomosť o tom, že služby objednané od spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. mu nedodajú priamo títo dodávatelia, ale tieto služby si zabezpečia v subdodávke. Podľa žalobcu hmotne zachytený výsledok činnosti, ktorý bol následne aj riadne fakturovaný, je dostatočným dôkazom o existencii poskytnutej služby. Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že v daňovom konaní si splnil svoju povinnosť a preukázal nárok na odpočet dane. Spochybnenie dodaných služieb správcom dane, ako aj žalovaným na základe vyššie uvedených skutočnosti podľa žalobcu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti SORAE s.r.o. žalobca poukázal na svoju argumentáciu dodania služieb spoločnosťou SUNACO s.r.o. a doplnil, že zlúčenie tejto spoločnosti je legitímnym postupom v zmysle Obchodného zákonníka a nemôže byť daňovému subjektu na ťarchu. Ani zánik spoločnosti a jej výmaz ex offo neznamená, že došlo k zániku účtovných dokladov daného subjektu a konateľ zaniknutej spoločnosti má zákonnú povinnosť uchovávať účtovné doklady, a tieto si mohol správca dane od neho vyžiadať, čo však neurobil. Správca dane sa nepokúšal skontaktovať ani bývalého konateľa spoločnosti MHM - SERVIS s.r.o., pričom len konštatoval, že ide o bezdomovca. V tomto smere preto podľa názoru žalobcu dokazovanie nebolo vykonané dostatočným spôsobom.
9. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, keď zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia musí poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, a musí byť z neho zrejmé, prečo správny orgán rozhodol takýmto spôsobom, ktoré skutočnosti boli podkladom jeho rozhodnutia, podľa ktorej právnej normy rozhodol a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôvodov. Absencia uvedených úvah zakladá zjavnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu pre nedostatok dôvodov. V tejto časti správnej žaloby zároveň poukázal na to, že nie je v žiadnom právnom vzťahu s dodávateľmi jeho deklarovaných dodávateľov, v žiadnom prípade nevie ovplyvniť preukázanie subdodávateľských vzťahov jeho dodávateľov, preto podľa jeho názoru preukázanie týchto skutočnosti v rámci daňovej kontroly u daňového subjektu od neho nie je možné požadovať. V tej súvislosti poukázal na bližšie nešpecifikované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých podľa žalobcu bol opakovane vyslovený názor, že nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy tovarov a služieb u iných subjektov pred ich dodaním daňovému subjektu, a to za predpokladu, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, avšak dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodanú službu alebo tovar vyrobil, alebo ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Tvrdil, že aj keď spoločnosti SUNACO s.r.o. a ani SORAE s.r.o. nedisponujú dokladmi o spôsobe vyhotovenia a dodania jednotlivých služieb, táto okolnosť nemôže byť na ťarchu daňovému subjektu. Žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly predložil dokumenty preukazujúce dodanie služieb, faktúry a na podporu uvedených skutočností aj výpovede svedkov, preto dodanie služieb týmito dodávateľskými spoločnosťami nepovažuje za sporné.
10. V závere správnej žaloby zhrnul, že v priebehu daňového konania sa správca dane dopustil viacerých závažných procesných chýb, ktorými hrubým spôsobom zasiahol do práva žalobcu a tieto pochybenia neboli ani v odvolacom konaní napravené. V priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní žalobca predložil správcovi dane doklady preukazujúce rozsah a obsah služieb poskytnutých jednotlivými dodávateľmi, teda hmotne zachytený výsledok ich činnosti. Napriek uvedenému však správca dane spochybňuje dodanie služieb iba na tom základe, že bývalí konatelia dodávateľských spoločností vzhľadom na odstup času nedokázali uviesť ani svojich dodávateľov. Trval na svojom stanovisku, že predmetné činnosti boli dodané práve dodávateľskými spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. a nimi realizované fakturácie v celom rozsahu zodpovedajú poskytnutým službám. Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa názoru žalobcu bolo správcovi dane dostatočne preukázané, že došlo k dodaniu služieb zo strany deklarovaných dodávateľov, a teda uplatnenie nároku na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr je odôvodnené. Žalobca z týchto podstatných dôvodov žiadal v žalobnom petite zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na úplnú náhradu trov konania.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.10.2019 k správnej žalobe stručne zrekapituloval žalobné dôvody, ku ktorým zaujal nasledovné stanovisko: „Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sa snaží vytvoriť zdanie, že ďalší dodávatelia, ktorí žalobcovi takisto dodávali služby v rámci predmetných reklamných kampaní Good Angels a Zober loptu, nie
