Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_26Sa-3-2020.pdf
PDF · 137.41 KB
Case nature
Area
Subarea
26Sa/3/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v právnej veci žalobcu: Z.. Z. K., nar. XX. júla XXXX, bytom XXX XX R. č. 51, právne zastúpeného: JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Sibírska č. 4, 981 02 Bratislava 3, proti žalovanému: Ministerka vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-14/2020 zo dňa 30. januára 2020 takto
rozhodol:
Správny súd Rozhodnutie žalovaného č. SPOU-PO-PK-14/2020 zo dňa 30. januára 2020 v spojení s Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu, odboru sociálneho zabezpečenia č. SPOU-OSZ-30.041-051/2019-VZ zo dňa 15. októbra 2019 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania v rozsahu 100% a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Dňa 19. apríla 2018 bola Ministerstvu vnútra SR, sekcii personálnych a sociálnych činností a osobného úradu, odboru sociálneho zabezpečenia, Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) doručená Sociálnou poisťovňou - ústredie postúpená žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 12. decembra 2014.
Prvostupňové rozhodnutie 2. Rozhodnutím č. p.: SPOU-OSZ-30.041-051/2019-VZ zo dňa 15. októbra 2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) prvostupňový orgán verejnej správy podľa § 30 ods. 1 písm. i/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a s poukazom na § 84 ods. 1, ods. 3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) zastavil konanie vo veci žiadosti Z.. Z. K. (ďalej len „žalobca“) o priznanie starobného dôchodku podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSZ“).
3. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že z doložených dokladov a dostupného spisového materiálu zistil, že služobný pomer žalobcu skončil dňa 30. júna 1994 podľa § 109 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“) a za dobu služobného pomeru v rozsahu 25 skončených rokov v prvej kategórií funkcií po 18. roku veku mu bol od 01. júla 1994 priznaný podľa § 119
a § 120 citovaného zákona príspevok za službu. Hoci žalobca dovŕšil dôchodkový vek 55 rokov dňom 26. júla 1997, o starobný dôchodok požiadal až od 23. októbra 1998 žiadosťou, ktorá bola prvostupňovému orgánu verejnej správy doručená dňa 30. októbra 1998. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný podľa § 132 a § 133 ZoSZ od 01. januára 1999 právoplatným Rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR č. p.: SPC-30.041-4/6-98 zo dňa 04. januára 1999. Aj keď sa v zmysle § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. žalobcovi priznaný starobný dôchodok považuje od 01. júla 2002 za výsluhový dôchodok, je naďalej dôchodkom starobným, čo je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku nároku na ďalší starobný dôchodok, preto podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku konanie zastavil. Konštatoval, že žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci a ďalší starobný dôchodok mu priznať nemožno.
Rozhodnutie žalovaného 4. Ministerka vnútra SR (ďalej len „žalovaný“) posúdila odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 84 ods. 4, písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. v celom rozsahu a Rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-14/2020 zo dňa 30. januára 2020 odvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“).
5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania, obsah prvostupňového rozhodnutia a podaného odvolania žalobcu, skutkové zistenia prvostupňového orgánu verejnej správy a ich právne posúdenie a konštatoval, že v konaní prvostupňového orgánu verejnej správy nezistil žiadne právne pochybenia, ani logické nesprávnosti a jeho rozhodnutie obsahuje predpísané náležitosti. Prvostupňový orgán verejnej správy zistil pred vydaním napadnutého rozhodnutia presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral všetky potrebné podklady, ktoré existovali v čase jeho vydania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového orgánu verejnej správy so záverom, že v odvolacom konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, preto považoval podané odvolanie za nedôvodné.
6. Žalovaný doplnil, že priznanie starobného dôchodku žalobcovi malo za následok zánik jeho nároku na vyplácaný výsluhový dôchodok, za ktorý bol od 01. apríla 1998 považovaný v súlade s § 284 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) príspevok za službu priznaný po skončení služobného pomeru od 01. júla 1994, preto bola jeho výplata zastavená podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. od 31. decembra 1998. Zákon o sociálnom zabezpečení (ZoSZ), ktorý bol účinný do 31. decembra 2003 bol všeobecným predpisom sociálneho zabezpečenia, ktorý sa až do 01. júla 2002, t. j. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. vzťahoval aj na policajtov. Zákonom č. 328/2002 Z. z. boli policajti vylúčení zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia na účely ich výsluhového zabezpečenia, avšak len za dobu služby v policajnom zbore. V zmysle § 125 ods. 1 citovaného zákona sa starobný dôchodok žalobcu, na ktorý mu vznikol nárok podľa ZoSZ, ktorý trval aj k 01. júlu 2002 považuje od 01. júla 2002 za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. vo výške, v akej mu patril do účinnosti uvedeného zákona.
