Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sa-95-2021.pdf
PDF · 130.5 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/95/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: K. E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník S. islamskej republiky, bez cestovného dokladu, t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 09.11.2021, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-98-041/2021-AV zo dňa 06. októbra 2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 09.11.2021, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 SSP, doručenou dňa 18.11.2021 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), žalobca domáhal zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia o predĺžení zaistenia, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a žiadnemu z účastníkov navrhol nepriznať právo na náhradu trov konania. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 1 písm. b/ a ods. 4 písm. b/, zák.č. 404/2011 Z.z. Zákon o pobyte cudzincov (ďalej aj „ZoPC“), pričom rozhodnutie žalovaného označil za neúčelné a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu.
2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku predĺženia doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 09.03.2022, bez uvedenia konkrétnych dôvodov a úkonov, ktoré je potrebné v rámci stanovenej doby zaistenia vykonať. V napadnutom rozhodnutí je len stroho uvedené, že proces vyhostenia cudzinca je časovo a administratívne náročný. Takéto konštatovanie predstavuje vadu rozhodnutia, ktorá ho činí nepreskúmateľným a je nedôvodným zásahom do jeho základných ľudských práv, najmä slobody pohybu. Odôvodnenie spočívajúce len vo všeobecnom stanovení dĺžky doby zaistenia a citovaní zákonných ustanovení označil za nesprávne a nepostačujúce. Zdôraznil, že v zmysle judikatúry súdov je vždy potrebné stanovenú dĺžku doby zaistenia náležite odôvodniť existujúcimi skutočnosťami konkrétneho prípadu, pričom absencia odôvodnenia dĺžky doby zaistenia predstavuje podstatnú vadu rozhodnutia, ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, nakoľko ide o esenciálnu zložku inštitútu zaistenia. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalovaného, že ak by nepokračoval v nelegálnom pobyte, bude vyhostený a navrátený do „bezpečného štátu,“ za ktorý považuje jeho domovskú krajinu, Pakistanskú islamskú republiku. Poznamenal, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej aj „MZVaEZ SR“) síce neodporúča cestovať do
Pakistanu primárne turistom, avšak súčasne uvádza, že v rôznych oblastiach Pakistanu, najmä v Karáči, provinciách FATA, Khyber - Pakhtunkhwa Balučistan a Gilgit-Baltistan, prebiehajú protiteroristické operácie a strety pakistanskej armády s bojovníkmi Talibanu, a preto nevie vylúčiť ani nebezpečenstvo teroristických útokov na miestach s väčším pohybom obyvateľstva a v prostriedkoch verejnej dopravy na území celého Pakistanu. Na základe uvedeného teda nemožno Pakistan považovať za bezpečnú krajinu.
3. Vo vyjadrení zo dňa 16.11.2021 žalovaný k žalobnej argumentácii uviedol, že prvé zaistenie žalobcu bolo vydané na jeden mesiac od 09.09.2021 do 09.10.2021, avšak po zhodnotení všetkých skutočností a okolností prípadu, pristúpil k predĺženiu zaistenia do 09.03.2022. V rozhodnutí o predĺžení zaistenia riadne zdôvodnil (takmer na pol strany, strana č. 4) uvedenú dobu zaistenia, všetky úkony, ktoré je potrebné za účelom výkonu vyhostenia realizovať a aj ich časovú náročnosť. Zaistenie na výkon vyhostenia žalobcu označil za účelné a efektívne, ktoré bude aj naďalej skúmať a prehodnocovať. V prípade, ak bude zrealizovaný výkon vyhostenia pred vypršaním doby zaistenia alebo zaistenie bude vyhodnotené ako neúčelné, bude žalobca zo zaistenia prepustený. K označeniu Pakistanu za nebezpečnú krajinu dodal, že žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia neuviedol žiadne prekážky alebo dôvody, ktoré by mu bránili vycestovať, resp. sa vrátiť do Pakistanu a z jeho výpovedí a zistených skutočností má za to, že prekážky, ktoré by mu bránili v realizácii vyhostenia žalobcu do Pakistanu, neexistujú.
4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.
