Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sžsk-122-2020.pdf
PDF · 102.22 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sžsk/122/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: C.. B.. N.K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XXX, právne zastúpený In Medias Res, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Trnave, Sladovnícka 13, IČO: 36 863 351, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 43146-3/2019-BA zo dňa 20.05.2019, na základe kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sa/15/2019-55 zo dňa 04.06.2020, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sa/15/2019-55 zo dňa 04.06.2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 43146-3/2019-BA zo dňa 20.05.2019 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej právo na náhradu trov konania pred krajským súdom a náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 44Sa/15/2019-55 zo dňa 04.06.2020 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 43146-3/2019-BA zo dňa 20.05.2019 o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení rozhodnutia pobočky žalovanej v Trnave č. 200-004912-CA04/2019 zo dňa 13.02.2019, ktorým táto podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodla, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý nárok si uplatnil od 13.12.2018. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2018 a preto mu nárok na materské, ktoré si uplatnil od 13.12.2018, nebol priznaný správne. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový správny orgán žiadosti žalobcu nevyhovel s poukazom na to, že otec dieťaťa môže byť považovaný za iného poistenca, len ak matka nepoberá rodičovský príspevok, ktorá zákonná podmienka pre vznik nároku otca na materské, v danom prípade nebola splnená. Prvostupňový správny orgán túto skutočnosť riadne preveril a zistil, že matka dieťaťa v čase podania žiadosti otca o materské, rodičovský príspevok poberala. Skonštatoval preto, že odvolací orgán postupoval správne a v súlade so zákonom, keď napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
3. Proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Rozhodnutiu krajského súdu vytkol, že neobstojí v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu a tiež nekritické
stotožnenie sa s tvrdeniami žalovanej. Namietal, že správny súd oprel svoje závery o viacero vyvrátiteľných domnienok, ktoré nie sú podložené a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Mal za to, že skutočnosťami obsiahnutými v žalobe a predloženými listinnými dôkazmi dostatočným spôsobom preukázal legitímnosť podaného návrhu. Podľa jeho názoru mu boli vedome poskytnuté nekompletné informácie týkajúce sa splnenia povinností pre priznanie nároku na materské. Za neakceptovateľný označil postup žalovanej, ak jej zamestnanec uvedie, že pre splnenie nároku musí splniť tri podmienky a potom pre nesplnenie štvrtej neuvedenej podmienky mu je nárok zamietnutý. Za tendenčné a neobjektívne považoval odôvodnenie uvedené v bode 34 napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorý bez akéhokoľvek zákonného či právneho zdôvodnenia prenáša ťarchu (povinnosť) žalovaného na osobu žalobcu s tým nepochopiteľným tvrdením, že vzhľadom na to, že je osobou s právnickým vzdelaním, neprihliadol na námietku týkajúcu sa opakovaného nepoučenia zo strany žalovaného v súvislosti s jeho uplatneným nárokom. Rozhodnutie krajského súdu podľa žalobcu trpí množstvom skutkových a právnych vád, bolo vydané ako prekvapivé v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z objektívne nesprávneho právneho posúdenia veci bez opory vo vykonanom dokazovaní. Navrhol preto rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie, s tým, že mu bude priznaná náhrada trov konania v celom rozsahu.
4. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že na svojom vyjadrení k žalobe trvá a s odôvodnením rozsudku krajského súdu sa stotožňuje. Navrhla preto kasačnú sťažnosť zamietnuť.
5. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“) začne činnosť 1. augusta 2021.
6. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.
7. Podľa § 11 písm. h) SSP najvyšší správny súd rozhoduje o kasačných sťažnostiach.
8. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t.j. veciach, ktoré neboli právoplatne skončené na Najvyššom súde Slovenskej republiky k 01.08.2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
9. Najvyšší správny súd, ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), pričom zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.
10. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (21.05.2019) sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
11. Podľa § 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské.
12. Podľa § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka a) priznala v nižšej sume, ako patrí, b) vypláca v nižšej sume, ako patrí, c) odoprela neprávom alebo d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.
13. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
14. Podľa § 109 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
15. Podľa § 109 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
16. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.
17. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.
18. V konaní nebolo sporným, že žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava dňa 18.01.2019, požiadal žalobca ako iný poistenec o materské od 13.12.2018 tvrdiac, že od tohto dňa prevzal dieťa (mal. N. I.) do starostlivosti s tým, že naposledy pracoval u zamestnávateľa DDD Star, s.r.o., Zeleneč. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že matka dieťaťa ku dňu 23.01.2019 nepožiadala o odňatie rodičovského príspevku pri starostlivosti o dieťa a poberateľkou rodičovského príspevku pri starostlivosti o dieťa je od 01.01.2017, ktorý príspevok jej bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, odborom sociálnych vecí a rodiny č. TT1/OHNNVaŠSD/SOC/2019/29727-5 zo dňa 12.03.2019 odňatý od 01.02.2019 na základe jej žiadosti z 11.03.2019.
19. Prvostupňový orgán sociálneho poistenia nepriznanie nároku na materské od 13.12.2018 odôvodnil tým, že z vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žiadateľa o dávku nemožno považovať za iného poistenca, nakoľko matka dieťaťa naďalej poberá rodičovský príspevok, v dôsledku čoho žiadateľ nespĺňa podmienku podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Odvolací orgán sociálneho poistenia sa so závermi pobočky Sociálnej poisťovne v Trnave stotožnil a konštatoval, že matke dieťaťa bol rodičovský príspevok vyplatený naposledy dňa za mesiac január 2019 v mesiaci február 2019.
20. Z predloženého administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava odvolanie, z ktorého vyplýva, že v dôsledku nevyhovenia jeho žiadosti o materské a v kontexte dôvodov uvedených v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, matka maloletého dieťaťa následne (dňa 11.03.2019) požiadala o odňatie rodičovského príspevku od 01.02.2019.
21. Je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že k 13.12.2018, od ktorého dňa si sťažovateľ uplatnil nárok na dávku, matka dieťaťa bola poberateľkou rodičovského príspevku, sporná nebola. Rovnako nebola sporná ani skutočnosť, že matka dieťaťa o odňatie rodičovského príspevku ku dňu rozhodovania prvostupňového správneho orgánu ani nepožiadala. Záver správnych orgánov, ako aj krajského súdu, že k uvedenému dňu z tohto dôvodu nemohol vzniknúť nárok na materské, je preto správny. Správne orgány sociálneho poistenia pritom relevantne poukázali na ustanovenie § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ako na zákonnú podmienku, ktorá nebola splnená a preto priznaniu nároku na dávku bráni.
22. Sťažovateľ už v administratívnom konaní tvrdil, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, jeho manželka poberala rodičovský príspevok z dôvodu nesprávneho poskytnutia informácií od referentky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Poukazoval aj na to, že pracovníčka Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava mu poskytla informáciu, že k žiadosti o materské potrebuje doložiť len dohodu rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti a príslušný formulár potvrdený jeho zamestnávateľom, ktorú informáciu považuje za nekompletnú, nakoľko si nevyžiadala aj predloženie rozhodnutia o pozastavení rodičovského príspevku, v čom vzhliadol porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Krajský súd na uvedené argumenty neprihliadol a náležite zdôraznil, že kvalifikovane právne zastúpený žalobca nedôvodne poukazoval na porušenie ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), keďže z ustanovenia § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vyplýva, že na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje. V kasačnom konaní sťažovateľ opätovne namietal, že konaním zamestnancov žalovanej bol uvedený do omylu, keď títo konali svojvoľne bez riadneho odborného prístupu k veci a poskytnutím len čiastkových informácií vzbudili u neho logické a dôvodné presvedčenie, že spĺňa nárok na materské, čo však nebola pravda. Odôvodneniu krajského súdu vytkol, že len z dôvodu, že je osobou s právnickým vzdelaním, jeho námietka ohľadom neznalosti práva a nedostatočného poučenia zo strany správneho orgánu v súvislosti s podanou žiadosťou o materské, bola vyhodnotená ako nedôvodná.