7. K odvolacím námietkam žalobcu, v zmysle ktorých sa žalobca domáhal priznania starobného dôchodku podľa presného zhodnotenia odpracovaných rokov, žalovaný uviedol, že žalobca podával všetky svoje žiadosti o starobný dôchodok Sociálnej poisťovni, a nie orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktorý bol vo veci príslušný rozhodnúť, a preto Sociálna poisťovňa z dôvodu svojej vecnej nepríslušnosti jeho žiadosti o starobný dôchodok z roku 1998 a 2014 odstúpila na priame vybavenie Ministerstvu vnútra SR. Na základe žiadosti o starobný dôchodok podanej Sociálnej poisťovni dňa 26. októbra 1998 a odstúpenej Ministerstvu vnútra SR dňa 30. októbra 1998 bol žalobcovi Rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR č. SPC-30.041-4/6-98 zo dňa 04. januára 1999 priznaný podľa § 132 a § 133 ZoSZ starobný dôchodok od 01. januára 1999. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. februára 1999. Pre nárok na starobný dôchodok bola žalobcovi zhodnotená doba poistenia, vrátane dôb pred 18. rokom veku od 08. júna 1960 do 30. septembra 1997, ktorá bola v rozhodnutí žalovaného presne špecifikovaná s tým, že pre výšku starobného dôchodku bola zhodnotená doba poistenia od 18. roku veku v rozsahu 36 rokov a 101 dní. Priznaný starobný dôchodok sa od 01. júla 2002 považuje podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. za výsluhový dôchodok na účely jeho ďalšieho zvyšovania a výplaty z osobitného systému sociálneho zabezpečenia
policajtov, čo nemalo a nemá vplyv na výšku starobného dôchodku v čase jeho priznania, ani na dobu, ktorá bola zhodnotená pre nárok na starobný dôchodok. Pretože žalobcovi boli pre nárok na starobný dôchodok zhodnotené všetky preukázané doby služobného pomeru aj civilného zamestnania v rozsahu viac ako 36 skončených rokov, domnienka žalobcu o strate niekoľkých rokov z dôchodkového poistenia nemala opodstatnenie. Skutočnosť, že o starobnom dôchodku žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté, bola dôvodom na zastavenie konania vo veci priznania starobného dôchodku podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku, pretože žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci a ďalší starobný dôchodok mu nemožno priznať. Na základe uvedeného považoval žalovaný nesúhlas žalobcu s výrokom prvostupňového rozhodnutia, jeho tvrdenie, že o starobný dôchodok žiadal len Sociálnu poisťovňu, a nie Ministerstvo vnútra SR, že sa mu stratilo 15 až 16 rokov dôchodkového poistenia, hoci podľa súdnej judikatúry sa nemôže stratiť ani jeden deň dôchodkového poistenia a že v rozhodnutí neboli uvedené dôvody výpočtu bližšie neurčeného hrubého príjmu, keď za obdobie od 01. februára 1971 do 31.decembra 1976 boli doklady zničené požiarom za neopodstatnené, a preto na ne, ako na nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti nebolo potrebné dať v odôvodnení jeho rozhodnutia odpoveď.
Žaloba
8. Včas podanou správnou žalobou žalobca namietal nesprávnosť rozhodnutia žalovaného a žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Uplatnil si právo na náhradu trov konania.
9. Žalobca uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy požiadal o zvýšenie sumy jeho starobného dôchodku. Za nespornú označil skutočnosť, že dôchodkový vek 55 rokov dosiahol dňa 26. júla 1997 a k uvedenému dňu odpracoval 25 rokov a 213 dní v I. kategórii funkcií ako vojak základnej služby od 01. augusta 1961 do 26. septembra 1963 a ako príslušník Policajného zboru od 01. februára 1971 do 30. júna 1994, v I. pracovnej kategórii (v Bani Podrečany) odpracoval 5 rokov a 132 dní od 08. októbra 1963 do 31.mája 1964 a od 18. mája 1966 do 31. januára 1971 a v III. pracovnej kategórii odpracoval 9 rokov a 198 dní, vrátane štúdia na PUŠ a evidovanej náhradnej doby. Na PUŠ študoval od 01. septembra 1957 do 30. júna 1960, v JRD Tuhár bol zamestnaný od 01. augusta 1960 do 30. júla 1961, od 01. júna 1964 do 17. mája 1966, v Štátnych lesoch bol zamestnaný od 03. apríla 1995 do 25. júla 1997, od 26. júla 1997 do 30. septembra 1997, od 01. októbra 1997 do 31. decembra 1997 a v období od 01. januára 1998 do 31. decembra 1998 získal náhradnú dobu. Keďže do starobného dôchodku odišiel až dňa 01. januára 1999 vo veku 57 rokov, mal spolu odpracovaných 14 778 dní, t. j. 40 rokov a 178 dní.
