Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_9Co-72-2020.pdf
PDF · 159.85 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/72/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov - predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Anton Jaček a JUDr. Peter Duman v spore žalobcu: Obec Horné Saliby, IČO: 00 305 952, Horné Saliby 297, zastúpeného advokátskou kanceláriou: VIRE law & consulting s. r. o., IČO: 47 254 921, so sídlom Sasinkova 12, Bratislava, proti žalovanej: S. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa U. J. XXXX, o zaplatenie 5.063,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 26.03.2020, č. k. 18C/59/2018-156 v časti zamietajúceho výroku II a výroku III o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II a III potvrdzuje.
II. Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy 5,13 Eur spolu s poplatkom z omeškania 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 5,13 Eur od 30.11.2016 do zaplatenia zastavil (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II) a priznal žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (výrok III).
2. Právne súd vec posúdil na základe ust. § 517 ods. 1 a 2, § 544 ods. 1 až 3, § 558, § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 697 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej aj len OZ), § 12 ods. 7 a 8, § 18 ods. 1, 2, 3, zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení účinnom od 01.01.2016 (ďalej len „zákon o dotáciách“), § 4 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.
3. O čiastočnom zastavení konania v časti zaplatenie sumy 5,13 Eur spolu s poplatkom z omeškania 0,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 5,13 Eur od 30.11.2016 do zaplatenia, rozhodol súd vo výroku I na základe § 145 ods. 2 CSP s odkazom na čiastočné späťvzatie žaloby, keďže k 11.07.2019 došlo k čiastočnej úhrade faktúry č. 1016300272 splatnej dňa 01.10.2013.
4. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalobca ako vlastník bytového domu s. č. XXXX postaveného na parc. č. 267/46 zapísaného na LV č. XXXX pre kat. úz. U. J., postaveného s podporou štátu, prenajal žalovanej byt F5 nachádzajúci sa v predmetnom bytovom dome, na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 01.12.2016 na dobu určitú - 3 roky od 01.12.2016 do 30.11.2019. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná v roku 2010 zložila kauciu vo výške 1.155,12 Eur na bankový účet žalobcu za účelom úhrady neuhradených záväzkov voči žalobcovi z titulu nájmu. Žalovaná pritom užívala predmetný byt už od 01.06.2010 na základe prvej nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 06.05.2010 na dobu určitú od
01.06.2010 do 30.11.2010. Na základe Dodatku č. 1 z 30.11.2010 bol nájom predĺžený na dobu určitú od 01.12.2010 do 30.11.2011 a na základe Dodatku č. 2 z 30.11.2011 bol nájom predĺžený na dobu určitú od 01.12.2011 do 30.11.2012. Strany sporu uzatvorili dňa 02.12.2013 ďalšiu nájomnú zmluvu na predmetný byt na dobu určitú od 01.12.2013 do 30.11.2014, pričom nájom bol predĺžený Dodatkom č. 1 z 30.11.2014 na dobu určitú od 01.12.2014 do 30.11.2015 a Dodatkom č. 2 z 30.11.2015 na dobu určitú do 01.12.2015 do 30.11.2016. Dňa 10.05.2018 strany sporu uzatvorili dohodu o uznaní záväzku a o splátkovom kalendári, na základe ktorej žalovaná uznala dlh vo výške 5.106,74 Eur pozostávajúci z dlžného nájomného so splatnosťou 31.03.2018 vo výške 4.776,66 Eur a z čiastky za OFA vo výške 330,08 Eur. Žalobca v zmysle vyjadrenia k odporu (č. l. 78) a zmenenej žaloby (č. l. 123) tvrdil, že žalovaná mu nezaplatila nájomné za roky 2017 až 2019 vo výške 4.301,86 Eur (po započítaní žalovanou zloženej kaucie 1.155,12 Eur) spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne, pričom dlžná istina 4.301,86 Eur pozostáva z pohľadávky na nájomnom za rok 2017 vo výške 1.221,54 Eur (nájomné za 6 mesiacov + za máj nezaplatená suma 66,42 Eur), pohľadávky na nájomnom za rok 2018 vo výške 2.310,24 Eur (12 mesiacov), pohľadávky na nájomnom za rok 2019 vo výške 1.925,20 Eur (10 mesiacov). Ďalej sa dožadoval aj úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu v celovej výške 761,78 Eur, ktoré podložil faktúrami za vodné, spotrebu elektrickej energie spoločných priestoroch, opravu čerpadla, spolu s poplatkami z omeškania vo výške 0,5 promile denne. Zároveň požadoval zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z nezaplateného nájomného odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých nezaplatených mesačných platieb nájomného. Žalovaná tvrdila, že žiadny dlh voči žalobcovi nemá, keďže pohľadávku na nájomnom i na službách za elektrickú energiu, poplatok za plyn, poplatok za užívanie internetu, vodné a stočné v celom rozsahu zaplatila, k čomu predložila doklady o úhradách (č. l. 139). Namietala tiež zmluvnú pokutu a poplatky z omeškania. Žiadala, aby žalobca predložil výpis a vyúčtovanie za predmetný byt za roky 2013 až 2018. Namietala aj neplatnosť uznania záväzku a splátkového kalendára, keďže dňa 05.09.2018 žalobcovi zaslala list, ktorým anulovala tento právny úkon z dôvodu, že nebola jej vôľa uzavrieť takúto dohodu, avšak bola v tiesni a podpísala žalobcom predložené uznanie, spoliehala sa na pracovníkov obce, ale bola uvedená do omylu. Napokon vzniesla i námietku premlčania.
5. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ ide o nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanou, žalobca si pri podaní žaloby ani nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 132 CSP, a to uviesť pravdivo a úplne všetky podstatné a rozhodujúce skutočnosti. Až na základe predbežného právneho posúdenia zo strany súdu uviedol podstatnú skutočnosť týkajúcu sa charakteru bytového domu vo vlastníctve žalobcu, a to že bol postavený s podporou štátu, pričom súvisiace VZN, na ktoré odkazuje aj samotná nájomná zmluva, predložil až po opakovaných výzvach súdu. Charakter bytového domu, v ktorom žalobca prenajíma byty, má pritom v konaní podstatný a rozhodujúci význam, keďže nájomná zmluva sa v prípade, ak bol bytový dom postavený pomocou štátnej dotácie, spravuje v prvom rade ustanoveniami zákona o dotáciách ako lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. To znamená, že na to, aby sa nájomná zmluva mohla považovať za platný právny úkon musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí upravených v OZ aj náležitosti podľa § 12 zákona o dotáciách. Z hľadiska dodržania podstatných náležitostí podľa § 12 zákona o dotáciách možno konštatovať, že predložená nájomná zmluva z 01.12.2016 im vyhovuje s výnimkou náležitosti podľa písm. e) cit. zákona, t. j. výšky úhrady za plnenia spojené s užívaním nájomného bytu alebo spôsobu ich výpočtu. Takáto obligatórna náležitosť nájomnej zmluvy pritom rovnako vyplýva i z ust. § 686 ods. 1 OZ. V nájomnej zmluve je v čl. 5 bod 1 písm. b) a c) (č. l. 11) v súvislosti s úhradami za služby spojené s užívaním bytu uvedené len toľko, že všetky náklady za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov v plnom rozsahu hradí nájomca, t. j. elektrická energia, poplatok za plyn, poplatok za užívanie internetu, vodné a stočné, a že nájomca a prenajímateľ sa ďalej dohodli, že nájomca sa zaväzuje platiť odo dňa podpísania nájomnej zmluvy a prevzatí bytu raz ročne platby za elektrickú energiu v spoločných priestoroch, pričom vyúčtovacia faktúra bude vystavená nájomcovi po uplynutí zúčtovacieho obdobia. Takéto dojednanie pritom nemožno považovať za platné, a to pre jeho neurčitosť. V tejto súvislosti súd poukázal napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2041/2003. Z uvedeného vyplýva, že žalobca by mal nárok len na nájomné, ktorého výška bola v nájomnej zmluve jednoznačne stanovená, t. j. 192,52 Eur mesačne, keďže v čl. 5 bod 1 písm. b) a c) nie sú uvedené žiadne údaje, na základe ktorých by bolo možné určiť výšku týchto úhrad. Žaloba žalobcu bola teda v tejto časti, t. j. o zaplatenie úhrad v celovej výške 761,78 Eur spolu s poplatkom z omeškania nedôvodná.
6. Pokiaľ ide dohodu o uznaní záväzku súd prvej inštancie uzavrel, že dohoda o uznaní dlhu je akcesorickým právnym úkonom (zmluvou) vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému vzťahu. Uznanie dlhu
na svoju platnosť vyžaduje existenciu platného záväzku dlžníka a uzavretie zmluvy o uznaní dlhu. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej skutočnosti; inak by bola následne uzavretá zmluva o uznaní dlhu neplatná. V prípade úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu vo výške 330,08 Eur (neuhradená suma z faktúry č. 1016300272 vo výške 119,30 Eur so splatnosťou 15.10.2013, z faktúry č. 1010400026 vo výške 15,10 Eur so splatnosťou 20.02.2014, z faktúry č. 1013400117 vo výške 27,12 Eur so splatnosťou 16.04.2014, z faktúry č. 1013500046 vo výške 20,15 Eur so splatnosťou 05.03.2015, z faktúry č. 1015600038 vo výške 16,34 Eur so splatnosťou 03.02.2016, z faktúry č. 1016700050 vo výške 16,32 Eur so splatnosťou 22.02.2017, z faktúry č. 1017800056 vo výške 16,95 Eur so splatnosťou 13.03.2018, z faktúry č. 1012800093 vo výške 98,80 Eur so splatnosťou 21.03.2018) je dohoda o uznaní v tejto časti absolútne neplatným právnym úkonom, keďže žalovaná týmto právnym úkonom uznala neexistujúci dlh, keďže ako je uvedené vyššie, nájomná zmluva je v časti dojednania o úhradách za plnenia spojené s užívaním v bytu neplatná. V časti dohody o uznaní, kde žalovaná uznala dlh na nájomnom k 31.03.2018 vo výške 4.776,66 Eur, je tento uznávací prejav neurčitý, keďže z neho vôbec nie zrejmé, za ktoré konkrétne obdobia žalovaná nájomné dlhuje, teda nemožno z neho vyvodiť, či sa nejedná prípadne o premlčané pohľadávky žalobcu a už vôbec nie, či žalovaná o takomto premlčaní v čase uznania vedela. Uznanie dlhu patrí medzi zabezpečovacie inštitúty, pričom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Z procesného hľadiska prechádza dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania na žalovaného. Uznanie premlčaného dlhu má tieto právne následky iba v prípade, že dlžník o premlčaní dlhu v dobe jeho uznania vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe tejto domnienky nemá. Z toho vyplýva, že existencia dlhu na nájomnom (za nevedno aké obdobie) týmto úkonom preukázaná nebola, a teda nemohla založiť vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania a bolo na žalobcovi, aby preukázal výpisom z úhrad žalovanej, prípadne inými listinnými dôkazmi (napr. sumárnou analýzou platieb) aký je celkový dlh žalovanej na nájomnom (keďže nájomný vzťah medzi stranami sporu trval od júna 2010) a ako boli platby žalovanej (ktoré jednoznačne preukázala) započítané na prípadný dlh na nájomnom. Žalobca mal za to, že bez ohľadu na platnosť, resp. neplatnosť uznania záväzku, je nepochybné, že pohľadávka žalobcu voči žalovanej je opodstatnená, s čím sa súd nestotožňuje, keďže ak nebola preukázaná existencia dlhu na nájomnom, potom ani započítavanie nesporných platieb nájomného žalovanou na nepreukázaný dlh, nemohlo byť platné. Žalovaná pritom vykonanie takéhoto dôkazu (prehľadom úhrad nájomného za roky 2013 až 2019) navrhovala, pričom žalobca odmietol tieto listiny predložiť. Možno preto konštatovať, že žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno ohľadom prípadného dlhu na nájomnom predchádzajúcom žalovanému obdobiu júl 2017 až október 2019. Žalobca pritom sám tvrdil, že platby žalovanej započítaval na predchádzajúce nájomné, avšak žiadne dôkazy k tomuto tvrdeniu neponúkol, resp. odmietol predložiť. K tomuto poukazoval na negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že od nikoho nemožno požadovať, aby preukazoval neexistujúcu skutočnosť. V danom prípade však nejde o preukazovanie neexistujúcej skutočnosti, ale o preukázanie samotného žalobou uplatneného nároku žalobcu. Zároveň treba uviesť, že súd pri predbežnom právnom posúdení, ako aj v ďalšom priebehu konania, opakovane upozorňoval žalobcu, že dojednanie o úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu v nájomnej zmluve je neplatné, a teda platným potom nemohlo byť ani započítavanie následných platieb žalovanej. Ak chcel byť žalobca v konaní úspešný, mal predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach (v tejto súvislosti o predchádzajúcom dlhu na nájomnom a započítavaní platieb žalovanej na tento dlh), k čomu však v prejednávanej veci nedošlo, a preto žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazným bremenom sa totiž rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na tú stranu, v záujme ktorej je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.
