Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25CoCsp/69/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Bratislava, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpeného: JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, P.O.BOX 205, proti žalovanému: V. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/ XXX, o zaplatenie 2.208,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 17. septembra 2020, č.k. -111, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a v r a c i a mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.208,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 04.04.2017 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením podľa .

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. a , , , a , a o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba bola podaná v celom rozsahu dôvodne. Právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. sa žalobou zo dňa 18.10.2019 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2208,24 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzatvorili dňa 20.3.2015 zmluvu o pôžičke č. 6199500 / 0056860602 (evidenčné číslo zmluvy/ príd. autorizačný kód), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 2500,- eur a žalovaný sa zaviazal splatiť ju v dohodnutých splátkach až do celkovej sumy 4389,- eur. Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku riadne a včas, žalobca ho vyzval predžalobnou upomienkou k úhrade dlžných splátok a poskytol mu dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní, súčasne ho upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude žalobca oprávnený úver zosplatniť. Pre neuhradenie dlhu ani v dodatočne poskytnutej lehote žalobca dňa 19. 3. 2017 úver zosplatnil v zmysle a čl. 9.2 zmluvných podmienok. Žalobca uviedol, že ku dňu podania žaloby mal žalovaný uhradiť sumu 3598,09 eur v zmysle predloženého Prehľadu splátok a úhrad, ktorú sumu tvorí súčet predpísaných splátok do zosplatnenia dlhu a suma po zosplatnení. Do dňa podania žaloby uhradil len 1389,85 eur, takže celková výška dlžnej sumy ku dňu podania žaloby je 2208,24 eur. Súd konštatoval, že žalovaný sa k žalobe vyjadril v podanom odpore voči vydanému platobnému rozkazu, nepoprel však skutkové tvrdenia uvedené žalobcom, uviedol len, že predložená zmluva nie je tá, ktorú žalovaný uzatvoril so žalobcom, avšak sám žiadnu inú zmluvu nepredložil, neuviedol iné skutočnosti ani dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie. Žalovaný nepoprel doručenie predžalobnej upomienky, ani zosplatnenie úveru, vzniesol iba námietku premlčania, zmätočne uviedol, že zmluva je neplatná, na

