Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NM-8Csp/1/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom samosudkyňou JUDr. Andreou Vojtekovou Fejérovou v právnej veci žalobcu: Y. V., W.. XX.XX.XXXX, M. F. L. XXX/XX, Y., zast. Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 300,-Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 300,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1.Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 300,- Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Uviedol, že žalobca uzatvoril dňa 05.12.2011 so žalovaným Úverovú zmluvu Clubcard kreditná karta č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi bezúčelový revolvingový úver s úverovým rámcom v sume 830,- Eur, výškou mesačnej splátky vo výške 4% z dlžnej sumy a ročnou úrokovou sadzbou vo výške 26,28%, 11,88%. Na základe rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16.08.2019, sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 26.11.2020, sp. zn. bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.203,41 Eur a náhradu trov konania v rozsahu 97,6%. Súdy v rámci skúmania predmetnej zmluvy zistil najmä nasledovné nedostatky: a) zmluva obsahuje len výšku splátok bez toho, aby bolo vymedzené, kedy je splatná prvá splátka, od ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok, a konečná splatnosť úveru, ktorá je taktiež povinnou náležitosťou zmluvy podľa písm. f) vyššie uvedeného ustanovenia; b) Zo zmluvy nevyplýva ani platné dojednanie ročnej úrokovej sadzby, nakoľko táto je uvedená v zmluve údajom 26,28%, 11,88%, teda nie je zrejmé, ktorou úrokovou sadzbou veriteľ úver úročil; c) v zmluve o úvere absentuje údaj o RPMN; d) zmluva neobsahuje riadne uvedenie náležitostí podľa , k, y Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto je zmluva bezúročná a bezpoplatková podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na ustanovenie tretia veta . Žalobca má za to, že sú dané všetky podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa citovaného ustanovenia. Vo veci totiž existuje porušenie povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu ukladá , a to uvedenie obligatórnych náležitostí úverovej zmluvy, spotrebiteľ (žalobca) úspešne uplatnil na súde porušenie predmetných povinností, keďže o nich bolo právoplatne (v prospech spotrebiteľa) rozhodnuté rozsudkom, príčinná súvislosť, pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný práve v dôsledku toho, že veriteľ (žalovaný) porušil právne predpisy a vyhotovil Zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej úpravy. Žiadne ďalšie podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia pritom zákon nevyžaduje. Na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie teda postačí, ak veriteľ poruší

práva spotrebiteľa, resp. povinnosti veriteľovi uložené právnou úpravou a spotrebiteľ tieto porušenia úspešne uplatní na súde. Medzi porušením povinnosti a úspešným uplatnením práva musí existovať kauzálny nexus. Spotrebiteľ nemusí utrpieť skutočnú škodu, postačí, ak mu takáto škoda hrozí.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podanú žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu, so žalobou nesúhlasí, rozporuje ju a popiera tvrdenia žalobcu ako aj ním prezentovanú výšku a odôvodnenosť žalovaného primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie považuje za neopodstatnený. Uviedol, že základným predpokladom na úspešné uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je okrem preukázania ujmy aj preukázanie, že žalovaný svojím konaním porušil súčasne kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobca v podanej žalobe však nepreukázal, ktoré konkrétne ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný svojim konaním porušil. Ako vyplýva zo samotného pojmu inštitútu finančného zadosťučinenia, ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať a sankcionovať následky, ktoré boli neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobené. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinností vznikla, inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom, ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia je, že takéto zadosťučinenie môže priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Z hľadiska § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, preto musí byť preukázané, že došlo k úspešnému uplatneniu práva na strane spotrebiteľa. Je nesporné, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č.k. zo dňa 16.08.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.11.2020 sp.zn. zaviazal žalovaného vyplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.203,41 Eur. Ani uvedené rozhodnutie však nemožno považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Žalovaný má totiž za to, že nie každé rozhodnutie súdu, ktorým súd rozhodol v prospech spotrebiteľa v súdnom konaní, možno automaticky považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Predmetom konania vedeného pod sp.zn. nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale išlo výlučne o zaplatenie žalovanej sumy. Z toho žiadnym logickým výkladom nemožno dospieť k záveru, akého porušenia práv alebo povinností ustanovených a osobitnými predpismi sa žalovaný na žalobcovi dopustil. Podľa názoru žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k porušeniu práv alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nakoľko v žalobe nešpecifikoval ani bližšie nekonkretizoval akého konkrétneho porušenia práva alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť ani toto porušenie presne nevymedzil odkazom na konkrétne ustanovenie zákona ani nepredložil súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že by žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní sp.zn. , o ktorý žalobca opiera svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie, nedeklaroval porušenie práv alebo povinností, ale výlučne vo svojom petite zaviazal žalovaného uhradiť žalovanú sumu. Pokiaľ k porušeniu práv žalobcu malo dôjsť absenciou náležitosti v zmysle ustanovenia konkrétne rozkladom splátok, na základe čoho bola žalovaná úverová zmluva vyhlásená za bezúročnú a bez poplatkov je nevyhnutným poukázať na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 5.9.2019 vo veci C-331/18, v ktorom súd odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku Krajského súdu v Prešove ohľadne rozpisu každej splátky na istinu, úroky a poplatky nasledovne: 1. Článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, podľa ktorej musí zmluva o úverom špecifikovať rozpis každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. 2. Článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. , ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku a pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku. Vzhľadom na uvedené odpovede Súdneho dvora EÚ je nespochybniteľným faktom, že napádaná náležitosť podľa je v úverovej zmluve uvedená správne a v súlade so zákonným znením. Rovnaký právny názor vyjadril v uznesení zo dňa 22.02.2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý konštatoval, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia

, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa nemožno od dodávateľov žiadať, aby v Poukázal na veľmi rôznorodú a nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri posudzovaní náležitostí úverových zmlúv. Žalovaný pri koncipovaní úverovej zmluvy postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona korektne a komplexne. Preto zastáva názor, že je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri ktorom sa ani výklad súdov nedokáže zjednotiť. Poukázal na dôvodovú správu k konkrétne k v znení: Z jednoznačnej špecifikácie práv spotrebiteľa v tomto ustanovení so zvýraznením postupnosti ochrany života a zdravia spotrebiteľa, vyplýva aj nárok na výrobky a služby v kvalite, ktorá zodpovedá technickým predpisom na výrobky alebo služby, ktoré nevykazujú zjavné vady. Náhrada škody a finančné zadosť učinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie nesplní svoj účel, aby boli nahradené, alebo zmiernené následky. Z výkladu tejto právnej normy vyplýva nárok spotrebiteľa na poskytnutie finančného zadosťučinenia len v prípade, že poskytnuté plnenie (či už tovaru alebo služby) malo vady. Plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným žiadne vady nevykazovalo, nakoľko predmet úveru - finančné prostriedky boli poskytnuté riadne a včas. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby hrozba ujmy vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalobcovi nielen, že žiadna ani potenciálna ujma nevznikla, ale naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka. Žalobca, ako už bolo vyššie uvedené, na súde neuplatňoval porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale len zaplatenie žalovanej sumy. Nedošlo teda k naplneniu podmienok ustanovenia , ktorých splnenie je nevyhnutné na úspešné uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na súde. Žalovaný na základe rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. XCsp/X/XXXX uhradil žalobcovi sumu prevyšujúcu istinu poskytnutého úveru. Pokiaľ by však mal žalovaný uhradiť žalobcovi ešte „umelo vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 300 Eur, dostal by sa sám do pozície dlžníka, ktorý by uhradil žalobcovi ako spotrebiteľovi viac ako mu vrátil Tento stav určite nemôže byť žiaduci ani na základe európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto zabezpečenia rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného ako dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila špekulatívnosť spotrebiteľov. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je závislé od úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi osobou - spotrebiteľom, ktorej porušením práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa bola privodená určitá hrozba ujmy. V danom prípade má žalovaný za to, že tieto skutočnosti neboli preukázané, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a súdu hodnoverným a presvedčivým spôsobom nepreukázal. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v prípade vyhlásenia úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného nároku, ktoré žalobca nepreukázal.

3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na výklad vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn. : “...Aplikujúc režim je potom nutné použiť jeho , podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Žiadnu inú podmienku,

