Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_31S-4-2020.pdf
PDF · 162.16 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/4/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyne spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: E. C., nar. XX.XX.XXXX, B. S. Q. XXX/XX, XXX XX W., štátna občianka O. O. S., právne zastúpeného: ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., so sídlom Trnavská 11, 831 04 Bratislava, IČO: 36 857 769, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BB2-171-001/2019-SK zo dňa 24.10.2019,
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-4329-005/2019-PP zo dňa 25.08.2019 zrušilo žalobkyni prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) udelený na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), a to podľa § 36 ods. 1 písm. b) v spojení s § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a súčasne uložilo žalobkyni povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov vycestovať z územia SR do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnená zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu. Správny orgán prvého stupňa odôvodnil rozhodnutie tým, že žalobkyňa sa nezdržiavala na území SR viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018, o čom svedčia priechodové pečiatky vyznačené v jej cestovnom doklade. Správny orgán prvého stupňa mal preukázané, že od 01.05.2018, teda od účinnosti novely zákona o pobyte cudzincov sa žalobkyňa zdržiavala na území SR iba 12 dní. Správny orgán poukázal na to, že je dikciou zákona viazaný, pričom vzal do úvahy aj ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že prípadný zásah do súkromného a rodinného života účastníčky konania (žalobkyne) nie je neprimeraný dôvodu zrušenia prechodného pobytu a je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko žalobkyňa sa na území SR nachádzala v rozhodnom období len veľmi krátky čas.
2. Žalovaný svojim rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BB2-171-001/2019-SK zo dňa 24.10.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalobkyne v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný poukázal na to, že podľa článku 35 ods. 4 Ústavy SR môže zákon ustanoviť odchylnú úpravu práv pre cudzincov, pričom takýmto zákonom je aj zákon o pobyte cudzincov. K odvolacím dôvodom žalobkyne uviedol, že správny orgán prvého stupňa má právo rozhodovať o
zrušení prechodného pobytu a takáto povinnosť je mu priamo uložená, ak štátny príslušník tretej krajiny poruší povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, pričom mal za to, že z priechodových pečiatok nachádzajúcich sa v cestovnom doklade účastníčky konania prvostupňový správny orgán riadne preukázal porušenie povinnosti zdržiavať sa počas udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku 2018 na území SR viac ako polovicu času. Žalovaný zohľadnil aj predložené fotokópie leteniek zo dňa 11.09.2019 na meno žalobkyne, ktorý dôkaz však nevyvrátil a nespochybnil zistenia prvostupňového správneho orgánu, nakoľko sa netýkal posudzovaného obdobia. Tvrdenie žalobkyne, že niektoré členské štáty neopatria cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín priechodovými pečiatkami považoval za účelové s tým, že je vo vlastnom záujme každého štátneho príslušníka tretej krajiny trvať na opatrení cestovného dokladu priechodovými pečiatkami pri vstupe a výstupe zo Schengenského priestoru. List Slovenskej ambasády v Teheráne, ktorá bola prílohou odvolania v anglickom jazyku, žalovaný nemohol akceptovať, nakoľko nebol doložený v zákonom požadovanej podobe podľa § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradnej osvedčenej kópii). Zároveň však potvrdenie o tom, že neexistuje priame letecké spojenie z Iránu na Slovensko považoval za bezpredmetné, pretože nevyvracia skutočnosť o pobyte žalobkyne na území SR od 01.05.2018 do 31.12.2018. Žalovaný vychádzal zo skutočností, že SR sa stala platným členom Schengenského priestoru uplatňujúceho schengenské acquis. V reakcii na odvolaciu námietku žalovaný uviedol, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nevyvrátila domnienku podľa článku 12 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať. Podľa článku 12 ods. 1 uvedeného kódexu možno túto domnienku vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. Uvedené sa primerane uplatňuje v prípade absencie odtlačku pečiatky na výstupe. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán neodobral žalobkyni možnosť túto domnienku vyvrátiť, pretože jej oznámil začatie konania o zrušení prechodného pobytu a zároveň ju podľa § 32 a § 33 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok) vyzval k vyjadreniu sa ku skutočnostiam významným pre konanie a rozhodnutie v danej veci. Žalobkyňa mala možnosť doložiť prvostupňovému správnemu orgánu alebo k odvolaniu relevantný dôkaz, ktorým by vyvrátila zistenia prvostupňového správneho orgánu, čo však neučinila. Žalovaný sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že článok 11 ods. 3 Kódexu schengenských hraníc vymedzuje dôvody, kedy sa odtlačky pečiatok na vstupe a výstupe nedávajú (na cestovné doklady hláv štátov a hodnostárov, ktorých príchod bol vopred oficiálne ohlásený cez diplomatické kanály, na preukazy pilotov alebo osvedčenia členov posádky lietadiel, na cestovné doklady námorníkov, personál medzinárodných osobných a nákladných vlakov, atď.), ktorý článok sa však na žalobkyňu nevzťahuje. Ani čerstvé prehlásenie žalobkyne zo dňa 11.09.2019 o jej cestovaní z a do Slovenskej republiky bez toho, že by jej boli udeľované priechodové pečiatky, nemohlo zmeniť dôkazy t. j. dátumy na odtlačkoch priechodových pečiatok nachádzajúcich sa v jej cestovnom doklade, z ktorých je naopak zrejmé, že sa od 01.05.2018 do 31.12.2018 zdržiava na území SR resp. schengenského priestoru iba 12 dní. K rozsudku NS SR č. 10Sža 13/2015 zo dňa 15.04.2015 žalovaný uviedol, že nejde o skutkovo a právne zhodné prípady. Poukázal na to, že prvostupňový správny orgán nie je oprávnený požiadať Ústavný súd SR o posúdenie, či zásah vyvolaný rozhodnutím o zrušení prechodného pobytu nie je v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými predpismi. K odvolacej námietke žalobkyne, že v čase udelenia prechodného pobytu táto povinnosť nebola v právnom poriadku SR zakotvená, žalovaný uviedol, že pre zákonnú domnienku podľa § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa týka) je irelevantná. Žalovaný považoval rozhodnutie prvostupňového orgánu za zákonné vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu na základe podrobného dokazovania a v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku. Žalovaný dospel k záveru, že dôsledky zrušenia prechodného pobytu nebudú mať vplyv na súkromný a rodinný život žalobkyne, keďže žiadni rodinní príslušníci na území SR nežijú, ani tu nemá žiadne rodinné väzby.
3. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala prieskumu zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie. V žalobe uviedla nasledovné žalobné body: 1) Nesprávne právne posúdenie veci Prvostupňový orgán nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o pobyte ako aj ustanovenia iných predpisov, nakoľko nemal kompetenciu vyplývajúcu zo zákona o pobyte posudzovať len na základe pečiatok v cestovnom doklade, či došlo zo strany žalobkyne k porušeniu zákonnom stanovených povinností. Zákon o pobyte cudzincov nestanovuje spôsob, akým má byť porušenie tejto povinnosti preukázané. Žalovaný rovnako nesprávnym spôsobom aplikoval právne predpisy upravujúce pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky, ako aj predpisy Európskej únie v rámci schengenského priestoru, pričom správne orgány sa nevysporiadali s tým, ako sa splnenie predmetnej povinnosti má posudzovať za obdobie od 01.01.2018 do 30.04.2018 a či sa v cestovnom doklade žalobkyne pečiatky z tohto obdobia nachádzali, nakoľko nie všetky hraničné priechody v rámci schengenského priestoru postupujú v prípade vstupov a výstupov štátnych príslušníkov tretích krajín. Rovnako pokiaľ ide o doklady, ktoré sa od cudzincov požadujú, nie je správny záver o použití článku 11 ods. 1 a článku 12 Kódexu schengenských hraníc. Uvedené články sa uplatňujú len v prípade krátkodobých pobytov cudzincov a nie v prípade cudzincov disponujúcich právom prechodného pobytu bez vízovej povinnosti. Keďže v čase udelenia prechodného pobytu nebola táto povinnosť žalobkyni stanovená, postupom orgánov bola porušená tzv. zásada legitímneho očakávania (predĺženia prechodného pobytu žalobkyne). 2) Nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nedostatok dôvodov a nedostatočné odôvodnenie Žalovaný ani prvostupňový orgán sa nevysporiadali so splnením príslušnej povinnosti za celé obdobie roka 2018 (vrátane 1-4/2018). Ak správne orgáne vyšli z jediného podkladu, tak tento ich postup nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. 3) Skutkový stav je nedostatočne zistený a nemá oporu v administratívnom spise Správne orgány si nezaobstarali potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, aj keď v tomto smere nesú procesnú zodpovednosť na základe Správneho poriadku. Zároveň bol vyhodnotený skutkový stav v rozpore s reálnym stavom veci. S ohľadom na už vyššie uvedené skutkový stav nemá ani oporu v administratívnom spise.
4. K správnej žalobe sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 11.02.2020, pričom zotrval na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Je povinnosťou cudzineckej polície konať tak, aby sa zamedzilo porušovaniu zákonov na úseku pobytu. Bolo povinnosťou žalobkyne dodržiavať aj novelizované ustanovenia zákona. Upozornil, že žalobkyňa si v čase platnosti novely podala dňa 18.07.2018 žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania, teda už v čase platnosti novelizácie. K zásade legitímnych očakávaní neuviedla žalobkyňa žiadny konkrétny prípad totožný s jej prípadom. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že pri vstupe na hraniciach schengenského priestoru sa preukazuje iba platným dokladom o pobyte a nie niektorým z dokladov uvedených v článku 11 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, nakoľko žalobkyňa ako príslušníčka tretej krajiny je vždy povinná ku kontrole počas hraničnej kontroly predložiť aj platný cestovný doklad a následne aj doklad o pobyte, pretože sa na ňu vízová povinnosť nevzťahuje; článok 11 ods. 1 písm. c) Kódexu sa teda na žalobkyňu vzťahuje. Len výnimočne podľa článku 11 ods. 3 uvedeného kódexu možno na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny upustiť od označenia dokladu vstupnou alebo výstupnou pečiatkou, ak by to tejto osobe mohlo spôsobiť vážne problémy. V zmysle článku 12 Kódexu bolo výlučne na ťarchu žalobkyne a v jej vlastnom záujme, aby preukázala svoje tvrdenie, že sa v rozhodnom období zdržiavala na území SR. Žalobkyňa však žiaden hodnoverný doklad o vstupe a pobyte na území SR nedoložila, preto ani domnienku podľa článku 12 ods. 1 Kódexu nevyvrátila. Priechodové pečiatky za obdobie 01-04/2018 sú pre daný prípad irelevantné, keďže účinnosť zákona nastala 01.05.2018. Zároveň žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa si odporuje vo viacerých tvrdeniach. Na základe uvedeného navrhol žalobu zamietnuť.
5. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa replikou zo dňa 13.03.2020, teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP, pričom zotrvala na svojej doterajšej argumentácii s tým, že žiadny právny predpis nestanovuje štátnym príslušníkom tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na území SR povinnosť, aby vyžadovali od príslušných kontrolných orgánov na hraničných priechodoch udeľovanie vstupných/výstupných pečiatok do ich cestovných
pasov. Žalovaný si mohol sám vyžiadať potvrdenia príslušných orgánov zodpovedných za vykonávanie hraničných kontrol na určitých letiskách v rámci Schengenu, a to v takej forme, aké nedodržanie vyčíta žalobkyňou predloženému potvrdeniu. Kódex sa podľa nej nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným prechodným pobytom na území SR a nie je možné ho aplikovať na vyvodzovanie domnienok ohľadom splnenia podmienok v prípade prechodného pobytu udelené na území členského štátu. Poukázala tiež na rozhodnutie v obdobnej veci v prípade maloletej I. B., keď správny orgán prvého stupňa v rámci autoremedúry dňa 17.01.2020 zrušil svoje rozhodnutie o zrušení prechodného pobytu s odôvodnením, že niektoré vstupy a výstupy z a do schengenského priestoru neboli účastníkovi konania zaznamenané do jeho cestovného dokladu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že napadnuté rozhodnutie malo vážny dopad na jej oprávnené záujmy, keďže je konateľkou prosperujúcej slovenskej obchodnej spoločnosti, ktorá si plní všetky záväzky vo vzťahu k orgánom štátnej správy ako aj samosprávy a ktorej fungovanie je závislé na tom, že žalobkyňa ako jej konateľ a spoločník nadväzuje obchodné vzťahy a spoluprácu so zahraničnými subjektmi ako aj slovenskými právnickými či fyzickými osobami. Zároveň bolo poukázané na to, že najbližšia rodina žalobkyne má na území SR taktiež udelený prechodný pobyt a sa tu dlhodobo zdržiava. Napadnutými rozhodnutiami bola teda žalobkyni odopretá možnosť realizácie jej podnikateľskej činnosti ako aj činnosti tejto spoločnosti a súčasne sa zasiahlo aj do jej súkromného a rodinného života.
6. Na to reagoval žalovaný duplikou zo dňa 07.05.2020. Plne zotrvajúc na svojej dovtedajšej argumentácii doplnil, že nielen cudzinci ale aj občania SR tranzitujúci cez vonkajšie hranice sú povinní preukazovať sa pri vstupe a výstupe cez vonkajšie hranice EÚ cestovnými dokladmi, pričom sa im do pasu odtlačuje priechodová pečiatka. K námietke obdobného prípadu žalovaný uvádza, že nešlo o totožný prípad, nakoľko vo veci, na ktorú poukazovala žalobkyňa, došlo k predloženiu hodnoverných dôkazov - elektronických lístkov o vykonaných cestách účastníčky konania leteckou prepravou z a do schengenského priestoru v čase posudzovaného obdobia, ktorými táto preukázala svoje tvrdenie; oproti tomu žalobkyňa žiadny hodnoverný doklad o vstupe a pobyte v rozhodnom období nedoložila. Napadnutým rozhodnutím žalobkyni nezaniklo právo podnikať. V rozhodnom období roku 2018 jej na zabezpečenie podnikateľskej činnosti na území SR postačovalo 12 dní z 245. Námietku o zásahu do jej rodinného života žalobkyňa nepredniesla počas konania pred správnymi orgánmi a ide o účelové tvrdenie pred správnym súdom, nakoľko žalovaný lustráciou v príslušných evidenciách policajného zboru zistil, že žalobkyňa je slobodná, bezdetná, so svojou ďalšou rodinou nežije v jednej domácnosti a nachádza sa s celou svojou rodinou v domovskom štáte. Jej tvrdenia sú teda účelové a zavádzajúce.
7. Na uvedené reagovala žalobkyňa vyjadrením zo dňa 15.06.2020 s tým, že sa zdržiava s rodinou v Bratislave, ktorú skutočnosť potvrdzuje čestnými prehláseniami z 18.05.2020 v Bratislave s doložkou „predo mnou vlastnoručne podpísal“ zo strany rodičov žalobkyne (pozn. správneho súdu - neboli predložené k vyjadreniu).
8. Žalovaný v ďalšom vyjadrení z 01.07.2020 uviedol, že overoval pobyt rodiny žalobkyne cestou jej právneho zástupcu, ktorý najprv uviedol, že sa zdržujú v domovskom štáte a toto vyjadrenie neskôr korigoval v tom smere, že žalobkyňa sa nachádza s celou rodinou v Bratislave. Žalovaný predložil predmetnú elektronickú komunikáciu, z ktorej vyplýva, že právny zástupca žalobkyne bol požiadaný, aby oznámil, na akej adrese sa v Bratislave zdržiavajú, na ktorú výzvu nereagoval. Žalovaný uviedol, že prípadný zásah do rodinného či súkromného života žalobkyne napadnutým rozhodnutím je zlučiteľný s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, nakoľko žalobkyňa po splnení zákonných podmienok môže opätovne vstúpiť a zdržiavať sa na území SR. K čestným vyhláseniam, nakoľko neboli predložené, sa vyjadriť nemohol.
9. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobkyni bol udelený prechodný pobyt na účel podnikania dňa 22.09.2017 na obdobie dvoch rokov s tým, že dňa 23.07.2019 bol obnovený s platnosťou do 24.09.2020. Listom zo dňa 24.07.2019 prvostupňový správny orgán oznámil začatie konania o zrušení prechodného pobytu splnomocnenému zástupcovi žalobkyne s uvedením skutočností zistených kontrolnou činnosťou, že žalobkyňa sa na území SR od 01.05.2018 do 31.12.2018 zdržiavala iba 12 dní a súčasne ju podľa § 32 a § 33 Správneho poriadku vyzval na vyjadrenie ku konaniu. Na základe tejto výzvy dňa 30.07.2019 k veci žalobkyňa uviedla, že spĺňa naďalej podmienky a predpoklady pre trvanie a platnosť jej prechodného pobytu s tým, že skutkové zistenia správneho orgánu prvého stupňa sú nesprávne. Vstupné resp. výstupné priechodové pečiatky sa do cestovných dokladov vo viacerých
krajinách schengenského priestoru neudeľujú, a pre toto nemôžu byť dôkazom o nesplnení povinnosti zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. K vyjadreniu žalobkyňa žiadne dôkazy na preukázanie ňou tvrdených skutočnosti nepredložila ani nenavrhla. Na to administratívne konanie pokračovalo tak, ako je uvedené vyššie. Ďalej je súčasťou spisu fotokópia cestovného pasu žalobkyne vydaného Iránskou islamskou republikou č. D., ktorý obsahuje vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 31.05.2018 (letecký hraničný priechod Roissy, Francúzsko), výstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 08.06.2018 (letecký hraničný priechod Roissy, Francúzsko), vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 17.07.2018 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko) a výstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 19.07.2018 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko) a vstupnú priechodovú pečiatku zo dňa 21.03.2019 (letecký hraničný priechod Viedeň Schwechat, Rakúsko).
10. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 05.11.2019, t. j. ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku; to neplatí, ak štátny príslušník tretej krajiny uplatňuje mobilitu v inom členskom štáte.
Podľa § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zruší prechodný pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny porušil povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u); to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 29 alebo § 30 alebo ak v danom kalendárnom roku je medzi udelením pobytu a koncom kalendárneho roka menej ako 90 dní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie ods. 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia prechodného pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia prechodného pobytu najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.
Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37) 37) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Podľa § 131f ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, konanie začaté pred 1. májom 2018, ktoré nebolo právoplatne ukončené, sa dokončí podľa predpisov účinných do 30. apríla 2018; podľa ustanovení tohto zákona účinných od 1. mája 2018 sa dokončia len vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie.
Podľa § 131f ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, trvalý pobyt udelený na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za trvalý pobyt na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 1. mája 2018.
Podľa § 131f ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, tolerovaný pobyt udelený podľa § 58 ods. 1 v znení účinnom do 30. apríla 2018 sa považuje za zotrvanie na území Slovenskej republiky podľa § 61a v znení účinnom od 1. mája 2018.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 09. marca 2016, ktorým sa ustanovuje Kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc):
Článok 1 - Predmet úpravy a zásady
Toto nariadenie umožňuje, aby sa nevykonávala hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vnútorné hranice medzi členskými štátmi Únie. Stanovuje pravidlá, ktorými sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov Únie.
Článok 2 - Vymedzenie pojmov
Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov: bod 5. - „osoby, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie“, sú:
a) občania Únie v zmysle článku 20 ods. 1 ZFEÚ a štátni príslušníci tretej krajiny, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý požíva právo na voľný pohyb, na ktorého sa vzťahuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, b) štátni príslušníci tretej krajiny a ich rodinní príslušníci bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí podľa dohôd medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a týmito tretími krajinami na strane druhej požívajú práva na voľný pohyb rovnocenné právam občanov Únie; bod 6. - „štátny príslušník tretej krajiny“ je každá osoba, ktorá nie je občanom Únie v zmysle čl. 20 ods. 1 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a na ktorú sa nevzťahuje bod 5 tohto článku.
Článok 3 - Rozsah pôsobnosti
Toto nariadenie sa uplatňuje na každého, kto prekračuje vnútorné alebo vonkajšie hranice členských štátov, a nie sú ním dotknuté: a) práva osôb, ktoré požívajú právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie; b) práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu, najmä s ohľadom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia „non-refoulement“.
Článok 11 - Označovanie cestovných dokladov odtlačkom pečiatky
Ods. 1 - Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe. Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa dáva najmä na: a) doklady s platným vízom, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom tretej krajiny prekročiť hranicu; b) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým bolo vízum vydané členským štátom na hranici; c) doklady umožňujúce prekročiť hranicu štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorý sa nevzťahuje vízová povinnosť.
Ods. 3 - Odtlačok pečiatky na vstupe a výstupe sa nedáva: a) na cestovné doklady hláv štátov a hodnostárov, ktorých príchod bol vopred oficiálne ohlásený cez diplomatické kanály; b) na preukazy pilotov alebo osvedčenia členov posádky lietadiel; c) na cestovné doklady námorníkov, ktorí sa nachádzajú na území členského štátu, len keď tam pristane ich loď, a v oblasti prístavu, kde loď pristála; d) na cestovné doklady posádky a cestujúcich lodí na okružnej plavbe, ktoré nepodliehajú hraničným kontrolám v súlade s bodom 3.2.3 prílohy VI; e) na doklady, ktoré umožňujú štátnym príslušníkom Andorry, Monaka a San Marína prekročiť hranicu; g) na cestovné doklady personálu medzinárodných osobných a nákladných vlakov; h) na cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí predložia pobytový preukaz stanovený v Smernici 2004/38/ES. Výnimočne možno na žiadosť štátneho príslušníka tretej krajiny upustiť od označenia dokladu vstupnou alebo výstupnou pečiatkou, ak by to tejto osobe mohlo spôsobiť vážne problémy. V takom prípade sa vstup alebo výstup zaznamená na osobitnom liste s uvedením mena a čísla pasu danej osoby. Tento list sa odovzdá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. Príslušné orgány členských štátov môžu viesť štatistiku takýchto výnimočných prípadov a môžu ju poskytnúť Komisii.
Článok 12 - Domnienka splnenia podmienok dĺžky pobytu
Ods. 1 - Ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe, príslušné vnútroštátne orgány sa môžu domnievať, že držiteľ nespĺňa podmienky týkajúce sa dĺžky pobytu uplatniteľné v dotknutom členskom štáte, alebo ich už prestal spĺňať.
Ods. 2 - Domnienku uvedenú v odseku 1 možno vyvrátiť, ak štátny príslušník tretej krajiny akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom, napríklad cestovnými lístkami alebo dokladom o svojej prítomnosti mimo územia členských štátov, poskytne dôkaz, že dodržal podmienky súvisiace s dĺžkou krátkodobého pobytu. V takých prípadoch: a) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, ktorý plne uplatňuje schengenské acquis, uvedú príslušné orgány, v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnou praxou,
do cestovného dokladu štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu jedného z členských štátov, ktoré plne uplatňujú schengenské acquis, a miesto, na ktorom ju prekročil; b) ak sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu, vo vzťahu ku ktorému nebolo prijaté rozhodnutie, ktoré predpokladá článok 3 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2003, článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2005 a článok 4 ods. 2 Aktu o pristúpení z roku 2011, príslušné orgány v súlade s vnútroštátnym právom a praxou uvedú do cestovného dokladu tohto štátneho príslušníka tretej krajiny dátum, kedy prekročil vonkajšiu hranicu takéhoto členského štátu, a miesto, na ktorom ju prekročil. Okrem údajov, ktoré sú uvedené v písmenách a) a b), možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytnúť formulár uvedený v prílohe VIII. Členské štáty sa navzájom informujú a informujú aj Komisiu a Generálny sekretariát Rady o svojich vnútroštátnych postupoch so zreteľom na uvádzanie údajov uvedených v tomto článku.