10. Žalobca tvrdil, že obdobie dôchodkového poistenia v I. a III. pracovnej kategórii predchádzajúce jeho službe príslušníka Policajného zboru a nasledujúce po ukončení jeho policajnej kariéry mu nebolo zohľadnené vo výške starobného dôchodku, čím sa cítil byť diskriminovaný. Žiadal, aby boli diskrepancie v údajoch relevantných pre výšku jeho starobného dôchodku odstránené spätne k 12. decembru 2014 s tým, aby mu bola započítaná aj náhradná doba v rozsahu 365 dní od 01. januára do 31. decembra 1998.
11. Žalobca poznamenal, že o starobný dôchodok žiadal Sociálnu poisťovňu, s ktorou mal dvakrát aj súdne konanie, ktoré Najvyšší súd SR vyhodnotil ako vecne nepríslušné. Dovtedy poberal výsluhový príspevok vo výške 5.717,- Sk mesačne za odslúžené roky. Sociálna poisťovňa mu výsluhový dôchodok prekvalifikovala na starobný dôchodok s tým, že ďalší odpracovaný rok v civilnom zamestnaní nemá žiadny vplyv na výšku dôchodkovej dávky za odpracované roky v civile. Poukázal pritom na judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 83/2013, v zmysle ktorého: „Osobitný systém poistenia príslušníkov ozbrojených zborov neobsahuje úpravu starobných dôchodkov, ktoré by zohľadňovali dobu ich poistenia v celom rozsahu, a to aj v civilnom zamestnaní, ale obsahuje len úpravu výsluhových dôchodkov, ktoré sú založené len na hodnotení doby služby poistenca a vôbec nehodnotí dobu poistenia, ktorú poistenec získal vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. V dôsledku tejto skutočnosti potom vychádza záver, že poistenci osobitného systému sú vylúčení z pôsobnosti zákona o sociálnom poistení len v rozsahu zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme“. Tiež uviedol, že ustanovenie § 1 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP“) nebráni vzniku nároku na oveľa vyšší starobný dôchodok vo všeobecnom systéme aj príslušníkom ozbrojených zborov, ktorí už dosiahli dôchodkový vek podľa § 274 ods. 1 ZoSP, splnili podmienky nároku na niektorú z výsluhových dávok a získali k tomuto dňu akúkoľvek hodnotiteľnú dobu poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia.
12. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal o zvýšenie starobného dôchodku a spravodlivé posúdenie všetkých reálne odpracovaných a odslúžených dôb v príslušných preferovaných kategóriách a tým objektivizovanie výšky jeho starobného dôchodku.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe 13. Vo vyjadrení k podanej správnej žalobe žalovaný zdôraznil, že predmetom administratívneho konania v oboch stupňoch bolo rozhodovanie o vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok podľa § 132 a § 133 ZoSZ s tým, že Ministerstvu vnútra SR bola dňa 19. apríla 2018 odstúpená zo Sociálnej poisťovne - ústredie na priame vybavenie žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 12. decembra 2014. Žalovaný zopakoval skutkové zistenia a ich právne posúdenie, ktoré boli obsahom prvostupňového rozhodnutia aj rozhodnutia žalovaného napadnutého podanou správnou žalobou a vyjadril sa k jednotlivým žalobným námietkam. Z nižšie uvedených dôvodov žiadal žalobu žalobcu zamietnuť.
14. Žalovaný uviedol, že žalobcovi bola pre nárok na starobný dôchodok zhodnotená konkrétne špecifikovaná doba dôchodkového poistenia do 18. roku veku, doba získaná v civilnom zamestnaní, doba základnej vojenskej služby a výkonu služby policajta, doba evidovanej nezamestnanosti i doba civilného zamestnania po dovŕšení dôchodkového veku s tým, že priznaný starobný dôchodok od 01. januára 1999 vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na rovnaký druh dôchodku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/134/2010 z 24. novembra 2011 a rozhodnutie Ústavného súdu SR III.ÚS 17/20-25 zo dňa 21. januára 2020.
15. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu poukazom na judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 83/2013 a § 1 ods. 3 ZoSP, pretože vznik nároku na starobný dôchodok za podmienok, na ktoré sa žalobca odvoláva, sa na neho nevzťahujú. Druhý diel ZoSP, ktorý upravuje pravidlá vzniku nároku na starobný dôchodok a jeho výšku sa vzťahuje len na tých poistencov, ktorí dovŕšili, resp. dovŕšia dôchodkový vek po 31. decembri 2003, čo nie je prípad žalobcu. ZoSP v ustanovení § 261 ods. 1 upravuje podmienky, za ktorých sa priznáva starobný dôchodok poistencom podľa tohto zákona, ktorí dovŕšili dôchodkový vek pred 01. januárom 2004, ak po dovŕšení dôchodkového veku nepretržite pracovali až do 31. decembra 2003 a o priznanie starobného dôchodku požiadali po 31. decembri 2003, čo taktiež nie je prípad žalobcu. Žalobca totiž patrí do skupiny tých poistencov, ktorí dovŕšili dôchodkový vek pred nadobudnutím účinnosti ZoSP a nepatrí do skupiny poistencov, ktorí po dovŕšení dôchodkového veku nepretržite pracovali do 31. decembra 2003, teda boli dôchodkovo poistení až do nadobudnutia účinnosti ZoSP, t. j. do 01. januára 2004. Žalobca dosiahol dôchodkový vek podľa § 132 ods. 1 ZoSZ dovŕšením fyzického veku 55 rokov dňa 26. júla 1997 s prihliadnutím na získanú dobu zamestnania najmenej 25 rokov, z toho výkonom služby zaradenej do I. kategórie funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov. Starobný dôchodok mu bol priznaný od 01. januára 1999. Po priznaní starobného dôchodku nebol žalobca nepretržite zamestnaný do 31. decembra 2003, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že nárok žalobcu na starobný dôchodok a jeho výšku možno posudzovať len podľa ZoSZ, t. j. podľa zákona platného v čase vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok, čo vyplýva aj z § 259 ZoSP. Z uvedených dôvodov označil žalovaný požiadavku žalobcu, aby mu bol starobný dôchodok priznaný podľa ZoSP s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 83/2003 za nedôvodnú, keďže uvedené judikované rozhodnutie sa vzťahuje len na tých poberateľov výsluhového dôchodku, ktorí dovŕšili, resp. dovŕšia dôchodkový vek po 31. decembri 2003. Žalobca pritom dovŕšil dôchodkový vek 26. júla 1997, t. j. pred účinnosťou ZoSP, a preto sa ustanovenie § 261 ods. 1 tohto zákona na žalobcu nevzťahuje.
16. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca mal možnosť voľby, či o starobný dôchodok požiada ihneď po dovŕšení dôchodkového veku alebo neskôr. Preto bola nedôvodná požiadavka žalobcu na priznanie starobného dôchodku podľa ZoSP za uplatnenia podmienok na zvýhodnený dôchodkový vek z dôvodu dostatočného počtu odpracovaných rokov vo zvýhodnenej kategórii funkcií.
17. Žalovaný taktiež nesúhlasil so žalobnou námietkou, že napriek odpracovaniu viac ako 40 rokov vo všeobecnom a osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok len za 36 rokov poistenia, pretože pre nárok na starobný dôchodok boli žalobcovi zhodnotené všetky preukázané doby poistenia, vrátane dôb pred 18. rokom veku, z toho pre zvýšenie starobného dôchodku nad základnú výmeru bola zhodnotená doba poistenia od 18. roku veku v rozsahu 36 skončených rokov. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný od 01. januára 1999 na základe prvej žiadosti podanej v Sociálnej poisťovni dňa 26. októbra 1998, ktorá bola odstúpená orgánu sociálneho zabezpečenia
Ministerstva vnútra SR dňa 30. októbra 1998. Bol mu priznaný podľa § 132 a § 133 ZoSZ Rozhodnutím č. p.: SPC-30.041-4/6-98 zo dňa 04. januára 1999. Keďže žalobcovi boli pre výšku starobného dôchodku zhodnotené všetky preukázané doby, nielen služobného pomeru, ale aj civilného zamestnania v rozsahu 36 skončených rokov, nemá domnienka žalobcu o tom, že niektoré roky odpracované v civilnom zamestnaní mu pre výšku starobného dôchodku neboli zhodnotené, žiadny vplyv na vyplácaný starobný dôchodok.
18. Žalovaný ďalej zdôraznil, že žiadne žalobné námietky nesmerujú proti podstate prvostupňového rozhodnutia, teda voči zastaveniu konania podľa § 30 ods. 1 písm. i/ Správneho poriadku, ale týkajú sa nesprávne započítanej doby pre nárok na starobný dôchodok a jeho výšku. Žalovaný špecifikoval doby dôchodkového poistenia, ktoré mohli byť žalobcovi započítané pre posúdenie nároku na starobný dôchodok a určenie základnej výmery starobného dôchodku podľa § 133 ods. 1 písm. a/ ZoSZ od 15. roku veku, najskôr však od nástupu na strednú školu, teda od 01. septembra 1957 do priznania starobného dôchodku, teda do 31. decembra 1998, celkom v rozsahu 40 rokov a 147 dní s tým, že dobu od 01. septembra 1957 do 07. júla 1960 a od 01. januára 1998 do 31. decembra 1998, ktoré žalobca žiada započítať mu ako tzv. náhradné doby definované v § 9 ZoSZ sa pre nárok na starobný dôchodok započítajú, ak ich poistenec pri podaní žiadosti o starobný dôchodok preukáže. Pritom zdôraznil, že z dôvodu hospodárnosti konania nie je potrebné sa zaoberať preukázaním náhradných dôb v prípade, ak poistenec splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok aj bez ich preukázania. V prípade žalobcu ide o náhradné doby, ktoré neovplyvnili jeho nárok na starobný dôchodok, pretože žalobca získal dostatočný počet odpracovaných rokov, teda minimálne 25 rokov dôchodkového poistenia aj bez týchto náhradných dôb. Preto nepovažoval prvostupňový orgán verejnej správy za dôvodné sa týmito dobami v roku 1998 zaoberať vo väčšom rozsahu, než v akom ostatné doby poistenia žalobca preukázal pri podaní žiadosti o starobný dôchodok. Doby poistenia, ktoré mali vplyv na výšku starobného dôchodku bol zistené v úplnom rozsahu. Zdôraznil, že náhradné doby nemali a nemajú vplyv na výšku starobného dôchodku. Sú súčasťou dôb hodnotených len pre nárok na starobný dôchodok v prípade, ak doba zamestnania u poistenca netrvala aspoň 25 rokov dôchodkového poistenia.