5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 06.10.2021, č.p. PPZ-HCP-BA9-98-041/2021-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia predĺžil zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia do 09.03.2022. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 09.09.2021 bol kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Trstín, ktorá bola vyslaná preveriť oznámenie o pohybe cudzincov, nachádzajúcich sa v nákladnom aute v areáli firmy Papo Šelpice, kde bolo ukrytých 5 osôb, z ktorých ani jedna nevedela predložiť žiaden doklad totožnosti, ani oprávnenosti pobytu na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) ako aj na území členských štátov schengenského priestoru. Dňa 09.09.2021 bolo vydané rozhodnutie pod číslom PPZ-HCP-BA9-98-013/2021-AV o administratívnom vyhostení žalobcu, s uložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov na dobu jedného roka a za účelom výkonu vyhostenia bol dňa 09.09.2021 podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zák.č. 404/2011 Z.z. zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 09.10.2021.
6. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že v prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu zaistenia, s možnosťou predpokladu, že predmetné rozhodnutie nebude rešpektovať a bude sa naďalej pohybovať po štátoch Európy bez platného cestovného dokladu, finančných prostriedkov a ubytovania a tieto životné potreby sa bude snažiť si zabezpečiť nezákonne, resp. sa skrývať v komunitách v členských štátoch a vyhýbať sa oprávnenosti pobytu. V takýchto prípadoch je potrebné, aby bol správnemu orgánu k dispozícii. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015, podľa ktorého: „Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení, je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou." Správny orgán venoval náležitú pozornosť naplneniu účelu a reálnosti zaistenia ako aj následnému výkonu vyhostenia a postupuje v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov a bol určený bezpečný štát, do ktorého je možne žalobcu vyhostiť a navrátiť.
7. Dĺžku doby zaistenia do 09.03.2022, predĺžil žalovaný v súlade s ust. § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z. z., podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Táto doba je podľa správneho orgánu nevyhnutná a doposiaľ postačujúca s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, zo strany príslušných útvarov policajného zboru bude teda za účelom naplnenia výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok a s elimináciou rizika úteku, vyvíjaná činnosť k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. V danom prípade je proces vystavenia náhradného cestovného dokladu časovo náročný. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí, od viacerých faktorov. Pred realizáciou výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného
dokladu, taktiež je potreba komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, ktoré sa nenachádza na území Slovenskej republiky, následne je všetky zistené a zaslané podklady potrebné spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, až následne je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu vyhostenia a to aj s ohľadom na pandémiu Covid 19 a s ňou spojené letecké možnosti. Každý z úkonov si vyžaduje svoj čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny. Lehota zaistenia bola preto určená s ohľadom na tieto skutočnosti. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zák.č. 404/2011 Z. z. a skúmať, či trvá účel zaistenia. 8. Medzi požiadavky pri rozhodovaní o možnosti využitia iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení a naplnenia článku 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, ako aj podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zák. č. 404/2011 Z.z., povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku, je ich efektivita a praktická vykonateľnosť ich ukladaní, aby zložitosť celého procesu nakoniec neobmedzovala ich využitie. Správny orgán sa počas konania o zaistení, zaoberal aj alternatívami zaistenia, a to aj z hľadiska efektivity výkonu, ako aj praktickej realizácie a možnosti ich využitia. V zmysle § 89 ods. 2 ZoPC, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Podľa ods. 3, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že uložiť uvedené alternatívy na základe vlastných zistení a podkladov k rozhodnutiu, nie je povinnosťou a za každých okolností, ale oprávnením policajného útvaru, pričom je potrebné prihliadať na osobu účastníka konania, jeho pomery a mieru ohrozenia, ktorú mohol spôsobiť. Správny orgán konštatoval, že sa komplexne zaoberal podkladmi ku konaniu, jedným z ktorých je napr. samotné vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu a do úvahy vzal aj možnosti zabezpečenia ubytovania, starostlivosti o svoju osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností žalobcu na území SR, ktorú nevie na adekvátnu dobu preukázať (sa na území SR sa zdržiava bez cestovného dokladu, ekonomická migrácia). Z jeho doterajšieho spôsobu života je zrejmé, že počas pobytu na území SR by nebol schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť či ubytovanie a finančné prostriedky na pokrytie pobytu. Pri zaoberaní sa efektívnosťou využitia menej prísnych opatrení, žalovaný dospel k záveru, že ich vzhľadom na osobu žalobcu, ako osobu vyhostenú na dobu jedného roka, nie je možné uplatniť. Obmedzenie slobody pohybu musí byť nevyhnutné a primerané a musí byť v súlade s cieľmi uvedenými v druhom odseku článku 2 protokolu č. 4 k Dohovoru. Toto ustanovenie sa však uplatňuje len na osoby, ktoré sa „legálne zdržiavajú na území štátu," a preto nepomáha osobám v nezákonných situáciách a po vydaní vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu, v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z. a tieto plne rešpektoval. Počas rozhodovania bral do úvahy skutočnosti, že žalobca nemá na území SR žiadne záväzky, nevedie žiadny rodinný a súkromný život, ktorý by mohol tvoriť prekážky vyhostenia do krajiny pôvodu. 