23. Kasačný súd v uvedenom kontexte poznamenáva, že z vyjadrenia samotného sťažovateľa v administratívnom konaní (odvolanie zo 17.03.2019) vyplýva, že sa pred správnymi orgánmi sociálneho poistenia konkrétne dotazoval, ktoré doklady je potrebné doložiť k žiadosti o materské, pričom sám dodal, že pracovníčka pobočky žalovanej v Trnave uviedla, že je potrebné doložiť len dohodu rodičov o prevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti a príslušný formulár potvrdený zamestnávateľom. Poskytnutú informáciu ani kasačný súd nehodnotí ako neúplnú či čiastočnú, ako to tvrdí sťažovateľ. Iné doklady k žiadosti o materské skutočne nebolo potrebné pripájať s poukazom na súčinnosť, ktorú žalovanej na účely uplatnenej dávky nemocenského poistenia poskytujú príslušné úrady práce, sociálnych vecí a rodiny s poukazom na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy.
24. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnom konaní argumentoval tým, že je neakceptovateľné, aby správne orgány sociálneho poistenia neinformovali o povinnosti požiadať o odňatie rodičovského príspevku, kasačný súd pripomína, že uplatnenie nemocenskej dávky - materského je právom, nie povinnosťou nemocensky poistenej osoby. Napriek tomu, že oprávnenej osobe nárok na priznanie tejto nemocenskej dávky vznikne, nemá povinnosť o ňu požiadať (ani ju čerpať). Nepoberanie rodičovského príspevku (rodičom dieťaťa, ktorý ho aktuálne poberá) je síce jedným zo zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na materské iným poistencom (druhým rodičom), avšak rodič dieťaťa, ktorý je poberateľom rodičovského príspevku nemá právnu povinnosť požiadať o jeho odňatie, a to ani v prípade, ak sa s druhým rodičom dieťaťa dohodol na prevzatí starostlivosti, resp. ak druhý rodič si uplatnil nárok na dávku. Sťažovateľ sa preto neopodstatnene domáha poučenia o povinnosti, ktorú právne predpisy neukladajú. Navyše, ešte v administratívnom konaní sťažovateľ tvrdil, že k nepozastaveniu rodičovského príspevku došlo v dôsledku zlyhania ľudského faktora, resp. chyby v komunikácii s referentkou úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, teda nie v dôsledku pochybenia pracovníčky žalovanej. Tvrdenia sťažovateľa v kasačnom konaní tak vyznievajú zmätočne, keď raz argumentuje pochybením úradu práce a až následne, po vyjadrení Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava v oznámení výsledku prešetrenia sťažnosti č. TT1/RK/STA/2019/9 2/2019-sťaž. 2019/92634 z 31.05.2019, pochybenie vytýka už žalovanej.
25. Z predloženého spisového materiálu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ si nárok na dávku uplatnil dňa 18.01.2019. Pozornosti kasačného súdu pritom neuniklo, že v administratívnom spise zažurnalizovanom formulárovom dokumente označenom ako „Rodičovská dohoda k výplate materského inému poistencovi“, je výslovne predtlačená požiadavka uviesť tiež informáciu, na ktorom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny bola podaná žiadosť o odňatie rodičovského príspevku. Na uvedenej listine, datovanej ešte dňom 04.12.2018, opatrenej podpismi oboch rodičov maloletého dieťaťa, však predmetný údaj vyplnený nie je. Argumentácia sťažovateľa, že okolnosť, že jeho manželka stále poberala rodičovský príspevok bola spôsobená predovšetkým tým, že bol uvedený do omylu konaním pracovníka žalovanej (resp. predtým úradu práce), ktoré konanie v ňom evokovalo zámer dosiahnuť nepriznanie materského práve tým, že nebol správne poučený, resp. že nedostal kompletné informácie,
tak postráda logickosť a aj kasačný súd ju hodnotí ako účelovú. Sťažovateľovi muselo byť nad všetky pochybnosti už zo samotného formulára dohody o prevzatí rodičovskej starostlivosti (podpísanej ešte dňa 04.12.2018, teda ešte pred začatím konania o dávke) zrejmé, že informácia, či došlo alebo nedošlo k odňatiu rodičovského príspevku, je pre nárok na dávku relevantná. Sťažovateľ pritom nevysvetlil, prečo predmetný údaj neuviedol, nevyplnil. Keďže však ide o informáciu, ktorú žalovanej v rámci súčinnosti sprostredkuje iný orgán verejnej správy, nebolo jej neuvedenie prekážkou konania o samotnej žiadosti o dávku. V konaní pred súdom majú žalobca (žiadateľ o dávku v pôvodnom administratívnom konaní), ako aj žalovaný (správny orgán, ktorý v administratívnom konaní vydal rozhodnutie) postavenie účastníkov konania, s rovnakými právami a povinnosťami. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že žalovaná v administratívnom konaní porušila niektorú zo svojich povinností, tieto svoje tvrdenia musí nielen uvádzať, ale aj preukázať, čo sa nestalo.