19. K dobe zamestnania od 01. augusta 1960 do 31. októbra 1960, ktorú žalobca žiadal započítať žalovaný uviedol, že podľa potvrdenia vydaného Poľnohospodárskym družstvom v Tomášovciach zo dňa 31. júla 2006 bol žalobca na uvedenom družstve zamestnaný iba od 01. novembra 1960 do 31. júla 1961 a od 01. júna 1964 do 17. mája 1966. Taktiež z osobného listu dôchodkového zabezpečenia vyplýva, že v roku 1960 bol žalobca dôchodkovo poistený 53 dní zamestnania, čomu zodpovedá preukázané obdobie zamestnania od 01. novembra 1960 do 31. decembra 1960 uvedené v potvrdení o zamestnaní zo dňa 08. augusta 1977. Žalovaný doplnil, že nespochybňuje skutočnosť, že žalobca mohol byť v uvedenom družstve zamestnaný aj od 01. augusta 1960 do 31. októbra 1960, avšak pre účely posúdenia nároku na starobný dôchodok a jeho výšku musí ísť o zamestnanie, z ktorého bol v čase jeho výkonu žalobca dôchodkovo poistený, pričom uvedená skutočnosť preukázaná nebola, preto nebolo možné túto dobu dodatočne zhodnotiť pre výšku starobného dôchodku.
20. Doba dôchodkového poistenia získaná po dovŕšení dôchodkového veku žalobcu od 26. júla 1997 do 30. septembra 1997 v rozsahu 67 dní nemohla byť zhodnotená pre zvýšenie starobného dôchodku nad základnú výmeru, pretože nedosahovala potrebnú minimálnu dĺžku 90 dní v zmysle § 23 ZoSZ.
Konanie pred správnym súdom 21. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v celom rozsahu v súlade s § 134 ods. 2 písm. d) SSP, pretože nebol viazaný žalobnými bodmi a rozsahom žaloby, nakoľko ide o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, a teda ju posudzoval neformálne podľa § 202 ods. 2 SSP. Vychádzal pritom zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, t. j. dňa 06. februára 2020 (§ 135 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, a preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
22. Na pojednávaní nariadenom v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP žalovaný zotrval na skutkovej a právnej argumentácii, ktorá bola obsahom jeho písomného vyjadrenia k žalobe. Žalobca svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.
Právny rámec
23. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
24. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
25. Podľa § 199 ods. 1 písm. h) SSP Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia.
26. Podľa § 134 ods. 1, ods. 2, písm. d) SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba
27. Podľa § 135 ods. 1 SSP Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
28. Podľa § 203 ods. 2 SSP Pri správnej žalobe fyzickej osoby v sociálnych veciach nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
29. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
30. Podľa § 84 ods. 1, ods. 4, písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (1) Na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. (4) Odvolacím orgánom v konaní o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia a dávkach podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení je a/ minister, ak ide o rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva, a v ostatných prípadoch nadriadený určený podľa osobitného predpisu.
31. Podľa § 125 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Starobné dôchodky policajtov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva.
32. Podľa § 143c ods. 4, ods. 5 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (4) Dôchodky, ktoré boli priznané a vyplácané útvarom sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení pred účinnosťou tohto zákona, vyplácajú sa aj po tomto dni v sume, v akej patrili do účinnosti tohto zákona. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa uhrádza z osobitných účtov. (5) Na zmeny výšky dávok, zánik nároku na dávky a ich výplatu, obmedzenie výplaty, zníženie dávok, výplatu dávok oprávneným príjemcom, postúpenie dávky, zrážky z dávok, súbeh nárokov na dávky a zvyšovanie dávok uvedených v odseku 4 sa vzťahujú všeobecné predpisy o sociálnom poistení.
33. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) (4) Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
34. Podľa § 19 ods. 2 Správneho poriadku Podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci musí obsahovať identifikátor osoby účastníka konania podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť jeho ďalšie náležitosti.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 35. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 32/2014).
36. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 30. januára 2019, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 15. októbra 2019, ktorým bolo konanie vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zastavené.