7. V súvislosti s požadovanou náhradou nákladov na opravu a vyčistenie čerpadla na základe predložených faktúr (faktúra č. 1012800093 splatná 21.03.2018 vo výške 98,80 Eur, faktúra č. 1013400117 splatná 16.04.2014 vo výške 27,12 Eur, faktúra č. 1017900011 splatná 01.02.2019 vo výške 25,76 Eur), súd uviedol, že tieto náklady žalobca nemôže fakturovať samostatne jednotlivým nájomcom, ale nepochybne takáto položka, ktorá úzko súvisí s riadnou prevádzkou a užívaním bytového domu (čerpadlo je nepochybne spoločným zariadením bytovej budovy), musí byť hradená z fondu opráv, ktorý je žalobca povinný v zmysle § 18 zákona č. 443/2010 vytvárať z dohodnutého nájomného, preto uvedený postup žalobcu nielen v rozpore zákonom č. 443/2010 Z. z., ale i s jeho vlastným VZN (§ 5). Preto aj v tejto časti bola žaloba nedôvodná.
8. Žalobca, ktorý je súčasne aj správcom bytového domu nepredložil ani len jedno vyúčtovanie nájomného a úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré by navyše musel žalovanej riadne doručiť, ako ho na to aj súd upozorňoval, keďže vystavenie faktúry nenahrádza riadne vyúčtovanie. Nájomca bytu nemôže byť v omeškaní s plnením doplatku za služby poskytované v súvislosti s užívaním bytu, pokiaľ mu nie je zo strany prenajímateľa bytu predložené riadne vyúčtovanie poskytnutých služieb. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 803/2002, podľa ktorého, vyúčtovanie úhrad za plnenie poskytované s užívaním bytu môže privodiť splatnosť nedoplatku plynúcich z tohto vyúčtovania len vtedy, ak obsahuje všetky predpísané náležitosti a je v ňom uvedená cena vykonanej služby v správnej výške. Vyúčtovanie, ktoré neobsahuje niektorú z predpísaných náležitostí alebo znejúce na nesprávnu výšku nie je riadnym vyúčtovaním a nie je spôsobilé vyvolať splatnosť nedoplatku plynúceho z vyúčtovania. Ak prenajímateľ vykonal nesprávne vyúčtovanie, nestáva sa vyúčtovaná splátka splatná, a to ani sčasti.
9. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že je viazaný žalobou a pokiaľ sám žalobca vymedzil žalované obdobie na nájomnom za roky 2017 až 2019 vo výške vo výške 4.301,86 Eur (po započítaní žalovanou zloženej kaucie 1.155,12 Eur), pričom neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dlhu na nájomnom za predchádzajúce obdobia a ani spôsobu započítavania žalovanou uhrádzaných platieb nájomného, treba konštatovať, že jeho žaloba bola nedôvodná, keďže žalovaná len na nájomnom a len za roky 2017 až 2019 uhradila 4.777,52 Eur (bez zloženej kaucie), proti čomu žalobca ani nenamietal. V tejto súvislosti potom ani nemohol vzniknúť žalobcovi žiadny nárok na poplatok z omeškania a ani na zmluvnú pokutu. V súvislosti s uplatnenou zmluvnou pokutou súd navyše považuje za potrebné dodať, že táto tak ako je dojedaná v čl. 5 bod nájomnej zmluvy (penále) predstavuje len zmluvne dojednaný poplatok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 0,5 promile (= 0,05 %) za každý deň omeškania, keďže z ust. 544 ods. 3 OZ jednoznačne vyplýva, že penále je pokutou určenou právnym predpisom (t. j. v tomto prípade ustanovením § 697 OZ).
10. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Vychádzal z toho, že žalovaná bola v konaní procesne úspešná v plnom rozsahu, a to aj pokiaľ ide o čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom, keďže k úhrade sumy 5,13 Eur došlo dňa 29.11.2016, t. j.. pred začatím konania, preto sa úspech i v tejto časti pričítal žalovanej. Z týchto dôvodov a vzhľadom na výslovný návrh žalovanej, súd priznal žalovanej nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.
11. Proti tomuto rozsudku výslovne v rozsahu zamietajúceho výroku II a v časti náhrady trov konania podal odvolanie žalobca, pričom uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe v znení zmenenej žaloby zo dňa 18.11.2019. Rozsudok považuje za arbitrárny a neobjektívny, chrániaci žalovaného - výlučne z dôvodu jeho ťažkej sociálnej situácie, neprihliadajúc pritom na oprávnené záujmy žalobcu.
12. V prvej časti odvolania „K nájomnému vzťahu strán sporu“ uviedol, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanou trval nepretržite od roku 2010. Listom žalovanej s názvom „Ukončenie nájmu” doručeným žalobcovi dňa 28.10.2019 došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy z roku 2016. V zmysle čl. 4 ods. 2 nájomnej zmluvy z roku 2016 dĺžka výpovednej lehoty je 1-mesačná, ktorá začína plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca po doručení písomnej výpovede druhej strane (v danom prípade žalobcovi), a končí posledným dňom toho istého mesiaca, t. j. dňa 30.11.2019. Nájomná zmluva z roku 2010 v ustanovení čl. 4 ods. 6 zakotvuje možnosť okamžitého skončenia zmluvy v prípade neplatenia nájmu trvajúceho dlhšie ako tri po sebe nasledujúce mesiace. Žalobca uviedol, že žalovaná sa prvýkrát dostala do omeškania so zaplatením nájomného už v roku 2010 (nájomné za december 2010) a do omeškania trvajúceho dlhšie ako tri po sebe nasledujúce mesiace v roku 2014. Žalobca napriek existencii dôvodu okamžitého skončenia zmluvy neukončil nájomný vzťah so žalovanou a umožnil jej naďalej užívať bytový priestor. Žalobca tak konal s prihliadnutím na ťažkú životnú situáciu žalovanej. Žalobca poznamenal, že žalovaná na pojednávaniach uviedla, že sa dlžnú sumu snažila splácať žalobcovi vo vyšších splátkach s cieľom rýchlejšieho splatenia pohľadávky žalobcu. Súd však uvedený rozpor v tvrdeniach žalovanej nijakým spôsobom neodstránil. Tým, že žalovaná čo i len čiastočne plnila svoj záväzok (splácala dlh), má takéto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu.