Ods. 4 - Príslušné ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane uplatňujú v prípade absencie odtlačku pečiatky na výstupe.
Článok 6 - Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny
Ods. 1 - Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180 dňového obdobia, čo zahŕňa posúdenie obdobia 180 dní predchádzajúcich každému jednotlivému dňu pobytu musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad, ktorý držiteľa oprávňuje prekročiť hranicu a ktorý spĺňa tieto kritériá: i) jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia, ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov. V odôvodnenej núdzovej situácii možno od tejto podmienky upustiť; ii) musel byť vydaný počas posledných 10 rokov; b) majú platné vízum, ak sa takéto vízum vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza;
Ods. 2 veta druhá
Obdobie pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Správny poriadok), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 34 Správneho poriadku: ods. 1: Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. ods. 2: Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. ods. 3: Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. ods. 4: Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
ods. 5: Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. ods. 6: Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.
Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
11. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP a na termíne 15.12.2021 verejne vyhlásil rozsudok. Pre úplnosť správny súd dodáva, že na žiadosť žalovaného zo dňa 8.5.2020 o nariadenie pojednávania neprihliadal, nakoľko táto nebola podaná pri prvom úkone (vyjadrení), ktorý žalovanému patril (analogicky s poukazom na ust. § 182 ods. 1 písm. g) SSP).
12. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa a postupu týchto orgánov predchádzajúceho ich vydaniu podľa § 177 ods. 1 SSP, a to vychádzajúc zo žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP). Po zistení, že žaloba nie je dôvodná, ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:
13. Správny súd s poukazom na žalobný bod 2) správnej žaloby, ktorým je namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí žalovaného i orgánu prvého stupňa, musel pri skúmaní jeho dôvodnosti začať od posúdenia obsahových náležitostí rozhodnutí správnych orgánov, zrozumiteľnosti ich odôvodnenia a u rozhodnutia žalovaného aj pokiaľ ide o mieru a kvalitu vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi žalobkyne.
14. Správny súd v prvom rade dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003, nález Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 60/04 z 19.5.2004). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS 209/04z 23.6.2004).
15. Európsky súd pre ľudské práva tiež opakovane konštatoval, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedenú judikatúru je možné nepochybne aplikovať aj v prípade rozhodnutí správnych orgánov.
16. Správny súd ďalej poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudok sp. zn. 1Sžd/16/2014 zo dňa 12.5.2015, z ktorého cituje: „V súvislosti s uvedeným je nutné uviesť, že súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu spája s nedostatkom dôvodov, a to aj keď tento závažný argument bol účastníkmi zamlčaný (viď sp. zn. 1Sžr 8/2011 z 15.05.2012). Na tomto mieste je nutné opätovne spomenúť (viď aj bod č. 47) klasickú judikatúru ESĽP, najmä vo veci účastníkov García Ruiz v. Španielsko (rozsudok z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie pri poskytovaní súdnej ochrany ESĽP starostlivo preveruje. Podľa spomenutej konštantnej judikatúry bola nastolená trvalá požiadavku vysporiadať sa nie so všetkými, ale iba s relevantnými argumentmi účastníka konania. Z uvedenej judikatúry preto pre správne súdnictvo vyplýva záver, že: 1. na každý relevantný argument účastníka musí správny orgán primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný, a aký záver z toho pre konanie o jeho návrhu (resp. nároku) vyplýva; 2. aj na každý irelevantný argument žiadateľa musí správny orgán reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument žiadateľa nedôvodný.“
17. Správny súd po vykonanom prieskume má za to, že obe napadnuté rozhodnutia správnych orgánov atribúty náležitého odôvodnenia spĺňajú. Prvostupňový správny orgán jasne opísal zistený skutkový stav ako aj dôkazy, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, pričom podstatný dôkaz - priechodové pečiatky v cestovnom doklade žalobkyne, ktorý sa stal hlavným podkladom pre rozhodnutie, aj náležite vyhodnotil. Uviedol aj právne posúdenie veci t. j. ktorými ustanoveniami sa riadil a ako zistený skutkový stav právne posúdil, reagoval tiež na všetky námietky, ktoré v konaní pred prvostupňovým orgánom žalobkyňa vzniesla. Uvedené možno rovnako konštatovať aj o rozhodnutí žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorý preskúmal rozhodnutie prvostupňového orgánu v plnom rozsahu v súlade s ust. § 59 ods. 1 Správneho poriadku a reagoval na všetky odvolacie námietky, ktorými bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté. Žalovaný vyčerpávajúcim spôsobom, s citáciou príslušných vnútroštátnych noriem ako aj nariadení Európskej únie vzťahujúcej sa k veci, vysvetlil postup správnych orgánov, vyhodnotil dokazovanie, podrobne sa venoval hlavnej odvolacej námietke o nedostatočnom zistení skutkového stavu len na základe vstupných a výstupných pečiatok v cestovnom pase žalobkyne, vyhodnotil aj dôkazy predložené žalobkyňou, ako aj absenciu riadnych návrhov na dokazovanie z jej strany. Rozhodnutie žalovaného obsahuje aj právne posúdenie veci nielen ohľadne právomoci správnych orgánov a splnenia dôvodov pre zrušenie prechodného pobytu žalobkyne, ale žalovaný sa vysporiadal aj s časovou pôsobnosťou zákona o pobyte cudzincov a jeho novely vykonanej zákonom č. 108/2018 Z. z. Správny súd konštatujúc, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú zrozumiteľné, určité a obsahujú zdôvodnenie tak postupu ako aj rozhodnutia vo veci samej, vyhodnotil námietky žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nedostatok dôvodov za nedôvodné.