drogy, dodávali totožné služby ako spoločnosti SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., preto si mal žalobca objednať reklamné služby iba od týchto dodávateľov, uvádza, že v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., ktoré nemali žiadnych zamestnancov, podľa vyjadrenia konateľa daňového subjektu bolo len predmetom diskusie, či služby vedia zabezpečiť. Naproti tomu iní dodávatelia daňového subjektu v rámci predmetných reklamných kampaní sa priamo zaoberali poskytovaním požadovaných služieb a tieto aj následne dodali daňovému subjektu. Žalovaný preto zastáva názor, že oprávnene poukázal na skutočnosť, že žalobca nepostupoval dostatočne obozretne, keď vstúpil do obchodného vzťahu so spoločnosťami, ktoré nemali vytvorené predpoklady na poskytovanie požadovaných služieb, ani sa nezaujímal o to, kto reálne tieto služby bude vykonávať, čím sa vystavil riziku, že skutočné dodanie služieb nebude vedieť preukázať. Najmä v prípade zmluvného partnera - dodávateľa, ktorý nebol schopný sám poskytnúť požadované služby, by malo byť v záujme objednávateľa prijať opatrenia, aby jeho zdaniteľný obchod nebol poznačený podozrením z neoprávneného uplatnenia práva na odpočítanie dane. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomickou činnosťou, ktorá je plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods.2 zák. č. 222/2004 Z. z.) spojeným s jeho dôkaznou povinnosťou. Ak správca dane pri preverovaní predložených písomností zistí skutočnosti spochybňujúce tvrdenia z predložených dokladov, je na daňovom subjekte, aby predložil ďalšie dôkazy. Nie je presne predpísané, aké dôkazy treba predložiť a správca dane ani nemôže daňovému subjektu priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1Sžf/74/2017). Následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi sa prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní. Žalovaný uvádza, že podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovarov alebo služieb je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa, ale vznik daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov žalobcu nebol preukázaný. Žalobca tvrdil, že obchodných partnerov si nepreveroval, nezaujímal sa o ich materiálno-technické a personálne zabezpečenie. Svedkovia síce dodanie služieb potvrdili, ale tieto tvrdenia neboli podložené vierohodnými dokladmi, účtovníctvo deklarovaných dodávateľov nemal správca dane k dispozícii. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetný tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, inak nemôže byť v uplatnení tohto nároku úspešný. Existencia faktúr a zhodné tvrdenia účastníkov obchodných vzťahov sú síce formálnou stránkou uplatnenia nároku na odpočítanie dane, nie sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom. Výpovede konateľov zainteresovaných spoločností žiadnym vierohodným spôsobom nepreukázali realizáciu zdaniteľných obchodov. V tomto prípade bolo rozhodujúce nepreukázanie skutočnosti, že deklarovaní dodávatelia naozaj, nie iba formálne, dodali deklarované služby, hoci aj prostredníctvom subdodávateľov. Za takýchto okolností správca dane nemohol žalobcovi uznať odpočítanie dane z predmetných faktúr a bolo vecou žalovaného, aby pochybnosti správcu dane odstránil predložením jednoznačných dôkazov.“
12. Žalobca v replike zo dňa 06.12.2019 k vyjadreniu žalovaného trval na podaných žalobných dôvodoch a nesúhlasil s tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení žalovaného. V závere zdôraznil: „Z rozsahu dokazovania vykonaného správcom dane nemožno vyvodiť záver, že žalobca v súvislosti s preukazovaním dodania deklarovaných plnení neuniesol vlastné dôkazné bremeno pokiaľ sa týka okolností majúcich svoj pôvod na strane dodávateľskej spoločnosti. Výpoveďou konateľov dodávateľských spoločností bolo navyše potvrdené uskutočnenie deklarovaných obchodov a rovnako bol popísaný i spôsob objednávania a dodania služieb. Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že dodanie služieb bolo vo vzťahu k žalobcovi vykonané jeho dodávateľmi. Ak teda žalobca disponoval existenciou materiálneho plnenia (čo v prípade žalobcu nebolo spochybnené), vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a správca dane pričítal žalobcovi, ako daňovému subjektu, existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, tak za tejto dôkaznej situácie je potrebné konštatovať neunesenie dôkazného bremena správcom dane ohľadom ním vznesených pochybností.“
13. Žalovanému replika žalobcu spolu s výzvou súdu zo dňa 07.02.2020 bola doručená dňa 14.02.2020, žalovaný duplikou v súdom stanovenej lehote a ani neskôr nereagoval.
14. Správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. - Správneho súdneho poriadku (SSP), na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo pred správnym súdom dňa 25.11.2021, po vykonaní dokazovania oboznámením sa s obsahom súdneho, ako aj s obsahom vyžiadaného úplného administratívneho spisu žalovaného a správcu dane vo veci rozhodol rozsudkom podľa § 190 SSP tak, že žalobu zamietol, pretože zistil, že táto nie je dôvodná.