13. V časti odvolania týkajúcej sa „Charakteru obytného domu“ žalobca zastáva názor, že charakter bytového domu spočívajúci v tom, že bol postavený s finančnou podporou štátu, nie je rozhodujúcou skutočnosťou v predmetnom konaní, keďže podstata sporu nespočíva v charaktere nehnuteľnosti, ale v nároku žalobcu na zmluvné plnenia zo strany žalovanej. Skutočnosť, že pri výstavbe obytného domu boli použité finančné prostriedky štátu, nemá relevantný význam v súvislosti s faktom, že žalovaná sa mnohokrát dostala do omeškania s úhradou čiastok spojených s užívaním bytového priestoru. K názoru súdu, že charakter bytového domu má v konaní podstatný a rozhodujúci význam, keďže sa dotknutá nájomná zmluva spravuje primárne ustanoveniami zákona o dotáciách ako lex specialis vo vzťahu k OZ, žalobca uviedol, že toto vyplýva z nájomnej zmluvy z roku 2016, ktorá odkazuje na VZN Obce Horné Saliby o podmienkach nájmu bytov postavených s podporou štátu v bytových domoch obce zakotvujúce v ustanovení § 1 ods. 1 aj príslušnosť zákona o dotáciách.
14. V ďalšej časti odvolania s názvom „K nároku žalobcu na nájomné za užívanie bytového priestoru“ žalobca uviedol, že mal pohľadávku voči žalovanej z titulu nezaplateného nájomného už na základe nájomnej zmluvy z roku 2010 v znení jej dodatkov. To vyplýva aj z listiny s názvom „Uznanie záväzku a splátkový kalendár” z 10.05.2018, na ktorej žalovaná uznala svoj dlh voči žalobcovi v celkovej výške 5.106,74 Eur, z čoho nedoplatok na samotnom nájomnom za užívanie bytového priestoru predstavoval sumu vo výške 4.776,66 eur. Je zrejmé, že spomínaná čiastka výrazne prevyšuje výšku nedoplatku, ktorý by vznikol z nezaplateného nájomného výlučne na základe nájomnej zmluvy z roku 2016. Z dokladov predložených žalovanou súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalovaná uhradila žalobcovi v rokoch 2016 - 2019 celkovo sumu vo výške 5.245,66 Eur, pričom túto skutočnosť žalobca nespochybňoval. Jednotlivé čiastky uhradené zo strany žalovanej boli žalobcom jednostranne započítané na predchádzajúce nedoplatky na skôr splatnom nájomnom. Pokiaľ žalovaná disponovala dokladmi preukazujúcimi úhradu nájomného, ako aj nákladov za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov, mala ich v konaní predložiť ako dôkaz. Súd však žiadal, aby predmetné doklady predložil žalobca a v tomto kontexte podotkol, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Ďalej poukázal, že zostatok pohľadávky žalobcu voči žalovanej zahŕňa nájomné za roky 2017 až 2019 v celkovej výške 4.301,86 Eur (po odpočítaní zloženej kaucie). Žalobca predkladá súdu listinu preukazujúcu platby žalovanej evidované žalobcom od vzniku nájomného vzťahu, ako aj spôsob započítania týchto čiastok na úhradu nájomného za jednotlivé mesiace. Vzhľadom na technickú a časovú náročnosť získania archivovaných údajov, ako aj situáciu spôsobenú pandémiou koronavírusu, nepredložil žalobca súdu výkaz platieb skôr, hoci uvedené skutočnosti konajúcemu súdu viackrát reflektoval na pojednávaniach. Pohľadávka na nájomnom za užívanie bytového priestoru za rok 2017 predstavuje sumu 1.029,02 Eur, pričom v roku 2017 nejde o dlh na nájomnom tak, ako to uvádza súd v rozsudku (nájomné za 6 mesiacov + za máj nezaplatená suma 66,42 Eur), ale ide o nedoplatky na nájomnom za mesiac júl 2017 (nezaplatené nájomné vo výške 66,42 Eur) a za mesiace august až december 2017. Táto skutočnosť vyplýva z predloženej zmeny žaloby z 18.11.2019, v ktorej žiada o zmenu petitu žaloby vzhľadom na zmenu skutkového stavu veci, a k uvedenému sa žalobca priamo vyjadril aj na pojednávaní dňa 19.11.2019, aj keď do zápisnice súd opomenul zahrnúť konkrétne roky. Za rok 2018 predstavuje neuhradená čiastka za nájomné sumu 2.310,24 Eur (12 mesiacov) a za rok 2019 sumu 2.117,72 Eur (11 mesiacov - nie 10 mesiacov, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku).
