Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Sžsk-97-2020.pdf
PDF · 123.32 KB
Case nature
Area
Subarea
9Sžsk/97/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobcu: K., nar. XX. S. XXXX, W., Q., N., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: LONEVYL, s.r.o., IČO: 47 237 180, Palárikova 76, Čadca, o preskúmanie rozhodnutia zo 14. mája 2019, č. 12421-8/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 26Sa/21/2019-31 z 29. apríla 2020, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 26Sa/21/2019-31 z 29. apríla 2020 mení tak, že rozhodnutie žalovanej zo 14. mája 2019, č. 12421-8/2019-BA, zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov kasačného konania, ako aj na náhradu trov konania pred správnym súdom.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Žalobca je poľský štátny občan, ktorý bol na základe pracovnej zmluvy od oku 2012 do 2019 v pracovnom pomere u svojho zamestnávateľa - ďalšieho účastníka (LONEVYL, s.r.o.) a okrem toho vykonával tiež zárobkovú činnosť na vlastný účet v Poľsku. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu na sociálne poistenie v Sociálnej poisťovni, pobočke Čadca. Táto pobočka rozhodnutím z 18. novembra 2013 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti žalobcovi nevzniklo „od 3. februára 2012 podľa slovenskej legislatívy“. Vyšla pritom zo zistenia, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Žalobca a ďalší účastník - zamestnávateľ podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.
2. Žalovaná svojím rozhodnutím zo 14. mája 2019, č. 12421-8/2019-BA, zamietla odvolanie žalobcu a ďalšieho účastníka v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Čadci. Vo veci samej odkázala na to, že oznámením poľského nositeľa sociálneho zabezpečenia bolo v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, (vykonávacie nariadenie) s konečnou platnosťou určené, že žalobca od 3. februára 2012 podlieha len poľskému systému sociálneho zabezpečenia. Poznamenala, že formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu pracovnou zmluvou automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 ods. 3 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a neznamená ani reálny výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky.
3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom zamietol správnu žalobu žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Vyšiel z toho, že ak došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (v tomto prípade poľských), bola žalovaná povinná rešpektovať ho. Mohla však - za rešpektovania tohto určenia - vydať rozhodnutie, že žalobcovi od 3. februára 2012 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, keďže ho zamestnávateľ na toto poistenie prihlásil, aj keď mu nemal podliehať. Žalovaná neprekročila svoju právomoc, len odstraňovala sporný stav, ktorý nastal tým, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov žalovanej na to isté obdobie, v ktorom sa na žalobcu vzťahovala poľská legislatíva. K marginálnej činnosti žalobcu správny súd uviedol, že správny orgán sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke, ale prevzal právny záver z oznámenia poľskej inštitúcie z 27. novembra 2013.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 4. Včas podaným odvolaním, ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 55 ods. 3 SSP posúdil ako kasačnú sťažnosť, sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej, a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne rozhodnutia vo veci samej tak, že mu vzniklo poistenie v období od 3. februára 2012 do 31. januára 2019. Namietol, že rozhodnutie poľského nositeľa poistenia o určení uplatniteľných právnych predpisov nie je právoplatné. Vytkol správnemu súdu, že v rozpore s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii nevychádzal pri rozhodovaní z nariadení Európskej únie, ale z vnútroštátneho zákona. Namietol tiež, že výklad slobody pohybu zamestnancov, ktorý použil správny súd, odporuje čl. 45, 46 a 48 ZFEÚ a je aj v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Okolnosť, že pracovník vykonáva prácu len na čiastočný úväzok, nemôže znamenať, že by bol vylúčený z uvedených slobôd. Zistenie kontrolných zamestnancov žalovanej a Inšpektorátu práce v Žiline, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne, resp. len marginálne práce, považoval za neodôvodnené, v rozpore s obsahom iných tvrdení žalovanej a namietal, že správny súd pochybil, ak tento skutkový záver prevzal. Žalobca predkladal dôkazy o tom, že prácu na území Slovenskej republiky vykonával, žalovaná ich však nezohľadnila a nezistila riadne skutkový stav. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia, že na tomto území prácu vykonával, propagoval služby a produkty. Činnosť žalovanej považoval za účelovú s cieľom vylúčiť žalobcu zo systému sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike. Tvrdil, že slovenskí občania nie sú povinní preukazovať vykonávanie práce v Slovenskej republike, preto je tento postup aj diskriminačný voči poľským občanom. Namietol tiež porušenie čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, keď činnosť žalobcu v Slovenskej republike nebola marginálna, k čomu poukázal na judikatúru poľských súdov. V závere spochybnil postup určenia uplatniteľných právnych predpisov, pretože namiesto toho, aby žalovaná vychádzala zo zistení poľskej inštitúcie, vychádzala poľská inštitúcia z rozhodnutí žalovanej. Vzniknuté nezrovnalosti si však mali obe inštitúcie najskôr vyriešiť vzájomnou spoluprácou. To viedlo k porušeniu čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ako aj k porušeniu čl. 13 základného nariadenia.