18. Správny súd k námietke žalobkyne o nedostatku právomoci správnych orgánov v prvom rade konštatuje, že je v správnej žalobe formulovaná nejednoznačne tak, že prvostupňový orgán nemal kompetenciu vyplývajúcu zo zákona o pobyte posudzovať porušenie zákonných povinností len na základe pečiatok v cestovnom doklade. Vo všeobecnosti správny súd konštatuje, že právomoc prvostupňového orgánu konať o zrušení prechodného pobytu cudzincov je daná vyššie citovaným ustanovením § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov; čo sa týka právomoci žalovaného konať v druhom stupni ako odvolací orgán na úseku pobytu cudzincov, táto vyplýva z § 58 ods. 1 Správneho poriadku, keďže zákon o pobyte cudzincov neustanovuje osobitný odvolací orgán. Právomoc správneho orgánu nebolo nutné v prvostupňovom rozhodnutí osobitne odôvodňovať, keďže v rámci administratívneho konania na I. stupni namietaná nebola. V odvolacom konaní žalovaný poukázal na ustanovenia zákonov, na základe ktorých majú správne orgány oprávnenie konať na úseku pobytu
cudzincov, a teda aj rozhodovať o splnení podmienok pre zrušenie prechodného pobytu cudzinca; rozhodnutie žalovaného aj vo vzťahu k tejto námietke je riadne odôvodnené a preskúmateľné. Vo väzbe na vyjadrenie námietky posudzovania porušovania povinnosti len na podklade pečiatok bola táto námietka vyhodnotená ako námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a správny súd sa s ňou vysporiadal v časti odôvodnenia tohto rozsudku týkajúcej sa žalobného bodu 3).
19. Námietky, ktoré boli obsahom žalobného bodu 1), správny súd hodnotí ako nedôvodné. Právna úprava ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej sa (okrem výnimiek) od štátnych príslušníkov tretej krajiny vyžaduje zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, bola do právneho poriadku SR zavedená novelou vykonanou zákonom č. 108/2018 Z. z. účinnou od 1.5.2018. Prechodné ustanovenia k uvedenej novele (§ 131f) sa týkali len už začatých administratívnych konaní, trvalého pobytu udeleného na neobmedzený čas podľa § 46 ods. 2 (účinného do 30.4.2018) a tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (účinného do 30.4.2018). Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k postupu pri už udelených povoleniach na prechodný pobyt je nutné vyvodiť, že povinnosť podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje aj na osoby s už udeleným prechodným pobytom, teda aj na žalobkyňu, a to s účinnosťou od 1.5.2018. S poukazom na uvedené správny súd považuje za zákonné vyhodnotenie žalovaného, že zmenené podmienky pre zrušenie prechodného pobytu sa týkajú aj žalobkyne, hoci jej bol udelený prechodný pobyt pred účinnosťou danej novely. Námietka žalobkyne o porušení tzv. zásady legitímneho očakávania zo strany správnych orgánov vzhľadom na uvedenú legislatívnu zmenu je teda nedôvodná. Vzhľadom na neexistenciu zákonnej výnimky bolo povinnosťou žalobkyne uvedenú podmienku splniť, pokiaľ si právo prechodného pobytu chcela udržať. Navyše prechodný pobyt bol žalobkyni na základe jej žiadosti predĺžený dňa 23.7.2019 (do 24.9.2020), a teda jej legitímne očakávania boli naplnené, nakoľko nedodržanie požadovanej doby pobytu nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu podľa § 34 ods. 12 až 14 zákona o pobyte cudzincov. Táto okolnosť je dôvodom na začatie konania o jeho zrušenie podľa § 36 zákona o pobyte cudzincov, čo aj správny orgán prvého stupňa učinil na základe výsledkov vlastnej kontrolnej činnosti dňa 24.7.2019.
20. Podľa názoru správneho súdu je správna aj úvaha žalovaného, že v administratívnom konaní nebolo nutné sa zaoberať obdobím od 01.01.2018 do 30.04.2018, v ktorom právna norma zavádzajúca povinnosť pobytu na území SR v stanovenom rozsahu nebola ešte účinná. Ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov ukladá povinnosť zdržiavať sa na území SR viac ako polovicu času, počas ktorého je prechodný pobyt v danom kalendárnom roku cudzincovi udelený. Vzhľadom na účinnosť právnej normy od 01.05.2018 bolo preto povinnosťou správnych orgánov skúmať, či sa žalobkyňa zdržiavala na území SR viac ako polovicu obdobia od 01.05.2018 do 31.12.2018, prípadne či uplatňovala mobilitu v inom členskom štáte Európskej únie. Uvedené ustanovenie neukladá, aby cudzinec strávil viac ako polovicu (daného) kalendárneho roka na území SR; v takom prípade by sa správne orgány museli zaoberať aj predchádzajúcim obdobím 1.1.2018 - 30.4.2018 (je však predpoklad, že v takom prípade by zákonodarca ustanovil prechodné ustanovenie pre postup v prvom kalendárnom roku účinnosti novely). Na základe uvedeného je zrejmé, že tak žalovaný ako ani správny orgán prvého stupňa neboli povinní sa obdobím pred 01.05.2018 zaoberať ani toto obdobie po skutkovej či právnej stránke vyhodnocovať. Správny súd vo väzbe na vyššie uvedené odôvodnenie poukazuje na ust. § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, pričom uvedené sa týka tak skutkového ako i právneho stavu.