37. Preskúmaním veci správny súd zistil, na základe žiadosti žalobcu zo dňa 24. mája 1994 o priznanie príspevku za službu od 1. júla 1994 po skončení služobného pomeru dňom 30.06.1994 bol žalobcovi Rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR Č. p.: VS-30-041/6-1-94 priznaný podľa § 119 až 120 zákona č. 410/1991 Zb. príspevok za službu vo výške 5 717,- Sk mesačne od 1. júla 1994, ktorý činil 35% jeho služobného príjmu s tým, že mu bola započítaná doba služby v ozbrojených silách od 18. roku veku do skončenia služobného pomeru v rozsahu 25 rokov. Rozhodnutím totožného orgánu Č. p.: SPC-30.041-3/6-98 zo dňa 4. januára 1999 bola jeho výplata zastavená dňom 31.decembra 1998, pretože žalobcovi bol na základe jeho žiadosti zo dňa 26. októbra 1998 Rozhodnutím Č. p.: SCP-30.041-4/6-98 zo dňa 4. januára 1999 priznaný od 1. januára 1999 starobný dôchodok. Pri súbehu nároku na príspevok za službu (ktorý sa podľa § 284 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. považuje za výsluhový príspevok) s nárokom na starobný dôchodok patrí oprávnenému jedna z uvedených dávok podľa jeho voľby. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný vo výške 6 718,- Sk mesačne a bol mu poukazovaný Ministerstvom vnútra SR. Pre výšku starobného dôchodku mu bola započítaná doba služby od 18. roku veku v rozsahu 37 rokov (32 rokov v I. kategórii funkcií, 5 rokov v III. pracovnej kategórii a 2 mesiace a 7 dní po vzniku nároku na starobný dôchodok). Listom zo dňa 15. augusta 2002 bolo žalobcovi oznámené, že dňom 1. júla 2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z.z. a podľa jeho ustanovenia § 125 ods. 1 sa od 1. júla 2002 starobný dôchodok žalobcu považuje za výsluhový dôchodok. Rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, odboru sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva, sekcie riadenia ľudských zdrojov Č. p.: SRLZ-30.041-15/SZ-2007 zo dňa 15. januára 2008 bol od 1. januára 2007 uvoľnený starobný dôchodok žalobcu (považovaný za výsluhový dôchodok) vo výške 13 202,- Sk mesačne a ďalej bol od 1. júla 2007 zvýšený na 14 027,- Sk mesačne s tým, že došlo k prepočtu výšky starobného dôchodku žalobcu, ktorý bol v čase jeho priznania obmedzený najvyššou výmerou podľa § 133 ods. 4 písm. a) ZoSZ. Rozhodnutím Č. p.: SPOU OSZ-30041-28/2014-VZ zo dňa 10. októbra 2014 bol výsluhový dôchodok vyplácaný žalobcovi (pôvodne priznaný starobný dôchodok) znížený od 1. októbra 2014, pretože suma starobného dôchodku žalobcu bola nesprávne určená ako 94% jeho priemerného mesačného zárobku, hoci správne mala byť určená ako 91% jeho priemerného mesačného zárobku v dôsledku duplicitne započítanej doby dôchodkového poistenia.
38. Dňa 15. júla 2013 podal žalobca na pobočke Sociálnej poisťovne v Lučenci neformálnu „Žiadosť o starobný dôchodok poberateľa výsluhového príspevku, výsluhového dôchodku v súlade s § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.“ a žiadal o priznanie starobného dôchodku 3 roky spätne od uplatnenia nároku, t. j. od 15. júla 2010. Po usmernení Sociálnej poisťovne podal dňa 12. decembra 2014 na pobočke Sociálnej poisťovne v Lučenci žiadosť o starobný dôchodok na predpísanom tlačive, ktorou sa domáhal jeho priznania od 15. júla 2010. Vo vyjadrení k žiadosti uviedol, že žiada započítať roky štúdia od 01. septembra 1957 do 31. júna 1960. Z prehľadu dôb zamestnania, poistenia a iných činností, ktorý tvoril prílohu č. 1 žiadosti bolo uvedené a žalobcom podpísané, že od 01. januára 1999 poberá starobný dôchodok, ktorý bol premenovaný.
39. Uvedená žiadosť bola podľa § 20 Správneho poriadku postúpená prvostupňovému orgánu verejnej správy s poukazom na judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R 41/2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v čiastke 5/2016. Sociálna poisťovňa, ústredie uviedla, že žalobca vykonával zamestnanie v služobnom pomere v rozsahu najmenej 20 rokov, získal najmenej 25 rokov doby zamestnania a dôchodkový vek 55 rokov dosiahol pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z. Postúpením veci Sociálna poisťovňa - ústredie vykonala rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9So/112/2016 zo dňa 13. decembra 2017.