druhej strane však namietol jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť, pričom odpor písalo Centrum správnej pomoci Galanta, ktoré všetky svoje podania formuluje rovnako bez ohľadu na konkrétny prípad, v rozpore s ustálenou judikatúrou a praxou súdov. Aj keď je žalovaný spotrebiteľom, nie je oslobodený od povinnosti skutkových tvrdení podľa a . Vzhľadom k tomu, že žalovaný tvrdenia žalobcu nepoprel, preto mal súd za to, že sú nesporné a nevykonával o nich dokazovanie ( ). Po začatí konania došlo k postúpeniu pohľadávky a súd uznesením zo dňa 16. 6. 2020, pripustil, aby namiesto pôvodného žalobcu vstúpila do konania spol. Intrum Slovakia s.r.o., ktorej tak svedčí aktívna legitimácia v spore. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom spisu a doloženými listinnými dôkazmi mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 20. 3. 2015 Zmluvu o pôžičke tak, ako to žalobca opísal v žalobe, na základe ktorej žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 2500,- eur, pričom podľa prehľadu splátok žalovaný z nej splatil 1389,85 eur. Zmluva o pôžičke obsahuje všetky a bola uzatvorená platne a súd po oboznámení sa so zmluvou a aktuálnym stavom spotrebiteľského úveru dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Keďže žalovaný neuhrádzal úver riadne a včas, splatil len 1389,85 eur, preto mu veriteľ zaslal upomienku zo dňa 26. 1. 2017, ktorú prevzal žalovaný dňa 6. 2. 2017, ale nereagoval žiadnou, ani čiastočnou úhradou, preto mu veriteľ listom zo dňa 29. 3. 2017 oznámil, že spotrebiteľský úver sa stal splatný naraz. Zároveň ho márne vyzval na jeho okamžitú úhradu v celkovej výške 2208,53 eura, preto sa dňom 4. 4. 2017 dostal do omeškania, čo žalovaný nerozporoval (z toho dôvodu súd v tomto smere nevykonával ďalšie dokazovanie). Z uvedeného dôvodu má žalobca nárok aj na zaplatenie úrokov z omeškania podľa v spojení s nariadenia vlády SR č. a to odo dňa 4. 4. 2017 vo výške 5% ročne a to až do zaplatenia dlžnej sumy, ktoré mu súd preto tiež priznal. Žalovaný riadne a včas uhradil len 4 splátky a to 17. 4. 2015, 19. 5. 2015, 20. 1. 2016 a 18. 4. 2016, so zaplatením splátok od 20. 6. 2015 až do októbra 2016 (mimo 20. 1. 2016 a 18. 4. 2016) bol v omeškaní (prehľad splátok) a od novembra 2016 neuhradil už ani jednu splátku. Súd neprihliadol na námietku premlčania, nakoľko k premlčaniu žiadnej zo splátok či celého dlhu nedošlo. Ako posledná bola uhradená splátka z 20. 10. 2016 a to až dňa 2. 12. 2016, splátky od 20. 11. 2016 už uhradené neboli. Splátka splatná 20. 11. 2016 by sa premlčala 20. 11. 2019, pričom žaloba bola podaná dňa 18. 10. 2019, t. j. mesiac pred uplynutím premlčacej doby. Potom ani následné splátky nemôžu byť premlčané. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a , vychádzajúc z toho, že žalobca bol v spore plne úspešný.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Považoval rozsudok za nezákonný, neodôvodnený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej veci. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré žalovaný navrhol keď tvrdil, že predložená zmluva nie je tá, ktorú žalobca žaluje. Žalobca žaluje zmluvu o pôžičke číslo 6199500/0056860602 zo dňa 20.03.2015, pričom úverová zmluva, ktorú k žalobe priložil má číslo 1743051. Žalovaný pritom poukázal na obdobný prípad na Okresnom súde Galanta vo veci spis. zn. , v ktorom súd žalobu z tohto dôvodu právoplatne zamietol. Ďalej odvolateľ poukázal na skutočnosť, že súd bol povinný podrobiť zmluvu, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, súdnej kontrole a to s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, ktorá zakladá ochranu spotrebiteľov, pričom aj o toto už žiadal žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu. Ak by súd bol podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere ( ktorá má iné číslo) kontrole, bol by zistil, že úver je bezúročný a bez poplatkov. RPMN uvedená v zmluve je nesprávne uvedené v neprospech spotrebiteľa, keď v zmluve RPMN je 18,34% ale správna výška RPMN je 27,88%, absentuje aj doba trvania zmluvy. Súd ignoroval postavenie žalovaného ako spotrebiteľa a jeho postup je svojvoľný. Žalovaný poukazuje aj na ďalšiu rozhodujúcu okolnosť v prejednávanom prípade a síce fakt, že ide pohľadávku nebankovej spoločnosti zo spotrebiteľského úveru, ale súd neskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v spore, pričom podľa názoru žalovaného neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pri postúpení pohľadávky z banky na nebankový subjekt. Medzi podmienky platného postúpenia patrí preukázateľné zaslanie písomnej výzvy dlžníkovi (s omeškaním) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Predtým ako dôjde k postúpeniu pohľadávky v zmysle zákona o bankách, je banka povinná vyzvať dlžníka na úhradu pohľadávky, upozorniť ho na to, že je v omeškaní a následne mu zaslať aj vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti (uvedené musí byť preukázané doručenkami), ak si túto povinnosť banka nesplní nie je v danej veci postupník vecne legitimovaný. Na absolútnu neplatnosť postúpenia mal prihliadnuť súd z úradnej povinnosti. Súd bol v danom prípade upozornený, že úver nebol nikdy zosplatnený a ani výška úveru podľa úverovej zmluvy nebola poskytnutá. Žalovaný je toho názoru, že žalobca mal záujem sa na ňom bezdôvodne obohatiť. Odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa podmienky stanovené v ust. . V ďalšom odvolateľ namietal, že súd sa nezaoberal ani neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve a nekalými obchodnými praktikami žalobcu.