9. Počas konania sa správny orgán zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín. Žalobca je osobou, ktorá bola zákonne a oprávnene administratívne vyhostená, zaobchádza sa s ním humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Ústavným základom pre obmedzenie osobnej slobody zaistením je článok 17 ods. 2 prvá veta, podľa ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V predmetnom konaní ide o zákon č. 404/2011 Z. z. a konanie o zaistení, ktoré je účelné a oprávnené vo vzťahu k osobe žalobcu. Správny orgán konštatoval, že v konaní o zaistení postupoval aj v zmysle Odporúčania Komisie (EÚ) 2017/432 zo dňa 07. marca 2017, týkajúceho sa zabezpečenia účinnejších návratov pri vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES a koná v súlade so základnými právami a zásadami uznanými Chartou základných práv Európskej únie. 10. K zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Pakistane, žalovaný konštatoval, že preveril aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej aj „MZVaEZ“) a to zo stránky https:/. a nezistil prekážky, ktoré by bránili bezpečnému návratu
a odsunu žalobcu do krajiny pôvodu. Upozornenia sa týkajú len turistov, pričom MZV a EZ striktne nezakázalo cestovanie do uvedenej krajiny ako celku. 11. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia bol žalobcovi predložený spisový materiál vedený pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-98/2021-AV, bol poučený o práve podľa ust. § 120 ods. 7 ZoPC, vyjadriť sa k jeho podkladom i k spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Na základe uvedeného bola s ním spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-98-040/2021-AV zo dňa 06.10.2021, v ktorej sa vyjadril, že bol oboznámený so všetkými zisteniami, ktoré tvoria podklad pre rozhodnutie o zaistení, a uviedol, že ďalšie skutočnosti a dôkazy nechce predložiť, všetko už vypovedal v predchádzajúcich zápisniciach. Správny orgán po vyhodnotení skutočností uvedených v zápisnici o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-98-009/2021-AV ako aj pod č. p.: PPZ-HCP- BA9-98-040/2021-AV dospel k záveru, že neuviedol žiadne nové fakty a nepredložil nové dôkazy, pre ktoré by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. 12. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.
13. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
14. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
15. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
16. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
17. Podľa § 225 ods. 1, 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania zaistenia a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa keď rozhodnutie správneho súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.
18. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
19. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
21. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie,
22. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
23. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
24. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
25. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
26. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
28. Podľa § 61a ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, môže zotrvať na území Slovenskej republiky počas lehoty na vycestovanie podľa § 83 ods. 1.
29. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.
30. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.
31. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo však nie je absolútne nedotknuteľné. Štát môže do tohto práva zasiahnuť, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrane zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
32. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobcovi bola doba pôvodného zaistenia do 09.10.2021 predĺžená o ďalších päť mesiacov do 09.03.2022. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie jeho osobnej slobody, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nemožno dôsledne predbežne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu predĺženia zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88 ods. 4 ZoPC na päť (spolu šesť) mesiacov, nakoľko žalobca nemal na na území SR udelený žiaden druh pobytu ani víz.
33. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex schengenských hraníc (ďalej aj „Nariadenie č. 399/2016“), vyžaduje pre plánovaný pobyt na území členských štátov platný cestovný doklad, oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, pričom jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v odôvodnenej núdzovej situácii) a musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 vyžaduje, s výnimkou prípadu, ak je cudzinec držiteľom platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného pobytu a dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do krajiny pôvodu, alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ho určite prijmú, alebo je schopný získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; nejde o osobu, na ktorú bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia vstupu; nepokladá sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.