21. Námietka žalobkyne, že udelenie prechodného pobytu cudzincovi z tretej krajiny je len vyjadrením prechodného stavu bez pretrhnutia väzieb tejto osoby k miestu, kde má trvalý pobyt, a preto by udelenie prechodného pobytu nemalo danú osobu obmedzovať, považuje správny súd za absolútne irelevantnú, nakoľko zákonné podmienky pre prechodný pobyt sú stanovené jednoznačne bez možnosti iného výkladu. Správny súd tiež nezistil, že by správne orgány nenaplnili tzv. zásadu legitímneho očakávania a v obdobných veciach nerozhodovali rovnako ako tvrdila žalobkyňa. Pokiaľ táto poukázala na zrušenie prechodného pobytu mal. I. B., tak uvedenom konaní neboli skutkové okolnosti rovnaké; v odvolacom konaní týkajúcom sa maloletej I. bolo preukázané relevantnými dôkazmi, že sa na území SR zdržiavala
požadovanú dobu. Naproti tomu v tejto veci žalobkyňa takéto okolnosti, že v rozhodnom období sa na území v požadovanom rozsahu zdržiavala, ani len netvrdila a za týmto účelom žiadne dôkazy nenavrhla.
22. Správny súd dáva žalobkyni za pravdu v tom smere, že článok 12 Kódexu schengenských hraníc týkajúci sa domnienky splnenia podmienok dĺžky pobytu sa vzťahuje len na krátkodobé pobyty cudzincov na území členských štátov EÚ (v dĺžke max. 90 dní v rámci 180 dní podľa článku 6 uvedeného kódexu). Správny súd pri tomto výklade vychádzal najmä z odseku 2 veta prvá článku 12 uvedeného kódexu, ktorý priamo nadväzuje na ods. 1 a stanovuje možnosti vyvrátenia domnienky o nedodržaní podmienok súvisiacich s dĺžkou krátkodobého pobytu; domnienka podľa odseku 1 sa podľa názoru správneho súdu taktiež vzťahuje len na krátkodobý pobyt upravený Kódexom schengenských hraníc. Ďalej z článku 6 uvedeného kódexu upravujúceho Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny sa v ods. 2 veta druhá uvádza, že obdobia pobytu povoleného na základe povolenia na pobyt alebo víza na dlhodobý pobyt sa nezapočítavajú do trvania pobytu na území členských štátov. Z uvedeného vyplýva, že Kódex schengenských hraníc rozlišuje medzi obdobím pobytu, keď sa cudzinec zdržiava na území EÚ na základe rozhodnutí orgánov členských krajín EÚ o povolení pobytu a medzi pobytom krátkodobým, na ktorý pobyt je oprávnený cudzinec priamo na základe ust. článku 3 uvedeného kódexu, za splnenia tam stanovených podmienok v maximálnej dĺžke 90 v rámci 180 dní. Taktiež správny súd poukazuje na bod 9) Preambuly Kódexu schengenských hraníc, podľa ktorého je potrebné stanoviť pravidlá týkajúce sa výpočtu dĺžky oprávneného krátkodobého pobytu v Únii. Cestujúcim, ako i hraničným a vízovým orgánom by prospeli jasné, jednoduché a harmonizované pravidlá vo všetkých právnych aktoch týkajúcich sa tejto otázky; úlohou Kódexu schengenských hraníc nemalo byť teda harmonizovať pravidlá pre iné typy oprávneného (povoleného) pobytu ako krátkodobého pobytu.
23. Správny orgán I. stupňa a žalovaný však svoje rozhodnutia v merite nezaložili na tom, že žalobkyňa domnienku podľa čl. 12 Kódexu schengenských hraníc nevyvrátila, ale na porušení § 111 ods. 1 písm. u/ zákona o pobyte cudzincov a na nepreukázaní splnenia stanovenej povinnosti zo strany žalobkyne, čo malo za následok zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Ak v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaujal žalovaný k čl. 12 uvedeného kódexu stanovisko, bolo to len v reakcii na odvolaciu námietku žalobkyne o nemožnosti vyvrátenia domnienky v dôsledku nesprávneho procesného postupu prvostupňového správneho orgánu, pričom konštatoval, že žalobkyni bola poskytnutá možnosť ju vyvrátiť. Vzhľadom k uvedenému správny súd nemohol dospieť k záveru, že žalovaný nesprávne aplikoval čl. 12 uvedeného kódexu, a teda vec nesprávne právne posúdil. Správny súd na druhej strane dáva do pozornosti žalobkyne, že naďalej sa na jej situáciu vzťahuje článok 11 Kódexu schengenských hraníc, ktorý jednoznačne stanovuje povinnosť príslušníkov pohraničnej stráže označovať cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín pri prekračovaní hraníc schengenského priestoru. Bolo preto na mieste zo strany správnych orgánov predpokladať, že cestovný doklad žalobkyne bude obsahovať údaje o vstupe a výstupe žalobkyne do/zo schengenského priestoru a je teda základným a najrelevantnejším dôkazným prostriedkom o dĺžke jej pobytu v schengenskom priestore. Ak správne orgány v administratívnom konaní vychádzali z domnienky správnosti priechodových pečiatok vyznačených v doklade žalobkyne a tieto aj vzali za podklad rozhodnutia, keďže iné dôkazy spochybňujúce ich správnosť zistené v konaní neboli, bol takýto ich postup logický a súladný s § 34 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý procesný predpis sa podľa ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zrušenie prechodného pobytu subsidiárne aplikuje. Správny poriadok v § 34 ods. 1 stanovuje, že v správnom konaní možno ako dôkaz použiť čokoľvek, čím možno preukázať skutočný stav veci, teda aj priechodové pečiatky, a to bez ohľadu na to, že nejde o postup na základe domnienky stanovenej čl. 12 Kódexu schengenských hraníc.