Poukázal na ust. , ktorý stanovuje najvyššiu prípustnú odplatu. Podľa údajov Národnej banky Slovenska v mesiaci 3/2015 priemerné úrokové sadzby pre spotrebiteľské úvery do 5 rokov boli vo výške 10% p.a. V predloženej zmluve je úroková sadzba 27,88% p.a. čo znamená, že odplata nebola v súlade so zákonom a podľa názoru odvolateľa ide o úžeru, ktorú nie je povinný zaplatiť, ale ani s týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Súd prvej inštancie teda nesprávne a nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok a to výlučne v prospech žalobcu, ktorému dal za pravdu v každom bode a celé odôvodnenie namieril proti právam žalovaného, čo nemožno ponímať inak ako svojvoľné arbitrárne rozhodnutie, ktoré nespĺňa ústavné požiadavky na súdnu ochranu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

4. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ďalej len ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dôvodne vyhovel žalobe v celom rozsahu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd priznal žalobcovi celú žalovanú pohľadávku v podstate z dôvodu, že si osvojil tvrdenia žalobcu a po oboznámení sa s predloženými dôkazmi dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, keď žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu.

7. Zásadnou odvolacou námietkou bola nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorý je podľa odvolateľa zjavne neodôvodnený, nezohľadňujúci okolnosti predmetnej veci, nespĺňajúci zákonom stanovené podmienky podľa ust. a a súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že predložená zmluva nie je tá, ktorú žalobca žaluje.

8. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku musel odvolací súd dospieť k záveru, že táto odvolacia námietka je dôvodná. Súd prvej inštancie síce v rozhodnutí uviedol, že dôkazmi mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 20. 3. 2015 Zmluvu o pôžičke tak, ako to žalobca opísal v žalobe, avšak odvolací súd nezistil, z čoho k takémuto záveru dospel. Súd prvej inštancie sa totiž vôbec nevysporiadal s identifikáciou zmluvy o úvere, keď zrozumiteľne nevysvetlil, ktorú zmluvu o úvere považoval za právny dôvod na priznanie nároku. V žalobe si totiž žalobca uplatnil nároky z úverovej zmluvy č. 6199500/0056860602, zatiaľ čo na preukázanie nároku k žalobe ako prílohu doložil zmluvu o úvere č. 1743051. Zároveň z obsahu spisu je zrejmé, že hoci bola predložená úverová zmluva č. 1743051, ďalšie žalobcom priložené dôkazy a to predžalobná upomienka, oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti ako aj prehľad splátok a úhrad, sa vzťahujú na úverovú zmluvu č. 6199500 (por. č.l. 16, 17, 18 spisu). Odôvodnenie napadnutého rozsudku ale nedáva odpoveď na otázku, či súd žalobcovi priznal nároky zo zmluvy o úvere č. 6199500/0056860602 tak ako bolo uvedené v žalobe, alebo zo zmluvy o úvere č. 1743051 (č.l. 13) tak ako bola predložená žalobcom do súdneho spisu. Uvedeným postupom súdu bola potom tiež výrazne sťažená možnosť žalovaného polemizovať s odôvodnením rozsudku v podanom odvolaní. Takýto postup je nepochybne porušením práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

9. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že z neho nevyplýva, že by sa prvoinštančný súd bol uvedenými rozpormi zaoberal, hoci žalobca ich výslovne namietal už v podanom odpore proti platobnému rozkazu. Absentuje tiež akékoľvek zdôvodnenie takéhoto postupu prvoinštančného súdu, ak neberieme do úvahy jeho konštatovanie v bode 4 rozsudku, že „žalovaný len uviedol, že predložená zmluva nie je tá, ktorú žalovaný uzatvoril so žalobcom, avšak sám žiadnu inú zmluvu nepredložil, neuviedol iné skutočnosti ani dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenie“. V

tejto súvislosti odvolací súd pripomína ustanovenia v spojení s a nasl. , ktoré upravujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, to znamená povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú tiež tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. V priebehu sporu sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno síce môže meniť ( môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu alebo presunu na druhú stranu), treba však rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje, keďže od nikoho nie je možné spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