5. Žalovaná vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznila, že námietky žalobcu neodôvodňujú jeho zrušenie ani zmenu a žalovaná s ním súhlasí. Žalovaná tvrdila, že rozhodnutím neurčila uplatniteľnú legislatívu, tú určila poľská inštitúcia, podľa ktorej žalobca od 3. februára 2012 podliehal právnym predpisom Poľskej republiky. Žalovaná svojimi rozhodnutiami len zosúladila stav v registri poistencov s týmto právnym stavom, keďže ďalší účastník (zamestnávateľ) neurobil úkony na takéto zosúladenie. V tomto smere žalovaná poukázala aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalobca podlieha poľským právnym predpisom, vyplýva z listu príslušnej poľskej inštitúcie, a toto určenie sa stalo definitívnym, keďže žalovaná proti nemu nenamietala. Nebol teda dôvod na začatie zmierovacieho postupu medzi žalovanou a poľskou inštitúciou. Žalovaná záverom odmietla tvrdenia o diskriminácii poľských občanov, keďže ku všetkým občanom pristupuje rovnako.
6. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom 7. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods.
2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná.
8. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú základné nariadenie (nariadenie č. 883/2004) a vykonávacie nariadenie, ktoré boli prijaté so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej čl. 42 a čl. 308. Základné nariadenie v hlave II ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V čl. 11 ods. 1 uvedeného nariadenia je ustanovené všeobecné pravidlo, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia platí, že s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, určí sa príslušnosť právneho predpisu členského štátu podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. V zmysle uvedeného osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 ods. 1.
9. Postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia ustanovuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 1 až 3 osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
10. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Žalobca tak patrí do osobného rozsahu základného nariadenia podľa jeho čl. 2 a čl. 13. Žalovanej bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie z 27. novembra 2013, ktorým určila, že žalobca od 3. februára 2012 podlieha uplatniteľným právnym predpisom Poľskej republiky. Tvrdenie žalobcu, že predbežné určenie poľskou inštitúciou bolo napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom má rozhodovať poľský súd, nebolo počas konania nijako preukázané. 11. Správny súd sa s otázkou určenia uplatniteľných právnych predpisov príslušnou inštitúciou nevysporiadal v zmysle základného nariadenia. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia, ktorá je príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho štátu. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií boli prijaté základné a vykonávacie nariadenia, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 stanovuje procesný postup určovania uplatniteľných právnych predpisov.
12. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike, a teda na toto určenie
pre žalobcu bola príslušná poľská inštitúcia. Neobstojí tvrdenie žalovanej, že sama rozhodovala len o trvaní poistenia. V danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže zákon o sociálnom poistení nie je aplikovateľný. Skutočnosť, že v daných veciach nie je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva okrem iného z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia. Pokiaľ bolo teda určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobcu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, uvedené vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane predpisov procesných.
13. Kasačný súd dospel k záveru, že úprava stanovená v čl. 11 ods. 1 základného nariadenia je jednoznačná, a preto nebolo potrebné obracať sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Toto posúdenie bol kasačný súd spôsobilý uskutočniť sám vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie - rozsudok z 13. júla 2017 vo veci C-89/16, Szoja, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov, teda osôb ktoré sú zamestnané na území jedného členského štátu a zároveň sú samostatne zárobkovo činné na území druhého členského štátu, podaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11 ods. 1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského štátu. Cieľom tejto zásady výlučnosti je vyhnúť sa komplikáciám, ktoré môžu vyplývať zo súbežného uplatňovania viacerých vnútroštátnych právnych úprav a odstrániť nerovnosti v zaobchádzaní s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych úprav.“ V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca 2006 vo veci C-493/04, Piatkowski, ods. 21. Keďže Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods.1 základného nariadenia už zaoberal, kasačný súd ustálil, že v danom prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé, ktorá stanovuje výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.