24. Kľúčová sporná námietka, na ktorú sa žalobkyňa zamerala v celom konaní tak pred správnymi orgánmi ako aj pred správnym súdom, bola, že vstupné a výstupné pečiatky sami osebe nepostačujú na preukázanie, či sa cudzinec na území SR (resp. EÚ) nachádzal. Možno dať žalobkyni za pravdu, že pohraničné orgány si nie vždy plnia povinnosť stanovenú čl. 11 Kódexu schengenských hraníc; uvedené vyplynulo z už spomínaného rozhodnutia správnych orgánov vo veci maloletej I. B. ako aj z obsahu administratívneho spisu (čestné vyhlásenie o vstupe do schengenského priestoru zo dňa 11.9.2019). Uvedená preukázaná okolnosť však sama osebe nezakladá dôvodnosť námietky žalobkyne o nedostatočne zistenom skutkovom stave (žalobný bod 3). Správny súd poukazuje, že správny orgán si sám určuje rozsah zisťovania pokladov, ktoré si pre rozhodnutie zabezpečí (§ 32 ods. 2 veta druhá Správneho poriadku), a to z vlastnej iniciatívy alebo aj na návrh účastníka administratívneho konania. Hoci to bolo jej právom a v jej záujme, sama žalobkyňa v konaní žiadne
dôkazy na relevantné spochybnenie správnosti vyznačenia jej vstupu a výstupu z/do Európskej únie v roku 2018 neprodukovala, pričom je veľmi pravdepodobné, že by takýmito disponovala (napr. letenky), keby sa na území EÚ v rozhodnom období nachádzala. Predloženú letenku na trase Teherán - Frankfurt z 11.09.2019 nemohli vziať správne orgány do úvahy, keďže sa netýkala posudzovaného obdobia. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa žiadny iný dôkaz vykonať nenavrhla, bez jej iniciatívy a súčinnosti boli možnosti správnych orgánov vykonávať dokazovanie za účelom preukázania, v akom rozsahu sa nachádzala na území SR v spornom období, značne obmedzené. Napriek tomu správne orgány nerezignovali na ďalšie úkony a na svoje zákonné povinnosti, avšak žiadne dôkazy v prospech žalobkyne sa im zabezpečiť nepodarilo. Aj keď nakoniec správne orgány vyvodili skutkové závery z jediného podkladu - cestovného dokladu žalobkyne, vychádzajúc zo vstupných a výstupných pečiatok, ktoré sa tam nachádzali, je nutné konštatovať, že cestovný pas vzhľadom na povinnosť jeho predkladania pri vstupe a výstupe zo schengenského priestoru je podstatným dôkazným prostriedkom a nevyhnutným podkladom rozhodnutia. Správny súd vyhodnotil takýto postup správnych orgánov ako zákonný a súladný s požiadavkou podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku konštatujúc, že skutočný stav veci bol zistený dostatočne a má aj oporu v administratívnom spise.
25. Správny súd hodnotí ako zákonné aj následné vyhodnotenie dôkazov vykonaných v administratívnom konaní, tak jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku, majúc za to, že toto hodnotenie bolo v súlade so zásadami logiky i so Správnym poriadkom. Vzhľadom k uvedenému podľa názoru správneho súdu aj vyhodnotenie Čestného vyhlásenia zo dňa 11.9.2019 ako účelového dôkazu, v snahe vyhnúť sa následkom nedodržania požadovanej dĺžky pobytu, bolo súladné s úpravou § 34 ods. 5 Správneho poriadku, a teda so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a tým zákonné.
26. Na základe takéhoto vyhodnotenia dôkazov dospeli prvostupňový správny orgán i žalovaný k správnemu skutkovému záveru, že žalobkyňa sa v období od 01.05.2018 do 31.12.2018 nachádzala na území SR len v čase od 31.05.2018 do 08.06.2018 a od 17.07.2018 do 19.07.2018, pričom neuplatňovala mobilitu v inej krajine EÚ. Správny súd opätovne zdôrazňuje, že žalobkyňa neprodukovala žiadne tvrdenia ani nepredložila spoľahlivé dôkazy v tom smere, že by sa na území SR od 1.5.2018 do 31.12.2018 zdržiavala aj v inom ako zistenom období, prípadne sa zdržiavala v inom členskom štáte Únie. Podľa názoru správneho súdu zistený skutkový stav bol následne zo strany správnych orgánov aj správne právne posúdený ako nesplnenie zákonnej podmienky dĺžky pobytu podľa ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, a preto začatie konania a následné rozhodnutie v merite o zrušení prechodného pobytu žalobkyne v SR boli zákonné.
27. Správny súd nezistil ani rozpor napadnutého rozhodnutia s Ústavou SR či Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko nebolo preukázané, že sa žalobkyňa zdržiavala na území Slovenskej republiky v takom rozsahu, aby účel svojho pobytu nenaplnila aj bez udeleného prechodného pobytu, najmä ak jej na doterajšiu formu aktivity postačovalo 12 kalendárnych dní v priebehu 8 mesiacov. Pre úplnosť správny súd dodáva, že pokiaľ žalobkyňa vzniesla v správnom súdnom konaní aj námietku o vplyve rozhodnutia na jej súkromný a rodinný život, táto bola vznesená po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP a správny súd ju nemohol vecne preskúmavať. Napriek tomu správny súd dodáva, že tak žalobkyňa ako ani jej právny zástupca neposkytli správnym orgánom dôkazy na preukázanie svojich tvrdení ani nespochybnili zistenie podľa vyjadrenia žalovaného, že je slobodná a bezdetná; naopak spôsob poskytovania informácii o rodinných príslušníkoch žalobkyne a ich pobyte vzbudzoval dojem o ich účelovosti. Správny súd pre úplnosť uvádza, že žalovaný sa vecou zaoberal aj z hľadiska primeranosti dôsledkov zrušenia prechodného pobytu s ohľadom na súkromný a rodinný život cudzej štátnej príslušníčky vo väzbe na čl. 8 Dohovoru tak, ako mu to káže ust. § 36 ods. 2 zákona o pobyte.
28. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd vyhodnotiac námietky žalobkyne v celom rozsahu ako neopodstatnené žalobu s poukazom na ust. § 190 SSP zamietol.
29. Podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP, podľa ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov prácneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
30. O trovách konania vo vzťahu k žalobkyni súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že ako neúspešnej účastníčke jej náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.