10. V spore o zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným ako dlžníkom uzatvoril konkrétnu úverovú zmluvu, a že žalovanému poskytol na jej základe peňažné prostriedky. Z tohto potom pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že ním označená zmluva bola uzavretá. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že úver z predmetnej zmluvy splatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. V posudzovanom prípade mal teda žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel dňa 20.03.2015 úverovú zmluvu č. 6199500/0056860602 a dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie označenej zmluvy a plnenie na jej základe. Uvedené skutočnosti však zatiaľ žalobca nepreukázal, pričom toto dôkazné bremeno nie je možné presunúť na žalovaného. Preto ak v konaní ( správne) namietal žalovaný, že predložená zmluva č. 1743051 nie je tá, ktorá je žalovaná, nebolo jeho povinnosťou predkladať súdu inú zmluvu, ako nesprávne naznačoval prvoinštančný súd v bode 4 odôvodnenia jeho rozhodnutia. V danom prípade žalovanému stačilo, tak ako to urobil, poukázať na žalobu a jej prílohy, z ktorých boli ním tvrdené rozpory celkom zrejmé.

11. Z dôvodov uvedených vyššie bolo treba považovať za dôvodnú aj námietku žalovaného, že v konaní nebolo preukázané platné postúpenie pohľadávky na žalobcu a že súd nepreveril (vzhľadom na postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt) aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. K tomuto sa žiada dodať len to, že vzhľadom na nezrovnalosti v tvrdeniach a predložených dôkazoch zo strany žalobcu takéto preskúmavanie splnenia zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách ani nebolo možné.

12. Podľa , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa , čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený, a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán (, , , , a pod.). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis vs. Grécko z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija vs. Španielsko z roku 1994, Kraska vs. Švajčiarsko z 29.4.1993).

14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že je potrebné súhlasiť s názorom odvolateľa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné vzhľadom na nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Je pravdou, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú otázku, každý argument strany, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne).

15. Keďže uvedeným spôsobom súd prvej inštancie nepostupoval, odvolateľovi znemožnil uskutočnenie základných procesných práv, ktoré mu patria. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. S prihliadnutím na vytknuté pochybenia odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa zrušil a podľa vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Pre úplnosť sa žiada dodať, že akýkoľvek prieskum zmluvných podmienok úverovej zmluvy z hľadiska jej konformity so zákonom, ktorý požadoval žalovaný, by bol za uvedenej dôkaznej situácie predčasný, pretože bola predložená taká úverová zmluva, ktorá nebola žalobcom žalovaná. Pokiaľ teda žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť uvedenej hodnoty RPMN ,či absenciu údaja o dobe trvania zmluvy, odvolací súd nevidel dôvod tieto náležitosti predloženej úverovej zmluvy skúmať.

17. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať s prihliadnutím na právny názor odvolacieho súdu vyslovený vyššie ( ), v zmysle vyššie uvedeného tiež posúdiť otázku bremena tvrdenia a dôkazu a ich unesenie, vec opätovne prejednať s prihliadnutím aj na argumenty predostreté v odvolacom konaní, zopakovať vo veci dokazovanie (v prípade potreby dôkazy doplniť), vykonané dôkazy náležite vyhodnotiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, ustáliť skutkový stav a tento podrobiť novému právnemu posúdeniu, pričom súd neopomenie preskúmať aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Následne súd vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležite a presvedčivo odôvodní v súlade s ust. . V novom rozhodnutí prvoinštančný súd rozhodne i o nároku na náhradu trov odvolacieho konania ( ).

18. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).