14. Ak sa určenie poľských právnych predpisov stalo či stane konečným, nemá žalovaná v danom prípade právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených, mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom vedie aj aplikácia slovenského právneho poriadku. Žalovaná ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu právnych predpisov iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda boli či budú právoplatne určené právne predpisy Poľskej republiky, iba poľská inštitúcia má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu.
15. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2018 zo 4. decembra 2018, ktorý rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci takto: dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachovaná v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Definitíve určenie použiteľných právnych predpisov iného členského štátu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
16. Kasačný súd sa tak nestotožnil so záverom správneho súdu, že bolo v kompetencii pobočky žalovanej rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení o tom, že jednotlivé povinné poistenia žalobcu ako zamestnanca ďalšieho účastníka od 3. februára 2012 nevznikli. Naopak, v danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať, s použitím § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 120/2019, uverejneným v ako judikát R 47/2021.
17. Námietky žalobcu týkajúce sa určovania uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou nemôžu posudzovať slovenské justičné orgány. Ide totiž o preskúmanie záverov poľskej inštitúcie, na ktoré je daná právomoc príslušných poľských súdov alebo iných orgánov. Žalobca však nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že určenie poľských právnych predpisov zo strany poľskej inštitúcie bolo v Poľskej republike napadnuté opravným prostriedkom.
IV.
Záver
18. Z uvedených dôvodov kasačný súd dospel záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej nie je vydané v súlade so zákonom. Preto v zmysle § 462 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalovaná zohľadní uvedený právny názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom, aby odstránila vyššie uvedené pochybenia (§ 191 ods. 6 SSP).
19. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom. Ďalšiemu účastníkovi v súlade s § 169 SSP náhradu trov konania nepriznal.
20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 2:1. 1. Podľa § 465 SSP pripájam svoje odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 97/2020 z 15. decembra 2021.
2. Podstatou sporu bola použiteľnosť zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v konaní, ktoré žalovaná viedla proti žalobcovi - občanovi Poľskej republiky s bydliskom tamže. Žalobca bol v pracovnom pomere k ďalšiemu účastníkovi s miestom výkonu práce v Slovenskej republike, zároveň bol samostatne zárobkovo činnou osobou v Poľskej republike. V Slovenskej republike ho jeho zamestnávateľ prihlásil na sociálne poistenie ako zamestnanca. Príslušná inštitúcia Poľskej republiky podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia rozhodla, že sa naňho vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky. Žalovaná ako inštitúcia vykonávajúca sociálne poistenie v Slovenskej republiky svojím rozhodnutím, ktoré je predmetom prieskumu, rozhodla, že žalobcovi sociálne poistenie podľa slovenských predpisov nevzniklo.
3. Kasačný súd vyslovil názor, že na vydanie takéhoto rozhodnutia nemala Sociálna poisťovňa právomoc, pretože v dôsledku rozhodnutia príslušnej inštitúcie Poľskej republiky sa stal neaplikovateľným celý zákon o sociálnom poistení, teda jeho hmotnoprávna aj procesnoprávna časť. Tento záver podľa kasačného súdu vyplýva z čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Jeho znenie považoval kasačný súd za jednoznačné a navyše objasnené výkladom Súdneho dvora, takže sa nepovažoval za potrebné obracať s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Kasačný súd takisto odkázal na rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 1/2018. S týmito závermi kasačného súdu však nemôžem súhlasiť.
I.
Aplikovateľnosť zákona o sociálnom poistení
4. Čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia upravuje podmienky, za ktorých sa predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stáva definitívnym. Rozhodnutie sp.zn. 1Vs 1/2018, na ktorý sa odvoláva väčšina senátu, z mne neznámych dôvodov používa pojem „uplatniteľná legislatíva“, ktorý nezodpovedá pojmom použitým v tomto nariadení. Podľa čl. 1 ods. 1 písm. c) vykonávacieho nariadenia sa totiž na jeho účely uplatňujú vymedzenia pojmov uvedené v základnom nariadení. Pojem „právne predpisy“ (nie „uplatniteľná legislatíva“) je pritom vymedzený v čl. 1 písm. l) základného nariadenia tak, že znamenajú v súvislosti s každým členským štátom zákony, nariadenia a iné povinné ustanovenia a všetky ostatné vykonávajúce opatrenia týkajúce sa odvetví sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa uplatňuje článok 3 ods. 1. Podľa čl. 3 ods. 1 základného nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, dávok v invalidite, dávok v starobe, pozostalostných dávok, dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania, podpory pri úmrtí, dávok v nezamestnanosti, preddôchodkových dávok a rodinných dávok. Ustanovením čl. 1 písm. l) základného nariadenia sa pritom väčšina senátu vo svojom rozsudku vôbec nezaoberá.