26. Holá informácia, že k žiadosti o dávku nie je potrebné prikladať (pripájať) ďalšie listiny (okrem dohody rodičov a potvrdenia zamestnávateľa) je správna a pravdivá. Je zároveň priamou odpoveďou na otázku, ktorú sťažovateľ ešte ako potenciálny žiadateľ o dávku formuloval zamestnankyni žalovanej a korešponduje tomu popisu udalostí, ktoré sám sťažovateľ výslovne uviedol v administratívnom konaní, konkrétne vo svojom odvolaní zo dňa 17.03.2019. Je pritom zrejmé, že dôvodom pre nepriznanie materského od 13.12.2018 nebolo formálne nepredloženie rozhodnutia (žiadosti) o odňatí rodičovského príspevku, ale okolnosť, že matka dieťaťa bola k tomuto dňu stále poberateľkou rodičovského príspevku a o jeho odňatie ku dňu vydaniu prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu ani nepožiadala.
27. Konštatovanie krajského súdu, že skutkový stav zistený v čase vydania prvostupňového rozhodnutia svedčil tomu, že žalobca nesplnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keďže jeho manželka bola poberateľkou rodičovského príspevku, ktorý jej bol vyplatený aj za január 2019, plne korešponduje obsahu administratívneho spisu a skutkovému stavu z neho vyplývajúcemu. Ani okolnosť, že manželka sťažovateľa fakticky vrátila sumu rodičovského príspevku vo výške 220,70 eur nemá vplyv na jej status poberateľa rodičovského príspevku, resp. za následok zánik jej postavenia poberateľa rodičovského príspevku. Sťažovateľ sa preto mylne a bezdôvodne domnieval, že reálne vrátenie sumy rodičovského príspevku príslušnému úradu práce a rodiny, bude mať za následok spätné splnenie (zhojenie) podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a priznanie nemocenskej dávky od 13.12.2018.
28. Napriek tomu, že záver správnych orgánov sociálneho poistenia oboch stupňov, že v danom prípade a za daných okolností otca dieťaťa nemožno považovať za iného poistenca ku dňu 13.12.2018, od ktorého si nárok na materské uplatnil, v čase rozhodovania žalovanej ako odvolacieho orgánu sociálneho poistenia (t.j. k 20.05.2019) prekážka spočívajúca v poberaní rodičovského príspevku matkou odpadla. Predmetnú informáciu mal odvolací orgán preukázanú rozhodnutím príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny o odňatí rodičovského príspevku matke dieťaťa od 01.02.2019 založenom v administratívnom spise. Pokiaľ žalovaná na danú skutočnosť neprihliadla a zmenou skutkových okolností sa pred vydaním svojho rozhodnutia nezaoberala, pochybila.
29. Opomenula totiž, že pokým o nároku žalobcu na materské ako na dávku nemocenského poistenia nebolo právoplatne rozhodnuté, je stále potrebné aplikovať § 109 ods. 1 vetu prvú zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na nemocenskú dávku, dôchodkovú dávku, úrazovú dávku, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak. Zároveň, podľa § 109 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky.
30. Pokiaľ žalovaná na zmenou skutkových okolností, ktorá zmena nastala v priebehu toho istého administratívneho konania, a teda pred vydaním jej rozhodnutia ako odvolacieho orgánu, nezaoberala, má to za následok, že rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci, hoci správne konanie pred oboma stupňami správnych orgánov tvorí jeden celok.