34. Prvýkrát bol žalobca zaistený dňa 09.09.2021, na dobu najviac do 09.10.2021, za účelom administratívneho vyhostenia, avšak rozhodnutím zo dňa 06.10.2021 bol zaistený opäť, do 09.03.2022, z dôvodu nezískania dokladov potrebných na výkon jeho vyhostenia. Časové rozpätie predĺženia zaistenia žalobcu nie je účelové ani nedôvodné, neprekračujúce šesť ani dvanásť mesačnú lehotu akceptovanú ust. § 88 ods. 4 ZoPC a namietané riadne neodôvodnenie tohto rozpätia sa vzhľadom k množstvu a nepredvídateľnosti počtu nevyhnutných úkonov javí ako programové a účelové. V tomto prípade je doba zaistenia predĺžená o päť mesiacov preukázateľne nevyhnutná a súčasne primeraná a postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Pakistanu, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil minimálne hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 veta prvá ZoPC na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 09.03.2022, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.
35. Preskúmavané rozhodnutie považuje správny súd za súladné aj s ust. § 88 ods. 1 a 4 ZoPC, s článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a aj so zásadou proporcionality a verejného záujmu, ktorý je
nadriadený súkromnému záujmu žalobcu, pretože jeho vydaním žalovaný neprimerane nezasiahol ani do súkromného života žalobcu, nakoľko rodinné väzby na území SR nemá.
36. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“
37. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj NS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
38. Žalobca v žalobnej argumentácii namietal nedostatočné odôvodnenie dĺžky doby zaistenia. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí, od viacerých faktorov. V danom prípade je však proces vystavenia náhradného cestovného dokladu časovo náročný. Pred realizáciou výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, taktiež je potreba komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, ktoré sa nenachádza na území Slovenskej republiky, následne je všetky zistené a zaslané podklady potrebné spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, až následne je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu vyhostenia, a to aj s ohľadom na pandémiu Covid -19 a s ňou spojené letecké spojenia. Každý z úkonov si vyžaduje svoj čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny. Lehota zaistenia bola preto určená s ohľadom na tieto skutočnosti. Toto odôvodnenie doby zaistenia žalovaným v napadnutom rozhodnutí je zo strany súdu akceptované ako postačujúce. Žalovaný vykonáva úkony pro futuro, čím nie je spôsobilý taxatívne vymenovať úkony, ktoré je a bude nútený v prípade žalobcu vykonať, ich prevedenie závisí od množstva aj nepredvídateľných okolností, ktoré nie je možné v čase zaistenia odhadnúť. V zmysle odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate," výlučným legitímnym cieľom zaistenia v rámci smernice o návrate je príprava procesu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, predovšetkým, ak existuje riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca. Do zápisnice Č.p. PPZ-HCP-BA9-98-009/2021-AV zo dňa 09.09.2021, na otázku, či si je vedomý toho,
že porušil zákony Slovenskej republiky, konkrétne zák.č. 414/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, žalobca odpovedal: „áno a chcel som ísť za lepším životom do Talianska a spravím všetko, aby som sa tam dostal.“ Na otázku: hrozí Vám v krajine pôvodu t.j. na území Pakistanskej republiky alebo v krajine, z ktorej prichádzate prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo Vám v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, bol Vám v tejto krajine uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní Vám môže byť takýto trest uložený a vzhľadom na tieto obavy sa nemôžete alebo nechcete vrátiť do tejto krajiny žalobca odpovedal: „z Pakistanu som odišiel, pretože som sa tam zaľúbil do jednej slečny a jej brat ma chce zabiť.“
39. Zo zápisníc o podaní vyjadrenia teda nevyplývajú žiadne prekážky alebo dôvody, ktoré by žalobcovi bránili vycestovať, resp. sa vrátiť do Pakistanu a z jeho výpovedí a zistených skutočností je zrejmé, že neexistujú ani prekážky, ktoré by žalovanému bránili v realizácii jeho vyhostenia do Pakistanu.
40. Toto je odpoveďou aj na námietku žalobcu k označeniu Pakistanu za nebezpečnú krajinu, a to v nadväznosti na zápisnicu zo dňa 09.09.2021, Č.p. PPZ-HCP-BA9-95-012/2021-AV, v ktorej žalobca na otázku správneho orgánu: „viete uviesť nejakú bezpečnú krajinu, kam by ste sa mohli vrátiť? “ odpovedal: „ áno viem, Pakistan.“
41. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom namietané nedostatky, rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu podľa § 229 SSP ako nedôvodnú zamietol.
42. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
43. O trovách konania žalobcu súd rozhodol postupom a contrario s § 167 SSP a s poukazom na výsledok konania mu trovy konania nepriznal.
44. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.
Poučenie:
Rozsudok krajského súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 7 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo správnej žalobe vo veciach správneho trestania. Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§ 145 ods. 2, § 443 SSP). Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom
bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).