5. Z uvedených ustanovení, ako aj z odôvodnení vykonávacieho nariadenia vyplýva, že cieľom vykonávacieho nariadenia je koordinovať hmotnoprávne pravidlá, na základe ktorých sa určí právny poriadok, ktorými sa bude spravovať účasť v sociálnom zabezpečení a práva a povinnosti v súvislosti s plneniami poskytovanými z tohto zabezpečenia. Naopak, z týchto ustanovení vôbec nevyplýva, že by cieľom mala byť úplné nahradenie alebo potlačenie vnútroštátnych predpisov, ktoré sa týkajú organizácie systému sociálneho zabezpečenia a pôsobnosti a právomocí domácich nositeľov sociálneho poistenia v rámci vlastného právneho poriadku. Už z tohto dôvodu považujem za celkom nepriliehavý odkaz na rozhodnutie sp.zn. 1Vs 1/2018, ktoré sa zaoberalo právomocou na určenie uplatniteľných právnych predpisov. V tu prerokúvanej veci však nejde o určenie týchto právnych predpisov, pretože tie boli nesporne určené nenamietaným rozhodnutím príslušnej inštitúcie Poľskej republiky. Toto rozhodnutie veľkého senátu záväzne nevyriešilo otázku, aké dôsledky má toto určenie na právomoc Sociálnej poisťovne v iných veciach.
6. Touto otázkou sa zaoberalo rozhodnutie sp. zn. 9 Sžsk 120/2019, uverejnené ako judikát R 47/2021, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že určenie uplatniteľnej legislatívy v dôsledku jej definitívneho určenia podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia vylučuje aplikáciu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako takého. S týmto záverom nemožno súhlasiť. Nepochybne čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia vylučuje možnosť Sociálnej poisťovne podriadiť pracovníka iným právnym predpisom než tým, ktoré boli definitívne určené za uplatniteľné. Nie je však zrejmé, prečo by mal automaticky vylučovať aplikáciu celého zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, teda všetkých jeho ustanovení vrátane tých, ktoré upravujú oprávnenia Sociálnej poisťovne v rámci našich právnych predpisov. Nie je zrejmé, prečo by mali byť vylúčené oprávnenia Sociálnej poisťovne ako také, en bloc, a to vrátane tých, ktoré nijako neodporujú určeniu uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.
7. Väčšina senátu sa pokúsila podporiť svoje závery odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 13. júla 2017, C-89/16, Szoja, kde išlo o odpoveď na prejudiciálnu otázku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Tento rozsudok sa však vôbec netýkal výkladu pojmu „právne predpisy“ v čl. 1 písm. l) základného nariadenia a už vôbec neriešil otázku použiteľnosti vnútroštátnych procesných predpisov. Zo skutkového stavu, ktorý bol základom rozsudku vo veci C-89/16, ako aj z podstaty právneho problému je zrejmé, že v ňom išlo o postup pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov, nie rozsah aplikácie týchto predpisov. Nevedno prečo si väčšina senátu vybrala práve citáciu odseku 35 tohto rozsudku, ktorá len sumarizuje všeobecné závery judikatúry k čl. 11 ods. 1 základného nariadenia. Tento odsek pritom nijako nepodporuje závery väčšiny senátu, skôr naopak. Ak cieľom zásady výlučnosti, ktorú upravuje čl. 11 ods. 1, je odstrániť nerovnosti v zaobchádzajú s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, potom nie je jasné, ako by takáto nerovnosť mohla vyplynúť z aplikácie procesných predpisov. O nerovnosti má zmysel hovoriť len v súvislosti s hmotnoprávnymi predpismi, ktoré upravujú jednotlivé aspekty odvetví sociálneho zabezpečenia (napr. započítateľnosť či nezapočítateľnosť určitých dôb poistenia, vymeriavacích základov a podobne). Takisto rozsudok z 9. marca 2006, C-493/04, Piatkowski, sa nijako netýkal aplikácie procesných predpisov. Jeho podstatou bola totiž otázka, či a v akom rozsahu možno v inom členskom štáte do vymeriavacieho základu pre výpočet poistného zahrnúť príjmy, ktoré sa v členskom štáte bydliska do vymeriavacieho základu nezahŕňajú.