31. Jednou z podmienok pre vznik nároku na dávku a jej výplatu je aj podanie žiadosti. V administratívnom spise sa takáto žiadosť navrhovateľa nachádza a obsahuje aj dátum, od ktorého navrhovateľ dávku žiada priznať. Hoci žalovaná správne vyhodnotila, že ku dňu 13.12.2018 podmienky
pre priznanie nároku splnené neboli, medzičasom (v priebehu ešte neukončeného administratívneho konania) prekážka, pre ktorú dávka priznaná nebola, odpadla. Závery prvostupňového orgánu bolo preto potrebné prehodnotiť s prihliadnutím na nový skutkový stav. V prípade, že žiadateľ o dávku podmienky pre priznanie dávky dodatočne skutočne splnil, dávku je potrebné priznať, avšak až dňom splnenia všetkých zákonných podmienok viazaných na vznik nároku na dávku. Vo zvyšku je správny orgán oprávnený žiadosť žiadateľa zamietnuť. Nemôže však od príslušného subjektu požadovať podanie novej žiadosti (napríklad s uplatnením si nároku na dávku od neskoršieho dátumu korešpondujúceho dodatočne splneným podmienkam), lebo konanie o jeho už podanej žiadosti nebolo stále právoplatne ukončené. V priebehu jedného a toho istého administratívneho konania má žalovaná, ako odvolací správny orgán, povinnosť zaoberať sa skutočnosťami deklarovanými žiadateľom o dávku (resp. s ich zmenami) s vplyvom na priznanie nároku a náležite a vecne vyhodnotiť, či žiadateľ o dávku všetky zákonné podmienky nároku na dávku nesplnil k neskoršiemu dátumu, než od ktorého si nemocenskú dávku pôvodne uplatnil.
32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú.
33. K námietke sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný z dôvodu, že pri odôvodňovaní rozsudku krajský súd nepostupoval spôsobom podľa § 139 ods. 2 a ods. 3 SSP, kasačný súd poznamenáva, že sťažovateľ nešpecifikoval, ktorý zo zákonných atribútov uvedených v týchto ustanoveniach, podľa jeho názoru absentuje. Kasačný súd pritom takýto nedostatok v písomnom vyhotovení rozhodnutia nevzhliadol.
34. Sťažovateľ namietal tiež zmätočnosť konštatovania krajského súdu uvedené v bode 27 odôvodnenia jeho rozsudku, kde krajský súd žalobcovi vytkol, že nie je možné konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, keďže žaloba žalobcu neobsahuje konkrétne argumenty, na základe ktorých sa tak žalobca domnieva. S uvedeným konštatovaním sa stotožňuje aj kasačný súd a rozhodnutia správnych orgánov hodnotí (napriek právnemu záveru v nich uvedenému) ako dostatočne jasné a zrozumiteľné a tým aj preskúmateľné.
35. Kasačný súd nezdieľa ani názor sťažovateľa, že správanie žalovanej bolo v rozpore s princípom odbornej starostlivosti a dobrými mravmi, čo mal sťažovateľ za preukázané vykonaným dokazovaním. Z vykonaného dokazovania pritom takýto záver neplynie ani pre kasačný súd (bod 25. odôvodnenia). Vo vzťahu k subjektívnemu presvedčeniu sťažovateľa, ktorý v postupe správnych orgánov (krajského súdu) videl porušenie práva na spravodlivý proces a zásady právnej istoty dopĺňa, že podľa právnej teórie len legitímne, legálne a rozumné očakávanie požíva právnu ochranu. Vo vzťahu k subjektívnym očakávaniam sťažovateľa vedúcim k zabezpečeniu nároku, ktorý zákonodarca prijatou právnou úpravou nezamýšľal poskytnúť, či vo vzťahu k domnelej predstave o splnení podmienok na nárok na dávku nekorešpondujúcej cieľu a účelu zákonodarcu, sa princípu ochrany legitímnych očakávaní nemožno úspešne dovolávať.
36. O náhrade trov konania, ako aj trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v súlade s § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania na krajskom súde, ako aj náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.
37. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.