t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy...“ Ďalej uviedol že pripojeným právoplatným rozhodnutím preukázal, že súd v jeho prospech už judikoval nárok z porušenia práva spočívajúci v povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie, ktorú výšku označil v žalobe o primerané zadosťučinenie ako reálne vzniknutú ujmu na jeho strane. Žalobca rovnako v žalobe označil, ktoré jeho právo ako spotrebiteľa bolo porušené konaním žalovaného - konkrétne uviedol, že žalovaný pripravil formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere tak, že v nej absentovali obligatórne náležitosti v zmysle platnej právnej úpravy v čase, keď došlo k uzatvoreniu Zmluvy, čo vyplýva z obsahu pripojeného rozhodnutia. Jednoznačne teda došlo zo strany žalovaného k porušeniu spotrebiteľských práv žalobcu, čo je preukázané právoplatným rozhodnutím, v obsahu ktorého bol žalovaný zaviazaný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor. Žalobca ako spotrebiteľ si uplatnil svoje právo na finančné zadosťučinenie za vadné poskytnutie finančnej služby a plnenie, ktoré od neho požadoval žalovaný, a ktoré nebolo zákonné. Žalobcovi bola spôsobená ujma tým, že znášal stav právnej neistoty až do právoplatného rozhodnutia vo veci, bol vystavený neplatným zmluvným podmienkam a právnej neistote a zo strany žalovaného bola poskytnutá vadná služba, pričom za porušenie týchto práv zodpovedá žalovaný, od ktorého v predchádzajúcom konaní žalobca uplatňoval aj plnenie z neplatných a neprijateľných právnych podmienok. Bol to žalovaný, kto nepostupoval s odbornou starostlivosťou a predostrel žalobcovi formulárovú zmluvu, ktorú vopred sám pripravil. Žalovaný ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania úverov má poznať zákonnú úpravu poskytovania úverov, vrátane všetkých náležitosti, ktoré zákon vyžaduje. Napriek tomu ním vopred pripravená formulárová zmluva neobsahovala všetky zákonom vyžadované náležitosti, čo žalobca ako spotrebiteľ ovplyvniť nemohol. Na základe uvedeného a zistení súdu v pôvodnom konaní, bolo vo vzťahu k spotrebiteľovi porušených súčasne niekoľko predpisov. Jednak ide o ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý jasne určuje podstatné obsahové náležitosti Zmluvy, tiež definuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ani zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý jednak v ustanovení definuje, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách a s poukazom ustanovenie nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. K celkovej povahe nároku je potrebné uviesť, že nielen NS SR v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane potvrdil, že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov aj s poukazom na kogentné ustanovenie čl. 6 ods.1 smernice 93/13/EHS, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku má právnu silu noriem verejného poriadku. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu už viac ako 10 rokov má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od nej očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Rešpektovanie princípu neznalosť zákona neospravedlňuje v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že žalovaný sa voči spotrebiteľom dopúšťa recidívy pokiaľ ide o uplatňovanie alebo prijímanie plnení zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pritom ma nepochybne vedomosť z mnohopočetnej rozhodovacej praxi slovenských súdov o vadnosti svojich produktov, v dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi stabilne vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov prípadne obsahujú vo výroku rozhodnutia určenie neprijateľných zmluvných podmienok. Je výlučne chybou žalovaného, že napriek jeho dlhoročným skúsenostiam, opakovaným poučeniam (aj ) zo sporových konaní vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí, nepredkladá spotrebiteľom formulárové produkty s právne súladným obsahom (čo dokonca označuje za výhodu pre spotrebiteľa.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu , pričom zistil tento skutkový stav:

5. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom č.k. -201 zo dňa 16.08.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.11.2020 sp.zn. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.203,41 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.203,41 Eur od 9.7.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 97,6 %. V predmetnej veci sa žalobca, ktorý je totožný so žalobcom predmetnej veci, domáhal od žalovaného, totožného so žalovaným v predmetnej veci, vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.218,66 Eur s príslušenstvom s tým, že so žalovaným uzatvoril úverovú zmluvu, pričom úver považoval za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle o spotrebiteľských úveroch. Súd dospel k záveru, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe úverovej zmluvy zo dňa 5.12.2011 je bezúročný a bezpoplatkový v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch pre absenciu viacerých obligatórnych náležitostí podľa tohto zákona. Zmluva neobsahovala údaj, kedy je splatná prvá splátka, od ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok, konečnú splatnosť úveru, tiež zmluva neobsahovala platné dojednanie ročnej úrokovej sadzby. V zmluve chýbal i údaj o RPMN. Neuvedenie náležitostí v zmysle , a zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobilo podľa súdu bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru podľa tohto zákona. Žalobca žiadal priznať sumu 1.218,66 Eur, nakoľko čerpal finančné prostriedky vo výške 7.562,53 Eur a uhradil žalovanému celkovo sumu 8.781,19 Eur, teda úver preplatil o žalovanú sumu. V konaní bola preukázaná čerpaná výška úveru bola vo výške 7.577,78 Eur. Bezdôvodné obohatenie tak predstavovalo rozdiel uhradenej časti žalobcom a čerpaného úveru, t.j. sumu vo výške 1.203,41 Eur. V časti o zaplatenie sumy o zaplatenie 15,25 Eur súd žalobu zamietol.