8. Ak by sa záver väčšiny senátu, že žalobca v dôsledku určenia, že podlieha právnym predpisom Poľskej republiky, nemôže podliehať právomoci Sociálnej poisťovne, mal aplikoval skutočne tak, ako bol vyslovený, znamenalo by to miestami až absurdné dôsledky. Nemôže sa napríklad aplikovať § 145 zákona o sociálnom poistení o vrátení poistného. Pritom práve vrátenie prípadného zaplateného poistného by malo byť logickým následkom toho, že voči osobe, ktorá platila príspevky (poistné) do slovenského systému, bude neskôr definitívne ustálené, že v danom čase mala podliehať právnym predpisom iného členského štátu. Prečo by sa nemohol aplikovať § 236 zákona o sociálnom poistení o zodpovednosti príjemcu za neoprávnene prijaté dávky, ak boli takej osobe už vyplatené určité dávky? Prečo by sa nemohol aplikovať § 237, ak nárok na takúto dávku vznikol v dôsledku nesprávneho potvrdenia určitých skutočností? Z rovnakých dôvodov nevidím dôvod, prečo by Sociálna poisťovňa nemohla vydať rozhodnutie, ktorým - v nadväznosti na rozhodnutie príslušnej inštitúcie Poľskej republiky podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia - vysloví, že sociálne poistenie podľa slovenských predpisov nevzniklo. To, že nevzniklo, totiž nie je ničím iným než logickým dôsledkom toho, že slovenské právne predpisy nie sú uplatniteľné.
9. Na rozdiel od väčšiny senátu mám vážne pochybnosti o tom, že určenie uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia by malo viesť k tomu, že by sa zákon o sociálnom poistení nemal použiť vôbec. Určite sa nemá použiť jeho hmotnoprávna časť, teda úprava vzniku, zániku, prerušenia sociálneho poistenia a jednotlivých dávok. V ostatných častiach by som však vždy zvažoval, aké ustanovenie vnútroštátneho práva spadá pod pojem „právnych predpisov“ podľa čl. 1 písm. l) základného nariadenia, najmä či jeho použitie by odporovalo zásade výlučnosti podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia tak, ako ju vykladá judikatúra Súdneho dvora.
II.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku
10. Podstata veci teda podľa mňa spočíva vo výklade citovaného čl. 1 písm. l) základného nariadenia, nie čl. 11 ods. 1 tohto nariadenia, ako to uzavrela väčšina senátu. Už v judikáte R 47/2021 pritom najvyšší súd svoj právny názor oprel o výklad iných ustanovení tohto nariadenia, ako aj vykonávacieho nariadenia. Tak či onak, vo veci ide v prvom rade o výklad práva Európskej únie.
11. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí, že ak sa takáto otázka (= otázka platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Pri výklade pojmu „prípustný opravný prostriedok“ sa uplatňuje tzv. konkrétna teória, teda rozhodné je, či je opravný prostriedok prípustný v príslušnom súdnom konaní. Pritom sa za „opravný prostriedok“ považuje v zásade len plnohodnotný opravný prostriedok. Súdny dvor EÚ už vyslovil, že takým súdom bol najvyšší súd konajúci o odvolaní v rámci správneho súdnictva, aj keď proti jeho rozhodnutiu bola prípustná ústavná sťažnosť. Možnosť podať na ústavný súd opravný prostriedok proti rozhodnutiam vnútroštátneho súdu, ktorý sa obmedzuje na preskúmanie prípadného porušenia práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodným dohovorom, neumožňuje domnievať sa, že by sa tento vnútroštátny súd nemal považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný podľa vnútroštátneho práva opravný prostriedok v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ (rozsudok z 15. januára 2013, C-416/10, Križan a iní proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ods. 72).
12. Uvedené závery sa plne vzťahujú aj na kasačný súd, proti rozhodnutiam ktorého takisto nie je prípustný iný opravný prostriedok než ústavná sťažnosť na ústavný súd. Najvyšší správny súd ako súd kasačný je teda súdom, ktorý je v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ vždy povinný obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou výkladu práva Európskej únie.