15. K „nároku žalobcu na úhrady za služby spojené s užívaním bytového a nebytového priestoru“ namietal nesprávne právne posúdenie zo strany súdu. Služby spojené s užívaním bytového a nebytového priestoru zahŕňali odber elektrickej energie, odber plynu, poplatok za užívanie internetu, vodné a stočné a odber elektrickej energie v spoločných priestoroch. Fakturácia vodného bola zo strany žalobcu vykonaná na základe hodnoty reálne nameranej spotreby vody v predchádzajúcom období, po prevzatí vyúčtovacej faktúry dodávateľa, pričom odpočet tejto hodnoty bol zabezpečený zo strany nájomcu, keďže každý bytový priestor disponuje vlastným vodomerom. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že ide o neplatné dojednanie úhrad za služby spojené s užívaním bytového a nebytového priestoru, je v rozpore so zaužívanou praxou medzi stranami sporu, keďže fakturácia týchto služieb spojených s užívaním bytového a nebytového priestoru sa realizovala na základe odpočtov hodnôt na jednotlivých meračoch inštalovaných osobitne pre každý priestor. Žalovaná v minulosti takýto spôsob odpočtu meračov ani takto zaužívanú prax nikdy nespochybnila a tieto uhrádzala mesačne. Súd prvej inštancie sa zaužívanou praxou medzi stranami sporu nijakým spôsobom nezaoberal, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu názoru týkajúcemu sa neplatnosti týchto ustanovení zmluvy. Ďalej v súvislosti s platbou za elektrickú energiu v spoločných priestoroch žalobca uviedol, že nájomná zmluva z roku 2016
ustanovuje spôsob úhrady platieb za elektrickú energiu v spoločných priestoroch na základe vyúčtovacej faktúry, ktorú žalobca vystaví po uplynutí zúčtovacieho obdobia. Dohoda o uznaní záväzku a splátkový kalendár z 10.05.2018 je v časti uznania záväzku, pokiaľ ide o faktúry vystavené za elektrickú energiu v spoločných priestoroch odo dňa uzavretia nájomnej zmluvy z roku 2016, platným právnym úkonom, keďže (ako uvádza aj súd) na platnosť uznania dlhu sa vyžaduje existencia platného záväzku dlžníka a uzavretie zmluvy o uznaní dlhu. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že ide o neplatné dojednanie úhrad za tieto služby, je v rozpore so zaužívanou praxou medzi stranami sporu, keďže platba týchto služieb nebola nikdy v minulosti medzi zmluvnými stranami sporná.
16. V závere k „nároku žalobcu na zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradou nájomného“ poukázal na ustanovenie § 544 ods. 3 OZ a zastal názor, že napriek tomu, že označenie inštitútu zmluvnej pokuty pojmom „penále” je zastarané a nie úplne jednoznačné, je nepochybné, že v praxi je zaužívaným synonymom pre zmluvnú pokutu práve označenie „penále”. Pojem „penále” je nutné vykladať v súvislosti s pojmom „zmluvná pokuta”, a nejde o synonymum inštitútu „poplatok z omeškania”, ako to uvádzal súd v priebehu konania. Je potrebné vychádzať zo zámeru zmluvných strán, ktorý vyjadrili v zmluve a z obsahu prevzatého záväzku, a nielen z označenia. O tom, že pojem penále nemožno vykladať ako poplatok z omeškania, ktorý vyplýva z právneho predpisu, svedčí aj fakt, že sa zmluvné strany na tomto ustanovení osobitne dohodli priamo v zmluve. Strany sporu si dojednali zmluvnú pokutu pre prípad porušenia povinnosti žalovanej vzťahujúcej sa na včasnú úhradu nájomného, a to vo výške 0,05 % zo splatnej sumy za každý deň omeškania. Zmluvná pokuta teda v danom prípade predstavuje zabezpečovací prostriedok v podobe peňažnej sumy, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť, t. j. včas neuhradí nájomné dojednané stranami sporu. Toto dojednanie bolo výsledkom dohody zmluvných strán, nevyplývalo teda z právneho predpisu; aj z uvedeného dôvodu je ho nutné vykladať ako dojednanie o zmluvnej pokute. Ďalej uviedol, že poplatok z omeškania sa v zmysle právnych predpisov vzťahuje na nezaplatenie nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov, pričom ako to vyplýva aj zo zmluvného dojednania, jeho zámerom bolo zabezpečenie povinnosti žalovanej vzťahujúcej sa na včasnú úhradu nájomného, t. j. dané ustanovenie sa nevzťahuje na úhrady za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov. Zhrnul, že inštitút zmluvnej pokuty a poplatku z omeškania nemožno v žiadnom prípade zameniť, pričom ich súbežné uplatnenie právne predpisy nevylučujú.
17. Po doručení odvolania žalobcu žalovaná doručila súdu vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom uviedla, že v nájomnej zmluve z roku 2010 nebolo uvedené, že byty nie sú napojené na plynovú prípojku a taktiež nie je nainštalovaný elektrický odpočet, čo si museli dať na vlastné náklady nainštalovať. Postupom času sa objavovali ďalšie nedostatky bytu, čo žalovaná nahlasovala žalobcovi. K nápravám nedošlo, a tak žalobkyňa na vlastné náklady odstraňovala nedostatky. Žalovaná tvrdí, že žalobca sa zachoval voči nájomníkom nekorektne, o bytovky sa nestará ako by sa mal a všetko nechávajú na nájomníkov bytov. Tvrdí, že nemá žiaden dlh voči žalobcovi a namieta zmluvnú pokutu, poplatky z omeškania, neplatnosť o uznanie záväzku a splátkového kalendára, keďže 05.09.2018 zaslala žalobcovi list o anulovaní tohto právneho úkonu z dôvodu, že táto dohoda nebola jej, ale bola v tiesni a tak túto predloženú žalobcom podpísala, avšak bola uvedená do omylu a preto vzniesla na OS Galanta námietku premlčania. Ďalej uviedla, že včas udala žalobcovi ukončenie nájomného vzťahu a to k 30.09.2019, keďže sa 15.09.2019 odsťahovala z uvedeného bytu z dôvodu nátlaku na jej osobu zo strany žalobcu. Doklady o zaplatení nájmu za roky 2016 až 2019 predložila na súde počas pojednávania. Čo sa týka bytových priestorov a s tým súvisiacich úhrad faktúr (elektrina, voda, plyn), všetko mala uhradené. V závere uviedla, že žiada o zrušenie odvolania.
18. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu považuje za nedostatočné a právne irelevantné, keďže žalovaná neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalobca nespochybňuje, že prvoinštančný súd vychádzal z dôkazov, ktoré predložili sporové strany, ale zastáva názor, že pri ich hodnotení dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej týkajúce sa vybavenia bytového priestoru, uviedol, že ak žalovaná nevedela o absencii plynovej prípojky a elektronického odpočtu spotreby elektriny, resp. mala iné výhrady alebo pripomienky, tieto mala možnosť uviesť pri odovzdávaní bytu. Tvrdenia žalovanej o stave bytového priestoru, či už pri jeho odovzdaní alebo počas jeho užívania, v žiadnom prípade neodôvodňujú zamietnutie žaloby, resp. odvolania žalobcu. Na s tým súvisiace náklady vynaložené zo strany žalovanej však môže súd prihliadnuť v rámci svojho moderačného práva.
19. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.
20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho treba rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II a III potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).
21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania a žalobcom uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že dohoda zmluvných strán o úhradách za služby spojené s užívaním bytu je neplatná a žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho podľa prvoinštančného súdu zaťažovalo v súvislosti s existenciou žalobou uplatnenej pohľadávky spočívajúcej v nezaplatenom nájomnom a úhradách za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov. Výrok I. o čiastočnom zastavení konania nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.
22. Odvolanie žalobcu smeruje proti výrokom II a III napadnutého rozsudku týkajúcich sa posúdenia samotného žalobcom uplatňovaného nároku a súvisiacich trov konania. Odvolací súd v tomto rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov, na ktorých ho súd prvej inštancie založil (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, ani nezistil v odvolaní namietané vady konania a rozhodnutia a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
23. Odvolací súd sa v prvom rade nestotožňuje s námietkou žalobcu, že napadnutý rozsudok je arbitrárny. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí celkom jasne uviedol, aký skutkový stav zistil a z akých dôkazov. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil, z čoho dospel k záveru, že žaloba neobstojí. To, že napadnutý rozsudok neobsahuje odôvodnenie podľa predstáv žalobcu, neznamená, že je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok plne vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže z neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k tomu, že žalobu zamietol. To, že žalobca s týmito závermi nesúhlasí, ale ani to, keby boli aj nesprávne, neznamená arbitrárnosť napadnutého rozsudku.
24. Žalobca si žalobou v znení jej neskoršej zmeny (č. l. 123) uplatnil voči žalovanej nárok z titulu a) nájomného za roky 2017 až 2019 vo výške 4.301,86 Eur (po započítaní žalovanou zloženej kaucie 1.155,12 Eur) spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne, b) úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu v celovej výške 761,78 Eur, ktoré podložil faktúrami za vodné, spotrebu elektrickej energie spoločných priestoroch, opravu čerpadla, spolu s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne a c) zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne z nezaplateného nájomného odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých nezaplatených mesačných platieb nájomného.
25. Čo sa týka úhrad za služby spojené s užívaním bytu, žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. b) a c) nájomnej zmluvy z 01.12.2016 nesprávne právne posúdil ako neplatné. Žalobca tu ale nijako zmysluplne nepolemizuje s právnou argumentáciou, ktorú použil súd prvej inštancie. Odvolací súd však ani napriek tomu nenachádza dôvod odkláňať sa od právnych záverov súdu prvej inštancie v tomto smere a v podrobnostiach na ne odkazuje (bod 41 napadnutého rozsudku). Na zdôraznenie ich správnosti len dopĺňa, že žalobca v odvolaní argumentuje len zaužívanou praxou zmluvných strán, ktorú vidí v tom, že žalovaná po určitom spôsobe vyúčtovania úhrad za plnenia spojené s užívaním nedoplatky uhrádzala. Z hľadiska posúdenia platnosti zmluvného dojednania, ktoré má mať písomnú formu (§ 12 ods. 1 zákona o dotáciách v znení účinnom v čase podpísania nájomnej
zmluvy) ale nie je podstatné, aká je následná prax strán, pretože platnosť takéhoto právneho úkonu sa posudzuje v čase, keď bol uskutočnený. Jeho písomné vyjadrenie teda musí vyhovovať okrem iného kritériu určitosti (§ 37 ods. 1 OZ). Z nájomnej zmluvy musel už v čase jej podpísania vyplývať dostatočne určitý prejav vôle zmluvných strán, pokiaľ ide o výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním nájomného bytu alebo spôsob ich výpočtu [§ 12 ods. 1 písm. e) zákona o dotáciách]. Ani písmeno b), ani písmeno c) prvého odseku článku 5 nájomnej zmluvy neobsahuje dohodu o výške týchto úhrad. Spôsobom výpočtu úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu treba rozumieť dojednanie, ktoré obsahuje údaje, na základe ktorých možno objektívne určiteľným hľadiskom vykonať výpočet úhrady za služby, t. j. dospieť ku konkrétnej peňažnej sume. Citované ustanovenia však žiadne takéto údaje neobsahujú, teda neobsahujú ani spôsob výpočtu úhrad. Odkaz na vyúčtovaciu faktúru nepredstavuje spôsob výpočtu úhrady za plnenia, pretože ponecháva plne v kompetencii vystaviteľa faktúry, ako sa k výslednej sume dopracuje, teda v skutočnosti umožňuje vystaviteľovi použiť akýkoľvek spôsob výpočtu. Prvoinštančný súd teda tieto ustanovenia nájomnej zmluvy z právneho hľadiska správne posúdil a odvolací súd súhlasí s jeho záverom, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úhrad v celovej výške 761,78 Eur spolu s poplatkom z omeškania.
26. Svojou ďalšou odvolacou námietkou smerujúcou proti zistenému skutkovému stavu žalobca v podstate namieta, že súd prvej inštancie ho nedôvodne zaťažil dôkazným bremenom v súvislosti s existenciou nedoplatku žalovanej z titulu nájomného za obdobie júl 2017 až október 2019.
27. Kontradiktórny charakter civilného sporového konania sa prejavuje najmä v požiadavke, aby strany aktívne využívali prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany podľa § 149 CSP. Strany sú povinné predniesť tvrdenia (opísať rozhodujúce skutočnosti) a predložiť alebo označiť dôkazy na ich preukázanie.
28. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Tieto nemôže vlastnou činnosťou za strany nahrádzať, či dopĺňať. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia v súlade s ustanovením § 150 Civilného sporového poriadku, tu prívlastok skutkové slúži na zvýraznenie, že nejde o tvrdenia právne. Predmetom skutkových tvrdení sú právne skutočnosti, teda skutočnosti predpokladané určitou právnou hypotézou (skutkovou podstatou). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že treba uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Treba uviesť tvrdenia relevantné z hľadiska hmotného práva. Povinnosť tvrdiť takéto skutočnosti má charakter procesného bremena. Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Musí však ísť o tzv. substancované tvrdenie, teda skutkové tvrdenie, ktoré možno podriadiť pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a možno ho overiť dokazovaním. Následkom porušenia povinnosti žalobcu „substancovane“ tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania. Pojem „substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska hmotného práva, nestačí tvrdiť len že žalovaný je povinný zaplatiť určitú sumu (takéto tvrdenie bez ďalšieho nie je možné podriadiť pod skutkové predpoklady ustanovenia hmotného práva). Ak žalobca prednesie nesubstancované tvrdenia, súd ho vyzve, aby skutkové tvrdenia doplnil (§ 150 ods. 2 CSP). Postup súdu podľa § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku nemožno chápať ako výzvu na odstránenie nedostatkov podania (§ 128 a § 129 CSP), ani ako osobitnú poučovaciu povinnosť súdu o procesných právach a povinnostiach (§ 160 CSP). Oprávnenie súdu vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení je v tomto zmysle chápať ako určitý korektív, ktorým sa odstraňuje prílišná tvrdosť prejednacej zásady, zo strany súdu je prejavom materiálneho vedenia sporu. Ak strana prednesie substancované tvrdenie, toto môže protistrana poprieť, v dôsledku čoho sa stane tvrdenie sporným a zároveň spôsobilým na overenie dokazovaním.
29. Čo sa týka dôkazného bremena, iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú tiež tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Dôkazné
bremeno je totiž prvkom procesnej zodpovednosti strany za výsledok konania. V priebehu sporu sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno síce môže meniť (môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu alebo presunu na druhú stranu), treba však rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje, keďže od nikoho nie je možné spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
30. Predovšetkým je zo základných zásad CSP (čl. 8 základných princípov), ako aj z jeho ďalších ustanovení (§ 132 ods. 1 a 3 CSP) jasné, že predniesť skutkové tvrdenia a produkovať k nim dôkazy, ktoré podopierajú žalobou uplatnený nárok, je úlohou žalobcu. Je potom na žalovanom, aby účinky tohto procesného útoku odvrátil uplatnením prostriedkov procesnej obrany, inak sa budú nepopreté skutkové tvrdenia žalobcu považovať za nesporné (§ 151 ods. 2 CSP). Žalovaný sa tak môže brániť najmä popretím skutkových tvrdení protistrany. Ak však žalovaný poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jeho konania alebo vnímania, procesné pravidlá vyžadujú, aby zároveň uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP).
31. V prejednávanej veci žalobca v žalobe v podstate tvrdil, že žalovaná mu dlhuje nájomné a ďalšie sumy súvisiace s obdobím júl 2017 až október 2019. Žalovaná zvolila procesnú obranu spočívajúcu v popretí tohto tvrdenia žalobcu už v odpore k platobnému rozkazu. Zároveň tvrdila, že žalobcom požadovanú sumu zaplatila, čím si splnila povinnosť vyplývajúcu z § 151 ods. 2 CSP uviesť vlastné tvrdenie o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil procesnú obranu žalovanej (popretie žalobcom predneseného tvrdenia) ako účinnú. Na tom nič nemení ani prednes žalovanej, na ktorý žalobca poukazoval v odvolaní, že dlžnú sumu sa snažila splácať žalobcovi vo vyšších splátkach s cieľom rýchlejšie splatiť pohľadávky žalobcu, pretože sám žalobca tvrdil, že žalovaná mala nedoplatky v podstate od počiatku zmluvného vzťahu, teda aj za obdobie, ktoré predchádzalo žalobu dotknutého obdobia (júl 2017 až október 2019). Tento prednes žalovanej teda nie je nevyhnutne v rozpore s jej tvrdením, že za júl 2017 až október 2019 nájomné zaplatila. Tu je dôležitá aj procesná súvislosť, a síce, že súd prvej inštancie z listinných dôkazov predložených žalovanou (potvrdenia o platbách) zistil, že žalovaná naozaj za roky 2017 až 2019 žalobcovi zaplatila sumu 4.777,52 Eur (teda sumu prevyšujúcu nájomné, ktoré za dané obdobie žalobca uplatňuje). Tento skutkový záver žalobca ani relevantným spôsobom nespochybnil.
32. Účinné popretie skutkového tvrdenia žalobcu, na ktorom zakladá svoj nárok, žalovaným má za následok prenesenie bremena tvrdenia a bremena dôkazu opäť na žalobcu. V prejednávanej veci žalobca reagoval na túto procesnú situáciu len nesubstancovaným tvrdením, že žalovanej úhrady započítal na úhradu jej dlhov za predchádzajúce obdobia. Žalobca mal toto svoje všeobecné tvrdenie doplniť tak, aby ho bolo možné podriadiť pod príslušnú normu hmotného práva (v tomto prípade § 566 ods. 2 OZ), teda mal prinajmenšom vyčísliť skoršie dlhy žalovanej (v členení istina - príslušenstvo) a spresniť, ktoré zo žalovanou zaplatených súm započítal, na aký dlh, v akej výške a v akom okamihu. Ak tak neurobil, znemožnil tým súdu posúdiť, či (a kedy) došlo k zániku skorších dlhov žalovanej podľa § 559 ods. 1 OZ, a prepočítať tak správnosť žalovanej sumy. Treba dodať, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP), hoci v danej veci žalobca okrem jednej listiny žiadne dôkazy v tomto smere ani neoznačil.
33. Odvolací súd inak ďalej poznamenáva, že takéto žalobcove tvrdenie sa ničím nelíši od tvrdenia, že žalovaná plnila iný dlh, než ten, čo žalobca žalobou požaduje. Z tohto tvrdenia teda pre seba vyvodzuje priaznivé dôsledky žalobca, nie žalovaná. Ak by sa totiž tvrdenie žalobcu o existencii skorších dlhov (keby bolo substancované) preukázalo, obrana žalovanej by zlyhala. Žalobcova argumentácia, že nie je povinný preukazovať existenciu týchto dlhov, je tak mylná. Žalobcovo očakávanie, že žalovaná predloží listiny preukazujúce zaplatenie nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytových a nebytových priestorov za celú dobu trvania nájomného vzťahu (vrátane obdobia pred júlom 2017), je tak predčasné, pretože takáto povinnosť by žalovanej vznikla len vtedy, keby žalobca vôbec preukázal existenciu svojho skoršieho dlhu. Existenciu tohto skoršieho dlhu tvrdí žalobca, nie žalovaná, takže to je žalobca, koho zaťažuje dôkazné bremeno. Keby to bolo naopak, bola by to práve žalovaná, od ktorej by sa tak požadovalo preukázanie neexistencie skutočnosti, čo by bolo v zjavnom rozpore s pravidlom negatívnej dôkaznej teórie.