6. Podľa Z. o ochrane spotrebiteľa na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania.

7. Podľa Z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa ods. 5 proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

8. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle Z. o ochrane spotrebiteľa je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uvedený nárok je daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu vyplývajúcu z noriem na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v až , zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Ustanovenie má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

9. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie vo výške 300,- Eur, súd zdôrazňuje, že v spotrebiteľských veciach je daná potreba chrániť spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu, čo sa prejavuje napríklad v tom, že zmluvné podmienky sa považujú za formulárové (teda nie za individuálne dojednané), pokiaľ dodávateľ nepreukáže opak, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa, alebo aj v tom, že náležitú starostlivosť pri uzatváraní zmluvy (vrátane informovania spotrebiteľa o zmluvných podmienkach) musí preukazovať dodávateľ. Na rozdiel od vyššie uvedených situácií, kde je potrebné chrániť spotrebiteľa

ako slabšiu stranu zmluvného vzťahu, pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia už predmetom konania nie je zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom (teda spotrebiteľská zmluva), ale zodpovednostný vzťah dodávateľa voči spotrebiteľovi. V tomto vzťahu je na spotrebiteľovi, ak žiada od dodávateľa finančné zadosťučinenie, aby preukázal naplnenie predpokladov podľa , teda porušenie práva alebo povinnosti, zodpovednosť dodávateľa za toto porušenie, úspešné uplatnenie tohto porušenia na súde a primeranosť požadovaného zadosťučinenia. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

10. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. Žalobca si úspešne uplatnil porušenie svojho práva ako aj porušenie povinností ustanovených právnymi predpismi v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. , v dôsledku čoho bolo vydané rozhodnutie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.203,41 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 9.7.2017 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

11. Žalovaný pri vyhotovovaní zmluvy porušil ustanovenia , tak ako vyplýva z odôvodnenie uvedeného rozhodnutia v spojení s rozhodnutím krajského súdu.

12. Žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil a vyvolal stav právnej neistoty. Niet pochýb, že žalovaný sa dopustil porušenia povinnosti veriteľa, ktoré mu vyplývajú priamo zo zákona. Súd v konaní vedenom na tunajšom súdu pod sp. zn. dospel k záveru, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe predmetnej úverovej zmluvy, je bezúročný a bezpoplatkový v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch pre absenciu viacerých obligatórnych náležitostí podľa § 9 ods. 2 uvedeného zákona s tým, že zmluva neobsahovala údaj, kedy je splatná prvá splátka, od ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok, tiež neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru, zmluva ďalej neobsahovala platné dojednanie ročnej úrokovej sadzby, v zmluve nebol uvedený údaj o RPMN. V predmetnej zmluve tak neboli uvedené náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. j), k) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Úver bol z uvedených dôvodov bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Možno tak konštatovať, že práva žalobcu boli porušené, o čom svedčí úspech v spore vo vyššie uvedenom konaní vo veci vydania bezdôvodného obohatenia. Toto základné konanie vytvára právny rámec pre uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keďže vychádza priamo zo znenia s. 5 o ochrane spotrebiteľa. Je preto možné vyvodiť, že samotné úspešné uplatnenie porušenia práva vytvára rámcový právny základ pre uplatnenie si práva na primerané finančné zadosťučinenie. V konaní bolo žalobcom preukázané naplnenie predpokladov podľa , tak ak je uvedené vyššie. 14. Následne sa súd zaoberal výškou primeraného finančného zadosťučinenia. V tomto smere súd poukazuje, že výška primeraného finančného zadosťučinenia nemusí byť v každom jednom prípade totožná s výškou bezdôvodného obohatenia. Zákon hovorí o primeranom finančnom zadosťučinení, čo umožňuje súdu posúdiť a zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu za stav, keď sa spotrebiteľ musel obrátiť na súd a žiadať o ochranu svojich práv. Primerané finančné zadosťučinenie je chápané ako nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálneho charakteru, nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. O to viac nemožno chápať primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu škody, ktorá žalobkyni hrozila. Práve preto, že v prípade primeraného finančného zadosťučinenia ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť podložená konkrétnymi skutkovými okolnosťami, je potrebné vychádzať z povinnosti žalobcu tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré ju viedli k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia v požadovanej výške.

15. S poukazom na to, že žalovaný ako veriteľ predložil žalobcovi ako spotrebiteľovi zmluvu, ktorá nezodpovedala zákonnej úprave, jeho neochotu vyriešiť vec mimosúdne, následkom čoho sa žalobca musel domáhať ochrany v konaní pred súdom, výšku priznaného bezdôvodného obohatenia priznanú žalobcovi od žalovaného, súd považoval sumu 300,- Eur za primeranú. Podľa názoru súdu suma 300,- Eur zodpovedá účelu primeraného finančného zadosťučinenia pre žalobcu ako spotrebiteľa, zohľadňujúceho tak sankčnú ako aj satisfakčnú povahu odškodnenia. Inštitút primeraného finančného

zadosťučinenia neslúži na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale zostáva na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný.

16. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi sumu 300,- Eur.

17. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila.

18. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 19. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania voči žalovanému. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Trenčíne cestou tunajšieho súdu písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka, ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.