Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Tost-37-2014.pdf
PDF · 64.6 KB
Case nature
Subarea
5Tost/37/2014
Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci odsúdeného R. Q. pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 30. októbra 2014 o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 13. augusta 2014 sp. zn. 7 Ntok 1/2014 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e a Krajskému súdu v Košiciach sa ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
o d ô v o d n e n i e :
Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 13. augusta 2014 sp. zn. 7 Ntok 1/2014, senát tohto súdu na neverejnom zasadnutí podľa § 402 ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 399 ods. 2 Tr. por. odmietol návrh odsúdeného R. Q. na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 T 63/1995. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že odsúdený si podal návrh na obnovu konania z tých istých dôvodov, ako vo veci sp. zn. 8 Ntok 2/2013, a to ešte skôr, než o jeho sťažnosti rozhodol najvyšší súd, čo svedčí o účelovosti takéhoto podania zo strany odsúdeného.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť odsúdený R. Q.. V dôvodoch svojej sťažnosti (č.l. 36-38) uviedol, že krajský súd v konaní opätovne porušil jeho základné práva, pričom poukazoval na ostatné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2014 sp. zn. 2 Tost 22/2014, ktorý rozhodoval v tejto veci o jeho predchádzajúcej sťažnosti. Namietal, že krajský súd nepostupoval v zmysle tohto uznesenia. Obhajcu mu síce ustanovil opatrením, avšak opatrenie mu bolo doručené až 13. augusta 2014, teda v deň, kedy krajský súd rozhodoval o jeho žiadosti. S ustanoveným obhajcom nemal možnosť sa skontaktovať a radiť. Záverom svojej sťažnosti navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a dožadoval sa, aby najvyšší súd sám vo veci rozhodol o dostačujúcom treste.
Podaním došlým na krajský súd 7. októbra 2014 (č.l. 46) doplnil dôvody sťažnosti aj obhajca odsúdeného, ktorý taktiež poukazoval na predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu v tejto veci, ktorým uložil krajskému súdu skúmať, či odsúdený nemieni namiesto o povolenie obnovy žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Krajský súd uvedený pokyn nesplnil, a preto navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného R. Q. je dôvodná.
V predmetnej veci o žiadosti odsúdeného R. Q. zo 7. marca 2014 už krajský súd rozhodol prvýkrát na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014, kedy uznesením podľa § 402 ods. 2 Tr. por. z dôvodov § 399
ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 1 T 63/1995 odmietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť odsúdený R. Q.. Na základe včas podanej sťažnosti vo veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 24. júna 2014 sp. zn. 2 Tost 22/2014 podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a uložil krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd zistil procesné pochybenia, ktoré bránili vecnému preskúmaniu napadnutého uznesenia. V danom prípade ide totiž o povinnú obhajobu a krajský súd konal bez toho, aby odsúdenému obhajcu ustanovil, hoci odsúdený o to žiadal. V závere svojho rozhodnutia najvyšší súd prikázal krajskému súdu, aby preskúmal, či odsúdený svojím návrhom nežiada o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Spisový materiál z najvyššieho súdu došiel na súd prvého stupňa 2. júla 2014, pričom odsúdený listom z 24. júla 2014 znovu požiadal súd o ustanovenie obhajcu na konanie o obnove.
Zo spisového materiálu (č.l. 23 - úprava predsedu senátu zo 4. augusta 2014) sťažnostný súd zistil, že odsúdenému bude ustanovený obhajca a zároveň predseda senátu určil vo veci termín neverejného zasadnutia na 13. augusta 2014. Opatrením predsedu senátu z 5. augusta 2014 bol odsúdenému ustanovený obhajca JUDr. Milan Slobodník. Opatrenie o ustanovení obhajcu odsúdený podľa pripojenej návratky prevzal 13. augusta 2014, od obhajcu sa návratka v spise nenachádza, takže sa nedá presne zistiť, kedy sa o ustanovení dozvedel. Napriek týmto skutočnostiam súd prvého stupňa znovu vo veci rozhodol napadnutým uznesením na neverejnom zasadnutí.
Pritom sťažnostný súd vo svojom ostatnom rozhodnutí usmernil súd prvého stupňa, ako má vo veci postupovať, avšak súd nepostupoval v intenciách tohto rozhodnutia. Odsúdenému síce opatrením ustanovil obhajcu, avšak postupom súdu došlo v konaní znovu k porušeniu ustanovení, ktorými sa má zabezpečiť právo na obhajobu. Odsúdený nemal možnosť skontaktovať sa so svojím obhajcom a obhajca nevedel, že sa vo veci koná, nakoľko súd mu nedal žiadnu šancu, aby mohol uplatniť svoje práva. Pritom povinnosťou súdu je vo veciach, kde je povinná obhajoba, urobiť všetko preto, aby bola obvinenému poskytnutá možnosť bezodkladne uplatňovať svoje práva. Zabezpečenie práva na obhajobu je povinnosťou všetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda aj súdu, pretože je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Okrem toho bolo povinnosťou súdu prvého stupňa v zmysle zrušujúceho uznesenia aj zistiť, čoho sa odsúdený vlastne domáha, čo sa bez jeho osobného výsluchu zistiť nedá. Preto bolo potrebné dať obhajcovi možnosť komunikovať s odsúdeným a v prípade, že po porade s obhajcom by prehlásil, že sa domáha podmienečného prepustenia z výkonu trestu, odpadol by predmet konania a po späťvzatí návrhu by mal postúpiť vec príslušnému súdu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci nerešpektoval rozhodnutie sťažnostného súdu a znovu postupoval v rozpore s procesnými predpismi, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.