40. Dňa 23.augusta 2018 bolo Ministerstvu vnútra SR doručené „Vysvetlenie + žiadosť“ žalobcu zo dňa 17. augusta 2018, ktorou sa žalobca v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR 9So/112/2016 zo dňa 13. decembra 2017 domáhal zvýšenia starobného dôchodku a špecifikoval získané doby dôchodkového poistenia. Uviedol, že časti odpracovaných dôb v I. kategórii funkcií, v I. pracovnej kategórii a v III. pracovnej kategórii, ktoré predchádzali jeho policajnému povolaniu a ktoré nasledovali aj po ukončení jeho policajnej kariéry mu neboli pre výšku starobného dôchodku správne zhodnotené, čím sa cítil byť poškodený a žiadal o zvýšenie starobného dôchodku a spravodlivé posúdenie všetkých odpracovaných a odslúžených dôb.
41. Listom č. SPOU OSZ-30041-36/2018-VZ zo dňa 10. septembra 2018 odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR žalobcovi oznámil, že jeho žiadosť zo dňa 17. augusta 2018 je žiadosťou o zvýšenie starobného dôchodku, pretože mu starobný dôchodok už bol priznaný a je mu vyplácaný z osobitného systému sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR s tým, že v zmysle § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. by žalobcovi ako poberateľovi dôchodku patrilo zvýšenie len za obdobie dôchodkového poistenia získaného po 31. decembri 2003, avšak žalobca po uvedenom dátume už nepracoval, a preto nie je možné zvýšenie jeho starobného dôchodku vykonať. Preto konštatoval, že vo veci starobného dôchodku žalobcu nevznikli žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali zmenu vo výške priznanej a vyplácanej dávky.
42. Na základe podnetu žalobcu adresovaného Generálnej prokuratúre SR na nečinnosť Ministerstva vnútra SR vo veci jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku vydal dňa 23. septembra 2019 prokurátor generálnej prokuratúry upozornenie prokurátora podľa § 28 ods. 2 písm. g) zákona o prokuratúre a navrhol bez zbytočného odkladu rozhodnúť o postúpenej žiadosti žalobcu o starobný dôchodok od 15. júla 2010 formou rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 1 Správneho poriadku. Následne bolo vo veci vydané prvostupňové rozhodnutie (bod 2).
43. Z vyššie uvedených skutkových zistení vyplýva, že žalobca je od 01. januára 1999 poberateľom starobného dôchodku podľa § 132 a 133 ZoSZ, ktorý mu bol priznaný a je mu vyplácaný Ministerstvom vnútra SR a ktorý sa od 01. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok. Žiadosťou z 12. decembra 2014 si žalobca uplatnil nárok na starobný dôchodok od 15. júla 2010, pričom z obsahu jeho žiadosti vyplynulo, že je poberateľom starobného dôchodku a domáha sa započítania ďalšieho obdobia dôchodkového poistenia. Žiadosť bola dňa 19. apríla 2018 odstúpená z vecne nepríslušnej Sociálnej poisťovne orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktorému žalobca doručil aj Vysvetlenie/žiadosť zo 17. augusta 2018. Z jej obsahu vyplynulo, že sa domáha zvýšenia starobného dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia, ktoré nebolo zohľadnené pri priznaní starobného dôchodku. Toto podanie orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR považoval za žiadosť o zvýšenie starobného dôchodku, pretože žalobca už je poberateľom starobného dôchodku a ozrejmil mu dôvody, pre ktoré nie je možné jeho zvýšenie. Rozhodnutie podľa § 46 a § 47 Správneho poriadku nevydal.
44. Správny súd z toho vyvodil, že orgán sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR mal, resp. mohol mať z obsahu podanej žiadosti žalobcu z 12. decembra 2014 a z obsahu administratívneho spisu vedomosť, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku (považovaného za výsluhový dôchodok) a že sa domáha jeho zvýšenia za ďalšie obdobie dôchodkového poistenia.
45. Napriek tomu žiadosť žalobcu z 12. decembra 2014 posúdil len formálne podľa jej označenia v rozpore s § 19 ods. 2 Správneho poriadku a konal o nej ako o žiadosti o priznanie starobného dôchodku, hoci v nej bolo uvedené, že žalobca už je poberateľom starobného dôchodku a žiada započítanie ďalšieho obdobia dôchodkového poistenia, teda sa podľa jej obsahu domáha zvýšenia starobného dôchodku.
46. Predmet administratívneho konania, ktoré začína na návrh účastníka konania je vymedzený obsahom jeho návrhu (žiadosti), o ktorom má príslušný orgán verejnej správy povinnosť rozhodnúť. Správne zistenie predmetu konania je nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o uplatnenom nároku účastníka konania. Preto sa podanie účastníka (návrh, žiadosť..) musí v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku posudzovať podľa jeho obsahu, bez ohľadu na jeho formálne označenie tak, aby bola v konaní zohľadnená skutočná vôľa účastníka ohľadom ním uplatneného nároku, o ktorom bude orgán verejnej správy konať a rozhodovať. Ak nie je vôľa účastníka, teda čo svojím podaním navrhuje, resp. chce dosiahnuť vyjadrená jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, príp. je obsah jeho podania v rozpore s jeho označením, je potrebné pred vydaním rozhodnutia v súčinnosti s účastníkom nedostatky jeho podania odstrániť, inak sa orgán verejnej správy vystavuje riziku, že o uplatnenom nároku nerozhodne, hoci mu taká povinnosť vyplýva z § 3 ods. 4 Správneho poriadku.