13. Judikatúra Súdneho dvora EÚ z tejto povinnosti pripúšťa tri výnimky: a) nastolená otázka nie je relevantná, b) predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte éclairé), alebo c) správne uplatnenie práva Únie je tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti (acte clair; pozri najmä rozsudok zo 6. októbra 2021, C-561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 33). Na túto judikatúru nadviazala aj judikatúra ústavného súdu, podľa ktorého súd uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ poruší základné právo strán konania na zákonného sudcu, ak nepoloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, hoci nie sú splnené uvedené výnimky (porov. nález sp. zn. II. ÚS 381/2018).
14. Výnimka pod písmenom a) neprichádza v prerokúvanej veci do úvahy: je zjavné, že vylúčenie právomoci Sociálnej poisťovne vyvodil najvyšší súd práve judikáte R 47/2021 práve zo znenia čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, teda z práva Európskej únie. Podľa dostupných údajov pritom k tomuto ustanoveniu neexistuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá by záver najvyššieho súdu potvrdzovala. Väčšina senátu síce tento záver vyvodila z čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a odkazovala v tejto súvislosti na judikatúru Súdneho dvora. Ako som však uviedol v odseku 7, táto judikatúra sa netýka výkladu rozsahu pojmu právne predpisy podľa čl. 1 písm. l) základného nariadenia. Neprichádza teda do úvahy ani výnimka pod písmenom b). Zostáva tak otázka, či ide v danej veci o acte clair, teda či správny výklad ustanovení práva Európskej únie je celkom jasný.
15. Či ide o tento prípad, môže vnútroštátny súd podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora uzavrieť až potom, čo sa ubezpečil, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru. Výlučne v prípade, že sú splnené tieto podmienky, nemusí tento
vnútroštátny súd položiť otázku Súdnemu dvoru a môže ju vyriešiť na vlastnú zodpovednosť. Existenciu takejto možnosti treba posúdiť v závislosti na charakteristikách vlastných právu Únie, osobitných ťažkostiach, ktoré predstavuje jeho výklad, a riziku rozdielov v judikatúre v rámci Únie. Na úvod treba zohľadniť, že právne predpisy Únie sú vypracované vo viacerých jazykov a že rôzne jazykové znenia sú rovnako záväzné. Formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie sa nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami, keďže ustanovenia práva Únie sa majú vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Únie. Vnútroštátny súd síce nemusí byť v tomto smere povinný skúmať každú jednu z jazykových verzií daného ustanovenia práva Únie, musí však uvážiť rozdiely medzi jazykovými zneniami tohto ustanovenia, s ktorými sa oboznámil, najmä pokiaľ na tieto rozdiely poukazujú účastníci konania. Aj v prípade zhodnosti jazykových znení však treba zohľadniť, že právo Únie používa vlastnú, osobitnú terminológiu. Právne pojmy v práve Únie a v jednotlivých národných právnych poriadkoch nemusia mať nevyhnutne rovnaký obsah. Konečne treba každé ustanovenie práva Únie vidieť v jeho súvislostiach a vykladať ho vo svetle všetkého práva Únie, jeho cieľov a jeho stupňa vývoja v čase aplikácia dotknutého predpisu. Len v prípade, ak vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni dospeje na základe všetkých uvedených výkladových kritérií k záveru, že neexistujú skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať rozumnú pochybnosť o správnom výklade práva Únie, nebude musieť položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok C-561/19, ods. 40 až 47).
16. Po zohľadnení týchto pravidiel je podľa mňa mimoriadne pochybné, či obsahom a účelom čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia bolo skutočne zbaviť nositeľa štátu, ktorého právne predpisy nie sú uplatniteľné, akejkoľvek právomoci na konanie, a to aj v otázkach, ktoré by potenciálne mohli byť pracovníkovi na prospech alebo ktoré sa nijako nepriečia cieľom, ktoré koordinačné predpisy sledujú. Domnievam sa, že najvyšší súd nemohol dospieť k záveru uvedenému v judikáte R 47/2021 bez toho, aby Súdnemu dvoru položil príslušnú prejudiciálnu otázku na správny výklad čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Takisto sa domnievam, že ani kasačný súd v tu prerokúvanej veci nemohol dospieť k svojim záverom bez toho, aby položil prejudiciálnu otázku na správny výklad čl. 1 písm. l) základného nariadenia.
17. Preto som presvedčený, že neboli splnené podmienky, ktoré by kasačný súd zbavili povinnosti podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.