15. Na pojednávaní pred súdom zástupca žalobcu trval na podaných žalobných dôvodoch v celom rozsahu a vo svojom prednese zopakoval a špecifikoval argumentáciu o dôvodnosti správnej žaloby. Zástupca žalovaného sa na pojednávaní nezúčastnil (predvolanie na pojednávanie bolo žalovanému doručené dňa 15.10.2021, neúčasť zástupcu žalovaný ospravedlnil podaním datovaným dňa 15.11.2021, v ktorom zobral na vedomie, že súd môže pojednávať aj v neprítomnosti ich zástupcu), súd preto v zmysle ust. § 114 SSP konal vo veci v neprítomnosti zástupcu žalovaného a po vykonanom dokazovaní o správnej žalobe rozhodol rozsudkom.
16. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
17. Podstatou konania v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
18. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je postup, ako aj rozhodnutie žalovaného, ktorý v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie január 2015, pretože na základe vykonanej daňovej kontroly, ktorou bolo preukázané porušenie § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona o DPH, správca dane neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z faktúr za dodanie reklamných služieb od deklarovaných dodávateľov SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., keď z výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že nespochybňuje existenciu služieb označených na predložených faktúrach, v daňovom konaní však žalobca nepreukázal, že tieto služby boli dodané deklarovanými dodávateľmi.
19. Podľa ust. § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
20. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
21. Podľa ust. § 177 ods.1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
22. Podľa ust. § 178 ods.1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
23. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní - daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
24. Podľa ust. § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
25. Podľa ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť
26. Podľa ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
27. Podľa ust. § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
28. Podľa ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
29. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. zákon o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
30. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dane dodané.
31. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa ust. § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa ust. § 71.
32. Podľa ust. § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
33. Správny súd pre potreby tohto súdneho preskúmavacieho konania zdôrazňuje, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový
poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom, a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp. zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
34. V súvislosti s daňovým subjektom uplatneným nárokom na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľských spoločností SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o. správny súd zdôrazňuje, že odpočítanie DPH nenastáva priamo zo zákona podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto
dane, ktoré je zároveň spojené so splnením jeho dôkaznej povinnosti. Ľahká zneužiteľnosť takéhoto práva je vo všeobecnosti dobre známa, preto každý podnikateľsky subjekt musí byť pri svojom podnikaní dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr, v ktorých si uplatňuje právo na odpočítanie, mohol preukázať. Uplatnenie nároku na odpočítanie dane vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané právo na odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade daňový subjekt, ktorý existenciu takéhoto práva tvrdí. Daňový subjekt si však nemôže túto svoju povinnosť vysvetľovať ako právo požadovať od správcu dane, aby tento prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. Ak daňový subjekt nebol schopný predložiť dôkazy na preukázanie, že v týchto faktúrach označené plnenia dodal deklarovaný dodávateľ, resp. dodávatelia, preukázanie nároku na odpočet dane nemožno nahradiť tvrdením, že ani správca dane nepreukázal, že neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane. V zmysle vyššie uvedeného tak právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.
35. Správny súd poukazuje na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/42/2012, v ktorom súd uvádza: „V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislostiach s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR č. k. ÚS 104/2012-89 z 01.03.2012, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011 a sp. zn. 4SŽC25/2011 z 13.09.2011).“ Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi sa však prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní.
36. V tej súvislosti sa správny súd stotožňuje so závermi žalovaného vyplývajúcimi z preskúmavaného rozhodnutia, že správca dane pri preverovaní písomných podkladov (a aj vzhľadom na zistenia uvedené v bode 3. odôvodnenia tohto rozsudku) preukázateľne spochybnil uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovanými dodávateľmi tak, ako to bolo deklarované predloženými dokladmi, a preto možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku), a bolo opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom tak došlo v procese dokazovania v daňovom konaní k presunutiu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom.
37. Správny súd zdôrazňuje, že z výsledkov vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly vyplynulo zistenie, že žalobca vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťami SUNACO s.r.o. a SORAE s.r.o., ktoré nemali žiadnych zamestnancov, čo u žalobcu muselo (pri obvyklej miere opatrnosti) indikovať, že tieto služby dodávatelia nedokážu zabezpečiť vlastnými prostriedkami, ale budú ich musieť realizovať prostredníctvom subdodávateľov. Napriek tomu, že žalobca mal služby dodať svojím odberateľom v požadovanej kvalite, nezaujímal sa o to, kto tieto služby bude reálne vykonávať, len dôveroval svojim obchodným partnerom (ktorých predpoklady na poskytnutie služieb si neoveroval a z obsahu administratívneho spisu nevyplýva ani história spolupráce s týmito dodávateľmi), že tieto služby poskytnú. Naviac žalobca do obchodnej spolupráce s takýmito spoločnosťami, s ktorými len „diskutoval,“ či ním požadované služby vedia zabezpečiť, vstúpil napriek tomu, že mal aj iných dodávateľov rovnakého druhu služieb, ktorí takéto služby vedeli zabezpečiť priamo, nie cez neznámych subdodávateľov.