47. Správny súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o zastavení konania vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku je výsledkom konania, v ktorom došlo k podstatnému porušeniu procesných ustanovení, pretože prvostupňový orgán ani žalovaný nepostupovali v konaní o žiadosti žalobcu z 12. decembra 2014 zákonom stanoveným postupom v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku. Žiadosť žalobcu posúdili v rozpore s jej obsahom, hoci z nej i z ostatného obsahu administratívneho spisu bolo zrejmé, že žalobca sa nedomáha priznania ale zvýšenia starobného dôchodku. V dôsledku uvedeného nekonali a nerozhodli o žalobcom uplatnenom nároku na zvýšenie starobného dôchodku, ktorého sa v skutočnosti podanou žiadosťou domáhal. Neposúdenie žiadosti žalobcu z 12. decembra 2014 v súlade s jej obsahom je vadou takého charakteru a takej miery závažnosti, že bráni preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných bodov. Obsahom podanej správnej žaloby sú námietky týkajúce sa neúplného započítania obdobia dôchodkového poistenia pre nárok a výšku starobného dôchodku žalobcu. Správny súd k ich dôvodnosti nemohol zaujať svoje stanovisko, pretože prvostupňovým rozhodnutím, ani rozhodnutím žalovaného nebolo rozhodnuté o žiadosti žalobcu o zvýšenie jeho starobného dôchodku na základe dodatočného zohľadnenia celého obdobia dôchodkového poistenia, ktoré žalobca získal a ktorého započítania sa domáhal tvrdiac, že v čase priznania starobného dôchodku mu nebolo získané obdobie dôchodkového poistenia započítané v celom rozsahu, a teda administratívne rozhodnutia v oboch stupňoch neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o neúplnom zohľadnení získaného obdobia dôchodkového poistenia pre určenie sumy jeho starobného dôchodku.
48. Predmet preskúmavacieho konania je vymedzený obsahom rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní, a teda správny súd mohol preskúmať a posúdiť zákonnosť vydaných rozhodnutí z dôvodov, ktoré v nich boli uvedené. To znamená, že predmetom jeho posudzovania bolo, či skutkový stav veci bol pre vydané rozhodnutia spoľahlivo zistený a správne právne posúdený, teda, či skutkové závery, ktoré boli podkladom pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1, písm. i) Správneho poriadku majú oporu v administratívnom spise.
49. Argumentácia žalobcu v podanej správnej žalobe aj argumentácia žalovaného vo vyjadrení k žalobe, ktorá sa vzťahovala k žalobnej námietke nezapočítaného obdobia dôchodkového poistenia a k (ne)možnosti zvýšenia starobného dôchodku bola pre posúdenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia irelevantná, pretože sa netýkala skutkových a právnych záverov, na ktorých boli preskúmavané rozhodnutia založené, a preto sa ňou správny súd nemohol vecne nezaoberať. Pritom zdôrazňuje, že nie je povinný dať odpoveď na všetky v konaní vznesené námietky a vyjadrenie, ale len na tie, ktoré boli pre posúdenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia podstatné. Dôvodom
zastavenia konania bolo skutkový záver, že o priznaní starobného dôchodku žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté, pričom skutkový stav veci sa podstatne nezmenil, a nie preto, že nebol daný zákonný dôvod na zvýšenie starobného dôchodku žalobcu.
50. Po preskúmaní veci nielen zo žalobných dôvodov, ale v celom rozsahu v súlade s § 203 ods. 2 v spojení s § 134 ods. 2 písm. d) SSP dospel správny súd k záveru, že žaloba žalobcu bola dôvodná, pretože v administratívnom konaní došlo k podstatnému porušeniu procesných ustanovení, ktoré mali v zmysle vyššie uvedeného za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a ktoré sa vzťahuje aj na prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný pochybil, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie považujúc ho za vecne správne napriek tomu, že prvostupňový orgán verejnej správy neposúdil žiadosť žalobcu v súlade s jej obsahom, a preto o nej ani vecne nerozhodol. Správny súd preto rozhodnutie žalovaného a v súlade s návrhom žalobcu aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1, písm. g) SSP a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. V ňom bude jeho povinnosťou zaoberať sa žiadosťou žalobcu zo dňa 12. decembra 2014 v súlade s jej obsahom a obsahom ostatných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise (žiadosť/vysvetlenie žalobcu, vydané rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku...) opätovne a rozhodnúť na základe úplne a správne zisteného skutkového stavu veci a v súlade s platnou právnou úpravou v zmysle § 46 a § 47 Správneho poriadku.
51. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením v zmysle § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.