34. Žalobca sa v tejto súvislosti opieral o listinný dôkaz z 10.05.2018 s názvom „Uznanie záväzku a splátkový kalendár”, ktorým žalovaná uznala svoj dlh voči žalobcovi v celkovej sume 5.106,74
Eur, z čoho nedoplatok na samotnom nájomnom za užívanie bytového priestoru predstavoval sumu 4.776,66 Eur. Súd prvej inštancie správne poznamenal, že uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania, čo z procesného hľadiska znamená, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie dlhu v dobe uznania prechádza na žalovaného. Následne však tiež dostatočne jasne vysvetlil, prečo žalobcom predložená listina tieto účinky nemá (uznanie neexistujúceho dlhu, nemožnosť ho bližšie určiť, otázne premlčanie, ktoré žalovaná aktívne namietala). Žalobca voči týmto záverom provinštančného súdu nevzniesol žiadne relevantné námietky (odkázal len na zaužívanú prax súvisiacu s úhradami za služby spojené s bytom, ktorá je ale vo vzťahu žalobcu a žalovanej v tomto prípade právne bez významu), preto odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (najmä jeho bod 42). Bez vplyvu na prejednávanú vec je aj žalobcova poznámka, že spomínaná suma výrazne prevyšuje výšku nedoplatku, ktorý by vznikol z nezaplateného nájomného výlučne na základe nájomnej zmluvy z roku 2016, pretože žalobca v prvoinštančnom konaní nespresnil, o akú sumu ide a akého nároku a akého konkrétneho obdobia sa týka.
35. Neobstojí ani žalobcova poznámka, že žalovaná čiastočným plnením svojho záväzku (splácaním dlhu), uznala zvyšok dlhu (opäť však nevedno, v akej výške). Zmluvný vzťah medzi stranami sa riadi Občianskym zákonníkom, ktorý v ustanovení § 588 (na rozdiel od Obchodného zákonníka - pozri jeho § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3) nespája s čiastočným plnením dlhu účinok spočívajúci v uznaní zvyšku dlhu.
36. Záveru súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním existencie dlhu žalovanej na nájomnom za roky 2017 až 2019 (body 42 a 45 napadnutého rozsudku), tak niet čo vytýkať a odvolací súd sa s ním stotožňuje.
37. Tento záver nemôže zvrátiť ani žalobcova aktivita vyvinutá až v rámci odvolacieho konania. Tabuľka obsahujúca prehľad pohľadávok žalobcu voči žalovanej, platieb žalovanej a ich započítavanie, ktorú k odvolaniu priložil, predstavuje prostriedok procesného útoku (§ 149 CSP), ktorý žalobca nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie. Tento úkon patrí podľa § 366 CSP do kategórie tzv. novôt, ktorých uplatnenie v odvolacom konaní je ale práve citovaným ustanovením výrazne obmedzené. Odvolacie konanie sa riadi neúplným apelačným princípom, ktorý v zásade predpokladá, že skutkový stav veci sa ustáli na súde prvej inštancie na základe procesnej aktivity strán konania, ktoré sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas (čl. 8 základných princípov), najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Novoty možno v odvolacom konaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca spomenutú tabuľku nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie (ako uvádza v odvolaní) „vzhľadom na technickú a časovú náročnosť získania archivovaných údajov, ako aj situáciu spôsobenú pandémiou koronavírusu“, teda v podstate z posledného uvedeného dôvodu. Žalobca ale tento dôvod nepredloženia tabuľky bližšie nijako nespresňuje (napr. prečo by malo byť náročné získať údaje z rokov 2010 až 2016, keď všeobecná archivačná povinnosť je 10 rokov). Žalobca bol od počiatku (rok 2010) tým subjektom, ktorý bol v zmluvnom vzťahu so žalovanou (pohľadávku nezískal v dôsledku singulárnej, či univerzálnej sukcesie), takže je zrejmé, že evidenciu pohľadávok a platieb žalovanej neviedla tretia osoba, čo potvrdzuje aj to, že žalobca sa v odvolaní ani neospravedlňuje odkazom na vinu nejakej tretej osoby. Je preto jasné, že žalobca danú tabuľku nepredložil z vlastnej viny, hoci prvoinštančný súd ho na jeho dôkaznú povinnosť upozornil. Okrem toho, odpor žalovanej, ktorým došlo k účinnému popretiu tvrdenia žalobcu o nezaplatení nájomného, bol žalobcovi doručený už 26.06.2019 a žalobca sa k nemu vyjadroval už 11.07.2019. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol až 26.03.2020, teda o trištvrte roka neskôr. Žalobca tak mal dostatok času pripraviť si dotknutú tabuľku a predložiť ju súdu včas, a to dávno pred začiatkom pandémie. Nepochybne preto neboli splnené podmienky § 366 CSP, v dôsledku čoho odvolací súd nemohol na novoty v odvolacom konaní prihliadať.
38. V súvislosti s požadovanou náhradou nákladov na opravu a vyčistenie čerpadla na základe predložených faktúr č. 1012800093, 1013400117 a 1017900011 žalobca s výnimkou všeobecnej poznámky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku (pozri bod 23 tohto rozsudku vyššie) nepredniesol žiadne konkrétne odvolacie námietky. Odvolací súd preto odvolaniu v tomto rozsahu nemôže vyhovieť.
39. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nároku na zaplatenie nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neopodstatnený aj žalobou uplatnený akcesorický nárok na príslušenstvo týchto pohľadávok, ktoré pozostávalo z poplatku za omeškanie a na zmluvnú pokutu, ktorá sa mala odvíjať od omeškania žalovanej.
40. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku II, vrátane závislého a správneho výroku III o trovách konania vecne správny, v dôsledku čoho ho v tejto časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil (výrok I).
41. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP) vychádzal odvolací súd plného úspechu žalovanej v odvolacom konaní, a preto jej podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na ich plnú náhradu (výrok II). O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
42. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).