38. Aj podľa názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 09.10.2018 č. 1Sžfk/74/2017 k otázke dokazovania v daňovom konaní a rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňovým subjektom: „15. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o
účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/26/2014). ......... ......24. Právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje." 25. Podobne aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ ............. .......27. Dôležitou pre prejednávanú vec je tak dôkazná povinnosť daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti. Takouto skutočnosťou je pri uplatnení odpočtu DPH aj fakt, že príslušné zdaniteľné plnenie dodal konkrétny platiteľ, ktorý vyhotovil dodávateľskú faktúru. Daňový subjekt si preto musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie plnenia deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takéto dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. Použiteľné dôkazné prostriedky závisia od charakteru tovaru alebo služby. V prípade stavebných prác, o ktoré ide v prejednávanej veci, je namieste očakávať od daňového subjektu napríklad predloženie stavebného denníka, prípadne svedectvá osôb, ktoré mali fyzicky vykonať službu a podobne (pozri napríklad rozhodnutia sp. zn. 1Sžf/81/2015, 1Sžf/111/2015, 1Sžf/12/2016, 8Sžf/36/2010). Takéto dôkazné prostriedky žalobca nepredložil a ani iným spôsobom sa mu nepodarilo preukázať reálne dodanie zdaniteľného plnenia dodávateľom alebo jeho subdodávateľom. Zároveň kasačný súd poznamenáva, že v zásade správca dane nemôže daňovému subjektu priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený. Ak napríklad stavebník nemá stavebný denník, nemalo by to bez ďalšieho viesť k záveru, že mu nebude vo vzťahu k dodávke stavebných prác priznané právo na odpočet, ale nepochybne to znižuje jeho schopnosť preukázať spôsob dodania služby. 28. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol s položkami v prílohe, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.“
39. Správny súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti námietky žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu na riadne posúdenie veci, pretože správca dane v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania vykonal všetko potrebné dokazovanie na preukázanie skutočného stavu veci, a bolo iba na žalobcovi, aby správcovi dane predloženými dôkazmi preukázal svoj nárok na odpočet dane z dodávateľských faktúr od deklarovaných dodávateľov. Správny súd však zdôrazňuje, že daňová kontrola nie je riadená zásadou vyhľadávacou, preto nie je povinnosťou správcu dane nahradzovať činnosť daňového subjektu pri preukazovaní ním uplatnených nárokov. V okolnostiach danej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepostupoval dostatočne obozretne, keď vstúpil do obchodného vzťahu s dodávateľmi, ktorí nemali vytvorené predpoklady na poskytovanie požadovaných služieb, nezaujímal sa o to, kto tieto služby bude reálne vykonávať, čím sa vystavil riziku, že nebude vedieť preukázať skutočné dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi. Správny súd preto ako správny hodnotí záver správcu dane a následne aj žalovaného o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu pri preukazovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok pre nárok na odpočet DPH z ním predložených faktúr. V tej súvislosti sa javí ako nedôvodná aj námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci.
40. V závere odôvodnenia tohto rozhodnutia správny súd poukazuje na konanie, ktoré je na tunajšom súde vedené pod sp. zn. 6S/102/2019, predmetom ktorého je súdny prieskum rozhodnutia žalovaného č. 100894006/2019 zo dňa 16.04.2019, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Košice č. 102644183 zo dňa 19.12.2018 vydané na základe výsledkov daňovej kontroly u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie január až február 2015. Výsledkom tejto daňovej kontroly je Protokol č. 101060772/2018 zo dňa 29.05.2018, v ktorom sú uvedené zistenia tvoriace podklad aj podklad rozhodnutia administratívneho orgánu v tomto konaní. Z obsahu rozsudku č.k. 6S/102/2019-72 zo dňa 11.11.2021, vyplýva, že skutkový základ veci, ako aj rozhodujúce právne posúdenie súdom, ktoré viedlo k zamietnutiu žaloby, je totožné s touto vecou, a totožnými sú aj účastníci konania. Na podporu argumentácie v tejto veci preto správny súd poukazuje aj na závery vplývajúce z označeného rozsudku správneho súdu, ktorý bol pripojený v rovnopise do tohto súdneho spisu (§ 140 SSP).
41. Správny súd v priebehu preskúmavacieho konania nezistil ani žiadne také podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci, preto z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené žalobu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
42. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP) a žalovaný nepreukázal vznik žiadnych dôvodne vynaložených trov konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP)
43. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.